Martin Fackler

Japonsko sa dlho vychvaľovalo, že má najviac starých ľudí na svete – vďaka diéte a starostlivosti o nich, čomu sa nič na západe nevyrovná. To bolo predtým, ako polícia objavila mŕtve telo muža, ktorý bol považovaný za najstaršieho v Japonsku, za 111-ročného. Našli ho mumifikovaného v jeho posteli, mŕtveho už viac ako tri desaťročia. Polícia zistila, že jeho dcéra, dnes 81-ročná, zatajila jeho smrť a ďalej brala jeho penziu. Zalarmované miestne úrady začali vysielať tímy kontrolórov do bytov postarších obyvateľov. Čo dosiaľ našli, neznie povzbudzujúco.

Ženu, o ktorej sa hovorilo, že je v Tokiu so svojimi 113 rokmi najstaršia, videli ľudia poslednýkrát v 1980-tych rokoch. Iná žena, ktorá má byť so 125 rokmi najstaršia svete, sa tiež stratila, a to už dávno. Keď ju úradníci chceli navštíviť na jej adrese, zistili, že ten pozemok bol upravený ako mestský park – v roku 1981!

Do dnešného dňa nenašli úrady 281 Japoncov, ktorí boli vedení ako vyše storoční. Ako odpoveď na verejné pohoršenie sľúbila Akira Nagatsuma, ministerka zdravotníctva, že preverí u každého nad 110 rokov v celom štáte, či je nažive. Tokijské úrady to sľubujú urobiť so svojimi 3 000 storočnými a staršími.

Celoštátne diskusie o týchto odhaleniach dosiahli taký rozsah, že stúpajúci počet nezvestných sa denne komentuje v masmédiách. „Toto má byť realita dlhovekého národa?“ lamentuje úvodník v jednom z najväčších japonských denníkov, Mainichi Newspaper.

Medzi tými, ktorí bez pochyby žijú, je 113-ročná žena v prefektúre Saga – zatiaľ najstaršia Japonka.

Rapídne šedivejúce Japonsko postihla mánia hľadania stratených duší v čase, keď zápasí s preplnenými starobincami a ústavmi pre postarších, s kriminálnymi schémami, ktoré sa na nich pasú a so skoro každodennými objavmi starých ľudí, ktorí umreli opustení medzi svojimi štyrmi stenami.

Zatiaľ niet presnej odpovede na otázku, čo sa stalo väčšine chýbajúcich storočných. Je krajina svedkom výsledkov penzijného podvodu nevídaných rozmerov, alebo, ako myslia mnohí úradníci, nedostatočne vedených záznamov? Či je celá strašidelná aféra, ako naznačujú najpesimistickejší komentátori, prejavom rozpadávajúcich sa rodinných vzťahov, keď bezcitná mladšia generáciu nechá svojich starších členov prepadnúť sa do tmy samoty a zabudnutia?

„Toto je typ opustenia v dôsledku nezáujmu,“ vraví Hiroshi Takahashi, profesor na Lekárskej fakulte v Tokiu. „Toto je realita starnutia v mestskej spoločnosti, kde sú rodinné zväzky potrhané.“

Úradníci znižujú váhu týchto psychosociálnych vysvetlení. Predpokladajú, že mnohí starší sú v ústavoch, nie v rodinách a pripúšťajú, že niektorí už umreli. Vo štvrti Adachi v Tokiu, kde našli spomenutého mumifikovaného starca Sogena Kato, vzniklo podozrenie, keď ho chceli navštíviť, aby mu gratulovali, že je najstarší, lebo predošlý najstarší práve umrel.

Jeho dcéra im dávala vyhýbavé odpovede, najprv, že starký sa s nimi nechce stretnúť, potom že je kdesi na budhistických slávnostiach. Zašli za vnučkou, ktorá bývala v tom istom dome a tá priznala, že starký nevyšiel zo svojej spálne asi od roku 1978.

Typickejší prípad sa vyskytol o pár blokov od domu pána Katu. Príbuzní muža, vedeného ako 103-ročného, povedali, že odišiel z domu pred 38 rokmi a od tých čias sa nevrátil. Jeho syn, teraz 71-ročný, po celý čas poberal otcovu penziu, „pre prípad, že by sa vrátil“.

Nikto tu nikoho nepodozrieva z nečestnosti,“ vraví Manabu Hajikano, vedúci prihlasovacieho oddelenia na mestskej správe. „Ale je zločin nehlásiť zmiznutie alebo smrť niekoho, aby sa dala inkasovať jeho penzia.“

Niektorí zdravotní experti vysvetľujú, že tieto javy svedčia o existencii názorovej skupiny, ktorá očakáva, že o starých ľudí sa postarajú ich deti, takže nebudú musieť ísť do starobincov. Upozorňujú na skutočnosť, že predlžovanie veku zapríčiní, že táto starosť pripadne deťom vo veku okolo sedemdesiatky, teda v čase, keď už často sami potrebujú opateru.

Úrady zaznamenali, že aspoň v jednom prípade opustil príbuzný domov za podozrivých okolností. Trpel vraj na demenciu alebo podobnú chorobu, ktorá vyžadovala komplikovanú opateru, ktorá presahovala možnosti rodiny. Nehľadali ho teda a nehlásili to polícii.

Kým úrady zveličujú štatistické dôsledky veľkého počtu zmiznutých storočných občanov, demografovia pochybujú, že by objavy ďalších živých alebo mŕtvych mali veľký vplyv na japonskú štatistiku a dlhovekosť; podľa Svetovej banky má krajina najvyššiu očakávanú priemernú dĺžku života – 83 rokov. No pripúšťa sa, že je tu menej storočných, ako sa myslelo.

„V prirodzenom svete nie je možné žiť 150 rokov,“ vraví Akira Nemoto, riaditeľ služieb postarším v Adachi. „No nie je to nemožné vo svete japonskej verejnej správy.“

Prameň: Martin Fackler, Japan, Checking on Its Oldest, Finds Many Gone