Študenti, ktorí začali štúdium na VŠV v Brne pred 17. novembrom 1939

V posledných piatich rokoch prvej Československej republiky absolvovalo štúdium na Vysokej škole veterinárskej (VŠV) v Brne diplomom veterinárneho lekára priemerne 60 študentov; z toho bolo 38 Čechov, 11 Slovákov a 11 inej národnosti (Tab. 1). Keby platilo porekadlo „Kto imatrikuluje a nekrepíruje, promuje“, boli by takmer rovnaké počty študentov v nižších semestroch ako boli počty absolventov s diplomom. Keďže štúdium trvalo 4 roky (8 semestrov), znamenalo by to, že pri zatvorení VŠV v Brne na nej študovalo asi 44 študentov zo Slovenska v 1. až 8. študijnom semestri. To by sa malo dať zistiť podľa zápisných listov. Vo fascikloch, ktoré som dosiaľ prezrel, som však našiel v rokoch 1938 a 1939 len 15 zapísaných slovenských študentov, ktorých stopa sa stratila (Tab. 2 a Tab. 11), ktorí v štúdiu pokračovali (Tab. 3). Iste sa nájdu ďalší.

Porekadlo o promujúcich imatrikulovaných študentoch stratilo v predvojnových a vojnových rokoch platnosť a mnohí študenti prestávali študovať už po prvých semestroch. Oveľa horšie to muselo byť v prípadoch, keď nenachádzame údaje o pokračovaní v štúdiu po 7. a 8. semestri, ba ani o dosiahnutí diplomu absolventmi.

Vývoj medzinárodnej a slovenskej aj českej spoločenskej a politickej situácie viedol k tomu, že dochádzalo k častým zmenám pobytu jednotlivcov aj presunom celých národnostných skupín obyvateľstva pri zmenách štátnych hraníc. Z príčin stačí uviesť mníchovský diktát z 30. septembra 1938 (nemecká okupácia sudetského pohraničia v Česku a na Morave), prvú viedenskú arbitráž z 2. novembra 1938 (maďarská okupácia južného Slovenska a Podkarpatskej Ukrajiny) a Norimberské zákony z 15. 9. 1935, nástroje na perzekúciu tzv. „rasovo menejcenného obyvateľstva“, ktoré sa stali základom obdobných úprav aj v Nemeckom okupovaných štátoch, napr. v Protektoráte Čechy a Morava a v prvej Slovenskej republike.

Slováci už od roku 1938 opúšťali VŠV v Brne alebo prerušovali štúdium a alebo hneď alebo po pár mesiacoch odchádzali pokračovať v štúdiu na VŠV do Viedne alebo do Záhrebu. Až v roku 1940 sú záznamy o tom, ktorí študenti dostávali štipendium Ministerstva hospodárstva SR, ale nie sú dosť presné. Hrozba nárokov Maďarska na územie južného Slovenska viedla k mrazivým susedským vzťahom a ani jeden slovenský študent nepokračoval v štúdiu veterinárstva v Budapešti; viacerí tam však začali veterinárstvo študovať.

V jeseni 1939 sa zapísali na VŠV v Brne nasledovní slovenskí študenti (Tab. 3):
– do 8. semestra sa zapísal Atanasius Thurring (neručím za správnosť, fotka zápisného listu je zle čitateľná; treba urobiť novú),
– do 7. semestra bol zapísaný Kazimír Kvapil,
– do 6. semestra bol zapísaný Ladislav Dinda,
– do 5. semestra boli zapísaní Vladimír Černák, Kazimír Harmata, Juraj Herrmann, Štefan Hörmann, Ondrej Mačička a Arnošt Zlínský (ktorý si už dávnejšie zmenil pôvodné meno Zelmanovič), spolu šiesti,
– do 3. semestra boli zapísaní Jozef Kacvinský, Jozef Mokrý, František Mrakič a Maximilián Orth, spolu štyria.

Po dvoch sa stopa stratila: po Thurringovi a Herrmannovi. Ostatní 11 doštudovali, každý svojím spôsobom.

Spolu je to 13 študentov, zistených na základe asi polovice zápisných listov. Dá sa očakávať, že v druhej knihe bude rovnaký výskyt slovenských študentov, takže celkový počet bude okolo 26, a spolu s tými, ktorých stopa sa stratila, sa môže blížiť k päťdesiatke.

Ak chceme mať celkový počet slovenských študentov, postihnutých v čase 2. svetovej vojny núteným odchodom z VŠV v Brne, resp. nemožnosťou tam študovať, treba k tomuto číslu pripočítať študentov, ktorí

1. našli si primerané zamestnanie, v ktorom zotrvali až do skončenia vojny a po obnovení výučby na VŠV v Brne v letných mesiacoch 1945 sa ponáhľali na svoju alma mater dokončiť prerušené štúdium. Na tabuľke 4 sa uvádzajú študenti, ktorí začali študovať na VŠV v Brne pred 17. novembrom 1939 a pokračovali po 9. máji 1945. Dvaja z nich sa ešte zapísali do zimného semestra 1939 (Ondrej Mačička a Arnošt Zlínsky/Zelmanovič), ostatní opustili VŠV Brno už skôr.Na prvý pohľad udrie do očí, že v tejto 13-člennej skupine sú 4 veterinári židovskej národnosti/náboženstva, ktorých zatvorenie školy postihlo v 1. až 7. semestri. Vojnové udalosti podstatne ovplyvnili ich životy a pri dosiahnutí diplomu mali temer všetci nad tridsať rokov.
2. opustili Brno a pokračovali v štúdiách vo Viedni na už pri zhoršovaní medzinárodnej situácie, teda ešte pred Mníchovom a pred marcom 1939 (Tab. 5). Nie je isté, či niektorí nedostali štipendium Ministerstva hospodárstva SR. Ani jeden z nich sa už nezapísal v Brne do zimného semestra 1939/1940. Bolo ich 11.
3. dostali štipendium Ministerstva hospodárstva SR na dokončenie štúdia na VŠV v Záhrebe, a to šiesti po 8 semestroch v Brne, jeden po 5 semestroch a dvaja po 3 semestroch. Jeden išiel do Záhrebu so slovenským štipendiom po začiatku štúdia vo Ľvove. Traja z nich sa imatrikulovali v Brne do zimného semestra 1939/1940 – Kacvinský a Mokrý (3. sem.) a Mrakič (5. sem.). Spolu ich bolo 11 (Tab. 6).
4. dostali štipendium Ministerstva hospodárstva SR na dokončenie štúdia na VŠV vo Viedni (Tab. 7). Boli trinásti, a to po 1. semestri v Brne štyria ( Heinz-Samuel Brosz, Štefan Kunsch, Mikuláš Sokol a Jozef Jeleník), 2 po treťom semestri (Rudolf Turkovič a Maximilián Orth), 3 po štvrtom semestri (Štefan Hörmann, Vladimír Černák a Antonín Suchár), po jednom po 5. semestri (Kazimír Harmata), po 6. semestri (Ladislav Dinda) a po 7. semestri (Kazimír Kvapil); jeden bol už absolvent (Dezider Repčák). Vladimír Suchár sa však na VŠV vo Viedni nezapísal.
5. rozhodli sa študovať v Budapešti. Na štúdium veterinárstva na VŠV v Budapešti nedávalo Ministerstvo hospodárstva SR štipendiá. Už pred viedenskou arbitrážou a ešte väčšmi po nej panovala na Slovensku protimaďarská nálada. Možno aj preto po zatvorení brnenskej VŠV nešiel ani jeden študent pokračovať v štúdiu na VŠV v Budapešti. Jeden tam už dokončoval štúdium (Konštantín Rencz) a deviati tam predsa len našli možnosť začať štúdium (Tab. 8).

Tento prehľad poskytuje obraz o tom, akú cezúru znamenal 14., resp. 15. marec 1939 v spolužití Slovákov a Čechov: Keď sa v októbri a novembri 1939 konali zápisy na VŠV Brno do zimného semestra 1939/1940, mohli sa zapísať študenti pokračujúci tu v štúdiu, ale nie začínajúci, ktorých by bolo bývalo najmenej desať. Tento stav iste spôsobil veľké bolesti hlavy národohospodárom na Slovensku. Chovy zvierat vtedy trpeli a boli ohrozované veľmi vážnymi chorobami a nákazami.

Nie je vylúčené, že niektorí prešli na štúdium humánnej medicíny, najmä ak platilo uznanie prvých dvoch semestrov, ako to bolo pri prestupe z humánnej medicíny na veterinárnu, čo využili napr. Jozef Jakubík zo Štiavnika a Pavel Pakoš z Ripnian, ktorí prišli v roku 1945 na brniansku VŠV po dvoch započítaných vojnových semestroch štúdia na Lekárskej fakulte v Bratislave. (Kým Jakubík riadne doštudoval – diplom 11. 10. 1949, doktorát 21. 1. 1950 – , Pakoš bol v roku 1948 „vydemokratizovaný“ a ušiel na západ, kde sa stal hotelovým manažérom v Calgary v Kanade.) Takýmto spôsobom sa stávalo, že niektorí začínajúci študenti veterinárstva na VŠV v Brne na jeseň 1945 sa zapisovali rovno do 5. semestra: uznali sa im 2 semestre štúdia na inej vysokej škole a 2 semestre v dôsledku vojnových udalosti. Iní sa zmierili so stratou študijných rokov v dôsledku vojny.

V nasledujúcich odsekoch sa budeme jednotlivým skupinám študentov venovať podrobnejšie.

Slovenskí študenti, ktorí po zatvorení VŠV v Brne prestali študovať veterinárstvo vôbec

Už zimný semester školského roku 1938/39 bol poznačený búrlivým vývojom celkovej európskej a osobitne našej slovenskej a českej politickej situácie. V apríli 1938 uskutočnil Hitler pripojenie Rakúska k „Ríši“ a stále hlasnejšie sa domáhal práv pre nemecké národnostné menšiny v susedných štítoch, najmä v Československu a Poľsku. V novembri 1938 uzákonil Senát ČSR autonómiu Slovenska a 14. marca 1939 došlo k rozpadu ČSR a o pol roka nato útokom Nemecka na Poľsko sa začala 2. svetová vojna. Už rozpad ČSR znamenal pre Slovákov koniec možnosti začať štúdium veterinárstva na VŠV v Brne, no zatvorenie všetkých vysokých škôl v Protektoráte Čechy a Morava znemožnilo aj pokračovanie v štúdiu na tejto škole.

Prevažná väčšina slovenských študentov využila možnosti, ktoré sa naskytovali existenciou blízkych veterinárskych učilíšť vo Viedni, Budapešti a Záhrebe a imatrikulovala sa tam jednak na pokračovanie v štúdiu a jeho skoré dokončenie, jednak na začatie štúdia vo Viedni, Hannoveri a Budapešti. Štúdium v Nemecku a Chorvátsku bolo spojené so štipendiom ministerstva hospodárstva.

Pri porovnaní zápisných listov predvojnových rokov VŠV v Brne a zápisných listov VŠV vo Viedni z prvých vojnových rokov zisťujeme, že nie všetci brnianski študenti využili možnosť pokračovať v štúdiu – dokonca s pomerne vysokým štipendiom – na menovaných školách. Najviac to prekvapuje u troch absolventov šiesteho až ôsmeho semestra veterinárneho štúdia, ktoré vtedy trvalo osem semestrov; ani po oslobodení sa nevrátili na svoju alma mater. (Tab. 2 a Tab. 16).

Zo spolu pätnástich študentov tejto skupiny boli 7 katolíci, 4 evanjelici a 4 židia; 7 boli Slováci, 3 maďarskej a 1 nemeckej národnosti, 4 Židia. Dvaja študenti maďarskej národnosti pochádzali z Košíc a Komárna; nie je vylúčené, že pokračovali v štúdiu v Budapešti. O osude židovských študentov si nemožno robiť ilúzie; vzhľadom k osudnému holokaustu ich národa mali mizivé predpoklady prežitia. Treba predpokladať, že sa za nejedným menom skrýva osud prenasledovaného Žida, ktorý hľadal záchranu v zmene náboženstva, národnosti alebo mena.

Je pravdepodobné, že sa absolventi štúdia veterinárnej medicíny bez záverečných skúšok uplatnili odborne na takých pracoviskách, kde sa nevyžadujú úradné doklady o odbornej spôsobilosti, napr. v súkromných podnikoch.

Študenti, ktorí prerušili štúdium na VŠV v Brne na celý čas trvania vojny

Kým väčšina slovenských študentov po zatvorení VŠV v Brne pokračovala v štúdiu na VŠV v Záhrebe alebo vo Viedni, niektorí prestali študovať a našli si primerané zamestnanie, v ktorom zotrvali až do skončenia vojny a po obnovení vyučovania na VŠV v Brne v letných mesiacoch 1945 sa ponáhľali na svoju alma mater dokončiť prerušené štúdium. Na tabuľke 3 sú mená prvých 13 veterinárov tejto skupiny, ktorí v novembri 1939 museli štúdium prerušiť. Z nich Mačička a Zelmanovič s v roku 1945 vrátili do Brna, po Thurringovi a Herrmannovi sa stopa stratila a ostatní skončili v Záhrebe, Viedni alebo Brne.

Na tabuľke 4 sú mená všetkých študentov, ktorí prerušili štúdium na VŠV v Brne na celý čas trvania vojny.

Juraj Šmálik bol prvý Slovák, ktorý na znovu otvorenej VŠV v Brne dostal veterinársky diplom, a to už 25. júna 1945. Vôbec prvý diplom po oslobodení vydala VŠV Brno 13. júna 1945, t. j. o dvanásť dní skôr, Jaroslavovi Jelínkovi z Kolína.

Ladislav Greško zo Svinej sa nespomína ani na jednej zahraničnej škole – z toho sa dá usudzovať, že začal v Brne pred novembrom 1939 a pokračoval v roku 1945. Už sa sotva nájde niekto, čo povie, čo robil medzitým.

Aspoň 4 študenti na tejto tabuľke boli židovského náboženstva a je určitým uspokojením, že aspoň títo prežili strašné roky holokaustu.

Stopa troch študentov, ktorí sa v rokoch 1945 a 1946 vrátili na VŠV v Brne sa stráca. Pavel Rudolf Schneiser, ktorý prerušil štúdium v roku 1939 ako absolvent, dosiahol už 3. 12. 1945 diplom veterinárneho lekára, ale nepromoval a nevedno, kde pôsobil. Arnošt Zelmanovič si zmenil meno na Arnošt Zlínsky, doktorát dosiahol v r. 1947 a tiež sa nevie, kde pôsobil. Tretí, Ľudovít Jirků, bol síce prvý zapísaný študent na VŠV v Brne po oslobodení, ale zapísal sa len raz, a to 4. 6. 1945 do 4. semestra.

Milan Sliepka píše, že Mačička bol osobne vo Viedni a uvažoval o pokračovaní štúdia na tejto škole, ale z neznámych dôvodov prestal a pokračoval až po vojne v Brne.

Do tejto skupiny zatiaľ nezaraďujeme veterinárov, ktorí získali diplom pred 17. novembrom 1939, ale dizertačnú prácu obhájili až po oslobodení, ako napríklad Juraj Kubiš zo Zvolena: diplom získal 7. 6. 1939 a promovaný bol až 15. 2. 1947. Aj on bol iste obeťou zatvorenia školy.

Z 11 študentov tejto skupiny dosiahli doktorát 8, len diplom získal 1; na Slovensku pôsobili 8 a pri troch sa stopa stratila.

Študenti, ktorí študovali vo Viedni pred r. 1940, asi na vlastné náklady

Nie je vylúčené, že v medzivojnovom období 1918 – 1938 študovali niektorí Slováci veterinárstvo v cudzine, ale menovite sa nepoznajú. Ak, tak to robili na vlastné náklady, lebo štipendiá sa vtedy nedávali. Až búrlivé politické udalosti konca 1930-tych rokov v Československu a vôbec vo svete trhali staré spoločenské usporiadanie a hnali aj našich ľudí „do sveta“. Viacerí slovenskí študenti opustili pár rokov pred rozpadom Československa brniansku vysokú školu a pobrali sa do Viedne (Tab. 5).

Na prvom mieste to boli dvaja etnickí Nemci zo Spiša, Ervín Schütz zo Spišskej Belej a Géza-Karol Matz z Vrbového. Prvý sa imatrikuloval vo Viedni do prvého semestra už v apríli, druhý do piateho semestra v októbri 1939. Prvý dosiahol doktorát v roku 1942 a pôsobil potom na Slovensku, stopa druhého sa po 7. semestri v roku 1939 stráca.

Už v rokoch 1940 a 1941 skončili vo Viedni dosiahnutím doktorátu Ján Timko a Ladislav Kubiš. Okrem toho sme do tejto skupiny zaradili ďalších veterinárov, ktorí dosiahli vo Viedni diplom po roku 1940, pričom nevieme, kedy presne študovali predtým a či naozaj nemali štipendium; na výkazoch štipendistov sa neuvádzajú.

Osobitný prípad je Rudolfa Kirchnera, ktorý sa narodil v Nitre v roku 1890, dosiahol veterinárny diplom vo Viedni v roku 1914 a po 35-ročnom pôsobení v Nitre ako med. vet. si v roku 1948 doprial na VŠV v Brne hodnosť doktorátu. Podobných prípadov bolo viac, ale tie nepatria do tejto štúdie a na tabuľke 6 ho neuvádzame.

O Júliusovi Mikulíkovi, ktorý bol maďarskej národnosti, udáva Molnár, že pochádzal z Lipt. Mikuláša, kým podľa brnianskych prameňov sa narodil v Prešove. Študovať začal už v roku 1935, 8. semester absolvoval v roku 1938 a už 24. 10. 1939 dostal absolutórium, ale potom sa jeho stopa stráca. Až v roku 1948 získava na VŠV v Brne v rýchlom slede vo februári diplom a v marci doktorát. Pôsobil v Mostovej, okres Galanta.

Pavel Volko začal študovať v Brne v roku 1936, pri 7. semestri školu zatvorili a skúsil to vo Viedni, ale len jedným zápisom asi v roku 1940. 8. 10. 1946 sa znovu zapísal na VŠV v Brne, no potom sa stopa stráca.

Tak ako skupina študentov, ktorí prerušili počas 2. svetovej vojny svoje štúdium, aj táto je typická vysokým vekom absolventov pri dosiahnutí diplomu či doktorátu. Z deviatich mali traja nad tridsať rokov a Július Mikulík dokonca 38.

Z 10 do roku 1940 vo Viedni asi bez štipendia zapísaných študentov odpadli dvaja, ktorí mali za sebou v roku 1939 už 7 semestrov. Po skončení štúdia sa v rokoch 1940 až 1948 vrátilo 8 hotových veterinárov: po štyroch s doktorátmi z Viedne a z Brna.

Študenti, ktorí dostali štipendium na dokončenie štúdia v Záhrebe, vo Viedni alebo v Budapešti

Ponuka štipendií na štúdium veterinárstva tesne pred vznikom Slovenského štátu v januári 1939 (Husár 2009) nie je v tejto súvislosti relevantná, keďže sa ani nevie, či v tých pohnutých časoch bolo toto štipendium niekomu udelené. Dá sa uvažovať o tom, prečo sa ponúkalo štipendium 1 500 až 3 000 Kč ročne na štúdium v Brne a 5 000 Kč na celé štúdium v Hannoveri alebo vo Viedni, čomu chýba logika.

Celkom iná situácia sa vytvorila po vzniku Slovenského štátu (14. marca 1939) a Protektorátu Čechy a Morava (15. marca 1939), čo viedlo k rozpadu Česko-Slovenska, a najmä po zatvorení VŠV v Brne (17. novembra 1939). Českí študenti nemali nijakú možnosť pokračovať v štúdiách, ani študenti z iných východoeurópskych štátov, ktorí boli na brnianskej škole v tých rokoch početne zastúpení.

Isté je, že tí slovenskí študenti veterinárstva, ktorí na to mali finančné prostriedky, už v januári 1940 prechádzali na VŠV do Viedne a do Záhrebu a nečakali, kým zúčastnené ministerstvá vyriešia vypísanie súbehov na štipendiá. Heinz-Samuel Brosz, Štefan Hörmann a Mikuláš Sokol boli vo Viedni už v roku 1939. Čulen, Chládecký a Ševec išli do Záhrebu už v apríli 1940, ale až v auguste 1940 dostali prví dvaja štipendiá na dokončenie štúdia v Záhrebe. Je pravdepodobné, že aj ďalší vo Viedni už zapísaní študenti štipendiá neskôr využívali.

Vyhlášky o súbehoch na štipendiá od roku 1940 do roku 1943 a ich stručné výsledky uvádza so zaujímavými podrobnosťami Husár (2009); my tomu venujeme niekoľko tabuliek.

Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na dokončenie štúdia v Záhrebe

O týchto študentoch Husár (2009) uvádza, že ich bolo asi 12 – 13, no menuje len desiatich. Ja som našiel jedenásť mien (Tab. 6). Iba jeden z nich, Karol Ševec, sa neuvádza medzi štipendistami.

Do Záhrebu neodišiel ani jeden študent s plánom začať tam štúdium veterinárnej medicíny. Ani jeden zo štipendistov sa nezapisoval do 1. študijného semestra. Vo všetkých prípadoch išlo o priamy nepriaznivý dôsledok zrušenia VŠV v Brne a snahu dohoniť aj tak už stratený čas a čím skôr štúdium ukončiť. To sa trom (Štefan Čulen, František Chládecký a Karol Ševec) podarilo dosiahnutím diplomu v Záhrebe už 18. 12. 1940 a ďalším trom v roku 1942 (Andrej Pardel), 1943 (Jozef Kacvinský), resp. až 1946 (František Mrakič). Dvaja dosiahli diplom ešte za vojny po prestupe na viedenskú VŠV (Albín Jablonský a Jozef Mokrý) a dvaja v Brne (Felix Lobpreis a Pavel Brtka). Jediný záhrebský študent, o ktorom predpokladám, že dosiahol doktorát na VŠV v Záhrebe, je Pavel Ondrejček. Nedostal doktorát ani vo Viedni, ani v Budapešti, ani v Brne. Hoci dostal štipendium na dokončenie štúdia vo Viedni, neinskriboval sa tam.

Osobitný je prípad Felixa Lobpreisa, ktorý 10. 11. 1939 ako posledný Slovák dosiahol na VŠV v Brne veterinársky diplom. Po ňom uznala škola veterinárom len Antonína Verbíka z Jihlavy. Husár uvádza, že v roku 1940 išiel Lobpreis so štipendiom pokračovať v štúdiu do Záhrebu. Zamýšľal tam robiť doktorát? Ani po oslobodení ho ani v Brne neurobil. Pôsobil v Smoleniciach a Trnave. Molnár udáva, že získal veterinársky diplom v r. 1940 v Záhrebe (HVOT 2001, s. 285), takže by bol býval majiteľom dvoch veterinárskych diplomov.

Vypísania štipendií na štúdium veterinárstva v Záhrebe v rokoch 1941 a 1942 ostali bez ohlasu, hoci ročné štipendium bolo zvýšené na 7 000 Ks. Príčinu možno vidieť v nedôvere voči klérofašistickému Chorvátsku, ktoré vzniklo po rozbití Juhoslávie Hitlerom v apríli roku 1941 ako popri Slovensku druhý bábkový štát nacistického Nemecka.

Okrem Jablonského a Brtku začali všetci záhrebskí študenti študovať na VŠV Brno. Jablonský absolvoval prvé dva roky veterinárskeho štúdia na Academia medicinae vetarinariae Leopoliensis vo vtedy poľskom Ľvove. Pavel Brtka to zahraničný Slovák, občan Juhoslávie; študoval v rokoch vojny na Vysokej škole veterinárskej v Belehrade a v Záhrebe. Po oslobodení sa 14. 8. 1945 stal ako Slovák československým štátnym príslušníkom.

Okrem Felixa Lobpreisa a Andreja Pardela, teda deviati záhrebskí študenti dosiahli doktorát, a to 2 vo Viedni, 1 pravdepodobne v Záhrebe a 6 v Brne. Všetci potom pôsobili na Slovensku.

Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na dokončenie štúdia vo Viedni

Štyria študenti zo Slovenska prišli na viedenskú veterinársku školu už v roku 1939, po rozpade Československa, ale pred zatvorením českých vysokých škôl. Boli to:
– etnickí Nemci (Volksdeutsche) Heinz-Samuel Brosz z Veľkej Lomnice a Štefan Kunsch zo Starej Ľubovne sa zapísali do zimného semestra 1939 ako do 1. semestra dňa 17. 10. 1939,
– Slovák Mikuláš Sokol z Liptovskej Tepličky sa zapísal 24. 10. 1939 tiež do 1. semestra a
– Slovák Štefan Hörmann dňa 30. 11. 1939 do 4. semestra.

Dá sa predpokladať, že títo študenti začali štúdium bez štátneho štipendia, ale potom sa dostali medzi prvých štipendistov. Etnickí Nemci dostali pravdepodobne iné štipendium.

Podľa Husára vydal minister hospodárstva 17. júla 1940 vyhlášku o štipendiách a 20. augusta 1940 udelil prvé štipendiá po 6 000 Ks desiatim študentom na dokončenie štúdia a jedenástim na začatie štúdia. Porovnanie so zápismi do semestra (Nationale) na VŠV vo Viedni vykazuje určité nezrovnalosti. Všetci štipendisti prvej skupiny (dokončenie štúdia) sa zapísali, a to piati už v januári 1940, ale okrem nich traja ďalší, ktorí nie sú uvedení medzi štipendistami (Tab. 7). Sú to Vladimír Černák (zapísal sa v apríli 1940), Štefan Kunsch (v októbri 1939) a Maximilián Orth (v septembri 1940).

O Jozefovi Jeleníkovi píše Husár, že dostal štipendium na dokončenie štúdia vo Viedni po 3. semestri, no podľa Nationale vo viedenskom archíve sa 11. 1. 1940 zapísal do 1. semestra.

Štefan Hörman dosiahol diplom podľa blahoželania k 90. narodeninám v Slovenskom veterinárskom časopise (č. 4, 2009, s. 266) v roku 1941 a doktorát 1. 6. 1942.

Kunsch, Černák a Orth neudávajú, či dostávali štipendium, hoci tá otázka je na zápisnom liste (Nationale), ktorý sa musí vyplňovať pred každým semestrom, na druhom mieste, hneď po prehlásení, že študent nie je verejným úradníkom, a ktoré znie:

„Inskriptionsbewerber ist öffentlicher Angestellter: Ja — Nein —. Wien, am xy Dezember 1942. Unterschrift des Studenten. Die Inskription für öffentliche Angestellte kann nur auf Grund einer dienstbehördlichen Studienbewilligung erfolgen.“ (Uchádzač o zápis je verejný úradník: Áno — Nie —. Vo Viedni, xy. decembra 1942. Zápis verejných úradníkov sa môže uskutočniť len na podklade služobného povolenia štúdia.)

Väčšina študentov priznáva ročné štipendium 6 000 Ks – okrem Mikuláša Sokola, ktorý v 1. semestri údaj o štipendiu nevyplňuje a v 2. semestri udáva štipendium 250 RM, čo nezodpovedá prepočtu 6 000 Ks na RM a budí dojem, že v tomto zriedkavom prípade išlo v dôsledku majetkových pomerov rodičov o polovičné štipendium. Podobný údaj je pri menách Júliusa Lukovinyho a Alojza Žuffu na tabuľke 14, a to 3 500 Ks, keď iní mali 7 000 Ks.

„Večný študent“ Rudolf Turkovič zo Skalice začal študovať v Brne už v roku 1937, no po 17. novembri 1939 musel štúdium prerušiť. V r. 1940 dostal štipendium na pokračovanie v 5. semestri vo Viedni, ale zapísal sa až 14. 9. 1941 do 3. semestra (Tab. 7) a do konca vojny štúdium nedokončil – načo? Aby musel narukovať? Takto uvažovala časť viedenských študentov pred dokončením štúdia a štúdium bez problémov predlžovali, ako sa dalo.

Zo spolu 13 v roku 1940 vo Viedni so štipendiom zapísaných študentov deviati ukončili štúdium v rokoch 1940 až 1944 doktorátom a jeden diplomom. Desiati sa vrátili na Slovensko. Po 5. semestri sa stratila stopa po dvoch.

Študenti, ktorí študovali veterinárstvo v Budapešti

V zborníku k 40. výročiu Vysokej školy zverolekárskej v Brne 1919 – 1959 píše Novotný o snahách politických aj odborných predstaviteľov českého národného života o zriadenie českej vysokej školy zverolekárskej od roku 1898, keď sa stal prvým českým profesorom kurzov „zvěrolékařství“ na lekárskej fakulte pražskej univerzity prof. Theodor Kašpárek. Všetky jednania boli bezvýsledné a musel prísť štátny prevrat, založenie Česko-Slovenskej republiky 28. októbra 1918 a vyhnanie českých študentov z rozbúrenej Viedne 5. decembra 1918, kým bola zákonom č. 86 z 12. decembra 1918 založená Vysoká škola zverolekárska v Brne.

Pred 1. svetovou vojnou a v prvých rokoch ČSR študovali Slováci veterinárstvo prevažne na VŠV v Budapešti. V tých rokoch získalo veterinársky diplom 16 študentov v Budapešti, 4 vo Viedni a 1 v Drážďanoch; spolu ich bolo 21 (Tab. 8). Všetci dosiahli potom doktorát na VŠV v Brne, a to v rokoch 1924 až 1948. Treba predpokladať, že viacerí veterinári sa uspokojili s diplomom dotyčnej školy a že predsa len boli veterinári, ktorí získali vo Viedni, resp. v Budapešti aj doktorát, ale zatiaľ nemáme meno ani jedného!

Do určitej miery prekvapuje, že zo spolu 21 diplomovaných veterinárov len 3 urobili doktorát v Brne za 1 až 2 roky po dosiahnutí diplomu v Budapešti, resp. v Drážďanoch. U ostatných bol tento odstup priemerne 20, u viacerých až 26 a 28 rokov.

Niet záznamov o tom, ako sa odohral odchod slovenských absolventov a študentov z Viedne a Budapešti v rokoch 1918 – 1920.

Oneskoreným študentom tejto kategórie bol Konštantín Rencz z Nižného Medzeva, ktorý v Budapešti študoval v rokoch 1935 – 1939 a v decembri 1941 dosiahol veterinárny diplom, o promóciu však nemal záujem. Jeho hlavným pôsobiskom bol potom Nižný Medzev v okrese Moldava nad Bodvou (Tab. 9).

Na štúdium veterinárstva na VŠV v Budapešti nevypisovalo Ministerstvo hospodárstva SR štipendiá a individuálne žiadosti o štipendium na štúdium v Budapešti zamietalo (Molnár). Už pred viedenskou arbitrážou a ešte väčšmi po okupácii južného Slovenska panovala na Slovensku protimaďarská nálada. Možno aj preto po zatvorení brnenskej VŠV nešiel ani jeden študent pokračovať v štúdiu na VŠV v Budapešti. Jeden tam už dokončoval štúdium (Konštantín Rencz) a deviati tam predsa len našli možnosť začať štúdium (Tab. 9).

O napätosti politickej a spoločenskej situácie v súvislosti s národnostnou otázkou svedčí skutočnosť, že napriek možnostiam medzinárodného styku sa nekonala nijaká výmena študentov medzi VŠV Budapešť a VŠV Viedeň, a to obidvomi smermi: ani jeden z budapeštianskych študentov neprestúpil do Viedne a ani jeden z viedenských študentov neprestúpil do Budapešti.

Len dvaja z 10 dosiahli v Budapešti veterinársky diplom. Konštantín Rencz po celom štúdiu v Budapešti, Gejza Klára po neúspešnom pokuse pokračovať v štúdiu na VŠV v Brne. Ostatní deviati sa v rokoch 1945 a 1946 pobrali na VŠV do Brna za diplomom a doktorátom. Ako prvý z nich dosiahol diplom už 3. 12. 1946 Július Molnár; ďalší šiesti až v rokoch 1948 a 1949. Michal Popovič umrel – asi na tuberkulózu – počas 7. semestra. Gejza Klára sa v Brne zapísal 30. 10. 1945 do 7. semestra, ale mal národnostné ťažkosti a po pár mesiacoch sa vrátil do Budapešti, kde štúdium dokončil – nevedno, či diplomom alebo doktorátom – a pracoval ako obvodný veterinár v Kondoroši blízko rumunských hraníc.

Molnár udáva, že požiadal o štipendium na štúdium v Budapešti, ale že ho nedostal; že mu bolo ponúknuté, ak bude študovať vo Viedni, čo odmietol.

Dvaja študenti pochádzali z vtedajšej Podkarpatskej Rusi (Augustín Antalovský a Michal Popovič, jeden bol židovského náboženstva – Pavol Hájek. Bol príbuzný MVDr. Hechta-Hájka, veterinára v Trebišove, ktorý ako Žid dostal v r. 1941 výnimočné povolenie pracovať ako veterinár do 31. 12. 1942?

Roman Fedák, narodený roku 1923 vo Volovom, sa uvádza v SEO VOS FMV (Štatisticko- evidenčný odbor Vnútornej organizačnej správy Federálneho ministerstva vnútra). Nepátral som po príčine, pre ktorú sa uvádza v týchto dokumentoch Štátnej bezpečnosti. Pozri Evidencia záujmových osôb.

Spôsob štúdia na budapeštianskej škole je opísaný v knihe L. Husára a kol. (2009).

V spodnej časti tabuľky 9 sa uvádza 8 študentov VŠV v Budapešti, začínajúcich v rokoch 1941 a 1942. Narodili sa v obciach, odtrhnutých od Slovenska Viedenskou arbitrážou v roku 1938. Všetci zapisovali len jeden až tri semestre a ani jeden neskoršie ako v roku 1944, keď bola vojna v Maďarsku prakticky ukončená. V decembri 1944 bola Budapešť obkľúčená a vo februári 1945 oslobodená. Koniec vojny neznamenal pre týchto študentov začiatok nového študentského života – tak, ako pre 90 % slovenských študentov. Viac by sa o tom našlo v archíve VŠV v Budapešti. Samozrejme, týchto študentov nepočítam medzi tzv. viedenských študentov.

Po obsadení južného Slovenska Maďarmi sa sťahovali z týchto území mnohí Slováci na Slovensko; boli medzi nimi aj veterinárni lekári, napríklad Pavel Pakoš, ktorý opustil miesto okresného veterinára v Nových Zámkoch a stal sa okresným v Topoľčanoch. Ktorí Slováci-veterinári ostali počas okupácie južného Slovenska v rokoch 1938 až 1945 na svojich pôsobiskách? Našli sa takí vlastenci? Iste prichádzali na toto územie veterinári z Maďarska a odchádzali po máji 1945. Ich mená sú zabudnuté. Čo by sa našlo v maďarských archívoch?

Na VŠV v Budapešti študovalo za 2. svetovej vojny 10 študentov. Ani jeden tam nedosiahol doktorát, dvaja skončili štúdium dosiahnutím diplomu. Ôsmi pokračovali v štúdiu v Brne, kde jeden počas štúdia zomrel. Jeden diplomovaný veterinár ostal po skončení štúdia v Maďarsku. Šiesti potom obhájili v Brne doktorát, ôsmi sa vrátili do vlasti – 6 ako doktori, 2 ako veterinárni lekári.

Študenti, ktorí v roku 1940 dostali štipendium na začatie štúdia vo Viedni

Dňa 20. augusta 1940 udelilo Ministerstvo hospodárstva prvé štipendiá na štúdium na VŠV vo Viedni, a to 13 spomedzi 37 uchádzačov – čerstvých maturantov; Husár uvádza jedenástich (Tab. 10) Všetci sa imatrikulovali v septembri až októbri do zimného semestra 1940/41. Štipendium nevyužili a na VŠV vo Viedni sa nezapísali P. Drexler a P. Kráľovič.

Už 12. januára 1940 sa zapísal do prvého semestra prvý slovenský študent, Jozef Ballon z Považskej Bystrice. Bol jediný začínajúci medzi asi desiatkou Slovákov už vo vyšších semestroch, ktorí prestúpili do Viedne z Brna.

V normálnom zápisnom termíne pre zimný semester 1940, t. j. 18. septembra 1940, sa zapísal do 1. semestra aj Gustáv Nemetz z Dolnej Štubne (napriek menu slovenskej národnosti), ktorého Husár medzi štipendistami neuvádza. Sám Nemetz v zápisných listoch 1., 2. a 5. semestra štipendium neudáva; v 3. semestri priznáva 100 RM a v 4. semestri 600 RM, a to menovite od Ministerstva pôdohospodárstva a nie ako ostatní študenti od Ministerstva hospodárstva. Ide tu o prepis nepozorného študenta pri vyplňovaní formulára, alebo o skutočne iný zdroj štipendia?

Jozef Illéš pokračoval po štyroch semestroch vo Viedni na jeseň 1942 ako frekventant VVI na VVŠ v Hannoveri zápisom do 5. semestra (pozri tabuľku 13), ale v roku 1943 sa vrátil do Viedne.

Po 3. semestri sa stráca stopa Jozefa Ballona, po doktorátoch vo Viedni stopa Roberta Loischa a Alexandra Pašku.

Ostatní deviati dokončili štúdium vo Viedni a jeden (Ladislav Jablonka z Podbrezovej) v Brne.

Kresťansky silne orientovaný Alojz Čulen z Bratislavy (ak sa nemýlim bol to on, čo vo Viedni viedol spolok katolíckych vysokoškolákov) sa nevrátil do oslobodenej vlasti.

Zo spolu 13 v roku 1940 vo Viedni so štipendiom zapísaných študentov odpadli počas štúdia 3 a na Slovensko sa nevrátili 3 hotoví veterinári. Vrátilo sa 7 hotových veterinárov, a to jeden s diplomom a šiesti s doktorátom (5 z VŠV Viedeň, 1 z VŠV Brno).

Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1941

Vyhláškou zo 16. júna 1941 vypísalo Ministerstvo hospodárstva 10 štipendií po 6 000 Ks pre štúdium na VŠV vo Viedni a 5 pre štúdium na VŠV v Záhrebe.

Podľa zápisných listov sa na TH vo Viedni zapísalo na jeseň 1941 spolu 20 poslucháčov (Tab. 11), no ani jeden sa nezapísal v Záhrebe. To by svedčilo, že nevyužité štipendijné miesta pre Záhreb boli použité pre Viedeň. Nedá sa povedať, či boli udelené ďalšie štipendiá, ani koľko študentov študovalo bez štipendia, pretože rubrike „štipendium“ v zápisnom liste venovali študenti málo pozornosti. Trinásťkrát sa sumy pohybovali od 100 RM (Peter-Pavel Hanula) do 1 400 RM (Eugen Zavilla), no najčastejšie to bolo 600 RM (ročne). Desať študentov rubriku vôbec nevyplnilo a, ako vidno, rektorát to nereklamoval.

Baradlai, Diera, Feigler, Gaul, Pataky a Zeisel, spolu šiesti študenti, udali v 1. semestri štúdia nemeckú národnosť.

Už po 1. semestri sa stráca stopa Petra-Pavla Hanulu, po 2. semestri Aloisa Dieru a Júliusa Matťašovského a po 7. semestri Ottu Rakovského.

Emil Feigler, Karl Gaul, Franz Pataky a Andreas Zeisel doštudovali, no po skončení sa nevrátili na Slovensko.

Pri zápise do 6. semestra dňa 10. 4. 1946 udáva Andreas Zeisel slovenskú národnosť.

Baradlai síce 6. 7. 1946 promoval vo Viedni, ale jedného dňa zmenil národnosť a vrátil sa na Slovensko. Venglarčík udáva, že okolo roku 1970 preplával Dunaj späť smerom do Rakúska…

Bohuš vstúpil v roku 1942 do Vojenského vysokoškolského internátu a pokračoval v štúdiu v 3. semestri na VŠV v Hannoveri (tabuľka 13), ale v roku 1943 sa vrátil do Viedne.

Jozef Illéš pokračoval po štyroch semestroch vo Viedni na jeseň 1942 ako frekventant VVI na VVŠ v Hannoveri zápisom do 5. semestra (pozri tabuľku 13),

Jozef Vodrážka sa v 1. aj 2. semestri zapisoval ako „Vodráška“.

Vo Viedni boli promovaní Baradlai, Feigler, Gaul, Pataky a Zeisel, ostatní v Brne.

Oskar Beer dosiahol diplom na VŠV v Brne 4. 5. 1948; to bolo v čase obávaných politických previerok všetkých študentov, pri ktorých mnohí neobstáli a museli školu opustiť. Sám som pri tejto príležitosti dostal od ktoréhosi člena preverovacej komisie otázku, čo súdim o zatvorení kardinála Mindszentyho v Budapešti a o chystanom procese s ním – nazval som to provokáciou Západu zo strany Moskvy a večer mi kamaráti radili, aby som ušiel, pretože mi to neprejde. Bol som však „preverený“.

Aj Oskar Beer bol preverený, ale s „doložkou“ , že mu nebude dovolené dosiahnuť hodnosť doktora veterinárnej medicíny. Po reforme veterinárnych diplomov roku 1963 by bol mohol predložiť dizertačnú prácu a obhájiť ju, ale z hrdosti to odmietol urobiť. Z osobných dôvodov nebol promovaný ani Ferdinand Valko.

Zo spolu 20 v roku 1941 vo Viedni zapísaných študentov doštudovalo a vrátilo sa 14 veterinárov, z toho dvaja s diplomom a dvanásti s doktorátom ; 4 odpadli počas štúdia a 4 doštudovali, ale sa nevrátili.

Študenti, ktorí v r. 1942 začali študovať vo Viedni

Vyhláškou zo 7. mája 1942 vypísalo Ministerstvo hospodárstva neobmedzený počet štipendií, zvýšených na 7 000 Ks, pre Viedeň a Záhreb.

Podľa zápisných listov sa na TH Viedeň zapísalo na jeseň 1942 spolu 22 poslucháčov (Tab. 12).

Len jeden študent bol maďarskej (Andreas Dianiska zo Spiša) a jeden nemeckej národnosti (Rudolf Sumjaci, tiež zo Spiša), ostatní boli Slováci.

V tejto skupine sa stopa troch študentov stráca už po 1. až 3. semestri (Cyril Bodický, Andreas Dianiska a Jozef Morávek) a jeden sa po skončení štúdií nevrátil na Slovensko (Andreas Szkiba).

Sumjaci sa zapísal do 1. semestra po prvý raz 2. 12. 1942; návšteva niektorých predmetov mu bola uznaná v marci 1943, ale 9. 6. 1943 sa opäť zapisuje do 1. semestra. Imatrikulačné číslo na zápisnom liste nie je uvedené. 1. 2. 1946 sa zapisuje do 8. semestra ako Rudolf Šumiaci, má imatrikulačné číslo 5765 a udáva československé štátne občianstvo a slovenskú národnosť, ale asi to nemyslel vážne. Po skončení štúdií sa nevrátil na Slovensko.

Cyprián Jeleník 1941 sa 5. júla 1942 zapísal na VŠV vo Viedni pod imatrikulačným číslom 5662. Po skončení 2. svetovej vojny sa nevrátil do vlasti, ale ostal vo Viedni. 26. 2. 1946 zapisoval 9. semester, ale štúdium nedokončil a nevrátil sa na Slovensko. Vie sa, že roky pracoval u farmaceutickej firmy Pfitzer a podľa jednej verzie po dlhých rokoch štúdium predsa ukončil.

Dvaja viedenskí študenti ročníka 1942 dosiahli diplom aj doktorát na VŠV vo Viedni (Rudolf Sumjaci a Andreas Szkiba) a nevrátili sa na Slovensko. Šestnásti dosiahli diplom a boli promovaní na VŠV v Brne.

Dátum promócie Jozefa Zubu udávajú brnianske pramene ako 28. 6. 1947, Molnár ako 28. 6. 1948.

Zo spolu 22 v roku 1942 vo Viedni zapísaných študentov nedoštudovali štyria. Dvaja sa po skončení štúdia nevrátili na Slovensko. Vrátilo sa a doštudovalo 16 veterinárov, z toho dvaja s diplomom a štrnásti s doktorátom.

Študenti, ktorí v r. 1942 začali študovať v Hannoveri

V roku 1942 založilo Ministerstvo národnej obrany SR v Bratislave Vojenský vysokoškolský internát (VVI), ktorý mal zabezpečiť dostatok vysokoškolských odborníkov pre armádu v súvislosti s vedením vojny po boku Veľkonemeckej ríše. Okrem iných odborov otvorila sa týmto spôsobom druhá možnosť získania štipendia na štúdium aj pre záujemcov o veterinárnu medicínu, a to štúdiom vo vojenskej uniforme na Veterinárskej vysokej škole (Tierärztliche Hochschule) v Hannoveri.

V roku 1942 sa na VŠV v Hannoveri zapísalo 14 študentov (Tab. 13). V Husárovom zozname (s. 157) nie je uvedený Michal Bukovčák, ktorý rovnako ako Ladislav Bohuš a Jozef Illéš prestúpil na VVI zo štipendia Ministerstva hospodárstva, resp. z Viedne do Hannoveru.

Iba Ernest Lazar zo Spišskej Novej Vsi bol etnický Nemec, ostatní boli Slováci.

Pre bombardovanie obmedzila VŠV v Hannoveri v lete 1943 svoju činnosť a väčšina jej slovenských študentov prešla na jeseň 1943 po tzv. predfyzikátnej skúške (Vorphysikat), čo bola polovica prvej štátnice, na VŠV do Viedne. Kvôli týmto skúškam sa prechod niektorých študentov o niekoľko mesiacov oneskoril (Benedek, Bukovčák, Šimkovič a Topoľský).

Vo Viedni študovali hannoverskí študenti v civilných šatách a dostávali štipendium od Ministerstva národnej obrany SR.

Husárovu vetu, že „Frekventanti VVI sa v jeseni 1944 vrátili na Slovensko, kde prebiehalo Slovenské národné povstanie, už ako civili“, neslobodno rozumieť tak, že prerušili štúdium, resp. prestali študovať. Ján Bendík, Štefan Benedek, Ján Farbiak, Jozef Humaj, Jozef Illéš, Ernst Lazar, Valter Nikola, Milan Sliepka, Július Topoľský a Jozef Venglarčík – to sú desiati zo štrnástich – sa zapísali v novembri alebo decembri 1944 do 5. alebo vyššieho semestra. Šiesti ostali vo Viedni dokonca aj po konci vojny a zapisovali sa v júni 1945 do 6. semestra: Štefan Benedek, Ján Farbiak, Valter Nikola, Milan Sliepka a Július Topoľský; Jozef Illéš bol absolventom a promoval pár týždňov pred oslobodením Viedne.

Predpokladám, že sa všetci títo študenti občas „v civili“ vracali na Slovensko – na návštevu, kvôli financiám a predovšetkým kvôli proviantu, pretože potravinová situácia na Slovensku a v Rakúsku bola v roku 1945 a 1946 diametrálne rozličná: na Slovensku bola potravinová situácia veľmi dobrá (neexistovali potravinové lístky!), v Rakúsku nebolo v auguste 1945 prakticky okrem agátových listov nič.

Z tejto skupiny ostal na VŠV vo Viedni až do promócie 23. 2. 1945 Jozef Illéš a do promócie 27. 6. 1947 Štefan Benedek, Ján Farbiak, Ernst Lazar a Július Topoľský; spolu piati. Samozrejme predtým dosiahli vo Viedni aj diplomy.

Jozef Targoš odišiel po prvom semestri z Hannoveru a študoval vo vlasti pôdohospodárstvo.

Ostatní dokončovali štúdium na VŠV v Brne a dosiahli diplomy v rokoch 1946 až 1951.

Husár uvádza o VVI početné podrobnosti, ale roky promócií siedmich absolventov (s. 158) sú všetky akosi inakšie: podľa Sborníkov VŠV v Brne bol Illéš promovaný v roku 1945, Humaj a Venglarčík v roku 1947, Bohuš, Nikola a Sliepka v roku 1948 a Bendík v roku 1949.

Ladislav Bohuš bol promovaný v Brne v roku 1948, a nie 1947, ako uvádza Husár (75 let VVU 1993).

Ernest Lazar (etnický Nemec) začal študovať ako poručík delostrelectva slovenskej armády a v Hannoveri bol veliteľom tunajšieho VVI a vojenským predstaveným všetkým študentom. On jediný z tejto skupiny sa po skončení štúdií nevrátil na Slovensko.

Vo Viedni vytrvali až do skončenia štúdií – po skončení vojny – Benedek, Farbiak, Lazar a Topoľský, a to do roku 1947. Iba Illéš promoval už 23. 2. 1945. Ostatní siedmi – Bendík, Bohuš, Bukovčák, Humaj, Nikola, Sliepka a Venglarčík dokončili štúdium v Brne.

V roku 1942 sa v Hannoveri zapísalo 14 študentov, z toho dvaja už mali 2, resp. 4 semestre z Viedne, kam sa po dvoch semestroch v Hannoveri vrátili. Do štatistiky sa počítajú v iných skupinách. Z 12 študentov teda dvaja odpadli a 10 poslucháčov doštudovalo. Deviati sa vrátili, a to 3 s doktorátom z Viedne, 5 s doktorátom z Brna a 1 s diplomom z Brna. Jeden veterinár s doktorátom sa nevrátil.

Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1943

17. júla 1943 vypísalo Ministerstvo hospodárstva SR posledný súbeh na štipendium pre štúdium veterinárstva – tentoraz len vo Viedni, ale ostatné podmienky ostali nezmenené. Finančné prostriedky boli vyčerpané a vo Viedni sa na jeseň 1943 zapísalo 22 poslucháčov, ktorých mám v najživšej pamäti – bol to môj semester (Tab. 14). Len jeden bol etnický Nemec (Rudolf Faix).

Na tejto tabuľke uvádzam aj Adelu Jeleníkovú, ktorá sa imatrikulovala do 1. semestra už v letnom semestri 1943, hneď po maturite 7. júna 1943, a to 17. júna 1943. Na vybavenie cestovných dokladov mala len 10 dní.

Aj Ján Habara sa zapísal do 1. semestra už 16. 6. 1943 a do 2. semestra 3. 11. 1943, no potom sa jeho stopa stráca.

K osobe Rudolfa Faixa som dostal od Dr. Christy Mache, vedúcej Archívu VŠV vo Viedni, e-mailovú správu, že vo Viedni štúdium neukončil a diplom aj doktorát musel získať na niektorej inej škole. Nepodarilo sa mi zistiť na ktorej, ale pri krátkych osobných stretnutiach v Stuttgarte a Tübingen v rokoch 1969 a 1970 vystupoval ako špecialista pre choroby domácich vtákov a producent špeciálnych krmív. O tom, kde dokončil štúdium veterinárstva, sme, žiaľ, nehovorili.

K osobe MVDr. Alojza Žuffu: V spomienke k výročiu narodenia v Slovenskom veterinárskom časopise (č. 4, 2009, s. 268) sa mylne udáva dátum získania diplomu ako 6. 3. 1948 miesto 9. 3. 1948 a doktorátu ako 18. 5. 1948 miesto 19. 6. 1948.

Okrem Rudolfa Faixa sa všetci ostatní kolegovia po vypuknutí SNP na jeseň 1944 vrátili na Slovensko a štúdiá dokončili na VŠV v Brne. Neboli medzi nimi traja kolegovia, ktorí zahynuli pri leteckom bombardovaní 10. septembra 1944: Pavel Karásek, Ladislav Pitoňák a Štefan Slivka (podrobnosti ďalej).

Tí študenti, ktorí prestúpili na VŠV v Brne, dosiahli diplomy v rokoch 1947 (Adela Jeleníková už 29. 9. 1947) až 1951 (Robert Lübke) a boli promovaní v rokoch 1948 až 1952 (Robert Lübke).

Skutočnosť, že v zimnom semestri 1944 sa do 3. semestra zapísal z našej veľkej skupiny len jeden, a to etnický Nemec Rudolf Faix (19. 11. 1944), kým ročníky 1942 a staršie pokračovali v štúdiu takmer kompletne, svedčí, že išlo o úradné rozhodnutie z nemeckej strany, ktoré slovenská strana musela akceptovať. V súvislosti s vývojom vojenskej situácie (približovanie frontu a bombardovania) sa musela redukovať pedagogická aktivita VŠV Viedeň a študenti sa mali zapojiť do obranných akcií – napr. kopania protitankových priekop v do hĺbky zamrznutej zemi v okolí Viedne aj Bratislavy. Opakujem svoje začudovanie nad skutočnosťou, že som si toto neuvedomoval ani pri svojom odchode z Viedne v októbri 1944, ani neskoršie v Brne.

Zo spolu 22 v roku 1943 na VŠV vo Viedni zapísaných poslucháčov doštudovalo a vrátilo sa 17, a to 16 ako promovaní doktori veterinárnej medicíny a 1 ako diplomovaný veterinár. Štyria odpadli a 1 skončil, ale sa nevrátil.

Žili sme vo vlasti a voči úradom sme sa vydávali za študentov VŠV vo Viedni, čakajúc na príchod Rusov. Keď nás raz Nemci pri kopaní vraj protitankového zákopu (za 50,- Sk na deň) medzi obcami Rišňovce a Alekšince zajali a odviezli do Nitry, kde nás „triedili“, pomohla mi legitimácia člena nemeckého Zväzu študentov, ktorú komandatúre predložil môj roztrasený otec; prepustili ma. Z niekoľkých desiatok kamsi vlakom odvezených rišňovských mládencov sa jeden nevrátil.

Smrť veterinárnych medikov Pavla Karáska, Ladislava Pitoňáka a Štefana Slivku vo Viedni v roku 1944

V článku Jána Feješa „Spomienka na slovenských zverolekárov a veterinárnych medikov, ktorí stratili životy v druhej svetovej vojne“, uverejnenom v Status veterinarius, V, 2, s. 17, 2007, je niekoľko údajov doc. MVDr. Štefana Izáka, ktoré sa nezhodujú s mojimi spomienkami. Ja si to pamätám takto:

Skupina asi 23 študentov, ktorí prišli do Viedne na jeseň 1943 a mali ukončené dva semestre štúdia – Adela Jeleníková tri, Pavol Zelenka jeden – stála v novembri 1944 pred zápisom do zimného semestra 1944/45. Traja z nich zahynuli pri septembrovom bombardovaní Viedne. Zasypalo ich v improvizovanom protileteckom kryte pivnice obytného domu v blízkosti ich bytov v predpoludňajších hodinách v nedeľu 10. septembra 1944. Boli to:

• Pavol Karásek (* 1922) zo Smolníka,
• Ladislav Pitoňák (* 1924) z Kežmarku a
• Štefan Slivka (* 1923) zo Štiavnika.

Údaje o bombardovaní Viedne ku koncu 6. svetovej vojny sa dajú nájsť na webovej stránke www.airpower.at, kde okrem iného stojí:

„Am 10. und 23. September 1944 waren zweimal Wien (mit schweren Schäden im Stadtgebiet) sowie Wels und Neumarkt auf der Zielliste der 15th USAAF. (= V dňoch 10. a 23. septembra 1944 boli dvakrát Viedeň (s veľkými škodami v oblasti mesta), ako aj Wels a Neumarkt na cieľovej listine 15. perute USAAF, Amerických leteckých síl).“

Až do 10. septembra 1944 vnútorné mesto Viedeň bombardovanie temer necítilo a veľké bombardovania sa opakovali až v roku 1945. Spolu zahynulo pri 52 bombardovaniach Viedne asi 9 000 ľudí.

Pamätám sa, že po smrti našich kolegov sa hovorilo, že v jednoduchom pivničnom protileteckom kryte neuposlúchli výzvu službukonajúceho dozorcu (domovníka), aby sa nezdržovali pri vchode (kde mohli fajčiť), pretože ten býva pri zásahu domu či dvora najviac postihnutý. Doplatili na svoju ľahkovážnosť a boli v tejto pivnici jediní, čo tak pochodili. Ich mŕtvoly vykopali väzni blízkych pracovných táborov, napr. z Oberlanzendorfu, až v stredu.

No nielen menovaní traja študenti sa nezapísali do zimného semestra 1944/45. Neurobil to ani jeden z našej skupiny Slovákov, ktorá prišla do Viedne na jeseň 1943. Príčinou mohlo byť len rozhodnutie nemeckých úradov v súvislosti so SNP a blížiacim sa východným frontom. Červená armáda bola už na Slovensku a v Maďarsku. Bolo nevyhnutné podstatne obmedziť činnosť Vysokej školy veterinárskej.

Úsmev musí vyvolať údaj kolegu Izáka, že v auguste 1944 policajné riaditeľstvo vo Viedni nevydávalo slovenským študentom povolenie na cestu na Slovensko (vízum), pretože „bolo známe, že vypukne Slovenské národné povstanie“. Ešte v septembri dostal vízum na návrat na Slovensko napríklad Ondrej Pecháč, ktorý opustil Viedeň 6. septembra 1944. Ja sám som odišiel z Viedne koncom októbra 1944 na čierno prechodom cez hranicu pri Gajaroch, čo mi sprostredkoval spolužiak Pavel Zelenka. Na rakúskej strane nás už na železničnej stanici Dürnkrut čakal pašerák s čiernou páskou cez jedno oko a jednoducho nás previedol cez momentálne opustený drevený most nad Moravou – za pár stoviek cigariet preňho a pre pohraničnú stráž, resp. financov.

V liste z 19. 12. 2010 mi poslal kolega Jozef Venglarčík túto spomienku na našich mŕtvych spolužiakov:

„Traja kolegovia bývali v Beatrixgasse, asi v treťom dome od nášho, kde som ja býval s Paľom Šarišským. Ich dom dostal priamy zásah a zrútil sa ako stavba zo zápaliek. Pamätám sa, že jeden z nich bol z Kežmarku. Prežil som desiatky bombardovaní Viedne. – Počas povstania nedávalo policajné riaditeľstvo študentom víza na cestu na Slovensko. Ja som bol v tom čase v Levoči a do Viedne som sa vrátil koncom septembra po trase Levoča – Prešov – Košice – Hatvan – Budapešť – Bratislava – Viedeň.“

Študenti, ktorí začali študovať vo Viedni v r. 1944 a 1945

V lete 1944 bola už vojenská situácia Nemecka a jeho spojencov, teda aj Slovenska, taká vážna, taká zlá, že štipendiá na štúdium veterinárstva v cudzine sa ani nevypísali.

Napriek tomu sa v lete 1944 zapísali na VŠV vo Viedni Peter Belica z Nitry (15. 6. 1944), Pavel Zelenka z Gajár (27. 6. 1944), Ľudovít Popluhár z Trnavy v lete 44), Artur Kolinko z Vondrišeľa (etnický Nemec, 18. 11. 1944) a Karl Sikora z Liptovského Mikuláša (v lete alebo na jeseň 1945), spolu piati študenti (Tab. 15).

Zelenka sa začlenil do nášho semestra a s nami v Brne štúdium dokončil. Artur Kolinko bol promovaný 27. 6. 1951 a Karl Sikora 27. 6. 1952; obidvaja ostali po skončení štúdia v Rakúsku. Štefan Belica a Ľudovít Popluhár sa nezapísali ani do 2. semestra; „stratili sa“ vo vojnových a povojnových udalostiach.

Zo spolu 5 v roku 1944 a 1945 na VŠV vo Viedni zapísaných študentov odpadli 2 a doštudovali, ale nevrátili sa 2, takže sa vrátil len 1 veterinár s diplomom aj doktorátom z Brna.

Počty študentov v jednotlivých skupinách v rokoch 1939 – 1945

sú zachytené na tabuľke 16, ktorá je súhrnom doterajších tabuliek. Rozpad ČSR a zatvorenie VŠV v Brne mali za dôsledok, že
– 15 študentov na trvalo prestalo študovať,
– 11 študentov prerušilo štúdium v Brne na čas 2. svetovej vojny,
– 44 študentov pokračovalo v štúdiu v zahraničí, t. j. v Záhrebe, vo Viedni alebo v Budapešti. Z nich 37 štúdium ukončilo a vrátilo sa na Slovensko,
– 96 študentov začalo štúdium veterinárstva v zahraničí napriek vojnovým udalostiam. Len 64 z nich štúdium riadne ukončilo a vrátilo sa na Slovensko. 19 odpadli z neznámych príčin počas štúdia (3 zahynuli pri bombardovaní Viedne), 13 štúdium vo Viedni ukončili, ale nevrátili sa do vlasti.

Posledné dve skupiny predstavujú celkový počet tzv. viedenských študentov, ku ktorým počítame aj záhrebských, hannoverských a budapeštianskych. Spolu ich bolo 140, ale 24 odpadli počas štúdia a 15 sa nevrátili do vlasti, takže čistý prírastok veterinárov na základe štúdia vo vojnových rokoch bol 101 prevažne doktorov veterinárnej medicíny (medzi nimi bola prvá slovenská doktorka veterinárnej medicíny), resp. v ojedinelých prípadoch diplomovaných veterinárov.

Ak pripočítame tých, čo vojnové obdobie šťastne prežili a v roku 1945 sa na svoju školu vrátili, zvýši sa počet postihnutých na 151 (128 Slovákov, 14 etnických Nemcov a po 4 Maďarov a Židov) a z nich 109 štúdium úspešne ukončilo a vrátilo sa na Slovensko. Nevrátilo sa 16 hotových veterinárov, z ktorých 14 boli etnickí Nemci.

V zimnom semestri 1940/1941 sa na VŠV vo Viedni stretli tri skupiny slovenských študentov: k prvej skupine 11 študentov, čo tu už študovali a k druhej skupine 13 študentov, ktorí dostali štipendium na dokončenie štúdia, pribudla tretia, a to takisto 13 študentov, ale so štipendiom na začatie štúdia. Spolu bolo vtedy na viedenskej VŠV už 36 slovenských študentov.

V školských rokoch 1941/42 a 1942/43 panovala v Bratislave i vo Viedni optimistická nálada očakávaného víťazstva nad Sovietskym zväzom a do Viedne išlo študovať v novembri 1941 až 22 maturantov zo Slovenska; 6 z nich boli etnickí Nemci.

V roku 1942 pribudla k možnosti štúdia vo Viedni so štipendiom slovenského Ministerstva hospodárstva – využilo ju 21 Slovákov a 1 etnický Maďar – možnosť štúdia v rámci Vojenského vysokoškolského internátu so štipendiom Ministerstva národnej obrany na VŠV v Hannoveri; využilo ju 12 Slovákov a 1 etnický Nemec.

Porážky Nemcov v roku 1943 – na východnom fronte Stalingrad a Kursk, vylodenie Američanov a Britov na Sicílii – neovplyvnili v novembri 1943 nástup silnej skupiny 21 Slovákov a 1 etnického Nemca na VŠV Viedeň, kam boli presunutí aj príslušníci VVI z Hannoveru.

Ak spočítame celé skupiny, prišlo od r. 1938 do zimného semestra 1943 na VŠV vo Viedni 113 študentov zo Slovenska. Medzitým ukončilo viedenské štúdium 12 veterinárov doktorátom a asi rovnaký počet zatiaľ len diplomom (spolu 24), takže na Linke Bahngasse 11 (stará adresa VŠV vo Viedni) sa pohybovalo na jeseň 1943 najmenej 82 študentov zo Slovenska.

V júni 1944 sa spojenci vylodili v Normandii a v júli spáchal Claus Stauffenberg nevydarený atentát na Hitlera. Celé územie Sovietskeho zväzu bolo oslobodené. Na Slovensku vypuklo Slovenské národné povstanie. VŠV vo Viedni podstatne znižovala intenzitu prevádzky. Hoci na Slovensku by sa iste boli našli záujemcovia o štipendium a štúdium vo Viedni, ministerstvá ďalšie štipendiá nevypisovali. Treba predpokladať, že rektorát VŠV vo Viedni rozhodol v zimnom semestri 1944 neotvoriť prvý a tretí semester a len výnimočne, mimo riadny termín, povolil v lete 1944 zápis do 1. semestra piatim študentom zo Slovenska. Moja skupina, ročník 1943, nedostala možnosť pokračovať zápisom do 3. semestra a 17 (až na 3 mŕtvych pri bombardovaní a 2 etnických Nemcov) sme sa vrátili do vlasti.

Vo víroch 2. svetovej vojny vykázali študenti veterinárnej medicíny v štyroch štátoch, na piatich scénach a v priebehu šiestich rokov vysokú „mortalitu“: 41 zo 168 (24 %) ich v 1. až 8. semestri prestalo študovať a väčšinou nezanechali nijakú stopu; nevie sa, čo sa s nimi stalo.

Absolútna väčšina viedenských študentov študovala so štipendiom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, pretože bez tohto štipendia by si drahé štúdium v zahraničí bolo mohlo dovoliť len pár synov z bohatých rodín a Slovensko veterinárov nutne potrebovalo.

Študenti, ktorí po SNP a po konci vojny ostali vo Viedni

Vo Viedni sa zápisy do zimného semestra 1944 konali v novembri a decembri – to už bolo Slovenské národné povstanie potlačené a Červená armáda stála pred Budapešťou. Napriek tomu sa 46 zo spomínaných asi 80 Slovákov neponáhľalo domov, ale prežívali koniec vojny vo Viedni a zapísali sa do ďalšieho študijného semestra, hoci o riadnom priebehu výučby nemohlo byť v bombardovanom veľkomeste a pri hrozivom blížení sa fronty ani reči (Tab. 17) a čo viac, 33 Slovákov ostalo vo Viedni aj po oslobodení a zapísali sa v júni 1945 do ďalšieho (6. až 8.) študijného semestra. Z nich 21 sa v júni 1946 zapisovalo najčastejšie do 8. semestra. Boli to prevažne etnickí Nemci, ktorí nepomýšľali na návrat na Slovensko, hoci viacerí udávali teraz slovenskú národnosť a československú štátnu príslušnosť.

Zo Slovákov ostali vo Viedni až do získania doktorátu piati: Ján Zubaj (do oktobra 1945), Albín Jablonský (do marca 1946), Štefan Benedek, Ján Farbiak a Július Topoľský (do júna 1947); potom sa všetci vrátili na Slovensko. Nevrátil sa Alojz Čulen. Po získaní doktorátu sa teda nevrátili asi 10 už pôvodom etnickí Nemci a 5, ktorí prevzali nemeckú národnosť.

V skupine „oneskorencov“ nebol ani jeden Slovák z môjho ročníka 1943.

Doktoráty študentov zo Slovenska na VŠV Viedeň vo vojnových rokoch 1939 – 1945 (do 9. mája 1945)

V medzivojnových rokoch 1919 – 1939 dosiahlo len veľmi málo Slovákov diplom veterinárneho lekára na VŠV vo Viedni. Na Tab. 18 sú do roku 1934 len traja: Ján Seyfried z Detvy v roku 1913, Jozef Šulek z Beluše v roku 1922 a možno Ludvík Grund z Novej Vsi, okres Spišská Nová Ves, v roku 1923; rovnomenná obec leží aj v okrese Liberec. V tejto súvislosti menujeme aj Norberta Weidlicha z Tlumacze v Poľsku, promovaného v roku 1923, ktorý ako mikrobiológ stál v roku 1940 pri zrode Štátneho veterinárneho diagnostického ústavu v Bratislave.

Situácia sa podstatne zmenila dňa 17. novembra 1939 zatvorením VŠV v Brne, čím Slováci stratili možnosť študovať na tejto škole a získať hodnosti a doklady, potrebné na výkon veterinárskeho povolania. Museli hľadať riešenie za hranicami, no možnosť ich slobodnej voľby bola veľmi obmedzená nešťastným vývojom politickej situácie, dominovanej nemeckou rozpínavosťou. Vypuknutie 2. svetovej vojny 1. septembra 1939 prepadnutím Poľska odrezalo Slovensko po prvý raz v jeho histórii od západnej Európy a v dôsledku nemeckých vojnových ťažení čoskoro od celej Európy. Slováci sa prakticky mohli zaujímať len o VŠV v rakúskej (vtedy nemeckej) Viedni, v satelitnom chorvátskom Záhrebe a väčšine národa nesympatickej maďarskej Budapešti. Na jeden euforický rok sa otvorili aj brány ďalekého Hannoveru.

Vláda mladého štátu si bola vedomá urgentnej potreby veterinárov pre poľnohospodárstvo aj hygienu potravín, zvyšovanú vojnovým stavom a spoločenskou situáciou (odsun českých veterinárov a zákaz činnosti židovských veterinárov). Pritom vedela, že len málo slovenských rodín by vládalo financovať štúdium svojho syna v zahraničí, a preto v priebehu roka organizovala vypísanie súbehov na dokončenie brnianskych štúdií a začatie štúdia vo Viedni a Záhrebe. Nemala v úmysle podporovať štúdium v Budapešti. Slovenskí maturanti túto príležitosť s vervou uchopili.

Mnohí študenti už pred vypísaním štipendií na vlastné útraty odchádzali na VŠV do Záhrebu aj Viedne a niekoľkí začali aj bez štipendia študovať do Budapešti. Tam pre krátkosť času nemohol ani jeden dosiahnuť ani diplom (okrem Konštantína Rencza, ktorý tam začal študovať v roku 1935), tobôž doktorát. V Záhrebe ukončili štúdium siedmi veterinári dosiahnutím diplomu, ale ani jeden tam nedosiahol doktorát.

A tak sa od roku 1940 začali sypať doktoráty slovenských študentov veterinárstva na VŠV vo Viedni. Ak to bol v celom roku 1940 len jeden doktorát, do 9. mája 1945 ich bolo dvadsať dva. V roku 1943 ich bolo päť, v roku 1944 osem. Štyria z tých dvadsiatich dvoch sa nevrátili na Slovensko. Jedenásti začali študovať veterinárstvo na VŠV v Brne, rovnako jedenásti vo Viedni.

V roku 1944 bolo 8 slovenských veterinárov promovaných na doktorov, a to dokonca traja, ktorí začali štúdium v roku 1940 (Robert Loisch, František Hrudka a Jozef Jeleník), takže ho absolvovali presne za 4 predpísané roky, čo z nich robí čestné výnimky spomedzi tých spolužiakov, ktorí sa neponáhľali skončiť a nevyužívali výhody vojnového štúdia v ohľade návštevy prednášok a cvičení, ako aj robenia skúšok. V meste bol každý deň, a niekedy aj viackrát za deň, letecký poplach.

Doktoráty študentov zo Slovenska na VŠV Viedeň v povojnových rokoch (po máji 1945)

Aj v roku 1945 sa našli štyria doktorandi, ktorí začali v roku 1940: doktorské práce obhajovali Jozef Illéš a Karol Laktiš pred 9. májom, Ján Zubaj a Alojz Čulen po 9. máji 1945.

Na tabuľke 19 sú mená 15 študentov zo Slovenska, ktorí dosiahli na VŠV vo Viedni doktorát po skončení vojny. Deviati sa nevrátili na Slovensko; ôsmi boli etnickí Nemci, jeden Slovák; takže vrátili sa šiesti a z nich traja pomerne neskoro, až v lete 1947, dva roky po skončení vojny.

Osobitnú zmienku si zaslúži doktorská práca Jozefa Kormana, ktorý v rokoch 1932 až 1938 študoval na VŠV v Brne a 3. 5. 1938 získal diplom. Do zatvorenia školy však neobhájil, resp. pravdepodobne ani nenapísal doktorskú prácu. Rozhodol sa urobiť to vo Viedni, ale tak, že doktorskú prácu vypracoval na novozaloženom Štátnom veterinárnom diagnostickom ústave v Bratislave a 14. 7. 1944 ju na VŠV vo Viedni obhájil.

Škoda, že sa o tomto prvenstve a jeho jedinečnosti nevie viac. Tému pravdepodobne určil a školiteľom doktoranda Kormana asi bol Dr. Weidlich, pretože Dr. Nižnánsky v tom čase ešte nemohol mať na to potrebnú kvalifikáciu. V referátoch o doktorských prácach v časopise Wiener tierärtliche Monatsschrift sa uvádzajú mená riaditeľov ústavov, na ktorých sa práce robili; pri dizertačnej práci Dr. Kormana tento údaj chýba (WTM? ……s. 236).

Dá sa predpokladať, že „oneskorenci“ mali po návrate pri zapojení sa do pracovného procesu osobné ťažkosti, a to najmä v období socializácie poľnohospodárstva a rastúceho tlaku diktatúry Komunistickej strany Slovenska na triedny pôvod a politickú minulosť. Pravdepodobne nemohli hneď pracovať ako veterinári a museli prežiť nepríjemné pohovory až mesiace „preverovania“.

O svojom spolubývajúcom Rudolfovi Faixovi predpokladám, že niekde dosiahol diplom a doktorát. Pri stretnutí v roku 1970 v Stuttgarte sa vydával za špecialistu pre choroby a výživu okrasných vtákov.

Neviem o žiadnom „viedenskom“ študentovi, ktorý by pre štúdium v Nemecku, v Záhrebe alebo v Budapešti bol mal neprekonateľné prekážky a nebol mohol vykonávať svoje povolanie v povojnovom Československu.

Na Vysokej škole veterinárskej v Brne získalo veterinársky diplom v roku 1945 šesťdesiatšesť Čechov, jeden Juhoslovan, jeden Rumun, jeden Rus a jeden Slovák. Doktoráty sa nerobili žiadne. V roku 1946 dostalo veterinársky diplom 85 absolventov; z toho bolo 34 Slovákov, 4 Rusi, 2 Rakúšania, 1 Juhoslovan a 44 Čechov. Doktorát obhájilo 8 Čechov a 9 Slovákov.

*

Záver

Spolu je na doterajších tabuľkách zachytených 166 študentov veterinárnej medicíny zo Slovenska za 2. svetovej vojny. Prehľad je na tabuľke 16 – Skupiny študentov veterinárstva v rokoch 2. svetovej vojny. Zo spolu 137 ako Slováci vedených študentov boli traja z Podkarpatskej Rusi, jeden z Poľska, jeden z Juhoslávie. Traja padli za obeť neľudským bombardovaniam miest za 2. svetovej vojny spojeneckým letectvom. Pätnásti boli etnickí Nemci väčšinou zo Spiša, ôsmi boli Židia a siedmi Maďari. Je pochopiteľné, že etnickí Nemci sa po prehranej vojne nevrátili na Slovensko, kde panovala protinemecká a protimaďarská psychóza; aj odsun Nemcov sme vtedy považovali za niečo normálne, resp. zaslúžené. Mnohí Židia si v tom čase poslovenčili mená.

Spolužitie s našimi spolužiakmi – etnickými Nemcami – vo Viedni bolo kolegiálne až priateľské, hoci niektorí slovenčinu len lámali. Sám som sa počas celého ročného pobytu vo Viedni delil o študentskú izbu na Hohlweggasse 10 (u vdovy Leopoldíny Dohnalovej, vyslov po nemecky Dónalovej) a potom na Czapkagasse (už neviem u koho) s Rudi Faixom z Kežmarku, ktorý veľmi dbal o zlepšenie mojej nemčiny – a ja jeho slovenčiny.

V každom školskom roku odpadlo niekoľko študentov po prvom alebo druhom semestri, ako to za vojny bolo aj pri iných typoch štúdia. Pomerne veľa ich však bolo po 4. – 8. semestri v skupine študentov, ktorí prestali študovať vôbec (Tab. 2). Spolu sa ich stratilo zo zoznamov 42.

Úspešne absolvovalo jeden- až šesťročný pobyt na jednej alebo dvoch (Albín Jablonský až na troch) zo štyroch zahraničných veterinárskych vysokých škôl 126 študentov. Absolútna väčšina z nich po kratšom alebo dlhšom pobyte v cudzine ukončila štúdium získaním diplomu veterinárneho lekára, resp. doktorátu na VŠV v Brne, a to 81 študentov. Vo Viedni bolo takých predsa len 36, v Záhrebe siedmi a v Budapešti dvaja, spolu 45 študentov. Z týchto 126 s titulom najmenej „med. vet.“ sa 109 „vrátilo“ ako veterinári do vlasti. Opakujem, že pod pojmom „vrátili sa“ rozumieme nielen tých, čo štúdium v cudzine ukončili, ale aj tých, čo pobytom v cudzine získali dobrý podklad pre pokračovanie štúdia na VŠV v Brne. Za dokončenie štúdia považujeme dosiahnutie diplomu veterinárneho lekára.

Po oslobodení končili viedenskí študenti štúdium na VŠV v Brne vo veľmi rýchlom slede. Diplom dosiahli 24 „viedenskí“ slovenskí študenti v roku 1946, 22 v roku 1947, 18 v roku 1948 a 10 v roku 1949. Také vysoké počty absolventov nepoznalo Slovensko pred 2. svetovou vojnou a ešte menej počas vojny.

Z tabuľky 16 vyplýva, že zo 141 v cudzine študujúcich dostalo od Ministerstva hospodárstva SR 115 študentov veľkorysé štipendium 6 000 Sk v rokoch 1940 – 1942, resp. 7 000 Sk v roku 1963. Zdá sa, že niektorým študentom bolo štipendium krátené až na polovicu (Alojz Žuffa, Július Lukoviny). Vcelku nie sú údaje o štipendiu na imatrikulačných listoch VŠV vo Viedni – nevedno, podľa akého kľúča boli Sk často prepočítavané na RM (ríšske marky) – dôveryhodné a vo väčšine prípadov aj tak chýbajú.

Negatívny postoj k existencii prvej Slovenskej republiky od marca 1939 do apríla 1945 nám nemôže brániť uznať jednak nebývalý rozmach štúdia veterinárstva v tomto čase, daný aj vysokým počtom štipendií od Ministerstva hospodárstva SR, jednak veľkú pomoc, ktorú v tomto ohľade poskytla Slovensku Vysoká škola veterinárska (VŠV) vo Viedni a úrady Nemeckej ríše vôbec. V roku 1944 študovalo na VŠV (Tierärztliche Hochschule) vo Viedni okolo osemdesiat Slovákov – to bolo takmer toľko, ako všetkých ostatných študentov spolu. Dá sa to nazvať judášskym grošom za spojenectvo vlády (prvej) Slovenskej republiky so šialeným pokusom nacistického Nemecka pod vedením Adolfa Hitlera ovládnuť Európu a možno svet. Dá sa to sprevádzať skromným vzdychom „Každé zlo má v sebe niečo dobré.“

« Časy veľkých zmien | Návrat na obsah »