Zabudnutí darcovia obličiek

Rastislav Škoda

Každoročne sa predajú a kúpia desaťtisíce orgánov, najmä obličiek. Z času na čas nás zdravých mrazí, keď čítame články a pozeráme sa na reportáže o obchode s obličkami.

Aký je súčasný stav?

Tisíce chorých s ťažkými poruchami obličiek držia pri živote dialýzou, ktorá pacienta predsa len zaťažuje.

Elegantným riešením je transplantácia obličiek, ktorá je prakticky bez nebezpečenstva pre darcu aj príjemcu; obidve operácie sú rutinný zákrok. Naráža však na ťažkosť nájsť vhodnú obličku, resp. vhodného darcu.

Menné zoznamy obsahujú stovky chorých – v Európe je ich t. č. 40 000 – a čakacie lehoty sú mesiace až roky – tri, šesť, desať? Obličky sú vzácny tovar. Kto potrebuje orgán, chce ho teraz, lebo život sa raz skončí.

Ilegálny obchod

Praktickým riešením je ilegálna kúpa obličiek v krajinách tretieho sveta a východnej Európy. Vyrástli tam desiatky nemocníc a chirurgických praxí, ktoré sa špecializujú na transplantácie obličiek a dosahujú dobré až veľmi dobré liečebné, no najmä ekonomické výsledky. Aspoň spočiatku tam pracovali a domácich odborníkov zaučili chirurgovia z priemyselných krajín.

Prvé kliniky boli asi v Južnej Afrike, Indii a Južnej Amerike, potom pribudol Izrael, Turecko, Pakistan, dnes je reč o Thajsku a iných skrýšach dobre naolejovaného medzinárodného mafiózneho syndikátu, ktorý sa vie pohybovať zo štátu do štátu. Čína sa vraj doňho zapojila veľkopredajom orgánov popravených väzňov. Ilegálny obchod s obličkami a inými orgánmi (časti pečeňových lalokov, rohovky…) patrí k ekonomickým odvetviam, ktoré zaznamenávajú v posledných rokoch stály rast. Do ilegálnych sietí patria aj lekári a ošetrujúci personál.

Obchod s obličkami pre Američanov sa robil spočiatku tak, že darcovia boli z Brazílie a operácia sa robila v Južnej Afrike. Keď boli obličkové kliniky v Južnej Afrike zatvorené, presťahovali sa kliniky do Pakistanu, Indie a Thajska. Od roku 2000 sa veľa napísalo o obchode s obličkami v Moldavsku, Rumunsku, Gruzínsku, Bulharsku, na Ukrajine aj Rusku, kde mala bieda vyvolávať rovnakú situáciu ako v štátoch tretieho sveta. Do Turecka vraj vozia „darcov“ autobusmi a za 5 dní ich posielajú domov. Ak bol pred rokom centrom „obličkového turizmu“ Pakistan, dnes to môže byť celkom iný štát. Treba sa informovať.

Priebeh obchodu

O chirurgických operáciách sa nehovorí a nepíše, tie sú rutinné. Musia mať všetky atribúty dobrého tovaru – inakšie by neišli na odbyt, a nie za takú cenu.

Stredobodom obchodu s obličkami sú súkromné kliniky so schopnými manažérmi a odborníkmi. Platia sprostredkovateľov, ktorí im nájdu a organizujú príchod aj odchod vhodných darcov.

O tom, čo dostane „darca“, sa údaje rôznia, čo je pochopiteľné pre rozdielne meny a časové obdobia. Dá sa povedať, že je to podľa veku a zdravia darcu jednorazovo dnešných 1 000 – 2 000 $; nikdy nie viac, zriedka menej. Je to málo a môže to byť veľa.

V Thajsku umožní tých 1 000 – 2 000 $ (mínus 150 $ pre sprostredkovateľa) kúpu pár sto m2 pozemku, ale častejšie sa minie na vyplatenie vlastnej dlžoby, dlžoby rodičov a kúpu pár drobností; nikdy to trvale nezmierni biednu hospodársku situáciu darcovej rodiny. V Moldavsku vynesie oblička auto alebo aj skromný domček so záhradou, čo podstatne a na trvalo zlepší životnú úroveň. (Len či je táto novinárska správa pravdivá? V koľkých takých domčekoch bol ten novinár, čo to napísal?) Aj tam sa však stane, že darcovi ostane nakoniec len nový televízor a jazva. Ak však jazva bolí a bolo by treba ísť k lekárovi, niet na to peňazí. Preto aj ten majiteľ domčeka radil tým, čo od neho chceli adresu sprostredkovateľa:

Nerob to. Škodí to telu.

Z Kišineva prišla už správa, že darca obličky bol sám časom odkázaný na dialýzu a čaká na transplantáciu.

Ceny pre kupujúceho sa rôznia podľa štátov a obdobia. Nedá sa zovšeobecňovať. Sú údaje, že celá operácia stála kupujúceho aj 100 000 $ aj viac. Nemocnice v Thajsku vraj brali 20 000 $.

Priam románovo znejú správy o obchode s obličkami z Izraelu. Darcov tam dovážajú letecky z Moldavska, Ruska, Egypta a Turecka, no neraz sa operácia robí aj v zahraničí, napr. v Turecku alebo v Nemecku, podľa nárokov zatiaľ dialyzovaného pacienta s dostačujúcim kontom v banke. Cena kompletnej transakcie sa pohybuje od 7 000 $ pre príbuzného cez 20 000 $ pre izraelského príjemcu a pri operácii v cudzine až po 100 000 $ a viac vrátane poplatku pre nemocnicu v Nemecku či v USA. V Izraeli vyplatí zdravotná poisťovňa pri transplantácii obličky 30 000 $ na jednoduché čestné prehlásenie lekára, že operácia bola urobená; nepýtajú sa, kde.

Ekonomické a zdravotné dôsledky

Zaujímavá je štúdia o zdravotných a ekonomických dôsledkoch transplantácie pre darcov v Indii z r. 2002 v najväčšom americkom lekárskom časopise JAMA. 305 darcov poskytlo údaje o svojom sociálnom položení za 6 rokov po operácii. Skoro všetci (96 %) sa predávali len z toho dôvodu, že mali dlžoby a chceli sa ich zbaviť. Priemerne sa im sľubovalo 1 410 $, ale dostali len 1 070 $. Väčšina z nich skutočne vydala väčšinu sumy na splatenie dlhu (okrem toho na kúpu šiat a potravín), ale tri štvrtiny darcov (!) malo aj po 6 rokoch dlžobu, resp. znovu dlžobu. Príjem rodiny sa znížil po operácii o jednu tretinu. 86 % udávalo, že ich zdravotný stav sa po odobratí obličky zhoršil. Skoro každý smutne odrádza od predaja obličky.

Transplantácie prebiehajú všade veľmi profesionálne. Kdekoľvek sa robia, o príjemcu je postarané, nie však o darcu, a to je iste v súvislosti s obchodom s orgánmi najväčší škandál. Darcovia odstupujú zo scény po minimálnom ošetrení trvajúcom v najlepšom prípade niekoľko dní. V Thajsku žijú neraz v bezprostrednej blízkosti operujúcej kliniky, ale tam sa o nich nevedie evidencia, tam nemajú prístup – ak draho nezaplatia. Do Turecka sa privážajú z východoeurópskych krajín a za pár dní sa posielajú domov. Nedostanú nijakú lekársku starostlivosť, lebo verejné zdravotníctvo je tam de facto rozvrátené. Jazvy sa niekedy zle hoja, potrava je zlá a možno nedostatočná, treba opäť na pole a to je namáhavá telesná práca. Títo ľudia sú na celý život poznačení nešťastím, ktoré sa prenáša aj na ich rodinu.

Podľa škandinávskych údajov vraj žijú ľudia, ktorí darovali obličku, dlhšie ako ich rovesníci. To asi súvisí s tým, že u nich môžu darovať obličku len úplne zdraví ľudia, takže komplikácie sú zriedkavé. Celkom iná je situácia pri ilegálnych transplantáciách v štátoch tretieho sveta, kde sa nič nevie o vyšetrovaní darcov pred operáciou a po operácii nevidí ani jeden darca lekára; v Nemecku predpisuje zákon lekárske prehliadky darcu až do smrti.

Darca ostane so sotva zahojenou jazvou bez akejkoľvek postoperatívnej starostlivosti žiť spravidla v bezprostrednej blízkosti nemocnice (tam sa regrutujú!). Prípadné antibiotiká, resp. iné lieky si musí platiť sám. Pri ťažkých prípadoch nemocnica odmietne uznať pravosť záznamu o operácii!

Za pol roka je opäť zadĺžený – ale už nemá obličku na predaj!

V dánskej reportáži z Thajska darkyňa ľutovala, že obličku predala. Je chronicky chorá, má bolesti a nezvládne ťažšie práce. Ak predtým zarábala denne 1 dolár, teraz zarobí 50 centov. Neuživí 6 detí bez žobrania. Všetci, ktorých pozná, ľutujú, že predali svoje obličky – je im teraz po každej stránke horšie. Riedkou metlou zametá prázdny dvor.

Predstavte si obraz radu darcov s obnaženým ľavým bokom, ktorým prebieha diagonálne zhora odzadu dolu dopredu dvadsaťpäťcentimetrová jazva s viditeľnými stehmi. Pred Klubom novinárov v Lahore ich takto pózuje tucet; prišli protestovať proti mlčaniu úradov k ich a tisícov iných zúfalej situácii.

V Indii a Pakistane existuje od nepamäti nesloboda zadlžených robotníkov predovšetkým v tehelniach a na poliach; majitelia radi požičiavajú a tým si robotníka zaväzujú. Neraz ich vraj držia v klietkach alebo v okovách. Malé mesto v srdci roľníckej oblasti Punjabu – 4 000 ľudí tu má už len jednu obličku. Sú prípady ako Saleemuddin, ktorý zaplatil dlžobu, vykúpil sa z tehelne a poslal svoje 4 deti do školy. Dnes je jeho situácia horšia, ako bola predtým. V čase veľkej nezamestnanosti nemá prácu, jeho dlžoba je väčšia, ako bola a jeho deti opäť nechodia do školy. Veľa razy do mesiaca jedia len suchý chlieb s čajom bez mlieka; deti nemajú topánky. A tak Saleemudinova žena plánuje predať obličku. „Naše najmladšie je choré a nemáme na lekára a lieky.“ V obci rastie počet rodín, kde viacerí členovia predali svoju obličku.

V roku 2000 bola v Indii odmena pre darcu 700 ?, z ktorých však išlo niekedy až 200 ? pre miestneho sprostredkovateľa. Anglický príjemca obličky platil 32 000 ?, z čoho išlo 25 % pre londýnskeho sprostredkovateľa. V Madrase sa vraj už urobilo do tých čias takých operácií 200. So skrytou kamerou sa novinári dozvedeli, že najlepšou metódou ako sa zbaviť darcov, ktorí by si sťažovali, alebo žiadali viac, je zastrelenie; rovnako sa dajú umlčať aj príliš zvedaví členovia komisií na sledovanie ilegálnych transplantácií – ak nepomôžu úplatky; moc zločinných lekárov siaha až do ministerstiev.

Tabu: Legalizovať obchod s obličkami

Nedostatok orgánov a darcov viedol už dávnejšie vo väčšine štátov k rozšíreniu okruhu darcov a len v štátoch so silným cirkevným vplyvom na zákonodarstvo platí, že orgán môže darovať len príbuzný prvého a druhého stupňa, manžel, snúbenec alebo životný partner. Vo všetkých priemyselných štátoch sa ozývajú hlasy po ďalšom rozšírení t. č. platných transplantačných zákonov, a to predovšetkým o tabuizovanú tému finančných popudov pre darcov orgánov. Dr. C. I. Schutzeichelová vo svojej dizertačnej práci, ktorá vyšla aj ako kniha (Dar alebo len predmet? Hľadaný tovar orgán), navrhuje pre darcu jednak možnosť odškodnenia (napr. výdavkov, ktoré mal následkom svojho darovania), ktoré však považuje za nedostatočné. Za lepší považuje model prilákania nielen veľkorysým odškodnením, ale aj bolestným. Konkrétne uvádza bezplatné zdravotné poistenie bez časového ohraničenia a neveľký príspevok na zárobok, resp. v prípade potreby na náhradu zárobku. Samozrejmým predpokladom je, že odmenu darcu by kontrolovali štátne orgány a zdravotná poisťovňa príjemcu, nikdy nie on sám. Potrebný finančný základ je k dispozícii v zdravotnej poisťovni, ktorej sa výdavky na transplantáciu pri porovnaní s dialýzou v priebehu dvoch a pol roka amortizujú. Treba pripustiť, že pri takomto vývoji by sa z darcu stal predávajúci.

Vcelku by to bol sociálny trh s obličkami. Sú však aj celkom liberálni prívrženci obchodu s orgánmi. Britská filozofka Janet Radcliffe-Richardsová a iní autori sa zhodli v anglickom lekárskom časopise Lancet na dosť čudesnom konštatovaní: Čím chudobnejší je potenciálny darca obličky, tým je pravdepodobnejšie, že sa mu riziko oplatí. Ani boháčom sa nezakazuje nebezpečný šport vo voľnom čase alebo dobre platené riskantné zamestnanie. Prečo by sa mali práve chudobní chrániť pred sebou samými?

Ak ide o potenciálneho darcu obličky v budúcnosti a z vlastnej komunity, chystajú sa preňho všetky možné či predstaviteľné zábezpeky. Ak je to dnes Brazílčan, Moldavčan alebo Pakistanec, prepáčte, ani pes po ňom neštekne.

Záver

Do podivných kliník v štátoch tretieho sveta prichádzajú tisíce dialyzovaných pacientov (často so svojimi prenosnými dialyzátormi), strávia tu pár týždňov v nemocnici, resp. pri čakaní ako turisti v exotickej krajine a vracajú sa domov – novou obličkou uzdravení ako šibnutím čarovného prútika.

Technické a ekonomické problémy sú zvládnuté. Etické sa zamlčujú. Hanebnú situáciu umožňuje zúfalá chudoba, nedostatok zákonov, bezohľadní sprostredkovatelia, lekári a kliniky, no aj bohatí ale skúpi pacienti.

O potenciálnych darcov mali lekári záujem. Po darovaní ich títo ľudia nezaujímajú.

Sú to sklamaní chudáci: Očakávali zlepšenie svojej hospodárskej situácie, no nedošlo k tomu. Sú na tom horšie, ako boli, lenže teraz už nemajú nádej na možné zlepšenie predajom obličky.

Príjemcovia vyhrali na celej čiare. Za dobré peniaze dostali, čo potrebovali. Priebeh ich každého dňa sa zmenil k lepšiemu. Žijú normálnym životom, aj pracovať môžu. Okrem zdravotnej stránky vyhrali aj po ekonomickej stránke. Zdravie ich vracia do pracovného procesu, môžu zarábať; časom iste zarobia, čo stála operácia, a potom ešte viac. Platili len raz.

Kým sa neodstráni hromadná nezamestnanosť a z nej vyplývajúca chudoba, bude nespravodlivý obchod s orgánmi trvať a prekvitať. Ukazuje sa to na prípade Indie, kde polícia a súdy len nepatrne znížili výskyt obchodu s orgánmi. Kto má prácu a dostačujúci príjem, ten nepredá obličku ani iný orgán. Kto však nezarobí, aby uživil seba a svoje deti, využije príležitosť, ak sa mu naskytne.

Prvá sobota v júni je podľa kalendára OSN pripomienkou – Deň tzv. darovania orgánov.

Riešenie

Mal som v úmysle len krátkym článkom upozorniť na smutný osud tzv. darcov orgánov v štátoch tretieho sveta, ktorí svoje obličky v skutočnosti predávajú bohatým chorým z rozvinutých, bohatých štátov. Robia to z ekonomických dôvodov, ale čaká ich sklamanie. Ak príjemca obličky zaplatí priemerne 30 000 $, dostane z toho darca len nepatrných 1 500 $, čo je síce pri zárobku 1 – 2 $ na deň zdanlivo veľmi veľa, ale dá sa veľmi rýchlo minúť.

Dá sa povedať, že som pri prehliadke desiatok článkov a reportáží o tomto probléme nenašiel ani raz zmienku o tom, žeby sa medzi tzv. darcom a príjemcom bolo vytvorilo puto na základe životne dôležitého orgánu, ktorý je našťastie párový a tak sa jeho majiteľ mohol jedného zrieknuť v prospech svojho blížneho – nech už z akýchkoľvek dôvodov. Len raz dal príjemca darcovi 2 000 $ naviac k tomu, čo mu dali lekári.

Prišli z rozličných častí sveta, z rozličných kultúr, na jednu kliniku. Ležali na dvoch operačných stoloch vedľa seba a keď sa prebrali z narkózy, mali každý svoje starosti a očakávané radosti. Asi sa ani nikdy viac nevideli. Aj v súkromných vzťahoch platí tvrdé pravidlo súčasného trhového hospodárstva – maximalizácia zisku.

Vyššie sme povedali, aké znamenité dôsledky mala operácia pre príjemcu a aké sklamanie prežíva tzv. darca. Nebolo by slušné, keby príjemca prispieval darcovi a jeho rodine po operácii sumou povedzme 100 až 200 $ mesačne? Niet pochýb, že by to každý zniesol a keby bolo treba, aby sa uskromnil, prečo nie? Keď bol len menom na zozname čakajúcich a vyhliadka bola na roky čakania, bol by s takou požiadavkou či podmienkou iste súhlasil. Zdá sa, že všade platí porekadlo: „Kto sa topí, sekeru sľubuje, a keď ho vytiahneš, aj toporisko ľutuje.

Dobre je, že aspoň v nesmelom návrhu na legalizáciu obchodu s orgánmi sa uvažuje o nutnosti zaradenia darcu do zdravotnej starostlivosti a jeho trvalého finančného odškodnenia. Som toho názoru, že len legalizácia obchodu s orgánmi pod prísnym štátnym dozorom zlepší tragický osud dnes zabudnutých darcov obličiek.

2 Comments on "Zabudnutí darcovia obličiek"

  1. tu dole vidim ze prispevok bol pravdepodobne pridany v r.2008 co je dva roky po tom ako som sa prebrala na pooperacnej izbe vedla Viliama ktory bol v rovnakej situacii ako ja a to po transplantacii oblicky od zijuceho darcu – boli to nasi partneri teda skrizena transplantacia v novembri tohoto roku to bude 6 rokov co sme sa znovu narodili a za tie roky sme prezili mnoho uzasnych veci ja osobne som nezabudla na roky ked som sa trapila dietou pre znizenu schopnost cinnosti mojich obliciek a nasledna dialyza 3 krat tyzdenne uplne ine vnimanie sveta ako ked ma clovek moznost zit ako zdravy, to co som si tu precitala o darcoch organov je vlastne minimum co by prijemca mohol poskytnut pri legalnom postupe schvalne to nenazvem obchodom ja to tak nedokazem definovat
    na niecom takom by mali mat patronat aj statne a teda aj medzinarodne institucie ale je jasne ze sa tomu venuje minimum kompetentnych neviem mozno v porovnani s ostatnymi zavaznymi ochoreniami je to percentualne na nizsom stupni
    dakujem za clanok a budem verit tomu ze sa ludstvo polepsi a bude ochotne ubrat na smere ku konzumnemu sposobu vnimania vlastnej existencie

  2. Rada Európy prijala dohovor zakazujúci obchodovanie s orgánmi

    Výbor ministrov Rady Európy (RE) prijal dnes medzinárodný dohovor, ktorý označil za trestný čin obchodovanie s ľudskými orgánmi určenými na transplantácie.

Leave a comment

Your email address will not be published.


*