Bezbožný hrdina Afriky
Interview s Taiom Solarinom
Zosnulý Tai Solarin bol jedným z vedúcich učiteľov a sociálnych kritikov Nigérie. Bol prezidentom Nigérijskej ľudovej banky a písal pre také prestížne nigérijské noviny ako je The Guardian. Veľkú časť svojho života prežil ako aktivista za ľudské práva a mnohí ho veľmi uctievali. Veľký počet jeho obdivovateľov ho s láskou nazýval „strýko Tai“.
Keď som pred pár rokmi navštívil Taiovu Konvalinkovú školu, bezprostredne ma zaujala serióznosť a oddanosť študentov. Na stenách viseli heslá, zdôrazňujúce význam výchovy a sebadôvery; každý sa zdal byť zvedavý, napätý a lačný po štúdiu.
V tomto interview sa Dr. Tai Solarin vyslovuje o sekulárnom humanizme a o výchove mládeže v Nigérii.
Norm Allen, riaditeľ
spolku Africkí Američania za humanizmus
Free Inquiry: Čo je to Konvalinková škola a prečo ste volili toto meno?
Tai Solarin: Vrátil som sa do vlasti zo Spojeného kráľovstva (Veľkej Británie) v roku 1952 s doktorátom z histórie a geografie. Našiel som ľahko zamestnanie ako riaditeľ obecnej školy, udržovanej miestnym obyvateľstvom. Ale keďže to na všetkých vtedajších školách u nás vyzeralo rovnako, čoskoro mi ľudia začali klásť otázku, prečo nezačínam vyučovanie spevom hymny a modlitbou a prečo nenechám pochodovať – všetkých chlapcov – každú nedeľu do blízkeho kostola. Odpovedal som tým, že som vyslovil pochybnosť o legitimite viesť verejnú školu v duchu nejakej sekty a nikdy som od svojich študentov nežiadal, aby robili niečo, čo som sám nerobil. Nepodrobil som sa príkazu nadriadenej správy a opustil som túto školu. Pochopil som, že mi neostáva nič iné, ako vybudovať si vlastnú školu. Jej meno Mayflower (Konvalinka) pripomína historickú udalosť, keď r. 1620 loď tohto mena sa plavila do Afriky (?) , ako som o tom čítal ako malý žiačik. Mala to byť škola pre všetky deti, nikoho nevynímajúc. Na mene Mayflower sme sa ľahko dohodli.
FI: Niektorí ľudia namietajú, že je to eurocentrické pomenovanie. Čo vy na to?
SOLARIN: Pripúšťam to. Nigérijská spoločnosť, ba povedal by som, že všetky africké spoločnosti, je tak presiaknutá náboženskou zanietenosťou, že mnohí ľudia sa nevedia zaobísť bez vyslovenia čo len pár pekných slov o bohoch pri každej príležitosti. Inými slovami – laickosť (sekulárnosť), je v Nigérii zriedkavá, je to rarita.
FI: Kedy bola škola Mayflower založená?
SOLARIN: 27. januára 1956.
FI: Koľko mala vtedy žiakov?
SOLARIN: V roku 1956 sedemdesiat. V školskom roku 1991/92 to bolo 1 800 chlapcov a dievčat a v školskom roku 1992/93 ich má byť 1 900; asi 1 100 chlapcov a okolo 800 dievčat.
FI: V čom spočíva výnimočnosť školy Mayflower? Aké prednosti majú vaši žiaci oproti nigérijským študentom z cirkevných škôl?
SOLARIN: Sú osobitní svojou laickosťou (sekulárnosťou). V škole sa snažíme riešiť dôležité životné situácie miesto toho, že by sme týždenne niekoľko hodín strácali zdôrazňovaním významu nejakých božstiev. Podarilo sa nám dokázať, že je nezmyselný konzervatívny názor, že morálka sa dá odvodiť len od náboženských predstáv. Máme styky s nespočetnými zamestnávateľmi, ktorí otvorene priznávajú, že dávajú prednosť našim absolventom pred absolventmi cirkevných škôl. Presvedčili sa, že naši absolventi vedia tvrdšie pracovať. Aj my to vieme. Naši absolventi sú sebavedomejší: skôr sa pustia do rizikovej úlohy. Výchova k samostatnosti dáva pozitívne výsledky.
FI: Čo tak dosiahli vaši bývalí žiaci?
SOLARIN: My sme dali Nigérii jej prvú inžinierku. Keď pani Kasínová – rodená Ovotomová – prišla do USA študovať chemické inžinierstvo, pýtali sa jej tam, prečo má taká mladá krajina ako Nigéria nechať študovať ženy inžinierstvo. Odpovedala, že nemá iný dôvod ako ten, že jej profesor na vyššej strednej škole neprestal povzbudzovať dievčatá, aby v čím väčšom počte študovali inžinierstvo. Mnohí naši študenti v Nemecku, Anglicku a Spojených štátoch si vylepšovali skromné štipendium prázdninovou prácou na stavbách ako klampiari, elektrikári a šoféri.
Dobrota kvôli nej samej
… Dr. Tai Solarin zaprel existenciu Boha a neba mnohými svojimi výrokmi a pri mnohých príležitostiach. Mal by byť naším príkladom dobrého Samaritána. Neveriac na našu predstavu o Bohu a o nebi – teda nespoliehajúc sa na spásu – prežil svoj život robením dobra pre dobro samé, presvedčený, že tak treba robiť. Hladným dával jesť a nevediacim dával vedomosti. Nahých zaodieval. Trpel osobné strádania pre slobodu druhých…
Adebayo Akerele v denníku The Guardian
1. septembra 1992
FI: Aké postavenie má vaša škola v porovnaní s ostatnými školami? Je to nižšia alebo vyššia stredná škola?
SOLARIN: Už od svojej koncepcie v roku 1956 je to kompletná stredná škola s nižším i vyšším stupňom. Podľa oficiálnych informácií je v Nigérii 6 000 štátnych škôl, z toho je ich v našom spolkovom štáte Ogun asi 500. Naša škola Mayflower bola úradne vyhlásenú za najlepšiu školu posledných pätnásť rokov. Niektorí odborníci ju označujú za jednu z desať najlepších škôl v celom štáte. Ja osobne by som to spresnil tak, že patrí medzi štyri najlepšie školy v celom štáte. Keby federálna vláda dala škole Mayflower podporu jedného milióna N (?) miesto 2,5 milióna N, ktoré dostáva každá z „jednotných škôl“ (ja som ich vždy volal „školy rozbrojov“), škola Mayflower by mala vyššiu úroveň ako každá iná vyššia stredná škola v štáte.
FI: Kto financuje školu?
SOLARIN: Ako v každej inej štátnej škole – aj Mayflower je štátna škola – ústredná vláda platí učiteľov a prevádzku, ale vyberá mierne školné. Rodičovské združenie na škole Mayflower je pravdepodobne najsilnejšie v celom štáte. Keď nám vlani ústredná vláda zrušila dvadsaťpäť miest učiteľov, rodičovské združenie sa postaralo o ich náhradu, postavilo štyri nové triedy a vybavilo ich stolíkmi a lavicami
pre žiakov. Moja žena a ja sme pomáhali, aby vyučovanie prebiehalo normálne. Starali sme sa aj o núdzový generátor, keď vypadol prúd, čo sa stáva veľmi často.
FI: Dostávajú učitelia osobitný tréning?
SOLARIN: Nie. Pociťujeme akútny nedostatok učiteľov z povolania, a preto je väčšina našich učiteľov bez odbornej spôsobilosti. Ak sú dobrí vo svojom učebnom predmete, zamestnáme ich ako učiteľov a oni potom odovzdávajú žiakom svoje vedomosti tak, ako vedia.
FI: Čo by znamenalo pre humanistov v iných afrických štátoch budovať školy podľa mayflowerského modelu? Aká kvalifikácia, aké schopnosti a aké zdroje by sa vyžadovali?
SOLARIN: Myslím, že bolo šťastie, že sa Mayfower nenarodila mŕtva. Silné cirkevné školy, najmä rímskokatolícke, ju mohli zadusiť. Dnes je nažive, lebo jej zakladatelia boli presvedčení o správnosti toho, čo robili, vytrvali a nešetrili svoje sily. Keď som bol v roku 1984 vo väzení v Jose, sedel tam so mnou jeden vysoko postavený muž v Jose. Povedal mi, že by istotne vedel získať podporu ústrednej vlády, keby som po prepustení vybudoval v jeho meste školu ako Mayflower. Po mnohých úspechoch mayflowerskej školy dnes verím, že by takáto škola zapustila korene v každej časti Nigérie, azda okrem oblastí s prevažnou väčšinou moslimov, napr. Kino, Sokovo alebo Brno. Tuná by hraničilo s kacírstvom povedať, že človek je majstrom svojho osudu, kapitánom svojej duše.
Čo som povedal, platí pre väčšinu čiernych afrických štátov. Taká Tanzánia alebo Kania by napr. bez ťažkostí mohli mať školy typu Mayflower.
FI: Pomáhali by ste pri takých projektoch?
SOLARIN: Iste.
FI: Bolo by užitočné mať ďalšie školy typu Mayflower v iných nigérijských mestách? Ak áno, čo by bolo treba urobiť?
SOLARIN: Jediná odpoveď, schopná vyriešiť väčšinu afrických problémov, je zakladanie škôl typu Mayflower. Ak sa majú mladí Afričania oslobodiť od ich skoro vrodeného spoliehania sa na osud, treba ich vychovávať tak, aby vedeli obstáť na vlastných nohách. Najväčšou kliatbou africkej nerozvinutosti je chronická závislosť na nejakom božstve, ktoré má rozriešiť všetky pozemské problémy. Ak každý dostane výchovu k spoliehaniu sa na seba samého, budeme môcť súperiť aj s najlepšími národmi sveta. Celý svoj život – tridsať deväť rokov je to od našich pred-mayflowerských a tridsať päť rokov našich mayflowerských škôl – som učil mladých ľudí, ktorí prechádzali mojimi rukami, túto báseň Wiliama Ernesta Henleya:
- Z hĺbky noci, ktorá ma prikrýva
čierna ako studňa od pólu k pólu,
ďakujem všetkým možným bohom
za moju neporaziteľnú dušu. - V špárach nepriaznivých okolností
netriasol som sa bolesťou ani hlasito nenariekal,
a od kyjaka náhody
je moja hlava skrvavená, no nepokorená. - Po tomto mieste hnevu a sĺz
hrozí prísť iba hrôza tieňov noci,
no aj keby trvala dlhé roky,
nájde a musí ma nájsť bez strachu. - Nezáleží na tom, aká je úzka brána,
koľko trestov je na mojom lajstre,
ja sám som pánom svojho osudu,
som kapitánom svojej duše.
Bude potrebná materiálna pomoc pri zariaďovaní laboratórií a knižníc, ale na prvom mieste stojí a najhlavnejšie je nájsť vedúceho, ktorý má pocit poslania. Nemám na mysli pastora so zvončekom, ktorý by vyvolával naše presvedčenie takým spôsobom, ako keď sa voda káže a víno pije. Mám víziu quakerského kazateľa, ktorý svoje učenie nehlása, ale podľa neho žije.
Keď toto píšem, spomínam si na jeden deň, ker sme veľmi ťažko pracovali pri zbere úrody a následnej oračke, rozhadzujúc kompost a hneď sadiac semená ten istý deň v zúfalej snahe dokončiť všetko pred dažďom, ktorý hrozil každú chvíľu. Keby sme boli vtedy „odpočívali“, naše obilie by nebolo také vysoké, aké je teraz. Pretože mayflowerská škola pozná takéto vypätia, zberáme už po niekoľko rokov ročne tri úrody – oproti dvom úrodám ročne, ako je to typické v tejto časti Nigérie.
FI: Aké je vedenie školy Mayflower? Je tu školská rada, riadiaci výbor alebo nejaký následník, ktorý bude viesť školu, keď odídete do dôchodku?
SOLARIN: Najprv vám odpoviem na poslednú otázku. Do dôchodku som odišiel pred šestnástimi rokmi, keď som školu odovzdal štátu. Ale vláda vedela, že je to škola osobitného typu, a preto ma necháva pokračovať v asistencii pri jej ďalšom vývoji. Jednotlivci umierajú, ale vlády nastupujú jedna po druhej. Chcem, aby sme mali štátne školy, ako ich máte v Amerike. Už najmenej dvadsať rokov pripomínam slová jedného írskeho katolíckeho kňaza, ktorý napísal: „Komu patria školy, tomu patrí krajina, jej ľud a jeho budúcnosť.“ A neprajem si, aby rímsky katolicizmus vlastnil budúcnosť Nigérie, ani aby to bol islam alebo anglikanizmus. Priznávam, že veriaci si neprajú, aby škola patrila laikom (sekularistom). Čas rozhodne; Nigéria je sekulárna republika a tak čas pracuje pre nás.
Moja žena a ja robíme, čo môžeme, na pomoc škole a naša snaha sa hodnotí. Ako súkromné osoby vlastníme súkromnú školu, kde sa platí školné; volá sa Mayflower Junior School a štát nám nemôže zakázať používať toto označenie; má 1 600 žiakov, a to 1 300 internátnych a 300 prespolných. Rodičia majú o umiestnenie svojich detí do tejto školy veľký záujem. Pred piatimi týždňami sme mali česť návštevy ministra školstva; povedal nám, že z piatich rodičov, čo ho vyhľadajú kvôli svojim deťom, štyria sa pochvalne vyslovujú o škole Mayflower.
Riaditeľ školy je jej bezprostredný vedúci. Za ním stoja Združenia učiteľov a rodičov – dve militantné a seriózne pracujúce skupiny. Správna rada, to grandiózne teleso, známe svojou nečinnosťou, zatiaľ prežíva. Jeho členmi sú rovnako ako v Združeniach rodičov a učiteľov dobrovoľníci, ale keďže ich deti nie sú nutne v tej škole, ktorú spravujú, je to inštitúcia bez života. Vláda vie, že ja som nikdy nebol priateľom dekoratívnych ustanovizní a nekladie otázky, týkajúce sa postavenia učiteľov, ich hodnotenia a určovania ich platov.
FI: Mnohí ľudia v Amerike hovoria: „Keď odstránili zo škôl Boha, išli školy do pekla.“ Títo fundamentalisti obžalúvajú sekularizmus a odstránenie organizovanej modlitby zo škôl z deštrukcie systému štátneho školstva v USA. Boli také obvinenie vznesené aj proti vašej škole?
SOLARIN: Nigérijci hovoria, že „výchova bez náboženstva je ako čaša čaju bez cukru“. Vraciam ranu späť odpoveďou, že to nie je dobrá analógia: Číňania, ktorí dali svetu čaj, ho pijú bez cukru! Tvrdím, že mravnosť nemá nič do činenia s náboženstvom. Všetci informovaní Nigérijčania vedia, že nie som nábožensky založený, ale veria, že som čestný človek. Morálka bez náboženstva od Margaret Knightovej je jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Všetci zamestnávatelia odchovancov Mayflowerskej školy vyzdvihujú vysoký stupeň čestnosti týchto mladých Nigérijcov, vychovaných v pravdách humanizmu.
FI: Niektorí ľudia veria, že len náboženstvo môže zabezpečiť zachovanie blahodarných rodinných hodnôt. Ale aj vaša rodina sa zdá byť šťastná a pevná. Čomu vďačíte za úspech v tomto ohľade?
SOLARIN: Nepoznám rodinu, ktorá by bola šťastnejšia a spokojnejšia v celej Nigérii a verejne to vyhlasujem. Oženil som sa bez vzývania božej intervencie; moja žena ma nikdy nemusela poslúchať; tvoríme jeden tím. Väčšina manželstiev okolo mňa v posledných tridsiatich rokoch sa rozpadla alebo je v rozpade. Moje manželstvo trvalo štyridsať jeden rokov a stále je naďalej pevné. Myslím si, že za naše šťastné manželstvo vďačíme obojstrannej otvorenosti a vzájomnej oddanosti, a nie falošným predstavám, maškarádam a klamstvám. Naše deti sú obidve sekulárni humanisti – čo aj sa dievča vydalo za rímskokatolíka. Nikdy som im nekládol otázky o viere. Vždy som im hovoril, aby si samy vybrali, čo im vyhovuje.
FI: Kedy ste sa stali sekulárnym humanistom?
SOLARIN: Kedy? Aspoň pred štyridsiatimi rokmi. Prečo? Lebo som bol šťastný len vtedy, keď som hľadal oporu pre svoje názory. Nachádzam veľkú potechu a som nekonečne šťastný, keď žijem ako sekulárny humanista. Charles Bradlaugh, H. G. Wells, Robert Ingersoll, Jawaharlal Nehru, G. B. Shaw a H. A. L. Fischer splynuli a stali sa mi skalnou postaťou každodenného života. „Umriem, ako som žil: ako zodpovedný stred môjho sveta“, povedal raz H. G. Wells.
FI: Čo môže dať ľuďom sekulárny humanizmus takého, ako im nedá náboženstvo? Aký druh slabosti sa dá nájsť v náboženstve, ale nie v sekulárnom humanizme?
SOLARIN: Pevná a úplná viera v seba samého. Nikdy nie ste nikomu vydaný na milosť a nemilosť. Vždy sa spoliehate sám na seba. Nábožensky založený človek má ako Janus dve tváre. Je dve v jednom. Hlása aj to, čo sám neverí. Dnešná Nigéria umiera na náboženstvo – na prehnané náboženské mýty.
FI: Ktorých známych sekulárnych humanistov poznali dejiny Nigérie a mohli by ste menovať niektorého zo žijúcich?
SOLARIN: Neviem o žiadnom. Niektorí Nigérijčania môjho veku, ktorých poznám už šesťdesiat rokov, mi hovoria, že veď ja nie som humanista či ateista: že sa tak len cajchujem a dávam si špatné meno, aby ma skôr obesili! Každý Nigérijčan sa už narodí s nejakým bohom na vzývanie. Aj mne to trvalo skoro tridsať rokov, kým som našiel kladivo na rozbitie železnej obruče okolo mojej mysle. Bertrandovi Russellovi to trvalo len šestnásť rokov a dva týždne, kým sa oslobodil.
FI: Koľko nigérijských ateistov nechce, aby sa verejnosť dozvedela o ich ateizme?
SOLARIN: Skoro 100 percent. Aj tam, kde to humanisti slabo pripúšťajú, ale nijako to nezdôrazňujú, ich rodiny a priatelia trvajú na cirkevnom pohrebe – vraj poistka pre každý prípad.
Môj priateľ profesor Ayodele Awojobi bol sekulárny humanista, ale nevyhlasoval to na verejnosti, ako ja. Ako štyridsaťsedemročný bol pochovaný ako kresťan. Ja budem prvý Nigérijčan, ktorý bude pochovaný bez modlitieb, bez účastí cirkvi a bez pobožných kňazov dookola. Dal by som prednosť spáleniu, ale tú mi neumožní ani odchovanec Mayflowerskej školy! Tá časť mojej testamentu, ktorá sa týka môjho pohrebu, bude uverejnená vo všetkých nigérijských novinách, aby nikde nevznikli nijaké pochybnosti.
FI: Ako sa píše o sekulárnom humanizme v nigérijských masmédiách? Hovorí sa o ňom vôbec?
SOLARIN: Sekulárny humanizmus nemá miesto v našich novinách. Nikto nespomenie ateizmus alebo sekulárny humanizmus v inej súvislosti, ako keď sa spomína Tai Solarin.
FI: Celý svoj život ste boli presvedčeným a odvážnym aktivistom. Za čo ste bojovali a na aký odpor vládnych miest ste narazili?
SOLARIN: Vždy som sa zastával slobodnej, univerzálnej a povinnej školskej výchovy detí, a to až do konca strednej školy. Schopnejšie deti majú pokračovať v štúdiu s podporou alebo aj bez podpory rodičov, dobrodincov alebo štátu. Bol som vždy zástancom sociálnej spravodlivosti.
Vojenské vlády všade v Afrike reagujú veľmi zle na kriticizmus. Najdlhšie som bol vo väzení sedemnásť mesiacov v rokoch 1984-85, keď som navrhoval, aby vojenská vláda, ktorá vtedy prišla k moci, netrvala dlhšie ako tri až šesť mesiacov.
FI: Zapríčinili Vám ťažkosti s vládnymi orgánmi niekedy aj vaše ateistické názory?
SOLARIN: Nie, ale som si istý, že neušli bez zaznamenania. Mayflowerská škola je jediná škola v Nigérii, kde sa neučí náboženstvo, ani kresťanské ani moslimské, a kde sa na začiatku a na konci každého vyučovania nespieva alebo nemodlí k nejakému božstvu.
FI: Čo si myslíte o významnom voľnomyšlienkarovi 19. storočia Robertovi O. Ingersollovi? Ovplyvnil vaše myslenie?
SOLARIN: Dal mi odvahu postaviť sa na vlastné nohy a prejaviť môj vlastný názor na veci, kde som sa počas rokov bál vysloviť pochybnosti. Otvoril mi oči na ceste životom.
FI: Ako môže sekulárny humanizmus zlepšiť kvalitu života na africkom kontinente?
SOLARIN: Ak urobí pre každého jednotlivca to, čo urobil pre mňa. Myslím, že prvá veľká vec v tomto ohľade je naučiť ľudí pochopiť a oceniť, že sú tvorcami a kapitánmi svojho osudu.
FI: Myslíte si, že je potrebný nejaký osobitný postup na získanie čiernych ľudí pre humanizmus, ako sa to robí napr. v akcii „Africkí Američania za humanizmus“, alebo veríte, že sekulárny humanizmus priťahuje všetkých ľudí z tých istých dôvodov?
SOLARIN: To prvé je jediné východisko. Afričania, žijúci v Afrike, sa rodia v strachu a sputnáva ich strach. Treba ich prebudiť z ich zdanlivej otupenosti a somnambulizmu tak, že sa ponoria do noci, ktorej sa boja, a ukáže sa im svetlo humanizmu, ktoré im osvieti cestu von z tmy.
FI: Čo myslíte, prečo je tak málo Afričanov humanistami? A čo by sa malo urobiť, aby sa humanizmus rozšíril v Nigérii? Ktoré aspekty sekulárneho humanizmu môžu byť pre Afričanov osobitne príťažlivé?
SOLARIN: Afričania sú len zriedka sekulárnymi humanistami, lebo nehumanisti sú nesú na sebe bremeno, ktorého sa zbavili len humanisti: strach. Mnohí Afričania sa učia báť sa už od narodenia: denného svetla, života smrti. Ale aj bosorky, anjeli, čert alebo diabol, hrom a blesk, a nočné vtáky sú predmety, vyvolávajúce strach. Africké dieťa sa učí neklásť otázky. Múdre a vyvinuté deti sa umlčujú. Ak sa nejakej bytosti takto prikladajú putá, zbavuje sa tým najostrejšej zbrane humanizmu – odvahy. Osloboď Afričana od jeho strachu a bude taký odvážny ako ktorýkoľvek iný národ na svete. Daj mu alebo jej potrebnú výchovu a dostal si ho alebo ju do polovice rebríka humanizmu. Myslím si, že najdôležitejší aspekt humanizmu, ktorý sa prihovára Afričanom, je uvedomenie si, že ich prosperita a sila, či moc, nie je záležitosťou nikoho iného ako ich samých; že sa môžu stať tým čo si vyvolia.
Moji priatelia mi hovoria, že je to predsa Boh, ktorý mi dá úspech v mojich podujatiach. Na to im ja pripomeniem, že sa starám spolu s inými o živobytie jedného starého duchovného, ktorý celý život prednášal kázne; môžu mi povedať, prečo nie on živí mňa? Nemajú odpoveď, ale držia sa svojej celoživotnej viery.
FI: Dá sa predpokladať, že raz sa sekulárny humanizmus predsa len stane bežným svetonázorom v Nigérii?
SOLARIN: Áno. Humanizmus nie je stráviteľný pre analfabeta; len vzdelaný človek sa môže stať humanistom. No gramotnosť zahrnuje v dnešnej Nigérii len 25 percent obyvateľstva. Ak je v Amerike päť percent ľudí negramotných, iste ani jeden z nich nie je humanista. Ak sa gramotnosť v Nigérii zvýši na 60 percent, pôjdu obrovské počty ľudí svižným krokom v radoch humanistov.
Proti šíreniu základného vzdelania sa v Nigérii spájajú obrovské sily. Vlády štátov tretieho sveta nemajú rady, ak sa masy obyvateľstva vzdelávajú.
FI: Mnohí čierni lídri zotrvávajú pri tvrdení, že pre prežitie čiernej komunity je náboženstvo absolútne potrebné. Pripomínajú, napríklad, že v Amerike náboženskí vodcovia ako Nat Turner a Martin Luther King Jr. zjednotili a k pozitívnym akciám inšpirovali svojich čiernych spoluobčanov. Zdôrazňujú tiež, že nábožnosť čiernych umožnila založiť početné školy, kolégiá a iné dôležité zariadenia; a že pevná viera v Boha pomohla mnohým čiernym prežiť veľmi ťažké obdobia ich života. Čo poviete na tieto tvrdenia?
SOLARIN: Čierni ľudia sa držia svojho boha tak, ako opitý pouličnej lampy – len kvôli fyzickej opore. Je ťažké zmeniť zvyky, ale nie je to nemožné. „Židia sa dlho pridŕžali prísnej doktríny nacionálneho separatizmu, aj keď sa stále viac vyparovalo jeho tradičné náboženské odôvodnenie“, hovorí o Židoch H.G. Wells. Keby nebolo na Strednom východe vojny medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, stratili by Židia svoju jednotiacu silu. Náboženstvo je detská predstava sily u dospelého človeka.
Keď som mal okolo päť rokov, vydal som raz s mamou na cestu, dlhú štyridsať míľ. Aby som to vydržal, dala mi mama „bicykel“: za mojich detských čias to bola obruč z bicyklového kolesa, s ktorou sme sa preháňali po okrajoch ciest. Prvých pätnásť míľ som bol utekal stále ďaleko pred mamou. Ale na poslednom úseku našej cesty niesla mama môj „bicykel“ s ostatnou batožinou na svojej hlave. Bez tohto „bicykla“ by som tú cestu nebol vydržal. Keď o tom dnes rozmýšľam, zisťujem, že som vtedy niesol seba a súčasne svoj „bicykel“.
FI: Niektorí afrocentrickí myslitelia hlásajú, že sekulárny humanizmus a ateizmus sú „neafrické“ a dokonca škodlivé pre africkú dušu, jednotu a pokrok. Čo si o tom myslíte?
SOLARIN: Humanizmus a ateizmus sa rozvíja v mysliach ľudí, a to nie pre určitú skupinu druhu Homo sapiens, ale pre celé ľudstvo. Takisto koleso nebolo vynájdené – nech už ho vynašla ktorákoľvek rasa – pre túto rasu, ale pre ľudí na celom svete. Každá nálepka typu „neafrický“ alebo „pre árijské rasy“ je číry podfuk.
FI: Čo si myslíte o názoroch o hlbokej spiritualite mnohých Afričanov?
SOLARIN: To robí ich trvalé vystavenie duchárskemu spôsobu života. Vezmite čierne africké dieťa hneď po narodení a nechajte ho žiť s Eskimákmi. Vyrastie v plnom súlade s kultúrnym pozadím svojho prostredia. Výchova je silnejšia ako príroda.
FI: Mnohí spisovatelia sa venujú možnosti, že eskalujúce násilnosti medzi moslimami a kresťanmi môžu viesť k novej občianskej vojne v Nigérii. Považujete to za možné?
SOLARIN: Áno. Každý deň sa situácia zhoršuje. A aj vzťahy medzi týmito dvoma náboženstvami mimo našich hraníc, či už ide o katolíkov alebo iné cirkvi, presvedčivo poukazujú na to, že konflikt sa nedá odvrátiť, aspoň nie v Nigérii.
FI: Aký vplyv majú v Nigérii tradičné domáce náboženstvá – osobitne juju?
SOLARIN: Veľký. Čím je niekto pobožnejší, tým väčšia je jeho predispozícia pre juju.
FI: V USA sa nedávno dostali pred súd prípady dokumentované videokamerou – napríklad zbitie automobilistu Rodney Kinga štyrmi policajtmi v Los Angeles. Mohol by sa takýto prípad dokumentovania viny vyskytnúť v Nigérii, a ak nie, prečo?
SOLARIN: To sa nemôže stať v Nigérii – iba že by veľmi vzdialený fotograf mal veľmi silnú kameru. Keby to tu polícia zistila, chytili by kameramana a zničili jeho aparát; možno by ho aj zabili.
FI: Prejavili ste úmysel budovať humanistickú knižnicu. Aký typ publikácii máte na mysli?
SOLARIN: Robert Ingersoll sa tak dobre číta! Rád by som tam mal ľahké humanistické spisy, ako aj diela ateistických autorov. Od Betranda Russella Prečo nie som kresťanom; od Margaret Knightovej Svet bez náboženstva; od Thomasa Paina Vek rozumu; od Georgea Orwella Farmu zvierat; a životopisy.
FI: Povedzte prosím ešte na záver vašu poslednú myšlienku o humanizme, náboženstve a Mayflowerskej škole.
SOLARIN: Hoci som za dvadsať rokov môjho vedenia Mayflowerskej školy nikdy nenútil žiakov zahĺbiť sa do humanizmu, všetci poznali moje stanovisko. Ak som už v sobotu zacítil príchod dažďa, vedeli študenti, že nás nedeľné ráno nájde na poli sadiť kukuricu, miesto sedenia na schôdzi obecného zastupiteľstva, nech je to aké sekulárne podujatie. Počul som žiakov potajomky sa chichotať, keď sa niekedy nejaký návštevník krátko modlil za úspech nášho diela. „Lloyd George mal rád môjho otca“ prerobili naši žiaci na „Awo mal rád môjho otca“ a hlasne to spievali na nápev piesne „Len vpred, kresťanskí vojaci“ – na zdesenie nových spolužiakov alebo aj návštevníkov.
Leave a comment