Lester R. Brown

Prečo mal Malthus pravdu?

V roku 1798 varoval anglický kňaz a intelektuál Thomas Malthus v článku An Essay on the Principle of Population (Esej o populačnom princípe) pred následkami skutočnosti, že počet obyvateľstva rastie exponenciálne, kým potravín pribúda aritmeticky. Predvídal svet, v ktorom bude počet ľudí trvale zápasiť s nedostatkom potravín.

V priebehu 200 rokov od času, keď Malthus vyslovil svoje varovanie, vyskytol sa veľký hlad v takých rozličných krajinách ako sú Írsko a India alebo Čína a Etiópia. A napriek strojnásobeniu úrody obilia od roku 1950 sa počet hladujúcich a podvýživou trpiacich v roku 1998 odhadoval na 840 miliónov – skoro toľko, ako bolo všetkých ľudí na Zemi v čase, keď Malthus napísal svoju esej. Svetová zdravotnícka organizácia hlási, že každý deň umiera následkom hladu a podvýživy 19 000 ľudí, najmä dojčiat a detí.

Produkcia potravín

V krajinách s nízkym príjmom na obyvateľa, napr. v Indii, je spotreba obilnín na obyvateľa priemerne menej ako 200 kg za rok a v strave prevláda spravidla jeden základný škrobový zdroj, napr. ryža, a ten sa konzumuje priamo. Naproti tomu priemerný Američan spotrebuje ročne 800 kg obilnín zväčša nepriamo, t.j. ako hovädzie, bravčové alebo kuracie mäso, vajcia, syr, zmrzlinu a jogurty. Keďže zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva vedie k zvýšenej spotrebe obilnín, bude v budúcnosti stabilita cien potravín závisieť od rýchlosti rozvíjania ich výroby; musia stačiť pre rastúci počet ľudí a rastúci blahobyt.

Od polovice tohto storočia sa rozloha obilninárskej plochy na jedného obyvateľa stále znižuje, a to takým tempom, že za 50 rokov bude mať celý svet na osobu len toľko obilninárskej plochy, ako má dnes obyvateľ Indie. Okolo roku 2050 sa v štátoch ako Etiópia, India, Irán, Nigéria alebo Pakistan scvrkne rozloha obilninárskej pôdy na menej ako štvrť akra (asi 1000 m2) na obyvateľa – to je oveľa menej, ako má typická stavebná parcela v amerických predmestiach.

Keďže sa už prakticky všade dosiahli hranice poľnohospodársky obrábateľnej pôdy, bude sa dať v budúcnosti zvyšovať celková produkcia obilia len zvyšovaním produktivity polí. Na nešťastie už od roku 1990 rast produktivity polí zaostáva za rýchlosťou rastu populácie.

Čerstvá voda

V dôsledku rastu populácie bude v roku 2050 pripadať na jedného obyvateľa len štvrtina toho množstva čerstvej vody, ktorú mal k dispozícii v roku 1950. Keďže vody bude ďalej dramaticky ubúdať aj v mnohých štátoch, kde jej je už teraz málo, je ťažké čo len predstaviť si plné sociálne dôsledky budúceho nedostatku vody. Je možné, že šírenie nedostatku vody je v súčasnom svete najväčšmi podceňovaným problémom.

Dôkazy nedostatku vody možno vidieť vo vyschnutých korytách riek a na klesajúcich úrovniach spodnej vody. Rieka Colorado na juhozápade Spojených štátov teraz len zriedkakedy tečie až do mora. Žltá rieka, tá severnejšia z dvoch najväčších čínskych riek, od roku 1985 každý rok na určitý čas vysychá a trvania sucha sú každý rok dlhšie. V roku 1997 počas 226 dní netiekla až do mora. Níl, najväčšia rieka Stredného východu, má pár kvapiek vody, keď dosiahne more.

Úroveň spodnej vody klesá na všetkých kontinentoch, a to aj v hlavných obilných oblastiach – v USA na južných Veľkých rovinách, v Číne na Severočínskej rovine, ktorá produkuje 40 % čínskych obilnín a skoro v celej Indii. Všade, kde teraz klesá hladina spodnej vody, treba čakať v budúcnosti nedostatok vody, lebo raz sa podzemné zásobárne vyčerpajú.

Vzhľadom k tomu, že celkové množstvo čerstvej (pitnej) vody, ktoré sa každoročne vyprodukuje, závisí od prírody, podiel na jedného obyvateľa sa následkom zvyšovania počtu obyvateľov neustále zmenšuje a v niektorých oblastiach sveta, napr. v Číne a v Indii, sa už pociťuje nedostatok vody. A pretože voda na zavlažovanie polí sa čoraz viac odvádza na priemyselné účely a do sídlisk, takže chýba poľnohospodárstvu, môže to znížiť produkciu potravín na osobu až pod úroveň prežitia. Razantne sa zhoršujúcu situáciu s vodou v Indii opísali noviny Hindustan Times v júli 1998 takto: „Ak bude naša populácia rásť tak rýchlo, ako sa to deje teraz, … potom postihne náš štát za takých 10-15 rokov ohromný smäd po vode.“

David Seckler a jeho spolupracovníci z Medzinárodného ústavu pre hospodárenie s vodou predpokladajú, že v roku 2025 bude žiť miliarda ľudí v oblastiach, ktoré budú trpieť absolútnym nedostatkom vody. V týchto štátoch nebude dosť vody, aby sa vyprodukovalo toľko potravín na osobu ako v roku 1990 a aby sa súčasne zabezpečila potreba vody pre domácnosti, priemysel a zachovanie životného prostredia. Treba zdôrazniť, že ak budeme trpieť nedostatkom vody, budeme trpieť aj nedostatkom potravín.

Teda vzhľadom k tomu, že sa rozloha plochy, na ktorej sa pestujú potraviny, pripadajúca na jednu osobu trvale zmenšuje, že sa množstvo zavodňovacej vody na osobu znižuje a že odpoveď obilnín na ďalšie prídavky umelých hnojív klesá, zdá sa byť nevyhnutným, že v rozvojových krajinách bude spotreba obilnín na osobu ďalej klesať a tak stále rastúci počet obyvateľov Zeme bude trpieť podvýživou až hladom.

Veľký zánik

Kým počet ľudí na Zemi sa v tomto storočí podstatne zvýšil, populácie mnohých iných druhov zaznamenali prudký pokles a niektorým hrozí vyhynutie. V súčasnosti prežívame zánik najväčšieho počtu druhov rastlín a zvierat od čias, ako zanikli pred asi 65 miliónmi rokov dinosaury; dnes sto až tisícnásobne prevyšuje prirodzenú mieru. Ľudia však nie sú len svedkami tohto zriedkavého historického javu. V skutočnosti ho zapríčiňujeme. Hlavnou príčinou zániku druhov je strata miest ich výskytu – výsledok ich narušenia sídliskami, poľnohospodárstvom a ťažením surovín, napr. dreva. Podľa Svetovej únie pre zachovanie zeme dohnali ľudské aktivity viac ako 10 % cicavcov, obojživelníkov a rýb do bezprostredného nebezpečenstva zániku.

Výskumníci britskej organizácie Priatelia Zeme udávajú, že výroba lesných produktov prekračuje o 25 % maximálne odhady prípustnej ťažby. Lesy poskytujú domov pre početné druhy divých zvierat; tropické lesy sú domovom pre 50 % všetkých svetových druhov. A ako skladiská uhlíka sú kľúčom regulácie klímy. Deforestácia má za následok uvoľnenie ohromného množstva uhlíka; asi štvrtina svetových emisií uhlíka má svoj pôvod vo vyrubovaní lesov.

Za posledné polstoročie sa emisia uhlíka spaľovaním fosílnych pohonných látok zvýšila na skoro dvojnásobok miery populačného rastu, čo vyhnalo do výšky koncentráciu kysličníku uhličitého v ovzduší. Všetky dôležité vedecké ustanovizne uznávajú, že pravdepodobnosť klimatickej zmeny je už v behu. Pätnásť najteplejších rokov od zavedenia ich merania sa vyskytlo od roku 1979 a v roku 1998 bolo prevýšenie teploty oproti roku 1997 rekordné.

Destabilizácia svetovej klímy má za následok silnejšie vlny horúčav, silnejšie suchá a silnejšie záplavy, ničivejšie búrky a rozsiahlejšie lesné požiare. S tým súvisiace posuny ročného rozloženia dažďov a teplôt môžu mať vplyv na produkciu potravín, biologickú diverzitu a celý ekosystém.

Ak sa nepodniknú potrebné opatrenia, bude sa v nasledujúcich päťdesiatich rokoch emisia uhlíka zvyšovať ešte rýchlejšie ako rast populácie a veľmi pravdepodobne dovedie zemskú klímu do neprebádanej situácie.

Politická stabilita

Pokračujúci rýchly rast populácie robí vládam starosti nielen pre obmedzené prírodné zdroje. Ide aj o výchovu, ubytovanie a pracovné príležitosti. V posledných 50 rokoch celý svet stále zaostával vo vytváraní nových pracovných príležitostí, čo viedlo k súčasnému rekordu v nezamestnanosti a polozamestnanosti. Žiaľ, v budúcich 50 rokoch bude príliv nových záujemcov o prácu skôr narastať. A málo vecí ohrozuje politickú stabilitu jedného štátu väčšmi ako rastúce zástupy nezamestnanej mládeže.

V nastávajúcom polstoročí bude mať India viac obyvateľov ako Čína, lebo jej pribudne skoro 600 miliónov ľudí, kým Číne len niečo pod 300 miliónov. Uvidí sa, či India, ktorá už teraz musí čeliť akútnemu nedostatku vody, bude vedieť zabrániť zrúteniu sociálnych systémov pri takom tlaku populačného prírastku.

Hrôzyplné predpovede

Odhady Spojených národov predpokladajú do roku 2050 nárast počtu obyvateľov Zeme o skoro 3 miliardy – to pridá k dnešnému počtu 50 %. Tieto predpovede sú však čisto štatistické a zakladajú sa len na historických údajoch o pôrodnosti, úmrtnosti a priemernom veku, resp. domnienkach o budúcich trendoch. Neurobil sa napr. pokus preveriť adekvátnosť zásob pitnej vody pre predpokladané populácie. Ak teda správy Spojených národov vzbudzujú dojem, že spomínané prírastky počtu obyvateľov sú pravdepodobné, kým v skutočnosti dnešné životaschopné sociálne systémy sa môžu zrútiť dávno predtým, ako sa uskutočnia predpovede, vyvolávajú len falošný pocit istoty a bezpečnosti a zmenšujú naliehavosť, s ktorou by sa malo pristupovať k populačnému problému.

Naša štúdia vedie k pochybnostiam, či sa predpovede Spojených národov budú materializovať. Mnohé štáty, ktorým sa predpovedali vysoké prírastky obyvateľstva, dnes už vykazujú príznaky demografickej únavy. Štáty, ktoré čelia výzve vychovávať stále rastúci počet detí, vytvárať pracovné príležitosti pre predlžujúce sa rady hľadajúcich prácu a vyrovnávať sa s následkami populačného rastu pre životné prostredie, žijú na pokraji svojich možností. Ak sa v takej situácii objaví nejaká nová hrozba, napr. AIDS, nedostatok pitnej vody alebo povodne, vlády často nie sú schopné plniť všetky svoje úlohy. Výsledkom býva, že niektoré rozvojové krajiny s vysokou pôrodnosťou naraz hľadajú populačnú stabilitu nie pre klesajúcu pôrodnosť, ale pre rýchlo narastajúcu úmrtnosť.

Keď požiadavky ľudí dorážajú stále viac a viac na hranice možností Zeme, neznie otázka, či sa rast populácie spomalí, ale ako sa spomalí. Stane sa to tak, že štáty humánne ale rýchlo prejdú na systémy malých rodín? Alebo prepasú túto možnosť a príroda im nemilosrdne nanúti svoje vlastné nátlakové opatrenia?

* * *

Lester R. Brown je zakladateľom, prezidentom a starším vedeckým pracovníkom na Worldwatch Institute (Ústav pre pozorovanie sveta). Svetové meno si získal svojimi pionierskymi prácami na koncepte trvalo udržateľného rozvoja bez poškodenia životného prostredia. Tento článok sa zakladá na údajoch v Správe č. 143 uvedeného ústavu: Beyond Malthus: Sixteen Dimensions of the Population Problem (Čo prišlo po Malthusovi: Šestnásť dimenzií populačného problému, september 1998) od autorov Lestera R. Browna, Garyho Gardnera a Briana Halweila.

Prameň: Lester R. Brown „The Numbers Don’t Lie. Why Malthus Was Right.“ Free Inquiry, 19/2, s.19-22 , jar 1999.

Preložil Rastislav Škoda