Mýty a legendy o odluke I.

Otázka odluky cirkvi od štátu sa vynára v nepravidelných intervaloch z vôd politickej agendy možno aj preto, že doteraz nebola realizovaná ako jediná z požiadaviek Novembra 1989. Pri rozhovoroch o odluke sa šíria rôzne mýty a legendy, ktoré vedome deformujú a zahmlievajú skutočný stav v tejto oblasti. Aj preto je už nevyhnutné začať viesť konečne vecnú diskusiu o tejto téme. Dnes ju štartujeme publikovaním prvého zo série článkov pod názvom Mýty a legendy o odluke. Porozprávajme si o prvom z nich a porovnajme ho s faktami a realitou.

 

Mýtus 1. – Rovnosť a práva pre všetkých

 

Podľa viacerých štúdií religionistov v súčasnosti na území Slovenska pôsobí okolo 70 rôznych náboženských smerov a hnutí. Otázku slobody náboženského vyznania a viery excelentne rieši 24. článok Ústavy Slovenskej republiky, ktorý v bode 1. hovorí: „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“

Túto deklaráciu slobody myslenia a vyznania upravuje zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, prijatý ešte Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ktorý reguluje vzájomné vzťahy štátu a náboženských organizácií. Už tento zákon robí prvú selekciu medzi partnermi štátu a náboženskými organizáciami. Za cirkvi uznáva len tie, ktoré sú registrované podľa tohto zákona. Zo zákona bolo zaregistrovaných 14 cirkví, ktoré pôsobili na území Slovenska už pred platnosťou tohto zákona (Viď. poznámka na záver článku.)

Zákon určil podmienky pre registráciu cirkví a delegoval národným parlamentom povinnosť určiť početný cenzus – počty podpisov pod žiadosť o registráciu. Napriek tomu, že v Holandsku nie je potrebné vôbec dokladovať počet členov na registráciu novej cirkvi, v Rusku stačí len 10 členov, v Poľsku 100, v Maďarsku a Česku 300, na Slovensku ideme opačným smerom: V roku 1992 prijali záväzný počet až 20 000 podpisov sympatizantov. Po registrácii 3 nových cirkví sme v roku 2007 zmenili záväzný počet na 20 000 podpisov už nie sympatizantov, ale plnoprávnych členov s rodnými číslami, trvalým pobytom na území Slovenska. A na prelome rokov 2016/17 sme zvýšili počet podpisov na 50 000 členov.

Počty registrovaných cirkví na Slovensku
Registrácia zo zákona č.308/1991 Registrácia
– 20 000 podpisov sympatizantov v rokoch 1992-2007
Registrácia
– 20 000 podpisov členov v rokoch 2007-2016
Registrácia
– 50 000 podpisov členov od roku 2017
14 cirkví

uvedených v prílohe zákona 308/1991 Zb.

+ 1 dodatočne  Novoapoštolská cirkev v roku 2001

3 cirkvi:

Náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi (1993)

Cirkev Ježiša Krista, svätých neskorších dní (2006)

a Bahájske spoločenstvo (2007)

0 cirkví 0 cirkví

Čo vlastne bolo príčinou týchto noviel ? Už v roku 2007 to bola podľa vyjadrení viacerých politikov snaha zabrániť registrácii Moslimského zväzu v Slovenskej republike. Aj keď od roku 2007 na základe zmeny podmienky podpisov zo sympatizantov na členov nedokázala splniť podmienky registrácie žiadna cirkev, bolo podľa našich zákonodarcov potrebné zvýšiť na prelome rokov 2016/17 počet podpisov na 50 000 členov. V tejto súvislosti je iste zaujímavé, že podmienku počtu 50 000 členov (všetkých členov vrátane detí, nielen plnoprávnych) v skutočnosti spĺňajú len 4 z 18 registrovaných cirkví (Rímskokatolícka cirkev, Gréckokatolícka cirkev, Evanjelická cirkev augsburského vyznania a Reformovaná kresťanská cirkev.

Najvýstižnejšie skutočnú motiváciu tejto zmeny vysvetľuje návrh poslancov za stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, ktorí navrhovali početný cenzus dokonca až vo výške 250 000 členov so zdôvodnením: „Vzhľadom na kresťanský charakter nášho štátu odmietame, aby sa na Slovensku transformovali rôzne sekty na oficiálne registrované náboženské spoločnosti. Slovenské dejiny sú kresťanské dejiny. Slovenská identita je aj kresťanskou identitou.“

Ústava Slovenskej republiky však hovorí niečo iné: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ (Čl. 1. odst. 1). Vyššie uvedené fakty ukazujú, že pre politikov to už nie je rozhodujúce…

Čo s ostatnými asi 50-mi náboženskými smermi a hnutiami ?

Organizácie rôznych náboženských smerov a hnutí pôsobia na Slovensku ako občianske združenia napriek tomu, že zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov vyslovene ustanovuje, že tento zákon sa nevzťahuje na združovanie občanov v cirkvách a náboženských spoločnostiach. Toto tvrdila aj Generálna prokuratúra vo svojom podaní na Ústavný súd. Ten však vo svojom potvrdil právny názor Vlády SR, ktorá tento názor odmieta s tým, že „základné ľudské práva a slobody majú rovnakým spôsobom zabezpečené členovia registrovaných aj neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností. Cirkvi a náboženské spoločnosti môžu teda de iure aj de facto slobodne pôsobiť bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú registrované.“

Problém je však v niečom inom. Registrovaným cirkvám štát zabezpečuje finančnú podporu a právnu ochranu. Majú svojich duchovných, poskytujú duchovné a hmotné služby, obrady, vyučujú náboženstvo, prevádzkujú nakladateľstvá, vydavateľstvá a tlačiarne, zakladajú a prevádzkujú vlastné kultúrne inštitúcie a zariadenia. Majú právo vstupu do verejných zariadení sociálnej starostlivosti a zdravotníckych zariadení a detských domovov, právo vstupu do ubytovacích objektov vojenských útvarov, do objektov, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, ochranné liečenie a ochranná výchova.

Neregistrovaným cirkvám štát na jednej strane umožňuje obchádzať platnú právnu úpravu cez zákon 38/1990 Zb. v rozpore s gramatickým znením zákona, ako aj s jeho zrejmým účelom. Na druhej strane im neposkytuje rovnaké podmienky, oprávnenia a ochranu pre ich činnosť, pretože nesplnili podmienky registrácie. Štát má samozrejme právo určiť za akých podmienok bude podporovať činnosť cirkví. Ale súčasné podmienky registrácie nedokážu splniť preto, lebo zákonodarcovia nastavili nesplniteľné podmienky pre registráciu pre absolútnu väčšinu cirkví. Nesplnilo by ich ani 14 dnes už zaregistrovaných cirkví! Súčasný stav v oblasti registrácie cirkví je za hranicou ústavnosti a je jej porušením.

 

Neexistujúci sekulárni občania

V našom práve neexistuje pozitívna definícia sekulárnych občanov, sú charakterizovaní len vo vyslovene negatívnej charakteristike – bez náboženského vyznania. Právo byť bez náboženského vyznania, právo vystúpiť z niektorých z uznaných cirkví bez povinnosti prestúpiť do druhej cirkvi začal v Uhorsku zákon pripúšťať už (až ?) v roku 1895. Povinnosť písomne oznámiť úradom svoje vystúpenie z cirkvi bola súčasťou práva v Československu až do roku 1954. Napriek tomu táto svetonázorová skupina na Slovensku (podobne ako v celom svete) má neustály rastúci trend. Z hodnoty 0,29 % z roku 1921 dosiahol počet sekulárnych občanov  dnes už viac ako 13 % (podľa sociologických výskumov až 24 %) populácie Slovenska.

Či už je týchto osôb trinásť, alebo dvadsaťštyri percent, v tejto súvislosti to až tak rozhodujúce nie je, pretože v obidvoch prípadoch ide už o tzv. „veľkú menšinu“. Čiže hodnota počítajúca sa v percentách v dvojmiestnych číslach, ktoré si je potrebné v spoločnosti všimnúť, ale zďaleka ešte nie tak veľká, aby dokázala v spoločnosti presadiť svoje názory, svoje vzory správania. Sú teda menšinou, v tomto veľmi jednoduchom kvantitatívnom význame. Hodnota spoločnosti, hodnota a miera demokracie v nej sa určujú jej prístupom k menšinám. O možnosti registrácie združení s filozofickým presvedčením pre ľudí s nenáboženským náhľadom na svet a ich podpore zo strany štátu sa v Slovenskej republike sa neuvažovalo a ani neuvažuje. Na rozdiel od Belgicka, Holandska, Nemecka, Nórska a ďalších štátov, kde pristupujú ku všetkým svetonázorovým skupinám rovnako a programovo zo zákona štát podporuje aj sekulárnych občanov. Na Slovensku sekulárni občania pre štát oficiálne neexistujú. Napriek skutočnosti, že ide o druhú najväčšiu svetonázorovú skupinu obyvateľov Slovenska.

Zhodnotenie 1. mýtu

Pri posudzovaní podmienok pre existenciu ľudí s rôznymi svetonázormi v slovenskej spoločnosti, ich reálnych existenčných podmienok, rešpektovanie práv a podpory zo strany štátu ťažko môžeme hovoriť o rovnosti a právach pre všetky svetonázory. Napriek slávnostným deklaráciám v základnom zákone nášho štátu – Ústave Slovenskej republiky štát reálne vytvára nerovnaké podmienky pre jednotlivé svetonázorové skupiny obyvateľov. Naopak cielenými novelizáciami zákonov si účelovo vyberá partnera, ktorého zákonmi zvýhodňuje a ochraňuje oproti ostatným.

Mýtus 1. – Rovnosť a práva pre všetkých = účelový výber partnera

Poznámka:

Katolícka cirkev bola uznaná štátom už v Rímskej ríši v roku 313 Konštantínom Veľkým, ktorý Milánskym ediktom povolil kresťanské náboženstvo ako oficiálne náboženstvo. Protestantské vyznania (evanjelické a kalvínske) boli na území Uhorska formálne uznané štátom spolu s uniatským (gréckokatolíckym) a pravoslávnym vyznaním až zák. čl. XXVI/1790. Židovské vyznanie toto postavenie dosiahlo v roku 1895 a islamské vyznanie až v roku 1916.

Prvá Československá republika pôvodne prevzala v tejto oblasti zákonné normy z Rakúsko-Uhorska, avšak akceptovala len tie vyznania, ktoré pôsobili na jej území. Za vojnovej Slovenskej republiky štát uznal len Katolícke cirkvi a Evanjelickú cirkev augsburského vyznania, ostatným činnosť zakázal.

Povojnová Československá republika až do roku 1989 postupne uznala 18 cirkví a náboženských spoločností, z ktorých podľa zákona č. 308/1991 na území Slovenska pôsobilo do roku 1989 týchto 14 cirkví: Apoštolská cirkev na Slovensku, Bratská jednota baptistov, Cirkev adventistov siedmeho dňa, Cirkev bratská na Slovensku, Česko-slovenská cirkev husitská, Evanjelická cirkev metodistická, Kresťanské zbory, Pravoslávna cirkev, Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, Gréckokatolícka cirkev, Rímskokatolícka cirkev, Slovenská evanjelická cirkev augsburského vyznania v ČSFR, Židovské náboženské obce, Starokatolícka cirkev v ČSFR.

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v roku 2001 zvýšilo tento počet na 15 cirkví dodatočným zaradením Novoapoštolskej cirkvi na základe potvrdenia predloženého samotnou cirkvou, že jej jeden jediný cirkevný zbor pôsobil už v roku 1989 na území Bratislavy. A to napriek skutočnosti, že podobný doklad sa v registratúre, ani v archíve ministerstva nenašiel…

Mýtus 2 – Rovnaké zákony platia pre všetkých