Rastislav Škoda

Na článok doc. Dr. Mateja Beňu „Nealternatívna alternatíva“ v Učiteľských novinách č. 32 zo dňa 23. 9. 2004 (ktorý bol výťahom z eseje, uverejnenej v Prílohe k ZH č.45) reagoval o dva mesiace v UN č. 41 (roč. 54, s. 4 ) zo dňa 26. 11. 2004. Dr. Ivan Olejár esejou s veľavravným názvom „Neskutočné skutočnosťou?“ Pre veriaceho no problem zaoberať sa vymysleninami, ale súdneho čitateľa zarazí, ako neznalo manipuluje vzdelaný autor s ušľachtilým výrazom humanizmus vo všetkých slovných obmenách.

Do citácie Beňovej vety „Humanisti nemôžu súhlasiť s tým, aby humanistickú etickú výchovu vyučovali učitelia s kánonickou misiou …” vložil za slovo humanisti do zátvorky poznámku: „Podotýkam, že je to vami účelovo vyfabrikovaný pojem.” A sám ho celkom plynulo používa 23-krát, v niektorých riadkoch dvakrát! Zle sa vyjadril, iné majúc na mysli, ako to vidieť aj v ďalších súvislostiach. Aby bolo jasno:

Koreň tohto slova „vyfabrikovali” renesanční vychovávatelia v 15. storočí výrazom umanisti pre profesorov a študentov klasickej literatúry (vtedy gramatiky, poetiky, rétoriky, histórie a morálnej filozofie). Studia humanitatis (ekvivalent gréckeho paideia, čo súviselo s tým, že latinčina bola rozšírenejšia ako gréčtina) boli v tom čase výchovným a politickým ideálom, ktorý bol intelektuálnou bázou celého renesančného hnutia vo všetkých odvetviach intelektuálnej činnosti (literatúra, veda, maliarstvo a sochárstvo i architektúra, filozofia). (Výraz humanismus použili ako prví nemeckí vedci až v 19. storočí na označenie dôrazu renesancie na klasické výchovné štúdie.)

Výraz humanitas znamenal už vtedy rozvoj ľudskej virtu (skôr sila, moc, ako cnosť) vo všetkých formách a do úplnej celosti. Išlo teda nielen o vlastnosti spojené s dnes moderným slovom humanita (humánnosť, po našom ľudskosť) – ako porozumenie, dobrotivosť, súcit, milosť -, ale aj agresívnejšie charakteristiky ako statočnosť, rozvážnosť, rozumnosť, výrečnosť, ba aj snahu o pocty (love of honour).

Prameňom nových myšlienok bola záplava hlavne cez islam objavovaných a prekladaných gréckych a rímskych diel od Platóna a Aristotela po Cicera a Lívia; pre umanisti (humanistov) sa stali aj základnou štruktúrou, aj metódou; išlo im o prestavbu pasívnej a ignorantskej spoločnosti stredovekého kresťanstva, „veku temna”, charakterizovaného poníženosťou, sebaspytovaním a pasivitou, do nového spoločenského poriadku vyžadujúceho uplatnenie všetkých ľudských schopností pri objavovaní a spracúvaní skutočnosti bez apriorných názorov akéhokoľvek druhu, čo znamenalo konflikt s kresťanskou spiritualitou.

„Humanizmus sa teda dá definovať ako to renesančné hnutie, ktoré sa zameralo na ideál humanity. Napriek užšej definícii talianskeho pojmu umanisti sa všetci renesanční spisovatelia, kultivujúci humanitu, ako aj všetci ich priami „potomkovia” dajú správne nazývať humanistami.” Encyclopaedia Britannica

V encyklopédiách existujú početné definície humanizmu typu Humanizmus je …

„ … hľadanie, bez náboženstva, toho najlepšieho v človeku a pre človeka.” Chambers Pocket Dictionary

„ … doktrína, názor alebo spôsob života, zameraný na ľudské záujmy a hodnoty; predovšetkým filozofia, ktorá spravidla odmieta supernaturalizmus (vieru v nadprirodzeno) a zdôrazňuje dôstojnosť jednotlivca, ako aj hodnotu a schopnosť sebarealizácie človeka na základe vlastného rozumu.” Merriam Webster Dictionary

„ … nenáboženská filozofia, založená na liberálnych ľudských hodnotách.” Little Oxford Dictionary

„ … chápať prírodný svet a osud človeka na podklade rozumu v protiklade k zjaveniu či náboženskej autorite; tak položiť aj základy morálnosti … Humanistická etika sa pozná podľa toho, že cieľ morálnej akcie vidí skôr v blahu ľudstva ako v plnení božej vôle.” Oxford Companion to Philosophy

„ … odmietnuť náboženstvo a vlastnými silami viesť ľudstvo dopredu.” Collins Concise Dictionary

„ … to, čo je charakteristicky ľudské a nie nadprirodzené, čo patrí človeku a nie čomusi mimo prírody, čo pozdvihuje človeka na vrchol výšok a ako človeka ho najviac uspokojuje.” Encyclopedia of the Social Sciences

„ … je to morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa otvorene priznáva len malá menšina ľudí, ale mlčky ho prijalo široké spektrum vzdelaných ľudí na celom Západnom svete.”  Oxford Companion to the Mind

„Humanizmus je filozofia bez boha, založená na rozume a poznaní.” Institute for Humanist Studies

Viem, že existujú aj kresťanské definície v kresťanských encyklopédiách, ale tie nemajú korene v pôvodnej zemine a pre-sadzovanie do cudzieho prostredia im nežičí. Dr. O. zabíja diskusiu, keď starovekých cirkevných otcov (napr. aj sv. Jána Chryzostoma s jeho nezmieriteľným odsúdením židovského národa) i súčasných tvorcov zameraných „na slávu Božiu” nazýva kresťanskými humanistami  – má na to právo, ale to hovorí o inšom.

Doc. Beňo na mnohých miestach explicitne povedal, o aký humanizmus nám ide, napr. v odstavci „Humanisti neveria …” , kde štyri zo šiestich postulátov sú vyslovene ateistické a ostatné dva, povedzme, libertariánske; Dr. O. to dobre vie, veď na jednom mieste píše, že „humanizmus … sa vždy vzťahoval, vzťahuje a bude vzťahovať aj na ľudí veriacich v Boha”. Toto „aj” je rozhodujúce a musí tu byť. Ak sa vynechá, stratí veta zmysel, resp. stane sa nezmyslom. Týmto „aj” sa vyslovuje, a Dr. O. to priznáva, že humanizmus je výraz, určený v prvom rade pre iných ľudí ako slepo veriacich v Boha. Ako sme si už povedali, bol určený pre humanistov – od lat. homo, človek, teda veriacich v človeka a jeho schopnosti. Opakujem, Dr. O. to dobre vie, lebo po rečníckej otázke Akí humanisti? píše, že „prezentované kritériá sa vzťahujú podľa každej se­rióznej filozofickej príručky v prvom rade na ateistov”. Prečo potom obžalúvať doc. Beňu, že „si šikovne a bez hanby pri­vlastnil pojem humanizmus”, keď sa prihlásil k sekulárnemu humanizmu, inakšie povedané ateizmu? Nikto nehovorí o hanbe byť religióznym humanistom.

Náboženstvá majú schopnosť adaptovať sa na spoločnosť a pre vzdelaných kresťanov nebolo nikdy problémom nasadnúť na idúci vlak. Nútia dokonca humanistov uspokojiť sa s miestom v druhej triede pre „sekulárnych humanistov”, sami sa usalašiac v prvej triede „religiózneho”, náboženského, teda nielen kresťanského humanizmu (videl som ako pravdepodobne úmyselnú tlačovú chybu „sekundárny” humanizmus).  Uznávame, že toto sú dnes dva živé pojmy a v modernom svete nadobúdajú v súvislosti s terorizmom nesmierny význam. Všetky iné – pred- a zaalpských, scholastických, neotomistických, socialistických a i. humanistov – môžeme zabudnúť.

Otázka náboženstva sa neočakávane stáva aktuálnou v súvislosti s oživením islamu a vznikom dogmatického islamizmu nielne v arabských, ale aj rozličných iných častiach sveta; s rastom vplyvu kresťanských predstáv o usporiadaní spoločnosti v USA s ich bigotným prezidentom a politikmi; v súvislosti s klerikalizáciou štátu na Slovensku – stačí uviesť Zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní.

Jedna pätina občanov Slovenska potrebuje pre určité príležitosti náležité označenie. Nerobí mi problém napísať do sčítacieho hárku bez vyznania, bezkonfesijný alebo ateista, povedať, že som neveriaci, bezverec či bezbožník; do zabudnutia upadli výrazy ako voľnomyšlienkar a slobodomyseľný; za vlasy pritiahnutý považujem výraz „občan nekonfesijného filozofického presvedčenia”; niekedy označujem svoje presvedčenie za svetonázor, nikdy nie za náboženstvo. Niektoré z týchto výrazov dostali negatívnu konotáciu (bezbožník, ateista) a väčšina tých podstaných mien nemá prídavné mená a príslovky, takže niekedy sa s nimi ťažko narába. Podobne to bolo aj v iných rečiach a myslím, že to bol jeden z dôvodov, prečo došlo v posledných desťročiach minulého storočia v anglosaských krajinách v kruhoch ateistov k oživeniu výrazu humanizmus, často s prívlastkom sekulárny. Nie všetci ho užívajú, existujú spolky Freidenkerov aj Freethinkerov. Výnimkou je Francúzsko, kde sa sekulárny humanizmus nazýva la?cité, laicizmus; u nás má toto slovo spravidla iný význam.

Je načase, aby sa výrazu humanista vrátil jeho pôvodný význam; stratená vec volá po svojom pánovi a on ju potrebuje; doc. Beňo to vyjadril slovami „humanisti ako opozitum (protiklad) pojmu teisti”. Žiadame výlučné právo na skupinové označenie „humanisti” (kam patria aj agnostici, racionalisti, naturalisti, sekularisti, skeptici a i.), ako sú tí druhí „teisti” (resp. „monoteisti”, čo je tiež skupinové označenie a patria tam kresťania, židia a moslimovia). Jedným slovom: žiadame uznať nás za v určitom zmysle rovnocenných partnerov či súperov a dať nám postupne práva,  ktoré nám v súčasnej svetovej spoločnosti patria.

Celosvetová zastrešovacia inštitúcia okolo 100 národných humanistických organizácií v 34 štátoch sa nazýva International Humanist and Ethical Union v Londýne; existuje International Academy of Humanism v  New Yorku; od roku 1989 existuje holandská Univerzita pre humanistiku v Utrechte – to je len pár dôkazov pre životaschopnosť medzi nami už bežného, pre mnohých ešte nového významu pojmu humanizmus, používaného často ešte s prívlastkom sekulárny; sme realisti, súhlasíme a tým, čo nevidia contradictio in adjecto (protirečenie v prívlastku), pripúšťame religiózny, náboženský, kresťanský (a čo nevidieť) islamský humanizmus do tých čias, kým si nezvyknú na skupinové označenie „teisti”.

V Holandsku a Belgicku je používanie výrazu humanizmus v našom zmysle slova zaužívané, no z cirkevnej strany sa pri diskusii o európskej ústave ozvalo varovanie, aby sa veľká skupina bezkonfesijných spoluobčanov nenazývala humanistickou (Horst Groschopp, „Tretia konfesia” a organizovaný humanizmus, Zošity humanistov, č.45, september 2004).

Rocco Buttiglione, katolícky profesor filozofie a Berlusconiho minister, ktorý prepadol pri skúške za komisára EÚ pre údajné nepriateľstvo voči homosexuálom a osamoteným matkám, nedávno veľmi priamo a jednoznačne odpovedal na otázku novinára, či sa cíti zaviazaný zákonom svojho štátu alebo Boha: „Boha.” Môže to byť dobrý, humánny človek, ale prívlastok humanistu by som mu nedal; akiste by súhlasil s označením za religiózneho humanistu. No mal by byť hrdý na pomenovanie teistom.

Pojem humanisti „nevyfabrikoval” doc. Beňo, ten pojem má už zo päťsto rokov. Ale som rád, že tento lapsus Dr. Olejára, ktorý asi chcel povedať „tento význam pojmu humanisti” – ale či to mení na veci? – mi dal príležitosť predstaviť aj slovenských ateistov v tomto staro-novom rúchu.

Okrem toho je zrejmé, že Dr.O. nepochopil zmysel alternatívy v Pokyne MŠ SR z 20. mája 2004 k zavedeniu povinne voliteľného predmetu náboženská výchova v alternatíve s etickou výchovou od 1. 9. 2004 začínajúc 1. ročníkom základnej školy, keď doc. Beňovi vyčíta požiadavku viacerých odborných učiteľov pre etickú výchovu. Alternatívou náboženskej výchovy môže byť len humanistická etická výchova. Samotnú etickú výchovu nemožno stavať do protikladu – ako alternatívu – k náboženskej výchove. Etická výchova ako taká, t.j. základné etické zásady, to spoločné dedičstvo celej ľudskej civilizácie, ktoré uznávajú teisti aj neteisti, je rovnaká vo všetkých spoločenstvách. (Paul Kurtz, Zakázané ovocie – etika humanizmu, 1998). Až keď – s vekom dieťaťa – príde reč na náboženstvo, čo môže byť veľmi skoro, ale podľa mojej mienky by malo byť čo najneskôr, rozchádzajú sa výchovné ciele a cesty teistov a neteistov. Ide o to, že po 40 rokoch podpory ateizmu za totality a 15 rokoch jej doznievania sa teizmus (náboženstvo) víťazne stáva povinným predmetom, kým neteizmus (ateizmus, humanizmus) budovu porazenecky obchádza a hľadá vstup do školy.

Nemusíme zdôrazňovať, že objasnenie pojmu humanizmus sa od zavedenia povinne voliteľného predmetu náboženská výchova stalo výsostne aktuálnym. Alternatívou náboženskej výchovy môže byť len (sekulárno) humanistická (etická) výchova. S veľkým záujmom očakávame stanoviská ďalších slovenských humanistov, cirkevných kruhov, pedagógov a MŠ SR k tejto problematike.