(Ako viedenská študentka Jeleníková Adela)

Adela Jeleníková sa narodila 10. mája 1923 v Ružomberku, v časti Nová Černová, ako dcéra Matúša Jeleníka, majstra Bavlnárskych závodov v Rybárpoli a jeho manželky Adely.

Mala starších bratov Cypriána, narodeného v roku 1921 a Jozefa, narodeného v roku 1917. Obidvaja boli tiež veterinári.

V rokoch 1935–43 navštevovala Štátne slovenské reálne gymnázium v Ružomberku, kde 7. júna 1943 s vyznamenaním maturovala. Po maturite sa už 17. júna 1943 zapísala s imatrikulačným číslom 5767 na štúdium veterinárnej medicíny na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni, na ktorej už študovali jej obidvaja starší bratia a absolvovala tam pre vojnové udalosti len tri semestre. Ako jej bratia, ani ona neuvádza na zápisných listoch, či dostávala štipendium, ale je to veľmi pravdepodobné.

Po vypuknutí SNP sa už na zimný semester 1944 nezapísala ale vrátila sa na Slovensko a po skončení druhej svetovej vojny prestúpila v lete 1945 na obnovenú Vysokú školu veterinársku v Brne, kde 29. septembra 1947 získala diplom veterinárnej lekárky a po obhájení dizertačnej práce „Ochorenia ductus thoracicus“ bola 6. marca 1948 promovaná za doktorku veterinárnej medicíny. Bola vôbec prvá Slovenka, ktorá získala zverolekársky diplom a doktorát veterinárnej medicíny a ktorá začala pôsobiť vo veterinárnej službe na Slovensku.

Vydala sa roku 1950 za Ing. Jirku Moravca (* 1925), ktorý ju prežil o 45 rokov a zomrel 22. 4. 2001 v Bratislave.

Dňa 12. októbra 1947 nastúpila do práce na Štátny diagnostický veterinárny ústav v Bratislave, kde ju riaditeľ MVDr. František Nižnánsky, neskoršie člen-korešpondent SAV, poveril vedením oddelenia sérológie, ktoré si však musela najprv vybudovať. Počas 9-ročného pôsobenia to dokázala a vytvorila kvalitný odborný káder pracovníkov, vrátane svojho nástupcu MVDr. Zoltána Grunerta. Mala veľký podiel na diagnostike a tlmení rôznych nákazlivých chorôb hospodárskych zvierat v rámci štátnych a hospodárskych veterinárnych plánov pre socialistické veľkochovy, predovšetkým brucelózy hospodárskych zvierat a sopľavky koní.

Okrem veľkého počtu referátov pre viaceré časopisy publikovala v spolupráci s Nižnánskym dve pozoruhodné štúdie o sopľavke a brucelóze.

Bola plná pracovnej energie, ambicióznych nápadov, zdravého humoru a životného optimizmu. Žiaľ, jej dobré zdravie a pozitívne stránky jej pracovného elánu a optimizmu nedali tušiť, že sa v jej živote blíži vážne ochorenie, ktoré privedie jej osobnú a rodinnú tragédiu a koniec života v dôsledku vážnej choroby. Po dlhšom chorľavení a po nevyjasnenej diagnóze počas kúpeľnej liečby v Jeseníkoch 4. novembra 1956 náhle zomrela vo veku 33 rokov. Bola matkou troch malých detí. Jej náhly skon spôsobil nesmierny žiaľ nielen v celej jej rodine, ale aj v slovenskej a československej veterinárnej obci, pretože bola známou osobnosťou, dobrou kolegyňou, obľúbenou a váženou odborníčkou našej zverolekárskej služby. Bola to zodpovedná, samostatná, vysoko odborná pracovníčka bratislavského veterinárneho ústavu.

Pozri tab. 14.

Bibliografia

Nižnánsky, F. a Jeleníková A.: Sopľavka koní na Slovensku v rokoch 1941 – 1947, Časopis čs. vet. 3, 587 – 594, 1948.

Nižnánsky, F. a Moravcová-Jeleníková A.: Výsledky prieskumu brucelózy veterinárov v ČSR, Vet. zborník, 1, 59 – 65, 1952.

Feješ J., Pokorný J., Mičúchová-Jeleníková A., Spomienka na prvú slovenskú veterinárku MVDr. Adelu Moravcovú-Jeleníkovú, Slov. vet. čas. XXXIII, č. 3, s. 201, 2008.

*

Spomienky netere, MVDr. Alexandry Mičúchovej-Jeleníkovej, v decembri 2010:

Ako „maturitný dar“ dostala moja teta možnosť prežiť prázdniny roku 1943 s bratmi vo Viedni. Za svojho pobytu zašla s nimi aj na prednášky. Zistila, že medzi poslucháčmi je 21 dievčat z rôznych štátov sveta. Zapáčilo sa jej tam a napísala rodičom, aby jej poslali potrebné doklady, že sa zapíše na štúdium veterinárstva. Rodičia sa zhrozili, pretože sa obávali, že dievča nepatrí ku koňom, ale ona svoje rozhodnutie uskutočnila.

Nakoľko dcéra mojej tety, Ingrid, mala po strate mamy len niekoľko mesiacov a chlapci Roman a Milan mali 4 a 2 roky, jej manžel sa oženil s hlásateľkou z rozhlasu, ktorá im bola veľmi dobrou matkou. Spolu dieťa už nemali. Žiadne z detí si však nevybralo životnú púť veterinárneho lekára a venovali sa hlavne technickým odborom, nakoľko boli veľmi nadané na matematiku a šport. Najstarší syn – Roman Moravec – reprezentoval dlhé roky Československo v atletike a niekoľko rokov bol majster Československa v skoku vysokom. Reprezentoval Československo aj na Olympijských hrách v Mníchove v r. 1972. Dlhé roky bol dekanom na Fakulte telesnej výchovy v Bratislave. V roku 2009 však po ťažkej chorobe zomrel. Druhý syn Milan – geodet a dcéra Ingrid úspešne podnikajú v Bratislave. Manžel mojej tety Adely, Jirka Moravec, zomrel v roku 2001.

V životopisoch Jozefa a Cypriána Jeleníka sú ďalšie podrobnosti o rodine Jeleníkových.