Írsko už nie je Iránom katolicizmu

Reiner Luyken a Markus Dlouhy

Obraz Írska v mnohých z nás ešte stále ovláda predstava, že tam ešte platia slová biblie: Buďte plodní a množte sa! – že veľkorodiny s deviatimi deťmi tam nie sú zriedkavosť; že kontrola reprodukcie tam platí za najväčší hriech a kondómy tam dostať len v lekárňach; že Írsko je Irán fundamentalistického katolicizmu.

Doznieva to a pápežových mulláhov opúšťajú húfy veriacich. Mŕtvi kňazi v mužských saunách a biskupi ako otcovia nemanželských detí otriasli už pred rokmi mocenským postavením katolíckej cirkvi v Írsku a sekularizácia pokračuje aj na zelenom ostrove míľovými krokmi.

(Keď čítam, ako to tam bolo a ako sa to menilo, prichádza mi na myseľ otázka: Nesnaží sa ktosi u nás na Slovensku o niečo, čo dokonca v Írsku patrí minulosti? Nevedel som, aká úspešná bola rekatolizácia Írska za sedemdesiat rokov od získania samostatnosti a hrozím sa pri pomyslení, že by sme aj my mohli stáť na začiatku takej rekatolizácie a že by mala trvať sedemdesiat rokov – ako v Írsku; pozn.prekl.)

„ God bless”, Boh vás požehnaj, tu zdraví nielen páter pri odchode z obchodu. „God bless” povie aj stevardka Air Lingus pri výstupe z lietadla a so slovami „God bless” sa lúči s hosťami červenolíci vrátnik v hoteli v Dubline. Írsko je katolicizmus od kolísky až do vojny: je to hádam ostrov svätcov?

Na štrnástich obrazoch krížovej cesty kolegiátneho kostola kňazského seminára v Maynoothe na ceste z Dublinu do Athlone, najväčšieho chrámu tohto druhu na svete, má Ježiš rysy typického Íra: silne vyklenuté čelo, hlboko sediace oči, ostrý, malý nos. Hlava ľahko sklonená. V mesačníku írskeho rádu Vykupiteľa je dlhý rozhovor s Gerry Adamsom, ktorý na ilustrujúcom obrázku vyzerá ako reinkarnácia Ježiša z Maynoothu. Nemá síce červené vlasy ani vyklenuté čelo, ale oddaný do vôle božej takisto skláňa hlavu bokom od pozorovateľa, akoby videl koniec svojho života. Na otázku, kto mu bol v živote vzorom, odpovedá:

„Možno to znie svätuškársky, ale obdivujem Ježiša Krista.”

Írsko, to je aj Irán katolicizmu. V „Katechizme írskych dejín” stojí:

„Otázka: Zachovali si Íri vieru, ktorú im kázal svätý Patrik? Odpoveď: Áno. Íri sa vždy vyznačovali svojou vierou, od ktorej ich neodvrátili ani prenasledovania ani hadie pokusy o zvedenie inými konfesiami.”

Pápežovi muláhovia ťahajú nite a indoktrinujú národ. Každému írskemu dieťaťu sa už v škole vtĺka do hlavy jedinečnosť nároku ich viery na zastupovanie celého kresťanstva. Napríklad v učebnici náboženstva pre siedmu triedu je lekcia číslo šesť:

„Naučiť sa spamäti: Prečo uctievajú kresťania Máriu? Kresťania uctievajú Máriu, pretože je Matka Kristova a naša Matka. Modlime sa. Učiteľ: Mária, pomôž nám milovať Boha tak vrúcne, ako ho miluješ ty. Žiaci: Mária, daj nám silu vziať na seba to, čo si vzala na seba ty. Domáca úloha: 1. Ako večernú modlitbu odbaviť s rodičmi jedno ružencové tajomstvo. 2. Nakresli obrázky ružencových tajomstiev a zaves si ich do spálne.”

To všetko sú írske samozrejmosti. Zákon stanovuje, že duchovenstvo má v každej dozornej školskej rade jednu tretinu členov. Väčšina škôl patrí aj tak cirkvi. Školenie učiteľov, nemocničného personálu a lekárov, takrečeno celú sociálnu oblasť štátnej správy, riadi cirkev.

V zemepise sa učia už sedemročné deti, že cirkevne v štyroch biskupstvách uskutočnená jednota írskej Republiky a Severného írska je aj politická axióma – hoci nezávislé Írsko v týchto hraniciach existovalo naostatok v ranom stredoveku. Vo svojich zošitoch musia žiaci zaradiť 32 írskych grófstiev do správnych provincií. Provincia Ulster má samozrejme deväť grófstiev. Ani slovo o tom, že šesť z nich je dnes časťou Spojeného kráľovstva.

Keď Charles Haughey, vtedy minister financií a neskôr premiér Republiky, v roku 1970 prihral organizácii IRA v tajnej akcii milióny a zbrane na ofenzívu za slobodu severného Írska, mal k tomu požehnanie katolíckej cirkvi.

Naopak, ani stopa po katolicizme v peknom Dubline na juhu od Liffey. Kostol sv. Patrika, stará normanská katedrála, pozýva na ekumenickú službu božiu. Rovnako ako druhý kostol, Kristova katedrála, je to anglikánsky episkopálny chrám. Nikde ani stopa po devocionáliách, po kadidle, nijaké krížové cesty.

Vo veľkom kníhkupectve Freda Hannu na Nassau Street sú tucty regálov s knihami o dejinách a súčasnosti Írska, o írskych zvykoch a írskom galstve, aj desiatky nových kníh o Severnom Írsku a o mierovom procese. Nepoznám krajinu, kde by o sebe písali oddanejšie a pestrejšie ako Írsko. Ale oddelenie s náboženskými knihami chýba.

„To musíte ísť na druhú stranu rieky, do Veritas v Abbey Street.”

„Prečo to vy nemáte?”

„Náboženské knihy sa predávajú zle. Dokonca novinky o cirkevných škandáloch nejdú na odbyt. Aj kniha Annie Murphyovej bol neúspech. To je tá Američanka, čo má syna s biskupom Caseyom. Alebo táto novinka o pedofilnom kňazovi Brendanovi Smithovi, čo vyšla pred tromi dňami. Dali sme jej veľa miesta vo výklade. Mal to byť bestseller. Ale ešte sme nemuseli ani na pulte dopĺňať. Prečo je to tak? Nikto nechce ani počuť o cirkvi. To je uzavretá kapitola. Cirkev sa úplne diskreditovala. Prečítajte si túto knihu a budete vedieť podrobnosti. To je absolútne šokujúce. Najmä to, ako cirkev desiatky rokov kryla vo svojom strede toho odporného przniteľa detí. A ako sa ešte stále zdráha urobiť čistý stôl.”

Írsky novovek, pokatolícke obdobie írskej republiky, sa začal v máji roku 1992. V ten deň Annie Murphyová, Američanka írskeho pôvodu, vyjavila keltskému božiemu národu históriu svojho viac ako dvadsaťročného pomeru s biskupom z Galway a spolu s biskupským synom, narodeným z tohto vzťahu, rozprávala írskym televíznym divákom, aký chladný a odmietavý bol svätý otec pri jedinom stretnutí so synom:

„Uistil ma, že sa za mňa pravidelne dvakrát denne modlí.”

„Nikdy som v tejto krajine nezažil taký zmätok emócií,” líči tento deň zvratu verejnej mienky jeden kňaz, „také kolísanie medzi pro a proti, medzi súcitom a zlosťou, medzi bolesťou a pohoršením. Nik sa nevedel zmieriť s myšlienkou, že katolícky biskup líha do postele so ženou.”

Na konci dvadsiateho storočia museli pripadať také emócie ako čudesné. Boli reflexom na pomotané dejiny Írska.

V Írsku existujú dva katolicizmy. Jeden je starobylý a plný mýtov, druhý je mladý a moralizátorský. Pred dedinkou Killinaboy v grófstve Clare stojí jedna z nespočetných, po celom ostrove roztrúsených kostolných ruín z hrubo otesaných šedých kameňov, svedok írskeho prakresťanstva. Nad vchod vytesal stredoveký kamenár groteskne dráždivú postavu ženy, ktorá sa s lascívnou obscénnosťou – vyzlieka: Shee-la-na-gig, keltská predstava zmyselnosti.

Kolegiátny chrám v Maynoothe so svojimi írsky idealizujúcimi postavami Krista, centrum dnešnej výchovy kňazov, bol vysvätený roku 1891, teda ku koncu prísneho viktoriánskeho storočia. Ženy, ktoré sprevádzajú Krista na jeho ceste utrpenia, zrkadlia celkom inú zmyselnosť, a síce pubertálne puritánsku – je to bolestná túžba po ozajstnej láske, nepoškvrnenej a nepošpinenej telesnosťou.

Írske prakresťanstvo svätého Patrika siaha až do piateho storočia. Pretrvalo výdobytky Vikingov a Normanov, tretie podmanenie anglickými tudorovskými kráľmi a nemilosrdné podrobenie radikálne konzervatívnym puritánom Oliverom Cromwellom. Kostoly boli síce rozbúrané, alebo – ako tie dve katedrály v Dubline – pririeknuté episkopálnej cirkvi. Ale prakatolicizmus prežil v podsvetí ako zmes keltských mýtov, stredovekej učenosti a teológie oslobodenia. A ako západná bašta Vatikánu v jeho stáročnom boji proti šíreniu sa protestantizmu.

Dnes dominujúci katolicizmus je dielom posledného storočia.

Írsko sa stalo spolu so Škótskom, Walesom a Anglickom rovnocennou súčasťou Spojeného kráľovstva. Írski poslanci sedeli vo Westminsterskom parlamente. Pogromy na katolíkov patrili minulosti. Všetko prevyšujúcou postavou írskeho duchovenstva bol kardínál Cullen, mocný protireformátor a konzervatívny pratyp moderného írsko-katolíckeho nacionalizmu.

„Jeho pohľad na írske dejiny”, píše historik monsignore Patrick Corish, „bol úplne zaclonený írskou afinitou pre katolicizmus. Jeho vlastenectvo spočívalo na absolútnej identite pojmov viera a vlasť.”

Cullen bol skoro tridsať rokov, od 1849 do 1887, biskupom, najprv v Armagh, potom v Dubline. Pred jeho érou chodilo do kostola nie viac ako 30-40 percent Írov. Protestanti dominovali v hnutí Zjednotených Írov, v prvom nacionalistickom hnutí za samostatnosť. Až s Cullenom sa začala totálna katolizácia írskeho života. Až za jeho života a po jeho smrti sa postavila väčšina kostolov, seminárov a kláštorov.

Kostoly viktoriánskeho katolicizmu sú spravidla veľké, šedé a ošklivé, často novogotické a novoklasicistické monštrá, účelové stavby pre prijatie tisícov veriacich. Až do nedávna bola návšteva kostola a spoveď pre 86 percent Írov taká samozrejmosť ako rané umývanie.

Po secesii Slobodného štátu Írska roku 1921 vzrástla moc írskych biskupov až do grotesknosti.

V roku 1949 sa vo vláde úplne vážne diskutovalo o návrhu arcibiskupa diecézy Tuam, aby sa mladým dievčatám zakázalo vycestovať z Írska, aby sa tak uchránili pred „morálnymi, nacionálnymi a spoločenskými nebezpečenstvami, ktoré im hrozia v Amerike.

V roku 1983 sa na základe referenda včlenil do ústavy absolútny zákaz každého potratu.

V roku 1986 zlyhal pokus vlády zrušiť ústavný zákaz rozvodu a uzavretia nového manželstva; zlyhal pre katolícky odpor.

Protestantská menšina neodolala nátlakom a v priebehu siedmich desaťročí katolíckej klerikálnej vlády sa scvrkla o dve tretiny z deväť na tri percentá obyvateľstva. Skoro celý ostatok sú katolíci.

Americká zvodkyňa biskupa, Annie Murphyová, sa stala Sheela-na-gig írskej národnej cirkvi. Jej kniha je plná sexu a telesnosti, zmyselná a neslušná. Opisuje pohlavné styky v biskupskom paláci. Pri zakázanom koite sa blýska raz krucifix, raz biskupov prsteň. Pri vysviacke kňazov v dóme sa objaví v čiernom závoji Annie a vrhá na milenca, ktorý káže novicom o celibáte, dráždivé pohľady. Ako bohyňa pomsty vystupujúca z oparu dávnych čias opisuje kruté následky zakázaných kopulácií: kožné vyrážky, vysoký krvný tlak, kolitídu a zápaly pohlavných orgánov.

A biskup Casey bol jeden z najpopulárnejších cirkevných hodnostárov Írska. Svojmu ľudu sa javil ako šťastná symbióza starého a nového katolicizmu – naraz aj životu naklonený aj pobožný, radikálny aj národne uvedomelý. Opulentné hostiny v biskupskom paláci a rýchle autá, ktoré sám riadil, boli príslovečné. Bol verný pápežovi, konzervatívny a súčasne sa aj sociálne angažoval. Geniálny írsky eintopf (jedlo, pripravené v jednom hrnci, nacistická propaganda šetrenia).

V roku 1891 prehovoril celé írske duchovenstvo, aby bojkotovalo návštevu amerického prezidenta Reagana pre jeho politiku voči Latinskej Amerike!

Ale biskupova kapitulácia pred jeho Sheela-na-gig a predovšetkým úbohé ulievanie sa pred zodpovednosťou za svojho syna bola kapitulácia pred hadím zvádzaním nového cudzieho náboženstva – hedonizmu. Toto náboženstvo pohlo koreňmi írskeho sebavedomia – zničilo obraz, ktorý Írovia mali o sebe ako katolíci. Možno preto to nie je nijaký zázrak, že len veľmi málo ľudí sa zaujíma o vyjavenia Annie Murphyovej. Veď nimi by vlastne rozpitvávali vlastnú dušu.
No len čo nechal Vatikán hriešnika na čas zmiznúť a robiť pokánie v akomsi juhoamerickom kláštore, dopadli na keltský boží národ ďalšie škandály. V máji 1994 zneužil jeden kňaz po pohrebe dvanásťročného vnuka zomrelého na záchode reštaurácie, kde sa konal kar. V decembri sa v dublinskej saune pre homosexuálov „Inkognito” zrútil na infarkt jeden kňaz. Na šťastie tam boli aj ďalší dvaja úradní bratia, ktorí mu rýchlo dali posledné pomazanie a tak skonal v Pánu. V tých dňoch sa podávala žaloba pre sexuálne obťažovanie akéhosi mladíka proti ďalšiemu kňazovi. Súdne pojednávania proti kňazom sa už berú ako každodenná udalosť.

V júni 1994 aféra Brendan-Smith povalila írsku vládu a úradná cirkev sa pri nej ukázala byť korupčnou klikou duchovných generálov.

Kardinál Cahal Daly, najvyšší cirkevný hodnostár Írska, vedel najmenej od februára 1990 – iné cirkevné orgány to vedeli od polovice 60. rokov – o žalobách proti jednému pedofilnému kňazovi v Severnom Írsku. Miesto aby prípad odovzdala miestnej severoírskej polícii, cirkev stiahla notorického páchateľa z obehu na severe a urobila z neho nemocničného kaplána na juhu ostrova, kde mal ďalej prístup k deťom. Keď severoírska polícia nazbierala proti nemu dosť dôkazového materiálu, zdržoval jeden cirkvi blízky vysoký úradník na generálnom štátnom zastupiteľstve počas mesiacov vydanie obžalovaného do Severného Írska.

V Írsku zavládla nálada ako na východe po páde berlínskeho múru. Írsko sa pustilo do čistenia od katolíckej diktatúry. Oficiálny vládou vydaný turistický sprievodca po Írsku má len 31 riadkov o katolíckej cirkvi, proti 52 riadkov o protestantoch a 200 o galčine (írčine), ktorou hovorí len asi 30.000 Írov na západe ostrova. Tento odsek má okrem toho veľa obrázkov – ako by to mala byť náhradná identita za stratenú ideológiu.

V televízii a v novinách sa vyskytne náboženstvo len pri správach o kňazských škandáloch. „Vcelku to zodpovedá dnešku”, hovorí Conor Brady, šéfredaktor Irish Times, „pretože prevažnú väčšinu írskych médií treba charakterizovať ako liberálnu v predstavách hodnôt aj tendenciách.”

Za najväčšie nebezpečenstvo pre írsky katolicizmus už neplatí protestantizmus, ale liberalizmus. Tak to aspoň vidí garda, držiaca sa starej viery. Jej hlavným nepriateľom je Dublin 4, to je mesto južne od Liffey. To je Dublin šikérie, ktorá jazdí na BMW, Dublin vládnucej elity, ktorá už neputuje na Croagh Patrick alebo na Station Island v Loch Dergu. ale ide do Bruselu, aby naplnila štátnu kasu eurohotovosťou. Dublin, v ktorom sa Írsko ponúka húfom turistov z Európy a USA ako moderná zmes pubov, Jamesa Joycea a keltskej mystiky.

Je na počudovanie, že Írsko, ktoré prichádzajú hľadať mnohí turisti, sa veľmi podobá predstavám starej gardy. To je Írsko, ktoré jeho zakladateľ Eamon de Valera v štyridsiatych rokoch takto opísal:

„Snívame o vlasti pre národ, ktorý si materiálne hodnoty cení len ako podklad cnostného života; vlasť pre ľudí, ktorí sa uspokoja so skromným blahobytom a voľný čas venujú duchovným potrebám. Snívame o veselej krajine, ktorej polia a dedinky hlaholia radostnou činorodosťou a smiechom statných dievčat a ktorej príjemné domovy sú fóra múdrosti pre starých ľudí …”

Írsky rozhlas vysielal túto chýrnu „reč o dievčatách v Comely” na deň sv. Patrika 1943 a desiatky rokov bola chrbticou írskeho sebachápania.
Zo „skromného blahobytu” sa však za pomoci trvalej infúzie eurohotovosti bezhlavo vyvinula rozsídlená krajina. A spiritualita degenerovala na spor o tri aspekty morálky – kondómy, rozvod a potrat. To bolo dedičstvo „štyroch smrteľných hriechov írskeho katolicizmu”.

Tieto štyri smrteľné hriechy – mánia sexuálnej morálky, autoritatívnosť, nepriateľskosť voči intelektuálom a getová mentalita – odhalil páter Liam Ryan, profesor na kňazskom seminári v Maynoothe. Kevin Heggarty, kurát v grófstve Mayo, obžalúva cirkevnú vrchnosť z tajnostkárstva a zo sklonu k väčšej starostlivosti o nenarodený život ako o írske deti. Páter Colm Kilcoyne si spomína na svojich sedem rokov v Maynoothe a tridsaťpäť rokov kňazstva a s hrôzou konštatuje, že

„nikdy, ani len raz sme o celibáte nehovorili otvorene a čestne”.

Reverend Michael Comer útočí na „naivnú, nekritickú vieru” minulosti, A páter Michael Keane uzatvára:

„Sľúbili sme poslušnosť. No odcudzili sme sa vlastnému svedomiu. Teraz žijeme s touto lžou.”

Najostrejší kritici cirkvi sú príslušníci cirkvi. V cirkvi sa totiž už dávno ukazovali príznaky krízy, len sa o nich nehovorilo. Ako v posledných dňoch Brežnevovho režimu. V mnohých obciach klesla návštevnosť pri omšiach na dvadsať percent. Prestarnutý kňazský stav trpí nedostatkom dorastu. Osobitne drastický je problém regrutovania pre kláštory. Medzi 1980 a 1990 klesol počet mníchov mladších ako tridsať rokov zo 139 na 61. Novicov sa už nazbiera len päť do roka. Na jezuitskej škole Belvedere College bývalo až 24 učiteľov členmi rádu – dnes sú to štyria. Klérus síce naďalej kontroluje sociálne zariadenia štátu a školstvo. Ale vo verejnej diskusii zaváži stanovisko cirkvi čoraz menej.

V diecéze Dublin beží „projekt rozvoja a obnovy farností”. V príručke pre uskutočnenie jeho programu sa opakuje ako modlitba veta: „Bože, daj nám odvahu opovážiť sa byť inými.” To je najpríznačnejšia indícia úpadku katolicizmu na ostrove svätcov. Zastať sa ho vyžaduje odvahu vyznavača. Alebo aspoň prekonať pocity hanby.

Prameň: Zeitmagazin, č. 44, 1999.

Be the first to comment on "Írsko už nie je Iránom katolicizmu"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*