Jan Philipp Reemtsma

V rozhovore s redaktormi časopisu Diesseits prehĺbil profesor Reemtsma, riaditeľ hamburského Ústavu pre sociálny výskum a profesor pre novú nemeckú literatúru na Univerzite v Hamburgu, svoju prednášku na tému „Treba rešpektovať religiozitu?”, odtlačenú v  Le Monde diplomatique. Z rozhovoru vyberáme:

Diesseits: Hoci je to dnes skoro trápne, pýtať sa niekoho na náboženstvo, robíme to: Ste ateista, agnostik či humanista?”

Reemtsma: Rád by som odpovedal: „Ateista? Samozrejme!” Keby som mal dokazovať, že boha niet, uspokojil by som sa s označením agnostik. Ale najlepšie sa cítim pri historke Bertranda Russella: Zneistený študent sa ho pýtal, čo by povedal, keby ako notorický ateista naraz stál pred Bohom. Odpoveď: „Pane, mali ste byť presvedčivejší.”

Diesseits: Je to v súlade s Vašou rodinnou tradíciou?

Reemtsma: Pochádzam z kalvínskej rodiny, ako 12-ročný som bol konfirmovaný a náš katechizmus bol prísnejší ako luteránsky. Veľmi skoro to však zo mňa opadalo, najmä pod vplyvom spisov Bertranda Russella. Nikdy viac som v živote nepocítil potrebu náboženstva, ani v krízových situáciách.

Diesseits: V článku v LMD hlásate rešpekt pred religióznym človekom, nie ale pred jeho vierou. Akú to má ozvenu?

Reemtsma: Robert Spaemann ma označil za príklad nového agresívneho laicistu (v našom názvosloví ateistu či humanistu, p.p.); pripisuje mi výrok, že s nábožensky cítiacimi ľuďmi môžeme v sekulárnom štáte žiť len v stave prímeria. Ja som však povedal, že fundamentalisti ako minulý a terajší pápež podľa vlastného vyjadrenia žijú so sekulárnou spoločnosťou v stave prímeria, teda pravý opak. Rešpektujem religiozitu skrz rešpekt pre svojho spoluobčana, pre jeho životný štýl. Nemusím rešpektovať obsah jeho viery, považujúc ju za niečo osobitného.

Diesseits: Kde je hranica medzi tým, čo rešpektujete, a tým, čo označujete ako nehoráznosť?

Reemtsma: Nehoráznosť definujem subjektívne. Nechávam ľudí myslieť si, čo chcú. Ich konanie však vždy nerešpektujem. Poviem Vám príklad z vlastného života. To jeden pán prišiel neskoro na konferenciu a mal mať prednášku. Neskoro prišiel preto, lebo chcel dodržať sobotu – nechcel osobne riadiť auto. Mohol si vziať taxi, ale nechcel, aby taxikár porušil sobotu, hoci preňho neplatila. Tu nechcem byť sudcom, ako ďaleko niekto ťahá kruhy svojho presvedčenia, z toho by bol náboženský dialóg. Od toho chlapa sme však mali právo očakávať, že sa na cestu vydá včas. No v obecenstve sa našli takí nadarmo čakajúci, čo obdivovali jeho oddanosť veci a vernosť presvedčeniu. Podľa môjho názoru sa ten človek choval zle.

Diesseits: Váš  posudok sa nezastaví pred žiadnou vierou?

Reemtsma: Samozrejme že nie.

Diesseits: Niektorí filozofi zdôrazňujú osoh sociálneho zapojenia cirkví aj pre sekulárny štát.

Reemtsma: Iste. V Hamburgu spolupracujem s Diakonickým dielom, podporujem finančne poradenstvo pre zadlžených; mám tam kompetentných angažovaných spolupracovníkov. To však neznamená, že bez viery by takých angažovaných ľudí nebolo.

Diesseits: Aj vysloveným humanistom niekedy chýba útecha.

Reemtsma: Neviem – myslím, že sa dá naučiť žiť bez útechy; Lukács nazval taký moderný životný pocit transcendentálnym bezdomovstvom. Duša človeka je komplexný útvar. Každý máme kúštik magického myslenia, sme trochu poverčiví; tu nás obslúži len náboženstvo, ale to neznačí, že neverec umiera v zúfalstve. Chýrny David Hume mal rakovinu, bol známy ateista – a umieral ohromne veselo a hrdo.

Diesseits: Heslo vojenský duchovný – ak sú vojenskí kňazi, majú byť aj humanistickí?

Reemtsma: Ak si niekto takúto ponuku hľadá, má ju nájsť. Vojenskí poradcovia však musia mať osobitne vysokú ľudskú a psychologickú kompetenciu pri extrémnych stresoch.

Diesseits: Humanisti si sťažujú, že sa s nimi nezaobchádza rovnako ako s náboženskými obcami, napríklad  nie sú pozývaní na štátne oslavy výročí, kladenia základných kameňov a p.

Reemtsma: Iste si nemyslím, že by sa u nás odluka štátu od cirkví praktizovala tak, ako treba. Je tu cirkevná daň, boh v preambule ústavy – ako dobre, že nie je v európskej Ústave! Na druhej strane v USA majú síce odluku, ale ateista by sa tam nemohol stať prezidentom. Ich spoločnosť založili fundamentalistickí vysťahovalci, utekajúci z intolerantnej Európy, ale sami fanaticky religiózni.

Diesseits: Považujete Humanistický zväz za náboženskú organizáciu?

Reemtsma: Nezodpovedá to mojej predstave religiozity. Vám predsa stačí tento svet. Záleží na tom, ako sa pri svojich akciách vzrušujete, či by som vás potom nemusel označiť za kvázi religióznych. Ak vám stačí, že minister  si môže vybrať, či povie celé znenie prísahy, alebo či to „Tak mi, Bože, pomáhaj!” vynechá, potom je všetko v poriadku. Ak však trváte na tom, že treba vynájsť novú formulu prísahy, potom by som povedal, aby ste s tým prestali.

Diesseits: Tak ďaleko sme to ani sami ešte nedomysleli. Ale myšlienka je na svete … Sme radi, že schvaľujete naše rozhodnutie nestať sa novou cirkvou. Máme však problémy so zákonmi. Ak chcene štátnu finančnú podporu, žiada od nás sekulárny štát, aby sme sa svetonázorovo presne definovali. Robíme to, aby sme, napríklad na berlínskych školách, mohli ponúkať humanistickú etickú výchovu. Je to vyučovanie vyznania.

Reemtsma: Môj syn nie je pokrstený, v tom ohľade som konzekventný; nechápem ateistických rodičov, ktorí považujú krst za „poistku” pre svoje deti. Nech sa dieťa raz neskôr samo rozhodne. V detskej hlave sa raz vynorí predstava boha a potom nevyhnutne aj problém teodicey (prečo je na svete zlo? p.p.). Povedal som synovi kresťanskú odpoveď na túto otázku, ale ani sám ju nepovažujem za uspokojivú. Navrhol som spýtať sa odborníka a išiel som so synom na najbližšiu faru; povedal som farárovi, že môj syn má teologický problém. A čo neurobil tento nesvedomitý človek? Pozval ho na detskú omšu! Mal si predsa povedať: „Tu je detská duša v núdzi, na mňa sa obracia, musím sa jej venovať” – a on ho pozve do kostola! Išli sme tam, ale pre môjho syna to bolo také hrozné, že od tých čias do kostola nevkročil – ak to nebolo z umeleckohistorických dôvodov. Tamojšia atmosféra natoľko kontrastovala s tým, čo poznal z domova, že ho to nijako nepriťahovalo. Svoje názory som doma nikdy netajil, ale nikdy som neverboval pre nejaký určitý svetonázor. Vždy som len povedal, že sú tu rozličné ponuky, kostoly, mešity aj synagógy, ak chce, zavolám tam a dohodnem termín stretnutia.

Diesseits: V našej humanistickej etickej výchove ideme inou cestou. Učíme deti zaobchádzať so šancami a rizikami sebaurčenia. Jasne im povieme, že nepotrebujú pre svoj život náboženstvo, že aj bez neho zmôžu prípadné krízové situácie. Dôležité je nájsť druhých, čo zmýšľajú rovnako. Život nemá iný zmysel ako budovať vydarené sociálne vzťahy.

Reemtsma: Pre niekoho to môže platiť, pre iného nie, napríklad, ak píše román a chce byť sám. Vravíte, že aj potom je odkázaný na ochotu čitateľov čítať ho, komunikovať s ním? Ak za niečo stojí, napíše svoju knihu tak či tak.

Diesseits: Nemeckí humanisti plánujú založiť súkromnú školu. Bavorskému krajskému zväzu bol už tento projekt zamietnutý, pretože bavorská ústava vyžaduje, aby škola vychovávala deti v bázni božej.

Reemtsma: To považujem za škandál. Všetky spolky by mali mať právo zakladať súkromné školy, ak splnia štandardy kvality a učivo zapadá do rámca zákonov. Ja by som však svojho syna na takú školu neposlal, pretože tam je svetonázorová väzba. Mne samému je najsympatickejšia celkom normálna štátna škola, na ktorej existuje hodina náboženstva, ale nemusí sa na ňu chodiť.

Diesseits: Smie štátna škola ponúkať vyučovanie hodnôt?

Reemtsma: Samozrejme, ale pochybujem, či to má zmysel. Prečo vyraďovať rozhovory o morálke do osobitného odboru? Najlepšie sa deti učia v praktickom živote, ich prostredie im vtláča svoju pečať. Ak učiteľ nepripustí diskrimináciu, deti to dobre vidia; nato netreba vyučovaciu hodinu.

Diesseits: Čo vravíte k diskusii o vedúcej kultúre?

Reemtsma: Beží pod hlúpym názvom. Nemám nič proti tomu, že sa tu o určitých veciach hovorí – čo aj ostro: Kto chce v tejto spoločnosti žiť, musí striktne dodržiavať zákony, tu nikto nemá právo na svetonázorovú skrýšu. U nás sa ľudia nesmú zmrzačovať (excízie, p.p.) ani násilne vydávať. Nie je dovolené pod nijakým symbolom obmedzovať osobnú slobodu – to je právny štát, to sú ľudské práva. Ale vedúca kultúra – to je hubovitý pojem.

Diesseits: Pohľad do budúcnosti: Ostane nám sekulárna spoločnosť zachovaná?

Reemtsma: Človek robí pre to, čo považuje za správne, čo môže. Lenže na nič v živote niet spoľahnutia. Civilizačný proces sa nikdy nestáva niečím dosiahnutým, ale ostáva stále ohrozený, čo si vyžaduje stálu námahu.

Prameň: Jan Philipp Reemtsma, “Atheist? Allerdings!”, Dieseits č. 73, s. 8-12, 2005.

Preložil Rastislav  Škoda