Friedrich Nietzsche
Kniha pre všetkých a pre nikoho
O NADČLOVEKU A POSLEDNOM ČLOVEKU
Keď mal Zarathustra tridsať rokov, opustil svoju domovinu i jazero svojej domoviny a odišiel do hôr. Tu sa kochal svojím duchom a svojou samotou a ani po desiatich rokoch sa ich nenabažil. Napokon sa však premenilo jeho srdce – a jedného rána vstal s rannou zorou, predstúpil pred slnko a tak sa mu prihovoril:
„Ty veľká hviezda! Aké by bolo tvoje šťastie, keby si nemala komu svietiť?
Desať rokov si prichádzala sem hore k mojej jaskyni: bola by si sa presýtila svojho svetla aj tejto cesty, keby nebolo mňa, môjho orla a môjho hada.
Ale my sme ťa každé ráno čakali, brali ti tvoj nadbytok a žehnali sme ti zaň.
Pozri! Omrzela ma moja múdrosť ako včelu med, keď ho nazbiera priveľa; potrebujem vystreté ruky.
Rád by som darúval a rozdával, nech sa zas raz potešia mudrci medzi ľuďmi svojou pochabosťou a bedári svojím bohatstvom.
Preto musím zostúpiť do hlbín: ako to ty robíš večer, keď zachádzaš za more a ešte aj do podsvetia prinášaš svetlo, ty hviezda prebohatá!
Musím ako ty zaniknúť: tak tomu hovoria ľudia, ku ktorým chcem ta dolu.
Tak ma teda požehnaj, ty pokojné oko, ktoré vieš vidieť aj veľmi veľké šťastie bez závisti.
Požehnaj pohár, ktorý chce pretiecť, aby sa z neho zlatisto rinula voda a na všetky strany roznášala odlesk tvojej slasti!
Pozri! Ten pohár sa teraz chce vyprázdniť a Zarathustra sa zasa chce stať človekom.“
– Tak sa začal Zarathustrovi zánik.
Osamotený Zarathustra zostupoval z hôr a nikoho nestretal. Ale keď zišiel do lesov, naraz pred ním stál starec, ktorý opustil svoju svätú chatrč a hľadal v lese korienky. Ten starec takto prevravel k Zarathustrovi:
Nie mi je neznámy tento pútnik: pred mnohými rokmi šiel tadeto. Volal sa Zarathustra; ale sa zmenil.
Vtedy si do hôr niesol svoj popol: dnes chceš do údolia zniesť svoj oheň? Nebojíš sa trestu za podpaľačstvo?
Áno, spoznávam Zarathustru. Má čisté oko a na jeho ústach sa netají hnus. Nekráča si ako tanečník?
Zmenil sa Zarathustra, dieťaťom sa stal Zarathustra, prebral sa zo spánku Zarathustra: čo teraz chceš medzi spiacimi?
Ako v mori si žil osamote a more ťa nieslo. Beda, chceš položiť nohu na suchú zem? Beda, zas chceš sám vliecť svoje telo?
Zarathustra odpovedal: „Mám rád ľudí.“
Prečo som, pýtal sa svätec, odišiel do lesa a do pustatiny? Nie preto, že som veľmi miloval ľudí?
Teraz milujem boha: ľudí nemilujem. Človek je pre mňa príliš nedokonalá vec. Láska k človeku by ma zabila.
Zarathustra povedal: „Čo som to vravel o láske! Prinášam ľuďom dar.“
Nedávaj im nič, ozval sa svätec. Odober im radšej niečo a nes to s nimi – to bude pre nich najlepšie: len či to bude dobre aj pre teba!
A ak im chceš niečo dať, nech to nie je viac než almužna, a aj o tú nech žobrú!
„Nie, odvetil Zarathustra, almužnu nedávam. Na to nie som dosť chudobný.“
Svätec sa Zarathustrovi smial a povedal: Potom daj pozor, aby tvoje poklady prijali. Nedôverujú pustovníkom a neveria, že prichádzame obdarúvať.
Náš krok na uliciach im znie príliš samotársky. A ako keď je ešte ďaleko do východu slnka a začujú zo svojich postelí čiesi kroky v noci, kladú si asi otázku: kam to mieri ten zlodej?
Nechoď k ľuďom, ostaň v lese. Alebo radšej choď k zvieratám! Prečo nechceš byť ako ja – medveď medzi medveďmi, vták medzi vtákmi?
„A čo robí svätec v lese?“ spýtal sa Zarathustra.
Svätec odpovedal: Skladám piesne a spievam ich; a kým to robím, smejem sa, plačem a mrnkám si: tak velebím boha.
Spevom, plačom, smiechom a mrnkaním velebím boha, ktorý je mojím bohom. Ale čo nám nesieš do daru?
Keď si Zarathustra vypočul tieto slová, pozdravil svätca a riekol: „Čo by som vám ja už mohol dať! Len ma rýchlo pustite, aby som vám nič nevzal!“ – A tak sa ten starec a muž rozlúčili a smiali sa, ako sa smejú dvaja chlapci.
No keď Zarathustra zostal sám, takto prehovoril k svojmu srdcu: „Je toto možné? Tento staručký svätec vo svojom lese ešte nezačul, že boh je mŕtvy!“ –
Keď prišiel Zarathustra do najbližšieho mesta, ktoré ležalo pri lesoch, našiel tam veľa ľudí zhromaždených na trhovisku: lebo sa rozhlásilo, že uvidia povrazolezca. A Zarathustra takto prevravel k ľudu:
Hlásam vám nadčloveka. Človek je niečo, čo má byť prekonané. Čo ste urobili, aby ste ho prekonali?
Doteraz všetky bytosti vytvorili niečo nad seba samých: a vy chcete byť odlivom tohto veľkého prílivu a radšej sa vrátiť k zvieratám, než prekonať človeka?
Čím je opica pre človeka? Posmechom alebo bolestnou hanbou. Rovnako má byť človek pre nadčloveka: posmechom alebo bolestnou hanbou.
Prešli ste cestu od červa k človeku a všeličo vo vás je dosiaľ červ. Kedysi ste boli opice a aj teraz je ešte človek opica, viac než ktorákoľvek opica.
Kto však z vás je najmúdrejší, aj ten je len rozpačou, miešancom rastliny a strašidla. Ale či vám ja kážem stať sa strašidlami alebo rastlinami?
Pozrite sa, hlásam vám nadčloveka!
Nadčlovek je zmyslom zeme. Vaša vôľa nech vraví: zmyslom zeme nech je nadčlovek!
Zaprisahám vás, bratia moji, zostaňte verní zemi a neverte tým, čo vám rozprávajú o nadpozemských nádejach! Traviči sú to, či už to vedia alebo nie.
Opovrhujú životom, odumierajú a sami sa otrávili; zem je ich sýta: nech teda odídu!
Kedysi bolo rúhanie sa bohu najväčším zločinom, ale boh zomrel, a tak zomreli aj títo zločinci. Teraz je najstrašnejšie páchať zločin proti zemi a vnútro nevyspytateľna si ceniť vyššie ako zmysel zeme.
Kedysi duša pohŕdavo hľadela na telo: vtedy bolo toto opovrhovanie tým najvyšším: – chcela mať telo chudé, hnusné a vyhladnuté. Tak dúfala, že sa vyšmykne jemu aj zemi.
Ó, tá duša bola sama ešte chudá, hnusná a vyhladnutá; a krutosť bola jej rozkošou!
Ale aj vy mi, bratia moji, teraz povedzte: čo hlása vaše telo o vašej duši? Nie je vaša duša chudobou a špinou a úbohým živorením?
Veru, človek je špinavý prúd. Musel by byť morom, aby do seba mohol pojať špinavý prúd a sám sa nezašpiniť.
Pozrite, hlásam vám nadčloveka: to je to more, v ktorom sa môže rozplynúť vaše veľké pohŕdanie.
Čo je to najväčšie, čo by ste mohli zažiť? Je to hodina veľkého pohŕdania. Hodina, v ktorej sa vám aj vaše šťastie zmení na hnus a rovnako váš rozum a aj vaša cnosť.
Hodina, keď si poviete: „Čo záleží na mojom šťastí! Chudoba je to a špina a úbohé živorenie. No moje šťastie by malo ospravedlniť aj život!“
Hodina, keď si poviete: „Čo záleží na mojom rozume! Dychtí po vedomostiach ako lev po svojej potrave? Chudoba je to a špina a úbohé živorenie!“
Hodina, keď si poviete: „Čo záleží na mojej cnosti! Ešte ma nevzrušila. Ako ma unavuje moje dobro aj moje zlo! Všetko je to chudoba a špina a úbohé živorenie!“
Hodina, keď si poviete: „Čo záleží na mojej spravodlivosti! Nevidím, že by som blčal a horel. Ale spravodlivý je blkot a oheň!“
Hodina, keď si poviete: „Čo záleží na mojom súcite! Vari nie je súcit krížom, na ktorý pribíjajú toho, kto miluje ľudí? Môj súcit nie je ukrižovaním!“
Vraveli ste už takto? Volali ste už takto? Ach, kiež by som vás už bol počul takto kričať!“
Nie váš hriech – vaša skromnosť volá do neba, vaše lakomstvo ešte aj v hriechu kričí do neba!
Kde je ten blesk, čo by vás šľahol svojím jazykom? Kde je šialenstvo, ktoré by sa vám malo naočkovať?
Pozrite, hlásam vám nadčloveka: to je ten blesk, to je to šialenstvo! –
Keď Zarathustra takto dovravel, ktosi z davu zakričal: „Už sme toho dosť počuli o povrazolezcovi; teraz nám ho ukážte!“ A všetci sa zo Zarathustru smiali. Povrazolezec sa však nazdával, že sa hovorí o ňom a dal sa do práce.
Zarathustra však pozrel na ľud a čudoval sa. Potom takto prevravel:
Človek je povraz natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom – povraz nad priepasťou.
Nebezpečný prechod, nebezpečné kroky, nebezpečný pohľad späť, nebezpečné zachvenie, nebezpečné postátie.
Na človeku je veľké to, že je mostom, a nie účelom: na človeku možno milovať to, že je prenikom a zánikom.
Milujem tých, čo nevedia žiť, a ak, tak len keď zanikajú, lebo oni prenikajú.
Milujem tých, čo niečím veľmi opovrhujú, lebo niečo veľmi zbožňujú, a sú to šípy túžby po druhom brehu.
Milujem tých, čo nehľadajú najprv až za hviezdami, prečo by mali zaniknúť a obetovať sa, ale sa obetujú zemi, aby sa raz stala zemou nadčloveka.
Milujem toho, čo žije, aby poznával, a čo chce poznávať, aby raz mohol žiť nadčlovek. A preto si želá svoj zánik.
Milujem toho, čo pracuje a vynachádza, aby pre nadčloveka staval dom a pripravoval preňho zem, zviera i rastlinu: lebo tak chce svoj zánik.
Milujem toho, čo miluje svoju cnosť: lebo cnosť je vôľa zaniknúť a šíp túžby.
Milujem toho, čo si neponechá ani kvapku ducha, lebo celý chce byť duchom svojej cnosti: ten ako duch kráča cez most.
Milujem toho, čo si zo svojej cnosti urobí túžbu a osud: tak chce pre svoju túžbu ešte žiť aj už nežiť.
Milujem toho, čo nechce mať veľmi veľa cností. Jedna cnosť je viac ako dve cnosti, lebo na taký uzol sa skôr zavesí osud.
Milujem toho, čia duša sa márnotratne rozdáva, nehľadá vďaku ani nevracia: lebo stále rozdáva a nechce sa zachovať.
Milujem toho, čo sa hanbí, ak mu kocka prináša šťastie, no on sa pýta: som azda falošný hráč? – lebo chce všetko stratiť.
Milujem toho, čo nešetrí zlatými slovami pred svojimi činmi a vždy splní viac, ako sľúbi, lebo chce svoj zánik.
Milujem toho, čo ospravedlňuje budúcich a vykupuje minulých: lebo chce zahynúť pre súčasníkov.
Milujem toho, čo karhá svojho boha, lebo svojho boha miluje: lebo musí zahynúť na hnev svojho boha.
Milujem toho, čia duša je hlboká, aj keď je zranená a môže zahynúť aj z malého zážitku: taký rád kráča po moste.
Milujem toho, komu duša preteká, až zabúda na seba, a všetko je v ňom: tak bude všetko jeho zánikom.
Milujem toho, čo má slobodného ducha aj slobodné srdce: tak je jeho hlava len vnútrom jeho srdca, no jeho srdce ho ženie k zániku.
Milujem všetkých, čo sú ako ťažké kvapky tu i tam dopadajúce z temného mračna, čo visí nad ľuďmi: zvestujú, že príde blesk, a ako zvestovatelia zahynú.
Hľa, som zvestovateľom blesku, tou ťažkou kvapkou z mračna: tým bleskom je však nadčlovek. –
Keď Zarathustra dopovedal tieto slová, znovu sa pozrel na zástup a zmĺkol. „Tu stoja,“ povedal svojmu srdcu, „a smejú sa: nechápu ma, nie som ústa pre ich uši.“
Treba im azda uši rozbiť, aby si navykli počúvať očami? Treba dunieť ako bubny alebo ako kazatelia v pôste? Vari dôverujú len tomu, kto sa zajaká?
Majú čosi, na čo sú pyšní. Ako len tomu hovoria, čo im dodáva pýchu? Vzdelaním to volajú a povyšuje ich to nad pastierov kôz.
Preto v súvislosti so sebou neradi počujú slovo „pohŕdanie“. Prehovorím teda o ich pýche.
Poviem im niečo o tom, čo si zaslúži najväčšie pohŕdanie: to je posledný človek.
A tak vravel Zarathustra k ľudu:
Je čas, aby si človek vytýčil cieľ. Je čas, aby človek zasadil semeno svojej zvrchovanej nádeje.
Ešte je jeho pôda na to dosť bohatá. Ale raz sa tá pôda vyčerpá a zoslabne a nijaký vysoký strom z nej už nevzíde.
Beda! Príde čas, keď už človek nebude vypúšťať šípy svojej túžby do diaľok nad človeka, keď sa tetiva jeho luku odučí svišťať.
Hovorím vám: musí mať ešte chaos vo svojom vnútri, kto chce porodiť tancujúcu hviezdu. Hovorím vám: vy ešte máte chaos vo svojom vnútri.
Beda! Príde čas, keď už človek nezrodí hviezdu. Beda! Príde čas človeka, ktorý si zasluhuje najväčšie pohŕdanie a sám sebou už pohŕdať nevie.
Pozrite! Ukazujem vám posledného človeka.
„Čo je láska? Čo stvorenie? Čo túžba? Čo hviezda?“ pýta sa posledný človek a žmurká.
Vtedy bude zem maličká a bude na nej poskakovať posledný človek, všetko zdrobňujúci. Jeho pokolenie je nevyničiteľné ako zemská blcha; posledný človek žije najdlhšie.
„Vynašli sme šťastie,“ hovoria poslední ľudia a žmurkajú.
Opustili končiny, kde bol tvrdý život: lebo potrebujú teplo. Ešte milujú suseda a trú sa o neho: lebo potrebujú teplo.
Ochorieť a nedôverovať je pre nich hriech: opatrne si vykračujú. Blázon, kto sa potkýna o kamene alebo o ľudí!
Občas trochu jedu: z toho sú príjemné sny. A veľa jedu nakoniec, na príjemné umieranie.
Ešte sa pracuje, lebo práca je zábava. Ale dávajú pozor, aby zábava nezoslabovala.
Už nechudobnejú ani nebohatnú: oboje je príliš namáhavé. Kto by ešte vládol? Kto poslúchal? Oboje je príliš namáhavé.
Pastiera niet a ovčinec jediný! Každý chce rovnako, každý je rovnaký: kto cíti inakšie, dobrovoľne ide do blázinca.
„Kedysi sa bláznil celý svet“, – hovoria najvyberanejší a žmurkajú.
Každý je múdry a vie všetko, čo sa stalo: tak výsmech nemá konca. Pohádajú sa ešte, ale skoro sa pomeria – inak by si pokazili žalúdok.
Drobnú rozkoš na deň a drobnú rozkoš na noc: zdravie však majú v úcte.
„Vynašli sme šťastie“, – hovoria poslední ľudia a žmurkajú. –
A tu sa skončila Zarathustrova prvá reč, ktorá sa volá aj „predhovorom“: lebo na tomto mieste ho prerušil krik a vzrušenie davu: „Daj nám toho posledného človeka, ó, Zarathustra, – volali, – urob nás tými poslednými ľuďmi! A nadčloveka ti darujeme!“ A plesal všetok ľud a mľaskal jazykom. Zarathustra však zosmutnel a svojmu srdcu povedal:
Nechápu ma: Nie som ústa pre tieto uši.
Asi som príliš dlho žil v horách, veľa som načúval riavam a stromom: teraz k nim hovorím ako pastieri kôz.
Nepohnutá je duša moja a jasná ako pohorie pred poludním. Oni si však myslia, že som chladný a že sa posmievam príšerným žartovaním.
A teraz sa na mňa pozerajú a smejú sa: smejú sa a ešte ma nenávidia. V ich smiechu je ľad.
Tu sa však stalo niečo, od čoho onemeli všetky ústa a strnulo každé oko. Medzitým sa totiž dal do práce povrazolezec: vystúpil z dvierok a kráčal po povraze, ktorý bol natiahnutý medzi dvoma vežami, takže visel nad trhoviskom a nad ľudom. Keď bol práve uprostred svojej cesty, znovu sa otvorili dvierka a vyskočil z nich pestrý chlapík, vystrojený ako šašo, a rýchlymi krokmi postupoval za tým prvým. „Poďme, ty čaptoš, volal jeho príšerný hlas, poďme, ty leňoch, ty podvodník, ty bledá tvár! Aby som ťa nepošteklil pätou! Čo to tu stváraš medzi vežami? Do veže s tebou, zavrieť by ťa mali, lepšiemu, ako si sám, brániš vo voľnej ceste!“ A s každým slovom sa mu približoval a približoval: a keď už bol len na krok za ním, tu sa stalo čosi hrozné, nad čím onemeli všetky ústa a strnulo každé oko: – zreval ako čert a preskočil toho, čo mu bol v ceste. No keď ten videl, ako víťazí súper, stratil hlavu i povraz: odhodil tyč a rýchlejšie než ona sa rútil dole ako krútňava rúk a nôh. Trhovisko i ľud sa podobali moru, keď ho zasiahne víchrica: všetko sa rozutekalo a vrážalo do seba, no najmä tam, kde malo dopadnúť telo.
Zarathustra však zostal na mieste a práve vedľa neho spadlo telo, hrozne doráňané a dolámané, ale ešte nie mŕtve. Po chvíli sa dokaličenému vrátilo vedomie a vedľa seba zbadal kľačať Zarathustru. „Čo tu robíš? spýtal sa. Už dávno som vedel, že mi raz čert nastaví nohu. Teraz ma odvlečie do pekla: chceš mu v tom brániť?“
„Na svoju česť ti ručím, priateľko, odvetil mu Zarathustra, že nejestvuje nič z toho, o čom hovoríš: niet čerta ani pekla. Tvoja duša bude mŕtva skôr ako tvoje telo: neboj sa ty už ničoho!“
Chlap sa nedôverčivo zahľadel: „Ak hovoríš pravdu, povedal napokon, nič nestrácam, keď strácam život. Nie som oveľa viac ako zviera, ktoré bitkou a kúskami žrádla naučili tancovať.“
„To zas nie, povedal Zarathustra, ty si si z nebezpečenstva spravil povolanie a to nemožno odsudzovať. Stal si sa obeťou svojho povolania a za to ťa pochovám vlastnými rukami.“
Keď Zarathustra dovravel, umierajúci sa už viac neozval; pohol však rukou, ako keby na znak vďaky hľadal Zarathustrovu ruku. –
7
Medzitým nastal večer a trhovisko sa ponorilo do tmy: ľud sa rozišiel, lebo aj zvedavosť a hrôza sa unaví. Zarathustra však sedel na zemi vedľa mŕtveho zahĺbený do myšlienok: tak zabudol na čas. Postupne však nastala noc a studený vietor fúkal na osamelého. Tu sa zdvihol Zarathustra a povedal k svojmu srdcu:
Veru krásny úlovok mal dnes Zarathustra. Nechytil človeka, ale mŕtvolu.
Hrozný je ľudský život a ešte stále bez zmyslu: šašo môže byť jeho osudom.
Chcem naučiť ľudí zmysel ich bytia: je to nadčlovek, blesk z temného mraku „človek“.
Ale ešte som im vzdialený a môj zmysel nehovorí k ich zmyslom. Ešte som pre ľudí stredom medzi bláznom a mŕtvolou.
Tmavá je noc, tmavé sú Zarathustrove cesty. Poď, môj studený a stuhnutý spoločník! Zanesiem ťa tam, kde ťa vlastnými rukami pochovám.
Keď Zarathustra takto prevravel k svojmu srdcu, vzal si mŕtvolu na chrbát a vydal sa na cestu. No neprešiel ani sto krokov, keď sa k nemu priblížil jeden človek a šepkal mu do ucha – a hľa, bol to onen šašo z veže. „Odíď z tohto mesta, ó Zarathustra, vravel, veľmi veľa ľudí ťa tu nenávidí. Nenávidia ťa dobrí aj spravodliví a majú ťa za svojho nepriateľa a odporcu; nenávidia ťa veriaci pravej viery a považujú ťa za nebezpečenstvo pre masy. Mal si šťastie, že sa ti smiali: veď si aj vravel ako šašo. Mal si šťastie, že si sa pridal k tomu zdochnutému psovi; tým ponížením si sa pre dnešok zachránil. No odíď z tohto mesta, inakšie ťa zajtra preskočím, živý mŕtveho.“ A len čo to dopovedal, ten človek zmizol; Zarathustra však šiel ďalej tmavými ulicami.
Pri mestskej bráne ho stretli hrobári: posvietili mu fakľou do tváre, spoznali Zarathustru a veľmi sa z neho smiali: „Zarathustra odnáša zdochnutého psa: to je krása, Zarathustra sa stal hrobárom! Lebo naše ruky sú príliš čisté pre taký kúsok. To azda chce Zarathustra ukradnúť diablovi jeho pochúťku? Nech mu padne na úžitok! A dobrú chuť! Len či nie je diabol lepší zlodej ako Zarathustra! – oboch ich ukradne, oboch zožerie!“ A smiali sa vospolok s hlavami dokopy.
Zarathustra na to nepovedal ani slovo a šiel si svojou cestou. Keď tak šiel dve hodiny popri lesoch a močiaroch, napočúval sa veľmi veľa hladného vytia vlkov a aj jeho prikvačil hlad. Zastavil sa teda pred osamelým domom, v ktorom horelo svetlo.
Hlad ma prepadá, povedal Zarathustra, ako nejaký zbojník. V lesoch a močiaroch ma prepadá môj hlad, v hlbokej noci.
Čudné vrtochy má môj hlad. Často na mňa dolieha už po jedle, dnes sa však neozval po celý deň: kde len bol?
A zatiaľ Zarathustra zabúchal na bránu domu. Zjavil sa starý chlap; v ruke má svetlo a pýta sa: „Kto to tu prichádza za mnou a do môjho zlého spánku?“
„Živý a mŕtvy, odvetil Zarathustra. Dajte mi jesť a piť, zabudol som na to cez deň. Kto nakŕmi hladného, vlastnú dušu si občerství: tak vraví múdrosť.“
Starec odišiel, hneď sa však vrátil a ponúkol Zarathustrovi chlieb a víno. Zlý je to kraj pre hladujúcich, povedal; preto tu bývam. Zver a človek prichádzajú ku mne, pustovníkovi. Ale povedz aj svojmu druhovi, nech sa naje a napije, veď je zmorenejší ako ty.“ Zarathustra odvetil: „Mŕtvy je môj druh; sotva ho na to prehovorím.“ „To ma nezaujíma, mrzuto poznamenal starec; kto zaklope na môj dom, nech vezme, čo mu ponúkam. Jedzte a majte sa dobre!“ –
Potom šiel Zarathustra zase dve hodiny, spoliehajúc sa na cestu i jas hviezd: už si zvykol chodiť v noci a rád sa díval všetkému spiacemu do tváre. No keď sa nadránom brieždilo, ocitol sa Zarathustra uprostred hlbokého lesa a nebolo vidno nijakej cesty. I položil mŕtveho do dutého stromu nad svoju hlavu – lebo ho chcel chrániť pred vlkmi – a sám si ľahol na zem do machu. A čoskoro zaspal s telom unaveným, ale dušou nedotknutou.
Dlho spal Zarathustra a po tvári mu prešli nielen ranné zore, ale aj dopoludnie. Nakoniec sa však rozovrelo jeho oko: začudovane pozrel Zarathustra do lesa a do ticha, začudovane pozrel sám do seba. Potom sa rýchlo zdvihol, ako plavec, ktorý zrazu zbadá zem, a zajasal: lebo uvidel novú pravdu. A takto potom prevravel k svojmu srdcu:
Už mi svitlo: potrebujem druhov, a to žijúcich – nie mŕtvych a nebožtíkov, ktorých vláčim so sebou, kam chcem.
Ale živých druhov potrebujem, ktorí idú za mnou, lebo chcú ísť sami za sebou – a tam, kam ja chcem.
Svitlo mi: nie k ľudu má hovoriť Zarathustra, ale k druhom! Zarathustra sa nemá stať pastierom a psom stáda!
Mnohých treba odvábiť od stáda – nato som prišiel. Ľud i stádo majú na mňa zazerať: Pastieri nech majú Zarathustru za zlodeja.
Vravím pastieri, no oni si hovoria dobrí a spravodliví. Vravím pastieri: no oni si hovoria ľudia pravej viery.
Pozrime sa na tých dobrých a spravodlivých! Koho najväčšmi nenávidia? Toho, čo siaha na ich tabule hodnôt, bije do nich, rozbíja: – to však je ten, čo tvorí.
Pozrime sa na tých veriacich všetkých vier! Koho najväčšmi nenávidia? Toho, čo siaha na ich tabule hodnôt, bije do nich, rozbíja: – to však je ten, čo tvorí.
Kto tvorí, hľadá druhov a nie mŕtvoly alebo stáda či veriacich. Kto tvorí, hľadá tvorivých spoločníkov, ktorí nové hodnoty píšu na nové tabule.
Kto tvorí, hľadá druhov a spoločníkov na žatvu: lebo všetko mu dozrieva na žatvu. No chýba mu sto kosákov, a tak len vytrháva klasy a je mrzutý.
Kto tvorí, hľadá druhov a takých, čo si vedia nabrúsiť svoje kosáky. Budú ich nazývať ničiteľmi a opovrhovateľmi dobrom i zlom. Ale sú to oni, čo žnú a majú sviatok.
Tvorivých spoločníkov hľadá Zarathustra, spoločníkov do žatvy aj na oslavu: čo ho je po stáde a pastieroch a mŕtvolách !
A ty, prvý môj druh, maj sa! Dobre som ťa pochoval do tvojho dutého stromu, dobre som ťa schoval pred vlkmi.
No lúčim sa s tebou, je čas. Medzi zorou a zorou mi svitla nová pravda.
Nebudem pastierom ani hrobárom. K ľudu sa už ani neozvem: naostatok som vravel s mŕtvym.
Pridám sa k tvorivým, zapáleným, oslavujúcim: ukážem im dúhu a všetky stupne nadčloveka.
Zaspievam svoju pieseň pustovníkom a osamelým; a kto má ešte uši pre neslýchané, toho srdce obťažkám svojím šťastím.
Idem za svojím cieľom, držím svoj krok, váhavých a ťarbavých preskočím. Nech je teda môj krok ich koncom.“
Tak vravel Zarathustra k svojmu srdcu, keď slnko stálo na vrchole: a spýtavo sa pozrel do výšav – lebo nad sebou začul ostrý škrekot vtáka. A hľa! Orol krúžil vzduchom v širokých oblúkoch a na ňom visel had, no nie ako korisť, ale ako priateľ: držal sa obtočený okolo jeho krku.
„Sú to moje zvieratá! povedal Zarathustra a od srdca sa potešil.
Najhrdšie zviera pod slnkom a najbystrejšie zviera pod slnkom – vybrali sa na výzvedy.
Chcú zistiť, či ešte žije Zarathustra. Hej, som ešte nažive?
Zažil som viac nebezpečenstiev medzi ľuďmi ako medzi zvieratami, po nebezpečných cestách chodí Zarathustra. Nech ma vedú moje zvieratá!“
Keď Zarathustra toto dopovedal, spomenul si na slová svätca z lesa, vzdychol si a takto sa privravel k svojmu srdcu:
Kiež by som bol múdrejší! Kiež by som bol múdry od prirodzenosti, ako môj had!
To však žiadam nemožné: preto prosím svoju hrdosť, aby vždy kráčala spolu s mojou múdrosťou!
A ak ma raz moja múdrosť opustí: – ach, tak rada odlieta! – kiež by potom moja hrdosť lietala aj s mojím bláznovstvom!“
– Tak sa začal Zarathustrov zánik.
ZARATHUSTROVE REČI
Predstavujem vám ducha v troch podobách: ako sa duch stáva ťavou, ťava levom a napokon lev dieťaťom.
S mnohými ťažkosťami sa stretáva duch, silný, nosný duch, v ktorom prebýva úcta: po ťažkom a najťažšom prahne jeho sila.
Čo je ťažké, pýta sa nosný duch a kľaká podobne ako ťava, chce, aby sa naň veľa naložilo.
Čo je najťažšie, bohatieri, pýta sa nosný duch, aby som sa na to podujal a tešil sa zo svojej sily?
Nie je to toto: ponížiť sa a tak zraniť svoju hrdosť? Dať sa blysnúť svojej ľahkomyseľnosti a tým sa vysmiať svojej múdrosti?
Či je to toto: rozlúčiť sa so svojím sporom, keď práve slávi svoje víťazstvo? Vystupovať na vysoké hory a tam pokúšať pokušiteľa?
Či je to toto: živiť sa žaluďmi a trávou poznania a za pravdu hladovať vo svojej duši?
Či je to toto: byť chorý a domov poslať utešiteľov a uzatvárať priateľstvá s hluchými, čo nikdy nepočujú, čo chceš?
Či je to toto: vstúpiť do špinavej vody, ak je to voda pravdy, a neodháňať od seba studené žaby ani horúce ropuchy?
Či je to toto: milovať tých, čo nami pohŕdajú, a podávať ruku strašidlu, keď nás chce naľakať?
Všetko toto najťažšie berie na seba nosný duch: podobný ťave, čo sa s nákladom náhli na púšť, aj on sa náhli na svoju púšť.
Ale na najosamelejšej púšti nastáva druhá premena: duch sa tu stáva levom, slobodu si chce ukoristiť a byť pánom vo svojej vlastnej púšti.
Svojho posledného pána si tu hľadá: chce sa pohnevať s ním aj so svojím posledným bohom, chce o víťazstvo zápasiť s veľkým drakom.
Kto je tým veľkým drakom, ktorého duch už nechce nazývať pánom a bohom? „Musíš“ sa volá veľký drak. Leví duch však hovorí „chcem“.
„Musíš“ mu leží v ceste, zlatom sa ligotajúce šupinaté zviera, a na každej šupine sa skvie „musíš“.
Tisícročné hodnoty sa blyštia na tých šupinách, a takto rečie najmocnejší z drakov: „Všetka hodnota vecí – blyští sa na mne.“
„Všetka hodnota už bola stvorená a všetka stvorená hodnota – som ja. Veru už nemá byť nijaké „chcem“!“ Tak vraví drak.
Bratia moji, načo je potrebný leví duch? Prečo nestačí vlečné zviera, ktoré vie odriekať sa a uctievať?
Tvoriť nové hodnoty – to ešte ani lev nevie: ale vytvoriť si slobodu na tvorbu nového – to levia sila dokáže.
K slobode dospieť a posvätnému Nie i k povinnosti: na to, bratia moji, treba leva.
Prisvojiť si právo na nové hodnoty – je najhoršie násilie pre nosného a úctivého ducha. Veru, je to preň krádež a vec lúpežnej šelmy.
Ako najposvätnejšie mal kedysi v láske svoje „musíš“: teraz je aj v najposvätnejšom nútený nachádzať blud a svojvôľu, aby si osvojil oslobodenie od svojej lásky: leva treba na takúto lúpež.
Ale povedzte, bratia moji, čo dokáže dieťa, ale ani lev nedokázal? Prečo sa má lúpežný lev stať ešte dieťaťom?
Dieťa je nevinnosť a zabudnutie, nový začiatok, hra, je samo sa krútiace koleso, je prvý pohyb, je posvätné Áno.
Áno, bratia moji, na hru tvorby je potrebné posvätné Áno: potom chce duch svoju vlastnú vôľu, vytvorí si svoj vlastný svet a stratí sa pre svet.
Tri premeny ducha som vám predstavil: ako sa duch stal ťavou, ťava levom a napokon lev dieťaťom. –
Tak vravel Zarathustra. Zdržoval sa vtedy v meste, ktoré sa volá: pestrá krava.
O KATEDRÁCH CNOSTI
Vychvaľovali Zarathustrovi učenca, ktorý vraj dobre vie hovoriť o spánku i cnosti: vraj si ho za to veľmi vážia a odmeňujú a všetci mladíci vraj sedia pred jeho učiteľským stolcom. Zarathustra za ním šiel a s mladíkmi sedel pred jeho stolcom. A takto vravel ten Mudrc:
Úctu a bázeň treba mať pred spánkom! To je najdôležitejšie! A treba sa vyhýbať všetkým, čo zle spia a ponocujú!
Spánok si ctí aj zlodej: vždy sa tíško zakráda nocou. Nehanebný je však strážca noci, čo trúfalo nosí svoj roh.
Spať nie je malé umenie: ťažké je už, kvôli tomu celý deň bdieť.
Desaťkrát denne sa premôž: To ťa dobre unaví a je ako mak pre tvoju dušu.
Desaťkrát sa so sebou zmier: lebo sporiť sa je mrzuté a nezmierený spí zle.
Desatoro právd nájdi každý deň: ináč i v noci budeš hľadať pravdu a duša ti zostane lačnou.
Desaťkrát sa cez deň zasmej a buď veselý: inakšie ťa v noci vyruší žalúdok, ten otec mrzutostí.
Je len neveľa tých, čo to zmôžu: treba mať všetky cnosti, aby si dobre spal. Nedopustím sa krivého svedectva? Nescudzoložím?
Nepožiadam ženy svojho blížneho? To všetko by sa zle znášalo s dobrým spánkom.
A aj kto má všetky cnosti, musí ešte čosi vedieť: poslať svoje cnosti v pravý čas spať.
Aby sa medzi sebou nehašterili, tie počestné ženičky! A to o teba, nešťastník!
Pokoj s bohom aj so susedom: tak to má rád dobrý spánok. A pokoj ešte aj so susedovým čertom! Lebo inakšie ťa tiež bude v noci obchádzať.
Úctu a poslušnosť voči vrchnosti: aj voči vrchnosti skrivodlivej! Tak to má rád dobrý spánok.
Či ja môžem za to, že moc rada chodí na krivých nohách?
Najlepším pastierom nech je vždy ten, čo svoju ovcu vyvedie na najzelenšiu lúku. To sa znáša s dobrým spánkom.
Nechcem veľa pôct, ani veľké poklady: z toho je zápal sleziny. Ale zle sa spí bez dobrého mena a bez malého pokladu.
Malá spoločnosť je mi vítanejšia než zlá: len nech príde a odíde v pravý čas. To prospieva dobrému spánku.
Veľmi sa mi páčia aj chudobní duchom: podporujú spánok. Sú blažení, najmä ak sa im dáva vždy za pravdu.
Tak sa míňa cnostnému deň. A keď príde noc, starostlivo dbám, aby som spánok neprivolával. Nemá rád volanie spánok, ten pán cností.
Ale premýšľam, čo som cez deň urobil a premyslel. Pokým to takto prežúvam, kladiem si trpezlivo ako krava otázku, načo bolo treba tých tvojich desať premáhaní?
A načo bolo tých desatoro uzmierení a desatoro právd a desatoro veselostí, ktoré oblažili moje srdce?
Kým o tom uvažujem, kolíše ma štyridsať myšlienok, až ma zrazu prepadne nevolaný spánok, , pán cností.
Spánok mi zaklope na oko: oko oťažie. Spánok sa dotkne mojich úst: zostanú otvorené.
Veru, na mäkkých podošvách ku mne prichádza ten najmilší zlodej a ukradne mi moje myšlienky: a ja tu stojím hlúpo ako ten stolec.
No dlho už nestojím: už ležím. –
Keď Zarathustra počul učenca takto vravieť, zasmial sa v hĺbke srdca: lebo mu svitlo svetlo. A takto prevravel k svojmu srdcu:
Blázon je pre mňa tento učenec so svojimi štyridsiatimi myšlienkami: verím však, že sa dobre vyzná v spaní.
Šťastný už, kto býva blízko tohto učenca! Taký spánok je nákazlivý, prerazí aj cez hrubú stenu.
Čaro spočíva aj v jeho učiteľskom stolci. A mladíci nie nadarmo sedeli pred tým hlásateľom cnosti.
Jeho múdrosť znie: bdej, aby si dobre spal. A veru, keby bol život bez zmyslu a keby som musel voliť len nezmysel, bol by to aj pre mňa najprijateľnejší nezmysel.
Teraz už naozaj chápem, čo sa kedysi predovšetkým hľadalo, keď hľadali učiteľov cností. Dobrý spánok sa hľadal a k tomu pár ako mak kvitnúcich cností!
Pre všetkých tých vychvaľovaných mudrcov školských katedier bol múdrosťou spánok bez snov: nepoznali nijaký lepší zmysel života.
Aj dnes sa ešte nájdu niekoľkí ako ten hlásateľ cnosti, a nie sú vždy takí poctiví: no ich čas prešiel. A neobstoja dlho: už tu ležia.
Blahoslavení títo ospalci: lebo čoskoro budú driemať. –
Tak vravel Zarathustra. –
Raz sa pokúsil aj Zarathustra o svoju vidinu zásvetia, ako všetci vyznávači druhého sveta. Svet sa mi vtedy zdal výplodom trpiaceho a zmučeného boha.
Snom sa mi vtedy zdal svet, a básňou nejakého boha; farebným dymom pred očami božského nespokojenca.
Dobro i zlo a slasť i strasť a ja i ty – všetko mi to pripadalo ako farebný dym pred očami pôvodcu. Tvorca chcel od seba odvrátiť zrak – a stvoril svet.
Pre trpiaceho je opojnou slasťou odvrátiť zrak od svojho utrpenia a stratiť sa sebe. Opojnou slasťou a strácaním sa sebe samému sa mi zdal kedysi svet.
Tento svet, večne nedokonalý, odraz večného rozporu a odraz nedokonalý – kedysi sa mi zdal opojnou slasťou pre svojho nedokonalého tvorcu: – tým sa mi zdal kedysi svet.
Tak som sa pokúsil aj ja o svoju vidinu zásvetia, ako tí, čo veria na onen svet po smrti. Naozaj mimo človeka?
Ach, bratia, boh, ktorého som stvoril, bol dielom človeka, bol šialenstvom človeka, rovnako ako všetci bohovia!
Človekom bol, len úbohou čiastkou človeka a jeho Ja: z môjho vlastného popola a žiaru povstalo toto strašidlo, pravdaže! Neprišlo mi z tamtoho sveta!
Čo sa stalo, bratia moji? Premohol som seba, trpiaceho, svoj vlastný popol som vynášal hore, postupoval som za jasnejším svetlom. A hľa! Tu sa mi to strašidlo stratilo!
Bolo by mi teraz utrpením, trýzňou by mi bolo, uzdravenému, veriť na také strašidlá: Už by mi to teraz bolo utrpením a ponížením. Nuž obraciam sa na tých, čo veria na druhý svet po smrti.
Utrpenie to bolo a bezmocnosť – to stvorilo všetky iné svety; a to krátke šialenstvo šťastia, ktoré okúsi len ten, kto trpí najviac.
Únava to bola, ktorá jedným jediným skokom, smrteľným skokom chce k poslednému cieľu, nešťastná nevedomá únava, ktorá už ani chcieť nechce; to stvorilo všetkých bohov a druhé svety.
Verte mi, bratia moji! Telo to bolo, ktoré si nad telom zúfalo – to šmátralo prstami umoreného ducha po posledných stenách.
Verte mi, bratia moji! Telo to bolo, ktoré si zúfalo nad zemou – to počulo prehovoriť k sebe útroby bytia.
A tu chcelo hlavou preraziť posledné steny, ba nielen hlavou – chcelo na druhú stranu, na „onen svet“.
Ale „onen svet“ je dobre skrytý pred človekom, ten vyľudnený neľudský svet, tá nebeská prázdnota; a útroby bytia vôbec nehovoria k človeku; ak, tak len prostredníctvom človeka.
Veru, ťažko dokázať všetko bytie a ťažko ho priviesť k reči. Povedzte mi, bratia moji, či nie je to najčudnejšie zo všetkého aj najlepšie dokázané?
Áno, toto Ja a rozpor tohto Ja a jeho zmätok hovoria o svojom bytí ešte najpoctivejšie: to tvoriace, chcejúce a hodnotiace Ja , ktoré je mierou a hodnotou vecí.
A toto najpoctivejšie bytie, to Ja – hovorí o tele a chce ešte telo, dokonca aj keď básni a rojčí a trepoce polámanými krídlami.
Učí sa stále poctivejšie hovoriť, – to Ja: a čím viac sa učí, tým viac slov a uznania nachádza pre telo a zem.
Novej hrdosti ma naučilo moje Ja a tú ja učím ľudí: aby už nestrkali hlavu do piesku nebeských záležitostí, ale aby ju slobodne niesli, tú svoju pozemskú hlavu, v ktorej spočíva zmysel zeme!
Novej vôli učím ľudí: aby prijali cestu, po ktorej šiel človek naslepo, aby ju schvaľovali a nemotali sa už po nej ako chorí a zomierajúci!
Boli to chorí a zomierajúci, čo pohŕdali telom aj zemou a vymysleli nebesá a spásne kropaje krvi: ale aj tie sladké a temné jedy vzali z tela a zo zeme!
Svojej biede chceli ujsť, a hviezdy im boli ďaleko. I vzdychali: „Ó, keby tak jestvovali nebeské cesty, ktoré by nás previedli do iného bytia a šťastia!“ – a tak si vymysleli svoje úniky a krvavé moky.
Teraz si títo nevďačníci pripadali povznesení nad svoje telo aj nad túto zem. Ale komu vďačili za kŕč i rozkoš povznesenia? Svojmu telu a tejto zemi.
Láskavý je Zarathustra k chorým. Naozaj sa nehnevá na ich spôsoby útechy a nevďaku. Nech sa uzdravujú, nech sa prekonávajú, nech sa upínajú k vznesenejšiemu telu!
Zarathustra sa nehnevá ani na uzdravujúceho sa, ktorý sa nežne obracia za svojím bludom a o polnoci sa plazí okolo hrobu svojho boha: ale aj jeho slzy sú mi len chorobou a chorým telom.
Mnoho chorých bolo vždy medzi básnikmi a hľadačmi boha; divo nenávidia mysliteľov a aj najmladšiu cnosť, ktorej meno je: poctivosť.
Stále sa obzerajú dozadu po temných časoch: vtedy však blud a viera boli čosi iné: zúrivý rozum bol bohorovnosťou a pochybovať bolo hriechom.
Veľmi dobre poznám tých bohorovných: chcú, aby sa v nich verilo a aby pochybovať bolo hriechom. Veľmi dobre tiež viem, v čo najväčšmi veria sami.
Veru nie na iný svet a na spásne kropaje krvi: aj oni najväčšmi veria v telo, ich vlastné telo je im nadovšetko.
Ale pre nich je chorľavé: radi by vyskočili z kože. Preto počúvajú kazateľov smrti a sami kážu o záhrobí.
Radšej vy, bratia moji, počúvajte hlas zdravého tela: je to poctivejší a čistejší hlas.
Poctivejšie a čistejšie hovorí zdravé telo, dokonalé a pravé: a hovorí o zmysle zeme. –
Tak vravel Zarathustra.
O TÝCH, ČO POHŔDAJÚ TELOM
Aj tým, čo pohŕdajú telom, chcem povedať svoje slovo. Nechcem, aby menili seba či iných, len vlastnému telu nech dajú zbohom – a tak onemejú.
„Som telo a duša“ – hovorí dieťa. A prečo nehovoriť, ako vravia deti?
Dospelý a skúsený však povie: Telo som skrz-naskrz a nič než telo; duša je len slovo pre čosi na tele.
Telo je veľký rozum, množina s jedným zmyslom, vojna aj mier, jeden košiar a jeden pastier.
Nástrojom svojho tela, brat môj, je aj tvoj malý rozum, ktorý nazývaš „duchom“, malý nástroj, hračka tvojho veľkého rozumu.
Hovoríš „ja“ a si hrdý na toto slovo. Ale väčšia vec – hoci tomu nechceš veriť – je tvoje telo a jeho veľký rozum: to je to ja nie podľa slov, ale podľa činov.
Čo zmysly cítia, čo poznáva duch, nemá nikdy cieľ v nich samých. To len zmysel a duch ti nahovárajú, že sú cieľom všetkých cieľov: také sú márnomyseľné.
Nástrojom a hračkou je zmysel aj duch: až za nimi tkvie prapodstata. Prapodstata hľadá aj očami zmyslov, načúva aj ušami ducha.
Prapodstata stále načúva a hľadá: porovnáva, prekonáva, dobýja, borí. Vládne a ovláda aj Ja.
Za tvojimi myšlienkami a citmi, brat môj, stojí mohutná vládkyňa, neznáma múdra bytosť – nazýva sa prapodstata. V tvojom tele prebýva, je tvojím telom.
V tvojom tele je viac rozumu ako v tvojej najlepšej múdrosti. A kto vie, na čo potrebuje tvoje telo práve tvoju najlepšiu múdrosť?
Tvoja prapodstata sa smeje tvojmu „Ja? aj jeho pyšným skokom. „Čím sú mi tie skoky a vzlety myšlienky? prihovára sa sebe. Sú okľukou k môjmu účelu; na povrázku si vediem svoje ja a našepkávam mu jeho pojmy.“
Prapodstata vraví k Ja: „Tu cíť bolesť!“ A ono tu trpí a premýšľa, ako by už netrpelo – a preto má premýšľať.
Prapodstata vraví k Ja: „Tu cíť rozkoš!“ Tu sa ono teší a premýšľa, ako by sa ešte často tešilo – a práve preto má premýšľať.
Tým, čo opovrhujú telom, chcem povedať slovo. Z ich opovrhovania pochádza ich uctievanie. Čo vytvorilo uctievanie a opovrhovanie a hodnotu a vôľu?
Tvorivá prapodstata si vytvorila uctievanie a opovrhovanie, stvorila si slasť aj strasť. Tvorivé telo si stvorilo ducha ako ruku svojej vôle.
Ešte aj vo svojej márnivosti a vo svojom opovrhovaní, vy opovrhovatelia telom, slúžite svojej prapodstate. Vravím vám: vaša prapodstata sama chce zomrieť a odvracia sa od života.
Už nemá síl robiť, čo by najradšej chcela – tvoriť nad seba samu. To chce najradšej, to je celá jej blčiaca túžba.
Ale teraz je na to už prineskoro – preto chce vaša prapodstata zaniknúť, vy opovrhovatelia telom.
Zaniknúť chce vaša prapodstata, a preto ste sa stali opovrhovateľmi telom! Lebo už nemáte dosť síl, aby ste tvorili nad seba samých.
A preto sa teraz hneváte na život aj na zem. Nevedomá závisť je v mrzutom pohľade vášho opovrhovania.
Nejdem ja vašou cestou, opovrhovatelia telom! Vy mi nie ste mostmi k nadčloveku! –
Tak vravel Zarathustra.
O SLASTIACH A STRASTIACH
Brat môj, ak máš cnosť a ak je to tvoja cnosť, nedelíš sa o ňu s nikým.
Pravdaže, chceš jej dať meno a maznať sa s ňou; chceš ju potiahnuť za ucho a pohrávať sa s ňou.
A hľa! Naraz sa o jej meno delíš s ľudom, a tak si sa vo svojej cnosti stal ľudom a stádom!
Lepšie by si urobil, keby si povedal: „Nevysloviteľné a bezmenné je, čo pôsobí mojej duši strasť a slasť a čo je aj hladom mojich útrob.“
Tvoja cnosť nech je privznešená na dôvernosť mien: a ak už o nej musíš hovoriť, nehanbi sa pri nej jachtať.
Teda hovor a jaktaj sa: „To je moje dobro, to ja milujem, mne sa to tak celkom páči, ja chcem len také dobro.
Nerob z toho boží zákon, nerob z toho ľudský poriadok a ľudskú nevyhnutnosť: nech ti to nie je smerovník, čo ukazuje k nadsvetiam a rajom.
Je to pozemská cnosť, ktorú milujem: je v nej málo múdrosti a pramálo rozumu všetkých ľudí.
Ten vták si však pri mne uvil hniezdo: preto ho milujem a hladkám – teraz sedí pri mne na svojich zlatých vajciach.“
Tak sa zajakaj a chváľ si svoju cnosť.
Kedysi si mal vášne a nazýval si ich zlými. Ale teraz už máš len svoje cnosti: vyrástli z tvojich náruživostí.
Svoj najvyšší cieľ si kládol týmto vášniam na srdce: tak sa stali tvojimi cnosťami a slasťami.
A aj keby si bol z rodu zlostníkov, rozkošníkov alebo besných po viere či pomstychtivých:
nakoniec sa všetky tvoje vášne stali cnosťami a všetci tvoji čerti anjelmi.
Kedysi si mal vo svojej pivnici divých psov: ale napokon sa zmenili na vtáčikov a ľúbezných speváčikov.
Zo svojich jedov si pripravil balzam; dojil si svoju kravu mrzutosť, – teraz piješ sladké mlieko jej vemena.
A nič zlého už z teba odteraz nerastie, iba ak zlo, čo vzišlo zo zápasu tvojich cností.
Brat môj, ak máš šťastie, máš jednu cnosť, a nie viacero: tak ľahšie prejdeš cez most.
Mať mnoho cností je vyznamenaním, ale je to ťažký údel; nie jeden šiel na púšť a zabil sa, lebo ho unavilo byť bojom a bojiskom cností.
Brat môj, no či vojna a boj sú zlé? Nevyhnutné je toto zlo, ako nevyhnutné sú medzi tvojimi cnosťami závisť, nedôvera i ohováračka.
Pozri, ako dychtí každá z tvojich cností po tom najvyššom: chce celého tvojho ducha, aby bol jej hlásateľom, chce celú tvoju silu v hneve, v nenávisti aj láske.
Každá cnosť žiarli na inú cnosť a žiarlivosť je hrozná vec. Aj cnosti môžu od žiarlivosti zahynúť.
Koho obklopuje plameň žiarlivosti, ten ako škorpión nakoniec sám proti sebe namieri otrávené žihadlo.
Ach, brat môj, ešte si nikdy nepozoroval, ako cnosť sama seba očierňuje a prebodáva?
Človek je niečo, čo musí byť prekonané: preto miluj svoje cnosti: lebo na ne zahynieš. –
Tak vravel Zarathustra.
O BLEDOM ZLOČINCOVI
Nechcete zabíjať, vy sudcovia a obetujúci, kým zviera neprikývne? Hľa, ten bledý zločinec prikývol: v oku sa mu zračí veľké pohŕdanie.
„Moje ja je čosi, čo má byť prekonané: moje Ja je mi veľkým pohŕdaním človekom“: to hovorí z toho oka.
Že sa sám odsúdil, to bola jeho najvyššia chvíľa: nepustite povzneseného zase späť do jeho nížiny!
Pre toho, čo sám sebou tak trpí, niet vykúpenia – len rýchla smrť.
Vaše zabíjanie, sudcovia, nech je súcitom, nie pomstou. A pri zabíjaní dbajte, aby ste sami ospravedlňovali život!
Nestačí zmieriť sa s tým, koho zabíjate. Váš zármutok nech je láskou k nadčloveku: tým ospravedlníte, že sami ste ešte nažive!
„Nepriateľ“, máte vravieť, nie však „zlosyn“; „chorý“ máte vravieť, nie však „ničomník“; „blázon“ máte vravieť, nie však „hriešnik“.
A ty, červený sudca, keby si ty nahlas povedal, čo všetko si už spáchal v myšlienkach, každý by kričal: „Preč s týmto bahnom a s týmto jedovatým červom!“
Ale iná vec je myšlienka, iná vec je skutok, a iná vec je obraz skutku. Nespája ich koleso dôvodov.
Obraz zavinil, že zbledol ten bledý človek. Vzišiel z toho istého ako jeho skutok, keď ho páchal: nezniesol však jeho obraz, keď už bol spáchaný.
Stále sa potom videl ako páchateľ jedného skutku. Nazývam to šialenstvom: výnimka sa mu zvrtla na podstatu.
Seknutie zmámi sliepku; rana, ktorú uštedril, zmárnila jeho slabý rozum – nazývam to šialenstvom po čine.
Počujte, sudcovia! Je aj iné šialenstvo: šialenstvo pred činom. Ach, nevnikli ste mi dosť hlboko do tejto duše!
Takto vraví červený sudca: „Prečo vraj vraždil tento zločinec? Zachcelo sa mu lúpiť.“ Ja vám však hovorím: jeho duši sa zachcelo krvi, nie lúpeže: smädilo ho po šťastí noža!
Jeho slabý rozum však nepochopil toto šialenstvo a prevravel ho: „Čo tam po krvi!“ vravel. „Nespáchaš pri tom aspoň lúpež? Nepomstíš sa?“
A on poslúchol svoj slabý rozum: ako olovo naň doľahla jeho reč – tak lúpil a vraždil. Nechcel sa hanbiť za svoje šialenstvo.
A teraz zase na ňom leží olovo jeho viny, jeho rozum je znovu taký stuhnutý, taký ochromený, taký ťažký.
Keby len mohol hlavou potriasť, odpadlo by to jeho bremeno: kto však potrasie touto hlavou?
Čím je tento človek? Kopa chorôb, ktoré duchom siahajú do sveta: tam chcú získať svoju korisť.
Čím je tento človek? Klbkom divých hadov, ktoré len zriedka majú v sebe samých pokoj – rozliezajú sa teda a po svete zhľadúvajú korisť.
Pozrite na toto biedne telo! Čím trpelo a po čom prahlo, to si vysvetľovala táto biedna duša – vysvetľovala to ako rozkoš z vraždy a túžbu po šťastí noža.
Kto teraz ochorie, toho prepadá zlo, ktoré je teraz zlé: chce ublížiť tým, čo ubližuje jemu. Ale bývali iné časy, iné bolo aj dobro a zlo.
Kedysi bolo zlé pochybovať a chcieť preniknúť do svojho vnútra. Vtedy sa chorý stával kacírom a čarodejnicou: ako kacír a čarodejnica znášal utrpenie a chcel ho aj spôsobiť.
To však nelahodí vašim ušiam: vraj to škodí vašim dobrým ľuďom, vravíte mi. Ale čo je mňa po vašich dobrých ľuďoch!
Mnoho vecí na vašich dobrých ľuďoch sa mi hnusí, no naozaj nie ich zlo. Veď by som si prial, aby ich pochytilo šialenstvo, na ktoré by zahynuli ako tento bledý zločinec!
Prial by som si, veru, aby sa ich šialenstvo nazývalo pravdou, vernosťou, spravodlivosťou; oni však majú svoju cnosť, a to aby dlho, hoci aj biedne, žili.
Som zábradlím nad bystrinou: nech sa ma chytí, kto môže! Vašou berlou však nie som. –
Tak vravel Zarathustra.
O ČÍTANÍ A PÍSANÍ
Zo všetkého, čo sa napísalo, milujem len to, čo je napísané vlastnou krvou. Píš krvou: a zistíš, že krv je duch.
Nie je ľahké porozumieť cudzej krvi: nenávidím čítajúcich zaháľačov.
Kto pozná čitateľov, nič pre nich nerobí. Ešte jedno storočie čitateľov – a aj sám duch zatuchne.
To, že každý sa môže naučiť čítať, pokazí nakoniec nielen písanie, ale aj myslenie.
Kedysi bol duch bohom, potom sa stal človekom a teraz sa stáva dokonca chamraďou.
Kto píše krvou a s rozmyslom, nechce, aby ho čítali, ale aby sa ho učili naspamäť.
V horách je najbližšia cesta z vrcholu na vrchol: ale na to musíš mať dlhé nohy. Výpovede majú byť vrcholy: a tí, ku ktorým sa hovorí, majú byť veľkí a povznesení.
Vzduch riedky a čistý, nablízku nebezpečenstvo a v duchu samá radostná zloba: to všetko sa spolu dobre znáša.
Chcem mať okolo seba škriatkov, lebo som odvážny. Odvaha, ktorá zdoláva príšery, sama si vytvára škriatkov – odvaha sa chce smiať.
Už s vami necítim: toto mračno, ktoré vidím pod sebou, táto čierňava a ťažoba, z ktorých sa smejem – práve to je mračno vašich búrok.
Hľadíte do výšav, keď túžite po povznesení. No ja hľadím do hĺbky, lebo povznesený som.
Kto z vás sa vie smiať a zároveň byť povznesený?
Kto vystupuje na najvyššiu horu, smeje sa všetkým smutnohrám aj smutnovážnostiam.
Odvážnych, bezstarostných, výsmešných, násilníckych – takých nás chce mať múdrosť: je to žena a vždy miluje len bojovníka.
Vravíte mi: „Ťažko je znášať život.“ Ale načo by vám bola dopoludnia vaša pýcha a večer zas vaša skľúčenosť?
Ťažko je znášať život: len mi nebuďte takí rozmaznaní! Všetci spolu sme pekní nákladní somári a somárice.
Čo máme spoločné s ružovým púčikom, ktorý sa chveje, že mu kvapka rosy spočinie na tele?
Je to pravda: milujeme život nie preto, že sme si navykli na život, lež na milovanie.
Vždy je kus bláznovstva v láske. Ale aj vždy kus rozumu v bláznovstve.
A aj mne, ktorý žičím životu, sa vidí, že motýľ i bublina a všetko, čo sa im podobá medzi ľuďmi, vedia o šťastí najviac.
Vidieť, ako sa trepocú tie pochabé, pôvabné, pohyblivé dušičky – to zvádza Zarathustru k slzám a piesňam.
Len v toho boha by som veril, čo by vedel tancovať.
A keď som zbadal svojho diabla, zistil som, že je vážny dôkladný, hlboký, slávnostný: bol to duch ťažoby – on všetko privedie k pádu.
Nie hnevom, ale smiechom sa zabíja. Hor sa, zabime ducha ťažoby!
Naučil som sa chodiť: od tých čias sa nebránim behu. Naučil som sa lietať: od tých čias nechcem , aby do mňa niekto strkal, že už sa mám pohnúť.
Teraz som ľahký, teraz letím, teraz pod sebou seba vidím, teraz boh vo mne tancuje. –
Tak vravel Zarathustra.
O STROME NA HORE
Zarathustrov zrak postrehol, že istý mladík sa mu vyhýba. A keď raz večer kráčal sám horami okolo mesta, ktoré sa volalo „strakatá krava“, tu, hľa, stretol toho mladíka, ako sedí opretý o strom a smutne hľadí do údolia. Zarathustra oprel ruku o kmeň, pri ktorom mladík sedel, a takto prevravel:
Keby som týmto stromom chcel zatriasť svojimi rukami, nedokázal by som to.
No vietor, aj keď ho nevidíme, ním lomcuje a ohýba ho, ako len chce. Neviditeľné ruky nás najväčšmi trápia a ohýbajú.“
Tu povstal mladík, ohromený, a vraví: „počujem Zarathustru a práve som naňho myslel.“ Zarathustra odvetil:
„Prečo si sa toho zľakol? – Veď s človekom je to ako so stromom.
Čím väčšmi siaha po výškach a slnečnom jase, tým väčšmi sa jeho korene predierajú dolu do zeme, do temna, do hlbín – do zla.“
„Áno, do zla! skríkol mladík. Ako je možné, že si odhalil moju dušu?“
Zarathustra sa usmial a povedal: „Mnohé duše nebudú nikdy odhalené, ak ich predtým neobjavia.“
„Áno, do zla, skríkol mladík ešte raz.
Povedal si pravdu, Zarathustra. Odkedy mierim do výšok, sám si už neverím, ani mi už nikto nedôveruje – prečo sa to len deje?
Veľmi rýchlo sa mením: môj dnešok popiera môj včerajšok. Často preskakujem schody, keď stúpam hore – to mi žiaden schod neodpustí.
Keď som hore, vždy vidím, že som sám. Nikto so mnou nehovorí, chvejem sa chladom samoty. Čo len tam hore chcem?
Moje pohŕdanie a moja túžba rastú súčasne: čím vyššie stúpam, tým väčšmi pohŕdam tým, čo vystupuje. Čo len tam hore chcem?
Ako sa hanbím za svoje stúpanie a potkýnanie! Ako sa smejem svojmu prudkému dychčaniu! Ako nenávidím toho, čo lieta! Aký som unavený v tej výške!“
Tu sa mladík odmlčal. Zarathustra hľadel na strom, pri ktorom stáli, a takto prevravel:
Tento strom tu stojí osamelo na horách; vyrástol vysoko nad ľudí i zver.
A keby chcel hovoriť, nemal by nikoho, kto by mu rozumel: tak vysoko vyrástol.
Teraz čaká a čaká – na čo len čaká? Usadil sa príliš blízko mračien: čaká na prvý blesk?
Keď Zarathustra toto vyriekol, zvolal mladík s prudkými pohybmi: „Áno, Zarathustra, hovoríš pravdu. Túžil som po svojom zániku, keď som chcel do výšky, a ty si blesk, na ktorý som čakal! Pozri, čo som ešte, odkedy si sa nám zjavil? Závisť voči tebe je to, čo ma zničilo!“ To povedal mladík a usedavo sa rozplakal. Zarathustra ho však objal a odvádzal so sebou.
A keď už chvíľu šli, začal Zarathustra takto hovoriť:
Trhá mi to srdce. Lepšie ako tvoje slová, mi vraví tvoje oko, v akom si nebezpečenstve.
Ešte nie si slobodný, ešte len hľadáš slobodu. Tvoje hľadanie ťa robí príliš nevyspaným a príliš bdelým.
Chce sa ti do voľnej výšky, tvoja duša prahne po hviezdach. Ale aj tvoje zlé pudy túžia po slobode.
Tvoje divé psy chcú na slobodu; radostne brešú vo svojej pivnici, keď sa tvoj duch pokúša zrušiť všetky väzenia.
Ešte si mi väzňom, čo si vymýšľa slobodu; ach, duša takých väzňov sa stáva bystrou, ale aj zradnou a zlou.
Očistiť sa musí aj ten, čo oslobodil svojho ducha. Ostalo na ňom ešte veľa väzenskej plesne: aj jeho oko sa musí očistiť.
Áno, poznám tvoje nebezpečenstvo. Ale pri svojej láske a nádeji ťa vyzývam: neodhoď svoju lásku a nádej!
Vznešeným sa ešte cítiš a vznešeným ťa ešte pociťujú aj ostatní, ktorí na teba žiarlia a zazerajú. Vedz, že vznešený je všetkým v ceste.
Aj dobrým stojí vznešený v ceste: a hoci mu vravia dobrý, chcú ho tým odstrániť.
Nové veci a novú cnosť chce stvoriť vznešený človek. Dobrý nadŕža starým veciam a staré chce zachovať.
No nebezpečenstvo pre vznešeného nie je v tom, že sa stane dobrým, ale že bude hrubý, posmešný a ničivý.
Ach, poznal som vznešených, ktorí stratili svoju najvyššiu nádej. A potom očierňovali všetky vznešené túžby.
Potom žili bezočivo v krátkych rozkošiach a už si nekládli ciele za hranicou jedného dňa.
„Aj duch je rozkoš“ – tak vraveli. No krídla ich ducha sa zlomili: ten sa teraz plazí naokolo a hlodavo poškvrňuje.
Kedysi si mysleli, že sa stanú hrdinami: teraz sú z nich požívačníci. Hrdina je pre nich postrach a hrôza.
Pri svojej láske a nádeji ťa však zaprisahám: nezavrhuj hrdinu vo svojej duši! Sväto sa drž svojej najvyššej nádeje!
Tak vravel Zarathustra.
O KAZATEĽOCH SMRTI
Sú kazatelia smrti: a zem je plná takých, ktorým treba kázať, aby sa odvrátili od žitia.
Zem je plná zbytočných, život je skazený ich nesmiernym množstvom. Kiež ich „večný život“ odvábi z tohto života!
„Žltí“: tak vravia kazateľom smrti, alebo „čierni“. Ale ukážem vám ich aj v iných farbách.
Sú to tie príšery, čo v sebe nosia šelmu a nemajú nijakú voľbu, iba ak požívačnosť a drásanie vlastného tela. A aj ich požívačnosť je drásaním vlastného tela.
Tie príšery sa ešte ľuďmi ani nestali: len nech si kážu odvrátenie sa od života a sami nech si zahynú!
Sú tu suchotinári duše: sotva sa narodia, už sa chystajú umierať a túžia po zvestovaní únavnosti.
Radi by boli mŕtvi a my by sme mali ich vôľu schvaľovať! Neopovážme sa budiť týchto mŕtvych a narušiť tieto živé truhly!
Stretne ich chorý, starec alebo nebožtík; tu hneď povedia: „Život je protivný.“
Ale protivní sú len oni a ich oko, ktoré vidí len jednu tvár bytia.
Zahalení v hustom smútku a bažiaci po drobných náhodách, čo prinášajú smrť: tak čakajú a zatínajú zuby.
Alebo aj: siahajú po sladkostiach a posmievajú sa svojej detinskosti; visia na svojom steble života a posmievajú sa, že ešte visia na steble.
Ich múdrosť znie: „Blázon, kto ostane nažive, ale my sme už takí veľkí blázni! A to je na živote práve to najbláznivejšie!“ –
„Život je len utrpenie“ – tak hovoria iní a neklamú: tak dbajte, aby už vás nebolo! Tak dbajte, aby už nebolo života, ktorý je len utrpením!
A takto nech znie učenie vašej cnosti: „Sám sa máš zabiť! Sám sa máš stadeto stratiť!“
„Rozkoš je hriech – hovoria jedni z tých, čo kážu smrť – odstúpme teda a neploďme detí.“
„Rodiť je namáhavé – hovoria druhí – tak načo ešte rodiť? Aj tak sa rodia už len nešťastníci.“ A aj to sú kazatelia smrti.
„Máme mať súcit – hovoria tretí. Berte, čo mám. Berte, čo som. Tým menej budem zviazaný so životom.“
Keby boli súcitní z hĺbky duše, znechutili by svojim blížnym život. Byť zlí – to by bola ich pravá dobrota.
Ale oni chcú vyviaznuť zo života: čo ich po tom, že iných svojimi reťazami a darmi pútajú ešte pevnejšie! –
A aj vy, pre ktorých je život divá práca a nepokoj: Nie ste veľmi unavení životom? Nie ste celkom zrelí na kázanie o smrti?
Vy všetci, ktorým je po chuti divá práca a čo je rýchle, nové, cudzie – zle znášate samých seba, vaša usilovnosť je útek a vôľa zabudnúť na samých seba.
Keby ste viac verili životu, menej by ste sa oddávali chvíli. Ale na čakanie nemáte v sebe dosť obsahu – ba ani na leňošenie!
Všade zaznieva hlas tých, čo kážu smrť: a zem je plná takých, ktorým treba kázať smrť.
Alebo „večný život“: to mi je jedno – len nech sa ta rýchlo poberú! –
Tak vravel Zarathustra.
O VOJNE A ĽUĎOCH VOJNY
Od našich najlepších nepriateľov a ani od tých, ktorých hlboko milujeme, nechceme, aby nás šetrili. Tak mi teda dovoľte povedať vám pravdu!
Bratia moji vo vojne! Hlboko vás milujem, som a bol som jeden z vás. A som aj váš najlepší nepriateľ. Tak mi teda dovoľte povedať vám pravdu!
Viem o nenávisti a závisti vášho srdca. Nie ste takí veľkí, aby ste nepoznali nenávisť a závisť. Buďte teda aspoň takí veľkí, aby ste sa za ne nehanbili!
A keď nemôžete byť svätcami poznania, buďte aspoň jeho bojovníkmi. To sú druhovia a predchodcovia takej svätosti.
Vidím veľa vojakov: rád by som videl veľa bojovníkov! Rovnošatou volajú, čo na sebe nosia: kiež nie je rovnaké, čo pod ňou skrývajú!
Buďte mi takí, ktorých oko stále striehne na nepriateľa – vášho nepriateľa. Z niektorých z vás srší nenávisť na prvý pohľad.
Svojho nepriateľa hľadajte, svoju vojnu veďte, a to za svoje myšlienky! A keď vaša myšlienka prehrá, nech nad tým víťazne zaplesá vaša poctivosť.
Mier máte milovať ako prostriedok na nové vojny. A krátky mier väčšmi ako dlhý.
Neradím vám prácu, lež boj. Neradím vám mier, lež víťazstvo. Vašou prácou nech je boj, vaším mierom víťazstvo!
Len ten môže mlčať a ticho sedieť, kto má šíp a luk: kto ich nemá, tára a vadí sa. Vaším mierom nech je víťazstvo!
Hovoríte, že dobrá vec aj vojnu posvätí? Ja vám vravím: dobrá vojna každú vec posvätí!
Vojna a odvaha urobili viac veľkých vecí ako láska k blížnemu. Nie váš súcit, ale vaša statočnosť doteraz zachraňovala tých, ktorých postihlo nešťastie.
Čo je dobré? pýtate sa. Byť statočný je dobré. Nech si dievčatká hovoria: „byť dobrý je to, čo je pekné a zároveň dojímavé.“
Hovoria o vás, že ste bez srdca: ale vaše srdce je číre a ja milujem hanblivosť vašej srdečnosti. Hanbíte sa za svoj príliv a iní sa hanbia za svoj odliv.
Ste škaredí? Nič to, bratia moji! Zahaĺte sa do vznešenosti, ktorá je plášťom škaredosti!
Ako vaša duša rastie, stáva sa spupnou, a vo vašej vznešenosti je zloba. Poznám vás.
V zlobe sa stretá spupnosť so slabošstvom. No nerozumejú si. Poznám vás.
Môžete mať len nepriateľov, ktorých treba nenávidieť, ale nie nepriateľov, ktorými by ste pohŕdali. Musíte byť hrdí na svojho nepriateľa: potom sú úspechy vášho nepriateľa aj vašimi úspechmi.
Vzbura – to je výsada otrokov. Vašou výsadou nech je poslušnosť! Aj vaše príkazy nech sú poslušné!
Dobrému bojovníkovi znie príjemnejšie „musíš“ než „chcem“. A všetko, čo vám je milé, dajte si prikázať!
Vaša láska k životu nech je láskou k vašej najvyššej nádeji: a vaša najvyššia nádej nech je najvyššou myšlienkou života!
Svoju najvyššiu myšlienku si však máte dať prikázať odo mňa – a tá znie: človek je niečo, čo má byť prekonané.
Tak si žite svoj život v poslušnosti a boji! Čo tam po dlhom živote! Ktorý bojovník chce, aby ho šetrili!
Ja vás nešetrím, ja vás hlboko milujem, bratia moji vo vojne! –
Tak vravel Zarathustra.
O NOVEJ MODLE
Niekde sú ešte národy a kmene, ale nie u nás, bratia moji: u nás sú štáty.
Štát? Čo je to? Teda dobre. Otvorte uši, poviem vám svoje slovo o smrti národov.
Štát sa nazýva najchladnejší zo všetkých chladných netvorov. Tak aj klame; z papule mu lezie takáto lož: „Ja, štát, som národ!“
To je lož! Tvorcovia to boli, čo vytvorili národy a zavesili nad ne vieru a lásku: tak slúžili životu.
Ničitelia sú to, čo davy vlákajú do pasce a nazvú ich štátom: zavesia nad nich meč a stovky požiadaviek.
Kde ešte je národ, nerozumie štátu a nenávidí ho ako bosoráctvo a prehrešenie sa proti mravom a spravodlivosti.
Toto znamenie vám dávam: každý národ hovorí svojím jazykom dobra i zla: sused tomu nerozumie. Svoju reč si národ vytvoril vo svojich mravoch a právach.
Ale štát klame všetkými jazykmi dobra aj zla; čokoľvek povie, klame – a čokoľvek má, to ukradol.
Falošné je na ňom všetko; ukradnutými zubami hryzie, zlomyseľník. Falošné sú aj jeho útroby.
Zmätok jazykov dobra i zla: toto znamenie vám dávam ako znamenie štátu. Veru, toto znamenie značí vôľu k smrti! Veru, privoláva kazateľov smrti!
Príliš veľa ľudí sa rodí: pre nadbytočných vynašli štát!
Pozrite len, ako ich k sebe vábi, tie nespočítateľné davy! Ako ich hlce, žuje a prežúva!
„Na zemi niet nič väčšieho než ja: som boží prst, čo robí poriadok“ – reve ten netvor. A na kolená padajú nielen tí, čo majú dlhé uši a krátky zrak!
Ach, aj vo vás, veľké duše, spriada svoje temné klamstvá! Ach, uhádne bohaté srdcia, ktoré sa rady rozdávajú!
Áno, aj vás uhádne, vy víťazi nad starým bohom! Unavili ste sa v boji, a teraz aj vaša únava slúži novej modle.
Hrdinami a čestnými by sa rada obklopila nová modla! Rada sa kúpe v slnečných lúčoch dobrých svedomí – tá studená potvora!
Všetko vám dá tá nová modla, ak sa jej budete klaňať,: a tak si kupuje lesk vašej cnosti a pohľad vašich hrdých očí.
Na vás chce navnadiť tie masy ostatných! Áno, pekelný kúsok tu pripravili, trójskeho koňa smrti rinčiaceho v paráde božských pôct!
Áno, vynašli tu masové umieranie, ktoré sa samo vydáva za život: veru, milostivá služba všetkým kazateľom smrti!
Štátom nazývam miesto, kde všetci pijú jed, dobrí aj zlí: štát je, kde sa sebe všetci strácajú, dobrí i zlí: štát je, kde pomalú samovraždu všetkých – volajú „život“.
Pozrite sa len na týchto zbytočných! Kradnú diela vynálezcov i poklady mudrcov: svoju krádež však volajú vzdelávaním – a všetko sa im stáva chorobou a trápením!
Pozrite sa len na týchto zbytočných! Stále sú chorí, zvracajú žlč a volajú to novinami. Požierajú sa a ani sa nevedia stráviť.
Pozrite sa len na týchto zbytočných! Hromadia bohatstvá a chudobnejú tým. Chcú moc a predovšetkým páku moci, veľa peňazí – tí chudáci!
Pozrite sa, ako sa len šplhajú, tieto vrtké opice! Lezú aj po sebe a tak sa strhávajú do bahna a do hlbín.
Všetci idú za trónom: to je ich mánia – akoby šťastie sedelo na tróne! Na tróne často sedí bahno – a aj trón je často na bahne!
Šialenci sú to všetci, šplhajúce opice a horlivci. Nevonia mi ich modla, tá studená potvora: nevoňajú mi všetci dokopy, tí modloslužobníci.
Bratia moji, chcete sa zadusiť vo výparoch z ich papúľ a ich žiadostivostí? To radšej rozbite obloky a vyskočte na voľný vzduch!
Vyhnite sa tomu zápachu! Zbavte sa modlárstva zbytočných ľudí!
Vyhnite sa tomu zápachu! Zbavte sa dymu tých ľudských obetí!
Pre veľké duše je zem ešte stále otvorená. Ešte je mnoho prázdnych miest pre samotárov aj dvojice, okolo ktorých vanie vôňa tichých morí.
Pre veľké duše je ešte otvorený slobodný život. Veru, čím má kto menej, tým menej je majetkom druhého: pochválená buď malá chudoba!
Tam, kde prestáva štát, až tam sa začína človek, ktorý nie je zbytočný: tam sa začína pieseň potrebnosti, tá jedinečná, nenahraditeľná melódia.
Tam, kde prestáva štát – veď sa tam pozrite, bratia moji! Vari ich nevidíte, tú dúhu, tie mosty nadčloveka?
Tak vravel Zarathustra.
O MUCHÁCH NA TRHU
Ujdi, priateľ môj, do svojej samoty! Vidím, aký si umorený hrmotom veľkých ľudí a doráňaný pichliačmi malých.
Dôstojne vedia s tebou mlčať lesy aj hory. Buď zase ako strom, ktorý máš rád, ako ten košatý strom, čo tíško visí nad morom a počúva.
Kde sa končí samota, tam sa začína trh: a kde sa začína trh, tam sa začína aj hrmot veľkých hercov a hmýrenie jedovatých múch.
Ani najlepšie veci vo svete neplatia, ak sa nenájde niekto, kto ich predvedie: týchto predvádzačov má ľud za veľkých ľudí.
Ľud málo rozumie veľkým veciam, teda: tvorivým. Má však zmysel pre všetkých predvádzačov a hercov veľkých hier.
Svet sa krúti okolo vynálezcov nových hodnôt: – nebadateľne sa otáča. Ale okolo hercov sa krúti ľud aj sláva: taký je už „beh sveta“.
Herec má ducha, ale málo svedomia ducha. Verí vždy na to, čím najlepšie šíri vieru – vieru v seba!
Zajtra má novú vieru, pozajtra ešte novšiu. Zmysly má rýchle ako ľud, a premenlivý je ako počasie.
Prekrútiť – preňho je: dokázať. Poblázniť – preňho je: presvedčiť. A najlepší z najlepších dôvodov je preňho krv.
Pravdu, čo prenikne len do jemných uší, volá lžou a ničotou. Verí však len na bohov, čo narobia na svete veľký rozruch.
Trh je plný vznešených pajácov: – a ľud sa pýši svojimi velikánmi: to sú mu páni tejto chvíle.
No čas na nich nalieha: a oni naliehajú na teba. Aj od teba chcú počuť áno či nie. Beda, ak si chceš postaviť svoju stoličku medzi za a proti!
Na týchto bezvýhradných a naliehavých nežiarli, milenec pravdy! Pravda sa ešte nikdy nezavesila na rameno bezvýhradného.
Kvôli týmto nenazdajným sa vráť späť do svojej istoty: len na trhu ťa prepadajú ustavičným áno? či nie?
Pomaly si žijú všetky hlboké studne: dlho musia čakať, kým sa dozvedia, čo padlo do ich hĺbky.
Ďaleko od trhu a slávy sa rodí všetko veľké: ďaleko od trhu a slávy žili vždy vynálezcovia nových hodnôt.
Ujdi, priateľ môj, do svojej samoty: vidím, ako ťa doštípali jedovaté muchy. Ujdi ta, kde duje drsný, silný vzduch!
Ujdi do svojej samoty! Žil si príliš blízko pri malicherných a úbohých. Ujdi ich neviditeľnej pomste! Voči tebe nie sú nič než pomsta.
Nedvíhaj už ruku proti nim! Je ich bez počtu, a tvojím údelom nie je plašiť muchy.
Bez počtu sú títo malicherní a úbohí; a mnohým hrdým stavbám už kvapky dažďa a burina zapríčinili zánik.
Nie si skala, ale už ťa nahlodalo to množstvo kvapiek. Ešte sa mi dopukáš a rozpadneš od množstva kvapiek.
Vidím ťa utrápeného od jedovatých múch, vidím ťa do krvi doškrabaného na stovkách miest; a tvoja hrdosť sa ani nerozhnevá.
Chceli by od teba krv vo všetkej nevinnosti, po krvi prahnú ich bezkrvné duše – a preto pichajú vo všetkej nevinnosti.
Ale ty hlboký trpíš príliš hlboko aj pri malých ranách; a ešte než sa vyhojíš, lezie ti po ruke ten istý jedovatý červ.
Si príliš hrdý na to, aby si tých maškrtníkov pozabíjal. Daj si však pozor, aby ťa nezahubilo všetko to ich jedovaté bezprávie!
Bzučia okolo teba aj so svojou chválou: dotieravosť je ich chvála. Majú radi blízkosť tvojej pokožky a tvojej krvi.
Lichotia ti ako nejakému bohu či diablovi; žobronia pred tebou ako pred nejakým bohom či diablom. Čo na tom! Sú to žobroniaci lichotníci a nič viac.
Často sa ti predstavujú ako láskaví. To však vždy bola prefíkanosť zbabelcov. Veru, zbabelci sú múdri!
Veľa sa narozmýšľajú o tebe vo svojej úzkej duši – stále im pripadáš povážlivo. Všetko, o čom sa veľa uvažuje, stáva sa povážlivým.
Trestajú ťa za všetky tvoje cnosti. Zo zásady ti odpúšťajú – len tvoje omyly.
Keďže si láskavý a spravodlivej mysli, hovoríš: „Nevinní sú vo svojej malosti.“ Ich úzka duša však myslí: „Vinovatá je každá veľkosť.“
Hoci si k nim láskavý, cítia, že nimi opovrhuješ; a oplácajú ti tvoje dobro tajenou zlobou.
Tvoja mlčanlivá hrdosť je im vždy proti chuti; jasajú, ak si niekedy taký skromný, až si márnivý.
Čo na niekom postriehneme, to v ňom roznecujeme. Daj si teda pozor na malých!
Cítia sa pred tebou nepatrnými, a ich nízkosť tlie a rozhára sa proti tebe tajenou pomstou.
Postrehol si, koľkokrát onemeli, keď si k nim prišiel, a ako ich opúšťala sila, sťa dym zo zhasínajúceho ohňa?
Áno, priateľ môj, si zlým svedomím pre svojich blížnych; lebo nie sú ťa hodní. Preto ťa nenávidia a radi by pili tvoju krv.
Tvoji blížni budú stále jedovatými muchami; čo je na tebe veľké – už to ich musí robiť stále jedovatejšími a muchovatejšími.
Ujdi, priateľ môj, do svojej samoty a tam, kde duje drsný, silný vzduch! Nie je tvojím údelom plašiť muchy. –
Tak vravel Zarathustra.
O CUDNOSTI
Milujem les. V mestách sa zle žije: je tam príliš veľa smilníkov.
Či nie je lepšie padnúť do rúk vraha, ako do krážov smilnej ženy?
A len sa pozrite na týchto chlapov: ich oko to prezrádza – nepoznajú na svete nič lepšie ako ležať pri žene.
Bahno je na dne ich duše; a beda, ak ich bahno má ešte aj ducha!
Keby ste však boli dokonalí aspoň ako zvieratá! No ku zvieraťu patrí nevinnosť.
Radím vám, aby ste zabili svoje zmysly? Radím vám, aby vaše zmysly boli nevinné.
Radím vám, aby ste boli cudní? Cudnosť je pri niekom cnosť, ale pri mnohých skoro neresť.
Títo sú asi zdržanliví: ale suka zmyselnosť závistlivo zíza zo všetkého, čo robia.
Až do výšok ich cnosti a až do hĺbky studeného ducha ich sleduje to zviera a jeho nepokoj.
A ako slušne vie táto suka zmyselnosť žobrať o kúsok ducha, ak sa jej odoprie kúsok mäsa.
Máte radi smutnohry a všetko, čo chytá za srdce? Ale ja nedôverujem vašej suke.
Máte príliš kruté oči a žiadostivo vyzeráte trpiacich. Neprezliekla sa to len vaša zmyselnosť a nevydáva sa za súcit?
A aj toto podobenstvo vám poviem: nejeden z tých, čo chceli vyhnať svojho diabla, sám pri tom vošiel do bravov.
Komu padne cudnosť zaťažko, toho treba od nej odrádzať: aby sa mu nestala cestou do pekla – teda do bahna a ruje duše.
Hovorím o špinavostiach? To nie je pre mňa to najhoršie.
Poznávajúci do vody pravdy nerád vstupuje nie vtedy, keď je pravda špinavá, ale vtedy, keď je plytká.
Áno, niektorí ľudia sú z hĺbky duše cudní: majú láskavejšie srdce a smejú sa radšej a častejšie ako vy.
Smejú sa aj cudnosti a pýtajú sa: „Čo je to cudnosť?
Nie je cudnosť bláznovstvo? Ale toto bláznovstvo prišlo k nám, a nie my k nemu.
Ponúkli sme tomuto hosťovi príbytok a srdce: teraz u nás býva – nech si ostane, ako dlho chce.“ –
Tak vravel Zarathustra.
O PRIATEĽOVI
„O jedného je so mnou vždy viac“ – myslí si pustovník. „Stále jeden a jeden – nakoniec sú to dvaja.“
Ja a mňa sa so sebou stále veľmi horlivo rozprávajú: ako by sa to dalo vydržať, keby nebolo priateľa?
Pre pustovníka je priateľom vždy tretí: ten tretí je korok, ktorý nedovolí, aby hovor tých dvoch hlboko neklesol.
Ach, priveľa je hĺbok pre všetkých pustovníkov. Preto tak túžia po nejakom priateľovi a po jeho výšinách.
Naša viera v iných prezrádza, v čo by sme radi verili sami v sebe. Naša túžba po priateľovi je naša zradkyňa.
A láskou často chceme len prekonať závisť. A často niekoho napadneme a urobíme si z neho nepriateľa, aby sme zatajili, že možno napadnúť nás.
„Buď mi aspoň nepriateľom!“ hovorí ozajstná úcta, ktorá sa neopovažuje prosiť o priateľstvo.
Kto chce mať priateľa, musí chcieť oňho aj vojnu viesť: a kto chce viesť vojnu, musí vedieť byť nepriateľom.
I vo svojom priateľovi cti si nepriateľa. Môžeš pred svojho priateľa predstúpiť bez toho, aby si k nemu nepristúpil?
Vo svojom priateľovi má mať človek svojho najlepšieho nepriateľa. Nech mu je tvoje srdce najbližšie, keď sa mu vzpieraš.
Nechceš mať pred svojím priateľom šaty? Pre tvojho priateľa má byť cťou, že sa mu dávaš, aký si? Veď za to ťa posiela do čerta!
Kto si nezachová tajomstvo, poburuje: máte teda dôvod báť sa nahoty! Áno, keby ste boli bohmi, smeli by ste sa hanbiť za svoje šaty!
Nemôžeš sa pre svojho priateľa dosť krásne vystrojiť: lebo mu máš byť šípom a túžbou po nadčloveku.
Videl si už svojho priateľa spať – aby si zistil, ako vyzerá? Veď čo je ináč priateľova tvár? Tvoja vlastná tvár v drsnom a nedokonalom zrkadle.
Videl si už svojho priateľa spať? Nezhrozil si sa, ako tvoj priateľ vyzerá? Ó, priateľ môj, človek je niečo, čo treba prekonať.
Priateľ má byť majstrom v domýšľaní a mlčaní: nie všetko musíš chcieť vidieť. Nech ti tvoj sen prezradí, čo robí tvoj priateľ pri bdení.
Uhádni v svojom súcite: aby si najskôr vedel, či si tvoj priateľ súcit želá. Možno má na tebe rád neskalené oko a pohľad večnosti
Súcit s priateľom nech sa skrýva pod tvrdou škrupinou, na ktorej by si si aj zub vylomil. Potom bude jemný a sladký.
Si svojmu priateľovi čistým vzduchom, samotou, chlebom a liekom? Niekto sa nezbaví vlastných reťazí, ale pre priateľa je vykupiteľom.
Si otrok? Tak nemôžeš byť priateľom. Si tyran? Tak nemôžeš mať priateľov.
Pridlho sa v žene skrýval otrok i tyran. Preto nie je žena dosiaľ schopná priateľstva: pozná len lásku.
V láske ženy je nespravodlivosť a slepota voči všetkému, čo nemiluje. A aj v povedomej láske ženy je ešte vždy popri svetle aj prepad a blesk a noc.
Žena nie je dosiaľ schopná priateľstva: ženy sú ešte stále mačky a vtáky. Alebo v najlepšom prípade kravy.
Žena nie je dosiaľ schopná priateľstva. Ale povedzte mi, chlapi, kto z vás je schopný priateľstva?
Ó, tá vaša úbohosť, chlapi, tá vaša lakomá duša! Čo vy dávate priateľovi, to ja dám aj svojmu nepriateľovi a neschudobniem preto.
Existuje kamarátstvo: kiež by raz bolo priateľstvo! –
Tak vravel Zarathustra.
O TISÍC A JEDNOM CIELI
Mnoho krajín videl Zarathustra aj mnoho národov: tak spoznal dobro aj zlo mnohých národov. Nenašiel Zarathustra na zemi väčšiu moc ako dobro a zlo.
Nemohol by žiť národ, ktorý by nehodnotil: ak sa však chce zachovať, nesmie hodnotiť tak, ako hodnotí sused.
Mnohé, čo jednému národu pripadalo dobré, inému bolo na posmech a potupu: to som zistil. Mnoho vecí som našiel, ktoré tu volali zlom a tam zdobili purpurovými poctami.
Sused nikdy nechápal suseda: jeho duša vždy žasla nad susedovým bludom a nad jeho zlobou.
Tabuľa hodnôt visí nad každým národom. Pozri, je to tabuľa jeho úsilí; pozri, je to hlas jeho vôle mať moc.
Chválitebné je, čo mu padne zaťažko; dobré je, čo je nevyhnutné a ťažké; a čo aj z najvyššej núdze vyslobodzuje, čo je vzácne a najťažšie – to sa velebí ako posvätné.
Čo mu zaisťuje vládu a víťazstvo a lesk, hoci to v susedovi vyvoláva hrôzu a závisť: to je preňho vysokým, za prvoradým, mierou a zmyslom všetkých vecí.
Veru, brat môj, ak raz spoznáš núdzu a zem a nebo a suseda niektorého národa: to už uhádneš zákonitosti jeho úsilí a prečo stúpa po tomto rebríku za svojou nádejou.
„Vždy máš byť prvý a prevýšiť ostatných: tvoja žiarlivá duša nemá milovať nikoho okrem priateľa“ – to rozochvelo dušu Gréka: to bola jeho cesta k veľkosti.
„Hovoriť pravdu a dobre narábať lukom a šípom“ – zdalo sa milé aj ťažké národu, z ktorého pochádza moje meno – meno, ktoré mi je milé aj ťažké.
„Otca i matku ctiť a z celej duše im byť oddaný“: túto zásadu si vytýčil iný národ a s ňou dosiahol moc a večnosť.
„Osvedčovať vernosť a kvôli nej dať do stávky česť aj krv i za zlé a nebezpečné veci“: takýmto presvedčením sa zas vyznačoval iný národ a takto sa zaťažil a dospel k veľkým nádejam.
Veru, ľudia si sami dali všetko svoje dobro a zlo. Veru, nevzali ho, nenašli ho, nespadlo na nich ako nebeský hlas z neba.
Až človek dal veciam hodnotu, aby sa zachoval, – on dal veciam zmysel, ľudský zmysel! Až vtedy si zasluhuje meno „človek“, keď hodnotí.
Hodnotiť je tvoriť: čujte to, vy tvorcovia! Už samo hodnotenie je pokladom a klenotom všetkých cenných vecí.
Až hodnotením vzniká hodnota: bez hodnotenia by bol orech žitia prázdny. Čujte to, vy tvorcovia!
Zmena hodnôt – to je zmena tvorcov. Stále ničí, komu je súdené byť tvorcom.
Tvorivé boli najprv národy, až neskôr jednotlivci; veru, jednotlivec je najmladší výtvor.
Národy si kedysi vytýčili tabuľu dobra. Láska, ktorá chce vládnuť, a láska, ktorá chce poslúchať, si spoločne vypracovali také tabule.
Staršia je radosť zo stáda ako radosť z ja: a kým sa dobré svedomie nazýva stádom, len zlé svedomie hovorí: ja.
Veru, chytrácke ja, to bez lásky, čo má svoj prospech z prospechu iných: to nie je vznik stáda, lež jeho zánik.
Boli to vždy milujúci a tvoriaci, tí stvorili dobro a zlo. Mená všetkých cností žiaria ohňom lásky i ohňom hnevu.
Mnoho krajín videl Zarathustra a mnoho národov: nenašiel na zemi väčšiu moc ako diela milujúcich: „dobro“ a „zlo“ sú ich mená.
Veru, obludná je moc tejto chvály a hany. Povedzte, kto ju premôže, bratia? Povedzte, kto tejto potvore nasadí obojok cez tisíc šijí?
Tisíc cieľov bolo dosiaľ, lebo bolo tisíc národov. Len puto pre tisíc šijí ešte chýba, chýba ten jeden cieľ. Ľudstvo ešte nemá nijaký cieľ.
Ale povedzte mi teda, bratia moji: ak ľudstvu ešte chýba cieľ, nechýba ešte aj – ľudstvo samo? –
Tak vravel Zarathustra.
O LÁSKE K BLÍŽNEMU
Tlačíte sa okolo blížneho a máte na to krásne slová. Ale hovorím vám: vaša láska k blížnemu je vaša nezdravá láska k sebe samým.
Utiekate sa k blížnemu sami pred sebou a radi by ste si z toho urobili cnosť: ale ja som prehliadol vašu „nezištnosť“.
„Ty“ je staršie ako „ja“; „ty“ je vyhlásené za sväté, ale „ja“ dosiaľ nie; človek sa teda utieka k blížnemu.
Radím vám lásku k blížnemu? Radšej vám radím útek pred blížnym a lásku k najvzdialenejšiemu.
Vyššia ako láska k blížnemu je láska k vzdialenému a budúcemu; a ešte vyššia ako láska k človeku je mi láska k veciam a prízrakom.
Prízrak, ktorý pred tebou uteká, brat môj, je krajší ako ty; prečo mu nedáš svoje mäso a svoje kosti? Ale ty sa bojíš a bežíš k svojmu blížnemu.
Sami seba neznášate a nemilujete sa dosť: tak chcete blížneho zviesť k láske a sami sa pozlátiť jeho omylom.
Bol by som radšej, keby ste neznášali všelijakých blízkych a ich susedov; museli by ste si potom zo seba samého stvoriť priateľa a jeho prekypujúce srdce.
Pozývate si svedka, keď chcete o sebe dobre hovoriť; a keď ste ho zviedli, aby o vás dobre zmýšľal, sami o sebe dobre zmýšľate.
Neklame len ten, kto hovorí proti svojmu poznaniu, ale ešte väčšmi ten, kto hovorí proti svojmu nepoznaniu. A preto pri stretnutiach hovoríte o sebe a sebou samým klamete suseda.
Takto hovorí blázon: „Styk s ľuďmi kazí charakter, a to najmä tomu, kto ho nemá.“
Jeden ide k blížnemu, lebo hľadá sám seba, a druhý, lebo by sa chcel stratiť. Vaša nezdravá láska k vám samým robí vám zo samoty žalár.
Sú to tí vzdialenejší, čo platia za vašu lásku k blížnemu; a už ak je vás pohromade päť, vždy musí nejaký šiesty umrieť.
Ani vaše slávnosti sa mi nepáčia: príliš veľa hercov som tam vídal, a aj diváci sa často správali ako herci.
Nehlásam vám blížneho, ale priateľa. Priateľ nech vám je sviatkom zeme a predchuťou nadčloveka.
Hlásam vám priateľa a jeho prekypujúce srdce. Treba však vedieť byť špongiou, ak niekto chce byť milovaný prekypujúcim srdcom.
Hlásam vám priateľa, v ktorom je svet ako prichystaný pohár dobroty – tvorivého priateľa, ktorého svet je vždy pripravený na rozdávanie.
A ako sa mu svet kedysi rozvíjal, tak sa mu teraz v prstencoch zvíja; ako vzniká dobra pôsobením zla, ako vzniká účel z náhody.
Budúcnosť a najvzdialenejšia diaľka nech sú ti príčinou tvojho dneška: vo svojom priateľovi miluj nadčloveka ako svoju príčinu.
Bratia moji, lásku k blížnemu vám neradím: radím vám lásku k tomu, čo je najďalej. –
Tak vravel Zarathustra.
O CESTE TVORIVÉHO
Chceš ísť, brat môj, do samoty? Chceš hľadať cestu k sebe samému? Zaváhaj ešte chvíľu a vypočuj ma.
„Kto hľadá, sám sa ľahko stratí. Každé osamotenie je previnením“: tak hovorí stádo. A ty si dlho patril do stáda.
Aj v tebe ešte znie hlas stáda. A ak povieš: „Nemám už s vami jedno svedomie“, je to nárek a bolesť.
Pozri: tú bolesť zrodilo ešte to jedno svedomie: a z tvojho smútku ešte stále vyžaruje posledný záblesk tohto svedomia.
Ty však chceš ísť cestou svojho smútku, čo je cesta k sebe samému? Ukáž mi svoje právo a svoju silu na to!
Si nová sila a nové právo? Si prvý pohyb? Si koleso, ktoré sa samo roztáča? Môžeš aj hviezdy prinútiť, aby sa krútili okolo teba?
Ach, toľko je baženia po výškach! Toľko je kŕčov ctižiadostivých! Ukáž mi, že nie si z márnomyseľných ani ctibažných!
Ach, toľko je veľkých myšlienok a nedokážu viac než kováčsky mech: nafúknu sa a spľasnú.
Hovoríš, že si slobodný? Chcem počuť myšlienku, ktorá ťa ovláda, a nie, že si unikol jarmu!.
Si z tých, čo smeli uniknúť jarmu? Aj takí sú, čo odhodili aj svoju poslednú cenu, keď odhodili svoju služobnosť.
Slobodný od čoho? Čo je Zarathustrovi do toho? Nech mi však tvoje oko jasne zvestuje: slobodný na čo?
Môžeš si sám určovať svoje zlo i dobro a svoju vôľu si povýšiť na zákon? Môžeš si sám byť sudcom aj pomstiteľom podľa svojho zákona?
Je strašné byť sám so sudcom aj pomstiteľom vlastného zákona. Tak býva hviezda vrhnutá do pustého priestoru a ľadového dychu samoty.
Dnes ešte trpíš mnohými, ty jediný: dnes ešte máš všetku svoju odvahu aj svoje nádeje.
No raz ťa samota ukoná, raz sa tvoja pýcha zhrbí a odvaha zaškrípe. Raz budeš kričať: „Som sám!“
Raz už nebudeš vidieť svoju výšku a tvoja nízkosť ti bude celkom blízko. Už sama tvoja vznešenosť ťa vyľaká ako prízrak. Raz budeš kričať: „Všetko je to lož!“
Sú pocity, ktoré osamelého chcú zabiť: ak sa im to nepodarí, nuž, musia samy umrieť! Dokážeš však byť vrahom?
Poznáš už, brat môj, slovo „pohŕdanie“? A trýzeň svojej spravodlivosti, keď máš byť spravodlivý k tým, čo tebou opovrhujú?
Nútiš mnohých, aby o tebe zmýšľali inakšie; to ti pripíšu na vrub. Priblížil si sa k nim a predsa si ich obišiel: to ti nikdy neodpustia.
Povznášaš sa nad nich: ale čím vyššie vystúpiš, tým menšieho ťa vidí závistlivé oko. Najnenávidenejší je však ten, kto lieta.
„Ako by ste chceli byť spravodliví voči mne! – musíš hovoriť – keď ja si volím vašu nespravodlivosť za sebe prisúdený údel.“
Na osamelého hádžu nespravodlivosť a špinu: ale ak chceš byť hviezdou, brat môj, nemusíš im preto menej svietiť!
A daj si pozor na dobrých a spravodlivých! Radi križujú tých, čo si vynájdu svoju vlastnú cnosť – nenávidia osamelého.
Daj si pozor aj na svätú prostotu: všetko jej je nesväté, čo nie je prosté; a rada sa hrá aj s ohňom – s ohňom upaľujúcich hraníc.
A daj si pozor aj pred záchvatmi svojej lásky! Príliš rýchlo podáva ruku osamelý tomu, kto ho stretá!
Niektorým ľuďom nesmieš podať ruku, ale len labu: a chcem, aby tvoja laba mala aj pazúry.
Ale najhorším nepriateľom, s ktorým sa môžeš stretnúť, budeš si vždy sám; sám na seba striehneš v jaskyniach a v lesoch.
Osamelý, kráčaš po ceste k sebe samému! Popri tebe samom vedie tvoja cesta, a popri tvojich siedmich čertoch!
Sám si budeš kacírom a bosorkou a veštcom a bláznom a pochybovačom a nesvätým a zlosynom.
Sám sa musíš chcieť spáliť vo svojom vlastnom plameni: ako by si sa chcel obnoviť, ak si sa nestal najprv popolom!
Osamelý, kráčaš po ceste tvorcu: boha si chceš stvoriť zo svojich siedmich čertov!
Osamelý, kráčaš po ceste milujúceho: sám seba miluješ a preto sebou pohŕdaš, ako len milujúci pohŕdajú.
Tvoriť chce milujúci, lebo pohŕda! Čo vie o láske ten, čo práve nemusel pohŕdať tým, čo miloval?
So svojou láskou choď si do svojej samoty, brat môj, a aj so svojou tvorbou; až neskôr za tebou prikrivká spravodlivosť.
S mojimi slzami choď si do svojej samoty, brat môj. Milujem toho, kto chce tvoriť nad svoje sily a takto zaniká. –
Tak vravel Zarathustra.
O STARÝCH I MLADÝCH ŽENIČKÁCH
„Čo sa tak nesmelo zakrádaš v súmraku, Zarathustra? A čo to opatrne skrývaš pod svojím plášťom?“
„Je to poklad, čo ti darovali? Či dieťa, čo sa ti narodilo? Alebo chodíš teraz sám po zlodejských cestách, ty priateľ zlých?“ –
Veru, brat môj!, vravel Zarathustra, je to poklad, čo mi darovali: je to malá pravda, ktorú si nesiem.
Ale nespôsobná je ako malé decko; a keď jej nepridržím ústa, prenáramne kričí.
Keď som si dnes sám kráčal svojou cestou, v čase, keď slnko zapadá, stretla ma stará ženička a takto sa mi privravel do duše:
„Veľa vravel Zarathustra aj k nám ženám, no nikdy nám nerozprával o žene.“
A ja jej odvetil: „O žene sa má hovoriť len k mužom.“
„Hovor aj mne o žene, ona na to; som dosť stará, aby som na to hneď zabudla.“
Nuž, vyhovel som tej starej ženičke a takto som k nej vravel:
Všetko na žene je hádanka a všetko na žene má jedno rozlúštenie: je to tehotnosť.
Muž je pre ženu prostriedok: účelom je vždy dieťa. Čo je však žena pre muža?
Dve veci chce poriadny chlap: nebezpečenstvo a zábavu. Preto chce ženu ako najnebezpečnejšiu hračku.
Muža treba vychovať pre vojnu a ženu pre zotavenie bojovníka: všetko ostatné je bláznovstvo.
Príliš sladké plody – také bojovník nemá rád. Preto chce ženu: ešte aj tá najsladšia je horká.
Žena rozumie deťom lepšie než muž, no muž je detinskejší ako žena.
V ozajstnom mužovi sa skrýva dieťa: to sa chce hrať. Tak hor’ sa, ženy, odkryte mi to dieťa v mužovi!
Hračkou nech je žena, čistou a jemnou, sťa drahý kameň hýriaca cnosťami sveta, ktorý ešte nenastal.
Hviezdny lúč nech sa skvie vo vašej láske! Vaša nádej nech znie: „kiež by som porodila nadčloveka!“
Vo vašej láske nech je statočnosť! Svojou láskou máte útočiť na toho, kto vám naháňa strach.
Vo vašej láske nech je vaša česť! Inak sa žena málo vyzná vo veciach cti. Ale vašou cťou nech je vždy viac milovať ako byť milovaná, a nikdy nebyť druhá.
Muž nech sa bojí ženy, ktorá miluje: je schopná každej obeti a všetko iné je pre ňu bez ceny.
Muž nech sa bojí ženy, ktorá nenávidí: lebo muž je v hĺbke duše len zlostný, no žena je tam zlá.
Koho žena nenávidí najväčšmi? – Takto vravelo železo k magnetu: „najväčšmi ťa nenávidím preto, lebo priťahuješ, ale nie si dosť silný, aby si k sebe pripútal.“
Mužovo šťastie sa volá: chcem. Ženino šťastie sa volá: on chce.
„Pozri, práve teraz sa stal svet dokonalý!“ – tak myslí každá žena, keď je poslušná celou svojou láskou.
A žena musí poslúchať a nájsť hĺbku k svojmu povrchu. Povrchom je ženin cit, hybká búrlivá vrstva na plytkej vode.
Mužov cit je však hlboký, jeho prúd buráca v podzemných jaskyniach: žena tuší jeho silu, ale nechápe ju. –
Tu mi odvetila tá stará ženička: „Veľa náležitého povedal Zarathustra, a osobitne pre tie, ktoré sú na to dosť mladé.
„Zvláštne je, ako málo pozná Zarathustra ženy, a predsa vie o nich pravdu! Je to preto, že u ženy nič nie je nemožné?
„A teraz prijmi ako vďaku malú pravdu! Som už na ňu dosť stará!
„Zaviň ju a pridrž jej ústa: lebo bude prenáramne kričať, táto malá pravda.“
„Daj mi, žena, svoju malú pravdu!“ povedal som. A takto vravela stará ženička:
„Ideš k ženám? Nezabudni na bič!“ –
Tak vravel Zarathustra.
O UŠTIPNUTÍ VRETENICE
Jedného dňa zaspal Zarathustra s rukami na tvári pod figovníkom, lebo bolo horúco. Tu prišla vretenica a uštipla ho do krku, až Zarathustra od bolesti skríkol. Keď stiahol ruky z tváre, uvidel hada: ten spoznal Zarathustrove oči, zmätene sa vrtel a chcel sa odplaziť. „Počkaj, povedal Zarathustra, ešte som ti nepoďakoval. Zobudil si ma práve včas, lebo moja cesta je ešte dlhá.“ „Tvoja cesta je už len krátka, smutne odpovedal had, môj jed zabíja.“ Zarathustra sa zasmial: „Kedy už zomrel drak od hadieho jedu? – povedal. Len si ber späť svoj jed! Nie si dosť bohatá, aby si mi ho mohla darovať.“ A vretenica sa mu znovu zavesila na krk a lízala mu ranu.
Keď to raz Zarathustra rozprával svojim žiakom, pýtali sa: „Aké je, ó, Zarathustra, morálne poučenie z tvojho príbehu?“ Zarathustra na to takto odpovedal:
Ničiteľom morálky ma volajú dobrí a spravodliví: môj príbeh nemá morálku.
Ale ak máte nepriateľa, neodplácajte mu zlo dobrom: lebo to by ho zahanbilo. No dokážte, že vám urobil niečo dobré.
Radšej sa nahnevajte, ako by ste mali zahanbiť. A ak vám niekto brýzga, nemali by ste mu za to blahorečiť. Radšej tiež trošku zakľajte!
A ak sa vám stala veľká neprávosť, prirobte mi k nej rýchlo päť malých! Hrozný je pohľad na toho, kto osamele znáša krivdu.
Skúsili ste to už? Rozdeliť neprávosť znamená spolovice byť v práve. Ten nech na seba berie neprávosť, kto ju unesie!
Malá pomsta je ľudskejšia ako vôbec nijaká. A ak trest nie je aj právom a cťou pre toho, čo prestupuje zákon, potom odmietam aj vaše trestanie.
Ušľachtilejšie je nedať si za pravdu ako domáhať sa pravdy, najmä ak je právo na našej strane. Len treba byť na to dosť bohatý.
Nemám rád vašu chladnú spravodlivosť; z očí vašich sudcov na mňa stále hľadí kat a jeho studené železo.
Povedzte, kde sa nájde spravodlivosť, ktorá je láskou s vidiacimi očami?
Tak mi teda vynájdite lásku, ktorá neunesie len všetok trest, ale aj všetku vinu!
Tak mi teda vynájdite spravodlivosť, ktorá za nevinného vyhlási každého okrem toho, čo súdi!
Chcete ešte aj toto počuť? Tomu, čo chce byť spravodlivý z hĺbky duše, aj samotná lož sa stáva ľudomilstvom.
Ale ako som chcel byť spravodlivý z hĺbky duše! Ako môžem dať každému, čo jeho je! Nech mi postačí toto: Každému dám, čo moje je.
A nakoniec, bratia moji, chráňte sa činiť bezprávie pustovníkom! Ako by mohol pustovník zabudnúť! Ako by mohol odplácať!
Pustovník je ako hlboká studňa. Ľahko sa do nej hodí kameň; ale ak dopadne až na dno, povedzte, kto ho vyberie von?
Chráňte sa uraziť pustovníka! Ak ste to však urobili, nuž, to ho už aj zabite!
Tak vravel Zarathustra.
O DIEŤATI A MANŽELSTVE
Mám otázku len pre teba, brat môj: ako olovnicu ju pustím do tvojej duše, aby som zistil, aká je hlboká.
Si mladý a praješ si dieťa a manželstvo. Ja sa ťa však pýtam: si človek, ktorý si smie priať dieťa?
Si víťazný, si podmaniteľ seba samého, si vládcom zmyslov, si pánom svojich cností? To sa ťa pýtam.
Či hovorí z tvojho priania zviera a nutná potreba? Alebo osamelosť? Alebo nespokojnosť so sebou?
Chcem, aby po dieťati túžilo tvoje víťazstvo a tvoja sloboda. Živé pomníky stavaj svojmu víťazstvu a svojmu oslobodeniu.
Nad seba do výšky máš stavať. Ale najprv mi musíš byť sám postavený, pravouhlý telom aj dušou.
Nielen rozmnožovať sa máš, ale aj hore rásť! K tomu nech ti dopomôže záhrada manželstva!
Povznesenejšie telo máš stvoriť, prvotný pohyb, samo sa roztáčajúce koleso, – tvorivého máš stvoriť.
Manželstvo: tak volám vôľu dvoch stvoriť jedno, ktoré je viac ako tí, čo ho stvorili. Manželstvom menujem obapolnú úctu pred sebou tých, čo majú túto vôľu vo dvojici.
To nech je zmyslom a pravdou tvojho manželstva. To však, čo menujú manželstvom tí premnohí zbytoční, – ach, ako to volám ja?
Ach, táto chudoba duše vo dvojici! Ach, táto špina duše vo dvojici! Ach, toto úbohé pohodlie vo dvojici!
To všetko volajú manželstvom; a hovoria, že ich manželstvá boli uzavreté v nebi.
Nuž, ja ho nemám rád, toto nebo zbytočných. Nie, nemám ich rád, tieto zvery zapletené do nebeských sietí!
Nech mi ostane ďaleko aj boh, čo prikrivkáva požehnať, čo nespojil!
Nesmejte sa mi z takých manželstiev! Ktoré dieťa nemá dôvod plakať nad svojimi rodičmi?
Dôstojným sa mi videl tento muž a zrelým pre zmysel zeme: ale keď som uvidel jeho ženu, zazdala sa mi zem domovom pre hlupákov.
Áno, chcel by som, aby sa zem v kŕčoch otriasala, keď sa spolu pária svätec a hus.
Tento sa vydal ako hrdina za pravdami a nakoniec si ukoristil malú vyfintenú lož. Volá to svojím manželstvom.
Onen bol zdržanlivý v styku s ľuďmi a volil prieberčivo. Raz však si jedným razom pokazil spoločnosť navždy: volá to svojím manželstvom.
Tamten hľadal slúžku s cnosťami anjela. Zrazu sa však stal slúžkou jednej ženy a teraz aby sa ešte stal aj anjelom.
Viem, že všetci kupci sú opatrní a všetci majú oči lišiacke. Ale aj najväčší lišiak kupuje svoju ženu vo vreci.
Mnoho krátkych pochabostí – to je u vás láska. No vaše manželstvo urobí koniec mnohým krátkym pochabostiam – a bude z toho jedna dlhá hlúposť.
Vaša láska k žene a láska ženy k mužovi: ach, kiež by bola súcitom s trpiacimi a zahalenými bohmi! Ale zväčša sa dvojica zvierat navzájom uhádne.
Ale aj vaša najlepšia láska je len mihotavou podobou a pálčivou žiarou. Je fakľou, čo vám má svietiť k vyšším cieľom.
Raz máte milovať nad seba samých. Tak učte sa najprv milovať! Preto musíte vypiť ten trpký kalich svojej lásky.
Trpkosť je aj v kalichu najlepšej lásky: to vyvoláva túžbu po nadčloveku, to vyvoláva smäd v tebe, ktorý tvoríš!
Smäd pre toho, kto tvorí, šíp a túžba po nadčloveku: povedz, brat môj, je taká tvoja vôľa k manželstvu?
Svätými volám takú vôľu a také manželstvo. –
Tak vravel Zarathustra.
O SLOBODNEJ SMRTI
Mnohí umierajú príliš neskoro a niektorí príliš skoro. Ešte cudzo znie učenie: „zomri v pravej chvíli!“
Zomri v pravej chvíli; tak to učí Zarathustra.
Pravda, ak niekto nežil v pravej chvíli, ako by mohol taký v pravej chvíli zomrieť? Kiež by sa taký ani nebol narodil! – Tak radím ľuďom zbytočným.
No aj zbytoční sa vystatujú svojím zomieraním a aj najprázdnejší orech chce byť rozlúsknutý.
Za dôležité považujú všetci zomieranie: smrť však ešte nie je slávnosťou. Ľudia sa ešte nenaučili, ako sa svätia najkrajšie slávnosti.
Ukážem vám završujúcu smrť, ktorá sa stáva pre žijúcich podnetom a prísľubom.
Kto završuje svoje dielo, umiera svojou smrťou, víťazne, v kruhu dúfajúcich a sľubujúcich.
Malo by sa teda učiť zomierať; a nemalo by byť slávnosti, kde by takýto umierajúci neposväcoval prísahy žijúcich!
Takto umrieť je najlepšie; druhé najlepšie však je: umrieť v boji a tak premárniť veľkú dušu.
A tak bojujúci rovnako ako víťaz nenávidí vašu škeriacu sa smrť, ktorá sa prikráda ako zlodej – a predsa prichádza ako pán.
Svoju smrť vám velebím, slobodnú smrť, ktorá ku mne príde, pretože ja to chcem.
A kedy budem chcieť? – Kto má cieľ a dediča, ten chce smrť v pravú chvíľu pre cieľ a pre dediča.
A z úcty k cieľu a dedičovi nebude už v svätyni života vešať nijaké suché vence.
Veru, nechcem byť ako povrazníci: tí ťahajú svoje lano po dĺžke a sami idú pri tom stále dozadu.
Niekto je aj na svoje pravdy a víťazstvá už pristarý: bezzubé ústa nemajú právo na každú pravdu.
A každý, čo chce mať slávu, musí sa včas rozlúčiť s poctami a cvičiť sa v ťažkom umení, v umení v pravej chvíli – ísť.
Keď niekto najlepšie chutí, nech prestane byť potravou; to vedia tí, čo chcú byť dlho milovaní.
Sú však aj kyslé jablká, ktorých osudom je čakať na posledný deň jesene: tu zrazu dožrejú, zožltnú a zvraštia sa.
Jedným zostarne najprv srdce, iným duch. A niektorí sú starci už zamladi: no neskorá mladosť – dlhá mladosť.
Niektorým sa život nevydarí: jedovatý červ sa im zažerie do srdce. Tým skôr nech teda dbajú, aby sa im lepšie vydarilo zomieranie.
Dakto nikdy nezosladne a hnije už v lete. Len zbabelosť ho drží na konári.
Príliš mnoho je takých a príliš dlho visia na svojich konároch. Kiež príde búrka, ktorá by striasla zo stromu všetko zhnité a červivé!
Kiež by prišli hlásatelia rýchlej smrti! To by mi boli pravé víchre, tie by potriasli stromy života! No počujem hlásať len pomalú smrť a trpezlivosť so všetkým „pozemským“.
Ach, tak vy kážete strpenie s pozemským? Veď práve toto pozemské má príliš veľa trpezlivosti s vami, vy rúhaví ohovárači!
Veru, príliš skoro zomrel onen mladý Hebrej, ktorého uctievajú hlásatelia pomalej smrti: a mnohým sa odvtedy stalo osudným, že zomrel príliš skoro.
Poznal len slzy a clivotu Hebreja, ako aj nenávisť dobrých a spravodlivých – ten Hebrej Ježiš: nuž sa ho zmocnila túžba po smrti.
Kiež by bol zostal na púšti a ďaleko od dobrých a spravodlivých! Možno by sa bol naučil žiť, milovať zem – a k tomu milovať smiech!
Verte mi, bratia moji! Priskoro zomrel; sám by bol odvolal svoje učenie, keby bol dosiahol môj vek! Bol dosť statočný, aby odvolal!
Ale nedozrel ešte. Mladík miluje nezrelo a nezrelo nenávidí človeka i zem. Spútanú a ťažkú má ešte myseľ aj krídla ducha.
Ale v mužovi je viac dieťaťa ako v mladíkovi, a menej clivoty: lepšie rozumie smrti aj životu.
Slobodný k smrti a slobodný v smrti, svätý hlásateľ svojho Nie, keď už nie je čas hlásať Áno: tak rozumie smrti aj životu muž.
Nech vaše umieranie nie je rúhaním sa človeku a zemi, priatelia moji: o to prosím med vašej duše.
Vo vašom umieraní nech žiari váš duch a vaša cnosť ako večerné zore nad zemou: lebo inakšie by sa vám umieranie zle vydarilo.
Ja sám chcem umrieť tak, aby ste vy, priatelia, kvôli mne väčšmi milovali zem; a zemou sa chcem opäť stať, aby som našiel pokoj v tej, čo ma zrodila.
Veru, Zarathustra mal cieľ a hodil svoju loptu: teraz ste vy, priatelia, dedičmi môjho cieľa, vám hádžem zlatú loptu.
Nadovšetko rád vás vidím, priatelia moji, hádzať zlatú loptu! A tak sa ešte trochu zdržím na zemi: odpustite mi to! –
Tak vravel Zarathustra.
O CNOSTI, KTORÁ OBDARÚVA
1
Keď sa Zarathustra rozlúčil s mestom, ktoré mu prirástlo k srdcu a ktorého meno je „pestrá krava“ – išlo za ním mnoho tých, čo sa volali jeho žiakmi, a vyprevádzali ho. Tak prišli na križovatku: tu im Zarathustra povedal, že ďalej chce ísť sám; lebo bol priateľom chôdze osamote. Jeho žiaci mu na rozlúčku podali palicu so zlatou rukoväťou, na ktorej sa okolo slnka ovíjal had. Zarathustru potešila palica a oprel sa o ňu; potom sa takto privravel k svojim žiakom:
Povedzte mi predsa: ako sa zlato stalo najvyššou hodnotou? Lebo je vzácne a neužitočné a žiarivé a mierneho lesku; vždy ho možno darovať.
Len ako odraz najvyššej cnosti sa zlato stalo najvyššou hodnotou. Ako zlato žiari pohľad darcu. Lesk zlata uzatvára mier medzi mesiacom a slnkom.
Nevšedná je najvyššia cnosť a neužitočná, žiarivá je a mierne sa leskne: cnosť obdarúvať je najvyššia cnosť.
Veru, dobre sa ja vo vás vyznám, žiaci moji: dychtíte, ako ja, po cnosti, ktorá obdarúva. Čo by ste vy mali spoločné s mačkami a vlkmi?
Páli vás smäd stať sa obeťami a darmi: preto cítite smäd nahromadiť do svojej duše všetky bohatstvá.
Vaša duša nenásytne dychtí po pokladoch a klenotoch, lebo vaša cnosť nenásytne túži rozdávať.
Zmocňujete sa všetkého a osvojujete si všetko, čím by ste potom ako z vlastného mohli láskavo obdarúvať.
Veru, zlodejom všetkých hodnôt musí byť túžba obdarúvať; ale zdravou a svätou volám túto zištnosť. –
Existuje iná zištnosť, príliš chudobná a hladná, ktorá by stále kradla, zištnosť chorých, chorá zištnosť.
Zlodejským okom zazerá na všetko, čo sa leskne; nenásytná pažravosť sa jej zmocní pri pohľade na toho, kto má bohato prestreté; a stále sa motá okolo stola darcov.
Z takej žiadostivosti hovorí choroba a nenápadná zvrhlosť; o chorom tele vraví zlodejská nenásytnosť tejto sebeckosti.
Povedzte mi, bratia moji: čo považujeme za zlé a najhoršie? Nie je to zvrhlosť? – A zvrhlosť nachádzame všade, kde chýba nezištná duša.
Naša cesta vedie do výšin, od rodu k nadrodu. Hrôzou je pre nás však zvrátenosť, ktorá hovorí: „Všetko pre mňa.“
Hore letí naša myseľ: tak je podobenstvom nášho tela, podobenstvom povýšenia. podobenstvami takých povýšení sú mená cností.
Tak kráča telo dejinami ako čosi, čo vzniká, čo bojuje. A duch – čim je ten pre telo? Je hlásateľom, druhom a ozvenou jeho bojov a víťazstiev.
Všetky mená dobra a zla sú podobenstvá: nevravia jasne, len naznačujú. Blázon, čo od nich čaká poznanie.
Dávajte pozor, bratia moji, na každú hodinu, keď váš duch chce hovoriť v podobenstvách: to je vznik vašej cnosti.
Vaše telo sa povznieslo a vstalo z mŕtvych; svojou slasťou uchvacuje ducha, až sa stáva tvorcom a hodnotiteľom a milencom a dobrodincom všetkých vecí.
Keď vaše srdce prekypuje naširoko a naplno ako prúd, keď je požehnaním a nebezpečenstvom pre tých, čo sú nablízko: v tom je vznik vašej cnosti.
Keď ste povznesení nad chválu i hanu a vaša vôľa chce rozkazovať všetkému ako milencova vôľa: to je vznik vašej cnosti.
Keď pohŕdate pohodlím a mäkkou posteľou, keď sa neviete uložiť dosť ďaleko od zmäkčilých: to je vznik vašej cnosti.
Ak ste z tých, čo majú jednu vôľu, a toto východisko z každej biedy je pre vás nevyhnutnosťou: to je vznik vašej cnosti.
Veru, vaša cnosť je nové dobro a zlo! Veru, je to nové bublanie hlbín a hlas nového prameňa!
Mocná je táto nová cnosť; je to vládnuca myšlienka, a okolo nej múdra duša: je to zlaté slnko a okolo neho had poznania.
2
Tu Zarathustra na chvíľu zmĺkol a s láskou hľadel na svojich žiakov. Potom takto pokračoval: – a jeho hlas sa zmenil.
Zostaňte verní zemi, bratia moji, celou silou svojej cnosti! Vaša obdarúvajúca láska a vaše poznanie nech slúži zmyslu zeme! Tak vás prosím a zaprisahám.
Nenechajte ju odletieť od pozemskosti a krídlami biť proti večným stenám! Ach, vždy bolo toľko poblúdenej cnosti!
Priveďte, ako ja, poblúdenú cnosť naspäť k zemi – áno, späť k životu a telu: aby dala zemi jej zmysel, jej ľudský zmysel!
Stokrát už poblúdil a schybil tak duch, ako aj cnosť. Ach, v našom tele ešte aj teraz prebývajú všetky tie bludy a pochybenia: stali sa tam telom a vôľou.
Stokrát už skúšal a blúdil tak duch, ako aj cnosť. Áno, pokusom bol človek. Ach, mnoho nevedomosti a omylov sa v nás stalo telom!
Nielen rozum tisícročí – v nás prepuká aj ich šialenstvo. Je nebezpečné byť dedičom.
Ešte bojujeme na každom kroku s obrom náhody, nad celým ľudstvom panoval až dosiaľ nezmysel, bez-zmysel.
Váš duch aj vaša cnosť, bratia moji, nech slúžia zmyslu zeme: nanovo stanovte hodnotu všetkých vecí! Preto máte byť bojovníkmi! Preto máte byť tvorcami!
Vedomosťami sa čistí telo; získaným poznaním sa povznáša; poznávajúcemu sa posväcujú všetky pudy; povznesenému sa duša rozveselí.
Lekár, pomôž si sám: tak pomôžeš aj svojmu chorému. Najlepšou pomocou mu bude, keď na vlastné oči uvidí toho, kto sa sám vyliečil.
Je tisíc chodníkov, po ktorých sa ešte nešlo, tisíc je zdraví a skrytých ostrovov života. Nedotvorený a neobjavený je ešte človek a jeho zem.
Striehnite a počúvajte, vy osamelí! Od budúcnosti dujú vetry tajomnými údermi krídel; a jemným ušiam zvestujú dobré posolstvo.
Vy, osamelci dneška, vy, vylúčenci, vy raz budete národom: z vás, čo ste sa sami vyvolili, vyrastie vyvolený národ: – a z neho nadčlovek.
Veru, miestom ozdravenia sa raz stane zem! A už sa nad ňou vznáša nová vôňa, hojivá vôňa, – a nová nádej!
3
Keď Zarathustra dopovedal tieto slová, odmlčal sa ako ten, čo nepovedal svoje posledné slovo; v rozpakoch sa dlho pohrával s palicou v ruke. Napokon takto prevravel: – a jeho hlas sa zmenil.
Ďalej už pôjdem sám, žiaci moji! Aj vy sa rozíďte, a choďte sami! Tak to chcem.
Veru, radím vám: odíďte odo mňa a bráňte sa proti Zarathustrovi! Ba ešte lepšie: hanbite sa za neho! Možno vás oklamal.
Hĺbavému človeku nestačí milovať svojich nepriateľov; má vedieť aj nenávidieť svojich priateľov!
Zle sa odpláca učiteľovi, kto ostáva stále len žiakom. A prečo by ste nemali šklbať z môjho venca?
Ctíte si ma; ale čo, ak sa vaša úcta jedného dňa zrúti? Dajte pozor, aby vás nejaká socha nezabila!
Vravíte, že veríte Zarathustrovi? Ale čo tam záleží na Zarathustrovi! Ste moji veriaci: ale čo tam po všetkých veriacich!
Sami ste sa ešte nehľadali: a našli ste mňa. Tak to býva so všetkými veriacimi: preto je tak málo platná každá viera.
Teraz vám prikazujem, aby ste mňa stratili a seba našli; až keď ma všetci zapriete, navrátim sa vám.
Veru, inými očami, bratia moji, budem si potom hľadať svojich stratených; inou láskou budem vás potom milovať.
Raz sa mi stanete priateľmi a deťmi spoločnej nádeje: to chcem byť s vami po tretí raz, aby som s vami slávil veľké poludnie.
A veľké poludnie je to, keď človek stojí uprostred svojej cesty medzi zvieraťom a nadčlovekom, keď slávi svoju cestu k večeru ako svoju najväčšiu nádej: lebo to je cesta k novému ránu.
Potom ten, čo zaniká, sám sa bude žehnať, že prechádza na druhú stranu; a slnko jeho poznania bude mu stáť na poludní.
„Mŕtvi sú všetci bohovia: teraz chceme, aby žil nadčlovek“ – to nech je raz na veľké poludnie naša posledná vôľa. –
Tak vravel Zarathustra.
*
„… a až keď ma všetci zapriete, navrátim sa vám.
Veru, inými očami, bratia moji, budem si potom hľadať svojich stratených; inou láskou vás potom budem milovať.“
Zarathustra, O cnosti, ktorá obdarúva (I, s. 36)
DIEŤA SO ZRKADLOM
Potom sa Zarathustra znova vrátil do hôr a do samoty svojej jaskyne a unikol tak ľuďom: čakal ako rozsievač, ktorý svoje semená rozhodil. Jeho duša sa však naplnila netrpezlivosťou a túžbou po tých, ktorých miloval: lebo mal ešte veľa, čo by im dal. To je totiž najťažšie: z lásky zavrieť otvorenú ruku a ako darujúci si zachovať hanblivosť.
Tak prešli osamelému mesiace a roky; jeho múdrosť však rástla a pôsobila mu bolesť svojou obsiahlosťou.
Jedného rána sa však zobudil už pred prvou zorou, dlho na svojom lôžku premýšľal a konečne prevravel k svojmu srdcu:
„Čo som sa to tak vyľakal vo svojom sne, že ma to zobudilo? Nepristúpilo ku mne dieťa so zrkadlom v ruke?
«Ó, Zarathustra – oslovilo ma dieťa – pozri sa na seba do zrkadla!»
Ale keď som sa pozrel do zrkadla, skríkol som a moje srdce bolo ohromené: lebo nevidel som tam seba, ale čertovu rozškľabenú tvár a potupný smiech.
Veru, veľmi dobre rozumiem znameniu a napomenutiu sna: moje učenie je v nebezpečenstve, kúkoľ chce byť pšenicou!
Moji nepriatelia zmocneli a obraz môjho učenia spotvorili, až sa moji najmilší musia hanbiť za dary, ktoré som im dal.
Roztratili sa mi moji priatelia; nadišla hodina, keď mám svojich stratených hľadať!“ –
Pri týchto slovách Zarathustra vyskočil, no nie ako poľakaný, ale skôr ako veštec a spevák, ktorých pochytilo nadšenie. Začudovane sa mu prizerali jeho orol a jeho had: ako ranná zora mu ležalo na tvári prichádzajúce šťastie.
Čo sa to len so mnou porobilo, zvieratá moje, povedal Zarathustra. Nie som premenený? Neschvátila ma blaženosť ako víchor?
Pochabé je moje šťastie a pochabosti bude hovoriť: príliš mladé je ešte – majte s ním strpenie!
Poranený som svojím šťastím: všetci trpiaci nech sú mi lekármi!
K svojim priateľom smiem zas zájsť ta dolu a aj k mojim nepriateľom! Zarathustra smie opäť hovoriť a obdarúvať a svojich milých tým najmilším zahŕňať!
Moja netrpezlivá láska sa valí prúdmi, dolu, na východ i na západ. Z mlčanlivých hôr aj z búrok bolesti zurčí moja duša do dolín.
Príliš dlho som túžil a hľadel do diaľky. Príliš dlho som patril samote: tak som sa odnaučil mlčať.
Na ústa som sa celkom premenil, a zurčanie riavy z vysokých skál: chcem chrliť svoju reč do dolín.
A nech sa prúd mojej lásky čo aj po necestách rúti! Ako by prúd nakoniec cestu k moru nenašiel!
Iste je jazero vo mne, pustovnícke, samo si stačiace; ale prúd mojej lásky strhne ho so sebou ta dolu – k moru!
Po nových cestách idem, nová reč mi napadá; mám dosť, ako všetci tvorcovia, starých jazykov. Môj duch už nechce kráčať na prechodených podošvách.
Príliš pomaly mi ubieha všetka vrava: – do tvojho voza skočím, búrka! A pošibem ťa ešte bičom svojej zloby!
Ako výskanie a jasanie sa chcem plaviť po šírych moriach, kým nájdem blažené ostrovy, kde prebývajú moji priatelia: –
A moji nepriatelia medzi nimi! Ako milujem teraz každého, koho smiem osloviť! Aj moji nepriatelia patria do môjho blaha.
A keď nasadám na svojho najdivšieho koňa, pomôže mi najlepšie môj oštep vyšvihnúť sa hore: ten je mojej nohe vždy ochotným sluhom: –
Oštep, ktorý hádžem po svojich nepriateľoch! Ako len ďakujem svojim nepriateľom, že ho konečne smiem vrhať!
Príliš veľké bolo napätie môjho mračna: medzi chichotmi bleskov chcem krupobitie vrhať do hĺbky.
Mohutne sa vtedy zdvihne moja hruď, mohutne bude duť svoju búrku nad hory: tak sa jej uľahčí.
Ozaj, ako búrka prichádza moje šťastie a moja sloboda! Ale moji nepriatelia nech veria, že to pekelník im zúri nad hlavami.
Áno, aj vy sa zhrozíte, priatelia moji, nad mojou divou múdrosťou; a možno ujdete aj s mojimi nepriateľmi.
Ach, kiežby som vás vedel pastierskymi píšťalami privábiť späť! Ach, kiežby sa moja levica múdrosť naučila nežne vrčať! Veď veľa vecí sme sa už spolu naučili!
Moja divá múdrosť oťarchavela na osamelých horách; na drsných skalách porodila svoje mláďa, svoje najmilšie mláďa.
Teraz pobláznená pobieha po tvrdej púšti a hľadá a hľadá mäkušký trávnik – moja stará divá múdrosť!
Na mäkušký trávnik vašich sŕdc, priatelia moji! – na vašu lásku by chcela uložiť svojho miláčika! –
Tak vravel Zarathustra.
NA BLAŽENÝCH OSTROVOCH
Figy padajú zo stromov, sú dobré a sladké; a ako padajú, puká im červená kožka. Som severák pre zrelé figy.
Ako figy padajú vám do dlaní tieto ponaučenia, priatelia moji: nuž pite ich šťavu a ich sladkú dužinu! Jeseň je naokolo a čisté nebo a popoludnie.
Pozrite sa, aká hojnosť je okolo nás! A z blahobytu sa dobre vyzerá na ďaleké moria.
Kedysi sa povedalo boh, keď sa hľadelo na ďaleké moria; no ja som vás učil povedať: nadčlovek.
Boh je domnienka: ja však chcem, aby vaše domnievanie sa nesiahalo ďalej ako vaša tvorivá vôľa.
Vedeli by ste stvoriť boha? – Dajte mi pokoj so všetkými bohmi! Iste by ste však vedeli stvoriť nadčloveka.
Možno nie vy sami, bratia moji! Ale otcami a predkami nadčloveka by ste sa vedeli stať: a toto nech je vaša najlepšia tvorba!
Boh je domnienka: ja však chcem, aby vaše domnievanie sa siahalo len po mysliteľné.
Vedeli by ste si boha myslieť? – To nech vám však značí vôľu k pravde, aby sa všetko premenilo na ľudsky mysliteľné, ľudsky viditeľné, ľudsky hmatateľné! Svoje vlastné zmysly musíte domyslieť do konca!
A čo ste svetom nazývali, to máte ešte len stvoriť: váš rozum, váš obraz, vaša vôľa, vaša láska to má byť! A veru, má to byť pre vašu blaženosť, poznávajúci!
A ako by ste chceli znášať život bez tejto nádeje, poznávajúci? Nesmeli by ste byť ani z rodu nepochopiteľna, ani z rodu nerozumna.
Aby som vám však celé svoje srdce odhalil, priatelia: keby bohovia boli, ako by som zniesol nebyť bohom! Preto niet nijakých bohov!
Dobre, urobil som záver; teraz však on robí mňa. –
Boh je domnienka: kto by však vypil všetko súženie tejto domnienky a neumrel? Má sa tvoriacemu odňať jeho viera a orlovi jeho krúženie po orlích diaľkach?
Boh je myšlienka, čo všetko rovné kriví a všetko, čo stojí, pomotá. Ako? Že by nebolo času a všetko pominuteľné bola len lož?
Toto si myslieť je pre ľudské údy krútňava a závrat a pre žalúdok na zvracanie: ozaj, motolicou volám nazdávať sa niečo také.
Zlým to nazývam a nepriateľským človeku: všetko to učenie o jedinom a plnom a nepohnutom a sýtom a nepominuteľnom!
Všetko nepominuteľné – to je len prirovnanie! A básnici príliš klamú. –
Ale o čase a vznikaní majú hovoriť najlepšie prirovnania: chválou majú byť a ospravedlnením všetkej pominuteľnosti!
Tvoriť – to je to veľké oslobodenie od strasti, a povznesenie života. Ale aby vôbec tvorca existoval, už k tomu treba strasť a mnoho premien.
Áno, veľa trpkého umierania musí byť vo vašom živote, vy tvoriaci! Tak buďte zástancami a obhajcami všetkej pominuteľnosti.
Aby tvoriaci sám bol dieťaťom, ktoré sa novo rodí, musí chcieť byť aj rodičkou aj rodičkiným bôľom.
Veru, stovkami duší šiel som svoju cestu, stovkami kolísok a vzlykov pôrodu. Veľa rozlúčok mám za sebou, poznám ja srdcervúce posledné hodinky.
Však tak to chce moja tvoriaca vôľa, môj lós. Alebo, aby som vám to poctivejšie vyjavil: práve takýto osud – chce moja vôľa.
Všetko, čo vo mne cíti, trpí a je v žalároch: no moja vôľa stále ku mne prichodí ako osloboditeľka a nositeľka radosti.
Chcieť oslobodzuje: to je to pravé učenie o vôli a slobode – tak vám ho hlása Zarathustra.
Už nechcieť a už nehodnotiť a už netvoriť! Ach, kiež by mi táto veľká mdloba ostala navždy vzdialená!
Aj v poznávaní cítim len ploditeľskú slasť svojej vôle, slasť nastávania; a ak je v mojom poznávaní nevinnosť, to preto, lebo je v nej vôľa plodiť.
Preč od boha a od bohov ma odlákala táto vôľa; čože by sa už dalo vytvoriť, keby tí bohovia – tu boli!
Ale k človeku ťahá ma stále znova moja vrúcna tvorivá vôľa: tak to ťahá kladivo ku kameňu.
Ach, ľudia moji, v kameni spí mi obraz, mojich obrazov obraz! Ach, a to musí spať v tom najtvrdšom, v tom najškaredšom kameni!
A teraz zúri moje kladivo ukrutne proti tomu žaláru. Z kameňa odlietajú úlomky: a či sa ma to týka?
Dokončiť chcem si dielo: lebo prišiel ku mne tieň – zo všetkých vecí to najtichšie a najľahšie prišlo raz ku mne!
Krása nadčloveka prišla ku mne v podobe tieňa. Ach, bratia moji! Čo mi ešte záleží – na bohoch! –
Tak vravel Zarathustra.
O SÚCITNÝCH
Priatelia moji, doletelo raz posmešné slovo k vášmu priateľovi: „pozrite sa len na Zarathustru! Či nechodí medzi nami ako medzi zvieratami?“
Lepšie je však hovoriť takto: „poznávajúci chodí medzi ľuďmi, ako keby boli zvieratami.“
Človek sám je pre poznávajúceho: zviera s červenými lícami.
Ako sa mu to stalo? Hádam preto, lebo sa príliš často musel hanbiť?
Ó, priatelia moji! Takto hovorí poznávajúci: Hanba, hanba, hanba – to sú dejiny ľudstva!
A preto si šľachetný človek zaumieňuje, že nebude zahanbovať: má v úmysle hanbiť sa pred všetkým, čo trpí.
Veru, nemám ich rád, tých milosrdných, ktorí sú blahoslavení vo svojom súcitení: priveľmi im chýba hanba.
Ak musím byť súcitný, nech ma aspoň tak nevolajú; a ak už taký som, tak radšej z diaľky.
Rád si aj hlavu zahalím a utekám, ešte prv než ma spoznajú: i vám kážem tak robiť, priatelia moji!
Kiež mi môj osud vždy len ľudí, ktorí netrpia, ľudí ako vy, privedie do cesty, a takých, s ktorými smiem mať spoločnú nádej a hostinu a med!
Áno, tu i tam som trpiacim pomohol: ale potom sa mi zdalo, že lepšie pomáham, keď som sa naučil lepšie sa radovať.
Od tých čias, čo ľudia existujú, človek sa vždy len málo radoval; to jediné, bratia moji, je náš dedičný hriech!
A ak sa naučíme lepšie sa radovať, to sa najlepšie odučíme iným pôsobiť bolesť a vymýšľať bolestné veci.
Preto si umývam ruku, ktorá pomohla trpiacemu, preto si okrem toho aj dušu utieram.
Lebo keď som videl trpieť trpiaceho, hanbil som sa za jeho pocit hanby; a keď som mu pomohol, tvrdo som ublížil jeho hrdosti.
Veľké záväzky nevnukajú vďačnosť, ale pomstychtivosť; a ak to malé dobrodenie nebude zabudnuté, stane sa z neho ešte hlodavý červ.
„Buďte zdržanliví v prijímaní! Vyznamenávajte tým, že prijímate!“ – to radím tým, čo nemajú nič na rozdávanie.
Ja však som ten, čo obdarúva: rád darujem, sťa priateľ priateľom. Cudzí však a chudobní nech si plody z môjho stromu sami oberajú: to zahanbuje menej.
Žobrákov však by bolo treba úplne odstrániť! Veru mrzí nás dávať im, mrzí nás nedať im.
A tak je to aj s hriešnikmi a so zlým svedomím! Verte mi, priatelia moji: Hryzenie svedomia vychováva k hryzeniu.
Najhoršie sú však malé myšlienky. Veru, to už radšej páchať zlo, ako nízko myslieť!
Vravíte síce: „radosť z malých zlomyseľností nám ušetrí nejeden veľký zlý čin.“ No tu by sa nemalo chcieť šetriť.
Ako vred je zlý čin: svrbí a páli a prevalí sa – chová sa poctivo.
„Pozri sa, som choroba“ – tak povie zlý skutok; to je jeho poctivosť.
Ale ako pleseň je nízka myšlienka: plazí sa a krčí a nechce nikde byť – kým celé telo neopuchne a nezvädne od drobných plesní.
Kto je však čertom posadnutý, tomu do ucha poviem toto slovo: „bude lepšie, ak svojho čerta na veľkého vychováš! Aj pre teba je ešte cesta k veľkosti!“ –
Ach, bratia moji! O každom vieme toho trochu veľa. A niekto sa nám stane priehľadným, no preto ešte ani zďaleka ním nemôžeme celkom prejsť.
Ťažké je s ľuďmi žiť, lebo mlčať je také ťažké.
A nie k tomu, čo nám je odporný, bývame najnespravodlivejší, ale k tomu, do koho nás nič nie je.
Ak však máš trpiaceho priateľa, buď jeho bolesti miestom odpočinku, no zároveň tvrdým lôžkom, poľnou posteľou: tak mu najlepšie osožíš.
A ak ti tvoj priateľ ublíži, povedz: „Odpúšťam ti, čo si urobil mne; že si to však urobil sebe, – ako by som to mohol odpustiť?
Tak hovorí každá veľká láska: tá prekoná ešte aj odpúšťanie a súcit.
Svoje srdce treba držať na uzde; lebo ak ho niekto pustí, ako skoro sa mu zakrúti hlava!
Ach, kde na svete sa udiali väčšie pochabosti, ako medzi súcitnými? A čo vo svete spôsobilo viac utrpenia ako pochabosti súcitných?
Beda všetkým milujúcim, ktorí ešte nedospeli do takej výšky, ktorá prevýši ich súcit!
Takto kedysi ku mne prevravel diabol: „aj boh má svoje peklo: je ním jeho láska k ľuďom.“
A nedávno som ho počul toto vysloviť: „boh je mŕtvy; na svoj súcit s ľuďmi umrel boh.“
Tak prijmite výstrahu pred súcitom: Odtiaľ prichádza na ľudí ešte ťažké mračno! A ja sa vyznám v znameniach počasia!
Zapamätajte si však aj toto: každá veľká láska prevyšuje každý svoj súcit: lebo ona chce to, čo miluje, ešte len – stvoriť!
„Seba samého obetujem svojej láske, aj svojho blížneho ako seba samého“ – tak hovoria všetci tvoriaci.
Všetci tvoriaci sú však tvrdí. –
Tak vravel Zarathustra.
A raz dal Zarathustra svojim žiakom znamenie a prevravel k nim tieto slová:
„Tu sú kňazi: a hoci sú to moji nepriatelia, choďte mi okolo nich potichu a so spiacim mečom!
Aj medzi nimi sú hrdinovia: mnohí z nich veľmi trpeli – : preto chcú iných nechať trpieť.
Zlí nepriatelia sú to: nič nie je pomstivejšie ako ich pokora. A ľahko sa zašpiní ten, čo ich napadne.
Ale moja krv je spriaznená s ich krvou: a chcem, aby moja krv bola uctievaná aj v ich krvi.“ –
A keď zašli ďalej, zacítil Zarathustra bolesť; nebojoval dlho so svojou bolesťou a dal sa takto do reči:
Žialim nad tými kňazmi. Sú mi aj proti srsti; to je však to najmenšie, odkedy som medzi ľuďmi.
Ale trpím a trpel som s nimi: vidím v nich zajatcov a poznačených ľudí. Ten, koho volajú vykupiteľom, ich dal do reťazí. –
Do reťazí falošných hodnôt a blúznivých slov! Ach, kiež by ich niekto vykúpil od ich vykupiteľa!
Mysleli si raz, že pristáli na ostrove, keď more nimi zmietalo; a hľa, bola to spiaca obluda!
Falošné hodnoty a blúznivé slová: to sú tie najstrašnejšie obludy pre smrteľníkov, – v nich dlho spí a čaká záhuba.
Ale nakoniec príde a striehne a požiera a hlce všetko, čo si na ňom postavilo svoje príbytky.
Ó, pozrite sa len na príbytky, ktoré si tí kňazi postavili! Kostolmi volajú svoje sladko voňajúce jaskyne!
Ó, toto sfalšované svetlo, ten zatuchnutý vzduch! Toto miesto, kde duša k svojej výške – nesmie vzlietať!
Ale takto prikazuje ich viera: „Na kolenách po schodoch hore, vy hriešnici!“
Veru, radšej vidím nehanebníka, ako vypúlené oči ich hanby a zbožnosti!
Kto si vytvoril také jaskyne a schody kajúcnikov? Neboli to takí, čo sa chceli skryť a hanbili sa pred čistým nebom?
A až keď raz čisté nebo presvitne rozborenými stropmi dole na zelenú trávu a červený mak na zrúcaninách, – až potom k sídlam tohto boha svoje srdce obrátim.
Nazvali bohom, čo im odporovalo a čo im ubližovalo: a veru bolo veľa hrdinstva v ich zbožňovaní!
A nevedeli inak svojho boha milovať než tým, že človeka pribili na kríž!
Ako mŕtvoly si zmysleli žiť, do čierna odeli svoje mŕtvoly; ešte aj z ich rečí mi preráža zápach márnic.
A kto blízko nich býva, ten žije neďaleko čiernych rybníkov, v ktorých žaba so sladkou zádumčivosťou kváka svoju pieseň.
Lepšie piesne by mi museli nôtiť, aby som uveril v ich vykupiteľa: vykúpenejší by museli vyzerať jeho stúpenci!
Nahých by som ich rád videl: lebo len krása by mala kázať pokánie! Však koho už prehovorí tento zakuklený trud?
Veru, ich vykupitelia nevzišli zo slobody a zo slobody siedmeho neba! Veru, oni sami sa nikdy neprechádzali po pokrovcoch poznania!
Z medzier sa skladal duch týchto vykupiteľov: do každej medzery však vložili svoj blud, svojho kajúcnika medzier, a nazvali ho bohom.
V ich súcite sa utopil ich duch, a zatiaľ čo sa opájali a prekypovali súcitom, na povrch vždy vyplávala veľká pochabosť.
Horlivo a s krikom hnali svoje stádo po svojom chodníku: ako keby k budúcnosti viedol len jeden chodník! Veru, aj tí pastieri patrili ešte k ovciam!
Málo ducha a veľké duše mali títo pastieri: ale, bratia moji, aké malé boli dosiaľ aj tie najväčšie duše!
Krvavé znamenia písali na cestu, ktorou šli, a ich pochabosť hlásala, že krvou sa dokazuje pravda.
No krv je najhorší svedok pravdy. Krv otrávi aj najčistejšie učenie a zvrhne ho na blud a nenávisť sŕdc.
A ak niekto ide za svoje učenie aj cez oheň – čo to už dokazuje! Naozaj je lepšie, ak z vlastného zápalu vzchádza vlastné učenie!
Zapálené srdce a studená hlava: kde sa toto strene, tam vzniká prievan, „vykupiteľ“.
Žili veru aj väčší a urodzenejší než tí, ktorých ľud má za vykupiteľov, za onen prievan stamodtiaľ!
A ešte väčšími, ako boli všetci vykupitelia, musíte byť vykúpení, bratia moji, ak chcete nájsť cestu k slobode!
Ešte nikdy nebol nadčlovek. Nahých som ich videl oboch, najväčšieho i najmenšieho človeka: –
Príliš sú si ešte podobní. Veru, aj ten najväčší sa mi videl – príliš ľudským! –
Tak vravel Zarathustra.
O CNOSTNÝCH
Hrmením a nebeskými ohňostrojmi sa treba prihovárať chabým a spiacim zmyslom.
Hlas krásy však znie ticho: vkráda sa len do najprebudenejších duší.
Tíško sa mi zachvel a zasmial dnes môj štít: je to krásy posvätný smiech a chvenie.
Vám, vy cnostní, sa smiala dnes moja krása. A takto prišiel ku mne jej hlas: „Oni ešte chcú – byť platení!“
Ešte chcete byť platení, vy cnostní! Chcete dostať mzdu za cnosť a nebo za zem a večnosť za svoj dnešok?
A teraz sa na mňa hneváte, keď hlásam, že niet nijakého účtovníka ani pokladníka? A veru ani nehlásam, že cnosť je sama sebe mzdou.
Ach, to je môj žiaľ: do podstaty vecí vklamali mzdu a trest – a teraz ešte aj do podstaty vašich duší, vy cnostní!
Nech však ako rypák diviaka moje slovo ryje dná vašich duší: pluhovou radlicou máte ma volať.
Všetky tajnosti vášho vnútra nech vyjdú na svetlo; a keď budete rozorvaní a dolámaní ležať na slnku, odlúči sa aj vaša lož od vašej pravdy.
Lebo toto je vaša pravda: ste príliš čistotní pre špinu slov: pomsta, trest, odmena, mzda, odplata.
Máte radi svoju cnosť ako matka svoje dieťa; no kedy bolo počuť, že matka chcela byť platená za svoju lásku?
Vaša cnosť je to najmilšie, čo máte. Smäd prsteňa je vo vás: aby sa opäť dostihol, o to sa usiluje, a preto sa krúti každý prsteň.
A ako hviezda, ktorá zhasína, je každý počin vašej cnosti: jej svetlo je ešte stále na ceste a putuje – a kedy už nebude na ceste?
A tak je svetlo vašej cnosti ešte na ceste, aj keď je dielo hotové. Aj keby bolo zabudnuté a mŕtve: jeho lúč svetla ešte žije a putuje.
Aby vaša cnosť bola časťou vás samých, a nie čosi cudzie, nejaká kožka či plášť: to je pravda z hĺbky vašej duše, vy cnostní! –
Sú však ešte takí, pre ktorých cnosť je kŕč pod šľahom biča: a vy ste mi príliš dlho počúvali ich krik.
A sú aj iní, tí cnosťou volajú hnitie svojich nerestí; keď raz ich nenávisť a žiarlivosť natiahnu kopytá, preberie sa ich „spravodlivosť“ a trie si ospanlivé oči.
A sú aj iní, ktorých to ťahá do hĺbky: ich čerti ich tam ťahajú. Ale čím hlbšie zapadnú, tým horúcejšie im planie oko a ich hlad po ich bohu.
Ach, aj krik takých prenikol k vašim ušiam, vy poctivci: „Čo nie som, to, práve to je mi boh a cnosť!“
A sú iní, čo prichádzajú ťažko a vŕzgajúc ako povozy, čo skaly dolu vezú: navravia veľa o vážnosti a cnosti – no svoju brzdu cnosťou volajú!
A sú aj iní, podobní hodinám, čo každý deň sa naťahujú; robia si svoje tik-tak a chcú, aby sa tik-tak – cnosťou nazývalo.
Naozaj, na tých sa rád pobavím: kde nájdem také hodiny, naťahujem ich svojím posmechom; a musia mi k tomu ešte aj hrkotať!
A iní zas sú pyšní na svoju hŕstku práva a kvôli nemu zločin páchajú na všetkom: takže svet sa topí v ich nepráve.
Ach, ako pľuhavo im slovo „cnosť“ z úst lezie! Keď povedia „Som spravodlivý“, znie to vždy ako „Som pomstený“.
Svojou cnosťou chcú nepriateľom svojim oči vyškriabať; a povyšujú sa len, aby iných ponížili.
A potom sú takí, čo sedia vo svojom močiari a takto vyvolávajú z rákosia: „Cnosť – to je ticho sedieť v močiari.
My nikoho nehryzieme a z cesty ideme tomu, čo hryzie; a na všetko máme názor, aký sa nám predpíše.“
A potom sú takí, čo majú radi posunky a myslia si: cnosť je nejaký posunok.
Ich kolená stále len zbožňujú, ich ruky sa v chválospevoch cnosti spínajú, no ich srdce o tom nič nevie.
A potom sú takí, čo majú za cnosť povedať: „Cnosť je potrebná“; v hĺbke duše však majú na mysli, že polícia je potrebná.
A všelikto, kto nemôže vidieť na ľuďoch ich vznešenosť, nazýva cnosťou to, že veľmi zblízka pozoruje ich nízkosť: a tak volá svoj uhrančivý pohľad cnosťou.
Niektorí chcú byť povýšení a povzbudení a volajú to cnosť; a iní chcú byť povalení – a taktiež to volajú cnosť.
A takto skoro všetci sú tej mienky, že majú podiel na cnosti: prinajmenšom každý chce byť znalcom „dobra“ a „zla“.
Neprišiel sem však Zarathustra preto, aby všetkým tým klamárom a bláznom povedal: „Čo už vy viete o cnosti! Čo by ste vy mohli vedieť o cnosti!“ –
Prišiel preto, aby ste vy, priatelia moji, mali raz dosť tých starých rečí, ktoré ste sa naučili od bláznov a klamárov:
Aby ste mali už dosť slov „odmena“, „odplata“, „trest“, „pomsta v spravodlivosti“. –
Aby ste mali už dosť rečí, „že nejaký skutok je dobrý, lebo je nesebecký“.
Ach, priatelia moji! Aby vaša bytosť bola v skutku tak, ako je matka v dieťati: tým nech mi je vaše slovo o cnosti!
Veru, odobral som vám zo sto slov a najmilších hračiek vašej cnosti; teraz sa na mňa hneváte, ako sa hnevajú deti.
Hrali sa pri mori – naraz prišla vlna a strhla im hračku do hĺbky: tak plačú.
Ale tá istá vlna im prinesie nové hračky a nové pestré mušle pred ne vysype.
To ich poteší; a ako tie deti máte mať aj vy, priatelia moji, svoju útechu – a nové pestré mušle! –
Tak vravel Zarathustra.
O SPODINE
Život je zdrojom rozkoše; kde však spodina spolu pije, tam sú všetky studne otrávené.
Žičím všetkému čistému; nerád však vidím škľabiace sa papule a smäd nečistých.
Hodili svoje oko dolu do studne: teraz sa mi zrkadlí zo studne ich odporný úsmev.
Posvätnú vodu otrávili svojou zmyselnosťou; a keď nazvali svoje špinavé sny rozkošou, otrávili ešte aj slová.
Plameň sa durdí, keď kladú svoje vlhké srdcia k ohňu; duch sám klokoce a dymí, kde spodina k ohňu pristúpi.
V ich rukách plod nasladne a zmäkne; pod ich pohľadom sa ovocný strom zachveje a vrcholec mu začne schnúť.
A všelikto, čo sa odvrátil od života, len od spodiny sa odvrátil: so spodinou sa nechcel deliť o prameň a plameň a plody.
A všelikto, čo šiel na púšť a so šelmami znášal smäd, nechcel so špinavými pohoničmi tiav sedieť okolo cisterny.
A všelikto, čo sa prihnal ako ničiteľ a krupobitím bol pre plodonosné polia, chcel iba strčiť spodine nohu do hrtana a tak jej zapchať pažerák.
A sústo, čo ma najväčšmi dusilo, nebolo vedomie, že život potrebuje nepriateľstvo a umieranie a kríže múk: –
Ale pýtal som sa raz a skoro som sa zadusil tou svojou otázkou: čože? že k životu aj spodina je potrebná?
Otrávené studne sú potrebné, čmudiace ohne a špinavé sny, a červy v chlebe života?
Nie nenávisť, lež hnus mi hltavo zožieral život. Ach, často som sa ja ducha presýtil, keď som aj spodinu považoval za duchaplnú!
A k vládnucim som sa chrbtom obrátil, keď som zbadal, čo dnes nazývajú vládnutím: kupčiť a handlovať sa o moc – so spodinou!
So zapchanými ušami som žil medzi národmi cudzieho jazyka: aby mi ostal cudzí ich jazyk handlovačiek a ich kupčenie s mocou.
A držiac si nos šiel som mrzuto cez celý včerajšok i dnešok: veru zle páchne celý včerajšok aj dnešok po píšucej spodine!
Ako mrzák, čo oslepol a ohluchol a onemel: v takom stave som dlho žil, aby som nežil so spodinou moci, písania a rozkoše.
Namáhavo stúpal duch môj na schodíky, a pozorne: almužny rozkoše mu boli vzpruhou; na palici visel život slepca.
Čo sa mi to stalo? Čím som sa vykúpil z hnusu? Kto mi omladil oko? Ako som vzlietol do výšav, kde nesedí pri studni spodina?
Sám hnus môj dal mi krídla a sily vytušiť pramene? Veď celkom hore musel som letieť, aby som opäť našiel žriedlo rozkoše.
Ó, našiel som ho, bratia moji! Tu, celkom hore, vrie žriedlo rozkoše! A je tu život, z ktorého mi už spodina neupíja!
Až príliš prudko mi prúdiš, ty prameň pôžitku! A často vyprázdňuješ pohár tým, že ho chceš znovu napĺňať!
Ešte sa musím naučiť opatrnejšie sa k tebe blížiť: priprudko prúdi ti moje srdce v ústrety: – moje srdce, na ktorom blčí moje leto, to krátke, horúce, clivé, prešťastné leto: ako túži moje letné srdce po tvojom chlade!
Prešiel váhavý stesk mojej jari! Prešla zloba mojich snehových vločiek v júni! Stal som sa celý letom, a to letným poludním.
Leto tam celkom hore, so studenými prameňmi a slastným tichom: ó, príďte, priatelia, nech je to ticho ešte slastnejšie!
Lebo toto sú naše výšiny a naša domovina: privysoko a pristrmo tu bývame pre všetkých nečistých a pre ich smäd.
Hoďte len svojím čistým okom po zdroji mojej rozkoše, priatelia moji! Ako by sa tým mohol zakaliť? Usmeje sa vám v ústrety svojou rýdzosťou.
Na strome menom budúcnosť staviame svoje hniezdo; orly nám osamelým prinesú potravu vo svojich zobákoch!
Veru, nebude to potrava, ktorú by nečistotní smeli jesť s nami! Mysleli by si, že oheň hltajú a papule by si spálili!
Veru, neprichystali sme príbytky pre nečistotných! Ľadovými jaskyňami by bolo naše šťastie pre ich telá a ich duchov!
Ako silné víchry nad nimi chceme žiť, susedia orlom, susedia snehu, susedia slnku: tak žijú silné vetry!
A ako víchor zadujem ešte raz do ich spolku a môj duch zoberie im dych: tak to chce moja budúcnosť.
Veru je Zarathustra silným vetrom pre všetky nížiny: a takúto radu dáva svojim nepriateľom a všetkému, čo pľuje a prská: „Dajte si pozor, aby ste nepľuli proti vetru!“ –
Tak vravel Zarathustra .
O TARANTULÁCH
Pozri sa, to je skrýša tarantuly! Chceš vidieť aj ju? Tu visí jej sieť: dotkni sa jej, aby sa zachvela.
Tu prichádza, ochotne: vitaj mi, tarantula! Na chrbte sa ti černie tvoj trojuholník a znak: a viem, aj čo ti v duši sedí.
Pomsta je usadená v tvojej duši: kam zahryzneš, tam navrie čierna chrasta; tvoj jed opantá dušu pomstou!
Tak hovorím k vám v podobenstve, k vám, čo duše opantávate, k vám, kazatelia rovnosti! Ste pre mňa tarantuly a utajení pomstivci!
No ja privediem vaše úkryty na svetlo sveta: preto sa vám do tváre smejem svojím smiechom výšin.
Preto mykám vašou sieťou, aby vás hnev vyvábil z vašej diery klamu, aby sa vaša pomsta odhalila za vaším slovom „právo“.
Lebo aby bol človek oslobodený od pomsty: to je mi most k najvyššej nádeji, dúha po dlhom nečase.
Ale inak to chcú, pravdaže, tarantuly. „Práve to nech je naša spravodlivosť, že svet sa naplní nečasmi našej pomsty“ – tak sa spolu rozprávajú.
„Pomstou chceme zasiahnuť a nadávkami všetkých, čo nie sú nám rovní“ – k tomu sa zaväzujú srdcia tarantúl.
„A »vôľa k rovnosti« nech je odteraz meno cnosti; a proti všetkému, čo má moc, spustíme svoj pokrik!“
Vy kazatelia rovnosti, teda to tyranské šialenstvo bezmocnosti aj z vás volá po »rovnosti«: vaše najtajnejšie tyranské chúťky sa teda zakukľujú do slov o cnosti!
Namosúrené zdanie, zadržaná závisť, možno aj vašich otcov zdanie a závisť: to z vás vyráža ako plameň a ako šialenstvo pomsty.
Čo otec zamlčal, v synovi prichádza k slovu; a často som zistil, že syn je otcovo odhalené tajomstvo.
Nadšencom sa podobajú: ale nie srdce ich rozpaľuje, – lež pomsta. A keď sa stanú jemnými a chladnými, nie je to duch, lež závisť, čo ich zjemní a schladí.
Žiarlivosť ich vedie na chodníky mysliteľov; a znamenie ich žiarlivosti je – idú vždy príliš ďaleko: ich únava sa nakoniec do snehu musí uložiť na spánok.
Z každej ich žaloby zaznieva pomsta, v každej ich pochvale skrýva sa ublíženie; a sudcom byť zdá sa im príjemnou slasťou.
Takto však radím vám, priatelia moji: nedôverujte nikomu, kto má silný pud trestať!
Sú to ľudia zlého rodu a pôvodu; z ich tvárí hľadí kat a snoriaci pes.
Nedôverujte nikomu, kto často pripomína svoju spravodlivosť: veru, ich duši nechýba len med.
A ak sa sami za »dobrých a spravodlivých« označujú, nezabúdajte, že k farizejstvu im chýba len – moc!
Priatelia moji, nechcem byť s niečím zmiešaný a zamieňaný.
Sú takí, čo kážu moje učenie o živote: a súčasne sú kazateľmi rovnosti a tarantulami.
Že takíto jedovatí pavúci hovoria po chuti životu, hoc sedia v svojej skrýši, odvrátení od života: to pretože tým chcú ublížiť.
A hlavne takým chcú tým ublížiť, čo teraz majú moc: lebo od takých kázeň o smrti najčastejšie počuť.
Keby to bolo inakšie, inak by tarantuly učili: práve ony kedysi najhorlivejšie ohovárali svet a upaľovali kacírov.
S týmito kazateľmi rovnosti nechcem byť pomiešaný ani zamieňaný. Lebo takto hovorí moja spravodlivosť: „Ľudia nie sú si rovní.“
A ani sa takými nemajú stať! Aká by bola moja láska k nadčloveku, keby som inakšie vravel?
Po tisícich mostoch a lávkach sa majú tlačiť do budúcnosti, a stále viac vojny a nerovnosti má pribúdať medzi nich: tak vravieť mi káže moja veľká láska!
Nech sa vo svojom nepriateľstve stanú vynálezcami obrazov a prízrakov, a aj so svojimi obrazmi a prízrakmi nech medzi sebou vedú najvyšší boj!
Dobro i zlo, a bohatstvo i chudoba, a vznešenosť i nízkosť, a všetky mená cností: nech sú to zbrane a rinčiace znaky toho, že život sa vždy musí sám prekonať!
Do výšav chce sa život budovať, s piliermi a schodiskami: do diaľnych diaľav chce hľadieť a slastné krásy vyzerať – preto potrebuje výšku!
A pretože potrebuje výšku, potrebuje stupne a protiklad stupňov a stúpajúceho. Stúpať chce život a stúpaním sa prekonávať.
A pozrite sa len, priatelia moji! Tu, kde je jaskyňa tarantuly, sa pnú do výšky trosky starého chrámu, – len na to pozrite rozhľadenými očami!
Veru, ten, čo tu kedysi svoje myšlienky v kameňoch do výšky vežil, ten o tajomstve všetkého života vedel toľko ako tí najmúdrejší!
Že boj a nerovnosť ešte aj v kráse sú, a vojna o vládu a nadvládu: to nás tu učí v najzreteľnejšom príklade.
Ako božsky sa tu lámu klenby a oblúky vo svojom zápolení: ako sa svetlom a tieňom sebe vzpierajú, tí božskí bojovníci –
Rovnako isto a krásne buďme si aj my nepriateľmi, priatelia moji! Božsky sa chcime proti sebe vzpierať! –
Beda! Teraz mňa samého uhryzla tarantula, moja stará nepriateľka! Božsky isto a krásne ma uhryzla do prsta!
„Trest musí prísť, aj spravodlivosť – tak ona zmýšľa: nie zadarmo si tu má ktosi spievať pesničky na poctu nepriateľstva!“
Hej veru, pomstila sa! A beda! Teraz mi pomstou ešte aj moju dušu rozkrúti!
Aby som sa však nekrútil, priatelia moji, pevne ma na tento stĺp tu priviažte! Radšej byť svätým na stĺpe ako krútňavou pomsty!
Veru nie je Zarathustra ani menlivý vietor, ani búrlivá krútňava víchra; a ak je tanečník, nikdy netancuje tarantelu! –
Tak vravel Zarathustra.
O SLÁVNYCH MUDRCOCH
Ľudu ste slúžili a poverám ľudu, všetci vy slávni mudrci! – a nie pravde! A práve preto si vás uctievali.
A preto znášali aj vašu nevieru, lebo bola len žartom a odbočením od ľudu. Tak dožičí pán svojim otrokom slobodu a kochá sa z ich bujarosti.
Ale koho ľud nenávidí ako vlka psy: to je slobodný duch, nepriateľ pút, čo nič nezbožňuje a v lesoch býva.
Toho vyhnať z jeho úkrytu – ľud tomu vždy vravel »zmysel pre právo«: naňho vždy hucká svoje najostrozubšie psy.
„Lebo pravda je tu: veď tu je ľud! Beda, prebeda tým, čo hľadajú!“ – tak sa to odjakživa vravelo.
Svojmu ľudu ste chceli dať za pravdu v jeho uctievaní: to ste volali »túžbou po pravde«, vy slávni mudrci!
A vaše srdce vždy k sebe vravelo: »z ľudu som vzišiel: a stadiaľ mi aj hlas boží prišiel«.
Tvrdo-šijní a múdri, ako somári, boli ste vždy v úlohe zástancov ľudu.
A nejeden mocnár, ktorý chcel s ľudom v mieri žiť, zapriahol pred svoje paripy ešte aj – oslíka, nejakého chýrneho mudrca.
A teraz by som chcel, vy slávni mudrci, aby ste zo seba konečne tú leviu kožu zo seba úplne zhodili!
Tú strakatú kožu dravca, a huňu bádajúceho, hľadajúceho, dobývajúceho!
Ach, ak sa mám naučiť uveriť vašej »pravdymilovnosti«, to si musíte najprv rozbiť svoju vôľu zbožňovať.
Pravdymilovný – takým nazývam toho, čo odíde na púšte, kde niet boha a čo si rozbil svoje zbožňujúce srdce.
Na žltom piesku a slnkom spálený smädno škúli po ostrovoch s množstvom prameňov, kde všetko živé oddychuje v tôni stromov.
No jeho smäd ho neprehovorí žiť ako tamtí v pohodlí; pretože kde sú oázy, tam sú aj sochy bôžikov.
Hladujúca, násilnícka, samotárska a bezbožná: taká si chce byť levia vôľa.
Bez blaha sluhov, vyslobodená od bohov a zbožňovania, bez bázne a strašná, veľká a osamelá: taká je vôľa toho, kto miluje pravdu.
Na púšti žili od nepamäti milovníci pravdy, slobodní duchovia, a boli pánmi púšte; v mestách však žijú tí vypasení slávni mudrci – ťažné zvery.
Stále totiž ťahajú, ako somáre – káru ľudu.
Nie žeby som sa na nich zato hneval: ale sú pre mňa sluhovskí a zapriahnutí, čo aj sa zlatým postrojom blyštia.
A často boli dobrými a oceňovanými sluhami. Lebo takto hovorí cnosť: „ak musíš byť sluhom, hľadaj toho, komu tvoja služba najväčšmi prospeje!
Duch i cnosť tvojho pána nech rastú tým, že ty si jeho sluhom: tak porastieš spolu s jeho duchom, s jeho cnosťou!“
A naozaj, vy slávni mudrci, vy služobníci ľudu! Rástli ste spolu s duchom a cnosťou ľudu – a ľud rástol skrz vás! Na vašu chválu to vravím!
Ale pre mňa ostávate ľudom aj so svojimi cnosťami, ľudom s tupými očami, – ľudom, ktorý nevie, čo je duch!
Duch je život, ktorý aj do života zatína: vlastnou trýzňou rozmnožuje vlastné poznanie – vedeli ste to už?
A šťastie ducha je toto: byť pomazaný a slzami posvätený za obetné zviera – vedeli ste to už?
A slepota slepca, jeho hľadanie a tápanie nech ešte svedčia o sile slnka, do ktorého sa pozeral – vedeli ste to už?
Hory nech sa poznávajúci učí stavať! Nestačí, aby hory duch prenášal – vedeli ste to už?
Poznáte len iskry ducha: nevidíte však nákovu, ktorou je, a ani krutosti jeho kladiva!
Veru, vy nepoznáte hrdosť ducha! No ešte menej by ste znášali jeho skromnosť, keby sa raz ozvala!
A ešte nikdy ste nemohli vrhnúť svojho ducha do snežnej jamy: nemáte na to dosť zápalu! Nuž nepoznáte ani rozkoše jeho chladu.
Vo všetkom sa však robíte príliš dôvernými s duchom; a z múdrosti ste neraz urobili chudobinec a chorobinec pre zlých básnikov.
Nie ste nijakí orli: nezakúsili ste teda ani blažený údes ducha. A kto nie je vták, nemá sa čo zdržovať nad priepasťami.
Ste pre mňa vlažní: chladne však prúdi každé hlboké poznanie. Ľadovo chladné sú hlboko skryté studne ducha: osvieženie pre rozpálené ruky a pre tých, čo konajú.
Ctihodne mi tu stojíte, strnulo, s vystretým chrbtom, vy slávni mudrci! – vás nepoháňa ani silný vietor, ani silná vôľa.
Nevideli ste nikdy, ako sa nesie plachta po mori, vypuknutá a vzdutá, trasúc sa pred zúrivosťou vetra?
Ako tá plachta, trasúc sa pred zúrivosťou ducha, nesie sa moja múdrosť ponad moria – moja divoká múdrosť!
Ale vy služobníci ľudu, vy slávni mudrci, – ako by ste vy mohli ísť so mnou! –
Tak vravel Zarathustra.
PIESEŇ NOCI
Je noc: teraz hlasnejšie hovoria všetky prýštiace pramene. Aj moja duša je prýštiaci prameň.
Je noc: až teraz sa prebúdzajú všetky piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň jedného milujúceho.
Čosi neutíšené a neutíšiteľné je vo mne: chce sa to prejaviť hlasom. Túžba po láske je vo mne, a tá hovorí rečou lásky.
Som svetlo: ach, kiež by som bol noc! Ale taká je moja samota, že som opásaný svetlom.
Ach, kiež by som bol temný a nočný! Ako by som chcel piť mlieko na prsiach svetla!
A vás by som rád ešte požehnal, malé jagavé hviezdy a svetličky tam hore! – a bol by som šťastný z vašich darov svetla.
Žijem však vo svojom vlastnom svetle; naspäť do seba vpíjam plamene, čo zo mňa šľahajú.
Nepoznám šťastie prijímajúceho; a často som sníval o tom, že kradnúť musí byť príjemnejšie ako prijímať.
To je moja bieda, že moja ruka si nikdy neodpočinie od dávania; to je moja závisť, že vidím čakajúce oči a noci ožiarené túžbou.
Ó, kliatba všetkých, ktorí obdarúvajú! Ó, zatmenie môjho slnka! Ó, túžba po roztúžení! Ó, hltavý hlad v nasýtení!
Berú odo mňa; ale dotýkam sa ešte ich duše? Priepasť je medzi dávaním a braním; a najmenšia priepasť sa preklenie ako posledná.
Hlad vyrastá z mojej krásy: rád by som ublížil tým, ktorým svietim, rád by som okradol svojich obdarovaných: – tak lačniem po zlobe.
Odťahujem ruku, keď sa jej už vystiera ruka v ústrety; váham ako vodopád, ktorý ešte pri páde váha: – tak lačniem po zlobe.
Takú pomstu si vymýšľa moje bohatstvo: taká zákernosť vyviera z mojej samoty.
Moja radosť z dávania umrela pri dávaní, moja cnosť sa nasýtila samej seba pre svoj nadbytok!
Kto stále dáva, je v nebezpečenstve, že stratí hanblivosť; kto stále rozdáva, toho ruka a srdce majú mozole od samého rozdávania.
Moje oko už nenavrie, keď vidí ostych prosiacich; ruka mi príliš stvrdla, aby cítila chvenie napĺňaných rúk.
Kam sa podela slza môjho oka a jemnosť môjho srdca? Ó, samota všetkých darujúcich! Ó, mlčanlivosť všetkých svietiacich!
Veľa sĺnk krúži pustým priestorom: k všetkému, čo je temné, sa prihovárajú svojím svetlom – mne mlčia.
Ó, to je nepriateľstvo svetla voči tomu, čo svieti: bez milosrdenstva si ide svetlo svojou cestou.
Z hĺbky duše nespravodlivé voči tomu, čo svieti, chladné voči slnkám – tak putuje každé slnko.
Ako víchor lietajú slnká po svojich dráhach, to je ich kolobeh. Svoju neúprosnú vôľu počúvajú – to je ich chlad.
Ó, ste to až vy, vy temní, noční, čo robíte teplo z toho, čo svieti! Ó, až vy pijete mlieko a lahodu z ňadier svetla!
Ach, ľad je okolo mňa, moju ruku spaľuje ľadový dotyk! Ach, vo mne je smäd, ktorý prahne po vašom smäde!
Je noc: ach, že je mi súdené byť svetlom! A smädom po nočnej tme! A samotou!
Je noc: ako gejzír teraz vyráža zo mňa moja túžba, – po reči túžim.
Je noc: teraz hlasnejšie hovoria všetky prýštiace pramene. Aj moja duša je prýštiaci prameň.
Je noc: až teraz sa prebúdzajú všetky piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň jedného milujúceho. –
Tak vravel Zarathustra.
TANEČNÁ PIESEŇ
Raz večer išiel Zarathustra so svojimi žiakmi cez les; a keď tak hľadal prameň, hľa, prišiel na zelenú lúku, ktorá bola ticho obkľúčená stromami a kríkmi: tancovali na nej dievčatá. Len čo spoznali Zarathustru, prestali tancovať; Zarathustra však priateľsky pristúpil k nim a prevravel tieto slová:
„Len si tancujte, pôvabné dievčatá! Neprišiel som vám predsa kaziť zábavu svojím zazeraním, nie som nepriateľ dievčat.
Som božím zástancom pred čertom; ten je však duchom ťažoby. Prečo by som mal byť, vy ľahučké, nepriateľom božských tancov? Alebo dievčích nôžok s krásnymi členkami?
Áno, som les a noc tmavých stromov: koho však moja temnota nezastraší, nájde aj ružové kríky pod mojimi cyprusmi.
A nájde aj toho malého bôžika, ktorý je dievčatám najmilší: pri studničke leží, ticho, so zavretými očami.
Veru, za bieleho dňa mi zaspal, zaháľač! Že by bol príliš dlho lapal motýle?
Nehnevajte sa na mňa, pekné tanečnice, ak toho bôžika trochu potrestám! Kričať bude síce a plakať, – ale na smiech je, aj keď plače!
A so slzou v oku nech vás poprosí o jeden tanec; ja sám zaspievam pieseň k jeho tancu:
Tanečnú a posmešnú pieseň na ducha ťažoby, svojho najvyššieho a najvšemocnejšieho čerta, o ktorom hovoria, že vraj »je pánom sveta«“. –
A toto je pieseň, ktorú Zarathustra spieval, kým Kupido a devy spolu tancovali:
Do tvojich očí som sa nedávno díval, ó, život! A zazdalo sa mi, že klesám do nevyspytateľna.
Ty si ma však vylovila zlatou udicou; posmešne si sa smiala, keď som ťa nazval nevyspytateľnou.
„To je reč všetkých rýb, povedala si; čo ony nezistia, je nevyspytateľné.
„Ale ja som len premenlivá a divá a vo všetkom žena, a nie práve cnostná:
„Aj keď vy muži ma voláte »hlbokou«, »vernou«, »večnou« či »tajuplnou«.
„Veď vy muži nás stále obdarúvate vlastnými cnosťami – ach, vy cnostní!“
A tak sa smiala, tá neuveriteľná; ja jej však nikdy neverím, ani jej smiechu, keď o sebe zle hovorí.
A keď som medzi štyrmi očami so svojou divou múdrosťou vravel, povedala mi s hnevom: „Ty chceš, ty túžiš, ty miluješ, len preto život chváliš!“
Skoro by som tu bol odpovedal zle a nahnevanej povedal pravdu; a nedá sa horšie odpovedať, ako svojej múdrosti »povedať pravdu«.
Tak je to totiž medzi nami tromi. Z hĺbky duše milujem len život – a veru najväčšmi vtedy, keď ho nenávidím!
No že mám múdrosť rád, často až príliš rád: je to preto, lebo mi veľmi pripomína život!
Má jeho oko, jeho smiech, dokonca jeho zlatú udičku: môžem ja za to, že tie dve sa na seba tak podobajú?
A keď sa ma raz život pýtal: Ktože je to, tá múdrosť? – tu som horlivo odvetil: „Ach hej, tá múdrosť!
Smädíš po nej a nenasýtiš sa, hľadíš cez závoje, lapáš cez siete.
Je krásna? A či ja viem? No aj pre najstarších kaprov je návnadou.
Je premenlivá a vzdorovitá; často som videl, ako si hryzie pery a hrebeň vedie proti prúdu svojich vlasov.
Možno je zlá a falošná a nakoniec len ženská; keď však sama o sebe zle hovorí, vtedy je najzvodnejšia.“
Keď som toto životu povedal, zasmial sa zle a privrel oči. „O kom to hovoríš? pýtal sa, hádam o mne?
A keby si aj pravdu mal – hovoria sa mi také veci takto do očí! Ale teraz hovor aj o svojej múdrosti!“
Ach, teraz si oči zase otvoril, môj milovaný život! A opäť sa mi zazdalo, že do nevyspytateľna klesám. –
Tak spieval Zarathustra. Keď sa však tanec skončil a dievčatá odišli, zosmutnel.
„Slnko už dávno zapadlo“, povedal po chvíli. „Lúka je vlhká a od lesov vanie chlad.
Čosi neznáme je okolo mňa a premýšľavo hľadí. Čože? Ty ešte žiješ, Zarathustra?
Prečo? Načo? Čím? Kam? Kde? Ako? Nie je to pochabosť, ešte žiť?
Ach, priatelia moji, večer je to, čo sa tak vo mne pýta. Odpustite mi môj žiaľ!
Nastal večer: odpustite mi, že nastal večer!“
Tak vravel Zarathustra.
PIESEŇ NAD HROBMI
„Tamto je ostrov hrobov, ten mlčanlivý ostrov; tam sú aj hroby mojej mladosti. Tam chcem zaniesť večne zelený veniec života.“
S takto naladeným srdcom som sa vydal na more. –
Ó, prejavy a túžby mojej mladosti! Ó, všetky okamihy lásky, vy božské chvíle! Ako rýchlo ste sa mi pominuli! Už na vás spomínam ako na svojich mŕtvych.
Od vás, mojich najmilších mŕtvych, mi veje sladká vôňa, uvoľňujúca srdce i slzy. Veru, rozochveje srdce a dojme osamelého plavca.
Ešte stále som najbohatší a najzávideniahodnejší – ja, ten najosamelejší! Lebo ja som vás predsa mal, a vy ma ešte máte: povedzte, komu spadli také ružové jablká zo stromu ako mne?
Ešte stále som dedičom a prsťou vašej lásky, kvitnem na vašu pamiatku pestrými divo rastúcimi cnosťami, ó, moji najmilší!
Ach, boli sme stvorení, aby sme si ostali nablízko, vy čarovné cudzie zázraky; a neprišli ste ako plaché vtáčiky ku mne a k mojej túžbe – lež ako dôverujúci k dôverujúcemu!
Áno, k vernosti ste boli stvorené, tak ako ja, a k nežným večnostiam: musím vás teraz pomenovať po vašej nevere, vy božské záblesky a okamihy: iné meno som sa dosiaľ nenaučil.
Veru, príliš rýchlo ste mi pomreli, vy utečenci. Ale neušli ste vy mne, ani ja som neušiel vám: svojou neverou sme si navzájom nevinní.
Aby mňa zabili, vám vykrútili krk, vy spevci mojich nádejí! Áno, po vás, vy najmilší, zloba vždy strieľala šípy – aby moje srdce zasiahla!
A zasiahla! Veď vy ste vždy boli najdrahší môjmu srdcu, boli ste moji a ja váš: preto ste museli mladí umrieť, až primladí!
Po najzraniteľnejšom, čo som mal, strelili šíp: po vás to bolo, čo máte pleť sťa perleť, či ešte skôr sťa úsmev, čo zmiera pri jednom pohľade!
No toto slovo chcem povedať svojim nepriateľom: čo je všetko ľudské vraždenie proti tomu, čo ste urobili mne!
Horšie ste mi urobili, ako je všetko ľudské vraždenie; čo sa nevráti, ste mi vzali: – to vám hovorím, nepriatelia moji!
Povraždili ste predsa túžby mojej mladosti a jej najmilšie zázraky! Mojich spoločníkov ste mi pobrali, tých požehnaných duchov! Na ich pamiatku kladiem tento veniec a túto kliatbu.
Túto kliatbu na vás, moji nepriatelia! Veď ste skrátili moju večnosť, ako sa tón rozbije v studenej noci! Len ako záblesk božských očí mi všetko pripadlo – sťa okamih!
Takto prevravela v dobrej hodine kedysi moja čistota: „Božské buďte mi všetky bytosti.“
Vy ste ma vtedy prekvapili špinavými prízrakmi; ach, kam potom uletela tá dobrá hodina!
„Všetky dni nech sú mi sväté“ – tak vravela kedysi múdrosť mojej mladosti: naozaj, radostnej múdrosti hlas!
Ale tu ste mi, nepriatelia, ukradli moje noci a premenili ich na bezsenné muky: ach, kam potom uletela tá radostná múdrosť?
Raz som zatúžil po šťastných znameniach vtáčieho letu: tu ste mi do cesty priviedli obludnú sovu, odpornú. Ach, kam to potom uletela moja nežná túžba?
Sľúbil som kedysi, že sa zrieknem všetkého hnusu: tu ste zmenili mojich blízkych a najbližších na hnisavé vredy. Ach, kam potom uletel môj najšľachetnejší sľub?
Ako slepec som kedysi šiel po požehnaných cestách: tu hodili ste na slepcovu cestu blato: a teraz sa mu hnusí ten starý chodník pre slepcov.
A keď som najťažší svoj skutok vykonal a víťazstvo svojho úsilia slávil: navraveli ste tých, čo ma milovali, aby kričali, že im ubližujem najväčšmi.
Veru, to ste robili stále: na žlč ste obracali môj najlepší med a usilovnosť mojich najlepších včiel.
Mojej dobročinnosti ste posielali vždy najbezočivejších žobrákov; okolo môjho súcitu ste sústredili vždy nevyliečiteľných grobianov. Tak ste zraňovali moje cnosti v ich viere.
A keď som ešte aj to, čo mi bolo najsvätejšie, pridal k obete: vaša »zbožnosť« hneď pridala vaše mastnejšie dary k tomu: tak sa v pare vášho tuku to moje najsvätejšie zadusilo.
A raz som chcel tancovať, ako som ešte nikdy netancoval: ponad všetky nebesia do diaľav som chcel tancovať. Tu ste prevraveli môjho najlepšieho speváka.
A ten zanôtil nesmierne skľučujúcu melódiu; ach, trúbil mi do uší pochmúrne ako roh!
Smrtiaci spevák, nástroj zloby, najnevinnejší! Už som stál pripravený na najlepší tanec: vtedy si zabil svojimi zvukmi moje očarenie!
Len v tanci viem vysloviť podobenstvo najvyšších vecí: – a vtedy mi uviazlo moje najvyššie podobenstvo nevyslovené v mojich údoch!
Nevyslovená a nevykúpená mi ostala najvyššia nádej! A umreli mi všetky vidiny a útechy mojej mladosti!
Ako som to len zniesol? Ako ma preboleli a ako som prekonal také rany? Ako povstala moja duša z týchto hrobov?
Áno, čosi neporaniteľné, nepochovateľné je na mne, niečo, čo skaly trhá: volá sa to moja vôľa. Mlčanlivo prechádza rokmi a bez zmeny.
Svojou cestou chce ísť na mojich nohách, tá moja stará vôľa; tvrdé srdce má jej myseľ a nezraniteľné.
Ja som nezraniteľný len na päte. Ešte stále tu žiješ a si rovnaká, najtrpezlivejšia moja vôľa! Ešte stále sa prebíjaš cez všetky hroby!
V tebe žije aj to, čo ostalo nevykúpené z mojej mladosti; ako život a mladosť tu sedíš v nádeji na žltých ruinách hrobov.
Áno, ešte si mi ničiteľkou všetkých hrobov: Pozdravujem ťa, moja vôľa! Len kde sú hroby, sú zmŕtvychvstania. –
Tak vravel Zarathustra.
O PREMÁHANÍ SEBA SAMÉHO
«Vôľou po pravde» nazývate, vy najmúdrejší, to, čo vás poháňa a robí rujnými?
Vôľou po zrozumiteľnosti všetkého, čo existuje: tak ja nazývam vašu vôľu!
Všetko, čo existuje, chcete najprv urobiť mysliteľným: lebo pochybujete s veľkou nedôverou, či je to už mysliteľné.
Ale má sa vám to poddať a nechať ohýbať! Tak to chce vaša vôľa. Ma sa to stať hladkým a podrobovať sa duchu, ako jeho zrkadlo a obraz.
To je vaša celá vôľa, vy najmúdrejší, a je to vôľa mať moc; aj vtedy, keď hovoríte o dobre a zle a o hodnotení.
Ešte len stvoriť chcete svet, pred ktorým by ste si mohli pokľaknúť: to je vaša posledná nádej a opojenie.
Nemúdri, pravda, to je ľud, – tí sa podobajú rieke, po ktorej pláva čln: a v člne slávnostne a zakuklene si sedia hodnotiace súdy.
Svoju vôľu a svoje hodnoty ste posadili na rieku vznikania; čo veriaci ľud prijíma ako dobro a zlo, to mi pripomína dávnu vôľu mať moc.
Vy ste to boli, vy najmúdrejší, čo ste takých hostí posadili do toho člna a zahrnuli ste ich nádherou a hrdými menami – vy a vaša vládnuca vôľa!
A rieka ďalej nesie váš čln: musí ho niesť. Málo záleží na tom, či sa zlomená vlna pení a hnevlivo vzpiera plavidlu!
Nie rieka je pre vás nebezpečná a koniec vášho dobra i zla, vy najmúdrejší: je to vôľa samotná, vôľa moc mať, – nevyčerpateľne plodiaca životná sila.
Aby ste však pochopili moje slovo o dobre a zle, k tomu vám chcem povedať ešte slovo o živote a o povahe všetkého živého.
Šiel som po stopách živého, po najväčších aj najmenších cestách, aby som spoznal jeho povahu.
So stonásobným zrkadlom som zachytával aspoň jeho pohľad, keď mu zatvorili ústa: aby ku mne prevravelo jeho oko. A jeho oko ku mne vravelo.
No všade, kde som našiel niečo živé, počul som hovoriť aj o poslušnosti. Všetko živé poslúcha.
A toto je druhá vec: tomu sa rozkazuje, kto sám seba nevie poslúchať. Taká je povaha všetkého živého.
Toto je však to tretie, čo som postrehol: že rozkazovať je ťažšie ako poslúchať. A rozkazujúci nielenže nesie bremeno všetkých poslúchajúcich, a že ho táto ťarcha môže ľahko rozdrviť: –
Aj neistotu a riskovanie som objavil vo všetkých rozkazoch: živé sa pri každom príkaze samo dáva do stávky.
A to aj vtedy, keď sebe samému rozkazuje: aj vtedy musí za svoje rozkazovanie pykať. Svojmu vlastnému zákonu musí byť sudcom, pomstiteľom i obeťou.
Ako sa to len deje? – tak som sa seba pýtal. Čo prehovorí živé, aby bolo poslušné a rozkazovalo, ale aj v rozkazovaní ešte prejavovalo poslušnosť?
Počujte teraz moje slovo, vy najmúdrejší! A skúmajte ho vážne, či som sa vplazil až do srdca samého života, až do koreňov jeho srdca!
Kde som našiel niečo živé, tam som našiel vôľu mať moc; ešte aj vo vôli slúžiacich som našiel vôľu byť pánom.
Aby silnejšiemu slúžilo, čo je slabšie, na to ho jeho vôľa nahovára, ktorá nad ešte slabším chce byť pánom: tejto jedinej rozkoše sa nevie zrieknuť.
A ako sa menšie väčšiemu oddáva, aby malo rozkoš a moc nad najmenším: tak aj najväčšie sa ešte poddáva a kvôli moci aj život riskuje!
Nadšenie najväčšieho je v odvahe a nebezpečenstve, v hádzaní kociek o smrť.
A kde je obetovanie, služby a zálusk lásky: tam je aj vôľa byť pánom. Okľukami sa slabší vkráda do hradu a až do srdca mocnejších – a tu ukradne moc.
A toto tajomstvo mi prezradil sám život: „Pozri, povedal, som to, čo sa vždy samo musí premôcť.“
„Pravda, vy to voláte vôľou plodiť alebo pudom za určitým účelom, za vyšším, ďalším, hojnejším: ale to všetko je jedno a to isté a má to jedno tajomstvo.
„To radšej zahyniem, ako by som sa toho jedného zriekol; a ozaj, kde je zánik a listy padajú, pozri, tam obetuje sa život – kvôli moci!
„Že je mi súdené byť boj a vznikanie a cieľ a rozpor účelov: ach, kto uhádne moju vôľu, uhádne iste, aj po akých krivých cestách musí ona chodiť!
„Čokoľvek vytvorím a nech to ako ľúbim, – skoro sa s tým a s láskou svojou pohnevám: tak to chce moja vôľa.
„A aj ty, poznávajúci, si len chodník a stupaj mojej vôle: veru, moja vôľa mať moc kráča aj nohami tvojej vôle mať pravdu.
„Ten, pravda, pravdu netrafil, čo po nej strelil slovo »vôľa byť«: takej vôle – niet!
„Lebo: čo nie je, to chcieť nemôže; čo však v bytí už je, ako by to mohlo mať vôľu byť!“
„Len kde je život, je aj vôľa: ale nie vôľa žiť, lež – tak ťa to učím – vôľa mať moc!
„Mnoho vecí si živý cení väčšmi ako sám život: ale už zo samého cenenia sa ozýva – vôľa mať moc!“ –
Tak ma kedysi poučoval život: a z toho vám ešte, vy najmúdrejší, rozlúštim hádanku vášho srdca.
Veru, veru, hovorím vám: dobro a zlo, ktoré by bolo nepominuteľné – to neexistuje! Samo zo seba musí sa vždy a znovu premáhať.
Svojimi hodnotami a slovami o dobre a zle páchate násilie, vy hodnotiaci: a to je vaša tajná láska a vašej duše lesk, chvenie a kypenie.
Ale mohutnejšia sila rastie z vašich hodnôt a nové premáhanie: na ňom sa rozbije vajce i škrupina.
A kto musí byť tvorcom v dobrom a zlom: veru, ten musí byť najprv ničiteľom, hodnoty musí rozbíjať.
Tak patrí najvyššie zlo k najvyššiemu dobru: to však je tvorivé. –
Hovorme len o tom, vy najmúdrejší, aj keď to bolí. Mlčať je horšie; všetky zamlčané pravdy nasiaknu jedom.
A nech sa rozbije všetko, čo sa na našich pravdách rozbiť – dá! Ešte nejeden dom treba postaviť! –
Tak vravel Zarathustra.
O VZNEŠENÝCH
Tiché je dno môjho mora: ktože by uhádol, že skrýva vtipných netvorov!
Neotrasiteľná je moja hĺbka: ale blyští sa od plávajúcich hádaniek a posmechov.
Vznešeného človeka som dnes videl, slávnostného, kajúcnika ducha: ó, ako sa moja duša smiala nad jeho ošklivosťou!
S vypätou hruďou a ako tí, čo vťahujú dych: tak tu stál, ten vznešený, a mlčal:
Ovešaný hnusnými pravdami, svojou loveckou korisťou, vyparádený roztrhanými šatmi; aj mnoho tŕňov na ňom viselo – no nevidel som ešte ružu.
Nenaučil sa ešte smiať a čo je krása. Zachmúrený sa vracal tento lovec z lesa poznania.
Z boja s divými zvieratami sa vracal domov: ale aj z jeho vážnosti zazerá ešte divé zviera – nezdolané!
Ako tiger tu ešte stále stojí, čo skočiť chce: ale ja nemám rád tie napäté duše, odporní sú mojej chuti všetci tí do ústrania utiahnutí ľudia.
A vy mi poviete, priatelia, že sa nemajú viesť hádky o chuti a guste? Ale veď celý život je spor o chuť a gusto!
Chuť: je závažie, zároveň miska váhy a aj vážiaci; a beda všetkému živému, čo bez závažia, misky a vážiaceho by chcelo žiť!
Keby sa svojou vznešenosťou unavil, tento náš vznešený: len to by jeho krásu pozdvihlo, – len potom ho chcem ochutnať a nech mi potom zachutí.
Len potom, keď sa sám od seba odvráti, preskočí cez svoj vlastný tieň – a, naozaj, skočí do svojho slnka.
Príliš dlho sedel v tôni, až líca zbledli kajúcnikovi ducha; skoro od hladu zomrel pre svoje čakanie.
Pohŕdanie má ešte v oku; hnus sa tají na jeho ústach. Teraz síce oddychuje, ale jeho odpočinok si ešte neľahol na slnko.
Mal by pracovať ako býk; a jeho šťastie by malo voňať zemou, a nie pohŕdaním zemou.
Rád by som ho videl ako bieleho býka, keď s fučaním a bučaním kráča pred pluhom: aj jeho rev by mal velebiť všetko pozemské!
Chmúrna je dosiaľ jeho tvár; tieň ruky na nej hrá. Zaclonený je dosiaľ zmysel jeho oka.
Samotný jeho čin vrhá na neho ešte tieň: ruka zastiera konajúceho. Ešte svoj skutok nepremohol.
Milujem na ňom síce šiju býka: no teraz chcem vidieť ešte aj oko anjela.
Aj svoju vôľu hrdinov musí sa ešte odučiť: má mi byť povznesený, nielen vznešený: sám éter by ho mal nadnášať, toho, čo nemá vôľu.
Premohol netvory, rozlúštil hádanky: no mal by ešte vykúpiť aj svoje netvory a hádanky, mal by ich premeniť na nebeské deti.
Jeho poznanie sa ešte nenaučilo smiať a nebyť žiarlivé; jeho prúdiaca vášeň sa ešte nestíšila v kráse!
Veru, jeho túžba by nemala v sýtosti mlčať a skrývať sa, lež v kráse! Nežnosť patrí k veľkodušnosti vysokomyseľných.
Rameno mať nad hlavou: tak by mal hrdina odpočívať, tak by mal aj svoj oddych prekonávať.
Ale práve pre hrdinu je krása najťažšia zo všetkého. Nezdolateľná je krása pre každú prudkú vôľu.
Trochu viac, trochu menej: práve to je tu veľa, práve to tu rozhoduje.
S uvoľnenými svalmi stáť a odstrojenou vôľou: to je pre vás to najťažšie, vy vznešení!
Keď sa moc zmiluje a zostúpi do viditeľna – krásou nazývam taký zostup.
A od nikoho nežiadam krásu tak, ako práve od teba, ty mocný: tvoja dobrota nech je tvoje posledné prekonanie seba samého.
Myslím, že si schopný všetkého zla: preto chcem od teba dobro!
Naozaj, často som sa smial slabochom, ktorí si myslia, že sú dobrí, keď majú chromé laby.
Riaď sa cnosťou stĺpa: je stále krajší a nežnejší, vnútri tvrdší a nosnejší, čím vyššie stúpa.
Áno, ty vznešený, raz ešte budeš krásny a svojej vlastnej kráse nastavíš zrkadlo.
Potom sa tvoja duša zachveje božskými túžbami; a zbožňovanie bude aj v tvojej márnivosti!
To je totiž tajomstvo duše: až keď ju hrdina opustí, priblíži sa k nej, v snoch, – nadhrdina. –
Tak vravel Zarathustra.
O KRAJINE VZDELANIA
Priďaleko som zaletel do budúcnosti: hrôza ma prepadla.
A keď som sa obzrel, hľa, tu mi bol jediným súčasníkom čas.
Tu som letel naspäť, smerom k domovu – a stále náhlivejšie: tak som prišiel k vám, súčasníci, a do krajiny vzdelania.
Po prvý raz som vám priniesol so sebou oko a dobrú túžbu: ozaj, so žiadostivosťou v srdci som prišiel.
Ale čo sa mi to stalo? Nech sa ma zmocnila akákoľvek úzkosť, – musel som sa rozosmiať! Nikdy som nevidel niečo tak pestro pofŕkané!
I smial som sa a smial, noha sa mi pritom ešte triasla a srdce tiež: »veď tu je domovina všetkých hrncov s farbami!« – hovorím.
Päťdesiatimi fŕkancami pomaľovaní na tvári aj na údoch: tak ste tu sedeli a ja som žasol, súčasníci!
A päťdesiat zrkadiel bolo okolo vás, čo sa líškali vašej farebnej hre a napodobňovali ju.
Veru, nemohli by ste mať lepšie masky, súčasníci, ako je vaša vlastná tvár! Kto by vás mohol – spoznať!
Popísaní znameniami minulosti, a aj tie znaky novými znakmi pretreté: tak ste sa dobre skryli pred každým vykladačom znakov!
A čo by aj bol niekto znalcom obličiek: kto by sa vôbec mohol domnievať, že máte obličky? Vyzeráte ako upečení z farieb a polepených obrázkov.
Všetky časy a národy pestro vykúkajú z vašich závojov; všetky mravy a viery pestro sa ozývajú z vašich pohybov.
Keby z vás niekto stiahol závoje a plédy a farby a pohyby: ostalo by mu práve dosť, aby tým strašil vtáky.
Veru, sám som tým postrašeným vtákom, čo vás raz videl nahých a bez farby: odletel som, keď mi tá kostra milo kývala.
Radšej by som bol nádenníkom v podsvetí a u tieňov niekdajška! – Veď tučnejšie a plnšie ako vy sú ešte aj mátohy v podsvetí!
To, hej, to je horkosť pre moje črevá, že vás neznesiem ani nahých, ani oblečených, moji súčasníci!
Všetky strašidlá budúcnosti, a čo kedy naháňalo hrôzu zablúdeným vtákom, je veru príjemnejšie a útulnejšie ako vaša »skutočnosť«.
Lebo hovoríte: „Sme vonkoncom skutoční, a bez viery i bez pover“: tak pyšne vypínate hruď – ach, hoci hruď ani nemáte!
Áno, ako by ste vy mohli veriť, vy pestro pofŕkaní! – ktorí ste podobami všetkého, na čo sa kedy verilo!
Ste premenlivé vyvrátenia viery, lámete údy všetkým myšlienkam. Nevierohodní, tak vás ja nazývam, vy skutoční!
Doba proti dobe tára vo vašich dušiach: a všetkých dôb sny a táraniny boli skutočnejšie, ako je vaše bdenie!
Ste neplodní: preto vám chýba viera. Ale kto musel tvoriť, ten mal vždy svoje prorocké sny a hviezdne znamenia – a veril vo vieru! –
Ste polootvorené vráta, pri ktorých čakajú hrobári. A to je vaša skutočnosť: „Všetko si zaslúži, aby zaniklo.“
Ach, ako mi tu stojíte, vy neplodní, aké vychudnuté rebrá máte! A nejeden z vás to asi sám spoznal.
A povedal: „čo mi to tu nejaký boh, kým som si spal, potajomky ukradol? Veru, bolo toho dosť, aby sa z toho dala spraviť samička !
Čudesná je chudoba mojich rebier!“ toto riekol už mnohý súčasník.
Áno, na smiech ste mi, súčasníci! A najmä vtedy, keď sa sami sebe čudujete!
A beda by mi bolo, keby som sa nemohol smiať na vašom údive a keby som musel vypíjať všetko to odporné z vašich džbánov!
Takto však vezmem vás na ľahšiu váhu, lebo mám ťažké niesť; a čo mi to už urobí, ak si mi nejaký hmyz či okrídlený červík sadne na uzlík!
Veru, tým mi nebude ťažší! A nebudete to vy, účastníci, pre ktorých na mňa doľahne veľká únava.
Ach, kam ešte mám vystúpiť so svojou túžbou! Zo všetkých vrchov sa rozhliadam po otcovských a materských krajinách.
Ale vlasť som nenašiel nikde; zblúdilec som vo všetkých mestách a znamenie k odchodu na všetkých bránach.
Cudzí sú mi a na posmech súčasní ľudia, ku ktorým ma ešte nedávno ťahalo srdce; vyhnali ma z krajín otcov a matiek.
A tak už len krajinu detí svojich milujem, neobjavenú, v najvzdialenejšom mori; po nej kážem svojim plachtám pátrať a pátrať.
Na svojich deťoch napravím, že som dieťaťom svojich otcov: a na celej budúcnosti – túto prítomnosť! –
Tak vravel Zarathustra.
O NEPOŠKVRNENOM POZNANÍ
Keď včera vychádzal mesiac, domnieval som sa, že chce porodiť slnko: tak naširoko a ťarchavo ležal na horizonte.
Klamárom bol mi však so svojou ťarchavosťou; a skôr vidím muža v mesiaci než ženu.
Pravda, má v sebe málo mužského, ten ostýchavý nočný rojko. Veru, so zlým svedomím sa túla po strechách.
Lebo je chlipný a žiarlivý, ten mních v mesiaci, chlipný po zemi a všetkých radostiach milencov.
Nie, nemám ho v láske, tohto kocúra na strechách! Odporní sú mi všetci, čo sa mocú okolo privretých okien!
Zbožne a mlčky chodí po hviezdnych pokrovcoch: – nemám však rád všetky tie zakrádavé mužské nohy, na ktorých necvendží ostroha.
Krok každého poctivého hovorí: len mačka sa kradmo hýbe po dlážke. Pozri, ako mačaco sa mesiac vynára, a nepoctivo. –
Toto podobenstvo dávam vám, nedotklivým pokrytcom, vám, »čisto poznávajúcim«! Volám vás – chlipníkmi!
Aj vy milujete zem a pozemskosť: dobre som vás odhadol! – ale ostych je vo vašej láske a zlé svedomie, – mesiacu sa podobáte!
Pohŕdať vecami pozemskými navraveli vášho ducha, ale nie vaše útroby: tie sú však na vás to najsilnejšie!
A teraz sa váš duch hanbí, že je po vôli vašim útrobám; pred svojou vlastnou hanbou uhýba a ide cestou klamu.
„To by mi bolo to najvyššie – hovorí k sebe váš klamársky duch: – dívať sa na život bez dychtivosti a nie, sťa pes, s visiacim jazykom:
„Spokojne sa pozerať, s odumretou vôľou, bez hltavého hmatu sebeckosti – studený a popolavo sivý na celom tele, no s opojenými očami mesiaca!
„To by mi bolo najmilšie – tak zvádza sám seba zvedený: – milovať zem, ako ju miluje mesiac: len okom láskať jej krásu.
„A to nech sa volá nepoškvrnené poznanie všetkého, že od vecí vôbec nič nechcem: iba ak smieť pred nimi ležať sťa zrkadlo so stovkou očí.“ –
Ó, vy vnímaví pokrytci, vy chlipníci! Vám chýba nevinnosť v túžbe: a preto teraz ohovárate túžbu!
Veru, vy nemilujete zem ako tvoriví, plodiaci, zo vznikania sa tešiaci!
Kde je nevinnosť? Tam, kde je vôľa plodiť. A kto chce stvoriť niečo nad seba, ten má podľa mňa tú najčistejšiu vôľu.
Kde je krása? Tam, kde so všetkou vôľou musím chcieť; tam, kde chcem milovať a zaniknúť, aby obraz ostal nielen obrazom.
Milovať a zaniknúť: to sa rýmuje od večnosti. Vôľa milovať: to značí súhlasiť aj so smrťou. Tak hovorím k vám, zbabelcom!
Ale teraz sa chce vaše vymiškované škúlenie volať »hĺbavosťou«. A čo sa dá ohmatať zbabelými očami, má byť pokrstené na »krásne«! Ó, vy špinitelia ušľachtilých mien!
Ale to nech je vaša kliatba, vy nepoškvrnení, vy čisto spoznávajúci, že nikdy neporodíte: aj keď naširoko a ťarchavo ležíte na obzore!
Veru, ústa si plníte ušľachtilými slovami: a my vám máme uveriť, že vaše srdce preteká, vy prešibaní klamári?
No moje slová sú drobné, ohrdené, krivé slová: rád zodvihnem, čo pod stôl spadne pri vašej hostine.
Nimi ešte vždy môžem – pravdu povedať pokrytcom! Áno, moje rybacie kostičky, mušle a pichľavé listy majú – pokrytcom poštekliť nos!
Zlý vzduch je vždy okolo vás a okolo vašich hostín: vaše necudné myšlienky, vaše klamstvá a tajnôstky sú tam predsa vo vzduchu!
Majte predsa odvahu uveriť najprv sebe samým – sebe a svojim útrobám! Kto sebe samému neverí, ten vždy klame.
Škrabošku akéhosi boha ste si nasadili na tvár, vy »čistí«: a do škrabošky tohto boha si zaliezol váš hrozný zavinutý červ.
Veru klamete, vy »hĺbavci«! Aj Zarathustra bol kedysi zbláznený do vašich božích koží; nezbadal hadie klbko, ktorým boli vypchaté.
Domnieval som sa kedysi, že dušu boha vidím hrať sa vo vašich hrách, vy čisto poznávajúci! Domnieval som sa kedysi, že niet lepšieho umenia než vaše!
Diaľka mi zatajila hadí kal a zápach: aj to, že sa tu motala smilná lesť jašteričky.
Ale podišiel som k vám nablízko: a tak mi svitol deň – a teraz svitá vám, – keď skončilo sa milkovanie s mesiacom!
Len sa ta pozrite! Prichytený a bledý tu stojí – pred zorou rána!
Lebo už prichádza, to slnko žeravé – jeho láska k zemi prichádza! Nevinnosťou a tvorivou túžbou je každá láska slnka!
Len sa ta pozrite, ako netrpezlivo sa prehupuje cez more! Necítite smäd a horúci dych jeho lásky?
Mora sa chce napiť a jeho hĺbku do seba vo výškach vpíjať: a túžba mora sa k nemu dvíha v tisícich ňadrách.
More chce, aby ho smäd slnka bozkával a pil; chce byť vzduchom a výšinou, cestou svetla aj samotným svetlom!
Veru, ako slnko, milujem život a všetky hlboké moria.
A pre mňa je toto poznanie: všetko hlboké sa má vzniesť – na moju výšku! –
Tak vravel Zarathustra.
O UČENCOCH
Keď som raz ležal a spal, obžierala ovca brečtanový veniec na mojej hlave, – obžierala a pritom vravela: „Zarathustra už nie je učenec.“
Povedala to a nadutá a pyšná odišla. Jedno dieťa mi to povedalo.
Rád si tu poležím, kde sa deti hrajú, pri rozvalenom múre, medzi bodliakmi a červenými makmi.
Pre deti a pre bodliaky i červený mak som ešte učencom. Sú nevinné, dokonca aj vo svojej zlobe.
Pre ovce ním však už nie som: tak to chce môj osud – nech je požehnaný!
Lebo toto je pravda: odsťahoval som sa z domu učencov a ešte som za sebou dverami buchol.
Pridlho sedela moja duša hladná pri ich stole; nenavykol som si ako oni poznávať, akoby som rozbíjal orechy.
Milujem slobodu a vzduch nad čerstvou zemou; radšej ba som spal na volských kožiach ako na ich hodnostiach a ctihodnostiach.
Som príliš rozhorúčený a spálený vlastnými myšlienkami: často mi to berie dych. Vtedy musím na voľný vzduch a von z tých zaprášených izieb.
Oni však sedia chladní v chladnej tôni: pri všetkom chcú byť iba divákmi a dávajú pozor, aby nesedeli tam, kde slnko praží na schody.
Ako tí, čo stoja na ulici a pokukujú po okoloidúcich: tak aj oni čakajú a pokukujú po myšlienkach, ktoré vymysleli iní.
Ak na nich niekto rukami siahne, práši sa z nich ako z múčnych vriec, no oni za to nemôžu; však kto by uhádol, že ich prach pochádza zo žita a žltej rozkoše letných polí?
Ak sa robia múdrymi, mrazia ma ich malé výroky a pravdy: ich pravda často zapácha, akoby pochádzala z močiara: a veru som už počul aj žabu z nej kvákať!
Sú šikovní a majú múdre prsty: kam sa hrabe moja jednoduchosť na ich rozmanitosť! Ich prsty sa vyznajú vo všelijakom navliekaní a viazaní a tkaní: nuž pletú pančuchy ducha!
Sú to dobré hodinové stroje: len treba dať pozor, aby boli dobre natiahnuté! Potom spoľahlivo ukazujú čas a robia pri tom trochu hluku.
Pracujú ako mlynské stroje a žarnovy: len im hoďte svoje plody! – ony už zrno zomelú na jemno a urobia z neho biely prach.
Dobre si navzájom hľadia na prsty a neveľmi si dôverujú. Sú vynaliezaví v malých chytráctvach a čakajú na tých, ktorých vedomosti pokrivkávajú – čakajú ako pavúky.
Videl som ich, ako stále opatrne pripravovali jed; a vždy si pri tom navliekli na prsty sklenené rukavice.
Aj s falošnými kockami vedia hrať; tak horlivo som ich zastihol hrať, že sa pri tom až potili.
Sme si navzájom cudzí a ich cnosti sú mi ešte viac proti chuti ako ich falošná hra a falošné kocky.
A keď som u nich býval, býval som nad nimi. Preto sa na mňa hnevali.
Nechcú počuť nič o tom, že ktosi chodí nad ich hlavami; nuž nakládli drevo, hlinu a smeti medzi mňa a svoje hlavy.
Tak stlmili zvuk mojich krokov: a najhoršie ma doteraz počuli najučenejší.
Chyby a slabosti všetkých ľudí položili medzi seba a mňa – »falošné stropy« tomu hovoria vo svojich domoch.
Ale napriek tomu kráčam so svojimi myšlienkami nad ich hlavami; ba aj keby som kráčal po svojich vlastných chybách, predsa by som bol nad nimi a nad ich hlavami.
Lebo ľudia nie sú si rovní: to hlása spravodlivosť. A čo chcem ja, oni by nemali smieť chcieť!
Tak vravel Zarathustra.
O BÁSNIKOCH
„Odkedy lepšie poznám telo, – povedal Zarathustra jednému zo svojich žiakov, – je mi duch už len takzvaným duchom; a všetko »nepominuteľné« – je tiež len podobenstvo.“
„To som ťa už raz počul povedať, odvetil mladík; „ vtedy si k tomu dodal: »ale básnici priveľmi klamú.« Prečo si povedal, že básnici priveľmi klamú?“
„Prečo?“ odvetil Zarathustra. Pýtaš sa, prečo? Nepatrím medzi tých, ktorých sa smiete pýtať »prečo?«.
Vari sú moje zážitky zo včerajška? Je to už dávno, čo som prežíval príčiny svojich názorov.
Veď by som musel byť hotovým sudom pamäti, keby som so sebou vláčil aj svoje dôvody!
Už to je pre mňa veľa, ak si mám zachovať aspoň svoje názory; a nejeden vták mi uletí.
Niekedy nájdem aj priletené zviera vo svojom holubníku, ktoré mi je cudzie, a chveje sa, keď naň položím ruku.
Ale čo ti to raz povedal Zarathustra? Že básnici priveľmi klamú? – Veď aj Zarathustra je básnik.
Veríš teraz, že vtedy vravel pravdu? Prečo tomu veríš?“
Žiak odpovedal: „verím v Zarathustru.“ Ale Zarathustra potriasol hlavou a smial sa.
Viera ma nespasí, povedal, a najmä nie viera vo mňa.
No dajme tomu, že by niekto celkom vážne povedal, že básnici priveľmi klamú: má teda pravdu: – veľmi klameme.
Veľmi málo totiž vieme a sme slabí v učení: takže musíme klamať.
A ktorý z nás básnikov by nepančoval svoje víno? Nejedna jedovatá zmeska bola namiešaná v našich pivniciach, nejedna neslýchaná vec sa tam stala.
A pretože toho málo vieme, z celého srdca máme radi chudobných duchom, najmä ak sú to mladé žienky.
A dychtíme dokonca po veciach, ktoré si staré žienky rozprávajú večerami. To sami na sebe voláme tým večne ženským.
A akoby bol k vedomostiam nejaký zvláštny tajný prístup, ktorý sa zasype pred tými, čo sa niečo učia: tak veríme na ľud a jeho »múdrosť«.
Veď všetci básnici veria: kto ležiac v tráve alebo na osamelých svahoch nastraží uši, dozvie sa niečo o veciach, ktoré sú medzi nebom a zemou.
A ak sa ich zmocní ľúbostné vzrušenie, básnici si vždy myslia, že sa do nich zaľúbila sama príroda:
A prikráda sa k ich uchu, aby im šepkala tajomstvá a ľúbostné lichôtky: tým sa hrdia a nafukujú pred všetkými smrteľníkmi!
Ach, je toľko vecí medzi nebom a zemou, o ktorých sa len básnikom niečo zdalo!
A koľko je ich nad nebom: lebo všetci bohovia sú básnické prirovnania, básnikmi vydumané!
Veru, vždy nás to ťahá ta hore – totiž do ríše oblakov: na oblaky posadíme svoje pestré vrecia a nazveme ich bohmi a nadľuďmi: –
Veď aj sú dosť ľahkí pre tieto stolce! – všetci tí bohovia a nadľudia.
Ach, ako ma omrzeli všetky tie nezmysly, ktoré sa vraj mali udiať! Ach, ako ma omrzeli básnici!
Keď Zarathustra takto hovoril, hneval sa naňho jeho žiak, no mlčal. A aj Zarathustra mlčal; a jeho zrak sa obrátil dovnútra, ako keby videl do diaľnych diaľok. Nakoniec si povzdychol a nabral dych.
Som odo dneška a niekdajška, povedal potom; ale je vo mne niečo, čo patrí zajtrajšku a pozajtrajšku a ďalekej budúcnosti.
Omrzeli ma básnici, starí aj noví: povrchní sú mi všetci a plytké moria.
Nemysleli dosť do hĺbky: preto neklesol ich cit až na dno.
Kúštik rozkoše a kúštik nudy: to bolo ešte ich najlepšie rozmýšľanie.
Ako závan a mihotanie strašidiel je mi všetko ich brnkanie na harfe; čo tí až doteraz vedeli o vrúcnosti tónov! –
Nie sú mi ani dosť čistotní: všetci kalia svoju vodu, aby sa zdala hlboká.
A tak sa radi vydávajú za zmierovačov: no pre mňa ostávajú sprostredkovateľmi a táračmi, len popletami a nečistotnými! –
Ach, hodil som ja svoju sieť do ich morí a chcel som dobré ryby lapať; ale zakaždým som vytiahol hlavu nejakého starého boha.
A tak dalo more hladnému len kameň. Aj oni sami zrejme pochádzajú z mora.
Isteže, nájdu sa medzi nimi perly: tým podobnejší sú potom tvrdým lastúrnikom. A namiesto duše našiel som v nich často slaný sliz.
Naučili sa od mora aj jeho samoľúbosti: či nie je more pávom pávov?
Aj pred tým najškaredším byvolom krútia chvostom, nikdy sa nenabažia svojho čipkovaného vejáru zo striebra a hodvábu.
Byvol sa na to zarazene díva, jeho duša má blízko k piesku, ešte bližšie k húštine, no najbližšie k močiaru.
Čo ho po kráse a mori a pávej nádhere! Toto podobenstvo hovorím básnikom.
Veru, ich duch je pávom pávov a morom sebaľúbosti!
Divákov chce mať básnikov duch: aj keby to mali byť byvoly! –
Ale toho ducha mám už dosť: a vidím prichádzať čas, keď sa aj on sám sebou presýti.
Videl som už zmenených básnikov, ktorí proti sebe samým mali namierený pohľad.
Kajúcnikov ducha som videl prichádzať: tí z nich vyrastali. –
Tak vravel Zarathustra.
O VEĽKÝCH UDALOSTIACH
Je jeden ostrov v mori – neďaleko od Zarathustrových blažených ostrovov – na ktorom stále dymí ohnivý vrch; o tom ostrove sa hovorí medzi ľudom, a hovoria to najmä staré ženy z ľudu, že tam stojí ako skalný balvan pred bránou podsvetia: že ohnivým vrchom vedie úzka cesta dolu, k tej bráne podsvetia.
A za oného času, keď sa Zarathustra zdržoval na blažených ostrovoch, sa stalo, že jedna loď zakotvila pri ostrove, na ktorom je dymiaci vrch; jej mužstvo vystúpilo na pevninu, aby si zapoľovalo na králiky. Potom však okolo poludnia, keď kapitán a jeho ľudia boli už zase spolu, naraz videli, ako sa k nim vzduchom blíži nejaký muž a nejaký hlas zreteľne volal: „je čas! Je najvyšší čas!“ A keď im postava bola celkom blízko – preletela však rýchlo ako tieň, a smerom, ktorým ležal ohnivý vrch – tu spoznali s najväčším zdesením, že je to Zarathustra; lebo všetci ho už videli, okrem samotného kapitána, a milovali ho, ako miluje ľud: tak, že rovným dielom je v tom láska a ostych spolu.
„Pozrite sa! zvolal starý kormidelník, to letí Zarathustra do pekla!“
V čase, keď námorníci pristáli na ohnivom ostrove, kolovala povesť, že sa Zarathustra stratil; a jeho priatelia pri opýtaní rozprávali, že za noci šiel k lodi a nepovedal, kam chce cestovať.
Nastal teda nepokoj; po troch dňoch sa k tomuto nepokoju pridružilo rozprávanie námorníkov – a teraz rozprával všetok ľud, že Zarathustru odniesol čert. Jeho učeníci sa smiali takýmto rečiam; a jeden z nich dokonca povedal: „to ešte skôr verím, že si Zarathustra odniesol čerta.“ Ale v hĺbke duše boli všetci plní starosti a túžby: a tak veľká bola ich radosť, keď sa na piaty deň Zarathustra objavil medzi nimi.
A toto je rozprávanie o Zarathustrovom rozhovore s ohnivým psom:
Zem, povedal, má kožu; a táto koža má choroby. Jedna z týchto chorôb sa volá napríklad »človek«.
A jedna iná z týchto chorôb sa volá »ohnivý pes«: o tom si ľudia veľa naklamali a veľa si nechali naklamať.
Aby som vypátral toto tajomstvo, plával som cez more: a videl som pravdu nahú, veru, bosú až po krk!
Teraz viem, ako je to s ohnivým psom; a aj so všetkými tými zavrhnutými a prevratnými čertmi, ktorých sa boja nielen staré ženské.
Vylez, ohnivý pes, zo svojej hĺbky, volal som, a vyznaj, aká hlboká je táto hĺbka! Odkiaľ pochádza, čo tu fučiac vyvrhuješ do výšky?
Bohato piješ pri mori: prezrádza to tvoja presolená zhovorčivosť! Veru, na psa hlbín berieš si svoju potravu príliš z povrchu!
Nanajvýš za bruchovravca zeme ťa považujem: a vždy, keď som počul hovoriť prevratných a zavrhnutých čertov, pripadali mi ako ty: nasolení, klamárski a plochí.
Viete dobre revať a popolom zatemňovať! Ste najlepší veľkopapuľáči a náležite ste sa naučili umenie priviesť bahno do varu.
Kde ste vy, tam musí byť vždy nablízku bahno, a veľa hubovitého, práchnivého, zaboreného: to chce na slobodu!
„Sloboda“, revete všetci najradšej: ale ja som sa odnaučil veriť na »veľké udalosti«, keď je okolo nich veľa revu a dymu.
A ver mi len, priateľko pekelný rev! Veľké udalosti – to nie sú naše najhlasnejšie, ale naše najtichšie hodiny.
Nie okolo vynálezcov nových hlukov: okolo vynálezcov nových hodnôt krúti sa svet; nečujne sa krúti.
A len sa priznaj! Len málo sa vždy udialo, keď sa tvoj hluk a dym rozptýlil. Čo na tom záleží, že sa jedno mesto premenilo na múmiu a jedna socha leží v bahne!
A toto slovo poviem ešte váľačom sôch. Tuším je najväčšie pochabstvo hádzať soľ do mora a sochy do blata.
V bahne vášho opovrhnutia ležala socha: práve to však je jej zákon, že jej z opovrhovania vyrastá opäť život a živá krása!
S božskejšími črtami teraz povstáva, a trpiac zvodná; a veru, ešte vám ďakuje, že ste ju zvalili, vy váľači!
Túto radu však dávam kráľom a cirkvám a všetkému, čo schátralo starobou a cnosťami – len sa nechajte zvaliť! Aby ste znovu ožili a aby sa vám vrátila – cnosť! –
Takto som vravel pred ohnivým psom: Tu ma on mrzuto prerušil a pýtal sa: „Cirkev? A to je čo?“
Cirkev? odpovedal som, to je druh štátu, a síce ten najluhárskejší. Ale mlč, ty pokrytecký pes! Veď ty iste najlepšie poznáš, čo je tvojho druhu!
Ako ty sám, aj štát je pokrytecký pes; ako ty, aj on rád hovorí dymom a revom, – aby navravel, ako ty, že hovorí z brucha vecí.
Lebo chce byť za každú cenu najdôležitejšie zviera na zemi, tento štát; a aj sa mu to verí.“ –
Keď som toto povedal, počínal si ohnivý pes ako zmyslov zbavený od závisti. „Čože? kričal, najdôležitejšie zviera na zemi? A to mu aj veria?“ A toľko pary a hnusných hlasov mu vychádzalo z pažeráka, až som si myslel, že sa od zlosti a závisti zadusí.
Konečne bol tichšie, a jeho supenie povolilo; len čo sa však utíšil, povedal som so smiechom:
„Zlostíš sa, ohnivý pes: teda vravím o tebe pravdu!
A aby som si pravdu aj zachoval, počuj o inom ohnivom psovi: ten hovorí naozaj zo srdca zeme.
Zlato vydychuje jeho dych a zlatistý dážď: tak to chce jeho srdce. Čo je mu popol a dym a čo aj horúci hlien!
Smiech z neho veje ako pestrý kúdol, odporné mu je tvoje kloktanie a pľuvanie a škŕkanie čriev!
Zlato však a smiech – to berie zo srdca zeme: lebo aby si vedel: srdce zeme je zo zlata.“
Keď toto ohnivý pes začul, nevydržal už počúvať ma. Zahanbený stiahol chvost, zakňučal krotko haf!, haf! a odplazil sa dolu do svojej jaskyne. –
Takto rozprával Zarathustra. Jeho žiaci ho však ledva počúvali: taká veľká bola ich túžba porozprávať mu o námorníkoch, králikoch a letiacom mužovi.
„Čo si o tom mám myslieť! povedal Zarathustra. Veď či som strašidlo?
Bol to možno môj tieň. Veď ste už asi počuli všeličo o pútnikovi a jeho tieni!
Isté je však toto: musím ho držať na kratšie, – lebo mi ešte pokazí povesť.“
A ešte raz potriasol Zarathustra hlavou a čudoval sa. „Čo si o tom mám myslieť!“ povedal ešte raz.
„Prečo len to strašidlo kričalo: je čas! Je najvyšší čas!“
Pre čo je – najvyšší čas?“ –
Tak vravel Zarathustra.
VEŠTEC
„– a videl som veľký smútok prichádzať na ľudí. Tí najlepší sa presýtili svojimi dielami.
Vzišlo učenie, viera bežala popri ňom: „všetko je prázdne, všetko je si rovné, všetko bolo!“
A zo všetkých vŕškov sa ozývalo: „všetko je prázdne, všetko je si rovné, všetko bolo!“
Áno, zobrali sme úrodu: ale prečo nám všetky plody zhnili a zhnedli? Čo to spadlo poslednej noci zo zlého mesiaca?
Daromná bola všetka práca, na jed sa zmenilo naše víno, zlý pohľad spálil naše polia a srdcia na žlto.
Vyschli sme všetci; a ak padne oheň na nás, prášime ako popol: – ba unavili sme aj sám oheň.
Všetky studne nám vyschli, aj more sa stiahlo. Všetky dná sa trhajú, no hĺbka nepohlcuje!
„Ach, kde je ešte more, kde by sa dalo utopiť sa“: tak znie náš nárek – do diaľky ponad plytké močiare.
Veru, na umieranie sme sa už príliš unavili; tak bdieme ešte a ďalej žijeme – v hrobových komorách!“ –
Tak počul Zarathustra kázať jedného veštca; a jeho veštba išla mu k srdcu a premenila ho. Smutný chodil okolo a unavený; a stal sa podobný tým, o ktorých kázal veštec.
Veru, tak povedal svojim žiakom, málo chýba a príde ten dlhý súmrak. Ach, ako zachránim svoje svetlo pre druhú stranu!
Aby sa mi neudusilo v tej trúchlivosti! Ďalekým svetom má byť predsa svetlom, ešte aj najvzdialenejším nociam!
S takýmito starosťami v srdci obchádzal Zarathustra okolo; a tri dni nepil a nejedol, nemal pokoja a stratil reč. Potom sa stalo, že upadol do hlbokého spánku. Jeho žiaci však sedeli okolo neho v dlhých nočných strážach a ustarostení čakali, či sa prebudí a bude hovoriť a či vyzdravie zo svojho žiaľu.
A toto je reč, ktorú Zarathustra povedal, keď sa prebudil; ale jeho hlas prichádzal k jeho žiakom akoby z diaľky:
Vypočujte si predsa sen, ktorý som sníval, priatelia, a pomôžte mi uhádnuť jeho zmysel!
Hádankou mi je ešte, tento sen; jeho zmysel je skrytý v ňom, a zachytený, a nevznáša sa ešte nad ním na voľných perutiach.
Všetkého života som sa zriekol, tak sa mi snívalo. Strážcom noci a hrobov som sa stal, tam na tom osamelom horskom hrade smrti.
Tam hore som strážil jeho truhly: povaly boli plné takýchto znamení víťazstva. Zo sklenených truhiel sa na mňa díval premožený život.
Dýchal som pach zaprášených večností: dusno a zaprášene ležala moja duša. A kto by tam aj mohol svoju dušu prevetrať!
Jasná polnoc bola stále okolo mňa, samota sa chúlila vedľa nej; a do tretice tu bolo chrčiace ticho smrti, najhorší z mojich priateľov.
Mal som kľúče, najhrdzavejšie zo všetkých kľúčov; a vedel som nimi otvoriť aj najvŕzgavejšiu zo všetkých brán.
Ako zahorklé zlobné krákanie bežal zvuk dlhými chodbami, keď sa krídla dvier dvíhali: zlovestne škriekal ten vták, nerád bol, keď ho budili.
Ale ešte hroznejšie bolo a väčšmi mi srdce stískalo, keď všetko zmĺklo a okolo nastalo ticho a ja som sám sedel v tomto potuteľnom tichu.
Tak mi prechádzal a vliekol sa čas, ak čas ešte vôbec bol: čo ja viem! Konečne sa však stalo to, čo ma prebudilo.
Trikrát udreli údery do brány, ako hromy; trikrát zahučali a zavyli klenby naspäť: tu som sa pohol k bráne.
Alpa! volal som, kto nesie svoj popol na horu? Alpa! Alpa! Kto nesie svoj popol na horu?
Otočil som kľúč a dvíhal bránu a namáhal som sa. No nepovolila ešte ani o šírku prsta:
Tu rozrazil burácajúci víchor jej krídla: pískajúc, škrípajúc a syčiac hodil mi čiernu truhlu:
A za piskotu, škrípotu a syčania praskla truhla a vychrlila tisícoraký smiech.
A z tisíc úškľabkov detí, anjelov, sov, bláznov a ako deti veľkých motýľov burácal proti mne smiech a výsmech.
Hrozne som sa tým podesil: zvalilo ma to. A kričal som od hrôzy, ako som nikdy nekričal.
Ale vlastný krik ma prebudil: – a prišiel som k sebe. –
Takto vyrozprával Zarathustra svoj sen a odmlčal sa : lebo veď ešte nevedel výklad svojho sna. Ale žiak, ktorého mal najradšej, rýchlo vstal, vzal Zarathustru za ruku a povedal:
„Tvoj život sám nám vykladá tento sen, ó, Zarathustra!
Nie si ty sám ten víchor s burácajúcim škripotom, čo hradom smrti brány rozráža?
Nie si ty sám tá truhla plná pestrých zlôb a anjelských úškľabkov života?
Veru, ako tisícoraké detské smiechy prichádza Zarathustra do všetkých márnic, smejúc sa nad týmito strážcami nocí a hrobov a nad každým, čo štrngá chmúrnymi kľúčmi.
Postrašíš ich a povalíš svojím smiechom; zamdlenie a prebratie sa dokáže tvoju moc nad nimi.
A ani keď príde ten dlhý súmrak a smrteľná únava, nezapadneš na našom nebi, ty zástanca života!
Nové hviezdy si nás nechal vidieť a nové nádhery noci; veru, smiech si rozprestrel ponad nás ako pestrý stan.
Teraz bude stále prúdiť z truhiel detský smiech; silný víchor sa bude teraz stále víťazne stavať proti každej smrteľnej únave: toho si nám sám zárukou a veštcom!
Veru, sám si si ich vysníval, svojich nepriateľov: to bol tvoj najťažší sen!
Ale ako si sa ty z nich prebral a prišiel k sebe, tak sa majú oni sami od seba prebrať – a prísť k tebe!“ –
Tak vravel žiak; a všetci ostatní sa teraz tlačili okolo Zarathustru a chytali ho za ruky a chceli ho prehovoriť, aby zanechal lôžko a smútok a vrátil sa k nim. Zarathustra však sedel vzpriamene na svojom lôžku, a s cudzím pohľadom. Ako ten, čo sa po dlhom čase vracia z cudziny domov, hľadel na svojich žiakov a skúmal ich obličaje; a ešte ich nepoznával. Keď ho však zdvihli a postavili na nohy, hľa, tu premenil sa naraz jeho pohľad; pochopil všetko, čo sa stalo, prešiel si po brade a povedal silným hlasom:
„Tak teda dobre! To má zatiaľ čas; postarajte sa mi však, žiaci moji, aby sme mali dobrú hostinu, a skoro! Tak zamýšľam kajať sa za zlé sny!
Veštec však má jesť a piť po mojom boku: a veru mu ešte ukážem more, v ktorom sa môže utopiť!“
Tak vravel Zarathustra. Potom sa však dlho díval do tváre žiakovi, ktorý sa ukázal byť vykladačom snov, a pritom potriasal hlavou. –
O VYKÚPENÍ
Keď Zarathustra jedného dňa šiel cez veľký most, obklopili ho mrzáci a žobráci, a jeden hrbáč ho takto oslovil:
„Pozri sa, Zarathustra! Aj ľud sa učí od teba a nadobúda vieru v tvoje učenie: ale ak ti má celkom uveriť, ešte jedno treba – musíš ešte aj nás mrzákov prehovoriť! Tuná máš teda pekný výber a veru viac než s jedným pačesom! Slepcov tu môžeš vyliečiť a chromých nechať bežať; a tomu, čo má toho za sebou priveľa, by si mohol niečo odobrať: – to by bol, myslím si, ten pravý spôsob, ako mrzákom vnuknúť vieru v Zarathustru!“
Zarathustra však odpovedal tomu, čo takto vravel, takto: „Ak sa hrbatému zoberie jeho hrb, zoberie sa mu jeho duch – tak učí ľud. A ak sa slepému dá jeho zrak, uvidí na zemi priveľa zlých vecí: takže až prekľaje toho, čo ho vyliečil. Ten však, čo chromému vráti chodenie, urobí mu najväčšiu škodu: lebo sotva môže utekať, už idú jeho neresti spolu s ním – tak učí ľud o mrzákoch. A prečo by sa nemal Zarathustra učiť od ľudu, ak sa ľud učí od Zarathustru?
Znamená mi však najmenej, odkedy som medzi ľuďmi, že vidím: „Tomuto chýba jedno oko, tamtomu jedno ucho a ďalšiemu zas noha, iní zas stratili jazyk, nos alebo hlavu.“
Vidím a videl som horšie veci a niektoré boli také ohavné, že sa mi o nich nechce hovoriť, ba o všeličom ani mlčať: totiž ľudí, ktorým chýba všetko okrem toho, že jedného majú priveľa – ľudí, ktorí nie sú nič viac ako jedno veľké oko alebo jedna veľká papuľa alebo jedno veľké brucho alebo vôbec niečo veľké – volám ich prevrátenými mrzákmi.
A keď som prišiel zo svojej samoty a prvý raz som šiel cez tento most: neveril som svojim očiam a díval som sa, a opäť som sa díval, až som konečne povedal: „To je ucho! Ucho, veľké ako človek!“ Tak som sa ešte lepšie prizrel: a vskutku, pod uchom sa čosi hýbalo, niečo na poľutovanie malé a biedne a útle. Naozaj, to ohromné ucho sedelo na tenučkej stopke – tá stopka však bol človek! Kto si dal pred oko lupu, mohol dokonca rozoznať malinkú závistlivú tváričku; aj to, že sa na stopke hompáľala opuchnutá dušička. Ľud mi však povedal, že veľké ucho je nielen človek, ale že je to veľký človek, génius. Ja som však ľudu nikdy neveril, keď bola reč o veľkých ľuďoch – a nechal som si svoju vieru, že je to prevrátený mrzák, ktorý má zo všetkého málo, len jedného má priveľa.“
Keď Zarathustra toto povedal hrbáčovi a tým, ktorých bol tento hovorcom a zástancom, obrátil sa s veľkou nevôľou na svojich žiakov a riekol:
„Veru, priatelia moji, prechádzam medzi ľuďmi ako medzi úlomkami a údmi ľudí!
Pre moje oko je strašné, že nachádzam človeka rozbitého a rozhádzaného ako na bojovom poli alebo na bitúnku.
A ak moje oko ujde od terajška do niekdajška: nachádza vždy to isté: úlomky a údy a hrozné náhody – ale nijakých ľudí!
To teraz a to kedysi na zemi – ach, priatelia moji, to je mi najneznesiteľnejšie; a nevedel by som žiť, keby som nebol ešte aj vidomý, ktorý vie, čo musí prísť.
Vidomý, chcejúci, tvoriaci, budúcnosť sama a most do budúcnosti – a ach, súčasne aj mrzák na tomto moste: to všetko je Zarathustra.
A aj vy ste sa často pýtali: „kto je nám Zarathustra? Ako ho máme menovať?“ A ako ja dávali ste si otázky na odpoveď.
Je sľubujúci? Alebo sľuby plniaci? Je vydobýjajúci? Alebo dediaci? Je jeseň? Alebo radlica? Je lekár? A či vyzdravený?
Je básnik? Alebo pravdovravný? Osloboditeľ? Alebo krotiteľ? Je dobrý? A či zlý?
Chodím medzi ľuďmi ako úlomkami budúcnosti: tej budúcnosti, na ktorú hľadím.
A to je celé moje básnenie a snaženie, že do jedného zhusťujem a znášam, čo je úlomok a hádanka a hrozná náhoda.
A ako by som mohol zniesť byť človekom, keby ten nebol aj básnikom, hádačom hádaniek a vykupiteľom náhody!
Minulých vykúpiť a každé »To bolo« pretvoriť na »Tak som to chcel!« – až to by mi bolo vykúpenie!
Vôľa – tak sa volá osloboditeľka a donášačka radosti: tak som vás učil ako svojich priateľov! Teraz však priučte sa k tomu toto: aj vôľa sama je ešte zajatcom.
Chcieť oslobodzuje: ale ako sa volá to, čo ešte aj osloboditeľa vrhá do okov?
„To bolo“: sa povie, keď vôľa škrípe zubami a keď sa cíti najosamelejší žiaľ. Bezmocná proti tomu, čo sa vykonalo – je vôľa všetkému minulému len nahnevaný divák.
Naspäť nemôže vôľa chcieť; že čas nemôže zlomiť a jeho chtivosť, – to je vôle najosamelejší žiaľ.
Chcieť oslobodzuje: čo si chcieť samo vymyslí, aby sa svojho žiaľu zbavilo a svojmu žaláru sa smialo?
Ach, zblázni sa každý zajatec! Pomätene sa vykúpi aj zajatá vôľa.
Že čas nebeží naspäť, to je jej na zlobu. »To, čo bolo« – je meno kameňa, ktorý nemôže odvaliť.
A tak gúľa kamene zo zloby a nevôle a pomstí sa na tom, čo necíti ako ona zlobu a nevôľu.
Tak sa vôľa, osloboditeľka, stala zlonosnou: na všetkom, čo môže trpieť, pomstí sa za to, že nemôže späť.
Toto, áno, toto jediné je pomsta sama: nevôľa vôle proti času a proti jeho »To bolo«.
Veru, veľká pochabosť prebýva v našej vôli: a kliatbou stalo sa všetkému ľudskému, že táto pochabosť nasiakla duchom!
Duch pomsty: priatelia moji, to bolo dosiaľ najlepšie premýšľanie ľudí; a kde bol bôľ, tam vždy mal byť trest.
»Trest« si totiž dáva za meno pomsta sama: lživým slovom si vyšvindľuje dobré svedomie.
A pretože v samotnom chcejúcom je bolesť nad tým, že nemôže chcieť späť, – preto malo byť už samo chcenie a všetok život – trestom!
A teraz sa cez ducha valilo mračno za mračnom: až kým konečne šialenstvo kázalo: „Všetko zaniká, preto si všetko zasluhuje, aby zaniklo!“
„A onen zákon času, že musí svoje deti požierať, je spravodlivosť sama“: takto kázalo šialenstvo.
„Mravne sú veci usporiadané podľa práva a trestu. Ó, kde je vykúpenie od chodu vecí a od trestu »bytia«?“ Takto kázalo šialenstvo.
„Je možné vykúpenie, ak existuje večné právo? Ach, nedá sa odvaliť kameň »To bolo«: večné musia byť aj všetky tresty!“ Takto kázalo šialenstvo.
„Nijaký čin nemožno zničiť: ako by mohol byť čin trestom odčinený! Toto, toto je večné na treste »bytia«, že aj bytie večne musí byť skutkom a vinou!
„Iba žeby sa vôľa nakoniec sama vykúpila a chcieť sa stalo nechcieť“ – poznáte predsa, bratia moji, túto bájnu pieseň šialenstva!
Odvádzal som vás od týchto bájnych piesní, keď som vás učil : „Vôľa je tvorivá.“
Všetko »To bolo« je úlomok, hádanka, hrozná náhoda – kým tvorivá vôľa k tomu povie: »Ale tak som to chcela!«
– Kým tvorivá vôľa k tomu povie: »Ale tak to chcem! Tak to budem chcieť!«
Ale povedala to už? A kedy sa to stane? Zbavila sa už vôľa postroja svojej vlastnej pomätenosti?
Stala sa vôľa sebe samej už osloboditeľkou a donášačkou radosti? Odvykla si od ducha pomsty a všetkého škrípania zubami?
A kto ju naučil zmieriť sa s časom, a viac, ako je všetko zmierenie?
Viac, ako je všetko zmierenie, musí chcieť vôľa, ktorá je vôľou mať moc – : ale ako sa jej to stane? Kto by ju naučil ešte aj naspäť chcieť?
– Ale na tomto mieste jeho reči sa stalo, že sa Zarathustra naraz zarazil a úplne sa podobal na takého, čo sa do najvyššej miery zhrozil. So zhrozeným okom sa díval na svojich žiakov; jeho oko prevŕtavalo ako šípy ich myšlienky a tajné úmysly. Ale po malej chvíľke sa už zas smial a udobrený povedal:
„Je ťažko žiť s ľuďmi, lebo mlčať je tak ťažko. Najmä pre tárača.“
Tak vravel Zarathustra. Hrbáč však tú reč počúval a pritom si zahalil tvár; keď však počul Zarathustru smiať sa, zvedavo vykukol a pomaly povedal:
„Ale prečo hovorí Zarathustra inakšie k nám ako k svojim žiakom?“
Zarathustra odpovedal: „Čo je na tom zvláštne? S hrbatými sa smie hovoriť hrbato!“
„Dobre, povedal hrbáč; a so školákmi je dovolené už zo školy tárať.
Ale prečo hovorí Zarathustra inakšie k svojim žiakom – ako k sebe samému?“ –
O ĽUDSKOM CHYTRÁCTVE
Nie výška: svah je to strašné!
Svah, kde sa pohľad rúti dolu a ruka siaha hore. Srdce má závrat z dvojitej vôle.
Ach, priatelia, uhádnete dvojitú vôľu môjho srdca?
To, to je môj svah a moje nebezpečenstvo, že môj pohľad sa rúti do výšky, a že moja ruka by sa chcela chytiť a oprieť – o hĺbku!
Na človeka sa upína moja vôľa, reťazami sa viažem na ľudí, lebo ma to hore strháva k nadčloveku: lebo ta chce moja druhá vôľa.
A preto žijem slepý medzi ľuďmi: ako keby som ich ani nepoznal: aby moja ruka nestratila celkom svoju vieru na pevné veci.
Nepoznám vás ľudí: táto temnota a útecha sa často rozprestiera okolo mňa.
Sedím pred bránou, kade chodí každý lapaj a pýtam sa: kto ma chce oklamať?
To je moje prvé ľudské chytráctvo, že sa nechám oklamať, aby som sa nemusel mať na pozore pred podvodníkmi.
Ach, keby som sa mal na pozore pred človekom: ako by mohol byť mojej lopte človek kotvou! Priľahko by som sa strhol do výšky a do diaľky!
Nad mojím osudom bdie taká prozreteľnosť, že musím byť bez prezieravosti.
A kto medzi ľuďmi nechce schradnúť, musí sa naučiť piť zo všetkých pohárov; a kto medzi ľuďmi chce ostať čistý, musí vedieť umyť sa aj v špinavej vode.
A preto som si často povedal na útechu: „Tak dobre! Tak hor’ sa! Ty staré srdce! Nešťastie sa ti nevydarilo: kochaj sa tým ako svojím – šťastím!“
Toto však je moje druhé ľudské chytráctvo: šetrím márnivých viac ako hrdých.
Nie je poranená márnivosť matkou všetkých smutnohier? Kde je však hrdosť poranená, tam rastie asi niečo ešte lepšie, než je hrdosť.
Aby bol život dobrý na pozeranie, musí byť jeho hra dobre zahraná: na to však treba dobrých hercov.
Zistil som, že dobrí herci sú vždy márniví: hrajú a chcú, aby sa iní radi prizerali – celý ich duch je v tejto vôli.
Seba predvádzajú, seba vynachádzajú: v ich blízkosti sa rád dívam na život – hojí to trudnomyseľnosť.
Márnivých šetrím preto, lebo sú mi lekármi mojej trudnomyseľnosti a k človeku ma pútajú ako k nejakej divadelnej hre.
A potom: kto zmeria na márnivom celú hĺbku jeho skromnosti! Mám ho rád a cítim k nemu súcit pre jeho skromnosť.
Od vás sa chce naučiť svoju vieru v seba; živí sa vašimi pohľadmi, žerie chválu z vašich rúk.
Vašim klamstvám verí, ak o ňom dobre klamete: lebo v najhlbšom vnútre vzlyká jeho srdce: »čo som ja!«
A ak je pravá tá cnosť, ktorá sama o sebe nevie: nuž, márnotratník nevie o svojej skromnosti! –
Toto však je moje tretie ľudské chytráctvo, že si pohľad na zlých ľudí nenechám strpčovať vašou bojazlivosťou.
Som blažený, keď vidím zázraky, ktoré vyliahne horúce slnko: tigre, palmy a štrkáče.
Aj medzi ľuďmi sa vyskytujú krásne plody horúceho slnka a veľa zázračného je aj na zlých ľuďoch.
Platí, že ako sa mi vaši najmúdrejší vôbec nevidia byť takými veľmi múdrymi: tak som zistil, že aj ľudská zloba je menšia než jej povesť.
A často sa pýtam a krútim hlavou: Načo ešte štrkať, vy štrkáči?
Veru, aj zlo má ešte budúcnosť! A najhorúcejší juh pre človeka ešte nebol objavený.
Ako všeličo iné nazýva sa dnes už najhoršou zlobou niečo, čo má predsa len dvanásť topánok šírky a tri mesiace dĺžky. Raz však prídu na svet väčšie draky.
Lebo aby nadčloveku nechýbal jeho drak, ten naddrak, ktorý ho bude hodný: na to musí ešte veľa horúceho slnka pražiť na vlhký prales!
Z vašich divých mačiek sa musia najprv stať tigre a z vašich jedovatých ropúch krokodíly: lebo dobrý poľovník má mať dobrú poľovačku!
A veru, vy dobrí a spravodliví! Na vás je veľa na smiech, najmä však váš strach pred tým, čo sa dosiaľ volalo »čert«!
Veľké je vašej duši také cudzie, že by vám nadčlovek vo svojej dobrote bol strašný!
A vy múdri a vediaci, vy by ste utekali pred úpalom múdrosti, v ktorom nadčlovek s rozkošou kúpe svoju nahotu!
Vy najvyšší ľudia, akých stretlo moje oko! Moja pochybnosť o vás a môj tajný smiech je toto: domnievam sa, že môjho nadčloveka by ste volali – čertom!
Ach, nasýtil som sa tých najvyšších a najlepších: z ich »výšky« som zatúžil vyššie, von, do diaľky k nadčloveku!
Prepadla ma hrôza, keď som tých najlepších videl nahých: vtedy mi narástli krídla, aby som odletel do ďalekých budúcností.
Do vzdialenejších budúcností, na južnejšie juhy, než o akých kedy sníval tvorca obrazov: tam, kde sa bohovia hanbia za každé šaty!
Ale preoblečených chcem vidieť vás, blížni a ľudskí druhovia, a vyobliekaných, a márnivých, a dôstojných, akože »dobrých a spravodlivých«. –
A preoblečený budem aj ja sám sedieť medzi vami, – aby som vás a seba nespoznal: to je totiž moje posledné ľudské chytráctvo. –
Tak vravel Zarathustra.
NAJTICHŠIA HODINA
Čo sa mi stalo, priatelia moji? Vidíte ma rozrušeného, odohnaného, nevoľky poslušného, pripraveného odísť, – ach, od vás odísť!
Áno, ešte raz musí Zarathustra do svojej samoty: ale neveselý ide tentoraz medveď do svojho brloha.
Čo sa mi stalo! Kto to prikazuje? – Ach, moja hnevlivá pani to tak chce, ozvala sa mi raz; povedal som vám už niekedy jej meno?
Včera okolo večera vravela ku mne moja najtichšia hodina: to je meno mojej hroznej panej.
A tak sa to stalo, – lebo všetko vám musím povedať, aby sa vaše srdce nezatvrdilo proti náhle odchádzajúcemu!
Poznáte strach zaspávajúceho? –
Až do prstov nôh sa zľakne, toho, že mu pôda pod nohami mizne a začína sa sen.
Toto vám hovorím ako podobenstvo. Včera, v najtichšej hodine, mizla mi pôda pod nohami: začínal sa sen.
Ručička postupovala, hodiny môjho života naberali dych, – nikdy som nepočul také ticho okolo seba: až sa moje srdce zľaklo.
Potom mi čosi nehlasne povedalo: „Ty to vieš, Zarathustra?“ –
A ja som skríkol od ľaku pri tomto šepote, a krv mi zmizla z tváre: ale som mlčal.
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Ty to vieš, Zarathustra, ale ty to nepovieš!“ –
A ja som odpovedal konečne ako trucovitý: „Áno, viem to, ale nechcem to povedať!“
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Ty nechceš, Zarathustra? Je to aj pravda? Neskrývaj sa do svojho vzdoru!“ –
A ja som plakal a triasol som sa ako dieťa a povedal som: „Ach, chcel som už, ale ako to môžem? Ušetri ma od toho! Je to nad moju silu!“
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Čo záleží na tebe, Zarathustra? Povedz svoje slovo a zlom sa!“
A ja som odpovedal: „Ach, je to moje slovo? Kto som ja? Čakám na dôstojnejšieho; nie som ani toľko hodný, aby som sa na ňom zlomil.“
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Čo záleží na tebe? Nie si mi ešte dosť pokorný. Pokora má najtvrdšiu kožu.“ –
A ja som odpovedal: „Čo všetko už nezniesla koža mojej pokory! Bývam pri päte svojej výšky: aké vysoké sú moje vrcholce? Nikto mi to ešte nepovedal. Ale dobre poznám svoje údolia.“
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Ó, Zarathustra, kto má hory prenášať, ten prenesie aj údolia a nížiny.“ –
A ja som odpovedal: „Moje slovo neprenieslo ešte nijaké hory, a čo som povedal, nedosiahlo ľudí. Išiel som síce k ľuďom, ale ešte som sa k nim nedostal.“
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Čo ty o tom vieš! Rosa padá na trávu, keď je noc najmlčanlivejšia.“
A ja som odpovedal: „posmievali sa mi, keď som našiel svoju cestu a šiel po nej; a naozaj sa mi vtedy nohy triasli.
A takto ku mne vraveli: odučil si sa ceste, teraz sa odúčaš aj chôdzi!“
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Čo záleží na ich posmechu? Si ten, čo sa odučil poslúchať: teraz rozkazuj!
Či nevieš, koho všetci najviac potrebujú? Toho, čo prikazuje veľké veci.
Veľké veci konať je ťažké: ale ťažšie je veľké veci prikazovať.
To je tvoje najneodpustiteľnejšie: máš moc, a nechceš vládnuť.“ –
A ja som odpovedal: „Chýba mi hlas leva na rozkazovanie.“
Tu mi to povedalo znovu akoby šepotom: „Najtichšie slová prinášajú búrku. Myšlienky, ktoré prichádzajú na holubičích nohách, riadia svet.
Ó, Zarathustra, máš ísť ako tieň toho, čo musí prísť: tak budeš rozkazovať a rozkazujúc pôjdeš dopredu.“ –
A ja som odpovedal: „Hanbím sa.“
Tu mi to povedalo znovu nehlasne: „Musíš sa ešte stať dieťaťom a nehanbiť sa.
Pýcha mladosti je ešte na tebe, pozde si sa stal mladým: kto sa však chce stať dieťaťom, musí ešte aj svoju mladosť prekonať.“ –
A ja som dlho rozmýšľal a chvel som sa. Nakoniec som však povedal, čo som povedal na začiatku: „Nechcem.“
Tu sa strhol okolo mňa smiech. Oj, ako mi ten smiech trhal črevá a rezal srdce!
Tu mi to povedalo posledný raz: „Ó, Zarathustra, tvoje plody sú zrelé, ale ty nie si zrelý pre svoje plody!
Tak musíš znovu do samoty: lebo musíš ešte skrotnúť.“ –
A opäť sa to smialo a odletelo: potom bolo okolo mňa ticho ako pri dvojnásobnom tichu. Ja som však ležal na zemi a pot mi tiekol z údov.
– Teraz ste počuli všetko, aj prečo musím naspäť do svojej samoty. Nič som vám nezamlčal, priatelia moji.
Ale aj to ste odo mňa počuli, kto je stále ešte zo všetkých ľudí najmlčanlivejší – a chce ním byť!
Ach, priatelia moji! Mal by som vám ešte čo povedať, mal by som vám ešte čo dať! Prečo to nedávam? Som hádam skúpy?“ –
Keď však Zarathustra povedal tieto slová, prepadla ho sila bolesti a blízkosť lúčenia s jeho priateľmi, takže hlasno zaplakal; a nikto ho nevedel utešiť. V noci však sám odišiel a opustil svojich priateľov.
*
„Hľadíte do výšav, keď túžite po povznesení. Ja hľadím do hĺbky, lebo som povznesený.
Kto z vás vie naraz smiať sa a byť povznesený?
Kto vystupuje na najvyššiu horu, smeje sa všetkým trúchlohrám aj smutnovážnostiam.“
Zarathustra, O čítaní a písaní, 1. diel, s. 17.
Bolo okolo polnoci, keď sa dal Zarathustra na cestu cez ostrovnú horu, aby sa skoro ráno dostal na druhý breh: tam chcel nastúpiť na loď. Bol tam totiž veľmi vhodný prístav, v ktorom rady kotvili aj cudzie lode; a tie brali so sebou ľudí, čo sa chceli dostať z blažených ostrovov za more. A keď tak teraz Zarathustra vystupoval na horu, spomínal si po ceste na svoje početné samotárske putovania od samej mladosti, a na koľko hôr, horských hrebeňov a vrcholov už vystúpil.
Som pútnik a rád chodím po horách, povedal k svojmu srdcu, roviny nemám rád a dlho neposedím, zdá sa.
A nech ma ešte stretne akýkoľvek osud a zážitok, – bude v ňom putovanie a výstupy na hory: nakoniec prežíva človek už len seba samého.
Minuli sa časy, keď mi ešte smeli prísť do cesty náhody; a čo by sa mi ešte mohlo prihodiť, čo mi nie je už vlastné!
To sa len vracia, konečne mi prichádza domov – moja vlastná prapodstata, a čo z nej bolo dlho v cudzine a rozptýlené po mnohých veciach a náhodách.
A ešte jedno viem: stojím teraz pred svojím posledným vrcholom a pred tým, čoho som bol až doteraz ušetrený. Ach, musím sa dať na svoju najťažšiu cestu! Ach, začal som svoje najosamelejšie putovanie!
Kto však je môjho rodu, neujde takej hodine: hodine, ktorá mu hovorí: „Až teraz kráčaš svojou cestou k veľkosti! Vrchol a priepasť – teraz sa v jedno zlúčili!
Ideš si svojou cestou veľkosti: teraz sa ti stalo útočiskom, čo ti bolo dosiaľ najväčším nebezpečenstvom!
Ideš si svojou cestou veľkosti: teraz ti musí byť najlepšou odvahou, že za tebou nie je nijaká cesta.
Ideš si svojou cestou veľkosti: nik sa tu nemá za tebou plaziť! Tvoj krok za tebou zotrel chodník a nad ním stojí nápis: nemožnosť.
A ak ti odteraz budú chýbať rebríky, musíš sa vedieť postaviť na vlastnú hlavu: ako ináč by si chcel dosiahnuť výšku?
Na vlastnej hlave a vlastným srdcom vpred! To najjemnejšie v tebe sa teraz musí stať najtvrdším.
Ten, čo sa stále veľmi šetril, chorľavie nakoniec na svoju priveľkú opateru. Nech je pochválené, čo stvrdzuje. Nevychvaľujem krajinu, kde tečie – maslo a med!
Treba sa naučiť nehľadieť na seba, aby sme mohli veľa vidieť: tú tvrdosť potrebuje každý, kto vystupuje na hory.
No aj ten, čo ako poznávajúci má dobiedzavé oči, nemôže predsa na veciach vidieť viac ako ich prednú stranu!
Ty však, ó Zarathustra, si všetkému chcel vidieť dno a pozadie: tak musíš vystúpiť nad seba samého, – hore a vyššie, kým nebudú aj tvoje hviezdy pod tebou!
Áno, dívať sa dolu na seba a aj na moje hviezdy: až to nech mi je mojím vrcholom, to mi ešte ostalo ako môj posledný vrchol. –
Takto vravel k sebe Zarathustra pri výstupe, tvrdými úsloviami si utešujúc srdce: lebo ako ešte nikdy predtým ho mal rozbolené. A keď prišiel na hrebeň pohoria, hľa, ležalo pred ním rozprestreté to druhé more: zastal a dlho mlčal. Ale v tej výške bola noc studená, jasná a hviezdnatá.
Poznávam svoj osud, preriekol napokon smutne. Tak dobre! Som pripravený! Práve sa začala moja posledná samota.
Ach, toto čierne smutné more podo mnou! Ach, táto ťarchavá, nočná namrzenosť! Ach, osud a more! Teraz musím k vám dolu zostúpiť!
Pred svojím najvyšším vrchom stojím, pred svojou najdlhšou púťou: preto musím teraz zostúpiť hlbšie, ako som kedy dolu zišiel:
– hlbšie do bolesti, ako som kedy do nej vnikol, dolu, až do jej najčernejších vĺn! Tak to chce môj osud: Nuž dobre! Som pripravený!
Odkiaľ sa berú najvyššie vrchy? kládol som kedysi otázku. Tu som sa naučil, že prichádzajú z mora.
Svedectvo o tom je zapísané do ich skál a do strání ich končiarov. Z hlbočín musí najvyššie do svojej výšky dospieť. –
Tak vravel Zarathustra na vrchole hory, a bolo tam zima: keď sa však priblížil k moru a nakoniec stál sám pod útesmi, pocítil únavu z cesty a roztúžil sa väčšmi než predtým.
Všetko si ešte spí, povedal; aj more spí. Ospanlivo a cudzo sa na mňa díva jeho oko.
Dýcha však teplo, to cítim. A cítim aj, že sníva. Vo sne sa zvíja na tvrdých poduškách.
Čuj! Čuj! Ako len stoná pri zlých spomienkach! Alebo pri zlých predzvestiach?
Ach, som smutný spolu s tebou, ty temný netvor, a ešte sa sám na seba pre teba hnevám.
Ach, škoda, že moja ruka nemá dosť sily! Naozaj, rád by som ťa vykúpil zo zlých snov! –
A kým Zarathustra takto hovoril, smial sa smutne a trpko sám na sebe. „Čože! Zarathustra! povedal si, hádam chceš ešte moru spievať útechu?
Ach, ty láskyplný blázon, Zarathustra, ktorého dôvera robí blaženým! Ale taký si bol vždy: stále si pristupoval s dôverou aj k všetkému strašnému.
Mnohého netvora si chcel dokonca pohladkať. Stačil závan teplého dychu, pár mäkkých chĺpkov na labe – : a už si bol ochotný ho láskať a vábiť.
Láska je nebezpečenstvo pre veľmi osamelého, láska k všetkému, len keď to žije! Naozaj je na smiech moje bláznovstvo a moja skromnosť v láske!“ –
Takto vravel Zarathustra a smial sa pritom po druhý raz: tu si však spomenul na svojich opustených priateľov –, a ako keby sa bol svojimi myšlienkami na nich previnil, hneval sa na seba pre svoje myšlienky. A tak sa čoskoro stalo, že smejúci sa plakal: – to od zlosti a od túžby sa Zarathustra horko rozplakal.
1.
Keď sa medzi lodníkmi roznieslo, že na lodi je Zarathustra – lebo súčasne s ním vstúpil na palubu jeden muž, ktorý pochádzal z blažených ostrovov –, nastala veľká zvedavosť a nedočkavosť. Ale Zarathustra mlčal dva dni a od žiaľu bol chladný a hluchý, takže neodpovedal ani na pohľady, ani na otázky. Navečer druhého dňa však otvoril svoje uši, hoci ešte vždy mlčal: lebo mnoho podivného a nebezpečného sa dalo počuť na tejto lodi, ktorá prišla zďaleka a ešte ďalej mierila. A Zarathustra bol priateľom všetkých takých, čo podnikajú ďaleké cesty a neradi by žili bez nebezpečenstva. A hľa! postupne sa mu pri počúvaní vlastný jazyk uvoľnil a ľad jeho srdca prelomil: – a začal takto hovoriť:
Vám, smelo hľadajúcim, výskumníkom a každému, čo sa už dakedy so zradnými plachtami vydal na strašidelné moria, –
vám, omámeným hádankami a tešiacim sa z pološera, ktorých dušu ľahko privábia flauty k pažeráku všetkých bludísk:,
– lebo nechcete zbabelou rukou tápať po niti; a kde môžete uhádnuť, nenávidíte usudzovať –
len vám rozpoviem hádanku, ktorú som videl, o tvári najosamelejšieho človeka. –
Zamračený som išiel nedávno mŕtvolne bledým súmrakom – chmúrny a tvrdý, so zaťatými perami. Nie jedno slnko mi už bolo zašlo.
Chodník, čo vzdorovito stúpal hore skalami, bol zlý a osamelý, nerástli už pri ňom byliny ani kroviny: horský chodník škrípal pod vzdorom mojej nohy.
Nemo kráčajúc po posmešnom štrkot kamienkov, a drtiac skaly, na ktorých sa šmýkala: tak sa moja noha nútila ta hore vpred.
Ta hore: – navzdory duchu, ktorý ju ťahal dole, smerom do priepasti, navzdory duchu tiaže, môjmu čertovi a úhlavnému nepriateľovi.
Ta hore: – hoci sedel na mne, napoly trpaslík, napoly krt; chromý a ochromujúci; kvapkajúc olovo do môjho ucha a olovené kvapky myšlienok do môjho mozgu.
„Ó, Zarathustra, šepotal posmešne slabiku za slabikou, ty kameň múdrosti! Vysoko si sa vyhodil, no každý vyhodený kameň musí – padnúť!
Ó, Zarathustra, ty kameň múdrosti, ty kameň vymrštený z praku, ty drvič hviezd! Sám si sa tak vysoko vyhodil, – no každý vyhodený kameň – musí spadnúť!
Odsúdený byť sebou samým a sám sa kameňovať: Ó, Zarathustra, veru ďaleko si hodil ten kameň, – ale na teba spadne späť!“
Potom trpaslík zmĺkol; a dlho bol ticho. Jeho mlčanie ma však trápilo; byť takto vo dvojici si naozaj osamotenejší, než keď si len sám!
Stúpal som, stúpal, sníval a premýšľal, – ale všetko ma trápilo. Podobal som sa chorému, ktorého jeho zlé bôle unavujú, ale nový horší sen budí zo zaspávania. –
Je však vo mne niečo, čo volám odvaha: to mi zabilo dosiaľ každú nevôľu. Táto odvaha mi konečne kázala zastať a ozvať sa: „Ty trpaslík! Ty! Alebo ja!“
Odvaha je totiž najlepší zabijak – odvaha, ktorá útočí; pretože v každom útoku je zunivá hra.
Človek je predsa najodvážnejšie zviera: tým premohol každé zviera. Zunivou hrou prekonal dosiaľ každú bolesť; ale ľudská bolesť je tá najhlbšia bolesť.
Odvaha prekoná aj závrat nad priepasťou: a kde by človek nestál nad priepasťami! Už samo vidieť – neznačí vidieť priepasti?
Odvaha je najlepší zabijak; odvaha zabíja aj súcit. No súcit je najhlbšia priepasť: ako hlboko vidí človek do života, tak hlboko vidí aj do útrap.
Odvaha je však najlepší zabijak, odvaha, ktorá zaútočí: tá zabije ešte aj smrť, lebo vie povedať: „To že bol život? Tak dobre! Ešte raz!“
V takom výroku je však veľa zunivej hry. Kto má uši, nech počúva. –
2.
„Stoj! Trpaslík! povedal som. Ja! Alebo ty! Ja som však z nás dvoch mocnejší –: nepoznáš moju priepastnú myšlienku! Tú – by si nevedel uniesť!“ –
A tu sa stalo, čo mi odľahčilo: trpaslík mi zoskočil z ramena, ten zvedavec! A čupol si na kameň predo mňa. Ale bolo to práve pri bráne na rázcestí, kde sme sa zastavili.
„Pozri sa na túto cestnú bránu! Ty trpaslík! a pokračoval som: tá má dve tváre. Dve cesty sa tu schádzajú: tým ešte nik neprišiel až na koniec.
Táto dlhá ulica, čo tu vedie naspäť: tá trvá večnosť. A tamtá dlhá ulica, čo odtiaľto vychádza – je druhá večnosť.
Odporujú si tie cesty; práve na seba narážajú čelami: – a tu, pri tejto cestnej bráne, sa stretajú. Meno tejto cestnej brány je hore vpísané: „Okamih“.
Keby však niekto po jednej z ciest šiel ďalej – vždy ďalej, a ešte aj potom ďalej: myslíš si, trpaslík, že tieto cesty si stále odporujú?“ –
„Všetko priame je klam, mrmlal si opovržlivo trpaslík. Každá pravda je krivá a čas sám je kruh.“
„Ty duchu ťažoby, odvetil som mu s hnevom, nezľahčuj si to príliš! Lebo ťa nechám kvočať tam, kde kvočíš, ty čaptoš, – a vyniesol som ťa vysoko!
Pozri sa, pokračoval som, na tento okamih! Od tejto brány menom okamih vedie jedna dlhá večná ulica dozadu: za nami leží celá večnosť.
Nemuselo už všetko všetučko, čo môže bežať, prebehnúť cez túto dlhú ulicu? A všetko všetučko, čo sa môže stať, nestalo sa už raz, nedošlo k tomu, neprebehlo to tu už raz okolo?
Ale ak tu už všetko bolo: čo myslíš, trpaslík, o tomto okamihu? Nemusela tu už aj táto cestná brána – byť?
A nie sú všetky veci do seba tak pevne zauzlené, že tento okamih vlečie za sebou všetky budúce veci? Teda – ešte aj seba samého?
Pretože všetko, čo zo všetkých vecí môže bežať: aj po tejto dlhej ulici dopredu – musí raz bežať! –
A tento pomalý pavúk, ktorý tu v mesačnom svite lezie, aj sám mesačný svit, a ja a ty pod cestnou bránou, ako si spolu šepkáme, o večných veciach šepkáme – nemuseli sme aj my všetci už raz tu byť?
– a nemusíme sa raz vrátiť, a nepobežíme raz tou druhou ulicou, čo vedie von, tam pred nami, tou dlhou pochmúrnou ulicou – nemusíme sa večne vracať? – “
Takto som hovoril, a stále potichšie: lebo som sa bál svojich vlastných myšlienok aj úmyslov. A tu som naraz začul nablízku – zavýjať psa.
Počul som už dakedy psa takto vyť? Myšlienky mi bežali späť. Áno! Keď som bol dieťa,
v najvzdialenejšom detstve:
– vtedy som počul psa takto vyť. A videl som ho aj, so zježenou srsťou a zdvihnutou hlavou, trasúceho sa, za najtichšej polnoci, keď aj psy veria na zázraky:
– a prišlo mi ho ľúto. Práve totiž prechádzal ponad dom mesačný spln, smrteľne mĺkvy, práve pokojne zastal, guľatá žiara, ticho na plochej streche, ako na cudzom vlastníctve: –
na tom sa vtedy pohoršoval ten pes: lebo psy veria na zlodejov a na strašidlá. A keď som odznova začul podobné vytie, bolo mi ľúto po druhý raz.
Kam sa však naraz podel trpaslík? A cestná brána? A pavúk? A všetok šepot? Hádam som sníval? Prebral som sa ? Naraz som stál medzi divými bralami, sám, opustený, v tom najpustejšom mesačnom svite.
Ale tu ležal človek! A tu! Tu skákal pes, ježil sa a kňučal, – a keď ma videl prichádzať, nanovo zavyl a zakričal: počul som dakedy už psa takto volať na ratu?
A veru, čo som uvidel, niečo podobné som nikdy nevidel. Uvidel som mladého pastiera so strhanou tvárou, ako sa zvíja, dusí, trhá to ním a z úst mu visel čierny ťažký had.
Videl som niekedy toľko hnusu a bledého zdesenia v nejakej tvári? Žeby bol zaspal? A tu mu vliezol had do hltana – a tam sa pevne zahryzol.
Moja ruka trhla hadom a trhala: – nadarmo! nevytrhla hada z hltana. A tu som skríkol: „Zahryzni! Odhryzni!
Odhryzni hlavu! Zahryzni!“ – tie výkriky sa zo mňa drali, a moje zdesenie, moja nenávisť, môj hnus, moje zľutovanie, všetko moje dobro a zlo vytrysklo zo mňa jedným výkrikom. –
Vy smelci okolo mňa! Vy hľadajúci, pokusníci a všetci, čo ste sa so zradnými plachtami vydali na neprebádané moria! Vy milovníci hádaniek!
Vyriešte mi predsa hádanku, ktorú som vtedy dostal, vyložte mi tvár najosamelejšieho človeka!
Lebo to bola tvár a predvídanie: – čo som to vtedy videl za podobenstvo? A kto je ten, čo ešte len musí prísť?
Kto je ten pastier, ktorému sa tak vplazil had do hltana? Kto je ten človek, ktorému takto vlezie do hltana všetko najťažšie a najčernejšie?
– Však pastier zahryzol, ako mu radil môj výkrik. A dobre odhryzol! Ďaleko vypľul hlavu hada – : a vyskočil na rovné nohy. –
Nebol už pastier, nebol už človek – bol premenený, prehliadol a smial sa! Ešte nikdy sa na zemi nijaký človek nesmial tak, ako sa on smial!
Ó, bratia moji, počul som smiech, ktorý nebol smiechom človeka, – – a teraz ma spaľuje smäd a túžba, ktorá sa nikdy neutíši.
Túžba po tomto smiechu ma zožiera: ó, ako len znesiem ešte žiť! A ako by som mohol zniesť teraz umrieť!
Tak vravel Zarathustra.
S takýmito hádankami a horkosťami v srdci sa Zarathustra plavil cez more. Keď však už bol štyri dni cesty od blažených ostrovov a od svojich priateľov, tu premohol všetku svoju bolesť: víťazne a s pevnými nohami stál opäť na svojom osude. A vtedy takto prehovoril k svojmu jasajúcemu svedomiu:
Som zase sám a sám chcem byť, sám s čistým nebom a voľným morom; a zas je okolo mňa popoludnie.
Raz popoludní som prvý raz našiel svojich priateľov, a popoludní aj druhý raz: – v hodine, keď všetko svetlo tíchne.
Lebo čo zo šťastia je ešte na ceste medzi nebom a zemou, hľadá si za príbytok svetlú dušu: od šťastia teraz stíchlo všetko svetlo.
Ó, popoludnie môjho života! Kedysi zostúpilo aj moje šťastie do údolia, aby si hľadalo príbytok: tu našlo otvorené pohostinné duše. Čoho všetkého som sa nevzdal, aby som jedno mal: túto živú výsadbu svojich myšlienok a túto zornicu mojej najvyššej nádeje!
Druhov hľadal kedysi tvorca a deti svojej nádeje: a hľa, ukázalo sa, že ich nemôže nájsť, iba žeby si ich sám stvoril.
Takže som uprostred svojho diela, idúc k svojim deťom a od nich sa vracajúc: pre svoje deti sa musí Zarathustra sám zdokonaliť.
Lebo z hĺbky duše milujeme len svoje deti a svoje dielo; a kde je veľká láska k sebe samému, je znamením ťarchavosti: tak som to zistil.
Ešte sa mi zelenajú moje deti vo svojej prvej jari, nahusto vedľa seba stojac a spolu vetrami klátené, čo stromy môjho sadu a mojej najlepšej pôdy.
A veru! Kde také stromy spolu stoja, tam sú blažené ostrovy!
Ale najprv ich povykopávam a každý zasadím osobitne: aby samotu spoznal a vzdor a opatrnosť.
Uzlovité a skrivené, s pružnou tvrdosťou nech mi tam pri mori stoja, živé majáky neporaziteľného života.
Tam, kde sa búrky vrhajú do mora a rypák pohoria vodu pije, tam raz každý nech stojí na stráži deň a noc, aby sa sám preskúšal a spoznal.
Treba ho spoznať a preskúšať, či je môjho rodu a pôvodu – či je pánom trvanlivej vôle, mlčanlivý aj v reči, a či sa poddáva tak, že dávajúc berie: –
– aby sa raz stal mojím druhom, čo so Zarathustrom spolutvorí a spoluslávi – : takým, čo s mojou vôľou na moje tabule píše: na dokonalejšie zavŕšenie všetkých vecí.
A pre neho a pre tých, čo sú ako on, mám povinnosť zdokonaliť aj sám seba: preto sa teraz svojmu šťastiu vyhýbam a ponúkam sa všetkým nešťastiam – na moju poslednú skúšku a spoznanie.
A veru bolo už načase, aby som šiel; pútnikov tieň, najdlhšia chvíľa i najtichšia hodina – všetky mi dohovárali: „je najvyšší čas!“
Vietor mi fúkal kľúčovou dierkou a volal: „Poď!“ Dvere sa ľstivo otvorili a vraveli: „Choď!“
Ja som však ležal pripútaný reťazou lásky k svojim deťom: túžba mi založila túto slučku, túžba po láske, aby som sa stal svojim deťom korisťou a v nich sa stratil.
Túžiť po niečom – už to znamená, že som sa stratil. Mám vás, deti moje! V tomto „mať“ nech je všetko istotou a nič už túžbou.
Lež premýšľavo / pálčivo ležalo na mne slnko mojej lásky, vo vlastnej šťave sa dusil Zarathustra, – tu preleteli nado mnou tiene a pochybnosti.
Mrazu a zimy sa mi už zachcelo: „ó, kiež by mnou mráz a zima opäť lomcovali a drkotali!“ som vzdychal: – a vychádzali zo mňa ľadové opary.
Moja minulosť rušila svoje hroby, nejedna zaživa pochovaná bolesť sa preberala – : to sa len dobre vyspala, zahalená do mŕtvolných rubášov.
Takto mi teda všetko volalo znameniami: „je čas!“ No ja – som nepočul: kým sa nakoniec moja priepasť nepohla a moja myšlienka ma neuhryzla.
Ach, ty priepastná myšlienka, ktorá si mojou myšlienkou! Kedy nájdem silu počuť ťa hrabať a nestriasť sa?
Až hore v hrdle mi klope srdce, keď ťa počujem hrabať. Aj tvoje mlčanie ma hrdúsi, priepastne mlčiaca.
Ešte nikdy som sa neodvážil zavolať ťa sem hore: už to je dosť, že som ťa so sebou – nosil! Ešte som nebol dosť silný na poslednú levskú svojvoľnosť a zlovoľnosť.
Dosť strašného mi narobila vždy už tvoja tiaž: raz však nájdem dosť sily a aj levský hlas, ktorý ťa vyvolá sem hore.
Až sa raz v tomto premôžem, chcem sa premôcť aj v ešte väčšom; a víťazstvo nech spečatí moje zdokonalenie! –
Zatiaľ sa ešte po neistých moriach preháňam; náhoda sa mi líška, tá s hladkým jazykom; pozerám dopredu a dozadu – , no konca nedovidím.
Ešte mi neprišla hodina môjho posledného boja – či mi prichádza práve teraz? Ozaj, so záludnou krásou si ma dookola obzerá more aj život.
Ó, popoludnie môjho života! Ó, šťastie pred večerom! Ó, prístav na šírom mori! Ó, mier v neistote! Som ako ľúbiaci, čo zamatovému úsmevu veľmi neverí.
Ako žiarlivec tíska pred sebou svoju najmilovanejšiu, nežný aj vo svojej tvrdosti – , tak ja pred sebou posúvam túto blaženú hodinu.
Preč s tebou, blažená hodina! Priniesla si mi blaženosť proti vôli! Stojím tu vítajúc svoju najhlbšiu bolesť: – prišla si v nevhodný čas!
Preč s tebou, blažená hodina! Radšej sa ubytuj tam – u mojich detí! Poponáhľaj sa! a požehnaj ich ešte pred večerom mojím šťastím!
Tu sa už večer blíži: slnko zapadá. Je po ňom – po mojom šťastí! –
Tak vravel Zarathustra. A čakal na svoje nešťastie celú noc: čakal však nadarmo. Noc bola jasná a tichá, šťastie mu prichádzalo stále bližšie a bližšie. Nad ránom sa však Zarathustra usmial na svoje srdce a posmešne povedal: „šťastie beží za mnou. Asi preto, lebo ja nebehám za ženami. Ale šťastie je žena.“
Ó, nebo nado mnou, ty čisté! Ty hlboké! Ty priepasť svetla! Hľadiac na teba trasiem sa božskými žiadosťami.
Do tvojich výšok sa vrhnúť – je moja hĺbka! Do tvojej čistoty sa uložiť – je moja nevinnosť!
Boha zahaľuje jeho krása: ty tak zakrývaš svoje hviezdy. Nehovoríš: tak mi dávaš najavo svoju múdrosť.
Nemé si mi dnes vyšlo nad búrlivým morom, tvoja láska a tvoj ostych mi boli zjavením pre moju kypiacu dušu.
Že si ku mne prišlo krásne, zahalené do svojej nádhery, že bez slov ku mne hovoríš, otvorene vo svojej múdrosti:
Ó, ako by som mohol neuhádnuť všetku hanblivosť tvojej duše! Pred slnkom si prišlo ku mne, k najosamelejšiemu.
Sme od začiatku priatelia: máme spoločné strasti aj hrôzy aj hĺbku: ešte aj slnko máme spoločné.
Nehovoríme jeden k druhému, lebo priveľa vieme – : mlčíme na seba, úsmevmi prihrávame si, čo vieme.
Nie si svetlo môjmu ohňu? Nemáš sesterskú dušu pre moje názory?
Spolu sme sa všetkému učili; spolu sme sa učili cez nás a k sebe samým vystúpiť a bez mračien sa usmievať: –
– bez mračien smerom dolu sa usmievať zo svetlých očí a z mnohomíľovej diaľky, hoci sa pod nami ako dážď kúdolí násilie, účel a vina.
Ak som sám putoval: po kom lačnela moja duša za nocí a na bludných chodníkoch? A ak som vystupoval na vrchy, koho som kedy hľadal, ak nie teba, na horách?
Všetko to moje putovanie a lozenie po horách: bola len núdza a pomôcka pre bezradného: – len letieť chcela všetka moja vôľa, do teba chcela vletieť!
A koho som nenávidel viac než tiahnuce oblaky a všetko, čo ťa poškvrní? Nenávidel som ešte aj svoju vlastnú nenávisť, lebo ťa špinila!
Hnevám sa na tiahnuce oblaky, tie zakrádajúce sa dravé mačky: berú tebe aj mne, čo máme spoločné, – to ohromné neobmedzené povedať Áno a Amen.
Hneváme sa na týchto prostredníkov a miešačov, tieto tiahnuce oblaky: týchto polopolovičatých, ktorí sa nenaučili žehnať, no nevedia ani poriadne zakliať.
Radšej chcem sedieť pod zamračeným nebom v sude, radšej chcem sedieť bez neba v priepasti, než teba, svetlo neba, vidieť poškvrnené tiahnucimi oblakmi!
A často sa mi zachcelo priškripnúť ich zlatými drôtmi kľukatého blesku, aby som bil ako hrom na ich kotlové brucho ako na bubon: –
– sťa zlostný bubeník, lebo mi tvoje Áno! a Amen! kradnú, ty nebo nado mnou! Ty čisté! Ty svetlé! Ty priepasť svetla! – lebo ti moje Áno! a Amen! kradnú!
Lebo radšej chcem hluk a hrom a kliatby počasia, než tento opatrný pochybovačný mačkovitý pokoj: aj medzi ľuďmi najväčšmi nenávidím potmehúdov, nerozhodných a pochybujúcich, tieto váhajúce tiahnuce oblaky.
A „kto nevie žehnať, nech sa naučí preklínať!“, toto jasné učenie mi spadlo z jasného neba, táto hviezda stojí aj za čiernych nocí na mojom nebi.
Ja som však žehnajúci a hovoriaci Áno!, ak si okolo mňa, ty čisté!, ty sväté!, ty priepasť svetla! – vtedy vnášam svoje žehnajúce Áno do všetkých priepastí.
Stal som sa žehnajúcim a hovoriacim Áno: preto som sa dlho bil a bol som zápasníkom, aby som si raz ruky uvoľnil na žehnanie.
Toto je však moje žehnanie: nad každou vecou byť jej vlastným nebom, jej okrúhlou strechou, jej azúrovým zvonom a večnou istotou: a blažený je, kto takto žehná!
Lebo všetky veci sú pokrstené pri zdroji večnosti a mimo dobra a zla; dobro a zlo ako také sú však len medzitiene a vlhké žiale a tiahnuce oblaky.
Veru je žehnanie a nijako nie rúhanie sa, keď učím: „nad všetkými vecami klenie sa nebo náhoda, nebo nevinnosť, nebo znenazdania, nebo bujnosť.“
„Znenazdania“ – je najstaršia šľachta sveta; tento stav som vrátil všetkým veciam, oslobodiac ich z rabstva pod vládou účelu.
Túto slobodu a nebeskú radosť som ako azúrový zvon postavil nad všetky veci, keď som učil, že nad nimi a skrz nich nijaká „večná vôľa“ – nič nechce.
Bujnosť a pochabosť som postavil na miesto tejto vôle, keď som učil: „pri všetkom je jedno nemožné – rozumnosť!“
Trochu málo rozumu, to áno, ako semiačka múdrosti rozhodené od hviezdy k hviezde, takýto kvas je primiešaný všetkým veciam: kvôli pochabosti je všetkým veciam primiešaná múdrosť!
Trochu málo múdrosti, to už je možné; pri všetkých veciach som však zistil blaženú istotu: že im je oveľa milšie – tancovať na nohách náhody.
Ó, nebo nado mnou, ty čisté! vysoké! V tom sa mi teraz javí tvoja čistota, že niet nijakých večných pavúkov múdrosti a ani takých pavučín: –
– že si mi tanečnou plochou pre božské náhody, že si mi stolom bohov pre božské kocky a pre božských hráčov kociek! –
Ale ty sa červenáš? Vyslovil som, čo sa vysloviť nemá? Rúhal som sa, keď som ťa žehnať chcel?
Alebo je to hanba byť vo dvojici, čo vyvolalo tvoje pýrenie? – Kážeš mi odísť a mlčať, lebo prichádza – deň?
Svet je hlboký –: hlbší, ako si to deň myslel. Nie všetko sa smie v prítomnosti dňa vysloviť. Ale deň prichádza: tak rozlúčme sa!
Ó, nebo nado mnou, ty hanblivé!, ty žeravé! Ó, ty moje šťastie pred východom slnka! Deň prichádza: tak rozlúčme sa! –
Tak vravel Zarathustra.
Keď bol Zarathustra opäť na pevnine, nezamieril priamo do svojich hôr, ale šiel mnohými cestami a kládol mnoho otázok a vyzvedal sa na toto aj tamto, takže raz o sebe žartom povedal: „pozri sa na tú rieku, ktorá mnohými zákrutami tečie späť k prameňu!“ Lebo chcel zistiť, čo sa medzitým stalo s človekom: či vyrástol, alebo sa zmenšil. A keď raz uvidel rad nových domov, začudoval sa im a povedal:
„Čo znamenajú tieto domy? Tie sem veru nepostavila na svoj obraz nijaká veľká duša!
Žeby ich bolo vybralo hlúpe dieťa zo svojej škatule na hračky? Nech ich teda nejaké druhé dieťa vráti do svojej škatule!
A tieto izby a komory: môžu tu muži vchádzať a vychádzať? Pripadajú mi ako pre bábiky v hodvábe alebo pre maškrtné mačky, ktoré dovolia, aby si niekto aj na nich pochutil.“
A Zarathustra postál a rozmýšľal. Potom zarmútene povedal: „Všetko sa zmenšilo!
Všade vidím nízke dvere: kto je môjho druhu, prejde síce, ale – musí sa skloniť!
Ó, kedy sa vrátim do svojej vlasti, kde sa nemusím ohýbať pred malými!“ A Zarathustra vzdychol a hľadel do diaľky. –
Ale ešte ten deň predniesol svoju reč o zmenšujúcej cnosti.
2.
Chodím medzi týmito ľuďmi a držím oči otvorené: neodpustia mi, že im nezávidím ich cnosti.
Hryzú po mne, lebo im hovorím: malí ľudia potrebujú malé cnosti – a ťažko mi padne uznať, že by malých ľudí bolo treba!
Ešte sa podobám kohútovi na cudzom dvore, ktorého aj sliepky ďobú; no zato sa na tie sliepky nehnevám.
Som k nim zdvorilý ako k všetkým malým nepríjemnostiam; naježiť sa pre malé príčiny mi pripadá byť múdrosťou pre ježov.
Všetci o mne hovoria, keď večer sedia okolo ohňa, – hovoria o mne, ale nikto nemyslí – na mňa!
Toto je nové ticho, ktoré spoznávam: ich lomoz okolo mňa zastiera plášťom moje myšlienky.
Lomozia medzi sebou: „čo nás po tom čiernom mraku? dajme si pozor, aby nám nepriniesol nejakú nákazu!“
A nedávno jedna žena strhla k sebe svoje dieťa, keď chcelo prísť ku mne: „berte preč deti, kričala; také oči spália detskú dušu!“
Kašlú, keď hovorím; myslia si, že kašlanie je protest proti silným vetrom – neuhádnu nič z burácania môjho šťastia!
„Ešte nemáme čas na Zarathustru“ – sa bránia; ale čo záleží na čase, ktorý „nemá čas“ na Zarathustru?
A keď ma dokonca oslavujú: ako by som mohol zaspať na ich sláve? Ostnatým opaskom je mi ich pochvala: škriabe ma ešte, keď ho odkladám.
A aj to som sa pri nich naučil: kto chváli, robí to tak, akoby vracal, no v skutočnosti chce dostať ďalšie dary!
Opýtajte sa mojej nohy, či sa jej vaša chváliaca a vábiaca pieseň páči: Veru, podľa takého taktu a tikotu sa jej nechce ani tancovať, ani postáť.
K malej cnosti by ma chceli dostať vábením a chválením: k tikotu malého šťastia by radi prevraveli moju nohu.
Chodím medzi týmito ľuďmi a mám otvorené oči: stali sa menšími a stále sa zmenšujú: – k tomu však vedie ich učenie o šťastí a o cnosti.
Sú totiž ešte aj v cnosti skromní – lebo chcú pohodlie. S pohodlím sa však znáša len malá cnosť.
Aj oni sa síce učia svoj spôsob kroku a pokroku: ja to volám ich čaptaním. Tak prekážajú každému, čo sa ponáhľa.
Mnohý z nich kráča dopredu, no obzerá sa pritom so stuhnutou šijou dozadu: do takého ja rád narazím.
Noha a oči nemajú klamať, ani sa nemajú navzájom usvedčovať zo lži. Je však veľa klamstva u malých ľudí.
Niektorí z nich chcú, ale väčšina musí chcieť. Niektorí z nich sú praví ľudia, no väčšinou sú len zlí herci.
Sú medzi nimi herci, čo o tom nevedia, a herci, ktorí to nechcú – , tí praví sú vždy vzácni, najmä praví herci.
Mužskosti je tu málo: preto sa mužatia ich ženy. Lebo len kto má dosť mužskosti, v žene vykúpi ženu.
A zistil som, že toto je ich najhoršie pokrytectvo: že aj tí, čo rozkazujú, predstierajú cnosti tých, čo slúžia.
„Slúžim, slúžiš, slúžime“ – tak sa tu modlí pokrytectvo vládnucich, – a beda, ak je prvý pán len prvým sluhom!
Ach, zvedavosť môjho oka zalietla do tých ich pokrytectiev; a dobre som uhádol celé ich mušacie šťastie a ich bzukot pri slnečnej okennej tabuli.
Vidím toľko dobra, koľko slabosti. Toľko spravodlivosti a súcitu, koľko slabosti.
Sú okrúhli, spravodliví a dobrí medzi sebou, sú ako drobné zrnká piesku okrúhle, spravodlivé a dobré k zrnkám piesku.
Skromne objímať malé šťastie – to volajú „oddanosťou“! a pritom už skromne škúlia po nejakom novom malom šťastí.
V podstate chcú prostoducho predovšetkým jedno: aby im nikto nerobil zle. Tak si každého predchádzajú a sú k nemu dobrí.
To je však zbabelosť: aj keď sa to bežne volá „cnosť“.
A ak raz hovoria hrubo, títo malí ľudia: ja v tom počujem len ich chrapot: a každý závan vetra ho zhoršuje.
Sú bystrí, ich cnosti majú šikovné prsty. Chýbajú im však päste, lebo ich prsty nevedia, ako sa zvinúť do pästí.
Cnosťou je im to, čo robí človeka skromným a krotí ho: tak urobili vlka psom a samotného človeka najlepším domácim zvieraťom človeka.
„Postavíme si našu stoličku do stredu – hovorí mi ich úškľabok – a budeme rovnako ďaleko od umierajúcich šermiarov ako od uspokojených svíň.“
Ale toto je – prostrednosť: aj keď sa to bežne volá striedmosť. –
3
Chodím medzi týmito ľuďmi a vypustím z úst nejedno slovo: no oni nevedia ani brať, ani si zachovať.
Čudujú sa, že som neprišiel hromžiť na rozkoše a neresti; a naozaj som neprišiel varovať pred vreckármi!
Čudujú sa, že nie som ochotný robiť ich múdrosť vtipnejšou a ostrejšou: akoby nemali dosť chytrákov, ktorých hlas mi škrípe ako grifeľ na bridlici!
A keď volám: „Kľajte všetkým zbabelým čertom v sebe, čo radi kňučia a ruky spínajú a stále by chceli niečo zbožňovať“, volajú oni: „Zarathustra je bezbožný.“
V prvom rade tak volajú ich učitelia oddanosti – : no práve tým rád kričím do ucha: Áno! Som Zarathustra, ten bezbožník!
Títo učitelia oddanosti! Kde je čo malé a choré a chrastavé, tam všade lezú ako vši: len hnus mi bráni pučiť ich.
Tak je to dobre! Toto je moja kázeň pre ich uši: Som Zarathustra, ten bezbožník, ktorý tu hovorí „Kto je bezbožnejší ako ja, že by som sa z jeho návodu radoval?“
Som Zarathustra, ten bezbožník: kde nájdem seberovného? Rovní sú mi všetci, ktorí si určujú sami svoju vôľu a odmietajú každú oddanosť.
Som Zarathustra, ten bezbožník: varím si každú náhodu vo svojom hrnci. Až keď je celkom dovarená, vítam ju ako svoju potravu.
A naozaj, nejedna náhoda prišla ku mne panovačne: ale ešte panovačnejšie k nej prehovorila moja vôľa, – a už tu ležala prosíkajúc na kolenách –
– prosiac o príbytok a srdce u mňa, a líškavo mi dovrávajúc: „Pozri, ó, Zarathustra, ako len priateľ prichádza k priateľovi!“
Ale načo to hovorím, keď nikto nemá moje uši! A tak idem do všetkých vetrov volať:
Ustavične sa zmenšujete, vy malí ľudkovia! Drobíte sa, vy pohodlní! Ešte mi zahyniete –
– na svojich mnohých malých cnostiach, na svojich mnohých malých vynechávkach, na svojich mnohých malých oddanostiach!
Príliš vás šetrí, príliš vám povoľuje: taká je vaša pôda! Ale aby strom vyrástol, na to musí pustiť do tvrdých skál tvrdé korene!
Aj to, čo nespravíte, tká na tkanive budúcnosti všetkých ľudí: aj vaše nič je pavučina a pavúk, čo žije z krvi budúcnosti.
A keď vy beriete, je to, ako keby ste kradli, vy malí cnostní ľudia: ale aj medzi darebákmi prikazuje česť: „kradnúť sa má len tam, kde nie je možné lúpiť.“
„Poddá sa to“ – aj to je poučka oddanosti. Ja vám však hovorím, vy pohodlní: vezme si to, a bude si od vás brať stále viac a viac!
Ach, kiež by ste od seba odvrhli všetko polovičaté chcenie a boli odhodlaní pre lenivosť aj pre čin!
Ach, kiež by ste pochopili moje slová: „Robte si, čo chcete, – ale staňte sa najprv takými, čo vedia chcieť!“
„Milujte si svojich blížnych ako seba samých – ale staňte sa najprv takými, čo sami seba milujú –
– čo milujú veľkou láskou, čo milujú s veľkým pohŕdaním.“ Tak hovorí Zarathustra, ten veľký bezbožník.
Ale načo to hovorím, keď nikto nemá moje uši! Som tu o hodinu skôr.
Som si tu medzi týmto ľudom svojím vlastným predchodcom, som svoje vlastné kikiríkanie do temných ulíc.
Ale ich hodina príde! A príde aj moja! Oni sa každú hodinu zmenšujú, chudobnejú, stávajú menej plodnými, – biedne byliny! biedna pôda!
Čoskoro mi tu budú stáť ako suchá tráva, bude to step, a istotne! sami sebou unavení – budú prahnúť viac ako po vode – po ohni!
Ó, požehnaná hodina blesku! Ó, tajomstvo pred poludním! – Bežiace ohne chcem raz z nich urobiť, zvestovateľov s plamennými jazykmi: –
– zvestovať majú raz s plamennými jazykmi: Prichádza, už je nablízku: to veľké poludnie!
Tak vravel Zarathustra.
Zima, zlý hosť, si sedí u mňa doma; ruky mám modré od stisku jej priateľskej ruky.
Uctím si ho, tohto zlého hosťa, no rád ho nechám sedieť samotného. Rád mu zutekám; a kto uteká dobre, ten mu ujde!
S teplými nohami a teplými myšlienkami utekám tam, kde vietor nefúka, do slnečného zákutia svojej olivovej hory.
Tam sa smejem na svojom prísnom hosťovi a som rád, že mi doma chytá muchy a utišuje všetok drobný bzukot.
Neznáša totiž, keď nejaký komár chce zaspievať, či dvaja; aj ulicu vyprázdni tak, že mesačný svit sa v nej za noci bojí.
Tvrdý to hosť, – no uctím si ho, hoci hneď nevzývam, ako tí citlivkári, bôžikov ohňa s vypasenými bruškami.
Radšej trochu drkotať zubami, ako sa modliť k modlám! – tak to chce môj spôsob. Osobitne sa hnevám na všetkých rujných dymiacich zatuchnutých bôžikov ohňa.
Koho milujem, toho milujem v zime lepšie než v lete; lepšie sa teraz posmievam svojim nepriateľom, a srdečnejšie, odkedy mi zima sedí v dome.
Naozaj srdečnejšie, a to aj vtedy, keď leziem do postele – : vtedy sa smeje a vyvádza ešte aj moje zalezené šťastie, smeje sa ešte aj môj klamársky sen.
Ja – že podlizovač? Nikdy v živote som sa neplazil pred mocnými. A ak som klamal, klamal som z lásky. Preto som rád aj v zimnej posteli.
Neveľká posteľ ma hreje väčšmi než bohatá, lebo na svoju chudobu žiarlim. A v zime mi je najvernejšia.
Zlomyseľnosťou začínam každučký deň, studeným kúpeľom vysmievam sa zime: na to šomre môj prísny domáci priateľ.
Aj ho rád pošteklím voskovou sviečočkou: aby mi konečne vypustil z popolavo šedého súmraku neba svit.
Obzvlášť zlostný bývam totiž za rána: v tú skorú hodinu, keď vedro rinčí pri studni a kone teplo erdžia po šedých uliciach: –
Vtedy netrpezlivo čakám, že mi už konečne vzíde svetlé nebo, to zimné nebo so snehovou bradou, ten starec, tá biela hlava, –
– tá zimná hlava, mlčanlivá, čo často aj svoje slnko zamlčí!
Od neho som sa naučil to dlhé svetlé mlčanie? Či ono odo mňa? Alebo sme to obidvaja vymysleli sami?
Vznik všetkých dobrých vecí je tisícoraký, – všetky dobré odvážne veci z rozkoše skočia do bytia: ako keby to mali robiť vždy – len raz!
Dobrá odvážna vec je aj to dlhé mlčanie a ako zimné nebo vyzerať zo svetlej tvári s okrúhlymi očami: –
– a ako ono zamlčať svoje slnko a svoju nepoddajnú slnečnú vôľu: teda naozaj, toto umenie a túto zimnú vôľu som sa naučil dobre!
Moja najmilšia zlomyseľnosť a umenie je to, že moje mlčanie sa naučilo neprezradiť sa mlčaním.
Slovami a kockami rinčiac prekabátim slávnostných čakateľov: všetkým tým prísnym dozorcom má moja vôľa a môj účel uniknúť.
Aby mi nikto do hĺbky srdca a na poslednú vôľu nevidel, – na to som si vynašiel to dlhé svetlé mlčanie.
Našiel som nejedného chytráka: zahalil svoju tvár a svoje vody zamútil, aby nik nevidel cez závoj a dolu až na dno.
No práve k nemu prichádzali ešte bystrejší nedôverčivci a luskáči: a práve jemu vylovili jeho najskrytejšiu rybu!
Ale tí svetlí, udatní a priehľadní – to sú mi najmúdrejší mlčanlivci: ich dno leží tak hlboko, že ho ani najjasnejšia voda – neprezradí.
Ty snehovobradaté mlčanlivé zimné nebo, ty okrúhlooká biela hlava nado mnou! Ó, ty nebeský obraz mojej duše a jej odvahy!
A nemusím sa skrývať, ako ten, čo zhltol zlato, – aby mi nerozpárali brucho?
Nemusím nosiť chodúle, aby prehliadli moje dlhé nohy, – všetci títo závistlivci a bojazlivci okolo mňa?
Tieto zadymené, vykúrené, zodraté, zozelenené, utrápené duše – ako by ich závisť mohla znášať moje šťastie!
A tak im ukazujem len ľad a mráz na svojich vrcholoch – a nie, že moja hora okolo seba ovíja aj početné slnečné opasky.
Oni počujú len hvízdať moje zimné búrky: a nie, že aj po teplých moriach sa plavím, ako tie roztúžené, ťažké, horúce južné vetry.
Oni ma ešte poľutujú pri mojich nehodách a náhodách: – moje slovo však znie: „nechajte náhodu ku mne prísť: je nevinná sťa dieťa!“
Ako by mohli zniesť moje šťastie, keby som ho neobložil nehodami a zimnými strasťami, čiapkami ľadových medveďov a obalmi snežného neba!
– keby som sa sám nezmiloval nad ich súcitom: nad súcitom týchto závistlivcov a bojazlivcov!
– keby som sám pred nimi nevzdychal a od zimy zubami nedrkotal a zhovievavo im nedovolil baliť ma do ich súcitu!
To je múdra odvaha a blahovôľa mojej duše, že svoje zimy a zimné búrky neskrýva; neskrýva ani svoje omrzliny.
Samota jedného je útek chorého; samota druhého je útek pred chorým.
Nech ma len počujú triasť sa od zimy a vzdychať, tí úbohí zazerajúci šibali okolo mňa! Takto vzdychajúc a trasúc sa aspoň uniknem ich vykúreným izbám.
Len nech ma ľutujú a vzdychajú so mnou nad mojimi omrzlinami: „ešte nám zamrzne na ľade poznania!“ – nariekajú.
A ja si zatiaľ s teplými nohami pobieham krížom-krážom po svojej olivovej hore: v slnečnom kúte svojej olivovej hory si pospevujem a smejem sa každému súcitu. –
Tak spieval Zarathustra.
Takto, idúcky pomaly pomedzi mnoho ľudí a cez mnoho miest, vracal sa Zarathustra okľukami späť do svojich hôr a do svojej jaskyne. A hľa, takto sa dostal nevdojak aj k mestskej bráne veľkého mesta: tam však k nemu priskočil spenený blázon s rozpriahnutými rukami a vkročil mu do cesty. Bol to však blázon, ktorého ľud nazýval „Zarathustrova opica“: lebo odpočul niečo zo skladu a spádu jeho reči a rád si požičiaval aj z pokladu jeho múdrostí. Blázon však takto oslovil Zarathustru:
„Ó, Zarathustra, toto je veľké mesto: tu nemáš čo hľadať, ale všetko môžeš stratiť.
Prečo by si sa mal brodiť týmto bahnom? Maj súcit so svojou nohou! Radšej napľuj na mestskú bránu a – obráť sa!
Toto je peklo pre myšlienky pustovníkov: tu sa veľké myšlienky za živa smažia a rozvárajú.
Tu zotlejú všetky veľké city: tu smú len rozcvakané vyschnuté citíky zubami drkotať!
Nezavoňal si bitúnky a vývarovne ducha? Nevyparuje toto mesto zápach zabíjaného ducha?
Nevidíš visieť duše ako malátne špinavé handry? – A z týchto handier oni ešte robia noviny!
Nepočuješ, ako sa tu stala z ducha slovná hračka? Ako zvracia odpornú slovnú brečku? – A z tejto slovnej brečky oni ešte robia noviny.
Štvú sa navzájom a nevedia kam. Rozpaľujú sa navzájom, a nevedia prečo. štrngajú svojimi plechmi, cengajú svojím zlatom.
Sú studení a hľadajú si teplo pri pálených vodách; sú rozpálení a hľadajú chlad pri zamrznutých duchoch; všetci sú schátraní a túžia po verejnom uznaní.
Všetky rozkoše a hriechy sú tu doma; ale sú tu aj cnostní a je tu v službe veľa šikovnej cnosti: –
Mnoho slušnej služobnej cnosti s pisárskymi prstami a s tvrdými zadkami na vysedávanie a vyčakávanie, požehnanej malými náprsnými hviezdami a s vypchanými dcérami bez zadkov.
Je tu aj mnoho pobožnosti, mnoho veriaceho podlizačstva a slintavého pätolizačstva pred bohom zástupov.
Veď „zhora“ kvapkajú hviezdy a slinky milosti; ta hore túži sa dostať každá ešte neohviezdená hruď.
Mesiac má svoj dvor a dvor má svoje námesačné teľce: a k všetkému, čo z dvora prichádza, modlí sa žobravá chasa a ochotná žobrácka cnosť.
„Slúžim, slúžiš, slúžime“ – modlí sa každá ochotná služobná cnosť hore ku kniežaťu: aby sa zaslúžená hviezda konečne prichytila na úzkej hrudi!
Ale mesiac sa krúti ešte stále okolo všetkého pozemského: a tak sa aj knieža krúti okolo toho, čo je najpozemskejšie: – a to je zlato kramárov.
Boh zástupov nie je boh zlatých prútov: knieža mieni, ale kramár – mení!
Pri všetkom, čo je v tebe svetlé a silné a dobré, ó, Zarathustra! Napľuj na toto mesto kramárov a obráť sa!
Tuná všetkými cievami tečie miesto krvi ako hnijúci spenený lúh: napľuj na toto veľké mesto, ktoré je veľkým smetiskom, kde sa penivo zbiera všetok odpad!
Napľuj na mesto prikvačených duší a úzkych hrudí, špicatých očí, lepkavých prstov –
– na mesto dotieravcov, nehanebníkov, pisárikov a krikľúňov, rozkúrených ctižiadostivcov: –
– kde všetko práchnivé, podozrivé, zločinecké, tajomné, trúchnivé, vredovité a sprisahanecké hnisá: –
– napľuj na toto veľké mesto a vráť sa!“ – –
Tu však Zarathustra prerušil speneného blázna a pridržal mu ústa.
„Prestaň konečne! skríkol Zarathustra, už dávno sa mi hnusí tvoja reč a tvoje spôsoby!
Prečo si žil tak dlho pri močiari, až si sa sám musel stať žabou a ropuchou?
Netečie aj tvojimi cievami hnijúca a šumiaca krv močiara, že si sa naučil aj tak kvákať a nadávať?
Prečo si nešiel do lesa? Alebo neoral pole? A nie je more plné zelených ostrovov?
Pohŕdam tvojím pohŕdaním; a ak si mňa varoval – prečo si nevaroval sám seba?
Len z lásky má vzlietnuť moje pohŕdanie a môj varovný vták: nie však z bahna! –
Volajú ťa mojou opicou, ty spenený blázon: ja ťa však volám svojím chrochtajúcim bravom, – svojím grúlením mi ešte pokazíš moju chválu bláznovstva.
Čo to len bolo, čo ťa po prvý raz nechalo chrochtať? Že ti nikto dosť nelichotil: – preto si sa posadil k týmto smetiam, aby si mal dôvod veľmi grúliť, –
– aby si mal dôvod pre veľa pomsty! Lebo celá tvoja spenená zloba je pomsta, ty namyslený blázon, ja som ťa dobre prehliadol!
No tvoje slovo blázna škodí mne aj tam, kde máš pravdu! A keby Zarathustrovo slovo malo aj stokrát pravdu: ty by si mojím slovom vždy – páchal bezprávie!“
Tak vravel Zarathustra; pozrel sa na veľké mesto, povzdychol si a dlho mlčal. Potom povedal toto:
Hnusí sa mi aj toto veľké mesto a nielen tento blázon. Tu ani tam sa nedá nič zlepšiť, ani nič zhoršiť.
Beda tomuto veľkému mestu! – A rád by som už videl ohnivý stĺp, v ktorom zhorí!
Lebo také ohnivé stĺpy musia predchádzať veľkému poludniu. Ale to má svoj čas a svoj vlastný osud! –
Toto poučenie ti však dávam, blázon, na rozlúčku: čo sa už nedá milovať – to sa má obísť! –
Tak vravel Zarathustra a obišiel blázna aj veľké mesto.
1
Ach, a to už leží všetko zvädnuté a šedé, čo na tejto lúke len nedávno stálo zelené a pestré? A koľko medu nádeje som si odtiaľto nanosil do svojich úľov!
Všetky tieto mladé srdcia už zostarli, – a ani nezostarli! len sa unavili, zovšedneli, spohodlneli: – volajú to „zas sme sa stali pobožnými“.
Ešte nedávno som ich videl za rána vybiehať na statočných nohách: ale ich nohy poznania ustali, a teraz ohovárajú aj svoju rannú statočnosť!
Veru, nejeden z nich dvíhal kedysi nohy ako tanečník, smiech v mojej múdrosti mu kýval: – a on si to naraz rozmyslel. Práve som ho videl, ako pokrivený – ku krížu lezie.
Okolo svetla a slobody poletovali kedysi ako komáre či mladí básnici. O málo starší, o málo chladnejší: a už sú z nich tmárski a tajnostkárski peciváli.
Zosmutnelo im azda srdce z toho, že ma samota pohltila ako veľryba? Načúvalo ich srdce túžobne dlho nadarmo po mojich znameniach a po hlahole mojich trúb a hlásateľov?
Ach! Vždy je len málo tých, ktorých srdce vie byť dlho odvážne a živelné; ich duch ostáva trpezlivý. Ostatní sú však zbabelí.
Ostatní: to sú vždy skoro všetci, všední, prebytoční, premnohí – tí všetci sú zbabelí! –
Kto je môjho druhu, tomu prebehnú cez cestu aj zážitky môjho druhu: takže jeho prvými druhmi budú mŕtvoly a šašovia.
No jeho druhí druhovia – tí sa budú volať jeho veriacimi: živý roj, veľa lásky, veľa pochabosti, veľa mládeneckého uctievania.
Na týchto veriacich nemá svoje srdce viazať ten, kto je medzi ľuďmi môjho druhu; na tieto jari a pestré lúky nemá veriť, kto pozná ľudský rod ako povrchný a zbabelý!
Keby inakšie mohli, potom by aj inakšie chceli. Polovičatí všetko celkom pokazia. Že listy vädnú – prečo nad tým nariekať?
Nechaj ich vädnúť a padať, ó, Zarathustra, a nenariekaj! Radšej im ešte šumiacim vetríkom podfúkni, –
– zaduj pod tieto listy, ó, Zarathustra: aby všetko zvädnuté čím rýchlejšie od teba utieklo! –
2
„Stali sme sa opäť pobožnými“ – tak vyznávajú títo odpadlíci; a mnohí z nich sú príliš zbabelí, aby sa k tomu priznali.
Tým hľadím do očí, – tým to hovorím do tváre a do rumenca ich líc: ste z tých, ktorí sa opäť modlia!
Je však potupou modliť sa! Nie pre všetkých, ale pre teba a pre mňa, a pre všetkých, čo majú v hlave svoje svedomie. Pre teba je potupou, modliť sa!
Vieš dobre: ten zbabelý čert v tebe, ktorý by rád ruky spínal, ktorý by rád ruky založil do lona, ktorý by to mal rád pohodlnejšie: – ten zbabelý čert ti nahovára: „boh je!“
Tým však patríš k druhu tých, ktorí sa štítia svetla, ktorých svetlo nenechá nikdy na pokoji; takže musíš svoju hlavu každý deň ponárať hlbšie do noci a do dusna.
A veru dobre si vyvolil hodinu: lebo práve teraz zas vyletujú noční vtáci. Prišla hodina všetkej zveri, ktorá sa štíti svetla, večerná a sviatočná hodina, keď sa – „neodpočíva“.
Počujem a vetrím to: prišla ich hodina poľovačky a sprievodu, a síce nie poľovačky divej, ale krotkej, chromej, snoriacej honby bojkov a modleníkov, –
– hodina poľovačky na potuteľníkov s roznietenou dušou: všetky myšacie pasce na srdcia sú už zas nastavené! A kdekoľvek nadvihnem záclonu, tam sa vyrúti nočný motýlik.
Čupel tam hádam s nejakým iným nočným motýlikom? Lebo všade mi to páchne po malých zalezených spolkoch; a kde je nejaká komôrka, už sa tam modlia noví pobožnostkári a cítiť tam ich pach.
Sedávajú pospolu dlhé večery a vravia: „nechajte, aby sme boli opäť ako detičky a povedali ?milý bože!?“ – a ústa a žalúdok majú skazené pobožnými cukrármi.
Alebo dlhé večery pozorujú ľstivého číhajúceho pavúka križiaka, ktorý aj pavúkom káže o múdrosti a učí ich, že „pod krížmi sa pavučiny dobre pradú“.
Alebo sedia za dňa s udicami pri močiaroch a myslia si, že tým sú hlbokí; ale ak niekto chytá ryby, kde ich niet, toho nenazvem ani povrchným!
Alebo sa učia s pobožnou radosťou hrať na harfe u pesničkára, ktorý by sa rád vharfoval do srdca mladým žienkam: – nabažil sa už starých žien a ich vychvaľovania.
Alebo sa učia triasť sa hrôzou u učeného poloblázna, ktorý v tmavých miestnostiach čaká, že sa mu zjavia duchovia – a že mu vlastný duch celkom ufrnkne!
Alebo počúvajú starého sveta skúseného pidlikujúceho fidlikanta, ktorý od chmúrnych vetrov prebral ich smutné tóny; teraz nôti podľa vetra a ponurými zvukmi šíri pochmúrnosť.
A niektorí z nich sa dokonca stali nočnými strážnikmi: tí teraz vedia dúchať do rohov, v noci obchádzať mesto a budiť staré veci, ktoré už dávno zaspali.
O starých veciach som včera večer pri záhradnom múre počul päť slov: pochádzali od starých a smutných suchých hlásnikov.
„Ako otec sa nestará dosť o svoje deti: ľudskí otcovia to robia lepšie!“ –
„Je príliš starý! Ten sa už vôbec o svoje deti nestará!“ – tak odpovedal druhý hlásnik.
„A má ten vôbec deti? Nikto to nemôže dokázať, ak to nedokáže on sám. Už dávnejšie som chcel, aby to raz nesporne dokázal.“
„Dokázal? Ako by ten bol niekedy niečo dokazoval! Dokazovať mu padne ťažko; potrpí si na to, aby sa mu verilo.“
„Tak! Tak! Viera mu je spásou, viera v neho. To je už spôsob starých ľudí! Tak sa vedie aj nám!“ –
– Takto sa zhovárali tí dvaja starí hlásnici, strašiaci svetla, a potom smutne trúbili na svojich rohoch: to sa stalo včera večer pri záhradnom múre.
Mne sa však srdce od smiechu krútilo a chcelo puknúť a nevedelo, čo robiť a spadlo mi až k bránici.
Veru, to bude ešte moja smrť, že sa od smiechu zadusím, keď vidím opitých somárov a počujem hlásnikov takto pochybovať o bohu.
Čože, nie je to už dávno, čo prešiel čas aj takých pochybností? Kto ešte smie budiť také staré zaspaté a svetla sa štítiace veci!
Veď so starými bohmi je už dávno koniec: – a naozaj, mali dobrý koniec, ako sa sluší na radostných bohov!
Nie, že by boli zomreli na „súmrak“ – to je klamstvo! Naopak: raz sa sami k smrti – usmiali!
To sa stalo vtedy, keď od jedného z bohov vyšli najbezbožnejšie slová, a boli to slová: „Je jeden boh! Nebudeš mať žiadneho iného boha okrem mňa!“ –
– jeden starý zlostný bradatý boh, a žiarlivý, sa do takej miery pozabudol! –
A všetci bohovia sa vtedy smiali a zvíjali na svojich kreslách a volali: „Nie je to božské, že sú bohovia, ale niet boha?“
Kto má uši, nech počúva. –
Tak vravel Zarathustra v meste, ktoré mal rád a ktoré sa volá prímenom „pestrá krava“. Odtiaľ mal totiž už len dva dni cesty do svojej jaskyne a k svojim zvieratám; jeho duša však stále plesala nad blízkosťou jeho návratu domov. –
Ó, samota! Ty moja domovina, samota! Príliš dlho som žil divoko v divej cudzine, aby som sa k tebe, domov, nevracal so slzami!
Teraz mi pohroz prstom, ako hrozia matky, teraz sa na mňa usmej, ako sa usmievajú matky, teraz mi povedz len toto: „A kto to bol, čo raz odo mňa odletel ako vietor búrlivák? –
„ – a pri rozlúčke volal: príliš dlho som sedel pri samote, tak som sa odnaučil mlčať! To – si sa teraz naučil?
„Ó, Zarathustra, všetko viem: aj to, že keď si bol medzi mnohými, bol si opustenejší, ty jedináčik, než kedykoľvek u mňa.
„Iná je opustenosť, iná je samota: to – si sa naučil teraz! Aj to, že medzi ľuďmi budeš vždy divý a cudzí:
„ – divý a cudzí ešte aj vtedy, keď ťa milujú: lebo predovšetkým chcú byť šetrení!
„Tu však si u seba doma a v svojom domove; tu môžeš vysloviť všetko a všetky dôvody vysypať, tu sa nič nehanbí za zatajené, zakríknuté city.
„Tu všetky veci láskajúc prichádzajú k tvojej reči a lichotia ti: lebo sa chcú niesť na tvojom chrbte. Na každom podobenstve sa tu nesieš ku každej pravde.
„Priamo a úprimne tu smieš hovoriť k všetkým veciam: a veru, ako chvála im to znie v ušiach, že niekto so všetkými vecami – hovorí priamo!
„Niečo iné je však byť opustený. Lebo, pamätáš sa ešte, ó, Zarathustra? Vtedy, keď nad tebou volal tvoj vták, keď si stál v lese, nevediac sa rozhodnúť, kam? bez vedomia a blízky mŕtvole: –
„ – keď si povedal: nech ma vedú moje zvieratá! Zistil som, že medzi ľuďmi je viac nebezpečenstva než medzi zvieratami: – to bola opustenosť!
„Pamätáš sa ešte, ó, Zarathustra? Keď si sedel na svojom ostrove ako medzi prázdnymi vedrami zdroj vína, dávajúc a rozdávajúc, medzi smädnými darúvajúc a nalievajúc:
„ – až kým si nakoniec nesedel sám smädný medzi spitými a za noci sa sťažoval »nie je brať blaženejšie ako dávať? A kradnúť ešte blaženejšie ako brať? « – to bola opustenosť!
„,Pamätáš sa ešte, ó, Zarathustra? Keď prišla tvoja najtichšia hodina a odháňala ťa od teba samého, keď zlobne šepocúc ti vravela: »Hovor a rozbi sa!« –
„ – keď ťa nechala ľutovať, že si čakal a mlčal a tvojej pokornej odvahe vzala odvahu: To bola opustenosť!“ –
Ó, samota! Ty moja domovina samota! Ako blažene a nežne sa ku mne prihovára tvoj hlas!
My sa jeden druhého nepýtame, my sa navzájom nesťažujeme, my spolu voľne chodíme cez otvorené dvere.
Lebo u teba je voľno a jasno; aj hodiny tu idú na ľahších nohách. V tme totiž čas dolieha na ľudí ťažšie ako za svetla.
Tu sa mi otvárajú slová a slovné skrine všetkého bytia: všetko bytie chce tu byť slovom, všetko vznikanie sa tu chce odo mňa učiť reči.
Tam dole však – tam všetka reč je márna! Tam je zabudnúť a obísť najlepšia múdrosť: To – som sa teraz naučil!
Kto by chcel u ľudí všetko pochopiť, musel by sa všetkého dotknúť. Ale na to mám ruky príliš čistotné.
Ani ich dych už nechcem vdychovať; ach, že som tak dlho znášal ich hurhaj a skazený vzduch!
Ó, blažené ticho okolo mňa! Ó, čisté vône okolo mňa! Ó, ako z hĺbky hrude naberá toto ticho čistý dych! Ó, ako načúva, toto blažené ticho!
Ale tam dolu – tam všetko hovorí, tam sa všetko prekričí. Tam môžu ľudia svoju múdrosť zvonmi vyzváňať: kramári na trhu ju grajciarmi prehlušia!
Všetko tam hovorí, nikto už nevie vnímať. Všetko padá do vody, nič už nepadá do hlbokých studní.
Všetko tam hovorí, nič sa už nedarí a nič sa nedotiahne do konca. Všetko gagoce, ale kto by ešte ticho sedel na hniezde a vajcia vysedával?
Všetko tam nich hovorí, všetko sa hovorom pokazí. A čo včera ešte bolo príliš tvrdé aj pre čas, aj pre jeho zub: dnes to roztrhané a rozhryzené visí z papule dnešných ľudí.
Všetko tam hovorí, všetko sa prezradí. A čo sa kedysi nazývalo tajnosťou a tajomstvom hlbokých duší, dnes patrí pouličným trubačom a iným pobehajom.
Ó, ľudská bytosť, ty čudesná! Ty hurhaj tmavých ulíc! Teraz si zase za mnou: – moje najväčšie nebezpečenstvo je za mnou!
V šetrnosti a súcitnosti vždy bolo moje najväčšie nebezpečenstvo; všetky ľudské bytosti čakajú od druhých šetrnosť a súcit.
So zadržanými pravdami, s bláznovskou rukou a poblázneným srdcom, bohatý na malé klamstvá súcitu: – tak som žil medzi ľuďmi.
Prestrojený som medzi nimi sedel, pripravený zaprieť sa, aby som vládal zniesť ich, a rád som si vyčítal: „ty blázon, nepoznáš ľudí!“
Odučíme sa poznať ľudí, keď žijeme medzi nimi: mnoho zámienok je na ľuďoch, – čo tu zmôžu ďalekozraké, po diaľke dychtiace oči!
A keď ma nespoznali: ja blázon som ich pri tom šetril väčšmi, ako seba: bol som privyknutý na tvrdosť voči sebe a často som sa pre tieto ohľady na sebe ešte aj pomstil.
Dopichaný od jedovatých múch a ako kameň vyhĺbený mnohými kvapkami zloby, tak som sedel medzi nimi a ešte som si dohováral: „čo je malé, nemá vinu na svojej malosti!“
Najmä tých, ktorí sa označujú za „dobrých“, som spoznal ako tie najjedovatejšie muchy: pichajú vo všetkej nevinnosti, klamú so všetkou nevinnosťou; ako by tí mohli byť voči mne – spravodliví!
Kto žije medzi dobrými, súcit ho naučí klamať. Súcit robí vzduch pre všetky slobodné duše dusným. Hlúposť dobrých je totiž nevyspytateľná.
Sám seba skrývať, aj svoje bohatstvo – to som sa naučil tam dole: lebo som zistil, že každý je ešte chudobný duchom. To bolo zdanie môjho súcitu, že som o každom vedel,
– že som na každom videl a ňuchal, koľko ducha mu bolo dosť, a koľko mu bolo už priveľa.!
Ich meraví mudrci: volal som ich múdrymi, nie meravými: tak som sa naučil hltať slová. Ich hrobári: volal som ich vedcami a bádateľmi: tak som sa naučil zamieňať slová.
Hrobári si nahrabú choroby. Pod starými rumami driemu chorobné pachy. Bahnom sa nemá hýbať. Treba žiť na horách.
Blaženými nozdrami vdychujem opäť slobodu hôr! Konečne je vyslobodený môj nos od všetkej človečiny!
Pošteklená ostrým vzduchom ako penivým vínom kýcha moja duša, – kýcha a jasá si: Na zdravie! –
Tak vravel Zarathustra.
V sne, v poslednom rannom sne, stál som dnes na jednom predhorí, – bokom od sveta, držal som váhu a vážil som svet.
Ó, priskoro prišla mi ranná zora: rozpálila ma, žiarlivá, až som sa zobudil! Vždy žiarli na páľavu mojich ranných snov.
Že je zmerateľný pre toho, kto má čas, odvážiteľný pre toho, kto dobre váži, dosiahnuteľný letom pre silné perute, rozlúštiteľný pre božských luskáčov: to zistil môj sen o svete: –
Môj sen, odvážny plavec, napoly plachetnica, napoly meluzína, mlčanlivý sťa motýle, netrpezlivý sťa ušľachtilé sokoly: ako to, že mal dnes trpezlivosť a voľnú chvíľu na váženie sveta!
Žeby mu bola tajne dohovorila moja múdrosť, moja smejúca sa bdelá denná múdrosť, ktorá sa vysmieva všetkým tým „nekonečným svetom“? Lebo tá hovorí: „kde je sila, tam bude číslo majstrom: to má viac sily“.
Ako isto sa díval môj sen na tento konečný svet, nie zvedavo, nie znudene, nie prosiačky: –
– akoby sa plné jablko ponúkalo mojej ruke, zrelé zlaté jablko, s chladivo hebkou zamatovou kožkou: – tak sa mi ponúkal svet: –
– akoby mi to strom kýval, so širokými vetvami a silnou vôľou, ohnutý do operadla a podnožky pre cestou unaveného: taký svet stál na mojom predhorí: –
– akoby mi pôvabné ruky podávali skrinku, – skrinku, otvorenú pre očarenie hanblivo obdivujúcich očí: tak sa mi dnes ponúkal svet: –
– nie dosť hádankou, aby zaplašil ľudskú lásku, nie dosť rozlúštením, aby uspal ľudskú múdrosť: – ľudsky dobrou vecou sa mi dnes zazdal byť svet, o ktorom sa nahovorí toľko zlého!
Ako ďakujem svojmu rannému snu, že som za zory takto vážil svet! Ako ľudsky dobrá vec prišiel ku mne, ten sen a utešiteľ môjho srdca!
A aby som sa ako on správal za dňa a aby som sa po ňom a od neho naučil, čo je na ňom najlepšie: položím teraz na váhu tri najhoršie veci a po ľudsky dobre ich odvážim. –
Kto učil žehnať, učil aj preklínať: ktoré sú tie tri najprekliatejšie veci na svete? Tie položím na váhu.
Rozkoš, panovačnosť, sebectvo: tie boli dosiaľ najväčšmi preklínané a zavrhované a najhoršie ohovárané, – tie tri chcem po ľudsky dobre odvážiť.
Tak do toho sa! Tu je moje predhorie a tu je more: valí sa ku mne, huňaté, zaliečavé, tá verná stará stohlavá psia obluda, ktorú tak milujem! –
Tak do toho sa! Podržím váhu nad valiacim sa morom: a aj svedka si beriem, nech sa prizerá, – teba, ty pustovnícky strom so silnou vôňou, čo sa naširoko klenieš a ktorý milujem! –
Po akom moste kráča teraz do budúcnosti prítomnosť? Aká nutnosť núti vysoké skloniť sa k nízkemu? A čo prikazuje aj najvyššiemu rásť ešte vyššie?
Váha tu stojí rovno a ticho: tri ťažké otázky jej hádžem na misku, tri ťažké odpovede nesie druhá miska.
Rozkoš: hrot a kôl pre všetkých opovrhovateľov telom v plášti kajúcnikov; ako „svet“ ju preklínajú všetci, čo veria na druhý svet: pretože zvádza a blázni všetkých blúznivcov a bludárov.
Rozkoš: pre spodinu pomalý oheň, na ktorom bude spálená; pre červivé drevo a všetky páchnuce haraburdy rozpálená žeravá pec.
Rozkoš: pre slobodné srdcia nevinnosť a sloboda, záhradné šťastie zeme, prekypujúca vďaka celej budúcnosti terajšku.
Rozkoš: len zvädnutému sladkastý jed, pre levské srdcia však veľká posila srdca a pre úctivých odkladané víno vín.
Rozkoš: to veľké šťastie, ktoré je podobenstvom vyššieho šťastia a najvyššej nádeje. Všeličomu sa totiž sľubuje manželstvo a viac než manželstvo: –
– všeličomu, čo si je navzájom cudzejšie než muž a žena: – a ktože celkom pochopí, nakoľko sú si cudzí muž a žena!
Rozkoš: – chcem však mať ploty okolo svojich myšlienok a ešte aj okolo svojich slov: aby mi do mojich záhrad nevtrhli svine a rojkovia! –
Panovačnosť: žeravý korbáč pre tých najtvrdších z tvrdých srdcom; ukrutné muky, ktoré sa aj najukrutnejšiemu samy nazbierajú; pochmúrny plameň živých upaľujúcich hraníc.
Panovačnosť: odporný ovad nasadený najmárnivejším národom; výsmech všetkej neistej cnosti; ktorá jazdí na každej paripe a na každej pýche.
Panovačnosť: zemetrasenie, ktoré rozruší a zrúca všetko práchnivé a duté; valiaci sa, drviaci, trestajúci otvárač obielených hrobov; blýskavý otáznik za predčasnými odpoveďami.
Panovačnosť: pod ktorej pohľadom sa človek plazí a hrbí a usiluje a nižšie bude ako had či sviňa: – až kým konečne z neho neskríkne veľké pohŕdanie –,
Panovačnosť: hrozivá učiteľka veľkého pohŕdania, ktorá mestám aj ríšam do tváre hlása „preč s tebou!“ – až kým aj z nich to neskríkne „preč so mnou!“
Panovačnosť: ktorá však vábiac aj k čistým a osamoteným a na sebestačné výšiny prichádza, planúc sťa láska, čo vábiac na pozemskom nebi maľuje purpurové blaženstvá.
Panovačnosť: no kto by ju nazval chtivosťou, keď to, čo je tam hore, zatúži po moci tam dolu! Veru, nič chorobného ani chlipného nie je na takých chúťkach a na takom zostupe!
Že sa osamelá výšava neosamocuje a nestačí si naveky; že hora zostúpi do doliny a vetry výšav do nížin: –
Ó, kto by našiel pravé krstné a cnostné meno pre takú cnosť! „Cnosť, ktorá obdarúva“ – tak nazval raz Zarathustra nepomenovateľné.
A vtedy sa aj to stalo – a veru sa to stalo prvý raz! – že jeho slovo blahoslavilo sebeckosť, hojivú, zdravú sebeckosť, ktorá prýšti z mohutnej duše: –
– z mohutnej duše, ku ktorej patrí vznešené telo, krásne, víťazné, osviežujúce, okolo ktorého každá vec sa stáva zrkadlom:
– pružné prehovárajúce telo, ten tanečník, ktorého podobenstvom a skratkou je zo seba sa radujúca duša. Sebecká rozkoš takých tiel a takých duší si sama hovorí „cnosť“.
Svojimi slovami o dobrom a zlom sa taká sebecká rozkoš obklopuje ako posvätnými hájmi; menami svojho šťastia odháňa od seba všetko opovrhnutiahodné.
Preč od seba odháňa všetko zbabelé; hovorí: Zlé – to je zbabelé! Opovrhnutiahodným sa jej javí ten, čo sa stále starostí, vzdychá, narieka a siaha aj po najmenších výhodách.
Pohŕda aj každou ufňukanou múdrosťou: lebo, naozaj, je aj múdrosť, čo v temnote kvitne, tá múdrosť nočných tieňov: tá večne narieka „Všetko je márnosť!“
Nesmelá nedôvera jej platí za nízku, ako aj každý, čo vyžaduje prísahy namiesto pohľadov a podania rúk: aj každá príliš nedôverčivá múdrosť, lebo tá je znakom zbabelých duší.
Za ešte menej jej platí ten rýchlo úslužný, psovský tvor, čo hneď si líha na chrbát, pokorný; a je aj múdrosť, ktorá je pokorná a psovská a pobožná a rýchlo k službám ochotná.
Nenávidí ho a je jej odporný, kto sa nikdy nebráni a zhltne jedovatú slinu aj zlý pohľad, je príliš trpezlivý, kto všetko znáša, a so všetkým sa uspokojí: sluhovský je to totiž spôsob.
Či niekto prisluhuje bohom a božím kopancom, či ľuďom a hlúpym ľudským mienkam: blažené sebectvo opľúva každý sluhovský spôsob správania sa!
Zlé: takým nazýva všetko, čo je zhrbené a ohnuto sluhovské, neslobodne žmurkajúce oči, stiesnené srdcia a aj ten falošný ústupčivý spôsob, ktorý bozkáva širokými bojazlivými perami.
A pamúdrosť: tak volá všetko, s čím vtipkujú sluhovia, starci a slabosi; a predovšetkým celé to zlobné pochabstvo kňazov, ktoré je potmehúdske a na posmech!
Pamudrci však, všetci tí kňazi, tí sveta nabažení, tí, ktorých duša je ženského či sluhovského druhu, – ó, ako zle vždy zahrávali ich výčiny sebectvu!
A práve to by malo byť cnosťou a cnosťou sa aj nazývať, že sa so sebectvom zle nakladá! Byť „nesebeckými“ – si priali z dobrého dôvodu všetci sveta nabažení zbabelci a pavúky križiaky!
No pre tých všetkých prichádza teraz deň, zmena a katov meč, prichádza veľké poludnie: tu sa má veľa vecí vyjaviť!
Kto hlása, že „Ja“ je zdravé a posvätné, a že sebectvo je blahoslavené, ten prorocky povie aj: „Hľa, prichádza, je nablízku, to veľké poludnie!“
Tak vravel Zarathustra.
Môj jazyk – je jazyk ľudu: príliš hrubo a od srdca hovorím pre sluch hodvábnych ušiakov. A ešte cudzejšie znie moje slovo tým, čo narábajú s atramentom a lišiakom pera.
Moja ruka – je ruka blázna: beda všetkým stolom a stenám, a všetkému, kde je ešte miesto na kresby a čarbance bláznov!
Moja noha – je noha koňa: ňou klusám a cválam krížom-krážom a cestou-necestou, a čertovsky sa nadchýnam pri každom rýchlom behu.
Môj žalúdok – žeby bol žalúdok orla? Lebo najväčšmi ľúbi jahňacinu. No zaiste je to žalúdok vtáčí.
Živiť sa nevinnými vecami a málom, byť pripravený a nedočkavý vzlietnuť, odletieť – taký som ja už: ako by potom nemalo byť na mne niečo vtáčieho?
A hlavne to je vlastnosť vtáka, že som nepriateľ ducha tiaže: naozaj, nepriateľ na smrť, úhlavný, nezmieriteľný nepriateľ! Ó, kam už neletelo a nezaletelo moje nepriateľstvo!
O tom by som už vedel pieseň spievať – – a chcem ju spievať: Čo aj som v prázdnom dome sám, takže ju musím spievať svojim vlastným ušiam.
Samozrejme, sú aj iní speváci, ktorým hrdlo zmäkne až v plnom dome, ruka sa rozhovorí, oko dostane výraz, srdce sa prebudí: – na tých sa nepodobám. –
Kto raz naučí ľudí lietať, ten pohne všetkými medzníkmi; aj všetky medzníky mu vzlietnu do vzduchu a zem nanovo pokrstí – na „ľahkú“.
Vták pštros uteká rýchlejšie než najrýchlejší kôň, ale aj on ešte ťažko strká hlavu do ťažkej zeme; takisto sa správa človek, ktorý ešte nevie lietať.
Ťažká mu je zem a život; tak to chce tiaže duch! Kto sa však chce stať ľahkým a vtákom, musí milovať samého seba: – tak učím ja.
Samozrejme, nie láskou chorľavých a dychtivých: lebo u tých aj samoľúbosť smrdí.
Treba sa naučiť mať rád sám seba – tak učím ja – láskou neporušenou a zdravou: aby človek vydržal sám osebe a netúlal sa svetom.
Takéto potulky sa nazývajú „láskou k blížnemu“: týmto výrazom sa dosiaľ najlepšie klamalo a podvádzalo a robili to najmä tí, čo boli celému svetu na ťarchu.
A veru, nie je to príkaz na dnešok a zajtrajšok, učiť sa mať sa rád. Skôr je to zo všetkých umení to najjemnejšie, najľstivejšie, to posledné a najtrpezlivejšie.
Pre svojho vlastníka je totiž všetko vlastné dobre skryté; a zo všetkých zlatých baní sa vlastná vykope najneskôr, – a to je dielo ducha tiaže.
Už skoro v kolíske nám dávajú na cestu ťažké slová a hodnoty: „dobro“ a „zlo“ – sa volá toto veno. A preň sa nám odpúšťa, že žijeme.
To preto nechávajú k sebe prísť maličkých, aby sa im včas zabránilo milovať seba samých; a to je dielo ducha tiaže.
A my – my poctivo vlečieme, čo nám dajú na cestu, na tvrdých pleciach a cez drsné hory! A ak sa zapotíme, tak nám povedia: „Veru, ťažko sa znáša život!“
Ale človek len seba ťažko znáša. To preto, bo vlečie na svojich pleciach príliš veľa cudzoty. Ako ťava hneď pokľakne a dá si poriadne naložiť.
Najmä silný, nosný človek, v ktorom prebýva úcta: príliš veľa cudzích ťažkých slov a hodnôt vlečie – takže sa mu teraz život vidí púšťou.
A veru! Aj všeličo vlastné sa ťažko znáša! A veľa vnútorného na človeku sa podobá ustrici a je to odporné a sliznaté a ťažko sa dá chytiť –,
– takže vzácna škrupina so vzácnou ozdobou sa musí prihovárať za obsah. Ale aj toto umenie sa treba naučiť: umenie mať škrupinu a krásny vzhľad a múdru slepotu!
O všeličom na človeku vzniká klamné zdanie, lebo niektoré škrupiny sú neveľké a smutné a iba škrupiny. Veľa skrytej dobroty a sily sa nikdy neuhádne; aj najchutnejšie lahôdky nenájdu niekedy labužníkov!
Ženy to vedia, sú najchutnejšie: o málo tučnejšia, o málo chudšia – ó, koľko osudu závisí od toho mála!
Človeka je ťažko objaviť a jemu samému je to najťažšie; často klame duch o duši. To je dielo ducha tiaže.
Sám seba však objavil, kto povie: Toto je moje dobro a zlo: tým umlčal krta a škriatka, ktorý hovoria: „Dobro pre všetkých, zlo pre všetkých.“
No ani tých nemám rád, čo každú vec a dokonca aj tento svet volajú tým najlepším. Tých nazývam so všetkým zmierenými.
Spokojnosť so všetkým, ktorá si na všetkom pochutí: to nie je najlepší vkus! Vzdávam česť vzdorujúcim prieberčivým jazykom a žalúdkom, ktoré sa naučili povedať „Ja“ a „Áno“ a „Nie“.
Ale všetko prežuť a stráviť – to je naozaj svinský spôsob! Stále híkať svoj súhlas – to sa naučil len somár a kto má jeho ducha! –
Hlboká žlť a horúca červeň: to chce môj vkus, – ten mieša krv do všetkých farieb. Kto však svoj dom natiera na bielo, prezrádza mi na bielo natretú dušu.
Jedni sú zaľúbení do múmií, druhí do strašidiel; a obidvaja sú rovnako nepriateľskí všetkému z mäsa a krvi – ó, ako sú mi obidvaja proti chuti! Lebo ja mám rád krv.
A nechcem bývať a zdržovať sa tam, kde každý pľuje a prská: taký je už môj vkus, – že radšej by som žil medzi kmínmi a krivoprísažníkmi. Nikto nenosí v ústach zlato.
Ešte odpornejší sú mi však všetci pätolízači; a najodpornejšie ľudské zviera, aké som našiel, pokrstil som na parazita: ten nechcel milovať a predsa chcel žiť z lásky.
Chudákmi volám všetkých, čo majú len jednu voľbu: byť zlými zvieratami či zlými krotiteľmi zvierat: pri tých by som si nestaval chyžu.
Chudákmi volám aj tých, čo musia stále čakať, – aj tí mi idú proti chuti: všetci tí colníci a kupci a králi a iní strážcovia krajov a krámov..
V skutočnosti som sa aj ja naučil čakať, a to dôkladne, – ale len na seba. A naučil som sa nad všetkým stáť a chodiť a bežať a skákať a šplhať sa a tancovať.
To je však moje učenie: kto sa chce raz naučiť lietať, ten musí sa najprv naučiť stáť a chodiť a bežať a šplhať sa a tancovať: – letom sa lietať nenaučí!
Naučil som sa liezť po povrazových rebríkoch do nejedného okna, rezkými nohami som sa vyšplhal na vysoké stožiare: sedieť na vysokých stožiaroch poznania nebola pre mňa nepatrná blaženosť, –
– plápolať na vysokých stožiaroch ako plamienok: neveľké síce svetlo, no veľká útecha pre plavcov v núdzi a stroskotancov! –
Všelijakými cestami a spôsobmi som prišiel k svojej múdrosti: nie jedným rebríkom som vystúpil do výšky, z nej krúži moje oko po mojich diaľkach.
A len nerád som sa vypytoval na cestu, – to mi vždy bolo proti chuti! Radšej som sa pýtal samých ciest a skúšal som ich.
Všetko to moje chodenie bolo len skúšanie a prezvedanie: – a veru aj odpovedať na také otázky sa treba učiť! To je však – moja záľuba:
– nie dobrá, nie zlá, ale moja záľuba, za ktorú sa ani nehanbím, ani sa ňou nevystatujem.
„To je teda – moja cesta, – a kde je vaša?“ odpovedal som tým, čo sa ma vypytovali „na cestu“. Cesty ako takej totiž – niet!
Tu sedím a čakám, okolo mňa sú staré rozbité tabule a aj nové napoly popísané. Kedyže príde moja hodina?
– hodina môjho západu, zániku: lebo ešte raz chcem ísť k ľuďom.
Na to teraz čakám: lebo najprv mi musia prísť znamenia, že prišla moja hodina, – totiž smejúci sa lev s kŕdľom holubov.
Medzitým hovorím ako ten, čo má dosť času, sám k sebe. Nikto mi nepovie niečo nové: a tak si rozprávam o sebe. –
Keď som prišiel k ľuďom, našiel som ich sedieť na starej domnienke: všetci sa domnievali, že už dávno vedia, čo je pre človeka dobré a zlé.
Za starú otrepanú vec považovali každú reč o cnosti; a kto chcel dobre spať, hovoril pred spaním o „dobre“ a „zle“.
Toto spáčstvo som narušil, keď som hlásal: čo je dobré a zlé, to ešte nikto nevie: – iba ak ten, kto tvorí!
– To je však ten, kto vytvára cieľ človeka a zemi dáva jej zmysel a jej budúcnosť: až tento spôsobí, že niečo je dobré a niečo zlé.
Prikázal som im prevrhnúť staré učebné stolice a všetko, kde sedela tá stará domnienka; prikázal som im vysmiať sa všetkým veľkým majstrom cnosti a svätým a básnikom a vykupiteľom sveta.
Prikázal som im vysmiať sa svojim ponurým mudrcom a všetkému, čo voľakedy ako strašiaky na plašenie vtákov varovne sedávalo na strome života.
Sadol som si na ich veľkú cestu k hrobom, aj k mrcinám a supom – a smial som sa nad celou ich minulosťou a nad jej práchnivou rozpadávajúcou sa nádherou.
Naozaj, podobne ako kazatelia pokánia a blázni som privolával hromy a blesky na všetku ich veľkosť a malosť, – že ich najlepšie dobro je také nepatrné! Že ich najhoršie zlo je také nepatrné! – tak som sa smial.
Moja múdra túžba kričala a smiala sa zo mňa; narodila sa na horách, je to naozaj divá múdrosť! – moja veľká krídlami burácajúca túžba.
Často ma strhla preč a vzniesla a zmietla; uprostred smiechu som v hrôze preletel ako šíp slasťou opojenou slnkom:
– letel som ďaleko, do ďalekých budúcností, ktoré nevidel ešte nijaký sen, do horúcejších juhov, než o nich kedy snívali tvorcovia obrazov: až tam, kde sa bohovia v tanci hanbia za každý šat: –
– aby som hovoril v podobenstvách a ako básnici kríval a koktal: a veru, hanbím sa, že ešte musím byť aj básnikom! –
Kde všetko vznikanie mi pripadalo tancom bohov a ich svojvôľou, a kde svet, najprv na slobodu pustený a roztopašný, napokon sa behom k sebe vracia: –
– kde mnohí bohovia si večne ulietajú a potom sa hľadajú, blažene sa počúvajú, si protirečia a sa zhodujú
Kde všetok čas mi pripomínal blažený smiech nad chvíľkami a nutnosť bola sama sloboda, ktorá si bezstarostne pohrávala s tŕňom slobody: –
Kde som našiel aj svojho starého čerta a úhlavného nepriateľa, ducha tiaže a všetko čo on stvoril: povinnosť, predpis, núdzu a následok a účel a vôľu a dobro a zlo: –
Lebo či nemusí tu byť niečo, cez čo by sa tancovalo, čo by sa pretancovalo? Či nemusia tu byť v záujme ľahkých a najľahších – aj krtice a ťažkí škriatkovia?“ –
Tam to aj bolo, kde som na ceste našiel slovo „nadčlovek“ a poznal, že človek je niečo, čo treba prekonať.
– že človek je most a nie účel: že sa má v mene svojho poludnia a večera blažene cítiť ako cesta k novým ranným zorám:
– to Zarathustrovo slovo o veľkom poludní, a všetko, čo som vôbec zavesil nad človeka ako purpurové druhé, večerné zore.
Veru, aj nové hviezdy som im ukázal za nových nocí; a ponad oblaky a deň a noc som ešte prestrel smiech ako pestrý stan.
Učil som ich všetko moje básnenie a snaženie: aby do jedného celku zbásnili a spojili, čo je na človeku úlomkom a hádankou a hroznou náhodou, –
– ako básnik, lúštiteľ hádaniek a vykupiteľ z náhody som ich učil vytvárať budúcnosť, a všetko, čo bolo, – tvorením vykúpiť.
Všetko minulé na človeku vykupovať a každé „To bolo“ pretvárať, kým vôľa povie: „Ale tak som to chcela! Tak to budem chcieť – “
– to som nazval ich vykúpením, to jediné som ich učil nazývať vykúpením. –
Teraz čakám na svoje vykúpenie – , aby som k nim išiel posledný raz.
Lebo ešte raz chcem ísť k ľuďom: medzi nimi chcem zaniknúť, umierajúc im chcem dať svoj najbohatší dar!
Od slnka som sa to naučil, keď prebohaté zapadá: zlato vtedy sype do mora zo svojho nevyčerpateľného bohatstva, –
– takže aj najbiednejší rybár vesluje zlatými veslami! Raz som to videl a pri tom pohľade som sa nevedel dosýta vyplakať.
Ako slnko chce Zarathustra zapadnúť: teraz tu sedí a čaká, okolo seba má staré rozbité tabule, ako aj nové tabule, – dopoly popísané.
Pozri, tu je nová tabuľa: ale kde sú moji bratia, aby ju so mnou zniesli do údolia a do mäsitých sŕdc?
Tak prikazuje moja veľká láska k najvzdialenejším ľuďom: nešetri svojho blížneho! Človek je čosi, čo musí byť prekonané.
Je mnoho ciest a spôsobov, ako ho prekonať: o tom rozhodni ty sám! Ale len šašo si myslí: „človeka možno aj preskočiť“.
Prekonaj sa aj vo svojom blížnom: a právo, ktoré si môžeš uchvátiť, si nenechaj dávať!
Čo činíš sám, nemôže ti nik urobiť ako odvetu. Pozri, odplaty niet.
Kto nevie rozkázať, nech poslúcha. A hoci mnohí si aj vedia rozkazovať, chýba im ešte veľa, aby aj sami seba poslúchali!
Tak to chce spôsob ušľachtilých duší: nechcú nič zadarmo, a najmä nie život.
Kto zo spodiny pochádza, chce zdarma žiť; ale my iní, ktorým sa života dostalo, – my stále hútame, čím najlepším sa zaňho odplatiť!
Veru je to šľachetná reč, keď sa povie: „čo život sľubuje nám, to my – splníme životu!“
Nemá chcieť požívať, kto nedáva požívať. A ostatne – požívať nemá sa chcieť!
Pôžitok a nevinnosť sú totiž najhanblivejšie veci: nechcú byť vyhľadávané. Človek ich má mať – , ale ešte viac má hľadať vinu a bolesť! –
Ó, bratia moji, kto je prvorodený, ten býva vždy obetovaný. A my sme prvorodení.
Všetci krvácame na tajných obetných stoloch, horíme a pečieme sa na počesť starých modiel.
To najlepšie na nás je ešte mladučké: to dráždi chuť starých podnebí. Naše mäso je jemné, naša srsť je len jahňacia: ako by sme nedráždili starých modlárskych kňazov!
V nás samých však ešte prebýva ten starý modlársky kňaz, ktorý si to najlepšie z nás pečie na hostinu. Ach, bratia moji, ako by prvorodení mohli nebyť obeťami!
Veď tak to chce náš rod: a ja milujem tých, ktorí sa nechcú zachovať. Všetkou svojou láskou milujem zanikajúcich: lebo tí idú na druhý breh. –
Byť pravdivý – to vie málokto! A kto to vie, nechce to ešte! No najmenej to vedia dobrí.
Ó, títo dobrí! Dobrí ľudia nikdy nevravia pravdu; pre ducha teda byť dobrý je choroba.
Ustupujú, títo dobrí, poddávajú sa, ich srdce opakuje po iných, ich dôvod poslúcha: ten však, kto poslúcha, nepočuje sám seba!
Všetko, čo je pre dobrých zlé, musí sa spojiť do celku, aby sa zrodila pravda: ó, bratia moji, ste už dosť zlí pre túto pravdu?
Smelá odvaha, dlhá nedôvera, ukrutné „nie“, zunovanie, rez do živého – len zriedkakedy sa to všetko postretá! Z takýchto semien však – pravda vzchádza!
Vedľa zlého svedomia rástlo dosiaľ všetko vedomie! Rozbite, rozbite mi, poznávajúci, tie staré tabule!
Ak má voda brvná, ak cez prúd skáču lávky a zábradlia: veru vtedy sa nikomu neuverí, ak povie: „všetko je v prúde“.
Dokonca aj hlupáci mu odporujú. „Ako? hovoria hlupáci, že všetko je v prúde? Brvná a zábradlia sú predsa nad prúdom!“
„Nad prúdom je všetko pevné, všetky hodnoty vecí, mosty, pojmy, všetko „dobré“ a „zlé“: to všetko je pevné!“ –
No ak príde tvrdá zima, krotiteľ riečnych zvierat: potom sa aj ti najvtipnejší naučia nedôverovať; veru, nielen hlupáci potom povedia: „A nemalo by všetko – ticho stáť?“
„V podstate všetko ticho stojí“ – , to je pravé učenie zimy, dobrá vec pre neplodnú dobu, dobrá útecha pre zimných spáčov a peciválov.
„V podstate všetko ticho stojí“ – ; no proti tomu káže vietor jarného topenia!
Vietor jarného topenia snehov, býk, ale nie za pluhom, – býk zúriaci, ničiteľ, čo zlostnými rohmi láme ľady! No ľady – – boria lávky!
Ó, bratia moji, či nie je teraz všetko v prúde? Nepopadali všetky lávky a zábradlia do vody? Kto by sa ešte pridŕžal „dobra“ a „zla“?
„Beda nám! Hor’ sa! Vietor jarného topenia duje!“ – Toto mi hlásajte, ó, bratia moji, po všetkých uliciach!
Je jeden starý blud, a ten sa volá dobro a zlo. Okolo veštcov a vykladačov hviezd sa dosiaľ krútilo koleso tohto bludu.
Kedysi sa verilo veštcom a vykladačom hviezd: a preto sa verilo: „Všetko je osud: máš to tak robiť, lebo musíš!“
Potom sa zas nedôverovalo všetkým veštcom a vykladačom hviezd: a preto sa verilo: „Všetko je sloboda: môžeš to tak robiť, lebo chceš!“
Ó, bratia moji, o hviezdach a budúcnosti boli dosiaľ len bludy a nie vedomosti: a preto o dobre a zle boli dosiaľ len bludy a nie vedomosti!
„Nepokradneš! Nezabiješ!“ – tie slová boli kedysi posvätné; pred nimi sa ohýnali kolená i hlavy a vyzúvala obuv.
Ja sa vás však pýtam: kedy boli na svete lepší lupiči a vrahovia, než keď boli také sväté slová?
Či v každom živote nie je – lúpenie a vraždenie? A tým, že sa tie slová nazvali posvätnými, nezabila sa – sama pravda?
Alebo to bola kázeň smrti, keď sa posvätným nazvalo, čo odporovalo životu a zrádzalo ho? – Ó, bratia moji, rozbite, rozbite mi tie staré tabule!
To je môj súcit so všetkým minulým, že vidím: je vydané napospas, –
– je vydané napospas milosti, duchu, šialenstvu každého pokolenia, ktoré príde, a všetko, čo bolo, si vysvetlí ako svoj most!
Mohol by prísť veľký násilnícky vládca, prešibaný netvor, ktorý by svojou milosťou a nemilosťou nútil a prinútil všetko minulé: až by sa mu stalo mostom a predzvesťou, hlásateľom a kikiríkaním.
Je však aj druhé nebezpečenstvo a môj druhý súcit: – kto zo spodiny pochádza, toho pamäť siaha po deda – pri dedovi však prestáva čas.
Aj tým je všetko minulé vydané napospas: lebo by sa raz mohlo stať, že spodina sa stane pánom a v plytkých vodách sa utopí čas.
Preto, ó, bratia moji, treba novú šľachtu, ktorá bude odporcom všetkej spodiny a všetkých násilníckych vládcov, a na nové tabule novým spôsobom napíše slovo „šľachetný“.
Mnohých šľachetných totiž treba, a mnoho ich druhov, aby bola šľachta. Alebo, ako som raz povedal v podobenstve: „Práve to je božské, že sú bohovia, ale niet boha!“
Ó, bratia moji, vysväcujem a uvádzam vás ako novú šľachtu: máte mi byť ploditeľmi a pestovateľmi, rozsievačmi budúcnosti, –
– naozaj, ale nie ako šľachta, ktorej titul sa dá kúpiť u kramárov za kramárske zlato: lebo má malú hodnotu všetko, čo má svoju cenu.
Odteraz nech vás ctí nie to, odkiaľ prichádzate, ale kam idete. Vaša vôľa a vaša noha, ktorá chce vystúpiť nad vás samých, – to nech je vašou novou cťou!
Veru nie to, že ste slúžili nejakému kniežaťu – čo už záleží na kniežatách! – alebo že ste sa stali baštou tomu, čo stojí, aby to stálo ešte pevnejšie!
Nie to, že váš rod v kaštieľoch spanštel a že ste sa naučili postávať dlhé hodiny v plytkých rybníkoch, pestrí ako plameniaky:
– lebo vedieť stáť je zásluha u dvoranov; a všetci dvorania veria, že k blaženosti po smrti patrí – smieť sedieť! –
Ani to, že jeden duch, ktorého menujú svätým, zaviedol vašich predkov do zasľúbených krajín, ktoré ja nechválim: lebo na zemi, kde vyrástol najhorší zo všetkých stromov, kríž, – na tej zemi sa nedá nič chváliť! –
– a veru, kamkoľvek tento „duch svätý“ zaviedol svojich rytierov, vždy bežali pri takých výpravách vpredu – kozy a husi a pomätenci s krížom! –
Ó, bratia moji, vaše šľachtictvo sa nemá dívať dozadu, ale dopredu! Vyhnancami máte byť zo všetkých vlastí a pravlastí!
Krajinu svojich detí máte milovať: táto láska nech je vaším novým šľachtictvom, – krajina ešte neobjavená, v najvzdialenejšom mori! Po nej pátrať kážem vašim plachtám!
Na svojich deťoch napravte, že ste deťmi svojich otcov: všetko minulé takto vykúpte! Túto novú tabuľu vztyčujem nad vami!
„Načo žiť? Všetko je márnosť! Žiť – to je slamu mlátiť; žiť – to je popáliť sa, a predsa sa neohriať.“ –
Táto stará táranina platí ešte stále za „múdrosť“; pretože je však stará a zatuchnuto páchne, preto sa väčšmi uctieva. Aj zatuchlina šľachtí. –
Tak smeli hovoriť deti: štítia sa ohňa, lebo ich popálil! Veľa detinskostí je v starých knihách múdrosti.
A ak niekto stále „slamu mláti“, prečo by mal smieť na mlátenie nadávať! Takému bláznovi by sa predsa mali ústa zaviazať!
Takí si sadajú za stôl a nepriniesli nič, ani poriadny hlad: – a teraz hromžia „Všetko je márnosť!“
Ale dobre jesť a piť, ó, bratia moji, to veru nie je umenie márnosti! Rozbite, rozbite mi tabule tých, ktorí sa nikdy neradujú!
„Čistému je všetko čisté“ – tak hovorí ľud. Ja vám však hovorím: sviniam sa všetko zasviní!
Preto hlásajú rojkovia a tí so zvesenou hlavou, ktorým aj srdce nízko visí: „celý svet je zablatený netvor“.
Lebo tí všetci sú nečistotného ducha: najmä však tí, čo nemajú pokoja ani odpočinku, kým nevidia svet zozadu – tí vyznávači zásvetia!
Tým vravím do očí, čo aj to neznie milo: svet sa podobá človeku tým, že tiež má zadok – v tom majú pravdu!
Veľa bahna je vo svete: v tom majú pravdu! Ale preto ešte nie je svet zasvinený netvor!
A je aj určitá múdrosť v tom, že všeličo na svete páchne zle: aj hnus vytvára krídla a sily, ktoré vytušia pramene!
Aj na najlepšom je ešte čosi odporné; a aj najlepší je ešte čímsi, čo treba prekonať. –
Ó, bratia moji, veľa múdrosti je v tom, že vo svete je veľa bahna! –
Počul som, ako pobožní vyznavači zásvetia svojmu svedomiu opakovali takéto príslovia; a naozaj to hovorili bez úskoku a podvodu – hoci na svete nie je nič falošnejšieho a horšieho.
„Nechaj svet svetom byť! Nepohni proti nemu ani prstom!“
„Nechaj, nech kto chce, ľudí škrtí a bodá a zdiera a trhá: nepohni proti tomu ani prstom! Len tak sa naučia zriekať sa sveta!“
„A svoj vlastný rozum – aj ten chyť za hrdlo a škrť; lebo je to rozum tohto sveta, – tým sa sám naučíš zriekať sa sveta.“ –
– Rozbite, rozbite mi, ó, bratia moji, tieto staré tabule pobožných ľudí! Rozhovorte mi príslovia ohováračov sveta!
„Kto sa veľa učí, odučí sa všetkej prudkej žiadostivosti“ – šepkajú si dnes ľudia vo všetkých tmavých uličkách.
„Múdrosť unavuje, opláca sa len – Nič; nepožiadaš!“ – túto novú tabuľu som uvidel visieť aj na verejných jarmokoch.
Rozbite mi, ó, bratia moji, rozbite mi aj túto novú tabuľu! Zavesili ju tam tí svetom unavení a kazatelia smrti, aj žalárnici: lebo pozrite sa, aj to je kázeň vedúca k sluhovstvu: –
Že sa zle učili a to najlepšie neučili, a všetko sa učili príliš skoro a príliš rýchlo: že zle jedli, z toho je ten ich pokazený žalúdok, –
– pokazený žalúdok je totiž ich duch: ten ich navádza na smrť! Lebo naozaj, bratia moji, duch je žalúdok!
Život je zdroj rozkoše: z koho však hovorí skazený žalúdok, ten otec zármutku, tomu sú všetky pramene otrávené.
Poznávať: je rozkoš pre toho, kto má leviu vôľu! Kto sa však unavil, ten chce len to, čo mu prikážu, a vlny si s ním pohrávajú.
A taký je vždy spôsob slabých ľudí: že zablúdia na svojich cestách. Ich únava sa nakoniec ešte aj pýta: „Načo sme vôbec kamsi chodili? Veď všetko je to rovnaké!“
Tým ľuďom milo znie v ušiach, keď sa káže: „Nič sa neopláca! Nemáte chcieť!“ To je však kázeň vedúca k sluhovstvu.
Ó, bratia moji, ako čerstvý búrlivý vietor prichádza Zarathustra k všetkým, ktorí sú unavení z cesty; veľa nosov ešte rozkýcha!
Aj cez múry prefúkne môj voľný dych, aj do žalárov a do uväznených duchov!
Chcieť oslobodzuje: lebo chcieť znamená tvoriť: to hlásam. A len pre tvorenie sa máte učiť!
A aj ako sa učiť, máte sa odo mňa naučiť, to dobré učenie! – Kto má uši, nech počuje!
Tu stojí čln, – tam na druhú stranu to možno vedie k veľkému Nič. – Kto však chce nastúpiť na toto „možno“?
Nikto z vás nechce nastúpiť na čln smrti! Tak ako potom ste svetom unavení?
Svetom unavení! A ešte ste sa ani nepovzniesli nad zem! Videl som, ako ste vždy túžili po zemi a zaľúbení ste boli aj do vlastnej únavy zo sveta!
Nie nadarmo vám ovísajú pery: – sedí na nich ešte malé pozemské prianie! A v oku – nepláva tam obláčik nezabudnutej pozemskej rozkoše?
Na svete je mnoho dobrých vynálezov, niektoré užitočné, iné príjemné: pre ne treba zem milovať.
A všeličo je tu tak dobre vynájdené, že je to ako prsia ženy: užitočné a súčasne aj príjemné.
Ale vy svetom unavení! Vy na pozemskosť leniví! Vás by bolo treba metlou pohladkať! Šľahmi metly vám treba zbystriť nohy.
Lebo: ak nie ste chorí a vyžití darebáci, ktorých má zem dosť, potom ste prešibané leňochy alebo maškrtné zalezené mačky pre radosť. Ale ak nechcete zas veselo behať, musíte sa – stratiť!
Pre nevyliečiteľných sa nemá chcieť byť lekárom: tak to učí Zarathustra: – tak máte sa stratiť!
No treba viac odvahy na to, aby sa urobil koniec, ako na nový verš: to vedia všetci lekári a básnici. –
Ó, bratia moji, sú tabule stvorené únavou, a tabule stvorené lenivosťou, zhnitou lenivosťou: čo aj rovnako hovoria, nerovnako chcú byť počuté. –
Pozrite sa na tohto chradnúceho chudáka! Je už len na piaď od svojho cieľa, ale pre únavu sa tu vzdorovito uložil do prachu: ten hrdina!
Od únavy zíva na cestu a zem a cieľ, aj na seba: už nechce urobiť ani krok ďalej: ten hrdina!
Teraz na neho slnko páli, a psy mu lížu pot: no on tu leží vo svojom vzdore a radšej chradne: –
– na piaď ďaleko od cieľa a skapať! Ešte ho budete musieť za vlasy ťahať do jeho neba, – tohto hrdinu!
Lepšie bude, keď ho necháte ležať tam, kde sa uložil, aby na neho prišiel spánok, ten utešiteľ, s chladivým dychom šumiaceho dažďa:
Nechajte ho ležať, kým sa sám neprebudí, – kým sám od seba neodvolá všetku únavu a všetko, čo tá únava jeho ústami učila!
Len, bratia moji, odplašte od neho psov, tých lenivých potmehúdov, a všetku tú bzučiacu háveď: –
– všetku tú bzučiacu háveď „vzdelancov“, ktorá si na pote každého hrdinu – pochutnáva! –
Opisujem okolo seba kruhy a posvätné hranice; stále menej je tých, čo so mnou vystupujú na čoraz vyššie hory: staviam pohorie zo stále posvätnejších hôr. –
Nech však so mnou idete kamkoľvek, ó, bratia moji: hľaďte, aby nešiel s vami parazit!
Parazit: je červík, čosi plazivé a lepkavé, čo chce stučnieť na vašich chorých boľavých zákutiach.
Jeho umenie spočíva v tom, že vystriehne pozdvihujúce sa duše na mieste, kde ich premáha únava: do vašej strasti a nevôle, do vášho nežného studu postaví svoje odporné hniezdo.
Tam, kde je silný slabý, kde je šľachetný príliš mierny, – tam si postaví svoje odporné hniezdo: parazit prebýva tam, kde veľký má malé boľavé zákutia.
Čo je najvyšší druh všetkého bytia, a čo je najnižší? Parazit je ten najnižší druh; kto však je najvyššieho druhu, ten živí veľmi mnohých parazitov.
Tá duša totiž, ktorá má najdlhší rebrík a siaha do najväčších hĺbok: ako by na tej nesedelo najviac parazitov? –
– najobjemnejšia duša, ktorá v sebe môže najďalej zabehnúť a blúdiť a túlať sa; tá najpotrebnejšia, ktorá sa z rozkoše vrhá do náhody: –
– duša súca, ktorá sa ponára do vznikania; majúca, ktorá chce preniknúť do vôle a túžby:
– sama sebe unikajúca duša, ktorá sa v širokánskom okruhu sama dohoní; najmúdrejšia duša, ktorej pochabstvo najsladšie dohovára: –
– sama seba najviac milujúca duša, v ktorej všetky veci majú svoj prúd a protiprúd: – ó, ako by nemala mať tá najvyššia duša najhorších parazitov?
Ó, bratia moji, som hádam ukrutný? Ale hovorím: čo padá, to treba ešte aj potisnúť!
Všetko dnešné – to padá a rozpadáva sa: kto by to chcel zadržať! Ale ja – ja to chcem ešte potisnúť!
Poznáte zmyselnú rozkoš, ktorá kotúľa kamene do tichých hlbín? – Títo dnešní ľudia: pozrite sa na nich, ako sa kotúľajú do mojich hlbín!
Som predohra pre lepších hráčov, ó, bratia moji! Som príklad! Konajte podľa môjho príkladu!
A koho nenaučíte lietať, toho mi naučte – rýchlejšie padať! –
Milujem udatných: no nestačí byť bojovníkom – treba aj vedieť, koho biť!
A často je viac udatnosti v tom, že niekto sa zdrží a prejde okolo: aby sa zachoval pre dôstojnejšieho nepriateľa!
Máte mať len nepriateľov, ktorých treba nenávidieť, ale nie nepriateľov, ktorými treba pohŕdať: musíte byť pyšní na svojich nepriateľov: to som už raz hlásal.
Pre dôstojnejšieho nepriateľa, ó, bratia moji, sa zachovajte: preto musíte prejsť okolo mnohých, –
– najmä okolo početnej hávede, ktorá vám do uší vyrevuje o národe a o národoch.
Zachovajte si oko čisté, nepoškvrnené ich Za a Proti! Tam je mnoho práva, mnoho nepráva: Kto sa tam prizerá, rozhnevá sa.
Prizrieť sa a udrieť – to je tu jedno: preto odíďte do lesov a uložte svoj meč spať!
Choďte svojou cestou! A nechajte ľud a národy ísť ich cestami – naozaj sú to často temné cesty, na ktorých sa už neblýska na nijakú nádej!
Nech kupec vládne tam, kde všetko, čo sa ešte blyští – je zlato kupcov! Už nie je čas kráľov: čo si dnes hovorí národ, to si nezaslúži kráľov.
Pozrite sa len, ako národy konajú ako kupci: aj najmenšie výhody si vyhrabávajú ešte aj z každého smetia!
Striehnu na seba a mámia jeden od druhého výhody – a volajú to „dobré susedstvo“. Ó, blažené dávne časy, keď si jeden národ povedal: „ja chcem byť nad národmi – pánom!“
Lebo, bratia moji, to najlepšie má vládnuť, to najlepšie aj chce vládnuť! A kde znie učenie inakšie, tam chýba to najlepšie.
Beda, keby títo ľudia – mali zadarmo chlieb! Za čím by potom volali! Ich obživa – to je ich pravá zábava; a majú to mať ťažké!
Dravci sú to: v ich „pracovať“ – je aj lúpiť, v ich „zarobiť“ – je aj okabátiť! Preto to majú mať ťažké!
Majú sa teda stať lepšími dravcami, dômyselnejšími, bystrejšími, človeku podobnejšími: človek je totiž najlepší dravec.
Všetkým zvieratám už človek ulúpil ich cnosti: to preto, lebo zo všetkých zvierat mal človek najťažší život.
Už len vtáci sú nad ním. A keby sa človek naučil ešte lietať, beda! kam až by zaletela – jeho túžba lúpiť!
Takýchto chcem muža a ženu: jeho do vojny zdatného, ju do rodenia súcu, oboch však hlavou aj nohami zdatných do tanca.
A nech je pre nás stratený deň, keď sa ani raz netancovalo! A za nepravú označme každú pravdu, pri ktorej nebolo jediného výsmechu!
Vaše uzavieranie manželstva: dajte si pozor, aby to nebol zlý záver! Uzavreli ste ho príliš rýchlo: z toho vyplýva – zrušenie manželstva!
A lepšie je zrušiť ho cudzoložstvom, ako ho trpieť a klamať! – Takto mi povedala jedna žena: „zničila som manželstvo, no najprv manželstvo zničilo – mňa!
Vždy som zisťoval, že zle popárení najväčšmi túžia po pomste: celý svet nútia doplácať na to, že už nebehá každý sám.
Preto chcem, aby si slušní navzájom povedali: máme sa radi: pozrime sa, či v láske vydržíme! Či nebude náš sľub omylom?
– „Dajte nám lehotu a malé manželstvo, aby sme skúsili, či sme vhodní na veľké! Veď je to veľká vec, byť stále vo dvojici!“
To radím všetkým slušným; a čo by bola moja láska k nadčloveku a k všetkému, čo má prísť, keby som inak radil a vravel?
Nielen rozrastať sa máte, ale hore rásť – pri tom, ó, bratia moji, nech vám pomôže záhrada manželstva!
Kto nadobudol poznanie o starých pôvodoch, hľa, ten bude nakoniec hľadať pramene budúcnosti a nové pôvody. –
Ó, bratia moji, nebude dlho trvať a vzniknú nové národy a nové žriedla sa budú valiť do nových hĺbok.
Zemetrasenie totiž – zasype veľa studní a veľa toho poničí: no vynesie na svetlo aj vnútorné sily a tajnosti.
Zemetrasenie vyjavuje aj nové pramene. Pri zemetrasení starých národov sa otvárajú nové pramene.
A ak tu niekto volá: „Pozri sa, tu je studňa pre mnohých smädných, jedno srdce pre mnohých roztúžených, jedna vôľa pre mnoho nástrojov“: – zhromažďuje sa okolo neho národ, to je : mnoho skúšajúcich.
Tam sa skúša, kto vie rozkazovať a kto musí poslúchať! Ach, aké dlhé hľadanie a hádanie si to vyžaduje, koľko neúspechov a učenia sa a opakovaných pokusov!
Spoločnosť ľudí: učím, že tá je pokus, – že je to dlhé hľadanie: a hľadá rozkazujúceho! –
– pokus, ó, bratia moji! A nijaká „zmluva“! Rozbite, rozbite mi toto slovo mäkkých a rozpoltených sŕdc!
Ó, bratia moji! V akých to ľuďoch sa skrýva najväčšie nebezpečenstvo pre celú ľudskú budúcnosť? Nie na dobrých a spravodlivých?
– teda na tých, ktorí hovoria a v srdci cítia: „my už vieme, čo je dobré a spravodlivé, už sme to našli; beda tým, čo to ešte len hľadajú!“
A nech zlí narobia akúkoľvek škodu: škoda, ktorú spôsobia dobrí, je najškodlivejšia!
A nech ohovárači sveta narobia akúkoľvek škodu: škoda, ktorú spôsobia dobrí, je najškodlivejšia!
Ó, bratia moji, raz sa ktosi pozrel do srdca dobrých a spravodlivých, a povedal: „sú to farizeji“. No nerozumeli mu.
Sami dobrí a spravodliví mu nesmeli rozumieť: ich duch je zajatcom ich dobrého svedomia. Hlúposť dobrých je nevyspytateľne múdra.
Toto je však pravda: dobrí musia byť farizejmi, – nemajú voľbu!
Dobrí musia ukrižovať toho, čo si vynájde svoju vlastnú cnosť! To je pravda!
Ten druhý však, čo ich zem objavil, zem, srdce a pôdu dobrých a spravodlivých: bol ten, čo sa opýtal: „koho nenávidia najväčšmi?“
Najväčšmi nenávidia tvoriaceho: toho, čo láme tabule a staré hodnoty, lamača, – toho volajú vlamačom, zločincom.
Dobrí totiž – nevedia tvoriť: vždy sú začiatkom konca: –
– križujú toho, čo píše nové hodnoty na nové tabule, samým sebe obetujú budúcnosť, – križujú všetku ľudskú budúcnosť!
Dobrí ľudia – tí vždy boli začiatok konca. –
Ó, bratia moji, pochopili ste aj tieto slová? A čo som kedysi povedal o „poslednom človeku“? – –
Na kom spočíva najväčšie nebezpečenstvo pre celú ľudskú budúcnosť? Nie je to na dobrých a spravodlivých?
Rozbite, rozbite mi tých dobrých a spravodlivých! – Ó, bratia moji, pochopili ste aj tieto slová?
Utekáte odo mňa? Ste zhrození? Trasiete sa pri týchto slovách?
Ó, bratia moji, keď som vám prikazoval rozbíjať dobrých a ich tabule: až vtedy som posielal človeka na jeho šíre more.
A až teraz ho stíha tá veľká hrôza, ten pohľad okolo seba, tá veľká choroba, ten veľký hnus, tá veľká morská nemoc.
Dobrí vám ukazovali falošné brehy a falošné istoty; v klamstvách dobrých ste sa rodili a nachádzali útočisko. Všetko je už od základu klam a podvod dobrých.
Ale kto objavil zem „človeka“, objavil aj zem „ľudskej budúcnosti“. Buďte mi teraz plavcami, srdnatými a vytrvalými!
Rovno mi choďte, ó, bratia moji, pri vlnobití, učte sa rovno chodiť! More je búrlivé: mnohí sa chcú s vašou pomocou vzpriamiť.
More je búrlivé: všetko je v mori. Hurá! Hor’ sa! Vy staré námornícke srdcia!
Vlasť naša! Tam smeruje naše kormidlo, kde je krajina našich detí! Tam doďaleka, a búrlivejšie ako toto more, ženie nás víchor našej túžby! –
„Prečo si taký tvrdý! – povedal raz diamantu kuchynský uhoľ; či nie sme blízki príbuzní?
Prečo ste takí mäkkí? Ó, bratia moji, ja sa vás pýtam: či nie ste – moji bratia?
Prečo ste takí mäkkí a uhýbaví a poddajní? Prečo je toľko popierania a zapierania vo vašich srdciach? Tak málo osudu vo vašom pohľade?
Ak nechcete byť osudom a neúprosní: ako by ste mohli so mnou – zvíťaziť?
A ak vaša tvrdosť nechce metať blesky a párať a rezať: ako by ste raz mohli so mnou – tvoriť?
Tvoriaci sú totiž tvrdí. Musí byť pre vás rozkošou pritlačiť ruku na tisícročia ako na vosk, –
– rozkošou, písať na vôľu tisícročí ako do kovu, – do tvrdšieho než kov, ušľachtilejšieho než kov. Celkom tvrdé je len to, čo je najušľachtilejšie.
Túto novú tabuľu, ó, bratia moji, staviam nad vás: buďte tvrdí! –
Ó, ty moja vôľa! Ty obrat v každej núdzi, ty moja nevyhnutnosť! Zavaruj ma od všetkých malých víťazstiev!
Ty poslanie mojej duše, ktoré nazývam osudom! Ty vo mne! Ty nado mnou! Zavaruj a zachovaj ma pre veľký osud!
A svoju poslednú veľkosť, vôľa moja, si uchovaj pre svoj posledný čin, – aby si bola neúprosná pri svojom víťazstve. Ach, kto nepodľahol svojmu víťazstvu!
Ach, čie oko sa neskalilo v tomto mámivom súmraku! Ach, čia noha sa nezatackala pri víťazstve a neodnaučila sa – stáť! –
– Kiež by som bol raz pripravený a zrelý na veľké poludnie: pripravený a zrelý sťa rozžeravený kov, bleskami obťažené mračno a mliekom kypiace vemeno: –
– pripravený sám na seba a na svoju najskrytejšiu vôľu: luk prahnúci po svojom šípe, šíp prahnúci po svojej hviezde: –
– hviezda, pripravená a zrelá na svoje poludnie, rozpálená, prevŕtaná, blažená ničiacimi slnečnými šípmi:
– slnko samo a jeho neúprosná vôľa, pripravená ničiť vo chvíli víťazstva!
Ó, vôľa, ty obrat v každej núdzi, ty moja nevyhnutnosť! Zachovaj ma pre jedno veľké víťazstvo! – –
Tak vravel Zarathustra.
Raz za rána, onedlho po jeho návrate do jaskyne, vyskočil Zarathustra zo svojho lôžka ako blázon, kričal strašlivým hlasom a choval sa tak, ako keby na lôžku ešte ležal niekto, čo nechce vstať; a Zarathustrov hlas znel tak, že jeho zvieratá pribehli k nemu so strachom, a že zo všetkých dier a kútov susediacich so Zarathustrovou jaskyňou sa vyplašilo všetko zvieratstvo – letelo, krídlami trepotalo, plazilo sa a poskakovalo, kto už mal aké nohy či krídla. Zarathustra však povedal tieto slová:
Hore sa, priepastná myšlienka, von z mojej hĺbky! Ja som tvoj kohút a ranné svitanie, ty ospanlivý červ: hore sa, hore! Môj hlas ťa vykikiríka zo spánku!
Rozlom putá svojich uší: počúvaj! Chcem ťa počuť! Vstávaj! Vstávaj! Je tu dosť hromov, aby sa aj hroby naučili počúvať!
A vytri si spánok a všetku hlúposť a slepotu zo svojich očí! Počúvaj ma aj svojimi očami: môj hlas je liek aj pre tých, čo sa narodili slepí.
A ak sa raz prebudíš, máš mi naveky bdieť. Nezvyknem budiť zo spánku prababky, a potom im kázať, aby – spali ďalej!
Mrvíš sa, preťahuješ sa, chrapkáš? Hore sa! Vstávaj! Nechrapkať – hovor so mnou! Volá ťa Zarathustra, ten bezbožník!
Ja, Zarathustra, orodovník života, orodovník žiaľov, orodovník kolobehu – teba volám, svoju najpriepastnejšiu myšlienku!
Je mi tak dobre! Prichádzaš, – počujem ťa! Moja priepasť už hovorí, svoju poslednú hĺbku som vyvliekol na svetlo!
Je mi tak dobre! Sem sa! Podaj mi ruku – – á! nechaj! Haha! – – Hnus, hnus, hnus – – beda mi!
Sotva to však Zarathustra dopovedal, zrútil sa ako mŕtvy a dlho ležal ako mŕtvola. Ale keď sa prebral, bol bledý a triasol sa a zostal ležať a dlho nechcel jesť ani piť. Tento stav trval u neho sedem dní; jeho zvieratá ho však neopustili vo dne ani v noci, iba orol odlietal hľadať potravu. A čo ulúpil a doniesol, to položil na Zarathustrovo lôžko: takže nakoniec ležal Zarathustra uprostred žltých a červených bobúľ, hrozna, ružových jabĺk, voňavých bylín a píniových šišiek. Pri jeho nohách však boli položené dve jahňatá, ktoré orol s námahou ulúpil ich pastierom.
Po siedmich dňoch sa Zarathustra konečne vzpriamil na svojom lôžku, vzal do ruky ružové jablko, ovoňal ho a jeho vôňa sa mu páčila. Vtedy si jeho zvieratá pomysleli, že prišiel čas, aby si s ním pohovorili.
„Ó, Zarathustra, povedali, ležíš tu už sedem dní s ťažkými očami: nechceš sa konečne postaviť na nohy?
Vyjdi zo svojej jaskyne: svet na teba čaká ako záhrada. Vietor si pohráva s ťažkými vôňami, ktoré chcú k tebe; a všetky potoky by chceli tiecť za tebou.
Všetky veci túžili po tebe celých sedem dní, čo si bol sám, – vyjdi zo svojej jaskyne! Všetky veci ti chcú byť lekármi!
Prišlo k tebe azda nové poznanie, kyslé a ťažké? Ako kysnúce cesto si ležal, tvoja duša sa dvíhala a prekýsala cez všetky svoje okraje.“ –
– Ó, moje zvieratá, odpovedal Zarathustra, tárajte si len ďalej a nechajte ma počúvať vás! Tak ma to osviežuje, že tárate: kde sa tára, tam je mi už svet ako záhrada.
Aké je to milé, že sú tu slová a zvuky: či nie sú slová a zvuky dúhové oblúky a klamné mosty medzi tým, čo je naveky rozlúčené?
Ku každej duši patrí iný svet; pre každú dušu je každá iná duša zásvetím.
Práve najpodobnejšie veci zvádzajú k najväčším omylom; najmenšia priepasť sa preklenuje najťažšie.
Pre mňa – ako by mohlo byť niečo mimo mňa? Niet vonkajšieho sveta! Na to však pri všetkých zvukoch zabúdame; aké je to milé, že zabúdame!
Či nedostali veci mená a zvuky, aby sa človek nimi osviežoval? Naša reč je krásnym pochabstvom: ňou tancuje si človek ponad všetky veci.
Aká milá je všetka vrava a všetky klamstvá zvukov! So zvukmi tancuje naša láska na pestrých dúhach. –
– „Ó, Zarathustra, odpovedali na to zvieratá, pre takých, čo myslia ako my, tancujú všetky veci samy od seba: prichádza to a podá si to ruku a smeje sa to a uniká to – a vracia sa to späť.
Všetko ide a vracia sa; večne sa krúti koleso bytia. Všetko umiera, a opäť rozkvitne; večne beží rok bytia.
Všetko sa láme, všetko sa znovu poskladá; večne sa stavia ten istý dom bytia. Všetko sa rozchádza, všetko sa opäť pozdraví; večne si prsteň bytia ostáva verný.
Každú chvíľu sa začína bytie; okolo každého „tu“ sa kotúľa guľa „tam“. Všade je stred. Krivolaký je chodník večnosti“. –
– Ó, vy šašovia a verklikári, odpovedal Zarathustra a opäť sa usmial, vy dobre viete, čo sa za sedem dní muselo udiať: –
– a ako mi ten netvor do hrdla vliezol a dusil ma. Ale ja som mu hlavu odhryzol a vypľul som ho ďaleko od seba.
A vy, – vy ste už z toho urobili odrhovačku? Ja tu však teraz ležím unavený tým hryzením a pľuvaním, ešte stále chorý od vlastného vykúpenia.
A vy ste sa na to všetko dívali? Ó, moje zvieratá, aj vy ste ukrutné? Chceli ste sa prizerať môjmu veľkému bôľu, ako to robia ľudia? Človek je najukrutnejšie zviera.
Najlepšie mu bývalo na tejto zemi pri smutnohrách, býčích zápasoch a ukrižovaniach; a keď si vynašiel peklo, hľa, stalo sa mu to nebom na zemi.
Keď veľký človek kričí – : letkom k nemu pribehne malý; a od rozkoše mu visí jazyk z krku. Volá to svojím „súcitom“.
Malinký človek, najmä básnik – ako ten horlivo slovami žaluje na svet! Počúvajte ho, ale neprepočujte rozkoš, ktorá je vo všetkých tých žalobách!
Takí žalobníci na život: tých premôže život mrknutím oka. „Máš ma rád? povie drzaňa; počkaj chvíľku, ešte nemám na teba čas.“
Človek je sám sebe najukrutnejším zvieraťom; a pri všetkom, čo sa volá „hriešnik“, „trpiteľ pod krížom“ či „kajúcnik“, neprepočujte mi tú zmyselnú rozkoš, ktorá je v týchto žalobách a obžalobách!
A ja sám – chcem tým byť žalobcom človeka? Ach, zvieratá moje, to jediné som sa dosiaľ naučil, že človek potrebuje najväčšie zlo pre svoje najvyššie dobro, –
– že všetko najhoršie je jeho najlepšia sila a najtvrdší kameň pre najvyššieho tvorcu; a že človek musí byť lepší aj horší: –
Nie na toto mučidlo som bol pribitý, že viem: človek je zlý, – ale kričal som, ako ešte nikto nekričal:
„Ach, veď to jeho najhoršie zlo je len také nepatrné! Ach, veď to jeho najvyššie dobro len také nepatrné!“
Tá veľká zunovanosť človekom, – tá ma škrtila a vliezla mi do pažeráka: a to, čo veštec zaveštil: „Všetko je márne, nemá to zmysel, poznanie škrtí.“
Dlhý súmrak sa vliekol predo mnou, na smrť unavený a smrťou omámený smútok, a ten hovoril zívajúcimi ústami.
„Večne sa vracia človek, ktorý ťa už unavuje, ten človiečik“ – tak zíval aj môj smútok a vliekol za sebou nohu a nemohol zaspať.
Ľudská zem sa mi zmenila na jaskyňu, hruď jej spľasla, všetko živé sa mi stalo ľudským prachom a kosťami a zotletou minulosťou.
Moje vzdychy sedeli na všetkých ľudských hroboch a nevládali už povstať; moje vzdychy a otázky kvákali a škrtili a hlodali a žalovali vo dne a v noci:
– ach, človek sa večne vracia! Ten človiečik sa večne vracia!“
Raz som ich videl oboch nahých, najväčšieho aj najmenšieho človeka: priveľmi sa na seba podobali, – príliš ľudský bol ešte aj ten najväčší!
Príliš malý bol ten najväčší! – to ma omrzelo na človeku! A večný návrat aj toho najmenšieho! – to ma omrzelo na všetkom bytí!
Ach, hnus! hnus! hnus! – – Tak vravel Zarathustra a stonal a obchádzala ho hrôza; lebo si spomenul na svoju chorobu. Tu mu však jeho zvieratá nedovolili ďalej hovoriť.
„Nehovor ďalej, ty, čo sa uzdravuješ! – tak mu odpovedali jeho zvieratá, ale choď von, kde svet na teba čaká ako záhrada.
Choď von k ružiam a včelám a kŕdľom holubov! Predovšetkým však k spevavým vtákom: nauč sa od nich spievať!
Spev je totiž pre uzdravujúcich sa; zdravý človek rád hovorí. A ak aj zdravý chce piesne, chce predsa iné, ako uzdravujúci sa.“
„Ó, vy šašovia a verklikári, mlčte predsa! – odpovedal Zarathustra a smial sa nad svojimi zvieratami. Vy predsa dobre viete, aké potešenie som si našiel za tých sedem dní!
Že musím zase spievať, – to potešenie som si našiel a toto vyzdravenie: chcete mi aj z toho urobiť pesničku pre verklikára?“
– „Nehovor ďalej, odpovedali mu opäť jeho zvieratá; radšej si, uzdravujúci sa, priprav lýru, novú lýru!
Lebo pozri sa, Zarathustra! Tvoje nové piesne potrebujú nové lýry.
Spievaj a prekypuj, ó, Zarathustra, vylieč si novými piesňami svoju dušu: aby si zniesol svoj veľký osud, aký ešte nebol osudom žiadneho človeka!
Lebo tvoje zvieratá dobre vedia, ó, Zarathustra, kto si a kým sa musíš stať: pozri, si učiteľ večného návratu – to je už raz tvoj osud!
Ako prvý musíš hlásať toto učenie: – ako by tento veľký osud nemal byť aj tvojím najväčším nebezpečenstvom a chorobou!
Pozri, my vieme, čo učíš: že všetky veci sa večne vracajú a aj my sami s nimi, že sme tu nekonečnekrát už boli, a všetky veci s nami.
Učíš, že existuje veľký rok vznikania, príšerne dlhý rok: ten sa musí, ako pieskové hodiny, zakaždým nanovo obrátiť, aby odznova bežal a dobehol: –
– takže všetky roky sú si navzájom rovnaké, v tom najväčšom a aj v tom najmenšom; takže aj my sami sme v každom tom veľkom sebe rovní, v tom najväčšom a aj v tom najmenšom.
A keby si teraz chcel umrieť, ó, Zarathustra: pozri, my vieme aj to, ako by si v tom prípade k sebe hovoril: – ale tvoje zvieratá ťa prosia, aby si ešte neumrel!
Prehovoril by si, a bez zachvenia, skôr jasajúc od blaženosti: lebo by si sa zbavil veľkej ťarchy, ty najtrpezlivejší! –
„Teraz umieram a miznem, by si povedal, a za okamih sa premením na nič. Duše sú také smrteľné ako telá.
Ale uzol príčin sa vráti, uzol, do ktorého som zamotaný, – a ten ma znovu vytvorí! Ja sám patrím k príčinám večného návratu.
Vrátim sa s týmto slnkom, s touto zemou, s týmto orlom, s týmto hadom – nie do nového života alebo lepšieho alebo podobného:
– budem sa večne vracať do tohto rovnakého a toho istého života, v najväčšom a aj v najmenšom, aby som opäť hlásal večný návrat všetkých vecí, –
– aby som opäť vravel slová o veľkom poludní zeme a ľudí, aby som človeku opäť zvestoval nadčloveka.
Povedal som svoje slovo, lámem sa na svojom slove: tak to chce môj odveký osud, – ako zvestovateľ zanikám!
Teraz prišla hodina, aby sa zanikajúci sám požehnal. Takto – sa končí Zarathustrov zánik.‘“ –
Keď zvieratá dopovedali tieto slová, zmĺkli a čakali, že im Zarathustra niečo odpovie: ale Zarathustra nepočul, že zvieratá mlčia. Skôr ticho ležal, so zatvorenými očami, podobajúc sa spiacemu, hoci už nespal: lebo práve sa rozprával so svojou dušou. A keď ho had a orol videli takto mlčať, uctili veľké ticho okolo neho a opatrne sa vzdialili.
Ó, duša moja, naučil som ťa povedať „dnes“ ako „kedysi“ a „pred časom“ a predovšetkým Tu a Tuná a Tam tancovať svoje kolá.
Ó, duša moja, vyslobodil som ťa zo všetkých kútov, zmietol som z teba prach, pavúkov a prítmie.
Ó, duša moja, zmyl som z teba tú malú hanblivosť a podozrivú cnosť a prehovoril som ťa stáť pred očami slnka nahá.
Víchor, ktorý sa volá „duch“, som hnal ponad tvoje vzduté more; odohnal som preč všetky mračná, zaškrtil som aj škrtiča, ktorý sa volá „hriech“.
Ó, duša moja, dal som ti právo povedať Nie ako víchor, a Áno ako ho hovorí otvorená obloha: tichá ako svetlo teraz stojíš a kráčaš cez zapierajúce búrky.
Ó, duša moja, dal som ti slobodu nad stvoreným aj nestvoreným: a kto pozná rozkoš budúcnosti ako ty?
Ó, duša moja, naučil som ťa pohŕdať, no nie je ako vŕtajúci červotoč, ale to veľké, milujúce pohŕdanie, ktoré najväčšmi miluje tam, kde najväčšmi pohŕda.
Ó, duša moja , naučil som ťa tak prehovárať, aby si aj dôvody pre seba samu prehovorila: aby si bola podobná slnku, ktoré aj more prehovorí na svoju výšku.
Ó, duša moja, sňal som z teba všetko poslúchanie, kľakanie a vzývanie pána; tebe samej som dal meno „obrat v tiesni“ a „osud“.
Ó, duša moja, dal som ti nové mená a pestré zábavy, nazval som ťa „osudom“ a „objemom objemov“ a „pupočnou šnúrou času“ a „azúrovým zvonom“.
Ó, duša moja, tvojej živnej pôde som dal piť všetku múdrosť, všetky nové vína aj všetky od nepamäti silné vína múdrosti.
Ó, duša moja, zalial som ťa každým slnkom a každú noc, každým mlčaním a každou túžbou: tak si mi vyrástla do výšky ako vinič.
Ó, duša moja, prebohatá a ťažká tu teraz stojíš, vinič s napučanými vemenami a hustými zlato-hnedými bobuľami: –
– napučaná a obťažkaná si svojím šťastím, čakajúca zo samého nadbytku a hanbiaca sa ešte aj za svoje čakanie.
Ó, duša moja, niet už viac nikde duše, ktorá by väčšmi milovala, väčšmi objímala a viac obsiahla! Kde by si budúcnosť a minulosť boli bližšie než pri tebe?
Ó, duša moja, dal som ti všetko a moje ruky kvôli tebe zostali prázdne: – a teraz! Teraz mi hovoríš s úsmevom a plná stesku: „Kto z nás má ďakovať? –
– nemá ďakovať darca, že príjemca prijal? Nie je darovať nutná potreba? Nie je prijať – zľutovanie?“ –
Ó, duša moja, rozumiem úsmevu tvojho stesku: tvoje prílišné bohatstvo teraz samo vystiera roztúžené ruky!
Tvoja plnosť hľadí cez hučiace moria do diaľky a hľadá a čaká; túžba prekypujúcej plnosti vykúka z tvojho usmievavého nebeského oka!
A naozaj, ó, duša moja! Kto by sa pri pohľade na tvoj úsmev neroztopil v slzách? Aj anjeli sa topia v slzách pre nesmiernu dobrotu tvojho úsmevu.
Tvoja dobrota, preveľká dobrota je to, čo sa nechce žalovať ani plakať: a predsa túži, ó, duša moja, tvoj úsmev po slzách a tvoje chvejúce sa ústa po vzlykoch.
„Nie je každý plač žalovaním? A každé žalovanie obžalobou?“ Tak hovoríš sama k sebe a preto chceš, ó, duša moja, radšej sa smiať, než by si mala vyliať svoj žiaľ.
– než by si do prúdiacich sĺz vyliala všetok svoj žiaľ nad svojou plnosťou a všetkou tou túžbou viniča po vinohradníkovi a jeho noži!
Ale ak nechceš plakať, ak nechceš vyplakať svoj purpurový žiaľ, budeš musieť spievať, duša moja! – Pozri sa, ja sa sám smejem, keď ti to predpovedám:
– spievať burácajúcim spevom, kým všetky moria nestíchnu, aby načúvali tej tvojej túžbe, –
– kým sa nebude nad tichými morami vznášať čln, ten zlatý zázrak, okolo zlata ktorého poskakujú všetky tie čudesné dobré aj zlé veci: –
– ako aj veľa malej a veľkej zveri a všetko, čo má malé podivné nôžky, takže to môže bežať po fialkovomodrých cestičkách, –
– tam k tomu zlatému divu, k dobrovoľnému člnu a k jeho pánovi: a to je vinohradník, ktorý s diamantovým vinohradníckym nožom čaká, –
– tvoj veľký osloboditeľ, ó, duša moja, ten bezmenný – ktorému až budúce spevy nájdu meno! A veru, tvoj dych už vonia budúcimi spevmi, –
– už planieš a snívaš, už smädno piješ zo všetkých hlbokých zurčiacich studničiek útechy, tvoja ťažoba už odpočíva v blaženstve budúcich spevov! – –
Ó, duša moja, teraz som ti dal všetko a aj to posledné, moje ruky sa pre teba vyprázdnili: – že som ti kázal spievať, pozri sa, to bolo moje posledné!
Že som ti kázal spievať, tak teda povedz, len povedz: kto z nás má teraz – ďakovať? – Alebo ešte lepšie: spievaj mi, spievaj, ó, duša moja! A mňa nechaj ďakovať! –
Tak vravel Zarathustra.
Do oka som sa ti nedávno pozrel, ó, život: zlato som videl kmitať sa v tvojom nočnom oku, – srdce mi zastalo od tejto rozkoše:
– to zlatý čln som videl mihať sa na nočných vodách, klesajúci, ponárajúci sa a znovu vystupujúci zlatý rozhojdaný čln!
Na moje nohy, divé do tanca, si hodila pohľad, smejúci sa, pýtajúci sa, roztápajúci rozhojdaný pohľad:
Len dvakrát pohli tvoje malé rúčky kastanetami – a už sa mi nohy poskakovali do tanca: –
Päty sa mi vzpínali, prsty na nohách načúvali, aby ti rozumeli: veď tanečník má svoje ucho – v prstoch nôh!
K tebe som priskočil a ty si cúvla si pred skokom; ako jazyk hada sa zatrepotal do tváre ustupujúci jazyk tvojich poletujúcich vlasov.
Odskočil som od teba a od tvojich hadov: a ty tu zrazu stojíš, s očami plnými žiadosti sa ku mne nakláňaš.
Krivými pohľadmi – ma učíš krivé cesty; na krivých cestách sa môj krok učí byť – úskočným!
Mám z teba strach, keď si blízko, mám rád ťa, keď si v diaľke; tvoj útek ma za sebou vábi, teba hľadať ma brzdí: – trpím, ale čo by som pre teba nevytrpel rád!
Ty, ktorej chlad zapaľuje, ktorej nenávisť zvádza, ktorej útek spája, ktorej výsmech – dojíma:
– kto by ťa nemal v nenávisti, ty veľká zvodkyňa, rozvratníčka, pokušiteľka, hľadačka , objaviteľka! Kto by ťa nemal v láske, ty nevinná, netrpezlivá, ako vietor premenlivá, hriešnica s očami dieťaťa!
Kam ma to teraz ťaháš, ty moja slasť a strasť? A zas odo mňa utekáš preč, ty sladká samopašníčka a nevďačnica!
Tancujem za tebou, sledujem aj tvoju slabú stopu. Kde si? Podaj mi ruku! Alebo aspoň prst!
Sú tu jaskyne a húštiny: zablúdime! – Stáť! Stoj ticho! Nevidíš rojiť sa sovy a netopierov?
Ty sova! Ty netopier! Chceš ma mať za blázna? Kde to sme? Od psov si sa naučila tak zavýjať a štekať.
Ako milo na mňa ceríš svoje biele zúbky, ako zlostne na mňa sršia tvoje zlé oči spomedzi kučeravých lokničiek!
Je to tanec po ceste-neceste: som poľovník, – chceš byť mojím psom či kamzíkom?
Teraz popri mne! A rýchlo, ty zlomyseľný skokan! Teraz vyskoč! A preskoč! – Beda! Veď ja som pri skákaní spadol!
Ó, hľaď, ako tu ležím, ty roztopašnica, a o milosť prosím! Rád by som s tebou – po milších chodníkoch chodil!
– po chodníkoch lásky cez tiché pestré húštiny! Alebo tam po brehu jazera: tam plávajú a tancujú zlaté rybky!
Si teraz unavená? Tam hore sú ovce a večerné zore: nie je to krásne, spať, keď valasi na flaute hrajú?
Tak veľmi si ustatá? Odnesiem ťa tam, spusť ramená! A ak si smädná – možno by som niečo aj mal, no tvoje ústa to nechcú piť! –
Ó, toto prekliate hybké ohybné háďa a vrtká čarodejnica! Kam si sa podela? Ale na tvári už cítim po tvojej ruke dve ranky a červené škvrny.
Už toho mám po krk, byť stále tvojím ovčiarskym honelníkom! Ty čarodejnica, ak som ti doteraz ja spieval, odteraz budeš mi ty – kričať!
Do taktu môjho biča mi budeš tancovať a kričať! Nezabudol som predsa na bič? – Nie!“
Tu odpovedal mi život takto a zapchával si pritom pôvabné ušká:
„Ó, Zarathustra! Neplieskaj tak strašne tým svojím bičom! Veď vieš: lomoz zabíja myšlienky, – a práve sa ma chytajú také nežné myšlienky.
Obidvaja sme ozajstní ničomníci v dobrom i zlom. Mimo dobra a zla sme si našli svoj ostrov a svoju zelenú lúku – len my dvaja! Už preto musíme byť spolu zadobre!
A aj ak sa nemáme radi z hĺbky duší – , musíme sa na seba hnevať, že naša láska nie je hlboká?
Že som s tebou zadobre, a často až príliš, to vieš: a dôvod je, že som žiarlivá na tvoju múdrosť. Oh, tá šialená stará pochabá múdrosť!
Keby si raz prišiel o svoju múdrosť, ach! to by si čoskoro prišiel aj o moju lásku.“ –
Nato sa život zamyslene pozrel za seba aj naokolo a tíško povedal: „Ó, Zarathustra, nie si mi dosť verný!
Nemáš ma zďaleka tak veľmi rád, ako hovoríš; viem, myslíš na to, že ma čoskoro opustíš.
Je jeden starý ťažký preťažký bzučiaci zvon: ten dolieha v noci hore až k tvojej jaskyni: –
– ak počuješ ten zvon o polnoci biť hodinu, myslíš na to medzi jednou a dvanástou –
– myslíš na to, ó, Zarathustra, a viem, že ma chceš skoro opustiť!“
„Áno, odpovedal som váhavo, ale aj ty to vieš – “ A povedal som jej čosi do ucha, doprostred rozstrapatených bláznivo žltých kučeravých vlasov.
„Ty to vieš, ó, Zarathustra? To nevie nikto. – –
A pozreli sme sa na seba a zahľadeli sme sa na zelenú lúku, na ktorú práve doľahol chladný večer, a spolu sme plakali. – Vtedy mi však bol život milší, než všetka moja múdrosť. –
Tak vravel Zarathustra.
Jedna!
Ó, človeče! Pozor!
Dve!
Čo hovorí hlboká polnoc?
Tri!
„Spal som, spal –,
Štyri!
„Z hlbokého sna som sa prebudil: –
Päť!
„Svet je hlboký,
Šesť!
„Je hlbší, ako si deň myslel.
Sedem!
„Hlboká je jeho bolesť –,
Osem!
„Rozkoš – je hlbšia než bôľ srdca:
Deväť!
„Bolesť hovorí: Zahyň!
Desať!
„Ale každá rozkoš chce večnosť – ,
Jedenásť!
„ – chce hlbokú, prehlbokú večnosť!“
Dvanásť!
Ak som veštec a plný toho vešteckého ducha, ktorý na vysokom jarme medzi dvoma morami kráča, –
kráča sťa ťažký mrak medzi minulým a budúcim, – nepriateľ dusných nížin a všetkého, čo je mľandravé a nemôže umrieť ani žiť:
pripravený na blesk v temných prsiach a na vykupujúci lúč svetla, obťažkaný bleskami, ktoré hovoria Áno! a smejú sa Áno!, pripravený na veštecké záblesky svetla: –
– blažený však je ten, kto je takto obťažkaný! A veru dlho musí na horách visieť ako zlý nečas ten, kto raz má zapáliť svetlo budúcnosti! –
Ó, ako by som nemal túžiť po večnosti a po svadobnom prsteni prsteňov – po prsteni návratu?
Ešte som nenašiel ženu, s ktorou by som chcel mať deti, iba ak túto, ktorú milujem: lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Ak kedy hnev môj hroby rúcal, medzníky posúval a staré rozbité tabule do strmých hlbín váľal:
ak kedy výsmech môj splesnené slová rozfúkaval, ako metla sa hnal za pavúkmi križiakmi a ako očistný vietor prefúkaval staré zatuchnuté márnice:
ak som kedy jasajúc sedával tam, kde ležia pochovaní starí bohovia, žehnajúc svetu, milujúc svet, povedľa pomníkov tých starých ohováračov sveta: –
– lebo aj chrámy a božie hroby milujem, keď nebo do nich cez prevalené strechy čistým okom nazerá: rád sedám ako tráva a červený mak na rozborených chrámoch –
Ó, ako by som nemal túžiť po večnosti a po svadobnom prsteni prsteňov, – po prsteni návratu?
Ešte som nenašiel ženu, s ktorou by som chcel mať deti, iba ak túto, ktorú milujem: lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Ak kedy na mňa dýchol vánok tvorivého dychu a tej nebeskej potreby, ktorá aj náhody núti tancovať odzemok hviezd:
ak som sa kedy smial smiechom tvorivého blesku, po ktorom s rachotom, ale poslušne nasleduje tiahle dunenie:
ak som kedy pri pozemskom stole bohov s bohmi hádzal kocky, až sa zem triasla, lámala a prúdy ohňa do výšky chrlila: –
– lebo zem je stôl bohov a chveje sa pri nových tvorivých slovách a božskom vrhaní kociek: –
Ó, ako by som nemal túžiť po večnosti a po svadobnom prsteni prsteňov, – po prsteni návratu?
Ešte som nenašiel ženu, s ktorou by som chcel mať deti, iba ak túto, ktorú milujem: lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Ak som kedy pil na jeden dúšok z toho speneného krčaha korenených nápojov a zmesí, v ktorom je všetko dobre zmiešané:
ak moja ruka kedy priliala to najvzdialenejšie k najbližšiemu a oheň k duchu a rozkoš k trápeniu a to najhoršie k najdobrotivejšiemu:
ak sám som zrnkom tej spásonosnej soli, vďaka ktorej sa v krčahu všetko dobre zmieša: –
– lebo je taká soľ, čo dobro so zlom spojí; a aj najhoršie zlo si zaslúži byť korením a slúžiť na posledné prekypenie: –
Ó, ako by som nemal túžiť po večnosti a po svadobnom prsteni prsteňov, – po prsteni návratu?
Ešte som nenašiel ženu, s ktorou by som chcel mať deti, iba ak túto, ktorú milujem: lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Ak moru žičím a všetkému, čo je morského rodu, a najväčšmi, keď mi zlobivo odvráva:
ak je vo mne tá hľadajúca slasť, čo ženie plachty za neobjaveným, ak je v mojej slasti slasť moreplavca:
ak kedy zvolalo moje nadšenie: „pobrežie zmizlo – tak odpadli mi posledné reťaze –
– nesmiernosť okolo mňa buráca, doďaleka sa mi blyští mi aj čas, nuž dobre! hor’sa! ty moje staré srdce!“ –
Ó, ako by som nemal túžiť po večnosti a po svadobnom prsteni prsteňov, – po prsteni návratu?
Ešte som nenašiel ženu, s ktorou by som chcel mať deti, iba ak túto, ktorú milujem: lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Ak je moja cnosť cnosťou tanečníka, a ak som často obidvoma nohami vhupol do zlato-smaragdového opojenia:
ak moja zloba je smejúca sa zloba, ktorá má domov pod ružami a medzi ľaliami:
– v smiechu je totiž pohromade všetko zlé, no za sväté a slobodné ho vyhlasuje jeho vlastné blaho: –
a ak je to moja alfa a omega, že všetko ťažké sa stane ľahkým, a každé telo tanečníkom, a každý duch vtákom: a naozaj, to je moja alfa a omega! –
Ó, ako by som nemal túžiť po večnosti a po svadobnom prsteni prsteňov, – po prsteni návratu?
Ešte som nenašiel ženu, s ktorou by som chcel mať deti, iba ak túto, ktorú milujem: lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Ak som kedy prestrel nad sebou tiché nebo a na vlastných krídlach letel do vlastného neba:
ak som si hravo plával v hlbokých diaľkach svetla a tam ku mne priletela vtáčia múdrosť mojej slobody: –
– takto však hovorí vtáčia múdrosť: „Pozri sa, niet Hore, niet Dolu! Hádž sebou kamkoľvek, von, späť, ty ľahký! Spievaj! už nehovor!
– „či nie sú všetky slová vytvorené pre ťažkých? Neklamú všetky slová ľahkého? Spievaj! už nehovor!“ –
Ó, ako by som nemal túžiť po večnosti a po svadobnom prsteni prsteňov, – po prsteni návratu?
Ešte som nenašiel ženu, s ktorou by som chcel mať deti, iba ak túto, ktorú milujem: lebo ťa milujem, ó, večnosť!
Lebo ťa milujem, ó, večnosť!
*
Ach, kde na svete sa udiali väčšie pochabosti ako medzi súcitnými? A čo vo svete spôsobilo viac utrpenia ako pochabosti súcitných?
Beda všetkým milujúcim, ktorí ešte nedospeli do takej výšky, ktorá prevýši ich súcit!
Takto kedysi ku mne vravel diabol: „Aj boh má svoje peklo: je ním jeho láska k ľuďom.“
A nedávno som ho počul vysloviť tieto slová: „Boh je mŕtvy; umrel na svoj súcit s ľuďmi.“
Tak vravel Zarathustra, 2. diel, O súcitných, s. 63.
– A znovu prebehli mesiace a roky Zarathustrovou dušou, ale on na to nedbal; vlasy mu však zbeleli. Keď si tak raz sedel na kameni pred svojou jaskyňou, – vidieť odtiaľ von na šíre more a ďaleko ponad krútivé priepasti –obchádzali ho jeho zvieratá zamyslené a nakoniec pred ním zastali.
„Ó, Zarathustra, ozvali sa, vyzeráš asi svoje šťastie?“ – „Čo tam po šťastí, odpovedal, už dávno netúžim po šťastí, túžim po svojom diele.“ – „Ó, Zarathustra, pokračovali zvieratá, to hovoríš ako jeden z tých, čo majú dobra viac než dosť. Či si neležíš v nebovo modrom jazere šťastia?“ – „Vy komedianti, odpovedal Zarathustra a usmieval sa, ako dobre ste vybrali prirovnanie! Ale viete aj to, že moje šťastie je ťažké a nie ako vodná vlna: tlačí ma, nechce sa ma pustiť, je ako roztopená smola.“
Zvieratá zasa zamyslene obchádzali okolo neho a znovu sa postavili pred neho. „Ó, Zarathustra, povedali, „to preto teda žltneš a hnedneš, hoci vlasy ti už vyzerajú bielo a ľanovo? Len sa pozri, veď sedíš vo svojej smole!“ – „Čo mi to vravíte, moje zvieratá, povedal Zarathustra a zasmial sa, naozaj som sa rúhal, keď som vravel o smole. Čo sa deje so mnou, deje sa s každým plodom pri dozrievaní. Je to med v mojich žilách, ktorý mi zahusťuje krv a utišuje moju dušu.“ – „Tak to asi bude, ó, Zarathustra, odpovedali zvieratá a vinuli sa k nemu. A nevystúpiš dnes na vysokú horu? Vzduch je dnes čistý a zo sveta vidieť viac ako inokedy.“ – „Veru, moje zvieratá“, odpovedal im, radíte mi dobre a podľa vôle môjho srdca: dnes vystúpim na vysokú horu! Ale postarajte sa, aby som tam mal po ruke med, žltý, biely, dobrý, ľadovo čerstvý zlatý med z plástov. Lebo vedzte, že tam hore chcem priniesť obeť medu.“ –
Keď však bol Zarathustra hore na vrchole, poslal domov zvieratá, ktoré ho až sem sprevádzali, domov a zistil, že je sám: – i zasmial sa z plného srdca, poobzeral sa okolo seba a takto prehovoril:
Že som vravel o obetách a o obete medu, to bola len lesť mojej reči a veru aj užitočná pochabosť. Tu hore môžem hovoriť slobodnejšie ako pred jaskyňami pustovníkov a pred domácimi zvieratami pustovníkov.
Načo obetovať! Premárnim, čo mi darujú, veď som márnotratník s tisícimi rukami: ako by som to mohol volať – obeťou!
A keď som si pýtal med, to som túžil len po návnade a sladkom moku a slize, po ktorom sa olizujú aj medvede–mrmloši a tie čudesné mrzuté zlé vtáky:
– po tej najlepšej návnade, ktorú potrebujú lovci a rybári. Lebo ak je svet temným lesom plným zvierat a potešením pre všetkých divých poľovníkov, mne sa skôr a radšej vidí byť priepastne bohatým morom,
– morom plným pestrých rýb a rakov, na ktoré by aj bohovia mali takú chuť, že by tam boli rybármi a siete hádzali: taký bohatý je svet na čudesné veci, a to veľké aj malé!
Osobitne svet ľudí, more ľudí: – tam hádžem teraz svoju zlatú udicu a hovorím: otvor sa, ľudská priepasť!
Otvor sa a hoď mi svoje ryby aj ligotavé raky! Svojou najlepšou návnadou si vábim dnes tie najčudnejšie ľudské ryby!
– aj samo svoje šťastie vrhám dnes do všetkých možných priestorov a diaľok, medzi východ, poludnie a západ, či sa veľa ľudských rýb naučí trhať o moje šťastie a trepotať sa na ňom chytené.
Až sa zahryznú do mojich skrytých ostrých háčikov a budú musieť vystúpiť do mojej výšky, vtedy tieto najpestrejšie ryby vyplávajú z hlbočín k najzlomyseľnejšiemu rybolovcovi ľudí.
Tým som totiž od základu a od začiatku, lebo ťahám, priťahujem, vyťahujem a doťahujem, som pestún, pestovateľ a vychovávateľ, ktorý si raz nie nadarmo predsavzal: „Staň sa tým, čím si!“
Tak nech teda teraz ľudia chodia ku mne sem hore: lebo ešte čakám na znamenia, že prišiel čas môjho zostupu; sám ešte nezostupujem medzi ľudí a nezanikám medzi nimi, ako raz budem musieť.
Preto tu čakám na týchto vysokých horách, ľstivo a výsmešne; nie som netrpezlivý, no ani trpezlivý, skôr ako ten, čo sa trpezlivosti odvykol – lebo už „netrpí“.
Môj osud mi totiž dožičil čas: žeby bol na mňa zabudol? Alebo si sedí v tôni za veľkou skalou a chytá muchy?
A veru ho mám rád, ten svoj večný osud, že ma neženie a netlačí a že mi nechá čas na žarty a zlomyseľnosti; nuž vystúpil som dnes na túto vysokú horu rybárčiť.
Chytal už nejaký človek ryby na vysokých horách? Ale aj keď je bláznovstvo, čo to tu hore vymýšľam a vystrájam: je to predsa lepšie, než stať sa tam dolu od čakania slávnostným a zelenať a žltnúť –
– než fučať zlosťou od čakania a chrliť hnev, byť svätou búrkou z hôr a nedočkavcom, čo kričí do údolí: „Čujte, lebo vás vyšľahám božím bičom!“
Niežeby som sa zato na tých zlostníkov hneval: sú mi na smiech a to mi stačí! Musia predsa byť netrpezlivé, tie veľké rachotiace bubny, pretože k slovu prídu dnes alebo nikdy!
Ja však a môj osud – my neoslovujeme Dnes a ani Nikdy: máme na reči trpezlivosť, a čas, aj nadčas. Lebo raz predsa musí prísť a nesmie nás obísť.
Kto to musí raz prísť a nesmie nás obísť? Náš veľký Hazár, naša veľká ďaleká ríša človeka, Zarathustrova tisícročná ríša – –
Ako ďaleko môže byť taká „diaľka“? čo ma po tom! No preto nie je mi to menej isté –, obidvoma nohami stojím pevne na tomto základe,
– na tomto večnom základe, na tejto tvrdej praskale, na tejto najvyššej najtvrdšej prahore, ku ktorej prichádzajú všetky vetry ako k rozvetriu s otázkou Kam? a Skade? a Za akým cieľom?
Tu sa smej, smej, ty moja jasná zdravá zlomyseľnosť! Z vysokých hôr vrhaj ta dolu svoj blyštiaci sa úsmev výsmechu! Navnaď mi na svoj blyskáčik tie najkrajšie zo všetkých ľudských rýb!
A čo vo všetkých moriach mne patrí, moje vlastníctvo a môj podiel na tom všetkom, to pre mňa vylov, to mi sem hore vynes: na to ja čakám, ten najzlomyseľnejší zo všetkých rybárov.
Ta von, do diaľky, moja udica! Dnu a dolu, návnada môjho šťastia! Nakvapkaj svoju najsladšiu rosu, ty môjho srdca med! Zahryzni, moja udica, do brucha každému čiernemu trudu!
Ta von, do diaľky, moje oko! Ó, koľko morí je okolo mňa, koľko svitajúcich budúcnosti ľudí! A nado mnou – aká ružovočervená tichosť! Aké blankytné mlčanie!
Na druhý deň znovu sedel Zarathustra na svojom kameni pred jaskyňou, kým zvieratá pobiehali vonku po svete, aby nazbierali potravu – aj nový med: lebo Zarathustra pomíňal a rozplytval starý med do poslednej kvapky. Ale ako tu tak sedel, s palicou v ruke a kresliac tieň svojej podoby na zem, zamyslený, no veru nie nad sebou samým! či nad svojím tieňom – naraz sa veľmi naľakal a striasol: lebo pri svojom tieni zbadal ešte druhý tieň. A ako sa rýchlo obzrel a vstával, hľa, tu stál vedľa neho veštec, ten istý, ktorého už kedysi pohostil pri svojom stole jedlom a pitím, ten hlásateľ veľkej únavy, ktorý učil: „Všetko je rovnaké, nič sa neopláca, svet nemá zmysel, vedomosti škrtia.“ Jeho tvár sa však medzitým zmenila; a keď mu Zarathustra pozrel do očí, srdce sa mu opäť zhrozilo: toľko zlých predpovedí a popolavo sivých bleskov sa zračilo na tejto tvári. –
Veštec postrehol, čo sa odohralo v Zarathustrovej duši a prešiel si rukou po tvári, ako keby si to z nej chcel zotrieť; to isté urobil aj Zarathustra. A keď sa takto obaja mlčky vzchopili a posilnili, podali si ruky na znamenie, že sa spoznávajú.
„Vitaj mi, povedal Zarathustra, ty veštec veľkej únavy, nie nadarmo si mi už raz bol hosťom a spoločníkom pri stole. Jedz a pi so mnou aj dnes a odpusť, že s tebou posedí pri stole veselý starý muž!“ – „Veselý starý muž? odpovedal veštec a krútil hlavou: nech si alebo chceš byť kýmkoľvek, ó, Zarathustra, ty si tu hore bol najdlhšie, – no tvoj čln už čoskoro nebude odpočívať na suchu!“ – „A hádam sedím na suchu?“ pýtal sa Zarathustra so smiechom. – „Vlny okolo tvojej hory, odvetil veštec, stúpajú a stúpajú, vlny veľkej núdze a veľkého trápenia: tie skoro zdvihnú aj tvoj čln a odnesú ťa do diaľky.“ – Zarathustra mlčal a čudoval sa. – „Ešte nič nepočuješ? pokračoval veštec: nešumí a neburáca to z hĺbky až sem hore?“ – Zarathustra však ďalej mlčal a počúval: a tu začul dlhý, predlhý výkrik, ktorý priepasť podávala priepasti a tá ďalšej, lebo ani jedna si ho nechcela podržať: tak hrozne znel.
„Ty zlý zvestovateľ, ozval sa konečne Zarathustra, veď to je výkrik úzkosti, to je rev človeka, ktorý by mohol vychádzať aj z nejakého čierneho mora. Ale čo je ma po ľudských úzkostiach! Čaká ma ešte môj posledný hriech, ktorého som bol dosiaľ ušetrený – vieš, ako sa volá?“
– „Súcit!“ odpovedal veštec z pretekajúceho srdca a zdvihol ruky, ó, Zarathustra, prichádzam, aby som ťa zviedol na tvoj posledný hriech!“ –
A sotva tieto slová vyslovil, zaznel ten výkrik znova, no bol dlhší a úzkostlivejší ako predtým a bol aj oveľa bližšie. „Počuješ? Počuješ, ó, Zarathustra? skríkol veštec, to tebe patrí tento krik, to teba volá: poď, poď, je čas, je najvyšší čas!“ –
Zarathustra zmĺkol zmätený a otrasený; napokon sa nedôverčivo spýtal: „A kto je to, čo ma tam volá?“
„Veď to ty dobre vieš, prudko ho zahriakol veštec, „prečo to skrývaš? Je to vyšší človek, čo po tebe kričí!“
„Vyšší človek?“ zvolal Zarathustra, ktorého sa zmocnila hrôza: „čo ten chce? Čo ten chce? Vyšší človek! Čo ten tu chce?“ a na kožu mu vystúpil pot.
Veštec neodpovedal na Zarathustrov strach, ale načúval a načúval do hĺbok. Keď však už ticho trvalo dlho, obrátil svoj zrak za seba a zbadal Zarathustru stáť a triasť sa.
„Ó, Zarathustra“, začal so smutným hlasom, „nestojíš tu veru ako niekto, koho šťastie núti do tanca: no budeš musieť tancovať, lebo mi ešte odpadneš!
Ale čo by si aj predo mnou tancoval a skákal všetkými svojimi úskokmi: nikto mi nesmie povedať: „Len sa pozri, tu tancuje posledný veselý človek!“
Nadarmo by niekto prišiel na túto výšinu hľadať takého človeka: iste, našiel by jaskyne a iné zákutia, skrýše pre skrytých, ale nie bane šťastia, klenotnice alebo nové zlaté žily.
Šťastie – kdeže by sa dalo nájsť šťastie u takých zahrabaných ľudí a pustovníkov! Či budem musieť hľadať posledné šťastie na blažených ostrovoch a v diaľke uprostred zabudnutých morí?
Ale veď všetko je rovnaké, nič sa neopláca, ani hľadanie už nepomôže niet už blažených ostrovov!“ – –
Takto nariekal veštec; ale pri jeho poslednom vzdychu sa zrazu Zarathustra rozjasnil a nadobudol istotu ako niekto, čo z hlbokej jamy vychádza na svetlo. „Nie! Nie! Trikrát nie! kričal silným hlasom a pretrhával si bradu – to ja viem lepšie! Ešte sú blažené ostrovy! O tom buď ticho, ty vzdychajúci mech smútku!
Prestaň o tom plieskať, ty predpoludňajšie dažďové mračno! Nestojím tu už premočený tvojím smútkom a mokrý ako pes?
Teraz sa otrasiem a ujdem ti, aby som dobre preschol: tomu sa nesmieš čudovať! Pripadám ti nezdvorilý? Ale veď toto je môj dvor.
A čo sa týka tvojho vyššieho človeka: nuž dobre, idem ho hneď hľadať do tamtých lesov: odtiaľ znel jeho krik. Možno tam naňho doráža zlé zviera.
Je v mojom okruhu: v ňom sa mu nesmie stať nič zlého! A veru je tu veľa zlých zvierat.“ –
Pri týchto slovách sa Zarathustra zberal na odchod. Tu sa ozval veštec: „Ó, Zarathustra, ty si ale huncút!
Už viem: chceš sa ma zbaviť! Radšej utekáš do lesov a naháňaš divé zvieratá!
Ale čo ti to pomôže? Večer ma budeš opäť mať, v tvojej vlastnej jaskyni budem sedieť, trpezlivý a ťažký ako peň – budem na teba čakať!“
„Nech je tak!“ zakričal Zarathustra na odchode: „A čo je v mojej jaskyni moje, patrí aj tebe, môjmu hosťovi!
Ak tam ešte nájdeš med, dobre, len si ho vylíž, ty mrmlajúci medveď, a oslaď si ním dušu! Večer chceme mať obidvaja dobrú náladu,
– chceme mať dobrú náladu a radovať sa z toho, že sa tento deň skončil. A ty budeš k mojim piesňam tancovať ako môj tancujúci medveď.
Neveríš? Krútiš hlavou? Aj tak dobre! Hor’ sa! Ty starý medveď! Ale veď aj ja – som veštec.“
Tak vravel Zarathustra.
Zarathustra ešte neputoval ani hodinu svojimi lesmi a horami, keď naraz spozoroval zvláštny sprievod. Práve po ceste, ktorou mal namierené dolu, prichádzali dvaja králi, ozdobení korunami a purpurovými opaskami, pestrí ako vtáky plameniaky: a hnali pred sebou naloženého osla. „Čo chcú títo králi v mojej ríši? povedal začudovaný Zarathustra k svojmu srdcu a schoval sa za krík. Ale keď králi prišli až k nemu, ozval sa polohlasom ako niekto, kto sa zhovára sám so sebou: „Zvláštne! To je zvláštne! Ako sa to rýmuje? Vidím dvoch kráľov – a len jedného somára!“
Tu sa obaja králi zastavili, zasmiali sa, pozreli sa najprv na miesto, odkiaľ prichádzal hlas a potom jeden druhému do tváre. „Niečo také si aj našinec myslieva“, povedal kráľ po pravici, „ale nevysloví to nahlas.“
Kráľ po ľavici pokrčil plecami a odpovedal: „Bude to asi pastier kôz. Alebo pustovník, čo pridlho žil medzi skalami a stromami. Lebo nemať spoločnosť tiež kazí dobré mravy.“
„Dobré mravy? odvetil nevrlo a trpko druhý kráľ: komu ustupujeme z cesty? Nie „dobrým mravom“? Tej našej „dobrej spoločnosti“?
Veru radšej žiť medzi pustovníkmi a pastiermi kôz, ako s tou našou pozlátenou, falošne nalíčenou spodinou, – čo aj sa sama volá „dobrou spoločnosťou“,
– čo aj sa sama volá „šľachtou“. Veď tam je všetko falošné a prehnité, predovšetkým ich krv, v dôsledku starých a zlých chorôb a ešte horšieho mastičkárstva.
Najlepší a najmilší je mi dnes ešte zdravý sedliak, grobiansky a úskočný, tvrdošijný a vytrvalý: to je dnes najvznešenejší stav.
Sedliak je dnes to najlepšie; sedliacky stav by mal byť pánom! Ale máme ríšu spodiny, – už si nenechám nič nahovoriť. A spodina, to značí: miešanina.
Miešanina spodiny: v tej zmesi je všetko posplietané, svätec aj lotor, rytier aj žid, a akékoľvek dobytča z Noemovej archy.
Dobré mravy! Všetko je u nás falošné a zhnité. Nikto si nič neváži: práve pred tým utekáme. Sú to sladkastí dotieraví psi, čo pozlacujú palmové listy.
Škrtí ma hnus, že aj my králi sme nasiakli falošou, ponavliekali sme na seba zožltnutú starootcovskú nádheru, sme falošnými mincami pre najväčších hlupákov a podfukárov a vôbec pre každého, kto dnes čachruje s mocou.
Nie sme prví – ale predsa musíme tú úlohu hrať: toto podvádzanie sa nám nakoniec prejedlo a zhnusilo.
Hávedi sme sa chceli vyhnúť, všetkým tým krikľúňom a pisárskym muchám mäsiarkam, tomuto zápachu kupcov a trme-vrme ctižiadosti, tomu smradľavému dychu: – fuj, aká to hrôza žiť medzi háveďou,
– fuj, aká to hrôza byť prvý medzi háveďou! Ach, aký to hnus! Hnus! Hnus! Čo ešte záleží na nás kráľoch!“ –
„Tvoja stará choroba ťa prepadá, ozval sa teraz kráľ po ľavici, prepadá ťa hnus, môj úbohý braček. Ale mal by si vedieť, že nás tu ktosi počúva.“
Zarathustra pri týchto slovách nastražil uši a oči, vykročil hneď zo svojho úkrytu, predstúpil pred kráľov a začal:
„Ten, čo vás počúva, čo vás rád počúva, ó, králi, volá sa Zarathustra.
Som Zarathustra, ktorý kedysi povedal: „Čo ešte záleží na kráľoch!“ Odpustite mi, že som sa zaradoval, keď ste si medzi sebou povedali: „Čo ešte záleží na nás kráľoch!“
Toto tu však je moja ríša a moja vláda: čo vy môžete hľadať v mojej ríši? Možno však ste už po ceste našli, čo ja hľadám: totiž vyššieho človeka.“
Keď králi toto počuli, bili sa do pŕs a jednohlasne riekli: „Spoznal si nás!
Mečom tohto slova pretínaš najhustejšiu temnotu nášho srdca. Odhalil si našu tieseň, lebo vedz! Sme na ceste hľadania vyššieho človeka –
– toho človeka, ktorý je vyššie ako my: hoci sme králi. Pre neho vedieme tohto osla. Najvyšší človek na zemi má byť totiž aj najvyšším pánom.
Niet tvrdšieho nešťastia vo všetkom ľudskom osude, ako keď mocní tohto sveta nie sú aj prvými ľuďmi. Potom sa všetko stáva falošným, šikmým a ničomným.
A keď sú mocní dokonca tými poslednými, a skôr dobytok ako ľudia: potom stúpa a stúpa na cene spodina a nakoniec prehovorí dokonca cnosť tej spodiny: „pozri sa, len ja sama som cnosť!“ –
„Čo som to práve začul? odpovedal Zarathustra; aká múdrosť od kráľov! Som nadšený, a veru mám chuť to zveršovať: –
– aj keď to bude verš, ktorý sa nehodí pre každé ucho. Už dávno som sa odnaučil brať ohľad na dlhé uši. Tak dobre! Do toho!
(Tu sa však stalo, že aj somár prišiel k slovu: a povedal zreteľne a zlomyseľne i-á.)
Kedysi – myslím, v spásy prvom roku –
preriekla Sybila spitá (no nie od vína moku ):
„Všetko dolu vodou ide, ach!
Svet ešte nikdy neklesol tak!
Z Ríma sa neviestka a cundier pelech stal,
Z Cézara dobytok,
Boh na seba – podobu žida vzal!“
Králi sa popásali na týchto Zarathustrových rýmoch; kráľ po pravici však povedal:
„Ó, Zarathustra, ako dobre sme urobili, že sme sa vybrali do sveta, aby sme ťa videli!
Tvoji nepriatelia nám totiž ukazovali tvoj obraz vo svojom zrkadle: tam si sa škľabil úškrnom čerta a potupne si sa smial: až sme z teba dostali strach.
Ale nepomohlo to! Stále znova si nám pílil uši aj srdce svojimi výrokmi. Nakoniec sme si povedali: čo na tom záleží, ako vyzerá!
Musíme ho počuť, toho, čo učí „Mier máte milovať ako prostriedok pre nové vojny, a krátky mier väčšmi ako dlhý!“
Nikto ešte nikdy nevyslovil takéto bojovné slová: „Čo je dobré? Byť udatný je dobré. Dobrá vojna posvätí každú vec.“
Ó, Zarathustra, krv našich otcov sa pri takých slovách pohla v našich telách: bola to reč jari k starým vínnym sudom.
Keď sa meče mihali ako červeno fľakaté hady, tešili sanaši otcovia zo života; slnko každého mieru im pripadalo mdlé a vlažné, a dlhý mier v nich vyvolával pocit hanby.
Ako vzdychali, tí naši otcovia, keď videli na stene ligotať sa čisté obschnuté meče! Ako tie meče, aj ich smädilo po vojne. Meč si totiž žiada krv a iskrí od túžby po nej.“ – –
– Keď tí králi takto nadšene rozprávali a tárali o šťastí svojich otcov, pocítil Zarathustra nie malú chuť vysmiať sa ich horlivosti: lebo zrejme to boli veľmi mierumilovní králi, ako ich videl stáť pred sebou, aj s tými ich starými a jemnými tvárami. No premohol sa. „Dobre teda! povedal, tade vedie cesta, tam leží Zarathustrova jaskyňa; a dnešný deň má mať dlhý večer! Teraz ma však od vás odvoláva výkrik úzkosti.
Bude cťou pre moju jaskyňu, ak v nej budú chcieť posedieť a čakať králi: ale, pravdaže, budete musieť dlho čakať!
Napokon, čo na tom! Kde sa dnes človek naučí lepšie čakať ako na panských dvoroch? A či celá cnosť, čo ešte ostala kráľom, – nevolá sa dnes: vedieť čakať?“
Tak vravel Zarathustra.
A Zarathustra išiel zamyslený ďalej a hlbšie, po lesoch a popri slatinách; ako sa však stane každému, čo premýšľa o ťažkých veciach, stúpil pritom nevdojak na človeka. A hľa, tu mu naraz vytryskol do tváre jeden výkrik bolesti, dve kliatby a dvadsať škaredých nadávok: takže zdesený zdvihol palicu a pristúpeného ešte aj mlátil. V zápätí sa však spamätal; a srdce sa mu smialo nad pochabosťou, ktorej sa práve dopustil.
„Odpusť, riekol k pristúpenému, ktorý sa s hnevom zviechal a sadal si, odpusť a vypočuj si najprv podobenstvo.
Ako keď pútnik, snívajúci o vzdialených veciach, na opustenej ceste nevdojak narazí na spiaceho psa, na psa ležiaceho na slnku:
– ako tí dvaja na smrť vyľakaní vyskočia a pustia sa do seba, ako keby boli nepriatelia na život a na smrť: tak sa stalo nám.
A predsa! A predsa – len málo chýbalo, a boli by sa navzájom láskali, ten pes a tento osamelý. Veď sú obaja – osamelí!“
– „Nech si ktokoľvek, ozval sa ešte stále nahnevaný pristúpený, dotýkaš sa ma nielen svojou nohou, ale aj svojím prirovnaním!
Pozri sa, som ja azda pes?“ – a pritom vstával a ťahal z močiara nahé rameno. Predtým totiž ležal vystretý na zemi, skrytý a nezbadateľný ako tí, čo striehnu na nejakú močiarovú zverinu.
„Ale čo to robíš? zvolal zdesený Zarathustra, keď videl, že mu po holom ramene tečie krv, – čo sa ti stalo? Uhryzla ťa, nešťastník, nejaká potvora?“
Krvácajúci muž sa zasmial, ešte stále nahnevaný. „Čo ťa do toho! povedal a chcel ísť ďalej.„Tu som doma a vo svojom. Pýtať sa ma môže, kto chce: hlupákovi však sotva odpoviem.“
„Mýliš sa, preriekol súcitne Zarathustra a pevne ho chytil, mýliš sa: Tu nie si doma vo svojom, ale v mojej ríši a v tej sa nikomu nesmie ubližovať.
Menuj ma, ako len chceš, – som, kto musím byť. Sám sa volám Zarathustra.
Ale dobre! Tam hore vedie cesta k Zarathustrovej jaskyni: a tá už nie je ďaleko, – nechceš si u mňa liečiť svoje rany?
Zle sa ti vodilo v tomto živote, ty nešťastník: najprv ťa uhryzlo zviera, potom ťa – pristupil človek!“ – –
Keď pristupený človek počul Zarathustrovo meno, premenil sa. „Čo sa to so mnou deje!“ vykríkol, „kto iný ma ešte v živote zaujíma okrem jediného človeka, totiž Zarathustru, a toho jediného zvieraťa, ktoré žije z krvi, pijavice?
Kvôli pijaviciam som ležal v tomto močiari ako rybár, a do môjho vystrčeného ramena sa ich už zahryzlo desať, keď sa tu mojej krvi zachcelo ešte krajšej pijavici, samému Zarathustrovi!
Také šťastie! Taký zázrak! Nech je pochválený tento deň, ktorý ma volal k tomuto močiaru! Nech je pochválená najznamenitejšia pijavica, aká ešte je na svete, nech je pochválená veľká pijavica svedomia menom Zarathustra!“ –
Tak hovoril pristúpený človek; a Zarathustra mal radosť z jeho slov a z ich jemnej úctivosti. „Kto si? pýtal sa a podával mu ruku, my si musíme veľa vecí vysvetliť a vyjasniť: ale už, vidí sa mi, nastáva čistý jasný deň.“
„Som človek svedomitého ducha, odpovedal opýtaný, a vo veciach ducha je sotva kto prísnejší, presnejší a tvrdší ako ja, okrem toho, od ktorého sa to učím, okrem samotného Zarathustru.
Radšej nič nevedieť, ako vedieť veľa polovičato! Radšej byť blázon na vlastnú päsť, ako mudrc na cudzí spôsob. Ja – idem veciam na koreň a až na dno:
– čo na tom, či je niečo veľké alebo malé? Či sa to volá močiar alebo nebo? Ako dlaň veľký základ mi stačí: ak je to vskutku pevná pôda!
– ako dlaň veľký základ: na tom sa dá stavať. V pravej svedomitej vedomosti nie je nič veľké a nič malé.“
„Si teda azda výskumníkom pijavíc? pýtal sa Zarathustra, a skúmaš pijavicu až do najmenších podrobností, ty svedomitý?“
„Ó, Zarathustra, odpovedal pristupený, to by bolo úžasné, ale ako by som sa mohol niečo také opovážiť!
V čom som však majster a znalec, to je mozog pijavice: – to je môj svet!
A aký je to svet! Prepáč mi, že sa tu k slovu dostáva moja hrdosť, ale v tom sa mi nikto nevyrovná. Preto som povedal „tu som doma“.
Ako dlho už sledujem toto jediné, mozog pijavice, aby sa mi klzká pravda už nikdy nevyšmykla! To je moja ríša!
– preto som všetko ostatné odhodil preč, preto sa mi všetko ostatné stalo ľahostajným; a hneď vedľa môjho poznania hniezdi moje čierne nepoznanie.
Moje svedomie ducha chce odo mňa, aby som jedno vedel a všetko ostatné nevedel: hnusia sa mi všetci polovičatí duchovia, všetci hmlistí, váhaví, rojčiaci.
Kde prestáva moja čestnosť, tam som slepý a chcem byť slepý. Kde však chcem vedieť, tam chcem byť čestný, totiž tvrdý, prísny, úzkostlivý, ukrutný, neúprosný.
Ty si raz povedal, ó Zarathustra: „Duch je život, ktorý sám reže do života,“ a to ma viedlo k tvojmu učeniu. A veru vlastnou krvou som potom rozmnožoval svoje poznanie!“
„Ako ukazuje pohľad na skutočnosť, vpadol mu do reči Zarathustra; lebo po nahom ramene svedomitého ešte stále tiekla krv. Desať pijavíc ho pohrýzlo.
„Ó, ty podivný druh môj, o čom všetkom ma poučuje táto skutočnosť, totiž ty sám! A nemal by som asi všetko nalievať do tvojich prísnych uší!
Takže dobre! Rozlúčme sa na tomto mieste! Ale rád by som ťa ešte stretol. Tam hore vedie cesta k mojej jaskyni: túto noc tam buď mojím milým hosťom!
Rád by som aj na tvojom tele napravil, že Zarathustra po tebe stúpal: na to myslím. Teraz ma však výkrik úzkosti súrne od teba odvoláva.“
Tak vravel Zarathustra.
Ale keď Zarathustra zahýbal za skalu, zbadal na svojej ceste neďaleko pod sebou človeka, ktorý mykal údmi ako šialenec a nakoniec sa hodil bruchom na zem. „Stoj! povedal Zarathustra k svojmu srdcu, to bude asi ten vyšší človek, ktorý vydával ten zlý výkrik úzkosti, – idem sa pozrieť, či sa tu dá pomôcť.“ Keď však pribehol na miesto, kde ten človek ležal na zemi, našiel tam trasúceho sa starca s vytreštenými očami; a nech sa Zarathustra akokoľvek namáhal, aby ho postavil na nohy, bolo to daromné. Zdalo sa, že nešťastník ani nepozoruje, že je niekto pri ňom; len sa stále s dojemnými posunkami obzeral okolo seba ako niekto, kto je celým svetom opustený a sám. Nakoniec však po dlhom chvení sa, trhaní sebou a zvíjaní sa do klbka začal takto nariekať:
Kto ma zahreje, kto ma má ešte rád?
Podajte teplú ruku!
Podajte srdcu za misku uhlíkov!
Zvalený v hrôze,
Sťa polomŕtvy, ktorému nohy hrejú –
Ach, neznámou zimnicou zmietaný,
Trasúc sa pred ostrými hrotmi ľadových šípov,
Hnaný tebou, myšlienka!
Ty nevýslovná! Zahalená! Strašná!
Hnaný tebou, lovec za mračnami!
Zrazený tvojím bleskom,
Ty uštipačné oko, čo na mňa hľadíš z tmy:
– Tak tu ležím,
Zvíjam sa, krútim, týraný
Všetkými večnými mukami,
Trafený
Tebou, ty najkrutejší lovec,
Ty neznámy – bože!
Zasiahni nižšie,
Zasiahni ešte raz!
Rozbodaj, dolám toto srdce!
Čo značí toto mučenie
S ostro zahrotenými šípmi?
Čo zase vyzeráš,
Lačný po ľudských mukách,
Škodoradostným okom božích bleskov?
Zabíjať nechceš,
Len mučiť, mučiť?
Načo však mučiť – mňa?
Ty škodoradostný neznámy bože? –
Haha! Sem sa prikrádaš?
O takej polnoci
Čo zamýšľaš? Tak vrav!
Tiesniš ma, tlačíš ma –
Hej, zas si mi príliš blízko!
Choď preč! Choď preč!
Čuješ ma dýchať,
Skúmaš tep srdca,
Ty žiarlivec –
Na čo však žiarliš?
Choď preč! Choď preč! Načo ti je rebrík?
Chceš dnu,
Do srdca
Vstúpiť, do mojich najtajnejších
Myšlienok sa votrieť?
Nehanebník! Neznámy – zlodej!
Čo si chceš ukradnúť,
Čo si chceš vypočuť,
Čo si chceš vymučiť,
Ty mučiteľ!
Ty – katanský bože!
Alebo mám hádam ako pes
Váľať sa pred tebou?
Pokorne, nadšením bez seba,
Z lásky mám pred tebou sa vrtieť?
Márne! Tak bodaj ďalej,
Najukrutnejší bodliak! Nie,
Nie som ti pes – len zverina.
Najukrutnejší lovec!
Tvoj najpyšnejší zajatec som,
Ty lupič spoza mračien!
Hovor, hovor konečne,
Čo chceš, ty zákerník, na mne?
Ty zahalený do bleskov! Neznámy! Hovor,
Čo chceš, neznámy bože? – –
Čože? Výkupné?
Koľko chceš výkupného?
Žiadaj veľa – to radí moja hrdosť!
A hovor krátko – to radí moja druhá hrdosť!
Haha!
Mňa – chceš? Mňa?
Mňa – celého?
Haha!
A mučíš ma, ty blázon bláznovský,
Chceš moju hrdosť rozdrviť?
Lásku mi daj – veď kto ma ešte zohreje?
Kto ma ešte má rád? – daj ruky horúce,
Daj srdcu za misku uhlíkov,
Daj mne, najosamelejšiemu,
Ktorého ľad, ach, sedmoraký ľad,
Po nepriateľoch,
Hej, dokonca po nepriateľoch túžiť učí,
Daj, hej, vzdaj,
Ty najkrutejší nepriateľ,
Mne – seba samého! – –
Je preč!
Aj on mi unikol,
Môj posledný jediný druh,
Môj veľký nepriateľ,
Môj neznámy,
Môj katan boh! –
Nie! Vráť sa späť,
Aj so všetkými mukami!
K poslednému zo všetkých osamotených,
Ó, vráť sa späť!
Všetky potoky mojich sĺz
Sa k tebe zbiehajú!
A posledný plamienok môjho srdca –
Pre teba vzplanul!
Ó, vráť sa späť,
Môj neznámy bože! Môj bôľ! Moje posledné – šťastie!
– Tu sa však už Zarathustra nezdržal, vzal svoju palicu a zo všetkých síl mlátil nariekajúceho. „Prestaň, kričal naňho so zúrivým smiechom, prestaň, ty herec! Ty podvodník! Ty klamár klamársky! Teba ja ľahko spoznám!
Tebe ja nohy pekne preženiem, ty odporný kúzelník, dobre ja viem takým, ako si ty – podkúriť!“
– „Dosť, ozval sa starec a vyskočil zo zeme, „už ma nebi, ó, Zarathustra! Veď som to všetko robil len zo žartu!
Také veci patria k môjmu umeniu; chcel som ťa len vyskúšať, keď som ti predvádzal túto ukážku! A, naozaj, dobre si ma prehliadol.
Ale aj ty si mi predviedol – a nie malou ukážkou, seba samého: si veľmi prísny, ty múdry Zarathustra! Prísne biješ svojimi „pravdami“, tvoj obušok si na mne vynucuje – túto pravdu!“
– „Nelichoť,“ odvetil Zarathustra, ešte stále rozrušený a zamračený, ty rodený herec! Si falošný: ako sa ty opovažuješ hovoriť – o pravde!
Ty páv pávov, ty more nadutosti, čo to tu hráš predo mnou, ty odporný kúzelník, na čo som to mal veriť, keď si v tej svojej pretvárke nariekal?“
„Na kajúcnika ducha, odvetil starec, toho – som hral: sám si kedysi dávno vynašiel to slovo – básnika a kúzelníka som hral, ktorý konečne sám proti sebe namieri svojho ducha, premeneného som hral, ktorý od svojho zlého vedomia a svedomia zamrzne.
A len sa priznaj: dlho ti trvalo, ó, Zarathustra, kým si prehliadol moje umenie a moju lož! Veril si môjmu utrpeniu, keď si mi hlavu držal v oboch rukách,
– počul som ťa nariekať „málo ho mali radi, primálo radi!“ Že som ťa až tak oklamal, nad tým jasala vo mne moja zloba.“
„Oklamal si aj šikovnejších ako som ja, povedal Zarathustra tvrdo. Nestriehnem na podvodníkov, musím byť neobozretný: tak to chce môj osud.
Ale ty – musíš klamať: natoľko ťa už poznám! Stále musíš byť dvoj-, troj-, štvor- či až päťznačný! Aj to, k čomu si sa mi teraz priznal, mi dlho nebolo ani dosť pravdivé, ani dosť klamlivé!
Ty hnusný podvodník, ako by si ty mohol inakšie! Aj svoju nemoc by si si vyfarbil, keby si sa svojmu lekárovi ukázal nahý.
Tak si práve predo mnou prikrášľoval svoju lož, keď si vravel: „Robil som to len zo žartu!“ Bola v tom aj vážnosť, lebo naozaj máš niečo z kajúcnika ducha!
Dobre do teba vidím: vieš očarovať všetkých, ale pre seba ti už neostala nijaká lož ani lesť, – sám pre seba si odčarovaný!
Zožal si hnus, ako jedinú svoju pravdu. Ani slovo na tebe nie je pravé, len tvoje ústa: vlastne hnus, ktorý lipne na tvojich ústach.“ – –
– „A kto si ty! rozkričal sa teraz vzdorovitým hlasom starý kúzelník, kto smie tak hovoriť so mnou, s najväčším medzi žijúcimi? a z oka mu šľahol po Zarathustrovi zelený blesk. V zápätí sa však zmenil a smutne dodal:
„Ó, Zarathustra, mám toho dosť a hnusí sa mi moje umenie; nie som veľký, načo sa pretvarovať? Ale veď ty to iste vieš – len som hľadal veľkosť!
Veľkého človeka som chcel hrať a mnohých som prehovoril: ale táto lož bola nad moje sily. Na nej sa lámem.
Ó, Zarathustra, všetko na mne je lož; ale že hyniem na svoju lož – tento môj zánik je pravý!“ –
„Ctí ťa, povedal Zarathustra smutno a hľadiac bokom, „ctí ťa, že si veľkosť hľadal, ale ťa to aj zrádza. Nie si veľký.
Ty hnusný starý kúzelník, na tebe je najlepšie a najpoctivejšie to, a to na tebe aj ctím, že si sa seba nabažil a že si to aj vyslovil slovami: „Nie som veľký“.
V tom ťa ctím ako kajúcnika ducha: čo len na okamih, len túto krátku chvíľku si bol – pravý.
Ale povedz mi, čo hľadáš v mojich lesoch a skalách? A keď si sa mi postavil do cesty, akú to skúšku si chcel so mnou robiť? –
– prečo si pokúšal mňa?“ –
Tak vravel Zarathustra a oči mu iskrili. Starý kúzelník chvíľu mlčal a potom povedal: „Pokúšal som ťa? Ja – len hľadám.
Ó, Zarathustra, hľadám človeka pravého, spravodlivého, jednoduchého, jednoznačného, človeka skrz-naskrz čestného, nádobu múdrosti, svätca poznania, veľkého človeka!
Nechápeš, ó, Zarathustra? Hľadám Zarathustru.“
– A tu nastalo medzi nimi dlhé mlčanie; Zarathustra sa tak hlboko ponoril do seba, že zavrel oči. Potom sa však vrátil k svojmu spoločníkovi, chytil kúzelníkovu ruku a prehovoril spôsobne a úskočne:
„Tak dobre! Tam hore vedie cesta, tam leží Zarathustrova jaskyňa. V nej smieš hľadať, koho chceš nájsť.
A pýtaj si radu od mojich zvierat, od môjho orla a môjho hada: nech ti pomôžu hľadať. Moja jaskyňa je veľká.
No ja sám – ja som dosiaľ nevidel veľkého človeka. Čo je veľké, pre to je oko najjemnejších dnes ešte hrubé. To je ríša spodiny.
Našiel som však už nejedného, čo sa vystatoval a naparoval, a ľudia kričali: „Pozrite sem, aký to veľký človek!“ Čo sú však platné všetky kováčske mechy? Nakoniec z nich vzduch vyfučí.
Posledná pukne žaba, ktorá sa pridlho nadúvala: vyfučí z nej vzduch. Napuchnutému pichnúť do brucha, to by mi bola dobrá zábava! Počujete to, lapaji?
Dnešok patrí spodine: kto tu ešte vie, čo je veľké a čo je malé! Kto by tu s úspechom pátral po veľkosti! Len blázon: bláznom sa také veci daria.
Hľadáš veľkého človeka, čudesný blázon? Kto ťa to učil? Je na to dnes čas? Ó, ty hnusný pokušiteľ, čo ma – skúšaš?“ – –
Tak vravel Zarathustra tešiac sa vo svojom srdci a so smiechom sa pobral svojou cestou.
Zanedlho potom však, čo sa Zarathustra zbavil kúzelníka, opäť uvidel kohosi sedieť pri ceste, ktorou kráčal, a bol to čierny vysoký muž chudej bledej tváre: ten ho veľmi zamrzel. „Beda, povedal k svojmu srdcu, tu sedí zakuklený smútok a pripomína mi to čosi kňazského: čo tí chcú v mojej ríši?
Akože! Sotva som unikol jednému kúzelníkovi: a už mi beží cez cestu druhý černokňažník, –
– nejaký bosorák liečiaci vkladaním rúk, nejaký temný divotvorca z božej milosti, pomazaný ohovárač sveta, kiež by ho čert vzal!
Ale čert nikdy nie je tam, kde by mal byť: vždy príde neskoro, tento prekliaty škriatok s konskou nohou!“ –
Takto klial Zarathustra netrpezlivo vo svojom srdci a hľadal spôsob, ako sa s odvráteným pohľadom prešuchnúť okolo čierneho muža: ale, hľa, stalo sa inakšie. V tej chvíli ho totiž sediaci zbadal; a nie nepodobný tomu, koho postihne nečakané šťastie, vyskočil a blížil sa k Zarathustrovi.
„Nech si ktokoľvek, pútnik,“ povedal, „pomôž zablúdenému, hľadajúcemu, pomôž starcovi, ktorý tu ľahko príde k úrazu.
Tento svet mi je cudzí a vzdialený, a počul som aj divé zvery vyť; avšak ten, čo by mi bol mohol pomôcť, ten už tu nie je.
Hľadal som posledného pobožného človeka, svätca a pustovníka, ktorý sám vo svojom lese ešte nič nepočul o tom, čo dnes vie celý svet.“
„Čo vie dnes celý svet? pýtal sa Zarathustra. Hádam to, že už nežije ten starý boh, na ktorého kedysi veril celý svet?“
„Ako hovoríš,“ odpovedal starý muž smutne. „A ja som tomuto starému bohu slúžil do jeho poslednej hodiny.
Teraz som však mimo služby, bez pána, a predsa nie som voľný, a ani chvíľu už nie som veselý, iba ak pri spomienkach.
Preto som vystúpil do týchto hôr, aby som si konečne raz zasa usporiadal slávnosť, ako sa sluší na starého pápeža a cirkevného otca: lebo vedz, že som posledný pápež! – teda slávnosť pobožných spomienok a bohoslužieb.
Teraz je však mŕtvy aj ten najpobožnejší človek, ten svätec v lese, ktorý ustavične chválil svojho boha spievaním a hundraním.
Jeho samého som už nenašiel, keď som našiel jeho chyžu, – ale boli tam dvaja vlci, zavýjajúci nad jeho smrťou – lebo všetky zvieratá ho mali rady. Ušiel som stade.
Prišiel som teda nadarmo do týchto lesov a hôr? Tu sa moje srdce rozhodlo, že budem hľadať druhého, najpobožnejšieho z tých, čo neveria na boha –, že vyhľadám Zarathustru!“
Tak vravel starec a ostrým pohľadom hľadel na toho, čo stál pred ním; Zarathustra však chytil ruku starého pápeža a dlho si ju s obdivom prezeral.
„Pozrime sa, ctihodný otče, povedal potom, aká krásna a dlhá ruka! To je ruka niekoho, čo stále udeľoval požehnanie. Teraz však pevne drží toho, koho hľadáš, mňa, Zarathustru.
Ja som to, ten bezbožný Zarathustra, ktorý sa pýta: kto je bezbožnejší ako ja, aby som sa potešil jeho návodu?“ –
Tak vravel Zarathustra a svojimi pohľadmi prebodával myšlienky a úmysly starého pápeža. Po chvíli sa tento ozval:
„Kto ho najväčšmi miloval a komu najväčšmi patril, ten ho teraz aj najväčšmi stratil –:
– pozri, som z nás dvoch teraz ja ten bezbožnejší? Kto by sa z toho mohol radovať!“ –
– „Slúžil si mu až do konca, pýtal sa Zarathustra zamyslene a po hlbokom mlčaní, takže vieš, ako zomrel? Je pravda, čo sa hovorí, že ho zaškrtil súcit,
– keď videl, ako na kríži visí človek, a že to nezniesol, že láska k človeku sa mu stala peklom a nakoniec aj smrťou?“ – –
Starý pápež neodpovedal, ale bojazlivo a ubolene sa so smutným výrazom díval bokom.
„Nechaj ho tak, povedal Zarathustra po dlhom premýšľaní, ešte stále hľadiac starému mužovi priamo do oka.
Nechaj ho tak, je po ňom. A hoci ťa to ctí, že o tomto nebožtíkovi hovoríš len dobre, vieš práve tak dobre ako ja, kto to bol; a že kráčal aj čudnými cestami.“
„Povedzme si to medzi tromi očami, prehodil pobavene starý pápež (lebo bol na jedno oko slepý), že v božích veciach som – a smiem byť – osvietenejší než sám Zarathustra.
Moja láska mu slúžila dlhé roky, moja vôľa sledovala poslušne každú jeho vôľu. Dobrý sluha však vie všetko, a aj všeličo, čo jeho pán sám pred sebou skrýva.
Bol to skrytý boh, plný tajnostkárstva. Veď aj k synovi sa dostal len okľukami. Na bráne jeho viery je nápis cudzoložstvo.
Kto ho velebí ako boha lásky, nezmýšľa dosť vznešene o podstate lásky. Nechcel byť tento boh aj sudcom? Milujúci však miluje bez ohľadu na odmenu a odplatu.
Za mladi bol tento boh z Orientu tvrdý a pomstivý a vybudoval peklo na potešenie svojich miláčikov.
Potom však zostarol, zmäkol a stal sa krehkým a súcitným, takže sa podobal skôr na dedka než na otca, ale najväčšmi na starú šmatlavú babku.
A tak tu sedel, zvädnutý, vo svojom kúte za pecou, trápili ho jeho slabé nohy, bol unavený svetom, bez vôle a jedného dňa sa zadusil svojím priveľkým súcitom.“ – –
„Ty starý pápež, prerušil ho na tomto mieste Zarathustra, to všetko si videl na vlastné oči? Isteže to mohlo tak byť: tak, ale súčasne aj inak. Keď umierajú bohovia, umierajú vždy mnohorakou smrťou.
Ale nech je tak! Tak alebo tak, tak a tak – je po ňom! Mojim ušiam a očiam bol proti chuti, nič horšie nechcem povedať o jeho pamiatke.
Mám rád všetko, čo jasne hľadí a čestne vraví. Ale on – veď ty to dobre vieš, ty starý farár, bolo na ňom niečo z teba, niečo farárskeho – bol mnohoznačný.
Bol aj nezreteľný. Ako sa na nás hneval, tento soptiaci zúrivec, keď sme mu zle rozumeli! Ale prečo nehovoril zreteľnejšie?
A ak to bola vina našich uší, prečo nám dal uši, ktoré ho zle počuli? Ak bol kal v našich ušiach, bol tam, no a kto ho tam vložil?
Príliš veľa vecí sa mu nepodarilo, tomuto nedoučenému hrnčiarovi! Že sa však pomstil na svojich hrncoch a výtvoroch za to, že sa mu nepodarili, – to bol hriech proti dobrému vkusu.
Aj v pobožnosti je dobrý vkus: ten nakoniec povedal: preč s takým bohom! Radšej nijakého boha, radšej si robiť osud na vlastnú päsť, radšej byť blázon, radšej sám byť bohom!“
– „Čo to tu počujem, ozval sa starý pápež s nastraženými ušami, „ó, Zarathustra, s takouto nevierou si pobožnejší, ako si sám myslíš! Nejaký boh v tvojom vnútri ťa obrátil na tvoju bezbožnosť.
Nie je to tvoja pobožnosť, ktorá ťa už nenechá veriť na boha? Veď tvoja priveľká čestnosť ťa ešte zavedie kamsi mimo dobra a zla!
Pozri sa len, čo na teba ešte čaká? Máš oči a ruky a ústa, ktoré sú od večnosti predurčené na žehnanie. Nežehná sa len rukou.
V tvojej blízkosti, hoci chceš byť najbezbožnejší, vetrím utajenú vôňu svätosti a blaha pri dlhých žehnaniach: je mi pritom dobre aj biedne.
Dovoľ, aby som bol tvojím hosťom, ó, Zarathustra, jednu jedinú noc! Nikde na zemi mi teraz nebude lepšie ako pri tebe!“ –
„Amen! Nech sa tak stane!“ povedal Zarathustra s veľkým začudovaním, „tam hore vedie cesta, tam leží Zarathustrova jaskyňa.
Rád by som ťa tam sám odprevadil, ctihodný otče, ver mi, lebo mám rád všetkých pobožných ľudí. Teraz ma však od teba rýchlo odvoláva výkrik úzkosti.
V mojej oblasti mi nikto nemá prísť k úrazu; moja jaskyňa je dobrý prístav. A najradšej by som každého smutného postavil na pevnú zem a na pevné nohy.
Kto by ti však sňal z pliec tvoj stesk? Na to som príliš slabý. Veru dlho by sme sa načakali, kým by ti niekto zas prebudil tvojho boha.
Tento starý boh už totiž nežije: ten je teda dôkladne mŕtvy.“ –
Tak vravel Zarathustra.
– A opäť bežali Zarathustrove nohy po horách a lesoch, a jeho oči hľadali a hľadali, ale nikde nebolo vidieť toho, koho chceli vidieť, toho, čo trpel veľkou úzkosťou a od úzkosti kričal. Po celej ceste plesal Zarathustra vo svojom srdci a bol vďačný. „Aké dobré veci, vravel si, mi dal tento deň ako odplatu za to, že sa zle začal! Aké zvláštne rozhovory som mohol viesť!
Ich slová budem teraz dlho žuť ako dobré zrná; môj zub ich musí rozomlieť a rozmelniť na drobno, až potečú do mojej duše ako mlieko!“ –
Ale keď cesta zas zahla za skalu, krajina sa naraz premenila a Zarathustra vstúpil do ríše sm rti. Zo zeme tu vytŕčali čierne a červené útesy: nijaká tráva, nijaký strom, nijaký vtáčí hlas. Bolo to totiž údolie, ktorému sa všetky zvieratá vyhýbali, aj šelmy; len akýsi druh škaredých, hrubých, zelených hadov, keď zostarli, sem prichádzal zomrieť. Preto aj pastieri volali toto údolie: Hadia smrť.
Zarathustra sa však ponoril do čiernych spomienok, lebo sa mu zdalo, že v tomto údolí už raz bol. A veľká ťažoba mu zaľahla na myseľ: takže kráčal pomaly a stále pomalšie, až zastal. Keď však otvoril oči, uvidel niečo, čo sedelo pri ceste a malo tvar človeka, ale sotva vyzeralo ako človek, niečo nevysloviteľné. A naraz prepadla Zarathustru veľká hanba, že sa na niečo také pozeral očami: začervenal sa až po svoje biele vlasy, odvrátil pohľad a zdvihol nohu, že opustí toto zlé miesto. Vtedy sa však mŕtva pustatina ozvala: z pôdy totiž vyvieral klokotavý a bublavý zvuk, ako keď voda za noci klokotá a buble v zapchaných vodovodných rúrach; a nakoniec bol z toho ľudský hlas a ľudská reč: – tá znela takto:
„Zarathustra! Zarathustra! Uhádni moju hádanku! Hovor! Vrav! Čo je pomsta na svedkovi?
Vábim ťa späť, a tu je hladký ľad! Daj pozor, daj pozor, aby si tu tvoja pýcha nedolámala nohy!
Pripadáš si múdry, ty pyšný Zarathustra! Tak teda uhádni hádanku, ty tvrdý lúskač, – hádanku, ktorou som ja! Teda povedz: kto som!“
– Ale keď Zarathustra začul tieto slová, – čo myslíte, že sa prihodilo s jeho dušou? Zachvátil ho súcit; araz padol ako dub, ktorý dlho odolával mnohým drevorubačom, – padol ťažko, náhle, zdesiac aj tých, čo ho chceli zoťať. Ale už vstával zo zeme a jeho tvár stvrdla.
„Spoznávam ťa, povedal kovovým hlasom, si vrah boha! Nechaj ma odísť.
Nezniesol si toho, čo ťa videl, – čo ťa už dávno skrz-naskrz prehliadol, ty najšpatnejší z ľudí! Pomstil si sa na tomto svedkovi!“
Tak vravel Zarathustra a chcel odísť; ale ten nevysloviteľný človek siahol po leme jeho rúcha a začal odznova klokotať a lapať slová. „Ostaň!“ povedal napokon.
– „ostaň! Neobíď ma! Uhádol som, ktorá sekera ťa podťala: Zdar ti, Zarathustra, že opäť stojíš!
Viem dobre, že si uhádol, ako je v srdci tomu, kto ho usmrtil, – vrahovi boha. Ostaň! Sadni si sem ku mne, nebude to nadarmo!
Ku komu som chcel prísť, ak nie k tebe? Ostaň, a sadni si! Ale nedívaj sa na mňa! Tak preukážeš česť – mojej ošklivosti!
Prenasledujú ma: teraz si ty moje posledné útočisko. Nie svojou nenávisťou, nie svojimi drábmi idú po mne: – ó, takému prenasledovaniu by som sa smial, bol by som naň hrdý a tešil by som sa z neho!
Či nebol až dosiaľ všetok úspech na strane tých, čo dobre znášali prenasledovanie? A kto dobre prenasleduje, ľahko sa naučí nasledovať: – veď už je – vzadu! Ale je to ich súcit –
– je to ich súcit, pred ktorým utekám, k tebe sa utiekam. Ó, Zarathustra, ochráň ma, ty moje posledné útočisko, ty jediný, ktorý ma prehliadol:
– ty si uhádol, ako sa cíti ten, ktorý ho usmrtil. Ostaň! A ak chceš odísť, netrpezlivý: nechoď tou cestou, po ktorej som ja prišiel. Tá cesta je zlá.
Hneváš sa na mňa, že tu už dlho koktám a brblem? Že už aj tebe radím? Ale vedz, že som to ja, ten najšpatnejší človek,
– ktorý má aj najväčšie najťažšie nohy. Kade som ja prešiel, tam je cesta zlá. Rozchodím a rozšliapem všetky cesty na hanbu.
Že si ma však mlčky obchádzal; a že si sa začervenal, to som zbadal: podľa toho som ťa spoznal ako Zarathustru.
Každý iný by mi bol hodil svoju almužnu, svoj súcit, slovom alebo pohľadom. Ale na to – nie som dosť žobrák, to si uhádol –
– na to som príliš bohatý, bohatý na veľké, na najstrašidelnejšie a najšpatnejšie veci, na to najnevysloviteľnejšie! Tvoja hanblivosť, ó, Zarathustra, ma ctila!
Len ťažko som vyšiel z tlačenice súcitných – aby som našiel toho jediného, ktorý dnes hlása: „Súcit je dotieravý,“ – teba, ó, Zarathustra!
– a či je to už súcit boha alebo súcit ľudí: súcit sa prieči studu. A nechcieť pomôcť môže byť vznešenejšie ako oná cnosť, čo rada priskakuje na pomoc.
Ale mať súcit, to dnes volajú pravou cnosťou všetci malí ľudia: – nemajú rešpekt pred veľkým nešťastím, pred veľkou ošklivosťou, pred veľkým nezdarom.
Ponad týchto všetkých ja hľadím do diaľky, tak ako pes ponad chrbty vlniacich sa stád oviec. Sú to malí šediví ľudkovia s mäkkou vlnou a mäkkou vôľou.
Ako volavka pohŕdavo a s hlavou naklonenou nazad pozerá ponad plytké rybníky: tak ja hľadím ponad hemženie malých vĺn a vôlí a duší, preč do diaľky.
Príliš dlho sa týmto malým ľuďom dávalo za pravdu: tak sa im dala nakoniec aj moc – a teraz kážu, že „dobré je len to, čo malí ľudia nazvú dobrým“.
A „pravdou“ sa dnes nazýva to, čo povedal kazateľ, ktorý sám vzišiel spomedzi nich, ten čudný svätec a zástanca malých ľudí, ktorý si sám dosvedčil: „Ja som – pravda“.
Tento neskromný človek už dávno zavinil, že malým ľuďom rastie hrebienok, tento človek, ktorý neučil malý blud, keď hlásal „Ja som – pravda“.
Dostal niekedy neskromný človek zdvorilejšiu odpoveď? Lebo ty, ó, Zarathustra, si prešiel okolo neho a povedal si: „Nie! Nie! Trikrát nie!“
Ty si varoval pred jeho omylom, ty si ako prvý varoval pred súcitom – nie všetkých, nie nikoho, lež seba a tých, čo sú tvojho rodu.
Hanbíš sa za hanbu veľkého trpiteľa; a naozaj, keď hovoríš „Zo súcitu vzniká veľké mračno, dajte si pozor, ľudia!“,
– keď učíš, že „Všetci tvoriaci sú tvrdí, a každá veľká láska je vyššia než ich súcit“: ó, Zarathustra, tu sa mi zdá, že sa dobre vyznáš v znameniach počasia!
Ty sám však – varuj sám seba pred vlastným súcitom! Lebo mnoho ľudí je na ceste k tebe, trpiacich, pochybujúcich, zúfajúcich, topiacich sa a mrznúcich.
Varujem ťa aj pred sebou. Uhádol si moju najlepšiu, najhoršiu hádanku, mňa samého a aj môj čin. Poznám sekeru, ktorá ťa položí.
On však – on musel umrieť: videl očami, čo všetko viideli, – videl do hĺbok a priepastí človeka, videl všetku jeho tajenú hanbu a špatnosť.
Jeho súcit nepoznal hanbu: vliezol do mojich najšpinavších kútov. Tento najzvedavejší, príliš dotieravý a príliš súcitný – musel umrieť.
Stále ma videl: takému svedkovi som sa chcel pomstiť – alebo sám už nežiť.
Boh, ktorý videl všetko, a j človeka: tento boh musel umrieť! Človek neznesie, aby taký svedok žil.“
Tak hovoril ten najšpatnejší človek. Zarathustra však vstal a chystal sa odísť: lebo ho oziabalo až do vnútorností.
„Ty nevysloviteľný,“ povedal, „varoval si ma pred svojou cestou. Z vďačnosti za to ti pochválim svoju cestu. Pozri sa, tam hore leží Zarathustrova jaskyňa.
Moja jaskyňa je veľká a hlboká, má mnoho zákutí; tam aj najskrytejší nájde svoj úkryt. Hneď vedľa nej je na sto dúpät pre plaziacu sa, lietajúcu a poskakujúcu zver.
Ty vyobcovaný, ktorý si sa sám vylúčil, nechceš bývať medzi ľuďmi a pri ich súcite? Dobre, rob, ako ja! Tak sa aj odo mňa niečo priučíš; len kto koná, sa učí.
A hovor najprv a skoro s mojimi zvieratami! Najpyšnejšie zviera a najmúdrejšie zviera – tie by nám mohli byť obidvom pravými radcami!“ – –
Tak vravel Zarathustra a išiel svojou cestou, ešte zamyslenejšie a pomalšie ako predtým: lebo si dával veľa otázok a nevedel si ľahko odpovedať.
„Aký úbohý je človek!“ myslel si vo svojom srdci, „aký je špatný, ako chrčí, aký je plný skrytej hanby!
Hovoria mi, že človek miluje sám seba: ach, aká veľká musí byť táto sebaláska! Koľko pohŕdania cíti voči sebe!
Aj tento tu sám seba miloval tak, ako sebou opovrhoval, – je mi veľkým milovníkom a veľkým opovrhovateľom.
Nenašiel som ešte nikoho, kto by bol sebou väčšmi opovrhoval: aj to je výška. Beda, bol hádam on ten vyšší človek, ktorého výkrik som začul?
Milujem veľkých opovrhovateľov. Človek je však niečo, čo musí byť prekonané.“ – –
Keď Zarathustra opustil najšpatnejšieho človeka, mrzol a cítil sa osamelý: veľký chlad a osamelosť mu chodili po mysli a z toho mu ochladli aj údy. Ako však stúpal ďalej a ďalej, hore a dolu, čoskoro aj popri zelených lúkach, no aj cez divé kamenisté pláne, kde kedysi mal asi svoje koryto netrpezlivý potok: naraz mu bolo na tele opäť teplejšie a na zmysloch srdečnejšie.
„Čo sa mi to stalo? pýtal sa sám seba, niečo teplé a živé ma osviežuje a musí to byť v mojej blízkosti.
Cítim sa už menej osamelý; tmolia sa okolo mňa druhovia a bratia, ktorých si neuvedomujem, ale ich teplý dych sa dotýka mojej duše.“
Keď však pátral okolo seba a hľadal tešiteľov vo svojej samote: hľa, boli to kravy, ktoré stáli v skupine na neďalekej výšine; ich blízkosť a pach mu zahriali srdce. Zdalo sa, že kravy oduševnene načúvajú nejakému hovoriacemu a nevšímali si prichádzajúceho. Keď však Zarathustra prišiel celkom blízko, zreteľne počul, že zo stredu kráv hovorí ľudský hlas; a všetky kravy otáčali hlavy smerom k hovoriacemu.
Tu vyskočil Zarathustra tým smerom a pretláčal sa pomedzi kravy, lebo sa zľakol, že sa niekomu niečo stalo, pri čom súcit kráv veľmi nepomôže. Ale v tom sa zmýlil: lebo, hľa, sedel tu na zemi človek a zdalo sa, že zvieratám dohovára, aby sa ho nebáli: vyzeral mierumilovne a ako kazateľ na hore, ktorého očí hlásali samu dobrota. „Čo tu hľadáš?“ zvolal prekvapený Zarathustra.
„Čo tu hľadám? odpovedal opýtaný otázkou: to isté, čo aj ty, ty narušovateľ mieru! Hľadám šťastie na zemi.
Preto by som sa chcel naučiť niečo od týchto kráv. Aby si vedel, už od skorého rána im dohováram a práve mi chceli odpovedať. Prečo ich vyrušuješ?
Ak sa neobrátime a nebudeme ako kravy, nevojdeme do kráľovstva nebeského. Mali by sme sa totiž od nich naučiť jednu vec: prežúvať.
A veru, keby aj človek získal celý svet a to jedno sa nenaučil, totiž prežúvať: čo by mu to bolo platné! Nezbavil by sa svojho stesku,
– svojho veľkého stesku: ten sa však dnes volá hnus. Kto nemá dnes hnusu plné srdce, ústa aj oči? Aj ty! Aj ty! Ale pozri sa na tieto kravy!“ –
Takto hovoril kazateľ na hore a potom obrátil svoj zrak na Zarathustru, – lebo až dosiaľ s láskou pozoroval len kravy: tu sa však naraz úplne zmenil. „Kto je to, s kým hovorím? zvolal zhrozený a vyskočil zo zeme.
Veď toto je človek bez hnusu, toto je sám Zarathustra, víťaz nad veľkým hnusom, toto je oko, toto sú ústa, toto je srdce samého Zarathustru.“
A kým takto vravel, bozkával tomu, ku komu vravel, ruky, z očí sa mu valili slzy, a správal sa úplne ako človek, ktorému nečakane spadne z neba do rúk nejaká cennosť alebo poklad. Kravy sa však na to všetko dívali a čudovali sa.
„Nehovor o mne, ty čudáčisko! Milený! riekol Zarathustra a bránil sa pred jeho nežnosťami, hovor mi najprv o sebe! Nie si ty ten dobrovoľný žobrák, ktorý sa raz zriekol veľkého bohatstva, –
– ktorý sa hanbil za svoje bohatstvo a za boháčov a ušiel k najchudobnejším ľuďom, aby im daroval svoju hojnosť a svoje srdce? Ale oni ho neprijali.“
„Ale oni ma neprijali,“ povedal dobrovoľný žobrák, „veď to vieš. Preto som išiel napokon k zvieratám a k týmto kravám.“
„Tu si poznal,“ prerušil ho Zarathustra, o čo ťažšie je dávať za pravdu ako brať si právo, a že dobre obdarúvať je umenie, ba posledné najľstivejšie majstrovské umenie dobroty.“
„Najmä dnes, odpovedal dobrovoľný žobrák: dnes, keď všetko nízke povstalo a splašilo sa a svojím spôsobom spyšnelo: totiž na spôsob spodiny.
Lebo prišla hodina, a ty to dobre vieš, veľkej zlej dlhej pomalej vzbury spodiny a otrokov: tá vzbura rastie a rastie!
Teraz pohoršuje nízkych ľudí každé dobrodenie a malý dar; veľkí boháči nech sa majú na pozore!
Kto dnes ako bruchaté fľaše púšťa kvapky z veľmi úzkeho hrdla, nech nezabudne: – takým fľašiam dnes radi odrazia hrdlo.
Nenásytná žiadostivosť, žlčovitá závisť, zlostná pomstivosť, spupnosť spodiny: to všetko mi udrelo do tváre. Už nie je pravda, že blahoslavení sú chudobní. Ríša nebeská je dnes u kráv.“
„A prečo nie je u boháčov? pýtal sa pokušiteľsky Zarathustra, zadŕžajúc kravy, ktoré dôverne dýchali na mierumilovného.
„Čo ma pokúšaš? dostal odpoveď. Sám to vieš lepšie ako ja. Veď čo ma hnalo k najchudobnejším, ó Zarathustra? Nebol to hnus z našich veľkých boháčov?
– z trestancov bohatstva, ktorí si s chladnými očami a smilnými myšlienkami vyhrabú svoju výhodu na každom smetisku, z tejto hávede, ktorá páchne do neba,
– z tejto falošne pozlátenej spodiny, ktorej otcovia boli zlodeji, mršinári alebo handrári a ženy mali povoľné, zmyselné a zábudlivé: – veď žiadna z nich nemala ďaleko k pobehlici. –
Čvarga hore, čvarga dole! Čo je dnes ešte „chudobný“ a „bohatý“! Odnaučil som sa vidieť v tom rozdiel – a ušiel som stade, išiel som ďalej a stále ďalej, až som prišiel k týmto kravám.“
Tak vravel mierumilovný človek a pri tom fučal a potil sa: takže kravy sa zasa len čudovali. Zarathustra mu však stále s úsmevom hľadel do tváre, keď sa tak tvrdo vyjadroval, a mlčky pritom krútil hlavou.
„Robíš si násilie, kazateľ na hore, keď používaš také tvrdé slová. Na takú tvrdosť ti nenarástli ani ústa, ani oči.
Ba myslím si, že ani žalúdok: tomu sa prieči toľká zlosť a zášť a prekypovanie. Tvoj žalúdok chce miernejšie veci: nie si mäsiar.
Skôr mi pripadáš ako bylinkár či koreninár. Možno hryzieš zrná. Určite však neholduješ mäsitej strave a máš rád med.“
„Dobre si ma odhadol, odpovedal dobrovoľný žobrák s úľavou v srdci. Mám rád med a žujem zrnká, lebo som vždy hľadal veci, ktoré príjemne chutia a robia čistý dych:
– aj to, čo vyžaduje dlhší čas, celodennú prácu a zamestná ústa pohodlných zaháľačov a povaľačov.
Najďalej to dotiahli, samozrejme, tieto kravy: vynašli si prežúvanie a vylihovanie na slnku. A vyhýbajú sa všetkým ťažkým myšlienkam, ktoré nadúvajú srdce.“
„Nuž dobre, povedal Zarathustra: ale mal by si vidieť aj moje zvieratá, môjho orla a môjho hada, – niet im dnes rovných na zemi.
Pozri, tam vedie cesta k mojej jaskyni: buď túto noc jej hosťom. A hovor s mojimi zvieratami o šťastí zvierat, ––
– kým sa ja domov vrátim. Lebo teraz ma od teba odvoláva výkrik úzkosti. A u mňa nájdeš aj nový med, ľadovo čerstvý plástový med: z toho si zajedz!
Teraz sa však rýchlo rozlúč so svojimi kravami, ty čudáčisko! Milený! Aj keď ti to padne ťažko. Lebo sú to tvoji najvrelší priatelia a učitelia!“ –
„– Okrem jedného, ktorého mám ešte radšej, odpovedal dobrovoľný žobrák. Ty sám si veľmi dobrý, si lepší ako krava, ó, Zarathustra!“
„Prac sa mi preč! ty nenapraviteľný lichotník, skríkol zlostne Zarathustra, „čo ma kazíš toľkou chválou a takým lichotivým medom?“
„Prac sa mi preč!“ skríkol ešte raz a zahnal sa svojou palicou na nežného žobráka: ten však už ozlomkrky utekal preč.
Sotva však dobrovoľný žobrák utiekol a Zarathustra zostal zasa sám, začul za sebou nový hlas, ktorý volal: „Stoj! Zarathustra! Tak počkaj predsa! To som ja, Zarathustra, tvoj tieň! Ale Zarathustra nečakal, lebo ho prepadla namrzenosť nad tým návalom a tlačenicou v jeho horách. „Kam sa podela moja samota? vravel si.
Mám toho už naozaj dosť; tieto hory sa hemžia ľuďmi, moja ríša už nie je z tohto sveta, potrebujem nové hory.
Môj tieň ma volá? Čo tam po mojom tieni! Nech len beží za mnou! Ja mu – ujdem!“
Tak vravel Zarathustra k svojmu srdcu a utekal preč. Ale ten, čo bol za ním, ho sledoval: takže čoskoro utekali jeden za druhým traja, a to vpredu dobrovoľný žobrák, potom Zarathustra a nakoniec jeho tieň. Nebežali takto dlho a Zarathustra sa spamätal zo svojej pochabosti; naraz striasol zo seba všetku mrzutosť a namrzenosť.
„No a čo! povedal, či sa odjakživa nediali u starých pustovníkov a svätcov tie najsmiešnejšie veci?
Poriadne vysoko narástla moja pochabosť v týchto horách! Veď teraz počujem klopať za sebou šesť nôh starých bláznov!
Ale vari sa Zarathustra smie báť nejakého tieňa? A napokon – vidí sa mi, že ten má dlhšie nohy ako ja.“
Tak vravel Zarathustra, smejúc sa očami aj vo svojom vnúti, ostal stáť a rýchlo sa zvrtol – a hľa, skoro by bol pritom zvalil na zem svojho nohsleda a tieň: tak tesne mu už tento bol v pätách a už bol taký slabý. Keď ho totiž očami skúmal, zľakol sa ho ako dákej príšery: taký tenký, počerný, prepadnutý a vyžitý vyzeral tento nohsled.
„Kto si? spýtal sa Zarathustra rázne, a čo tu stváraš? Prečo sa voláš mojím tieňom? Nepáčiš sa mi.“
„Odpusti mi, odvetil tieň, že som to, čo hovoríš; a ak sa ti nepáčim, to je dobre, ó, Zarathustra, za to chválim teba aj tvoj dobrý vkus.
Som pútnik, ktorý sa už čosi nachodil v tvojich pätách: vždy na ceste, ale bez cieľa, aj bez domova: takže naozaj mi málo chýba na večného Žida, až na to, že nie som ani večný, ani Žid.
Čože? Musím byť stále na ceste? Každým vetrom zmietaný, nestály, štvaný? Ó, zem, stala si sa mi príliš guľatou!
Na každom povrchu som už sedel a ako unavený prach som zaspal na zrkadlách a okenných tabuliach: všetko odo mňa len berie, nič mi nič nedáva, chudnem, – skoro sa už podobám tieňu.
Za tebou však, ó, Zarathustra, som lietal a naháňal sa najdlhšie, a ak som sa pred tebou skrýval, bol som ti predsa najlepší tieň: kdekoľvek si sedel, vždy som tam sedel aj ja.
S tebou som pochodil najvzdialenejšie a najchladnejšie kraje, ako prízrak, ktorý dobrovoľne behá po zimných strechách a po snehu.
S tebou som mieril do všetkého zakázaného, najhoršieho a najvzdialenejšieho: a ak je na mne niečo cnosť, tak to, že som nemal strach z nijakého zákazu.
S tebou som búral, čo voľakedy moje srdce ctilo, váľal som medzníky a sochy, behával som za nebezpečnými túžbami, – cez každý zločin som sa vedel preniesť.
S tebou som sa odučil veriť na slová a hodnoty a veľké mená. Keď si čert vyzlečie svoju kožu, nespadne z neho aj meno? To je totiž tiež koža. Sám čert je možno – koža.
„Nič nie je pravda, všetko je dovolené“: tak som si hovoril. Vrhal som sa do najstudenších vôd, hlavou i srdcom. Ach, ako často som tu potom stál nahý a červený ako rak!
Ach, kam sa mi podelo všetko dobré a všetka hanba a všetka viera v dobrých ľudí! Ach, kam sa podela tá klamárska nevinnosť, ktorú som kedysi mal, nevinnosť dobrých ľudí a ich šľachetných klamstiev!
Naozaj, príliš často som sledoval pravdu tesne v pätách: až ma zarazila. Dakedy som si myslel, že klamem, a hľa, práve vtedy som utrafil – pravdu.
Veľmi veľa vecí sa mi vyjasnilo: teraz mi už na nich nezáleží. Nežije už nič, čo by som ľúbil, – ako by som mal ešte seba samého ľúbiť?
„Žiť podľa svojho gusta, alebo vôbec nežiť“: tak to chcem ja, tak to chce aj najsvätejší človek. Ale beda! Akože, mám ja ešte – chuť?
Mám ja ešte – cieľ? Nejaký prístav, kam mieri moja plachta?
Mám dobrý vietor? Ach, len ten, čo vie, kam sa plaví, vie aj, ktorý vietor je dobrý a ktorý je jeho.
Čo mi ešte ostalo? Srdce, unavené a bezočivé; nestála vôľa; trepotavé krídla; zlomená chrbtica.
A toto hľadanie môjho domova: ó, Zarathustra, veď ty to asi vieš, toto hľadanie bolo mojím trestom, a zožiera ma.
„Kde je – môj domov?“ Na to sa pýtam, to hľadám a to som hľadal, no nenašiel som to. Ó, večné všade, ó, večné nikde, ó, večné – nadarmo!“
Tak vravel tieň a Zarathustrova tvár sa pri týchto slovách predlžovala. „Tak ty si môj tieň! povedal potom so smútkom v hlase.
Tvoje nebezpečenstvo nie je malé, slobodný duch a pútnik! Mal si zlý deň: hľaď, aby ti nenastal ešte horší večer!
Pre takých nestálych ľudí, ako si ty, je nakoniec aj väzenie vítané. Videl si už, ako spia dolapení zločinci? Spia spokojne, užívajú si novú istotu.
Daj si pozor, aby sa ťa nakoniec nezmocnila nejaká úzkoprsá viera, nejaký tvrdý, prísny blud! Lebo teraz ťa zvádza a pokúša všetko, čo je úzke a pevné.
Stratil si cieľ: Beda, ako túto stratu s bôľom znesieš? alebo sa cez ňu so žartom prenesieš? Veď tým – si stratil aj cestu!
Ty úbohý tulák, rojko, ty unavený motýľ! Ak chceš nájsť tento večer odpočinok a prístrešie, choď ta hore k mojej jaskyni!
Tamto vedie k nej cesta. Ale teraz ti chcem rýchlo zutekať. Už to na mne leží ako tieň.
Chcem bežať sám, aby sa okolo mňa vyjasnilo. Na to mi treba ešte dlho veselo stáť na nohách. Večer sa však bude u mňa – tancovať!“ – –
Tak vravel Zarathustra.
A Zarathustra bežal a bežal a nenašiel už nikoho a bol sám a nachádzal stále seba samého a tešil sa zo svojej samoty a chlipkal si z nej a myslel na dobré veci, – celé hodiny. V hodinu poludnia však, keď mu slnko stálo práve nad hlavou, našiel sa pri starom krivom a uzlovitom strome, dookola objatom bohatou láskou viniča a sebe samému skrytom: množstvo žltých strapcov hrozna viselo pútnikovi v ústrety. Zachcelo sa mu uhasiť malý smäd a odtrhnúť si jeden strapček; ale keď už ruku vystieral, zachcelo sa mu niečo iné ešte väčšmi, a to ľahnúť si v túto poludňajšiu hodinu pod strom a spať.
Zarathustra tak aj urobil; a sotva ležal na zemi, v tichu a útulnosti pestrej trávy, už zabudol na malý smäd a zaspával. Lebo, ako hovorí Zarathustrovo príslovie: jedno je potrebnejšie ako druhé. Len jeho oči ostávali otvorené: – nemohli sa nasýtiť pohľadu na strom a lásku viniča a vynachváliť si to. Pri zaspávaní však Zarathustra takto vravel k svojmu srdcu:
Ticho! Ticho! Nedospel svet práve k dokonalosti? Čo sa mi to robí?
Ako pôvabný vetrík tancuje nebadaný na vydláždenom mori, ľahunký, ľahký ako pierko, tak – tancuje spánok na mne.
Oko mi nezatvára, dušu mi nechá bdieť. Ľahunký je, naozaj, je ľahký ako pierko.
Prehovára ma, a ani neviem ako?, zvnútra ma potľapkáva líškavou rukou, núti ma. Áno, núti ma, aby sa moja duša vystrela: –
– ako sa mi vystiera a zamdlieva, tá moja čudesná duša! Prišiel jej večer siedmeho dňa práve na poludnie? Putovala už pridlho blažene medzi dobrými a zrelými vecami?
Dlho sa vystiera, dlho, – dlhšie! a leží ticho, tá moja čudesná duša! Okúsila už príliš veľa dobra, tlačí ju tento zlatý žiaľ, špúli ústa.
– Ako loď, ktorá vplávala do svojej najtichšej zátoky: – teraz sa opiera o zem, ustatá dlhou cestou a neistými morami. Nie je zem vernejšia?
Keď si taká loď na zem líha, k zemi sa túli: – tu stačí, aby nejaký pavúk upriadol od zeme k nej svoju niť. Silnejších lán tu netreba.
Ako tá unavená loď v najtichšej zátoke: tak aj ja teraz odpočívam blízko zeme, jej verný, dôverujúc jej a čakajúc, pripútaný k nej najjemnejšími niťami.
Ó, šťastie! Šťastie! Chce sa ti spievať, ó, duša moja? Ležíš si v tráve. Je to však tajná slávnostná hodina, keď nijaký pastier nepíska na svojej píšťale.
Ticho si lež! Horúce poludnie spí na nivách. Nespievaj! Ticho! Svet je dokonalý.
Nespievaj, kuriatko v tráve, ó, duša moja! Ani nešepni! Len sa pozri – a ticho! ako staré poludnie spí, a hýbe ústami: nepije práve kvapku šťastia – bg
– starú hnedú kvapku zlatého šťastia, zlatého vína? Preletelo to ponad neho, jeho šťastie sa smeje. Tak – sa smeje boh! Ticho! –
– „Našťastie, k šťastiu stačí už tak málo!“ Tak som hovoril kedysi a myslel som si, že som múdry. Bolo to však rúhanie sa: až teraz som to poznal. Múdri blázni hovoria lepšie.
Práve to najmenej, to najtichšie, to najľahšie, zašuchotanie jašteričky, dúšok, zašušťanie, jeden oka mih – málo je podstata šťastia! Ticho!
Počúvaj! Čo sa so mnou stalo: Odletel čas? Nepadám? Nespadol som – počúvaj! do studne večnosti?
Čo sa so mnou deje? Ticho! Bodá ma to – beda – do srdca? Do srdca! Ó, pukni, pukni, srdce, po takom šťastí, po takom bodnutí!
Akože? Nestal sa svet práve pred chvíľou dokonalým? Okrúhlym a zrelým? Ó, ten zlatý okrúhly prsteň – kam asi letí? Pobežím za ním! Pst!
Ticho – – (a tu sa Zarathustra natiahol a zacítil, že spí.)
„Hor’ sa, povedal sám k sebe, ty spáč! Ty poludňajší spáč! Dobre a hor’ sa, vy staré nohy! Je čas a viac než čas, ešte vám ostáva hodný kus cesty. –
No teraz ste sa vyspali; ako dlho ste spali? Pol večnosti! Teda dobre a hor’ sa, ty moje staré srdce! Ako dlho smieš – po takom dlhom spánku bdieť?
(Ale tu už znovu zaspával; jeho duša mu vzdorovala a bránila sa mu, no potom si znovu ľahla) – „Nechaj ma predsa na pokoji! Ticho! Nestal sa svet práve pred chvíľou dokonalým? Ó, tá zlatá guľatá lopta!“ –
„Vstávaj, ty malá zlodejka, povedal Zarathustra, ty lenivec! Ako? Ešte stále sa chceš naťahovať, zívať, vzdychať, padať do hlbokých studní?
Kto si? Ó, duša moja!“ (a tu sa zdesil, lebo mu z neba padol na tvár slnečný lúč).
„Ó, nebo nado mnou, vzdychol si a posadil sa, tak ty sa na mňa dívaš? Načúvaš mojej čudnej duši?
Kedy vypiješ túto kvapku rosy, čo spadla na všetky pozemské veci, – kedy vypiješ túto čudesnú dušu –
– kedy, ty studňa večnosti! ty veselá hrozná priepasť poludnia, kedy do seba naspäť vpiješ moju dušu?“
Tak vravel Zarathustra a zdvihol sa zo svojho lôžka pri strome akoby z cudzieho omámenia: a hľa, slnko ešte stále stálo priamo nad jeho hlavou. Z čoho by sa právom dalo súdiť, že Zarathustra vtedy nespal dlho.
Až neskoro popoludní sa vracal Zarathustra po dlhom daromnom hľadaní a túlaní sa do svojej jaskyne. Keď však stál pred ňou, a nebolo to od nej ďalej ako dvadsať krokov, stalo sa niečo, čo teraz najmenej čakal: znovu začul ten veľký výkrik úzkosti. A napodiv! Tentoraz prichádzal ten výkrik z jeho vlastnej jaskyne! Bol to tiahly mnohonásobný zvláštny výkrik, a Zarathustra zreteľne rozoznal, že sa skladal z mnohých hlasov, hoci pri počutí z diaľky znel ako výkrik z jedných jediných úst.
Tu priskočil Zarathustra k svojej jaskyni a hľa, aký výjav ho očakávalo po tejto zvukovej predohre! Sedeli tu pospolu všetci, okolo ktorých cez deň prešiel: kráľ po pravici a kráľ po ľavici, starý kúzelník, pápež, dobrovoľný žobrák, tieň, človek svedomitého ducha, smutný veštec a somár; najšpatnejší človek si dal na hlavu korunu a opásal sa dvoma purpurovými opaskami, – lebo ako všetci špatní ľudia rád sa preobliekal a parádil. A uprostred tejto zarmútenej spoločnosti stál Zarathustrov orol, naježený a nepokojný, lebo mal odpovedať na veľa vecí, na ktoré jeho hrdosť nemala odpoveď; múdry had mu však visel okolo krku.
Zarathustra sa na to všetko díval s veľkým začudovaním; potom však s vľúdnou zvedavosťou preskúmal jednotlivo každého hosťa, čítal v ich dušiach a nanovo sa čudoval. Medzitým zhromaždení povstali zo svojich sedadiel a úctivo čakali, že Zarathustra prehovorí. A tak vravel Zarathustra:
„Vy zúfalci! Čudáci! To som teda počul váš výkrik úzkosti? Teraz už viem, kde treba hľadať toho, ktorého som dnes darmo hľadal: vyššieho človeka.
– v mojej vlastnej jaskyni si on sedí, ten vyšší človek! Ale čo sa čudujem! Či som ho k sebe neprivábil sám obetovaním medu a ľstivým lákaním svojho šťastia?
No vidí sa mi, že ste si navzájom zlou spoločnosťou, lebo si srdcia navzájom obťažujete mrzutosťami, ako tu tak sedíte pospolu, vydávajúc výkriky úzkosti. Najprv musí prísť niekto,
– niekto, kto vás rozosmeje, dobrý veselý komediant, tanečník, šašo a vetroplach, nejaký starý blázon: – čo na to poviete?
Odpustite mi, zúfalci, že pred vami hovorím také malé slová, naozaj, nehodné takých hostí! Neuhádnete však, čo dodáva odvahu môjmu srdcu: –
– ste to vy sami a pohľad na vás, odpustite! Každý sa totiž stane odvážnym, keď sa prizerá zúfajúcemu. Dohovárať zúfalcovi – na to sa každý cíti dosť silný.
Mne samému ste dali túto silu, – dobrý to dar, vznešení hostia! Poctivý dar od hostí! Dobre teda, ale nenahnevajte sa, ak vám aj ja ponúknem teraz zo svojich darov.
Toto je moja ríša a moje panstvo: čo je však moje, má byť dnes večer a túto noc aj vaše. Moje zvieratá vám budú slúžiť: moja jaskyňa nech je vám miestom odpočinku!
V mojom dome a na mojom si nemá nikto zúfať, vo svojom revíre ochránim každého pred jeho divými zvieratami. To je to prvé, čo vám ponúkam: bezpečnosť!
To druhé však je: môj malíček. Ak ten raz budete mať, berte si celú ruku, veru tak, a k tomu moje srdce! Vítam vás tu, vítam vás, milí hostia!“
Tak vravel Zarathustra a smial sa láskavo aj zlobne. Po tomto privítaní sa hostia znovu poklonili a úctivo mlčali; kráľ po pravici mu však odpovedal v ich mene.
„Podľa toho, ó, Zarathustra, ako si nám podal ruku a ako si nás pozdravil, spoznávame ťa ako Zarathustru. Ponížil si sa pred nami; skoro si ublížil našej úctivosti:
– ale kto by sa vedel ponížiť s takou hrdosťou ako ty? Už to nás vzpriamuje a je to polahoda pre naše oči a srdcia.
Aby sme toto čo len videli, radi by sme vystúpili aj na vyššie hory, ako je táto. Ako zvedavci sme totiž prišli, chceli sme vidieť, čo rozjasňuje kalné oči.
A pozri sa, už pominulo všetko naše úzkostlivé volanie. Už sa nám otvorili zmysly aj srdcia a sú uchvátené. Málo chýba: a naša smelosť sa stane ľahkovážnou.
Nič, ó, Zarathustra, nič utešenejšieho nerastie na zemi ako vysoká silná vôľa: tá je jej najkrajšou rastlinou. Z jediného takého stromu má potešenie celá krajina.
K pínii prirovnám toho, čo vyrastie tak ako ty, ó, Zarathustra: tak do diaľky, tak mlčanlivo, tvrdo a samotársky, samé najlepšie drevo, nádherne, –
– kto však napokon siahne silnými zelenými vetvami po svojom panstve, silné otázky kladúc vetrom a víchriciam a všetkému, čo je doma vo výškach,
– kto potom ešte silnejšie odpovie, a bude víťazným veliteľom: ó, kto by nechcel vystupovať na vysoké hory, aby uvidel také rastliny?
Tento tvoj strom, ó, Zarathustra, poteší zarmúteného človeka aj kaliku; pri pohľade na teba sa neistý človek upevní a svoje srdce vylieči.
A veru, dnes sa veľa očí upiera na tvoju horu a na tvoj strom; veľká túžba sa rozmáha a nejeden si kladie otázku: ktože je Zarathustra?
A ak si niekedy niekomu kvapol do ucha svoj med a svoju pieseň: všetci tí ukrytí, pustovníci po jednom i po dvoch, naraz sa pýtajú svojho srdca:
„Žije ešte Zarathustra? Neoplatí sa už žiť, všetko je rovnaké, všetko je daromné: iba – že by sme žili so Zarathustrom!“
„Prečo neprichádza, keď sa tak dávno ohlásil? pýtajú sa mnohí, zhltla ho samota? Alebo máme hádam my prísť k nemu?“
Teraz sa stáva, že aj sama samota spráchnivie a puká ako hrob, ktorý sa otvára a svojich mŕtvych nevládze udržať. Všade je vidieť zmŕtvychvstalých.
Teraz stúpajú a stúpajú vlny okolo tvojej hory, ó, Zarathustra. A nech si akokoľvek vysoko, mnohí musia k tebe hore; tvoj čln už nebude dlho sedieť na suchu.
A ak sme my zúfalci teraz prišli do tvojej jaskyne a už si nezúfame: to je len poznávacie znamenie a predzvesť toho, že lepší ľudia sú na ceste k tebe, –
– lebo aj on sám je k tebe na ceste, posledný zvyšok boha medzi ľuďmi, to je: všetci tí ľudia veľkej túžby, veľkého hnusu, veľkého znechutenia,
– všetci, čo nechcú žiť, iba že by sa naučili znova dúfať – iba že by sa naučili od teba, ó, Zarathustra, dúfať veľkou nádejou!“
Tak hovoril kráľ po pravici a vzal Zarathustru za ruku, aby ju pobozkal; ale Zarathustra zabránil jeho pocte a naľakaný ustúpil dozadu, mlčiac a náhle akoby unikajúc do ďalekých diaľav. Po malej chvíli však bol už opäť pri svojich hosťoch, pozrel sa na nich jasným, skúšajúcim okom a povedal:
„Hostia moji, vy vyšší ľudia, chcem s vami hovoriť po nemecky a zreteľne. Nie na vás som čakal v týchto horách.
(„Po nemecky a zreteľne? Bože, zmiluj sa! poznamenal na stranu kráľ po ľavici, vidno, že nepozná milých Nemcov, tento mudrc od Východu!
Ale on myslí „po nemecky a hrubo“ – dobre aj tak! Dnes to nie je najhorší vkus!“)
„V podstate naozaj by ste mohli byť vyšší ľudia, pokračoval Zarathustra, pre mňa však – nie ste dosť vysokí ani dosť silní.
Pre mňa, to znamená: pre to neúprosné, čo vo mne teraz mlčí, ale nebude mlčať naveky. A hoci ku mne patríte, predsa len nie ste mojou pravou rukou.
Kto totiž sám stojí na chorých krehkých nohách ako vy, ten predovšetkým chce, či už to vie, alebo si to skrýva: aby ho šetrili.
Ja však svoje ruky a nohy nešetrím, nešetrím ani svojich bojovníkov: ako by ste mohli byť súci na moju vojnu?
S vami by som si iste pokazil každé víťazstvo. A nejeden z vás by odpadol, sotva by začul hlasný zvuk mojich bubnov.
Nie ste mi ani dosť pekní a urodzení. Pre svoje náuky potrebujem čisté a hladké zrkadlá; na vašom povrchu sa spotvorí aj môj vlastný obraz.
Vaše plecia tlačí nejedno bremeno, nejedna spomienka; nejeden zlý trpaslík číha vo vašich zákutiach. Aj medzi vami sa nájde skrytá spodina.
A aj ak ste vznešení a urodzeného pôvodu: mnohé je na vás krivé, znetvorené. No niet na svete kováča, čo by mi vás ukul po vôli a narovno.
Len mosty ste: nech vyšší ľudia po vás kráčajú na druhý breh! Značíte stupne: nehnevajte sa teda na toho, čo po vás vystupuje do svojej výšky!
Z vášho semena možno aj mne raz vyrastie pravý syn a dokonalý dedič: no to je zatiaľ ešte v diaľke. Vy sami nie ste tí, komu pripadne moje dedičstvo a moje meno.
Nie na vás čakám tuná v týchto horách, nie s vami budem smieť zostúpiť dolu posledný raz. Prišli ste mi len ako predzvesť, že už sú vyšší ku mne na ceste, –
– nie ľudia veľkej túžby, veľkého hnusu, veľkého znechutenia a to, čo ste nazvali zvyškamiboha.
Nie! Nie! Trikrát nie! Na iných čakám v týchto horách a bez nich sa stadeto nehnem,
– na vyšších ľudí čakám, silnejších, víťaznejších, smelších, vyhranenejších na tele aj na duši: musia prísť smejúce sa levy!
Ó, moji priateľskí hostia, vy čudáci, – nepočuli ste ešte nič o mojich deťoch? A že sú na ceste ku mne?
Vravte mi predsa o mojich záhradách, o mojich blažených ostrovoch, o mojom novom peknom rode, – prečo mi o tom nevravíte?
Tento hosťovský dar si prosím od vašej lásky, – že mi budete rozprávať o mojich deťoch. Pre toto som bohatý, pre toto som schudobnel: čoho som sa ja nevzdal,
– čoho by som sa ja nevzdal, aby som jedno mal: tieto deti, tento živý sad, tieto stromy života mojej vôle a mojej najvyššej nádeje!“
Tak vravel Zarathustra a náhle sa v reči zarazil: lebo ho pochytila jeho túžba, a zavrel oči a ústa od pohnutia svojho srdca. A aj všetci jeho hostia mlčali a ticho stáli a boli zmätení: iba starý veštec dával rukami a posunkami znamenia.
Na tomto mieste totiž veštec prerušil zdravice Zarathustru a jeho hostí: tlačil sa dopredu ako ten, čo nemôže strácať čas, chytil Zarathustru za ruku a kričal: „Ale Zarathustra!
Sám hovoríš, že jedna vec je nutnejšia než druhá: veru tak, jedna vec je teraz mne nevyhnutnejšia než všetky ostatné.
Slovo v pravý čas: nepozval si ma na hostinu? A sú tu mnohí, čo majú za sebou dlhú cestu. Hádam nás nechceš nasýtiť rečami?
Tiež ste mi už všetci príliš veľa vraveli o mrznutí, topení sa, dusení sa a iných telesných útrapách: nikto však nespomenul moje útrapy, totiž zmieranie hladom.“
(Tak vravel veštec; ale sotva začuli tieto slová Zarathustrove zvieratá, zdesené utekali preč. Lebo videli, že všetko, čo cez deň do jaskyne naznášali, nebude dosť, aby sa tým napchal čo len tento veštec.)
„Vrátane umierania smädom,“ pokračoval veštec. „A hoci tu počujem špliechať vodu ako reči múdrosti, totiž tak bohato a neúnavne: ja – chcem víno!
Nie každý je ako Zarathustra rodený pijan vody. Pre unavených a zvädnutých sa voda ani nehodí: nám patrí víno – až to dáva aj náhle vyzdravenie, aj pevné zdravie.“
Pri tejto príležitosti, keď veštec žiadal víno, sa stalo, že raz prišiel k slovu aj kráľ po ľavici, ten mlčanlivý. „O víno, povedal, sme sa postarali my, ja a môj brat, kráľ po pravici: máme dosť vína – koľko somár uniesol. Nechýba teda nič než chlieb.“
„Chlieb? odvetil Zarathustra a zasmial sa. Práve chleba pustovníci nemajú. No človek nežije len zo samého chleba, ale aj z mäsa dobrých jahniat, a tie mám dve:
Tie treba rýchlo zabiť a korenisto, so šalviou, pripraviť: tak to mám rád. A nechýbajú tu ani korienky a plody, dosť dobré aj pre maškrtných labužníkov; sú tu aj orechy a iné hádanky na lúskanie.
Takže za chvíľu pripravíme dobrú hostinu. No kto chce s nami jesť, musí priložiť ruku k dielu, a to aj králi. U Zarathustru totiž môže byť aj kráľ kuchárom.“
Tento návrh hovoril podľa srdca všetkých hostí: len dobrovoľný žobrák sa vzpieral proti mäsu a vínu a koreniam.
„Len mi počujte tohto labužníka Zarathustru! povedal akoby žartom. Chodí sa preto do jaskýň a veľhôr, aby sa strojili také hostiny?
Teraz už, pravda, chápem, čo nám kedysi kázal: „Nech je pochválená malá chudoba!“ A prečo chce odstrániť žobrákov.“
„Zachovaj si dobrú náladu, odpovedal mu Zarathustra, ako ju ja mám. Zostaň si pri svojich zvykoch, ty mudrlant, žuj si svoje zrnká, pi si vodu, chváľ si svoju kuchyňu: keď ti to robí radosť!
Som zákon len pre svojich, nie som zákon pre všetkých. Kto však patrí ku mne, musí mať silné kosti, ľahké nohy, –
– musí byť veselý do vojen a slávností, nie mrzutý, nie rojko, lež pripravený na to najťažšie ako na svoju slávnosť, zdravý a zdatný.
Najlepšie veci patria mojim a mne; ak nám ich nedajú, vezmeme si ich: – najlepšiu potravu, najčistejšie nebo, najsilnejšie myšlienky, najkrajšie ženy!“ –
Tak vravel Zarathustra; kráľ po pravici však odpovedal: „Zvláštne! Počul už niekto také múdre reči z mudrcových úst?
A naozaj, to býva na mudrcovi najzvláštnejšie, že ak je k všetkému ešte aj múdry a nie je nijaký somár.“
Tak vravel kráľ po pravici a čudoval sa; somár však zlomyseľne pridal k jeho reči svoje i-á. A to bol začiatok onej dlhej hostiny, ktorá sa v dejepisných knihách volá „večera“. Nevravelo sa pri nej o ničom inom ako o vyššom človeku.
Keď som po prvý raz prišiel k ľuďom, dopustil som sa pochabosti pustovníkov, tej ich veľkej pochabosti: postavil som sa na trh.
A keď som hovoril k všetkým, nehovoril som k nikomu. Večer mi boli druhmi povrazolezci a mŕtvoly; aj ja sám som bol skoro mŕtvola.
S novým ránom mi však vzišla nová pravda: naučil som sa povedať: „Čo ma do trhu a spodiny a hluku spodiny a dlhých uší spodiny!“
Vy vyšší ľudia, toto sa odo mňa naučte: na trhu nikto neverí na vyšších ľudí. A ak tam chcete rečniť, nuž dobre! Ale spodina žmurká „všetci sme si rovní“.
„Vy vyšší ľudia, tak žmurká spodina, niet nijakých vyšších ľudí, všetci sme si rovní, človek je človek, pred bohom – sme si všetci rovní!“
Pred bohom! – Ale teraz boh umrel. A pred spodinou si nechceme byť rovní. Vyšší ľudia, odíďte z trhu!
Pred bohom! – Ale teraz boh umrel! Vyšší ľudia, ten boh bol vaším najväčším nebezpečenstvom.
Odkedy leží v hrobe, vy ste z mŕtvych vstali. Až teraz príde veľké poludnie, až teraz bude vyšší človek – pánom!
Porozumeli ste tým slovám, ó, bratia moji? Ste zhrození: chytá vám srdcia závrat? Otvára sa pred vami priepasť? Breše tu na vás pekelné psisko?
Nuž dobre! Dobre! Vy vyšší ľudia! Až teraz sa dopracúva k pôrodu hora ľudskej budúcnosti. Boh zomrel: a my teraz chceme – aby žil nadčlovek.
Najstarostlivejší ľudia sa dnes pýtajú: „ako možno človeka zachovať?“ Zarathustra sa však pýta ako jediný a prvý: „Ako možno človeka prekonať?“
Nadčlovek mi leží na srdci, ten mi je prvou a jedinou starosťou, – nie človek, nie blížny, nie najchudobnejší, nie ten, čo najväčšmi trpí, nie najlepší.
Ó, bratia moji, čo môžem milovať na človeku, je to, že je prechodom a zánikom. A aj na vás je veľa takého, čo môžem milovať a čo mi vnuká nádej.
Že ste niečím opovrhovali, vyšší ľudia, to mi dáva nádej. Veľkí opovrhovatelia sú totiž veľkí ctitelia.
Že ste si zúfali, na tom je veľa, čo treba ctiť. Lebo ste sa nenaučili, ako sa vzdávať, nenaučili ste sa malé múdrosti.
Dnes sa totiž stali pánmi malí ľudia: a tí kážu vzdávať sa a odriekať sa, múdrosť a usilovnosť, ohľaduplnosť a celé dlhé a-tak-ďalej tých malých cností.
Čo je ženského rodu, čo zo sluhovstva pochádza a najmä celý ten mišmaš spodiny: to chce byť teraz pánom každého ľudského osudu – ó, hnus! Hnus! Hnus!
A to sa pýta, stále sa pýta a neunaví sa tým: „ako možno zachovať človeka, ako najlepšie, ako najdlhšie, ako najpríjemnejšie?“ A tým – sú pánmi dneška.
Týchto pánov dneška mi prekonajte, ó bratia moji, – týchto malých ľudí: tí sú pre nadčloveka najväčšie nebezpečenstvo!
Prekonajte mi, vyšší ľudia, malé cnosti a malé múdrosti, ohľady zrniek piesku a mravčie svrbenie, biedne pohodlie a „šťastie väčšiny“ – !
A radšej si zúfajte, ako by ste sa poddali. A naozaj, zato vás mám rád, že dnes ešte neviete žiť, vy vyšší ľudia! Tak totiž žijete – najlepšie!
Máte odvahu, ó, bratia moji? Máte smelé srdce? Nie odvahu pred svedkami, ale odvahu pustovníkov a orlov, na ktorú sa už nedíva ani nijaký boh?
Nepovažujem za smelé studené duše, mulice, slepcov a opilcov. Smelé srdce má, kto pozná bázeň, ale ju skrotí, kto priepasť vidí, ale hrdo.
Kto priepasť vidí, ale očami orla, kto sa pazúrmi orla priepasti zmocní: Ten má odvahu. – –
„Človek je zlý“ – tak vraveli na moju potechu všetci najmúdrejší. Ach, len či je to ešte dnes pravda! Lebo zlo je najlepšia sila človeka.
„Človek sa musí stať lepším a horším“ – tak učím ja. To, čo je najhoršie, je potrebné pre najvyššie dobro nadčloveka.
Mohlo byť dobré pre toho kazateľa malých ľudí, že trpel pre hriech človeka a že ho vzal na seba. Ja sa radujem z veľkého hriechu ako zo svojej veľkej útechy. –
Toto však nie je povedané pre dlhé uši. Tiež nepatrí každé slovo do každých úst. To sú jemné vzdialené veci: po tých nemajú siahať ovčie paznechty!
Vyšší ľudia, vy si myslíte, že som tu, aby som napravil, čo ste vy pokazili?
Alebo že by som chcel vám, čo trpíte, pohodlnejšie ustlať? Alebo že vám nestálym, poblúdencom, zmýleným horolezcom ukážem nové ľahšie chodníky?
Nie! Nie! Trikrát nie! Stále viac a stále lepší vášho druhu nech zahynú, – lebo to máte mať v živote stále horšie a tvrdšie. Len takto –
– len takto vyrastie človek do tej výšky, kde ho zasiahne a zlomí blesk: dosť vysoko pre blesk!
Na to, čoho je málo, čo je dlhé a vzdialené, sa pútajú moje zmysly a moja túžba: čo ma po vašej malej, mnohej, krátkej biede!
Ešte mi netrpíte dosť! Lebo trpíte sebou, netrpíte ešte človekom. Klamali by ste, keby ste povedali niečo iné! Nikto z vás netrpí tým, čím som trpel ja. – –
Nestačí mi, aby blesk už viac neškodil. Nechcem ho zvádzať do zeme: má sa naučiť pre mňa – pracovať. –
Moja múdrosť sa už dávno zbiera ako mračno, tíchne a tmavne. To robí každá múdrosť, ktorá má raz splodiť blesk. –
Pre týchto ľudí dneška nechcem byť svetlo, ani sa svetlom nazývať. Týchto ľudí – chcem oslepiť: Blesk mojej múdrosti! Vypáľ im oči!
Nechcite nič nad svoje schopnosti: zlá falošnosť prebýva v tých, čo chcú nad svoje schopnosti.
Najmä, keď chcú veľké veci. Lebo budia nedôveru k veľkým veciam, títo uhladení podvodníci a herci: –
– ktorí sa na koniec stanú falošní aj pred sebou, škuľaví, nabielená červotočina, krytí pláštikom silných slov, na obdiv stavaných cností a ligotavých falošných diel.
Tu si dávajte dobrý pozor, vyšší ľudia! Nič mi dnes nie je cennejšie a zriedkavejšie ako poctivosť.
Nepatrí dnešok spodine? Ale spodina nevie, čo je veľké, čo malé, čo rovné a čo poctivé: spodina je nevinne krivá, spodina stále luhá.
Buďte dnes veľmi nedôverčiví, vy vyšší ľudia, smelého srdca, otvorení! A tajte svoje dôvody! Tento dnešok totiž patrí spodine.
Čomu sa raz spodina naučila veriť bez dôvodov, kto by jej to mohol dôvodmi – vyvrátiť?
A na trhu sa presviedča gestami. Dôvody vnukajú spodine nedôveru.
A ak raz zvíťazila pravda, opýtajte sa s nedôverou: „Ktorý silný omyl za ňu bojoval?“
Dajte si pozor aj na učencov! Tí vás nenávidia: lebo sú neplodní! Majú studené vyschnuté oči a každý vták leží pred nimi ošklbaný.
Hrdia sa tým, že neklamú: ale neschopnosť klamať ešte ďaleko nie je láskou k pravde. Dajte si pozor!
Nemať horúčku ešte ďaleko nie je poznanie. Vychladnutým duchom ja neverím. Kto nevie klamať, ten nevie, čo je pravda.
Ak sa chcete dostať vysoko hore, používajte vlastné nohy! Nedávajte sa hore niesť, nesadajte na cudzie chrbty a hlavy!
Ty vystupuješ na koni? Náhlivo galopuješ hore ku svojmu cieľu? Nuž dobre, priateľu! Ale tvoja chromá noha sedí s tebou na koni!
Keď budeš pri cieli, keď z koňa zoskočíš: práve o svoju výšku, vyšší človek – sa potkneš!
Tvorcovia, vyšší ľudia! Len pre vlastné dieťa možno byť tehotnou.
Nedajte si nič predhovoriť ani nahovoriť! Kto je váš blížny? A ak aj urobíte niečo „pre blížneho“, – predsa preňho netvoríte!
Odnaučte sa mi toto „pre“, tvorcovia: práve vaša cnosť chce, aby ste nič nerobili „pre“, „za“ a „pretože“. Pred takými falošnými slovíčkami si zapchajte ucho.
„Pre blížneho“ je cnosť len malých ľudí: tí hovoria „rovné s rovným“ a „ruka ruku myje“: – nemajú právo ani silu na vašu zištnosť!
Vo vašej zištnosti, tvorcovia, je opatrnosť a prezieravosť tehotných žien! Čo nikto ešte očami nevidel, plod: ten chráni, opatruje a živí celá vaša láska.
Tam, kde je celá vaša láska, pri vašom dieťati, tam je aj všetka vaša cnosť! Vaše dielo, vaša vôľa, to je váš „blížny“: nedajte si nahovoriť falošné hodnoty!
Tvorcovia, vyšší ľudia! Kto je pred pôrodom, je chorý; kto však porodil, je nečistý.
Opýtajte sa žien: nerodí sa preto, lebo to robí radosť. Od bolesti kotkodákajú sliepky aj básnici.
Tvorcovia, je na vás veľa nečistého. To preto, lebo ste sa museli stať matkami.
Nové dieťa: ó, koľko novej špiny prišlo súčasne s ním na svet! Ustúpte na stranu! A kto porodil, nech si umyje dušu dočista!
Nebuďte cnostní nad svoje sily! A nechcite od seba nič nepravdepodobné!
Choďte v šľapajach, ktoré zanechala cnosť vašich otcov! Ako by ste chceli stúpať hore, keby s vami nestúpala vôľa vašich otcov?
Kto však chce byť prvorodencom, nech si dá pozor, aby nebol aj poškrabkom! A kde sú neresti vašich otcov, tam by ste nemali chcieť byť svätcami!
Ak niečí otec držal na ženy a silné víno a diviaky: ako by to vyzeralo, keby syn chcel byť cudný?
Pochabosť by to bola! Takému pripisujem ako veľkú zásluhu, ak je muž jednej, dvoch alebo troch žien.
A keby kláštory zakladal a nad dvere písal: „cesta k svätému,“ – ja by som predsa povedal: načo to! Veď je to nové bláznovstvo!
Založil by si vlastné väzenie a útulok: nech mu slúži! Ale ja na to neverím.
V samote rastie to, čo do nej niekto prinesie: aj vnútorné hoviadko. Preto sa pre mnohých samota vôbec nehodí.
Bolo na zemi dosiaľ niečo špinavšie ako svätci na púštiach? Okolo tých nešarapatil len čert – ale aj brav.
Bojazlivo, zahanbene, nešikovne, ako tigra, ktorému sa nepodaril skok: tak, vyšší ľudia, často som vás videl zakrádať sa na stranu. Vrh sa vám nepodaril.
Ale, ale, hráči v kocky, čo na tom záleží! Nenaučili ste sa hrať a smiať sa, ako sa hrať a smiať musí! Či nesedíme stále pri veľkom stole posmechu a hier?
A ak sa vám niečo veľkého nepodarilo, ste preto sami – nepodarení? A ak ste sami nepodarení, je preto nepodarený – človek? Ak sa však človek nepodaril: aj tak dobre! Hor’ sa!
Čím vyššieho je niečo rodu, tým zriedkavejšie sa to podarí. Vy vyšší ľudia, čo tu ste, nie ste vy všetci – nepodarení?
Zachovajte si dobrú myseľ: či na tom záleží? Čo všeličo je ešte možné! Naučte sa sami sebe sa smiať, ako sa treba smiať!
Aký tiež div, že ste sa nepodarili, alebo podarili len napoly, vy napoly zlomení! Netlačí a nezráža sa vo vás – ľudská budúcnosť?
Čo je pre človeka najvzdialenejšie, najhlbšie, ba vyššie ako hviezdy, jeho úžasná sila: neklokoce to všetko varom vo vašom hrnci?
Aký tiež div, že sa nejeden hrniec rozbije! Naučte sa sami sebe sa smiať, ako sa treba smiať! Vy vyšší ľudia, čo všeličo je ešte možné!
A naozaj, čo všetko sa už podarilo! Aká bohatá je táto zem na malé dokonalé veci, na dobre podarené veci!
Nastavajte okolo seba malé dobré dokonalé veci, vyšší ľudia! Ich zlatá zrelosť hojí srdce. Dokonalosť učí dúfať.
Čo bolo dosiaľ tu na zemi najväčším hriechom? Neboli to slová toho, čo povedal: „Beda tým, čo sa tu smejú!“?
Nenašiel na zemi nijaké dôvody na smiech? To potom len zle hľadal. Aj dieťa tu predsa nájde dôvody.
Ten človek – ten nemiloval dosť: lebo inakšie by si bol zamiloval aj nás, ktorí sa smejeme! On nás však nenávidel a posmieval sa nám, sľubujúc plač a škrípanie zubov.
Treba hneď kliať, kde neľúbime? To – mi pripadá ako zlý vkus. Ale ten bezpodmienečný človek tak konal. Vzišiel zo spodiny.
A ani sám nemiloval dosť: inakšie by sa bol menej hneval, že ho ľudia nemajú radi. Pravá veľká láska nechce lásku: – chce viac.
Vyhýbajte sa všetkým bezpodmienečným! To je úbohý, chorý spôsob, spôsob spodiny: úkosom zazerajú na tento život, uhrančivý pohľad majú pre túto zem.
Vyhýbajte sa všetkým bezpodmienečným! Majú oťažené nohy a dusné srdcia: – nevedia tancovať. Ako by takým mohla byť zem ľahká!
Všetky dobré veci sa k cieľu blížia skrivené. Ako mačky ohýbajú chrbát, pradú si spokojne pred blízkym šťastím – všetky dobré veci sa smejú.
Krok prezrádza, či niekto ide už svojou cestou: pozrite sa na moju chôdzu! Kto sa k svojmu cieľu blíži, tancuje.
A ozaj, sochou som sa nestal, ešte tu nestojím stuhnutý, tupý, kamenný, stĺpu podobný; milujem rýchly beh.
A hoci sú na zemi močiare a veľké žiale: kto ľahké nohy má, ten prebehne aj po blate a tancuje ako na zametenom ľade.
Zdvihnite srdcia, bratia moji, vysoko! a ešte vyššie! A nezabúdajte mi ani na nohy! Aj nohy zdvíhajte, dobrí tanečníci, ba ešte lepšie je: ak stojíte aj na hlave!
Túto korunu toho, čo sa smeje, túto ružencovú korunu: ja sám som si dal túto korunu na hlavu, sám som vyhlásil svoj smiech za svätý. Nenašiel som na to nikoho iného dosť silného.
Zarathustra tanečník, Zarathustra ľahký, čo krídlami máva, na let pripravený, všetkým vtákom kývajúci, pripravený a hotový, blažene ľahkovážny: –
Zarathustra veštiaci pravdu, Zarathustra majúci smiech pre každú pravdu, nie netrpezlivý, nie bezpodmienečný, milenec skokov a úskokov; ja sám som si dal túto korunu na hlavu!
Zdvihnite srdcia, bratia moji, vysoko! a ešte vyššie! A nezabúdajte ani na nohy! Aj svoje nohy zdvíhajte, vy dobrí tanečníci, ba ešte lepšie je: ak už stojíte aj na hlave!
Aj v šťastí sa vyskytne ťažká zverina, sú aj plochonohí od narodenia. Úžasne sa nalopotia, ako slon, čo sa snaží stáť na hlave.
Lepšie však pochabiť sa šťastím než nešťastím, lepšie zle tancovať než chromo chodiť. Len sa odo mňa učte moju múdrosť: aj najhoršia vec má dva dobré ruby, –
– aj najhoršia vec má dobré nohy do tanca: tak sa mi naučte, vyšší ľudia, postaviť sa na svoje pravé nohy.
A odučte sa fňukať nad pľuzgiermi žiaľu a inými smútkami spodiny! Ó, akí smutní mi pripadajú dnes aj komedianti spodiny! Tento dnešok však patrí spodine.
Buďte mi ako vietor, keď sa rúti zo svojich horských jaskýň: chce podľa vlastnej píšťaly tancovať, moria sa chvejú a poskakujú pod jeho krokmi.
Nach je pochválený ten, čo somárom dáva krídla, čo levice dojí, ten dobrý nespútaný duch, ktorý pripadá ako víchor celému dnešku a všetkej spodine, –
– ktorý je nepriateľom bodľačia a kúkoľa, no najmä zvädnutého lístia a buriny: nech je pochválený tento divý dobrý voľný duch búrky, tancujúci po močiaroch a žiaľoch ako po lúkach!
Ten, čo nenávidí prašivých psov spodiny a všetku nepodarenú temnú háveď: buď pochválený tento duch všetkých voľných duchov, smejúci sa víchor, ženúci prach do očí všetkým čiernomyseľným potvorám.
Vy vyšší ľudia, vaše najhoršie zlo je: že sa z vás nikto nenaučil tancovať tak, ako treba tancovať – tancovať aj cez seba samého! Čo na tom, že ste sa nepodarili!
Čo všeličo je ešte možné! Naučte sa predsa smiať sa aj na sebe samých! Zdvihnite svoje srdcia, vy dobrí tanečníci, vysoko! a ešte vyššie! A nezabudnite mi ani na dobrý smiech!
Túto korunu smejúceho sa, túto ružencovú korunu: vám, bratia moji túto korunu hádžem! Smiech som vyhlásil za svätý; vy vyšší ľudia, naučte sa – smiať sa!
Keď Zarathustra prednášal túto reč, stál pri vchode do svojej jaskyne; pri posledných slovách sa vyšmykol svojim hosťom a ušiel na chvíľu na čerstvý vzduch.
„Ó, čisté vône okolo mňa, zvolal, ó, blažené ticho okolo mňa! Ale kde sú moje zvieratá? Sem sa, sem, môj orol a môj had!
Povedzte mi predsa, moje zvieratá: títo vyšší ľudia ako celok – že by tí dobre nevoňali? Ó, čisté vône okolo mňa! Až teraz viem a cítim, ako vás, moje zvieratá, mám rád!“
– A Zarathustra povedal ešte raz: „Milujem vás, moje zvieratá!“ Orol a had sa privinuli k nemu, keď toto vravel, a pozerali naňho. Tak v trojici ticho vdychovali a vychutnávali ten dobrý vzduch. Lebo tu vonku bol vzduch oveľa lepší ako tam dnu pri vyšších ľuďoch.
Sotva však Zarathustra opustil svoju jaskyňu, zdvihol sa starý kúzelník, ľstivo sa poobzeral a povedal: „Odišiel!
A už, vyšší ľudia – aby som vás pošteklil týmto pochvalným a lichotivým menom ako on – už ma prepadáva môj zlý duch klamania a čarovania, môj trudnomyseľný čert,
– ktorý je z hĺbky duše odporcom Zarathustru: odpustite mu to! Teraz chce pred vami čarovať, lebo má práve svoju hodinu; nadarmo zápasím s týmto zlým duchom.
Vám všetkým, nech sa navzájom ako uctíte slovami, či si už hovoríte „slobodní duchovia“, či „pravdiví“ alebo „kajúcnici ducha“, či „odpútaní“ alebo „ľudia veľkej túžby“ –
– vám všetkým, ktorí ako ja trpíte veľkým hnusom, na ktorý starý boh umrel a ešte nijaký nový boh neleží v kolíske a plienkach, – vám všetkým je naklonený môj zlý duch a čertovský kúzelník.
Poznám vás, vyšší ľudia, a poznám aj jeho, – poznám ja tohto netvora, ktorého proti vôli ľúbim, tohto Zarathustru: neraz mi pripadá ako krásna maska svätca,
– ako nová čudesná maškaráda, ktorá sa môjmu zlému duchu, trudnomyseľnému diablovi, zaľúbila: – a často sa mi zdá, že ľúbim Zarathustru pre svojho zlého ducha. –
Ale ten ma už prepadá a núti ma, tento duch trudnosti, tento diabol večerného súmraku: a naozaj, vy vyšší ľudia, chce sa mu –
– len dobre oči otvorte! – chce sa mu nahý sem prísť, či ako muž, či ako žena, to ešte neviem: ale prichádza a núti ma, beda! Nastražte zmysly!
Deň doznieva, všetkému nastáva večer, aj najlepším veciam; tak teraz počujte a viďte, vyšší ľudia, aký je to čert, či ako muž, či ako žena, tento duch večernej trudnosti!“
Tak vravel starý kúzelník, ľstivo sa poobzeral naokolo a siahol po svojej harfe.
Keď bledne vzduchu jas,
Keď na zem padá už
Utešujúca rosa
Nevidená a nečutá: –
Lebo jemnú obuv má
Utešiteľka rosa ako aj všetci milí tešitelia – :
Či spomínaš si, vrelé srdce, či si spomínaš,
Ako ťa kedysi smädilo,
Po nebeských slzách a kvapkách rosy,
Ty spálené a unavené smädné srdce,
Kým na zožltnuté stopy v tráve
Zlobné večerné pohľady slnka
Spomedzi čiernych stromov sa kládli,
Oslepujúco žiarivé škodoradostné pohľady.
Že pravdy ženích? Ty? – tak sa posmievali –
Nie! Iba básnik!
Zviera, ľstivé, lúpežné, plazivé,
Čo musí klamať,
Čo vedome chce a musí klamať:
Túži po koristi,
V pestrom háve,
Sám sebe larva,
Sám sebe korisť –
To že je – pravdy ženích?
Nie! Len blázon! Len básnik!
Tvor, ktorý kvetnato hovorí,
Z bláznovských lariev pokrikuje,
Poskakuje po mostoch klamných slov,
Po pestrých dúhach,
Medzi falošnými nebami
A falošnými zemiami
Sa motá, vznáša, blúdi –
Len blázon! Len básnik!
To že je – pravdy ženích?
Veď nie je tichý, strnulý, hladký, studený,
Na sochu zmenený,
Na boží stĺp,
Nestojí pred chrámom
Čo boží vrátny:
Nie! je to nepriateľ takých pravdy pomníkov,
Skôr doma v každej divočine než pred kostolmi,
Neskrotný ako mačka,
Pripravený skočiť do každého obloka,
Heš, využiť každú náhodu,
Ovoňať každý prales,
Túžobne-chorobne ovoňať,
Aby si v pralesoch
Medzi fľakatými šelmami
Hriešne zdravý a pestrý a krásny striehol
S túžbou sa chvejúcim pyskom,
Aby si blažene posmešný, blažene pekelný, blažene krvilačný,
Lúpežne, plazivo, klamúc striehol: –
Alebo cako orol, čo dlho,
Dlho meravo do priepastí hľadí,
Do svojich priepastí: – –
Ó, ako sa tie tu točia
Dolu a stále nižšie,
Do stále hlbších hlbín! –
A potom
Naraz, rovným ťahom,
Náhlym letom,
Na jahňa padne,
Ta dolu, hltavo hladný,
Jahňaťa zažiadaný,
Nahnevaný na všetky jahňacie duše,
Zlostný na všetko, čo na svet pozerá
Zrakom jahňacím; čo má kučeravú vlnu,
Je sivé a ako jahňatá či ovce povoľné!
Také
Orlie, tigrie
Sú túžby básnika,
Sú tvoje túžby pod tisícimi maskami,
Ty blázon! Ty básnik!
Ktorý si v človeku videl
Tak boha ako ovcu – :
Boha v človeku roztrhať
Práve tak ako ovcu,
A trhajúc sa smiať –
To, to je tvoja slasť!
Tigria a orlia slasť!
Básnikova a bláznova slasť!“ – –
Keď bledne vzduchu jas,
Keď sa už kosák mesiaca
Zelený od závisti
Medzi zorami plazí:
– nepriateľ dňa,
Čo tajne krok za krokom
Z visiacich kobercov ruží odkáša, až padnú,
Do hĺbky noci bledé zapadnú: –
Sám som tak kedysi padol
Zo svojho šialenstva pravdy,
Zo svojich denných túžob,
Dňom unavený, chorý od svetla,
– padol som do večera, a do tieňov:
Jedinou pravdou
Spálený a smädný:
Pamätáš sa, pamätáš ešte, horúce srdce,
Ako ťa vtedy smädilo? –
Že som bol zahnaný
Od všetkej pravdy,
Len blázon!
Len básnik!
Tak spieval kúzelník; a všetci, čo sa tu zišli, uviazli nevdojak ako vtáci v sieti jeho ľstivej a zádumčivej rozkoše. Len človek svedomitého ducha sa nedal nachytať: rýchle odobral kúzelníkovi harfu a rozkričal sa: „Vzduch! Pustite dnu dobrý vzduch! Zavolajte Zarathustru! Robíš túto jaskyňu dusnou a jedovatou, ty zlý starý kúzelník!
Zvádzaš, ty úlisný falošník, k neznámym túžbam a divočinám. A beda, ak takí, ako si ty, narobia toľko hluku okolo pravdy!
Beda všetkým slobodným duchom, ktorí sa nemajú na pozore pred takými kúzelníkmi, ako si ty! Je po ich slobode: lákaš svojím učením naspäť do žalárov, –
– ty starý trudnomyseľný čert, z tvojej žaloby zaznieva vábiaca píšťala; podobáš sa tým, čo chválou cudnosti tajne zvú k rozkošiam!“
Tak vravel svedomitý človek; starý kúzelník sa však obzeral okolo seba, kochal sa svojím víťazstvom a tak prehltol mrzutosť, ktorú mu spôsobil svedomitý. „Buď ticho, povedal skromným hlasom, dobré piesne potrebujú dobré ozveny; po dobrých piesňach sa má dlho mlčať.
Tak to robia všetci vyšší ľudia. Ty si však z mojej piesne zrejme pochopil len málo. V tebe je málo kúzelníckeho ducha.“
„Chváliš ma, odpovedal svedomitý, tak, že ma od seba odlučuješ, a to je dobre! Vy ostatní však, čo to vidím? Sedíte tu všetci s roztúženými očami – :
Vy slobodné duše, kam sa podela vaša sloboda! Skoro sa mi vidí, že sa podobáte na ľudí, čo sa dlho dívali na necudné tancujúce nahé dievčatá: aj vaše duše tancujú!
Vo vás, vyšší ľudia, musí byť viac toho, čo kúzelník menuje svojím zlým čarodejníckym a klamárskym duchom: – asi sme rozliční.
Dlho sme spolu hovorili a uvažovali, než sa Zarathustra vrátil domov do jaskyne, aby som nevedel: my sme rozliční.
Hľadáme aj tu hore rozličné veci, vy a ja. Ja hľadám viac istoty, preto som prišiel k Zarathustrovi. Ten je totiž ešte tá najpevnejšia veža a vôľa –
– dnes, keď sa všetko hýbe, keď sa celá zem trasie. Keď sa však vám pozriem do očí, aké ich máte, skoro by sa mi videlo, že vy hľadáte viac neistoty,
– viac hrôzy, viac nebezpečenstva, viac zemetrasení. Skoro sa mi vidí, no odpustite mojej domýšľavosti, že sa vám zachcelo, vy vyšší ľudia –
– že sa vám zachcelo toho najhoršieho, najnebezpečnejšieho života, ktorý mne pôsobí najväčší strach, to je života divých zvierat, lesov, jaskýň, strmých vrchov a priepastných bludísk.
A najväčšmi sa vám páčia nie vodcovia, vyvádzajúci z nebezpečenstva, ale takí, čo vás zvedú zo všetkých ciest, zvodcovia. Ale aj tak, ak je vaša chuť skutočná, zdá sa mi napriek tomu nemožná.
Strach totiž – to je dedičný a základný pocit človeka; na podklade strachu sa vysvetľuje všeličo, dedičný hriech aj dedičná cnosť. Zo strachu vyrástla aj moja cnosť, ktorá sa volá : veda.
Strach pred divými zvieratami – ten si človek pestoval najdlhšie, vrátane zvieraťa, ktoré sám v sebe skrýva a ktorého sa bojí: – Zarathustra ho volá „vnútorné dobytča“.
Ten dlhý starý strach, ktorý sa nakoniec zjemnil, zduchovnel a zduševnil – dnes, vidí sa mi, volá sa: veda.“ –
Tak vravel svedomitý; ale Zarathustra, ktorý sa práve vrátil do svojej jaskyne a začul aj uhádol poslednú reč, hodil svedomitému hrsť ruží a zasmial sa jeho „pravdám“. „Akože! zvolal, čo som to práve počul? Veru, vidí sa mi, že si blázon, alebo že som ním ja sám: tvoju „pravdu“ obratom ruky postavím na hlavu.
Strach je totiž – naša výnimka. No odvaha, dobrodružstvo a radosť z neistoty a z toho, čoho sme sa dosiaľ neodvážili, – odvaha sa mi vidí byť celou minulosťou ľudského rodu.
Najdivším najodvážnejším zvieratám človek zo závisti ulúpil všetky ich cnosti: až tak sa stal – človekom.
Táto odvaha, ktorá na koniec zjemnela, zduchovnela, zduševnela, táto ľudská odvaha s krídlami orla a múdrosťou hada: tá, vidí sa mi, volá sa dnes – “
„Zarathustra! kričali všetci, čo tu sedeli, akoby z jedných úst, a vypukli pritom do hlasného smiechu; a čosi ako ťažké mračno vystúpilo z nich do výšky. Aj kúzelník sa smial a múdro povedal: „Dobre! A už je preč, ten môj zlý duch!
Či som vás pred ním nevaroval, keď som povedal, že je to podvodník, klamný a klamársky duch?
Najmä vtedy, keď sa ukazuje nahý. Čo však ja môžem za jeho ľsti! Čo som ja stvoril svet aj jeho?
Ale dobre! Pomerme sa a majme dobrú náladu! A hoci Zarathustra zazerá – len sa na neho pozrite! hnevá sa na mňa – :
– kým však príde noc, znovu ma bude mať rád a chváliť, lebo nemôže dlho žiť bez takých bláznovstiev.
Ten – má rád svojich nepriateľov: toto umenie ovláda najlepšie zo všetkých ľudí, ktorých som kedy videl. Ale pomstí sa za to – na svojich priateľoch.
Tak vravel starý kúzelník a vyšší ľudia mu tlieskali: takže Zarathustra chodil pomedzi nich a s hnevom aj s láskou potriasal ruky svojich priateľov, – ako keby si ich mal všetkých udobriť a odprosiť. Keď sa však prišiel k dverám svojej jaskyne, hľa, tu sa mu zasa zachcelo dobrého vonkajšieho vzduchu a jeho zvierat, – a chcel vykĺznuť.
„Neodchádzaj, povedal vtedy pútnik, ktorý sa volal Zarathustrovým tieňom, ostaň pri nás, lebo nás zasa prepadne ten starý zatuchnutý stesk.
Ten starý kúzelník nám práve predviedol niekoľko svojich najhorších kúskov a len sa pozri, tento dobrý zbožný pápež má už slzy v očiach a celkom sa nalodil na more žiaľu.
Králi sa pred nami tvária pokojne: z nás všetkých to dnes vedia najlepšie! Stavím sa však, že keby nebolo svedkov, že by aj oni spustili tú zlú hru –
– tú zlú hru o tiahnucich oblakoch, vlahom zármutku, visiacom nebi, ukradnutom slnku, vyjúcich jesenných vetroch,
– tú zlú hru nášho kvílenia a výkrikov úzkosti: ostaň pri nás, Zarathustra! Je tu veľa skrytej biedy, ktorá chce hovoriť, veľa večerného súmraku, veľa mračien, veľa zatuchnutého vzduchu!
Živil si nás silnou chlapskou stravou a jadrnými úsloviami: nepripusť, aby nás po jedle zasa napadli precitlivení zoženštení duchovia!
Len ty šíriš okolo seba čerstvý a jasný vzduch! Našiel som niekedy na zemi taký dobrý vzduch ako pri tebe v tvojej jaskyni?
Videl som predsa veľa krajov, môj nos sa naučil skúšať mnohoraký vzduch: len pri tebe vychutnávajú moje nozdry svoju najväčšiu slasť!
Iba žeby, – iba žeby, – ó, dovoľ mi starú spomienku! Dovoľ mi starú pieseň k zákuskom, ktorú som raz zložil medzi dcérami púšte: –
– pri nich bol totiž rovnako dobrý orientálny vzduch; tam som bol najďalej od zamračenej vlhkej trudnomyseľnej starej Európy.
Vtedy som mal rád také orientálne dievčatá a aj to iné modré nebo, na ktorom nevisia nijaké mračná ani myšlienky.
Neverili by ste, ako pekne sedeli, keď netancovali, hlboké, ale bez myšlienok, ako malé tajomstvá, hádanky s pestrými stuhami, orechy medzi zákuskami –
pestro a cudzo sedeli, veru, ale bez mračien: hádanky, ktoré sa dajú uhádnuť: na počesť takých dievčat som vtedy vytvori žalm, ktorý sa spieva po jedle.“
Tak vravel pútnik a tieň; a skôr, než mu stihol niekto odpovedať, mal v ruke harfu starého kúzelníka, nohy skrížené a obzeral sa okolo seba voľne a rozvážne: – nozdrami však pomaly a spýtavo vdychoval vzduch, ako keby v nových krajinách skúšal nový cudzí vzduch. Potom začal kvílivým hlasom spievať.
Púšť rastie: beda tomu, čo v sebe skrýva púšť!
– Hej! Slávnostne!
Ozaj slávnostne!
Dôstojný začiatok!
Po africky slávnostne!
Dôstojné pre leva
Alebo morálneho vrešťana –
– ale nič pre vás,
Najmilšie priateľky,
Pri nohách ktorých
Ako Európanovi mi je po prvý raz
Dopriate sedieť pod palmami. Sela.
Naozaj úžasné!
Tu teda sedím,
V blízkosti púšte a zas
Tak ďaleko od púšte,
A dosiaľ ešte vôbec nespustošený:
Zhltla ma totiž
Táto najmenšia oáza –:
– zívajúc práve otvárala
Svoje rozkošné ústočká,
Ktoré zo všetkých najkrajšie voňajú:
Tak som sa prepadol
Dolu a – medzi vás,
Najmilšie priateľky. Sela.
Vďaka, vďaka tej veľrybe,
Ktorá sa takto svojmu hosťovi
O blaho starala! – či rozumiete
Mojej učenej narážke?
Vďaka jej bruchu,
Ak aj ono bolo
Takým rozmilým oázovým miestečkom
Ako toto: o čom však silne pochybujem,
– veď tiež pochádzam z Európy,
Ktorá je pochybovačnejšia než všetky
Starnúce manželky.
Kiež boh to polepší!
Amen!
Tak tu teda sedím
Uprostred tejto najmenšej oázy
Podobný datli,
Hnedý, sladký, zlatý, žiadostivý
Okrúhlych dievčenských ústočiek,
Ale ešte väčšmi dievčích
Ľadovo chladných snehobielych ostrých
Hryzákov: po takých zuboch totiž
Túži srdce všetkých horúcich datlí. Sela.
Tým južným plodom
Podobný, až veľmi podobný,
Ležím tu, obklopený tancom
Malých krídlatých chrobákov
A obliehaný ešte menšími
Pochabými a hriešnymi
Túžbami a nápadmi, –
Obkolesený vami,
Vy nemé, predtúch plné
Dievčatá-mačky,
Dudu a Sulejka,
obsfingovávač, čo do jedného slova
Veľa pocitov chce vtesnať:
(Odpusť mi, bože,
Hriech proti reči!)
– sedím tu vdychujúc najlepší vzduch,
Naozaj rajský vzduch,
Ľahký, ľahunký, zlatučký,
Lepší, než aký mohol
Z mesiaca spadnúť –
či už náhodou,
Alebo z bujarosti?
Ako hovoria starí básnici.
Ale ja pochybovač o tom mám
Pochybnosti, veď tiež pochádzam
Z Európy,
Ktorá je podozrievavejšia než všetky
Starnúce manželky.
Kiež boh to polepší!
Amen!
Tento najkrajší vzduch vdychujúc,
Nozdrami nadutými sťa čaše,
Bez budúcnosti, bez spomienok,
Tak tu sedím,
Ó, roztomilé priateľky,
A na palmu sa dívam,
Čo ako tanečnica
Sa pohybuje, zvŕta, v bokoch kolíše,
– budeš to robiť s ňou, ak sa budeš dlhšie prizerať!
Čo ako tanečnica, ktorá, tak sa mi vidí,
Dlho, pridlho, až nebezpečne dlho,
Stále a stále len na jednej nohe stála?
– a preto zabudla, tak sa mi vidí,
Na druhú nohu?
Ja aspoň nadarmo
Hľadal som stratený pár
Toho dvojčenského klenotu
– teda tú druhú nôžku –
V posvätnej blízkosti
Jej roztomilej, pôvabnej
Vejárovito vlajúcej vyšívanej sukničky.
Ba, ak mi chcete celkom veriť,
Prekrásne priateľky:
Stratila ju!
Je preč!
Naveky preč!
Tá druhá noha!
Ó, aká škoda tej pôvabnej druhej nôžky!
Kde – asi je a opustená smúti
Tá osamelá noha?
Možno ju pochytil strach
Pred zlou žltastou šelmou
So svetlou hrivou – s levom. Alebo je už
Obhryzená a ohlodaná –
Ó, hrôza! Beda! Vraj obhryzená! Sela.
Ó, neplačte mi,
Mäkké srdcia!
Len mi neplačte,
Datľové srdcia! mliečne prsia!
Vrecúška plné
Sladkého drievka!
Neplač už,
Bledá Dudu!
Vzchop sa, Sulejka! Odvahu! Odvahu!
– Alebo by tu bolo
Na mieste niečo, čo prebudí,
Posilní srdce?
Morálne úslovie?
Slávnostný príhovor?
Hej! Hor’ sa, cnosť!
Cnosť dôstojnosti! Cnosť Európanov!
Fúkaj, zasa zafúkaj,
Ty mech cnosti!
Hej!
Ešte raz zarevať,
Morálne zrevať!
Ako morálny lev
Pred dcérami púšte revať!
– Lebo rev cnosti,
Najmilšie dievčatá,
Je viac než všetka
Európska vášeň, európska pahltnosť!
A už tu teda stojím,
Ako Európan,
Inakšie nemôžem, boh mi buď svedkom!
Amen!
Púšť rastie: Beda tomu, čo v sebe skrýva púšť!
Po piesni pútnika a tieňa sa jaskyňa naraz naplnila hurhajom a smiechom: a keďže zhromaždení hostia hovorili všetci naraz a ani osol pri takomto povzbudzovaní neostal ticho, zmocnila sa Zarathustru malá nevôľa a návštevníci mu boli na smiech, hoci sa súčasne tešil z ich dobrej nálady. Videlo sa mu to byť znakom uzdravovania. I vyšmykol sa na čerstvý vzduch a takto vravel k svojim zvieratám:
„Kam sa podela ich úzkosť? pýtal sa a už sa aj sám zotavoval z tej malej mrzutosti, – u mňa, zdá sa mi, sa odnaučili úzkostlivo kričať!
– hoci, žiaľ, ešte sa neodnaučili kričať.“ A Zarathustra si zapchal uši, lebo práve sa podivne miešalo somárovo híkanie do jasavého hurhaja vyšších ľudí.
„Sú veselí, začal znova, ale kto vie? možno na účet hostiteľa; a hoci sa odo mňa naučili smiať sa, nie je to môj smiech, ktorý sa naučili.
Ale čo na tom záleží! Sú to starí ľudia: uzdravujú sa svojím spôsobom, smejú sa svojím spôsobom; moje uši už zniesli aj horšie veci, a nepohoršovali sa.
Tento deň je víťazstvom: už ustupuje, už odlieta duch ťažoby, môj starý úhlavný nepriateľ! Ako dobre končí tento deň, ktorý sa začal tak zle a ťažko!
Chýli sa ku koncu. Prichádza večer: náhli sa sem cez more, ten dobrý jazdec! Ako sa blažene kolíše, vracajúc sa domov, vo svojom purpurovom sedle!
Nebo sa na to jasne pozerá, svet leží hlboko: ó, všetci úžasní ľudia, čo ste ku mne prišli, veď už to stojí za to, žiť u mňa!“
Tak vravel Zarathustra. A opäť zaznel krik a smiech vyšších ľudí z jaskyne: preto začal znova.
„Zaberajú, moja návnada pôsobí, aj od nich uniká ich nepriateľ, duch ťažoby. Už sa začínajú smiať sami sebe: počujem dobre?
Moja chlapská strava pôsobí, aj moje šťavnaté a jadrné úslovia: veď naozaj som ich nekŕmil nadúvajúcou zeleninou! Ale stravou pre bojovníkov, stravou pre dobyvateľov: nové túžby som budil.
Nové nádeje sú v ich ramenách a nohách, ich srdce sa šíri. Nachádzajú nové slová, ich duch bude o chvíľu dýchať svojvôľou.
Taká strava, pravda, nemusí byť vhodná pre deti, ani pre roztúžené staré i mladé ženičky. Ich vnútornosti iné prehovorí; im nie som lekárom ani učiteľom.
Týchto vyšších ľudí opúšťa hnus: To je dobré! to je moje víťazstvo. V mojej ríši sa stávajú istými, všetka hlúpa hanblivosť od nich odchádza, očisťujú sa.
Vylievajú si svoje srdcia, dobré chvíle sa im vracajú, opäť slávia a prežúvajú, – stávajú sa vďačnými.
To považujem za najlepšie znamenie: že sa stávajú vďačnými. Zanedlho si budú vymýšľať slávnosti a svojim starým radostiam stavať pomníky.
Sú to uzdravujúci sa!“ Tak vravel Zarathustra radostne k svojmu srdcu a hľadel do diaľky; jeho zvieratá sa však k nemu vinuli a ctili si jeho šťastie a mlčanie.
Naraz sa však Zarathustrovo ucho zľaklo: jaskyňa totiž, ktorá bola dosiaľ plná hurhaja a smiechu, naraz mŕtvolne stíchla; – jeho nos však vetril príjemne voňajúci dym a kadidlo, akoby od horiacich píniových šišiek.
„Čo sa deje? Čo tí stvárajú? pýtal sa sám seba a zakrádal sa k vchodu, aby sa na svojich hostí mohol nebadane pozrieť. A zázrak nad zázraky! Čo tu musel na svoje vlastné oči vidieť!
„Tí sa všetci zasa stali pobožnými, opäť sa modlia, tí sa bláznia!“ vravel a nesmierne sa čudoval. A naozaj! všetci títo vyšší ľudia, teda tí dvaja králi, pápež mimo služby, zlý kúzelník, dobrovoľný žobrák, pútnik a tieň, starý veštec, svedomitý duchom a najšpatnejší človek: všetci kľačali ako malé deti a veriace staré ženy na kolenách a modlili sa k somárovi. Najšpatnejší človek práve začínal klokotať a supieť, ako keby z neho chcelo vyjsť von niečo nevysloviteľné; a keď sa skutočne dostal až k slovám, hľa, boli to zvláštne pobožné litánie, blahoslaviace zbožňovaného a okiadzaného somára. Tieto litánie potom zneli takto:
Amen! A chvála a česť a múdrosť a vďaka a odmena a sila patrí nášmu bohu na veky vekov!
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
On nesie naše bremeno, podobu sluhu na seba vzal, je trpezlivého srdca a nikdy nepovie Nie; a kto svojho boha miluje, ten ho trestá.
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
Nehovorí: no svetu, ktorý stvoril, stále prisvedčuje; tak si velebí svoj svet. Prefíkanosť ho vedie k tomu, že nehovorí: tak len málokedy je v nepráve.
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
Nepozorovane kráča svetom. Sivá je jeho obľúbená farba, do ktorej halí svoju cnosť. Ak má ducha, tak ho skrýva; každý však verí na jeho dlhé uši.
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
Aká tajomná múdrosť je skrytá v tom, že má dlhé uši, hovorí len Áno a nikdy Nie! Či nestvoril svet na svoj obraz, teda taký hlúpy, ako len možno?
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
Kráčaš rovnými a krivolakými cestami; málo sa staráš o to, čo sa nám ľuďom zdá rovné a krivé. Tvoja ríša je mimo dobra a zla. Tvoja nevinnosť je v tom, že nevieš, čo je nevinnosť.
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
Pozri len, ty nikoho od seba neodháňaš, ani žobrákov, ani kráľov. Maličkých nechávaš prísť k sebe, a keď ťa zlí chlapci pokúšajú, prostoducho povieš i-á.
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
Miluješ oslice a čerstvé figy, nevyhýbaš sa jedlu. Aj bodliak ti šteklí srdce, ak si práve hladný. V tom je múdrosť jedného boha.
– Somár však k tomu zahíkal i-á.
Na tomto mieste litánií sa však Zarathustra už nemohol ovládať, sám zareval i-á ešte hlasnejšie ako somár a skočil medzi svojich zbláznených hostí. „Ale čo to tu, ľudkovia, stvárate? volal, dvíhajúc modliacich sa zo zeme. Beda vám, keby vás videl niekto ihý ako Zarathustra:
Každý by povedal, že vaša nová viera je najhoršie rúhanie sa bohu, a že ste pobláznenejší ako všetky staré babky.
A čo sa teba týka, ty starý pápež, ako sa to znáša s tvojou osobou, že sa tu modlíš k somárovi, ako keby to bol boh?“ –
„Ó, Zarathustra, odpusť mi, odpovedal pápež, ale v božích veciach som osvietenejší ako ty. A tak je to správne.
Radšej sa modliť k bohu v takejto podobe, ako v nijakej! Zamysli sa nad týmto príslovím, môj vznešený priateľ: rýchlo uhádneš, aká v ňom väzí múdrosť.
Ten, kto povedal „Boh je duch“ – ten urobil na zemi dosiaľ ten najväčší krok a skok k neviere: ten výrok sa nedá len tak ľahko napraviť!
Moje staré srdce búši a poskakuje od radosti, že na zemi je ešte niečo, k čomu sa dá modliť. Odpusť to, ó, Zarathustra, starému pobožnému pápežskému srdcu!“
– „A ty, vraví Zarathustra k pútnikovi a tieňu, ty si hovoríš a vydávaš sa za slobodného ducha? A tu vystrájaš toto modlárstvo a farárčenie?
Na môj veru je toto tu ešte horšie ako to, čo si robil pri svojich zlých hnedých dievčatách, ty hnusný nový veriaci!“
„Zlé, veru zlé je to, odvetil pútnik a tieň, máš pravdu: ale čo ja za to môžem! Ten starý boh opäť žije, ó, Zarathustra, hovor si, čo chceš!
Všetkému je na vine najšpatnejší človek: ten ho prebudil. A nech si hovorí, že on ho kedysi zabil: pri bohoch je smrť vždy len predsudok.“
„A ty,“ obrátil sa Zarathustra na ďalšieho, „ty zlý starý kúzelník, čo si to urobil! Kto ešte v našej slobodnej dobe má veriť tebe, keď ty veríš na také božské somárstva?
Bola to hlúposť, čo si robil; ako si sa len mohol dopustiť takej veľkej hlúposti, ty mudrlant!“
„Ó, Zarathustra, odpovedal múdry kúzelník, máš pravdu, bola to hlúposť – ale mi to aj dalo zabrať.“
– A dokonca aj ty, obrátil sa Zarathustra na človeka svedomitého ducha, len uváž a polož si prst na svoj nos! Nedeje sa tu nič proti tvojmu svedomiu? Nie je tvoj duch príliš čistotný na takéto modlenie a na výpary týchto pobožnostkárov?“
„Je na tom niečo, odpovedal človek svedomitého ducha, a priložil si prst na nos, je niečo na tomto divadle, čo môjmu svedomiu dokonca lahodí.
Možno preto, že nesmiem veriť na boha: isté však je, že sa mi boh v tejto podobe vidí ešte najvierohodnejším.
Podľa svedectva najpobožnejších ľudí je vraj boh večný; kto má toľko času, ten si dá na čas. Čo najpomalšie a čo najhlúpejšie: s týmito dvoma vlastnosťami môže to bytosť takého druhu dotiahnuť veľmi ďaleko.
Kto má priveľa ducha, ten sa ľahko zblázni do hlúpostí a bláznovstiev. Premýšľaj aj sám o sebe, ó, Zarathustra!
Veď aj ty sám – veru! by si sa z nadbytku a múdrosti mohol stať somárom.
Nechodí dokonalý mudrc veľmi rád po najkrivolakejších cestách? Pohľad na skutočnosť to dokazuje, ó, Zarathustra – pohľad na teba!“
„A nakoniec ty sám, povedal Zarathustra a obrátil sa na najšpatnejšieho človeka, ktorý ešte stále ležal na zemi s rukou dvíhajúcou sa k somárovi (dával mu totiž napiť sa vína). Povedz, nevysloviteľný, čo si tu ty robil!
Zdáš sa mi byť premenený, oko ti planie, plášť vznešenosti zakrýva tvoju ošklivosť: čo si to porobil?
Žeby to bola pravda, čo hovoria daktorí, že si ho zobudil? A to načo? Nebol odôvodnene zabitý a odbytý?
Sám mi pripadáš prebudený: čo si to porobil? Prečo si sa ty vrátil? Prečo si sa ty na vieru obrátil? Hovor, ty nevysloviteľný!“
„Ó, Zarathustra, odpovedal najšpatnejší človek, ty si ale huncút!
Či ten ešte žije, či opäť žije, alebo je dôkladne mŕtvy – kto z nás dvoch to vie lepšie? Pýtam sa ťa.
Jedno však viem – a od teba samého som sa to raz naučil, ó, Zarathustra: kto chce dôkladne zabiť, ten sa smeje.
„Nie hnevom, ale smiechom sa zabíja“ – tak si kedysi vravel. Ó, Zarathustra, ty tajomný, ty bez hnevu ničiaci, ty nebezpečný svätec – ty si ale huncút!“
Tu sa však stalo, že Zarathustra, zarazený toľkými šibalskými odpoveďami, vkročil naspäť do dverí svojej jaskyne a obrátený na hostí zakričal silným hlasom:
„Ó, vy huncútski blázni, vy komedianti! Čo sa predo mnou pretvarujete a skrývate!
Ako sa len každému z vás trepotalo srdce rozkošou a zlobou, že ste raz konečne opäť mohli byť ako detičky, totiž pobožní, –
– že ste sa konečne zasa raz chovali ako detičky, totiž, že ste sa modlili, ruky spínali a „pane bože!“ volali!
Ale teraz mi opustite túto detskú izbu, moju vlastnú jaskyňu, kde sa dnes udomácnili všelijaké detinskosti. Tam vonku si schlaďte svoju horúcu detskú samopaš a vyvádzanie srdca!
Samozrejme: ak nebudete ako maličkí, nevojdete do toho nebeského kráľovstva (a Zarathustra ukázal rukou hore).
Ale veď my ani nechceme do kráľovstva nebeského: stali sme sa mužmi – tak chceme kráľovstvo pozemské.
A ešte raz sa dal Zarathustra do reči. „Ó, moji noví priatelia, vravel, vy úžasní, vy vyšší ľudia, ako sa mi vy teraz páčite –
– odkedy ste opäť veselí! Naozaj, všetci ste rozkvitli: myslím, že také kvety, ako ste vy, potrebujú nové sviatky.
– nejaký malý statočný nezmysel, nejakú bohoslužbu a sviatok somárov, nejakého starého veselého zarathustrovského blázna, šumiaci vietor, ktorý vám duše prefúka a rozjasní.
Nezabudnite na túto noc a tento sviatok somárov, vyšší ľudia! Čo ste objavili u mňa, to považujem za dobré znamenie pravdy – čosi také vynájdu len uzdravujúci sa!
A ak ešte raz budete sláviť takýto sviatok somárov, robte to kvôli sebe, ale aj kvôli mne! A na moju pamiatku!
Ktory “genius” to prekladal???
To nie je geniálna otázka, pretože je to hneď na začiatku uvedené. Stačí pozorne čítať, a nečudovať sa.
Dobrý deň, volám sa Mavis Marian Agure z USA. Chcem svetu povedať o veľkom a mocnom zosielateľovi kúziel menom Dr. UDAMA ADA. Môj manžel ma podvádzal a už sa nezaväzoval ku mne a našim deťom, keď som sa ho opýtala, v čom je problém, povedal mi, že sa do mňa nemiloval a chcel sa rozviesť, bola som taká zlomená, že som plakala veľa dní a nocí ale odišiel z domu bez toho, aby povedal, kam ide. Hľadal som niečo online, keď som uvidel článok o tom, ako skvelý a mocný Dr. UDAMA pomohol toľkým v podobnej situácii ako ja, jeho e-mailová adresa tam bola, tak som mu poslal e-mail, v ktorom som mu povedal o svojom probléme, povedal mi, že vráti sa ku mne do 24 hodín, ak urobím všetko, o čo ma žiada, čo som urobil, ako ma požiadal, v deň hniezdenia sa môj manžel na moje najväčšie prekvapenie vrátil domov a plakal a prosil ma, aby som odpustila a prijala môže vám tiež pomôcť kontaktovať ho ešte dnes; E-mail (udamaada@yahoo.com) Zavolajte / WhatsApp +18185329812