Rastislav Škoda

Už v Rozprávke predkov (Ancestor’s Tale) Dawkins uvažuje, že „dedičnosť sa začala ako náhodné naštartovanie autokatalyckého alebo nejako inakšie opakujúceho sa procesu, ktorý sa okamžite rozšíril ako oheň a viedol k prírodnému výberu – a všetkému, čo nasledovalo.“ Toto náhodné naštartovanie nazýva Dawkins počiatočným replikátorom a pripisuje mu vlastnosť, že sa sám zapríčinil, resp. vznikol bez vonkajšej príčiny.

Podľa Toby Baxendala to odporuje aristotelovskej logike, ktorá túto vlastnosť pripisuje len nehmotnému a nehybnému Bohu, ktorého „existenciu“ dokazuje čudesnou aristotelovskou logikou ako ? priori, t.j. nezapríčinenú. Na jednoduchú Dawkinsovu otázku, prečo by tak iksto nemohol existovať bez zapríčinenia počiatočný replikátor, neodpovedá a Dawkinsove štatistické úvahy o pravdepodobnosti niečoho nepravdepodobného ani nespomína. Tvrdohlavo uzatvára opakovaním stokrát povedaného, že Boh je prvotná príčina a že fyzikálne vedy tu nemôžu dať odpoveď: tej je vraj schopný len „čisto kognitívny proces logickej dedukcie“, čo je vedátorsky vyslovená nepravda, na ktorú sa dá reagovať len slovami: „Moje cesty nie sú tvoje cesty a moje myšlienky nie sú tvoje.“ Alebo trpezlivo vysvetľovať: Veda netvrdí, že vysvetlila pôvod života. Vraví „Nevieme, ale skúmame pár zaujímavých teórií.“ No náboženstvo vraví: „Boh to spravil. To netreba dokazovať.“

Baxendalovi však treba uznať, že má pre Dawkinsa pekné slová, keď svoju recenziu Delúzie Boha nečakane končí slovami:

„Dawkinsova veda sa číta nádherne. Je to veľký učiteľ, odhaľujúci niektoré z najkrajších mystérií sveta. Za to mu ďakujem. Radím mu však, aby sa v otázke Boha obrátil na Aristotelovu logiku.“

Na Zákonodarcu-Boha sa odvoláva aj (veriaca) prof. Linda Whitelocková, ktorá knihu v kníhkupectve najprv nedočítanú vrátila (to sa v USA dá!), lebo sa jej nepáčila a nechcela finančne podporiť Dawkinsovo ťaženie proti náboženstvu. Potom asi dostala recenzentský výtlačok.

Najprv cituje stanovisko Francisa Collinsa, že evolúcia a viera v Boha môžu koexistovať napríklad tak, že Boh akýmsi spôsobom riadi evolúciu. No samozrejme ateisti, ale ani mnohí kresťania, nie sú s takýmto stanoviskom spokojní, pretože podrýva argumenty obidvoch strán.

Uznáva, že rozlišovanie dobra a zla všetkými ľuďmi na celom svete je objektívny fakt, ktorý nie je závislý ani od kultúry ani od histórie. (To značí, že netreba byť kresťanom, ani židom či moslimom a vieme to). Ak však existujú objektívne morálne zákony, je Zákonodarca, nazvime ho Bohom (v tom najširšom význame slova), rovnako rozumným vysvetlením ich pôvodu, ako evolúcia. Kým však v otázke evolúcie si Whitelocková nevie predstaviť, ako viedol mechanizmus prírodnej selekcie k vzniku koncepcií dobra a zla, respektíve pravdy, súcitu atď., zatiaľ v otázke Boha si nekladie otázku, kde sa nabral, aký je a ako to robí, ale prechádza priamo k odporúčaniu viery v Boha Biblie, ktorý nám to všetko povedal. Ukazuje sa, že nečítala Dawkinsa dosť pozorne – škoda, mala tú možnosť dvakrát.