Na svojom sobotňajšom zasadnutí v Banskej Bystrici si členovia Predsedníctva Spoločnosti Prometheus pietnou spomienkou uctili nedávno zosnulého zakladajúceho člena spoločnosti a účastníka protifašistického odboja doc. JUDr. Jána Chudíka, CSc.

Docent JUDr. Ján Chudík, CSc., rodák z Jakubian v okrese Stará Ľubovňa, už ako stredoškolák, podobne ako viacerí jeho rovesníci, odišiel po vypuknutí Slovenského národného povstania bojovať proti fašizmu. O dôvodoch svojho rozhodnutia docent Ján Chudík hovoril: „Rodičia ma tak vychovali. Keď na naše územie vstúpili Nemci, tak sme sa všetci bez presvedčovania snažili prispieť k tomu, aby od nás odišli. Ak nie dobrovoľne, tak aj bojom. S vedomím rodičov som vstúpil do Kvitinského partizánskej brigády, do skupiny Gottwald v Levočských vrchoch.” Tak ako samozrejme vstúpil do Povstania, tak úplne prirodzene, po príchode frontu, pokračoval v boji proti fašizmu v radoch legendárnej Červenej armády, s ktorou sa ako „krasnoarmejec” — príslušník 4. Ukrajinského frontu zúčastnil bojov o Ostravu.

Tento boj sa mu stal osudným. 6. mája 1945 bol vážne zranený, v tele mal viacero črepín, najvážnejšia bola črepina priamo pri srdcovom obale. Sám o tom neskôr povedal: „Nech to neznie ako fráza, no v nás naozaj žilo skutočné vlastenectvo. Keď mnou prešla tá črepina, teda to pálilo, ako čert! Moja prvá myšlienka bola na mamu: ,Mama, už ma nikdy neuvidíš!´ Chvíľu stojím, stojím a začínam si uvedomovať — veď stojím a nič sa so mnou nedeje!´ Len cítim, ako mi po tele steká krv. Do každého boja som šiel s presvedčením, že nie som taký zlý, aby ma to trafilo…”

Našťastie, napriek závažnosti zranení prežil a črepinu pri srdci mu profesor Šiška vybral až v roku 1957. Črepinu si nechal a sprevádzala ho životom až do posledných dní. Bola pripomienkou na nesmierne ťažkú dobu, ktorú prežil so cťou.

Po vojne najskôr pôsobil ako učiteľ, neskôr pracoval v národných výboroch. Nesmierna húževnatosť bývalého vojaka a túžba po ďalšom vzdelávaní ho doviedla do Bratislavy, kde vyštudoval Právnickú fakultu na Komenského univerzite. Venoval sa trestnému právu a z tohto odboru získal aj vedeckú hodnosť kandidáta vied a pedagogický titul docenta.

Na prežité vojnové udalosti sa nedá len tak jednoducho zabudnúť. Preto akosi prirodzene pôsobil aktívne až do posledných dní v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov. Veľmi ho mrzel zjednodušený pohľad na vojnové udalosti: „Nie sme všetci rovnakí. Človek by mal sám vedieť dôveryhodne zhodnotiť, že toto, čo sa deje, niekto naozaj zapríčinil. My sme neočakávali len to, že skoncujeme s vojnou, ale že sa nám zlepšia aj životné podmienky. Že bude práca, že budú sociálne istoty… Naozaj! Bojovali sme pre lepšiu budúcnosť Nerozumiem, prečo sa dnes práve tomuto aspektu venuje tak málo pozornosti!”

Docent Ján Chudík celý život presadzoval skutočnú slobodu svedomia a presvedčenia. Patril medzi zakladajúcich členov Spoločnosti Prometheus — združenia svetských humanistov. Vypracoval prvý variant návrhu Stanov Spoločnosti Prometheus a bol prvým predsedom jej Bratislavského klubu. Ako advokát prejavil veľkú vynaliezavosť pri zastupovaní a podpore košického učiteľa Michala Holováča s cirkvami pred súdmi Slovenskej republiky v snahe zrušiť jeho krst. Napriek skutočnosti, že podania opakoval až na úroveň Ústavného súdu, súdne rozhodnutie o zrušení krstu Michala Holováča nedosiahol. Avšak vďaka značnej medializácii tohto sporu rozšíril povedomie o skutočnom uplatňovaní ľudských práv na Slovensku a upozornil na potrebu širšie sa zaoberať s tým, ako tento nerovnovážny stav v neprospech sekulárnych občanov Slovenska aj reálne vybalancovať a tak skutočne naplniť v materiálnej rovine obsah pojmu právny štát.

V roku 2018 mu Spoločnosť Prometheus – združenie svetských humanistov udelila za aktívnu obhajobu a prezentáciu hodnôt antifašistického odboja, za aktívnu a vzácne vynaliezavú obhajobu práva na slobodu svedomia a myslenia, i prezentáciu životných hodnôt a postojov humanistov čestný titul Veľvyslanec humanizmu 2018.

Jeho vitalita napriek vysokému veku bola obdivuhodná až do konca jeho nedožitých deväťdesiatich šiestich rokov. Chodil na besedy a varoval pred vzmáhajúcim sa rastom neofašizmu na Slovensku. Neustále sa zaujímal o situáciu humanistov na Slovensku. Opakovane nás motivoval k ďalším verejným aktivitám. Dnes nám ostali len jeho múdre inšpirácie, pekné spomienky, ale aj prázdno v srdci.

Zaslúži si našu úctu a vďaku. Česť jeho pamiatke!

Posledná rozlúčka so zosnulým bude v stredu 26. októbra 2022 o 12.30 hod. v Bratislavskom krematóriu.

Titulná fotografia: Jozef Horváth, 2018