Ostatné časti nájdete na nasledujúcich odkazoch: Mýtus 1, Mýtus 2, Mýtus 3, Mýtus 4,
Mýtus 5, Mýtus 6, Mýtus 7, Mýtus 7 (dokončenie), Mýtus 8

V šiestej časti mýtov sa budeme venovať oblasti činnosti cirkví, ktorou dlhodobo pôsobia vo verejnosti a potvrdzujú si svoje meno ako všeobecne prospešné a potrebné organizácie — charitatívna sociálna a zdravotnícka činnosť. Všetky aktivity v tejto oblasti si zaslúžia našu úctu i rešpekt. Aj aktivity cirkví a náboženských spoločností. Avšak, aj keď to nie vždy cirkvi hovoria, aj túto činnosť vykonávajú, okrem financií klientov, najmä za peniaze štátu a zdravotných poisťovní. A ako už tradične na Slovensku, aj v tejto oblasti sú zo štátneho rozpočtu podporované len niektoré z registrovaných cirkví pri zachovaní privilegovaného postavenia len pre jednu z nich.

Mýtus 6. — Charita pre všetkých

Pri prerokovávaní nového zákona o financovaní cirkví v roku 2019 Ministerstvo kultúry argumentovalo snahou rozšíriť použitie finančného príspevku ministerstva aj na iné oblasti, ako sú len platy duchovných a prevádzka ústredí cirkví. V osobitnej časti Dôvodovej správy k zákonu sa píše: „Ustanovenie § 6 ods. 1 stanovuje účel, na ktorý možno použiť príspevok štátu. Účel konkretizuje výpočtom možností použitia príspevku štátu. Cirkvi môžu príspevok štátu použiť na financovanie výdavkov súvisiacich s bohoslužobnou, výchovnou, kultúrnou a charitatívnou činnosťou cirkvi, vrátane mzdových a prevádzkových nákladov … Cirkvi sa skladajú z organizačných zložiek, ako sú napr. diecézy, eparchie, dištrikty, farnosti, cirkevné zbory, náboženské obce, a iné subjekty odvodzujúce svoju právnu subjektivitu od príslušnej cirkvi. Príspevok štátu je preto určený v konečnom dôsledku na podporu činnosti všetkých týchto zložiek cirkvi a ich prevádzkových nákladov.”

Podpora charity len pre niekoho

Charitatívna činnosť cirkví v zdravotníctve a sociálnej oblasti je činnosť nepochybne záslužná, veľmi náročná a určite nezaplatená. Preto tvrdenie z Dôvodovej správy by sme mohli považovať za odôvodnené i správne. Ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, že štát financuje činnosť cirkevných zdravotníckych a sociálnych zariadení najmä cez rozpočty ministerstiev zdravotníctva, sociálnych vecí a rodiny, vnútra i zahraničných vecí, ale aj z rozpočtov samospráv krajov, miest a obcí, ako aj z rozpočtov zdravotných poisťovní. Autori správy okrem iného „decentne” zamlčali skutočnosť, že štát cez kapitolu Ministerstva kultúry už dlhodobo financuje činnosť Katolíckej charity — ešte z čias predchádzajúceho režimu, v roku 2018 to bolo vo výške 2 397 006 €. Od 90-tych rokov 20. storočia začal štát podporovať aj Evanjelickú diakoniu Evanjelickej cirkvi, a. v. — v roku 2018 vo výške 216 022 € a od roku 2008 k nim pridal aj Ústredie diakonie Reformovanej kresťanskej cirkvi — v roku 2018 vo výške 41 019 €. Tieto náklady sa v správe skryli do celkového príspevku pre tieto tri veľké cirkvi.

Pohľad do evidencie cirkevných právnických osôb nám poskytuje ešte jednu veľmi zaujímavú súvislosť. Ukazuje sa, že štátny príspevok cez Ministerstvo kultúry na charitatívnu činnosť je jedným z rozhodujúcich faktorov pre túto aktivitu. Cirkvi, ktoré nepoberajú finančný príspevok od štátu (Bahájske spoločenstvo, Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní, Kresťanské zbory, Náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi) a tri menšie cirkvi — Cirkev adventistov siedmeho dňa, Novoapoštolská cirkev a Starokatolícka cirkev nemajú zaregistrovanú v evidencii žiadnu charitatívnu organizáciu. Ostatné menšie cirkvi majú založenú vždy len jednu právnickú osobu venujúcu sa tejto oblasti. Zato štyri veľké cirkvi — Katolícka, Evanjelická, Reformovaná a Pravoslávna — ich majú založených hneď niekoľko. Ministerstvo kultúry (štát) však finančne podporuje len charitatívnu činnosť prvých troch z nich. Pravoslávnu cirkev s jej piatimi Filantropiami štát osobitne nepodporuje. Prečo Ministerstvo kultúry podporuje charitatívnu činnosť len troch cirkví z 18 registrovaných a ostatné ignoruje, zatiaľ nikto nevysvetlil. Zmena, v umožnení použitia príspevku štátu aj na túto oblasť činnosti, tento problém nerieši. Len potvrdzuje skutočnosť, že rovnosť, transparentnosť a solidárnosť nového modelu financovania cirkví je len a len prázdnou frázou, floskulou.

Zákon umožňuje len(!) štátom registrovaným cirkvám právo vstupu do nemocníc, liečební, domov sociálnych služieb a poskytovať duchovnú službu. Podľa údajov Katolíckej zdravotníckej únie má Katolícka cirkev zriadenú samostatnú duchovnú správu v jedenástich (evidencia cirkevných právnických osôb uvádza len päť!) štátnych nemocniciach (Banská Bystrica, Bojnice, Brezno, Čadca, Dunajská Streda, Košice, Martin, Poprad, Prešov, Trnava a Žilina). Duchovnú službu poskytuje ďalej prostredníctvom farností — podobne ako iné cirkvi — v ďalších 66 nemocniciach na celom Slovensku a v 53 nemocničných kaplnkách. Pri poskytovaní tejto služby sa snažia o to, aby sa duchovná služba stala súčasťou celostnej starostlivosti nielen o pacienta, ale i o jeho rodinu a personál nemocnice. To je v poriadku, ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, že nemocnice neposkytujú štvrtine slovenským (sekulárnym) občanom tzv. humanistickú pastoračnú (duchovnú) službu. Tak, ako je to obvyklé v iných rozvinutých krajinách. Žeby to bolo preto, lebo zdieľajú názor katolíckeho duchového správcu z jednej pražskej nemocnice, ktorý sa o humanizme vyjadril: „Humanizmus, to je niečo ako New Age, náboženstvo bez boha. To nie je to pravé! Je to placebo a ako placebo aj funguje! V nemocniciach nemá miesto.”

Všetko niečo stojí

Slovenská katolícka charita (vznikla v roku 1927) vo svojej Výročnej správe 2018 uvádza, že je najväčším neštátnym poskytovateľom sociálnych služieb na Slovensku. Prostredníctvom svojho ústredia, desiatich diecéznych charít a päťnástich charitných domovov ponúka klientom 322 služieb. Nielen v segmente sociálnych služieb, ale aj v oblasti zdravotníctva, kde z celkového počtu služieb ich ponúka 40. Najmä prostredníctvom Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti (v počte 24) a hospicov (3 stacionárne a 11 mobilných). Avšak Katolícka cirkev zdravotnícke služby ponúka aj prostredníctvo rehoľných rádov minimálne v dvoch všeobecných a v dvoch špecializovaných nemocniciach i v dvoch liečebniach.

Celková štruktúra charitatívnych zariadení troch preferovaných cirkví je nasledovná:

	Katolícka charita	Evanjelická diakonia	Reformovaná diakonia
	Celkove	Celkove	Celkove
Zdravotnícke a sociálne zariadenia	298	23	4
Zamestnanci	1 599	258	68
z toho Ústredie	33	7	6
Počet klientov	24 130	258	261 ?

Poznámka: Údaje o zariadení nezahŕňajú farské, resp. zborové charity. Údaje počte klientov vychádzajú z výročných správ týchto organizácií. Ústredie Diakonie Reformovanej kresťanskej cirkvi presný počet klientov neuvádza a číslo s otáznikom je výsledkom sčítania údajov uvedených v správe, čo nemusí zodpovedať skutočnosti.

Otázka zdrojov financovania charitatívnej činnosti je, ako sme už uviedli, rozhodujúca pre jej realizáciu. O spôsoboch financovania veľa hovorí prehľad ich príjmov:

Zdroje príjmov	Katolícka charita		Evanjelická diakonia		Reformovaná diakonia
	Výška	% podiel	Výška	% podiel	Výška	% podiel
Verejné zdroje	12 018 588	48,07	216 747	54,60	240 501	74,60
z toho MK SR	2 397 006	9,59	216 022	54,42	41 019	12,72
Tržby za služby	7 765 734	31,06	28 569	7,20	54 864	17,02
Ostatné výnosy	1 889 352	7,56	111 489	28,09	2 950	0,92
Príjmy od FO	1 719 234	6,88		0,00	6 207	1,93
Príjmy od PO	680 495	2,72		0,00		0,00
Verejné zbierky	631 068	2,52	4 247	1,07	9 054	2,81
Dary	138 914	0,56	9 104	2,29	8 000	2,48
2 % z daní	104 080	0,42	6 272	1,58	807	0,25
Výnosy z majetku	53 084	0,21	20 533	5,17		0,00
SPOLU	25 000 549	100,00	396 961	100,00	322 383	100,00

Uvedený prehľad potvrdzuje, že pre činnosť charity a diakonií sú rozhodujúce prímy z verejných zdrojov (najmä rozpočty Samosprávnych krajov a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny) a za vlastné výkony (poplatky klientov za služby). Z výročných správ je ťažké detailnejšie identifikovať ďalšie zdroje príjmov, najmä položku Ostatné výnosy. V prípade Evanjelickej diakonie ide o zahraničné granty a dary, z čoho sú zložené u Katolíckej charity sa zo správy určiť nedá. Na druhej strane prehľad príjmov ukazuje, že verejné zbierky veriacich a príjmy z 2 % daní tvoria len 2,94 % (Katolícka charita), resp. 2,65 % (Evanjelická diakonia) či 3,06 % (Reformovaná diakonia) z celkových príjmov.

Získať finančné prostriedky na túto záslužnú a ľuďmi oceňovanú činnosť je mimoriadne ťažké pre všetkých, najmä pre neštátnych poskytovateľov sociálnych služieb — či už sú to občianske, neziskové alebo cirkevné subjekty. V tejto súvislosti je príspevok Ministerstva kultúry trom ústrediam charity a diakonií ničím nezdôvodniteľnou konkurenčnou výhodou oproti ostatným necirkevným (ale i iným cirkevným) poskytovateľom. Podľa výkazov samotných ústredí im tento príspevok v roku 2017 pokrýval u Katolícke charity 69,26 % celkových nákladov ústredia, u Evanjelickej diakonie až 88,67 %. Reformovaná diakonia vykázala náklady celkovo so všetkými organizačnými zložkami a preto sa presný podiel štátu na prevádzke ústredia vyčísliť nedá. Podľa účtovného výkazu z výročnej správy by mal byť niekde v strede medzi Evanjelickou diakoniou a Katolíckou charitou.

Pre Katolícku cirkev Ministerstvo kultúry zvýšilo príspevok od roku 2006 aj cez položku Konferencia vyšších predstavených ženských reholí — v roku 2018 vo výške 513 026 €, ktorá je používaná najmä na financovanie kňazov v charitných domovoch a charitách. Podľa tohto výkazu a výročnej správy Katolíckej charity za rok 2018 sa v 15 charitných domovoch o 415 rehoľných sestier na dôchodku stará okolo 35 kňazov a 199 zamestnancov. Ak pod touto položkou nie je skryté niečo iné, potom je potrebné skonštatovať, že na jednej strane si staršie rehoľné sestry zaslúžia dobrú opateru, ale na druhej strane je to „trochu” nadštandard…

Charita podľa vierovyznania

Praktické skúsenosti uplynulých tridsiatich rokov poukázali pri prevádzkovaní cirkevných zdravotníckych a sociálnych služieb ešte jeden podstatný problém. Viaceré cirkevné zariadenia si pri výbere nielen zamestnancov, ale aj pri výbere klientov, dávajú ako podmienku ich prijatia „správne” vierovyznanie. Je to v priamom rozpore s poslaním sociálnej služby i charity samotnej. Ako sme si ukázali, svoju činnosť zabezpečujú najmä z verejných zdrojov a preto by sociálne služby mali poskytovať všetkým občanom bez rozdielu na ich náboženstvo, či filozofické presvedčenie. Účelový výber klientov a charita podľa vierovyznania nie je charitou!

Už pri prerokovávaní návrhu Zmluvy o výhrade svedomia medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou v roku 2005 sa ukázalo, že viaceré cirkevné zdravotnícke zariadenia si uplatňujú výhradu svedomia pre zariadenie ako celok a odmietajú poskytovať služby, ktoré sú v rozpore s učením Katolíckej cirkvi. Právo na výhradu svedomia však patrí ľuďom, nie inštitúciám. Nemocnice ako inštitúcie, vrátane tých, ktoré boli zriadené cirkvami, si nemôžu uplatňovať výhradu svedomia. Cirkevné nemocnice môžu byť oslobodené z povinnosti vykonávať určité úkony, voči ktorým majú výhrady. Napriek tomu, ak je nemocnica plne alebo čiastočne financovaná z verejných zdrojov, alebo slúži širokej verejnosti, nemôže ohroziť život svojich pacientov, tým, že im odmietne poskytnúť určité úkony. Je diskrimináciou, ak nemocnice (všetky, nielen cirkevné) odmietajú zamestnávať tých zdravotníckych zamestnancov, ktorí sú ochotní vykonávať všetky legálne služby v oblasti reprodukčného zdravia. Nemocnice majú povinnosť zamestnávať primerané množstvo personálu, ktorí si nebude uplatňovať výhradu svedomia alebo zabezpečiť alternatívneho poskytovateľa sporných služieb v primeranej blízkosti.

Ak by tak nepostupovali, nielenže by sa reprodukčné zdravotnícke služby stali neprístupnými, ale aj informácie o alternatívach bezpečných antikoncepčných metód, ako aj o spôsoboch ochrany proti sexuálne prenosným chorobám by sa stali nedostupnými. Takéto obmedzenie v prístupe k reprodukčným službám môže znamenať nárast materskej úmrtnosti, neželaných tehotenstiev medzi mladistvými dievčatami, nie bezpečných interrupcií a nárast sexuálne prenosných chorôb, vrátane HIV/AIDS. Výbor OSN na odstránenie diskriminácie žien to zhodnotil jednoznačne: „Je diskrimináciou ak zmluvný štát (dohovoru) odmietne poskytnúť určité zdravotnícke služby ženám… Ak poskytovatelia zdravotníckych služieb odmietnu na základe výhrady svedomia vykonať takého služby, štát musí prijať opatrenia na to, aby boli ženy odporučené k alternatívnemu poskytovateľovi”.

Napriek viditeľnému zlepšeniu stavu reprodukčného a sexuálneho zdravia na Slovensku, poklesu materskej úmrtnosti, počtu interrupcií a tehotenstiev u mladistvých dievčat, zvýšeniu percenta užívateľov predpisovanej antikoncepcie sme neustále svedkami opakovanej snahy Katolíckej cirkvi a jej Pro life aktivistov a politikov vnútiť učenie Katolíckej cirkvi ako záväznú normu pre celú spoločnosť. A to napriek tomu, že v slovenskej spoločnosti narastá tolerancia k inému názoru a k rešpektovaniu práv všetkých ľudí. Právo na výhradu svedomia musí byť uplatňované tak, aby neohrozovalo základné individuálne ľudské práva iných. Potvrdilo to aj odmietnutie tzv. referenda o rodine v roku 2015. Povedané slovami Ľuboša Blahu: „Roky sa tu vytvára mýtus, že väčšina Slovákov je v otázkach vzťahu k menšinám netolerantná, bigotná či neznášanlivá. Je iróniou, že muselo prísť až referendum, ktoré iniciovala ultra-konzervatívna Aliancia za rodinu a výrazne podporila Katolícka cirkev, aby sa nad všetku pochybnosť empiricky preukázalo, že občania na väčšinovo katolíckom Slovensku zďaleka nie sú až takí konzervatívni, za akých ich často považujú politici či médiá.”

Zhodnotenie 6. mýtu

Je to prekvapujúce, možno až nepredstaviteľné, ale aj v takej oblasti ako je charitatívna činnosť a poskytovanie zdravotníckych a sociálnych služieb, sme svedkami toho, že na Slovensku štát opätovne zvýhodňuje a finančne podporuje len tri vybrané cirkvi a zabezpečuje im nadštandardné postavenie s osobitným financovaním ich aktivít v tejto oblasti. Na úkor aktivít ostatných registrovaných cirkví i necirkevných neziskových organizácií a občianskych združení. Len podľa dostupných údajov samotných cirkví čerpali v roku 2018 na tento účel z verejných zdrojov v oblasti sociálnych služieb viac ako 12 988 862 €. Z toho finančná podpora cez Ministerstvo kultúry, ktorá bola vo výške 3 167 073 €, tvorila skoro ¼ všetkých verejných zdrojov.

Činnosť v oblasti zdravotníctva a sociálnych služieb si zaslúži rešpekt a podporu celej spoločnosti bez ohľadu na náboženstvo a svetonázor jej poskytovateľov. Je to náročná a ťažká práca, ktorá je nezaplatená a v mnohom nedocenená. Zaslúži si podporu nás všetkých, najmä však rovnaké pravidlá a pomoc od štátu pre všetkých. Rovnaké pravidlá pre jej poskytovanie i rovnaké pravidlá pre jej prijímanie. Pretože charita podľa vierovyznania nie je charitou, je trpkým výsmechom ľudskosti (humanite), právam i srdcu človeka.

Mýtus 6. — Charita pre všetkých = Charita s výhradou!

Ostatné časti nájdete na nasledujúcich odkazoch: Mýtus 1, Mýtus 2, Mýtus 3, Mýtus 4,
Mýtus 5, Mýtus 6, Mýtus 7, Mýtus 7 (dokončenie), Mýtus 8