Martine Bulardová

Vo Francúzsku organizovali všetky odborové združenia 13. mája 2003 generálnu stávku na protest proti sociálnej regresii v oblasti dôchodkov. Na plnú penziu bude treba pracovať 40 rokov miesto 37 a pol; zníženie príjmu bude viac ako 20 %; od roku 2008 sa počíta s ďalším predĺžením doby prispievania. A vláda chce rozšíriť plány sporenia na dôchodok v čase, keď anglosaské penzijné fondy krachujú.

Pre mnohých sa vyparili nielen sny o zbohatnutí na burze, ale aj nádeje na dobrý dôchodok v starobe. Dosvedčí to p. Maurice Jones, britský občan a typický zamestnanec. Začal pracovať vo veku 16 rokov a silou svojich rúk prešiel všetkými stupňami hierarchie až po riaditeľa pradiarne textilného giganta Lister & Co.  Celý život platil príspevky na penzijný fond svojej firmy. Má 64 rokov, ale na odchod do dôchodku nemôže pomýšľať: musí, ako sa vyjadruje, “ďalej pracovať, aby vyšiel od prvého do posledného”. Jeho podnik skrachoval a zobral so sebou aj penzijný fond; peniaze, ktoré ukladal dlhšie ako tridsať rokov, sa vyparili. Nemá nič. (Jonesovu výpoveď cituje Eric Pfanner v International Herald Tribune, Paríž, 3. marca 2003.)

Pani Digna Showersová je administratívna asistentka  u firmy Enron v USA už viac ako osemnásť rokov. Jedného pekného dňa v decembri 2001 jej povedali, že má presne “pol hodiny na zbalenie svojich vecí a môže ísť”. (Aj s inými zamestnancami firmy Enron to dosvedčuje na stránke združenia “Nikdy viac Enron”: www.nomoreenrons.com). Jedným razom stratila zamestnanie, nemocenské poistenie, životnú poistku a dokonca aj právo na dôchodok, hoci v priebehu rokov zaplatila penzijnému fondu vlastnej firmy asi 400 000 dolárov (t.č. viac ako 450 000 eur). Musí sa uspokojiť s paušálnou sumou 13 500 dolárov od verejného garančného fondu pre dôchodky – Pension Benefit Guaranty Corp. – PBGC. V Anglicku a inde niečo podobné ani neexistuje.

V štátoch, kde sa dôchodkové zabezpečenie kapitalizáciou píše veľkým písmenom (predovšetkým USA, Veľká Británia a Holandsko), koluje množstvo podobných historiek. A predsa sa ešte nedávno práve tento typ dôchodkového zabezpečenia vychvaľoval ako zázračné opatrenie, ktoré malo priniesť bezpečnosť, istotu a prosperitu dôchodcom, zneisteným ťažkosťami systému zabezpečenia dôchodkov prerozdelením, trpiacim dôsledkami demografického šoku.

Samozrejme, situácie nie sú vždy také dramatické. Často existuje verejný dôchodok, ktorý (trochu) zmierni škodu. Základná penzia nepredstavuje však viac ako 20 % zárobku v aktivite v Anglicku, 35 % v USA a kolíše od 40 % pre dvojicu s priemerným zárobkom do 70 % pre jednotlivca, ktorý pracoval za minimálnu mzdu, v Holandsku. Konečný výsledok znie, že pre mnohých dôchodcov v týchto štátoch sa ich budúce penzie rúcajú paralelne s finančnými trhmi.

Sklz už dosahuje gigantické rozmery: podľa amerického audítorského kabinetu Watson Wyatt sa hodnota svetových dôchodkových fondov v rokoch 1999 až 2002 znížila o 2 800 miliárd dolárov – to je desaťkrát viac ako ročný rozpočet Francúzska. Ekonóm Christian E. Weller vyhodnotil priemernú stratu americkej domácnosti žijúcej z penzijného fondu na 43 %. (“Dôchodok v nedohľadne”, v Economic Policy Inst., Wash., august 2002). Ale to nie je všetko.

Penzijné fondy fungujú podľa rozličných mechanizmov. Zjednodušene sa dá povedať, že existujú dve kategórie: fondy s pevným výnosom a fondy s pevným príspevkom. Prvé zaručujú poistencovi dôchodok, ktorý garantuje zamestnávateľ (často 70-75 % zárobku v aktivite). Pre poistenca by bol výsledok skoro rovnaký ako pri dôchodku na základe prerozdeľovania, len s tým rozdielom, že firma vybrané príspevky umiestni na burze, resp. za ne neraz kúpi vlastné akcie. Ak však firmu postihne bankrot, je tu katastrofa; to sa stalo v Enrone.

Vo fondoch s pevným príspevkom nemá “poistenec” nijakú zábezpeku. To, čo má dostať na konci závodnej dráhy, závisí úplne od úrokovej miery a kurzov akcií v čase jeho odchodu do dôchodku. Celé riziko spočíva na jeho pleciach.

Výpomoc pre chudobných, dôchodok pre bohatých

Členstvo v obidvoch druhoch fondov je dobrovoľné, ale prístup majú len zamestnanci v stabilnom postavení (to je v Amerike v súkromnom sektore jeden z dvoch). Tí, čo majú len termínované zmluvy, alebo pracujú na čiastočný úväzok, môžu skladať príspevky na účet osobného sporenia; najčastejšie na to nemajú prostriedky.

Pôvodne boli najrozšírenejšie penzijné fondy s pevným výnosom a ich účelom bolo doplniť verejný dôchodok. V Spojených štátoch má toto krytie ešte asi 80 % verejných zamestnancov, no len 20 % pracovníkov v súkromnom sektore. Zamestnanci platia svoje príspevky, zamestnávatelia pridajú svoj diel (spravidla oveľa nižší) a všetko sa to investuje na burze.

V deväťdesiatych rokoch početné riaditeľstvá podnikov využili burzový boom a prestali prispievať do spoločného hrnca. Dávali prednosť uloženiu peňazí do akcií, ktorých hodnota stúpala priemerne o 15 % ročne, čo aj v najhoršom prípade zaručovalo zdvojnásobnenie kapitálu v priebehu päť rokov.

“V časoch burzovej bubliny,” vysvetľuje p. Alistair McCreadie, analyzátor u spoločnosti ABN Amro, “firmy brali príspevky svojich zamestnancov do penzijného fondu a používali ich na platenie dividend akcionárom alebo na rozdeľovanie bonusov. Teraz zízajú do obrovských jám deficitu.” (Už citovaný IHT).

Penzijné fondy  veľkých automobilových spoločností vykazujú priepastné deficity: v roku 2002 Ford 14,4 miliárd USD, General Motors 17 miliárd USD.

Hodnotiaca agentúra Standard and Poor odhaduje, že v Európe desať z najdôležitejších firiem riskuje vážne ťažkosti s veľkými deficitmi svojich penzijných fondov, vrátane nemeckého giganta Thyssen Krupp a francúzskeho Arcelor (bývalý Usinor) a Michelin. Prirodzene, zapchávanie týchto dier sa prejaví na konečnom zisku, ktorý bude nižší; to bude mať za následok pokles kurzu akcií, takže sa zníži výnos penzijného fondu, ktorý tieto akcie vlastní, čiže zvýši sa jeho deficit atď.

Niektoré spoločnosti jednoducho skladajú účty a vyhasujú bankrot, aby sa vyhli strhnutiu do tohto skazonosného víru. V Spojených štátoch využívajú zákon o bankrotoch (kapitola XI) aby si vymohli “moratórium” (odklad) svojich sociálnych podlžností. Preberie ich štát. Vlani prevzal už spomínaný americký garančný fond PBGC do svojho stavu 180 000 cudzích dôchodcov; ak mal v roku 2001 prebytok 7,7 miliardy USD, už v septembri 2002 mal deficit 3,6 miliardy USD (The New York Times, 31. jan. 2003).  V krátkom čase sa očakáva deficit 11 miliárd USD.  Vcelku platia zamestnanci dvakrát: raz do penzijného fondu, ktorý skrachuje, a súčasne sa z ich daní vytvára verejný garančný fond.

Väčšina podnikov v súčasnosti zatvára dvere do fondov s pevným výnosom a neberie do nich nových zamestnancov. Zamestnávateľ má tak dvojitú výhodu: platí menší príspevok a  riziko nesie zamestnanec. Celkový počet zamestnancov s dôchodkom krytým fondom s pevným výnosom klesol zo 43 % v r. 1975 na menej ako 20 % v r.2000.

Podobne sa vyvíja situácia aj vo Veľkej Británii. Distribučná firma Sainsbury’s ide zvýšiť všetky dôchodkovépríspevky o 7 %. Automobilka Honda už zatvorila svoj fond s pevným výnosom, ide posunúť odchod do dôchodku zo 60 na 62 rokov a znížiť všetky platy a mzdy priemerne o 2,2 %. Anglické penzijné fondy ako celok žiadajú uzákonenie odchodu do penzie vo veku 70 rokov a pomoc štátu pri plnení svojich pokladníc.

Skutočnosť je tu aj inde taká, že vlastne netreba dekréty na modifikáciu veku odchodu z aktívneho života: kto nemá z čoho vyžiť, nemá ani možnosť prestať pracovať a tak rád ostáva vo svojom podniku, kým môže, alebo si hľadá drobné zamestnanie niekde inde. Asi štvrtina (23 %) príjmov Američanov starších ako 65 rokov pochádza z momentálnej práce. Jeden z piatich Angličanov starších ako 65 rokov žije na úrovni pod prahom chudoby.

V ostatnej Európe neexistujú penzijné fondy ešte dosť dlho, aby mohli narobiť toľko škody. Objavujú sa už všade – v Nemecku a Taliansku má 10 % zamestnancov pripoistenie na podklade šetrenia s pevným príspevkom.

Vo Francúzsku je v živej kolektívnej pamäti pohroma s “ruskými pôžičkami” spred prvej svetovej vojny a devalvovanými štátnymi úpismi po druhej svetovej vojne, takže takéto a podobné ukladania peňazí sa stretávajú skôr s nedôverou ako s nadšením. Aby obišiel túto prekážku, vynašiel p. Laurent Fabius už pred rokmi pomenovanie “mzdové šetrenie”, a rád by z toho mal “penzijný fond na francúzsky spôsob”. Bolo to na začiatku burzového debaklu a v plnej kampani prezidentských volieb v apríli 2002: temer všetci kandidáti – vrátane kandidáta Národného frontu – sa vyslovovali za vytvorenie fondu mzdového šetrenia na dôchodok. Iba traja – Robert Hue (komunista), Olivier Besancenot (zelený) a Jean-Pierre Chevenement (ľavičiar) boli otvorene proti.

Súkromné systémy, ktoré prídu draho štátu

Zdravý rozum radí odložiť tieto projekty do starých krabíc. Aj F. Cornut-Gentille, poslanec za Hnutie za prezidentskú väčšinu, hovorí, že “nie je na mieste hovoriť o penzijných fondoch v čase, keď sa burza zosypáva”. Premiér Raffarin o tom hovorí málo, ale vo všetkých jeho písomných projektoch sú penzijné fondy uvedené hrubými literami. Občas upozorňuje, čo je na trhu. A tí, čo majú na to prostriedky, v obavách pred malými penziami sa upisujú. Objem životných poistení sa nadul v roku 2000 na asi 739 miliárd eur. Mzdové šetrenie, o ktorom sme hovorili, do konca osemdesiatych rokov takrečeno neexistovalo, dnes má na svojom konte 55 miliárd; a fondy typu kapitalizácie (Préfon pre štátnych zamestnancov) spolu s fondami s pevným príspevkom nazbierali 120 miliárd eur. Tento vývoj skrýva v sebe viacero nebezpečenstiev.

V prvom rade je veľmi nerovnostársky. Vo Francúzsku má finančné úspory (akéhokoľvek druhu) 12 % rodín; z nich má 32 % mesačný príjem viac ako 3 800 eur, 4 % len 750 až 1 200 eur. Závažnosť nerovnosti sa takto zvyšuje.

Proti tomu odporúča supermarket Carrefour “personalizovanú diagnózu potreby doplnku dôchodku”, na základe ktorej sa určí výška príspevku, ktorý by sa mal odvádzať do fondu. A ženy, ktoré sa dožívajú vyššieho priemerného veku, by mali podľa tohto systému platiť viac. Keby však mala byť výška dôchodku natoľko individualizovaná, ako by pochodil poistenec, ktorého postihne dlhodobá choroba, napr. aids alebo rakovina? A nehrozia tu genetické testy pre uchádzačov o zamestnanie, ako sa to už deje v niektorých amerických podnikoch?

Penzijné fondy nemajú zázračné riešenie pre demografický problém a nahovárajú nám, že práve on je jadrom problému dôchodkového zabezpečenia. Americký Ford v priebehu posledných 20 rokov masívne prepúšťal zamestnancov a dnes má jeho penzijný fond jedného aktívneho zamestnanca na jedného dôchodcu; u General Motors je pomer jeden aktívny na dvoch dôchodcov.  Takisto ako pri systéme dôchodkov na základe prerozdeľovania, sú štyri riešenia: vytvoriť nové zamestnania, aby sa tento pomer zlepšil; zvýšiť príspevok zamestnávateľov (čo patróni odmietajú); zvýšiť príspevky tých, čo pracujú; alebo znížiť penzie.

Chýrny americký penzijný fond Calpers musí čeliť v roku 2005 nevídanému vzostupu počtu nových dôchodcov. Aby mal z čoho platiť, bude musieť masívne predávať akcie, ktoré vlastní, čo povedie k zníženiu ich ceny na burze. Hodnota fondu sa podstane zníži a povedie to k zvýšeniu príspevkov. To je vlastne pravá príčina, prečo americkí finančníci bojujú za tvorbu penzijných fondov v Európe a všade inde na svete: hľadajú kohokoľvek, čo by kúpil tieto ich “hodnoty”, masívne vrhané na trh. Európski pracujúci majú prispievať na amerických (najbohatších) dôchodcov …

Tieto systémy favorizujú sociálnu neistotu: človek vie, čím prispieva, no nevie, čo raz dostane. Vedúci fondov mávajú grafmi, tabuľkami a štúdiami, dokazujúcimi, že dlhodobo akcie vždy prinášajú zisk. No v skutočnosti všetko závisí od chvíle odchodu do dôchodku. Ak sa to deje v čase, keď je burza v dobrom zdraví, bude výpočet dôchodku vrcholiť; v čase burzovej pohromy bude dôchodok podstatne nižší. Spomínaný Ch. E. Weller vypočítal, že zamestnanec, ktorý platil príspevky 40 rokov a v roku 1966 išiel do dôchodku, zdvojnásobil svoj vklad. O desať rokov neskôr bol dôchodok len 40 % toho, čo zamestnanec vkladal.

Nejeden slušný zodpovedný pracovník penzijného fondu  to uznáva: “Aj keď niekto drží akcie veľmi dlho, dvadsať až tridsať rokov, môže byť výsledok ich výnosu negatívny.” To je zásadný rozdiel medzi dôchodkovým zabezpečením kapitalizáciou a prerozdeľovaním: prvý podlieha rozmarom trhu a nemôže zabezpečiť istotu; za druhý ručí štát, jeho aktíva a celá spoločnosť – ten to môže v oveľa vyššej miere.

Nakoniec treba priznať, že všetky súkromné systémy stoja štát veľmi veľa. V roku 2002 obnášali úľavy na daňových poplatkoch a príspevkoch, poskytnuté vo Francúzsku systému mzdového šetrenia, polovicu deficitu Sociálnej poisťovne (4,5 miliárd eur); podľa slov p. Chanuho, poradcu odborového združenia CGT pre veci dôchodkov, je to “kanibalizácia dôchodkového systému”, ktorý takto stráca kapacitu pomáhať tam, kde treba. Vláda a pravicová väčšina v parlamente však pripravujú ďalšie úľavy, aby povzbudili vklady do fondov. Komentár p.J. Nikonoffa, prezidenta organizácie Attac: “Z toho majú úžitok len bohatí, a najbohatší majú najväčší úžitok; šetrenie nie je aktuálne dnes, keď štát trpí na dôsledky útlmu spotreby.“

Dôchodkové zabezpečenie kapitalizáciou je nielen ekonomicky absurdné, sociálne nebezpečné a morálne nespravodlivé. Jeho všeobecné rozšírenie pravdepodobne povedie k implózii dôchodku na podklade prerozdeľovania, ktoré je v každom prípade istejšie a účinnejšie.

*  *  *

Prameň: Martine Boulard, Les retraités trahis par les fonds de pension, Le Monde diplomatique, č. 590, s. 4-5, máj 2003

Preložil Rastislav Škoda