Redakcia

V tomto čísle sa štyri príspevky sa týkajú Vatikánu a Jána Pavla II.: najprv krátka charakteristika „globálneho telepontifexa“, potom jeho sporné blahorečenie Pia IX., tvrdošijného odporcu modernosti, ktorý zanechal cirkvi dogmy nepoškvrneného počatia a neomylnosti; a dva komentáre k spisu kardinála Ratzingera zo začiatku septembra t.r. s názvom Domine Jesus, ktorý znamená praktický koniec ekumenických dohovorov, lebo katolícka cirkev sa vyhlasuje za jedinú pravú cirkev Kristovu a iným cirkvám odopiera dokonca aj nárok na tento názov.

V čase, keď zostavujeme toto číslo, končí v Turíne výstava Turínskej plachty. Milióny dôverčivých turistov a veriacich sa opäť nechávajú zviesť k záveru: „Možno, veď nakoniec, kto vie?“, hoci existuje napr. presvedčivý dôkaz pomocou 14C, že plátno pochádza z 13.-14. storočia. Opisujeme podrobnosti tohto testu a výsledky datovania: ľan na toto plátno narástol dakedy v rokoch 1262-1312 alebo 1353-1384. Existujú aj iné dôkazy, napr. vyšetrenie pomocou chemickej mikroskopie, ktorá nenachádza ani stopy po krvi, ale agregáty po 1-5 častíc farbív červeného okru a rumelky. Autora tejto metódy, prof. McCroneho z Chicaga, práve vyznamenala za jeho dielo Americká chemická spoločnosť (s.15). Sama katolícka cirkev nehovorí, že Turínska plachta je pravá, ale ani sa nezmôže k uznaniu výsledkov vedeckého vyšetrenia a logického uváženia (s.16).

Pod pláštikom kritiky vraj „rovnostárstva“ sa od 80. rokov útočí na druhé z trojice slov hesla Francúzskej revolúcie, rovnosť. Je vraj synonymom a zdrojom uniformity a neúčinnosti, vedie vraj všade na svete rovno do totalitného pekla. A sú aj miernejšie útoky na tento pojem, keď sa dejú okľukou, a to pridávaním prívlastkov typu „rovnosť šancí“. Treba si uvedomiť skutočnosť, že kto hovorí o rovnosti šancí na začiatku, má už na mysli ospravedlnenie nerovnosti dosiahnutých výsledkov: že biedni sú si koniec-koncov sami zodpovední za svoju situáciu. Výraz šanca vedie do sveta lotérie, kde síce pár ľudí vyhrá, ale veľká väčšina vždy prehrá.

Esej uruguajského spisovateľa Eduarda Galeana je satirou na súčasnú situáciu globalizácie: školy zločinu, svet bez prezidentov, novinárov a bánk – zvieratá a rastliny za sudcovským stolom Posledného súdu.

V 19. čísle ZH sme dali miesto vysloveniu odsúdenia Haidera a sankciám európskych štátov proti Rakúsku modro-čiernej koalície. V tomto čísle dávame miesto názoru, že na slobodu prejavu politickej, náboženskej atď. myšlienky neslobodno siahnuť za nijakých okolností – ani keď ide o povolený verejný prejav Ku Klux Klanu: sudcovia ho musia povoliť a občania ho musia strpieť. Osobitný zvuk dostáva táto téma pri súčasnej diskusii o návrhu zákazu extrémne pravičiarskej strany NPD v Nemecku. Tým slovenským čitateľom, ktorí by azda – zabúdajúc na našu vlastnú minulosť – prejavili pochopenie pre podobné spôsoby konania, môžeme citovať z nemeckých novín: bola by to najväčšia možná somarina (Eselei). Ako povedal už pri dávnom zákaze komunistickej strany v SRN právnik Adolf Arndt: „somarina s osobitne veľkými ušami“.

Na západe vychádza množstvo nových kníh prvoradého významu pre ateistov a veľmi nás mrzí, že sa o nich na Slovensku nevie. Myslíme si, že bude mať väčší zmysel referovať o nich, ak budeme môcť ponúknuť ich kúpu alebo ich požičanie. Záujemcovia, prihláste sa prosím. Dnes referujeme o výbornej publikácii o výučbe náboženstva v laickom Francúzsku a kresťanskom Nemecku; a o otvorene zaujatom predstavení náboženstva ako zločinu a klamstva, čo, samozrejme, vyhovuje len určitému druhu čitateľov. – Redakcia