Lydia Polgreenová

Keď zomreli jej dcéry, vzala si Khathazile ich jedenásť sirôt bez uvažovania k sebe. Tam, kde najvyšší výskyt aidsu zanechal more detí bez matiek, robia to všetky gogo, staré mamy.

„Boh nám pomôže,“ povedala.

Možno. Ale mala poistku, keby božia pomoc sklamala: Svazijské zlato, veľmi dobre rastúcu a kvalitnú odrodu marihuany, vyhľadávanú v prosperujúcom obchode so susednou Južnou Afrikou. Na políčku hlboko v lese, na vzdialenom vŕšku tohto suchého kúta Svazijska, pestuje Khathazile svazijské zlato, aby dorastajúci húf vnúčat nakŕmila, ošatila a zaplatila školné.

„Bez konopí by sme hladovali,“ vysvetľuje Khathazile a žiada, aby som použila len jej stredné meno.

„Khathazile je jednou z tisícov dedinčanov, ktorí si na vidieku posledného afrického kráľovstva doplňujú živorenie pestovaním marihuany,“ vysvetľujú pracovníci rozvojovej pomoci.

„Jej odroda je odolná voči suchu a dobre rastie.“

Khathazile sa nepovažuje za ohnivko globálnej siete pestovateľov drog, medzi ktorými vedú makoví farmári v Afganistane a kokoví roľníci v Latinskej Amerike. Zobrala si na starosť svoje vnúčatá a keď pokusy s inými plodinami nedali potrebný výsledok, pustila sa do marihuany.

„Ak pestujete zeleninu alebo obilie, ukradnú vám to opice.“

Svazijsko, posledná africká absolútna monarchia, patrí oficiálne medzi štáty so strednými zárobkami. Vo vidieckom zapadákove okolo Piggs Peaku (Svinského štítu), zaprášeného mesta v hornatom severozápade štátu, je však pravidlom extrémna chudoba. V jeho kamenistej pôde nerastie toho veľa a iná práca sa ťažko nájde. Mladí odchádzajú do dvoch veľkých miest, Mbabane a Manzini, alebo až do susednej Južnej Afriky.

Nechávajú za sebou veľa starých žien a ešte viac detí. Agresívne použitie liečby retrovírusovej infekcie znížilo síce celoštátnu mortalitu na aids, ale choroba narobila diery prakticky v každej rodine. Na starších súrodencov pripadla starosť o mladších a krehkí starí rodičia sa museli znovu pustiť do výchovy celkom malých detí.

To je aj história Khathazilinej rodiny. V roku 2007 umrela ako 24-ročná jej dcéra Tensile a zanechala starej mame štyri siroty. O pár rokov umrela druhá dcéra, Spiwe, po ktorej pribudli ďalšie tri hladné ústa. Aj tie sa prisťahovali ku svojej gogo. Nakoniec umrela dcéra Nomsa, zanechajúc štyri deti. Nedalo sa robiť nič iné, ako nájsť im miesto v jedinej miestnosti chalupy.

„Nemôžem predsa len tak opustiť tieto deti,“ vysvetľuje Khathazile.

Také rodiny musia ťažko bojovať, aby prežili.

„Väčšinou roľníčia spôsobom, ktorý závisí od dažďa,“ vraví Tshepiso Mthimkhulu, úradník Červeného kríža.

„Je tu veľmi veľa sirôt a vdov, ktoré to všetko ťažko prežívajú.“

Pre ich alternatívny zdroj príjmu existuje trh. Podľa Spojených národov hlási Južná Afrika zvýšenú spotrebu marihuany a Svazijsko je jej horlivý dodávateľ. Svazijsko je malý štátik s 1,4 milióna obyvateľov, ale hovorí sa, že v roku 2010 mal viac marihuanových polí ako India, ktorá je rozlohou 180-krát väčšia.

Sibongile Nkosi má 70 rokov. Vraví, že začala pestovať marihuanu ešte za života svojej dcéry. Ktorási žena z dediny jej povedala, že s tou rastlinou sa dá slušne zarobiť.

„Zasadila som semienka do zeme, polievala som to a rástlo to,“ spomína si na svoju prvú úrodu.

„Naraz som získala schopnosť nakŕmiť svoje deti.“

Pestovanie konopí môže vyniesť pekný príjem, ale babky zo Svinského vrchu sú ťažko drogovými kráľovnami. Najprv musia nájsť tajné miesto na založenie poľa, čo je najčastejšie v hlbokom lese, kam cesta, samozrejme pešo, trvá hodiny. Vyklčovanie porastu je ťažká práca, ale tieto ženy sú oddávna naučené na tvrdú prácu. Potom musia kúpiť semená a hnojivo – bez neho je rastlina menejcenná a nedá potrebný výnos. Treba ju aj riadne orezávať a prestrihovať, aby vytvorila správny druh kvetov. A nakoniec treba dávať pozor na plody.

Pani Nkosi vraví, že vlastné semená nie sú dobré ako osivo.

A potom je tu polícia. V marci a apríli, to je tesne pred zberom, hľadá marihuanové políčka a spáli ich do koreňa – babky sa narobili a stoja tu teraz s prázdnymi rukami.

Dobrá úroda sa začína od takých 25 funtov marihuany. Ale babky predávajú medzi obchodníkom, ktorí v čase zberu obchádzajú dedinky a vedia sa jednať, takže spravidla celá úroda vydá menej ako 400 dolárov.

„Tí chlapi prichádzajú z Južnej Afriky kupovať, ale okrádajú nás. Ako sa máme brániť? Ak si sadneš na kraj cesty a predávaš, príde polícia a zavrú ťa.“

Podnikavejší pestovatelia zakopú časť svojej úrody vo vodotesných súdkoch v lesoch a čakajú s predajom do decembra, keď prísun vyschýna a ceny idú hore. No väčšina starých mám potrebovala peniaze už včera a nie o pol roka.

Pani Nkosi vraví, že nikdy neokúsila svoju úrodu. Na otázku, či niekedy fajčila marihuanu, vykríkla, že veď to by ju opilo a spadla by na zem! Marihuana jej vynáša toľko, že jej rodina biedne prežíva, ale kladie si otázku, či to stojí zato.

„Prestanem s tým,“ vraví, „málo to vynáša.“

Ale keď sa začala tohoročná sezóna sadenia, hľadala si políčko. Doma jej ostávajú ešte dve vnučky. Škola bude stáť najmenej 400 dolárov a nemá inú možnosť, ako prísť k týmto peniazom.

„Kto je chudobný, musí urobiť všetko, čo sa dá, aby prežil. Ak si niekde čo len málo zarobím, poteší to moje srdce.“

Prameň: Grandmas Grow Gold in Swaziland

*

Poznámka prekladateľa:

Toto je podľa mňa odpoveď demografom a šomrošom, že o pár rokov bude málo takých, čo budú vedieť uživiť svojich starkých. Zatiaľ je situácia taká, že v Afrike aj inde starí, hlavne ženy, nielenže sa vedia postarať o seba, ale tam, kde milióny detí stratili rodičov v dôsledku aidsu, pomáhajú vnukom a pravnukom vyrásť. Ich obetavosť pri obrábaní políčka skrytého v lesoch mi pripadá nadľudská, ale nie, je ľudská, dobrí ľudia sú takí. Ich „Pánboh nám pomôže“ mi znie skôr ako „Osud nám dožičí, že predáme úrodu, ak sa sami pričiníme.“

K situácii u nás: Uznávam, že dôchodky sú malé, ale všade na svete je rozšírené, že rodičia doplňujú malé platy svojich detí a nie deti penzie svojich rodičov; také prípady sú zriedkavé. Všade rastie počet mladých dospelých, žijúcich v rodičovskom dome z príjmu rodičov. Domy a byty sa častejšie dedia ako kupujú. Viem, že sa to zhorší. Viem, že eldoráda mladých privyrábajúcich si penzistov zaniknú prvé. Postarší budú pracovať dlhšie, takrečeno kým budú vládať, nevidím na tom nič zlé. Hlavnú úlohu tu pripisujem odborom, ktoré vedia, kde pracujúcich tlačí topánka dnes a demografi im povedia, ako to bude vyzerať s pracovnými možnosťami zajtra; kde najviac hrozí konkurencia robotizácie výroby; nato sa treba pripravovať už dnes.

Preľudnenie sú nielen vysoké počty jednotlivých kategórií obyvateľstva, ktoré nadarmo bijú do očí a zanechávajú letargiu. V prvom rade je to neodvratné vyčerpanie nerastných a biologických zdrojov a nedostatok lacnej obnoviteľnej energie. Napriek tomu pachtivý človek chce stále viac, lepšie a čím skôr. Najmä nepredstaviteľne chudobní majú právo na lepší život. Čudujem sa, že zjavne riešia situáciu tak často dobrodružnou a neraz životu nebezpečnou migráciou až emigráciou. Budúcu situáciu môže zlepšiť len to, že nás bude menej, a to sa dá dosiahnuť len tým, že budeme mať menej detí. Viac detí dnes znamená nielen viac dospelých zajtra, ale aj viac dedkov a babiek pozajtra. – Rastislav