Rolf Holenstein

Jeruzalem v rukách križiakov

Stalo sa to pred 900 rokmi a pôsobí to dodnes: 15. júla 1099 dobyli kresťanskí križiaci Jeruzalem. Križiacke ťaženia boli vrcholom ideologického ospravedlňovania násilia.

Každá vojna je spravodlivá – v očiach tých, čo ju vyvolali. Niet pochýb, že za najspravodlivejšie vojny dejín ľudstva sa vydávali križiacke výpravy. Nikdy predtým ani potom sa nevraždilo s pokojnejším svedomím. Nikdy nebola nijaká vojna ideologicky tak podložená ako prvá križiacka výprava, ktorá viedla pred deväťsto rokmi k dobytiu Jeruzalema kresťanskými križiakmi. Svojím spôsobom je jedinečná.

1. Mier na základe zbraní

Po päťtýždňovom obliehaní vnikla armáda križiakov 15. júla 1099 do Svätého mesta a okamžite spôsobila nevysloviteľné krviprelievanie. Moslimovia, ale aj miestni kresťania, boli masakrovaní a Židov, ktorí bránili časť mestských hradieb, zahnali do jednej synagógy a tam upálili. Kronikári, ktorí o tom píšu, netaja hrôzy, ktoré sa diali, ale vidia v nich – rovnako ako križiaci – nadradenú nevyhnutnosť: Posvätné miesta, kde trpel a umrel Ježiš Kristus, musia byť očistené. Prítomnosť neveriacich ich špiní.

Križiacke ťaženie vyhlásil pápež Urban II. v roku 1095 na koncile v Clermonte vo Francúzsku. Bol to pápež reforiem a jeho obdobie bolo epochou zmien a vízií, ktoré mali jeden cieľ: pohnúť svet dopredu, zlepšiť ho. Mali aj len jeden podklad: silný rozmach kresťanskej nábožnosti, ktorá sa začala zdôrazňovať v 10. storočí a predpisovala ľuďom jasné smernice pre vieru a celé myslenie.

Najsmelším projektom Urbana bolo zlúčenie často vyhlasovaného ale nikdy nedodržiavaného Božieho mieru s myšlienkou križiackej výpravy. Myšlienka vytvoriť inštanciu, ktorá by zaisťovala mier a nájsť prostriedky, ako chrániť obyvateľstvo pred vojnami a prípadne vojnám zabrániť, nie je nijako produktom nášho storočia. Mal ju už Urban, a dokonca aj jeho predchodcovia. Existovala myšlienka Božieho mieru, ktorá obsahovala pravidlá na ochranu roľníkov, žien, cestujúcich a duchovných. Takzvané Božie prímerie vyžadovalo, aby sa nebojovalo od stredy večera do pondelka rána a cez všetky sviatky, takže bojovať sa smelo len deväťdesiat dní v roku. Samozrejme bolo problémom, ako tieto pravidlá presadiť. Napriek svojmu postaveniu v spoločnosti cirkev v tomto smere toho nikdy veľa nedosiahla.

A tu mal svätý otec bohovský alebo lepšie povedané diabolský nápad. Rytieri, ktorí neboli nič iné ako vojaci z povolania, predstavovali ťažko kontrolovateľný prvok, ktorý stále vymýšľal spory a vyvolával vojny. V postavách neveriacich v ďalekej Palestíne im svätý otec našiel nepriateľa mimo kresťanstva: takto sa chcel zbaviť rušiteľov poriadku a zaistiť mier v Európe. Poriadok pre nás, nešvár pre tých druhých – túto perverznú, ale v každom čase modernú myšlienku aktualizoval pápež Urban pre svoju potrebu.

Výzva ku krížovej výprave mala úžasnú ozvenu. Tisíce a desaťtisíce ľudí opúšťali svoje domy a hospodárstva, aby sa vrhli do veľmi nebezpečného dobrodružstva v ďalekých a neznámych krajinách. To sa prirodzene nedá vysvetliť jednoducho tým, že pápež predložil nespratným európskym rytierom nového nepriateľa. Ale ako to vysvetliť?

2. Starí a mladí

Boli tu aj materiálne faktory. Explózia počtu obyvateľstva, vyvolaná zvýšenou pôrodnosťou a zvýšenou priemernou dĺžkou života. Pribúdalo starších ľudí a mladí sa dostávali k dedičstvu neskoršie, ako ich rodičia. Okrem toho tu teraz bolo viac dedičov, čo vyvolávalo snahu nedopustiť rozkúskovanie dedičstva a mladších synov jednoducho vylúčiť z dedenia. Výsledkom všetkého bola frustrovaná, znechutená, materiálne a spoločensky destabilizovaná mladá generácia, ktorá plytvala svojou energiou vo vojenskej službe, v turnajoch, drancovaniach a iných deštruktívnych aktivitách. Pre dnes už staršiu generáciu historikov, vedenú francúzskym majstrom Georgeom Dubym, bola práve táto masa frustrovanej mládeže hybným motorom križiackych výprav. Lebo takto sa im ukazovali vyhliadky na bohatú vojnovú korisť a tým aj možnosť podstatne zlepšiť svoju materiálnu situáciu.

3. Krv a sperma

Najnovší výskum križiackych výprav však už toto stanovisko nezastáva. Jean Flori, riaditeľ Študijného centra stredovekej kultúry v Poitiers (Francúzsko): „Veda sa zameriava stále viac na rozhodujúcu rolu náboženstva.“ Tým sa však dostáva späť tam, kde už bola v čase prvej svetovej vojny za pradeda dnešných historikov Henriho Pirenna, no asi má so svojou novou orientáciou pravdu.

Aj pápež Urban by jej pravdepodobne dal za pravdu, keby ešte mohol. V každom prípade pred deväťsto rokmi zahral na náboženskej strune. A ako virtuózne ju rozozvučal ! Poznal hĺbky ľudskej duše – a tej nespratných rytierov osobitne.

Boli to časy prežívaného náboženstva a morálnym ideálom bol únik zo sveta – mníšsky život, celkom zasvätený službe Bohu. Je pochopiteľné, že každodenný život išiel celkom inou cestou. No to boli len nevyhnutné sprievodné zlá, ktoré ťažia ľudské pokolenie od prvého hriechu. Prelievanie krvi a spermy, nasadenie zbrane a pohlavného údu, oboje bola nečistá a znečisťujúca ľudská činnosť. Z toho vzniklo také veľké napätie medzi ideálom a hriešnym životom, že ľudia dychtili po pokání, pokute a vykúpení. Pápež zacielil práve na tieto city a na vlas presne zasiahol nerv doby.

Rytierstvo so svojimi ideálmi boja a vojny bolo v najostrejšom rozpore s náboženskými ideálmi, no aj rytieri mali obavy o svoju duševnú spásu a teraz im pápež otvoril novú perspektívu. Budú môcť viesť bohumilý život a nebudú musieť nechať meč hlivieť v pošve! Budú boží bojovníci v službách cirkvi v jej boji proti neveriacim. Kto sa zúčastní tohto boja, tomu sa sľubuje odpustenie hriechov; a kto v tomto boji padne, môže počítať s tým, že príde priamo do neba.

Prevrátenie hodnôt na ruby nemohlo byť surovejšie: Vojna, doteraz zatracovaná a vlastne len trpená ako nevykoreniteľné zlo, sa naraz stáva prejavom pokánia a púťou s vyhliadkami na vykúpenie. A cirkev takto mala naraz k dispozícii doktrínu, ktorá už pred štyristo rokmi umožnila islamu jeho svetoborné úspechy: svätú vojnu, džihád, teraz v kresťanskej verzii. To dalo prvej krížovej výprave jej neodolateľný podnet.

4. Vízia a vraždenie

Pápež Urban stanovil začiatok krížovej výpravy na august 1096, ale udalosti sa vyvíjali inakšie. Naraz sa skadiaľsi vynorili fanatickí ľudoví kazatelia a okolo nich sa zhlukli obrovské masy ľudí, ktoré hneď na samom začiatku vyvinuli ten najpochybnejší rub krížových výprav: najprv sa vo Francúzsku, potom v Speyeri, Mainzi, Kolíne, Xantene, Regensburgu a inde vrhli na židov; chceli ich násilím krstiť a nakoniec ich po tisícoch zabíjali.

Prepuknutie tohto primitívneho antisemitizmu pápež nezamýšľal a ani si ho neprial; mnohí biskupi sa proti nemu postavili na odpor, no zväčša bez viditeľného úspechu. Vidina križiackej výpravy ďalej rozpaľovala náboženské šialenstvo a splývala s inými motívmi, napr. s túžbou po koristi a chamtivosťou do tej explozívnej zmesi citov, ktorá sa vybíjala prenasledovaním židov. Nehovorilo sa veriacim, že židia pribili Spasiteľa na kríž, čím na seba vzali nekonečnú vinu? Križiacke výpravy a v súvislosti s nimi najmä pogromy na židov sa stali presvedčivým príkladom skutočnosti, že absolútne istoty a dogmatické vízie plodia radikálne neľudskosti. Nacizmus a stalinizmus v našom storočí sú ďalšími príkladmi.

Po antisemitských násilnostiach sa pod vedením pápežského legáta dala do pohybu riadna križiacka výprava. Viaceré vojská tiahli na východ a v apríli 1097 sa stretli v Malej Ázii. Na ceste sa dopustili ťažkých drancovaní, ale tieto sa nedali porovnávať s pogromami začiatočnej fázy. Z Malej Ázie sa križiaci dali na pochod na Jeruzalem. A čím viac sa blížili k Svätému mestu, tým viac získavala ich výprava v očiach kronikárov, ale aj v očiach účastníkov, znaky nebeského riadenia. Napriek všetkým nedostatkom, vnútorným sporom, násilnostiam a neúspechom sa križiaci považovali za nástroje božského plánu spásy. Na mŕtvolách padnutých križiakov sa objavili kríže. Našla sa svätá kopija, ktorou bolo prebodnuté srdce Ježiša Krista na kríži. Pri útoku na Antiochiu pomáhal svätý Juraj na čele nebeského vojska.

Smrť Raymonda z Toulousu, jedného v hlavných veliteľov križiackych armád, sa porovnávala so smrťou Mojžiša krátko pred dosiahnutím Zasľúbenej zeme. Mnohí verili, že po dobytí Jeruzalema nastane koniec sveta, ako je opísaný v Jánovej Apokalypse.

Nebolo z toho nič, ako sa ukázalo po páde svätého mesta 15. júla 1099. Iste bolo v šírení spásonosných myšlienok veľa propagandy, ale to nie je rozhodujúce. Rozhodujúce je, že víziám sa verilo a prvej výprave dala táto viera vnútornú silu, ktorá viedla nakoniec k jej úspechu.

5. Posvätný a hanebný

K úspechu? Spočiatku sa to mohlo tak vidieť. Jeruzalem, od r. 638 v moslimských rukách, sa dostal do moci kresťanov. Neveriaci, ktorí pravdaže sväté mesto neznesvätili, ako to hlásala križiacka propaganda, boli porazení. Na východnom okraji Stredozemného mora vznikli kresťanské štáty, na prvom mieste Jeruzalemské kráľovstvo.

Nemalo to však trvanie, a to napriek ďalším šiestim alebo siedmim (podľa toho, ako sa počíta) križiackym výpravám do Svätej zeme, uskutočneným do r. 1270. Akkon, posledná bašta križiakov na Blízkom východe, padol r. 1291.

Čo ostáva zo svätých vojen kresťanov? Pár udalostí, ktoré sa zapísali do dejín ako hanebnosti: predovšetkým vraždenie židov a antisemitizmus, ktorý od tých čias visel nad Európou ako temný mrak; potom vydrancovanie Konštantínopolu r. 1204, ako aj samotné krvavé dobytie Jeruzalema. Z toho sa vyvinula dodnes nezakopaná priekopa medzi západným a aspoň časťou moslimského sveta, ktorý vyčíta križiackym výpravám a križiackym štátom zločinné kolonialistické výčiny (pozri nasledujúce interview s A. M. Elmessirim). Nie je náhoda, že sultán Saladín, ktorý r. 1187 dobyl Jeruzalem späť, je aj dnes pre celý arabský svet hrdinskou postavou. Oživil v tom čase už skoro zabudnutú moslimskú svätú vojnu, džihád, a to je jeden z najparadoxnejších dôsledkov križiackych ťažení: kresťanský džihád vyvolal zmŕtvychvstanie moslimského džihádu.

Prameň: Rolf Holenstein,  „War es ein gerechter Krieg?“, Weltwoche č. 28, 15. júla 1999.

Preložil Rastislav Škoda