Rastislav Škoda

Skoro denne sa ozývajú zvláštne hlasy: raz je to „horor zo šedivenia”, inokedy „tisíce zneistených starnutím”, „žijeme v krajine starcov” alebo jednoducho „ako zaistiť naše penzie?” Vo všetkých prípadoch ide o myšlienku, že sa rodí málo detí, čo bude mať v blízkej budúcnosti za následok, že štát nebude mať z čoho platiť dôchodky.

Mnohí naleteli a veria tomu. Ľudia sú ľahkoverní. No nemierim v tejto súvislosti na svetonázorové majáky či bludičky, ktoré mnohú loď zviedli na skaliská, ako by ste ma mohli podozrievať. Skôr by som uviedol vábivé ale zavádzajúce 40-percentné úroky pokútnych bánk, podozrivé vyhliadky rýchleho zbohatnutia na pyramídach alebo predvolebné sľuby ktorejkoľvek politickej strany či u nás alebo inde. Všetko toto šialené „šálenie” prichádza zo západu.
Pritom sa dá jednoduchou matematikou dokázať, že to tak nebude.

Systém financovanie dôchodkov prevodom podielov sa totiž zakladá na rovnováhe, resp. pomere počtu zárobkovo činných k počtu nie zárobkovo činných, inakšie povedané na počte tých, čo platia príspevky a na počte dôchodcov.

Najčastejšie počuť vetu, že dnes financujú traja zárobkovo činní jedného dôchodcu, no zajtra bude na to len jeden; dá sa ísť ďalej a povedať, že pozajtra to bude polovica, resp. jeden bude musieť živiť dvoch , traja deviatich atď.? Takéto hry s číslami sú nezmyslom, pretože sa dá položiť aj otázka, aký je príspevok dvoch dobre zarábajúcich inžinierov v pomere k príspevku piatich predavačiek na polovičný úväzok.

Nepoznám konkrétne čísla na Slovensku, ale situácia nebude veľmi iná ako v Nemecku, kde predkladá Jürgen Voss,  (Süddeutsche Zeitung, 279/2002) kuvikom žalospevu o málo deťoch tento výpočet:

T.č. spočíva sociálna zábezpeka – ešte – na pleciach 27 miliónov povinne poistených zamestnancov, ktorí majú spolu 18 miliónov miest na plný úväzok. Žiaľ, denne ich je menej. Výpočet toho, ako by to bolo, keby neboli tie štyri milióny nezamestnaných a tri milióny predčasných dôchodcov boli ešte na plno v pracovnom pomere, poukazuje na dilemu ideológov demografie: nezáleží na počte ľudí, ale len na počte pracovných miest s povinným poistením.

Ani keby dnes malo Nemecko o 12 miliónov obyvateľov viac – toľko by to bolo, keby bola trvala vysoká pôrodnosť šesťdesiatych rokov – nebol by dôchodok ani o eurocent istejší. Naopak: nezamestnaných by bolo o dobrých šesť miliónov viac a štyri milióny mladých ľudí by bojovali čo aj len o učňovské miesto – obidve skupiny žijú na úkor sociálnej zábezpeky.

V zmysle ideológie demografie si v dôsledku svojej súčasnej vekovej pyramídy obyvateľstva nemusia v najbližších sto rokoch robiť starosti o dôchodky islamské štáty stredomoria: v Maroku je 50 percent obyvateľstva mladšie ako 20 rokov a v Turecku je 50 % mladšie ako 30 rokov. Že to sem nepatrí? Aká je hospodárska situácia v Turecku? Akú budúcnosť zabezpečili tie vtedy narodené deti svojim rodičom? Ešte vo veku 30 rokov sú im na ťarchu …

Zlé je, ak dokonca aj redakcie časopisov vydávajúcich sa za intelektuálne „seriózne” hospodárske noviny či časopisy zahrá kartu demagógov demografie a tým hrá do ruky našim politikom, neschopným zabezpečiť zamestnanosť – svojich voličov.

Ešte raz: vyšší počet obyvateľstva, čo aj v práceschopnom veku, nezabezpečí dôchodky; o nejakom automatizme priamej úmernosti tu nemôže byť ani reči; rozhodujúca je jedine zamestnanosť, t.j. celkový počet pracujúcich prispievajúcich do penzijného fondu. Otázka málo, viac, veľa, slovenských, rómskych atď. detí je veľmi rozsiahla a plná úskalí, tu si treba veľmi dať pozor na každé slovo. No kamufláž zábezpeky dôchodkov v modernej spoločnosti vysokým počtom detí považujem za jednu z najnaivnejších.  ?