Manuel Vázquez Montalbán

(Poznámka prekladateľa v septembri 2008: Pôvodne sme prekladali oficiálne označenie revolucionára Marcosa za „subcomandante“ ako „zástupca veliteľa“. Hodnosť subkomandanta však v žiadnej armáde neexistuje a teda sa nedá prekladať podľa zmyslu ako „zástupca veliteľa“. Treba prekladať doslovne vymyslenou hodnosťou „podveliteľa“, resp. ostať pri „subkomandantovi“. V celom texte teda tento preklad meníme.)

Úvod redakcie Le Monde diplomatique: “Po viac ako dvoch rokoch dobrovoľného mlčania sa podveliteľ Marcos nedávno znovu objavil na scéne v južnom Mexiku, kde od r. 1994 vedie gerilu nového typu na čele Indiánov kmeňa Chiapas a Zapatovskej armády národného oslobodenia (ZANO). Hoci sa nachádza v obkľúčení štátnou armádou a mierové vyjednávania medzi zapatistami a vládnou mocou sú na mŕtvom bode, Marcosov hlas povzbudzuje v celom Mexiku mobilizáciu civilnej spoločnosti a sociálne boje; nie bez úspechu, ako o tom svedčí nedávna revolta mexických študentov. V tejto súvislosti súhlasil Marcos so stretnutím so španielskym esejistom a spisovateľom M.V. Montalbánom a diskutoval s ním o svojej vylepšenej politickej analýze diania v Mexiku a vo svete.

Podveliteľ Marcos žije v obkľúčení v kraji Chiapas, odkiaľ útočí na mexický politický systém. Nič nie je tak, ako bolo pred 1. januárom 1994, pred príchodom zapatistov, ktorí nastavili Mexiku zrkadlo, aby sa v ňom videlo také, aké je v skutočnosti a akým ho chce mať neoliberalizmus. Marcos hlása, že popri politických stranách a robotníckych odborových združeniach sa stali novými sociálnymi činiteľmi civilná spoločnosť a sociálne hnutie, pretože sú nositeľmi účinnejších možností zmeny súčasného stavu. Vychádza z konštatovania, že aktuálny politický systém zastiera triedne identity, čo na druhej strane umožňuje rozvoj občana, civilnej spoločnosti a sociálneho hnutia. Rozvoj už nie je výlučnosťou predurčeného politického smeru. Už neplatí ako kedysi, podľa leninistov a trockistov, že robotnícke hnutie je skoro prirodzene „majetkom“ Komunistickej strany. Popri politických stranách a odborových združeniach predstavujú podľa Marcosa civilná spoločnosť a sociálne hnutie najmocnejších účastníkov súčasných zmien – ak, pravdaže, ostanú verné myšlienkovým hodnotám ľavice -, pretože sú zbavené dogmatizmu a môžu mobilizovať vo svoj prospech sily presvedčenia a rozumu.”

Odpovede podveliteľa Marcosa na otázky M. V. Montalbána:

M. V. Montalbán: „Mám dojem, že tak ako veril Jean-Jacques Rousseau na „dobrého divocha“, vy veríte na „dobrú“ civilnú spoločnosť, na „dobré“ sociálne hnutie. V civilnej spoločnosti však nájdete všetko, a bez pochýb aj hodne reakcionárov, konzervatívcov, odporcov zmien a neznášanlivcov. Ako sa do toho chcete pustiť, ak máte mobilizovať tú dobrú civilnú spoločnosť a nie tú zlú?“

Podveliteaľ Marcos: Problém nie je v tom, že v spoločnosti sa vyskytujú dve tendencie. Problém je v tom, že v nej nie je dosť demokracie, slobody a spravodlivosti, aby sa mohli prejaviť rozumné túžby občanov, aby sa mohli predložiť celej sociálnej spoločnosti a aby nejakým spôsobom dostali politický rozmer. Ak, napríklad, ekonomická moc predpokladá, že je v jej záujme, aby sa prejavili tendencie fašistického charakteru – iste sa aj také v spoločnosti vyskytujú -, nebude váhať pomôcť im prejaviť sa, a ak bude treba, vybuduje pre to aj potrebný aparát. Urobí všetko, aby im nijaká iná myšlienka nerobila konkurenciu.

Nebojíme sa fašistických názorov, ktoré sa môžu v spoločnosti vyskytovať. Hovoríme: ak je tu možnosť vhodne využívať masmédiá a tak sa dostať do priameho kontaktu s ľuďmi, sme presvedčení, že nakoniec zvíťazia najhumánnejšie, najrozumnejšie, najspravodlivejšie, najslobodnejšie a najdemokratickejšie myšlienky. Prijímame tú výzvu. Neprichádza do úvahy zakazovať myšlienky, ktoré nie sú naše; na politickej aréne sa musia pripustiť všetky myšlienky, aj tie nám najnepriateľskejšie – nech sa ľudia sami rozhodnú. Nesmie rozhodovať sila, ale rozum.

M. V. Montalbán: „Nepodceňujete možnosti represálií zo strany mexickej vlády?“

Podveliteaľ Marcos: Je to vskutku vláda, v strede ktorej sa nachádza mocná skupina, kontrolujúca skutočnú moc; okolo nej je sektor, ktorý s ňou paktuje, lebo za to dostáva bezprostredné zisky; opiera sa o ďalší kruh, zložený zo sietí klientov na všetkých stupňoch spoločnosti, ťažiacich zisk z prostej blízkosti alebo aj podpory vlády. Celá táto stavba sa má na pozore pred každým sociálnym hnutím. Každý v ňom vidí mechanizmy, cieliace na jeho zničenie. Keď pocíti strach vláda, neváha biť obuškom svojej propagandistickej mašinérie – masmédiá a kultúrne aparáty – a neraz siaha aj k priamej represii.

M. V. Montalbán: „Dokedy to budú môcť robiť? Dokedy budú môcť tvrdiť, že mexickú strednú triedu ohrozujú domorodci, a nie veľká transnacionálna moc?“

Podveliteaľ Marcos: Už nie dlho. Aj keď je televízia pod silnou kontrolou, nemôžu masmédiá tajiť a prekrucovať všetko a robiť to do nekonečna. Klamstvá končia tým, že sa opotrebujú. Už nám nemôžu predávať fantómy studenej vojny. Už nemôžu tvrdiť, že je to vždy zlato z Moskvy, čo financuje destabilizáciu. Lebo dnes je každému jasné, že ani finančná a politická stabilita nijakého štátu nie je závislá od jeho vlády. Neovplyvní ju ani naše partizánske hnutie v Chiapas. Vie sa dobre, že všetko podmieňujú finančné trhy, ktoré nie sú pod kontrolou vlád. Veru, nepriateľom sú nám finančné trhy. A mexická vláda vie dobre, že nemá na svojej strane podporu svojho národa, aby potlačila zapatistické hnutie. Napriek ohromnej propagandistickej mašinérii sa jej nedarí presvedčiť ľudí, že my sme ich nepriatelia. Ľudia dobre pochopili, že nepriateľ je inde.

M. V. Montalbán: „Vaše politické predstavy o civilnej spoločnosti a jej úlohe v sociálnom hnutí sú veľmi originálne. Ba dokonca prekvapujúce, pretože aj neoliberalizmus vyzdvihuje význam civilnej spoločnosti; robí to, aby účinnejšie oslabil rolu štátu. Keď na Kube niekto spomenie civilnú spoločnosť, Fidel Castro ťahá z puzdra revolver. Podľa jeho názoru je civilná spoločnosť presne to, čo navrhuje americký imperializmus ako náhradu za jednotnú stranu. Práve preto je však vaša interpretácia civilnej spoločnosti taká zaujímavá. Ale je riskantná. Až pokiaľ sa môže civilná spoločnosť mobilizovať sama? Nepotrebuje …hľadám výraz …“

Podveliteaľ Marcos: Avantgardu?

M. V. Montalbán: „Hľadal som ešte napádanejší výraz ako avantgarda. Napríklad: vonkajšie povedomie, kritická diskusia. Diskusia, ktorú mnohí označujú za príliš pesimistickú, ktorá stále opakuje to isté: „To sa nedá; tak sa to nedá; to neslobodno pripustiť, atď.“ Neoliberalizmus sa za každú cenu snaží diskvalifikovať takúto kritickú diskusiu, diskreditovať ju, lebo takáto diskusia sa stavia proti nevyhnutnému napredovaniu globalizácie. Aké by však mohlo byť to vonkajšie povedomie a s ním súvisiaca kritická diskusia, ktorá by v súčasnej situácii vedela mobilizovať najaktívnejšiu časť civilnej spoločnosti? Ide tu o ostatky tradičnej ľavice? O zvyšky bojovných sociálnych hnutí? O zvyšky nostalgických aktivistov mája 1968?“

Podveliteaľ Marcos: Myslíme si, že spôsob, ako vidí veci ľavica – ale aj pravica a aj stred (ak ešte nejaký existuje) – teda tradičná politická analýza súčasnej situácie tak, ako ju robia profesionálni politici, je v kríze, a to v hlbokej kríze, lebo veľa vecí sa zmenilo. Jej predmet, teda občan, už nie je taký, aký bol kedysi. Už nie je taký, ako si ho politici predstavujú, keď ho oslovujú. No politické uvažovanie tradičnej ľavice nie je pripravené pochopiť historický význam zmenenej súčasnosti. Technologické, ekonomické a sociologické premeny obracajú všetko na ruby. Nijaký ľavičiar dnes u nás nevie povedať, čo sa stane, čo treba robiť alebo ako treba reagovať; ani pravica to nevie. Konštatujeme, že profesionálna trieda politikov sa priďaleko vzdialila od svojho prvoradého diskusného partnera, ktorým je celá spoločnosť. Dôsledkom je, že tu máme teraz dve reality: falošnú realitu predstáv politikov a skutočnú realitu stavu spoločnosti Ak sa však nepodarí dať ich odznova dokopy, bude história vyžadovať skladanie účtov. A je tu riziko, že sa to stane brutálnym spôsobom. Platí to pre všetky štáty. Preto hovoríme: Je nevyhnutne potrebné zostrojiť lavičky a vyrobiť putá, ktoré zblížia ľud a politikov do úzkeho vzťahu; ktoré privedú politikov k tomu, aby opäť chodili po zemi. Ľudia sa prihovárajú politickým stranám: „Dívajte sa na nás. Sme predsa tu. Veď existujeme.“ No ak strany a ich politicky zodpovední vedúci ostanú slepí voči tomu, čo sa deje, ak nepochopia a nenapravia sa, zaniknú. Sme toho názoru, že neoliberalizmus chce práve to: aby zanikli politické strany, aby sa zo scény stratili vodcovia, aby sa zlikvidovala politika.

Na druhej strane je aj spoločnosť jedným z obetných zvierat liberalizmu: hrozí jej maximálne riziko, keďže ide o jej prežitie. A nemôže prežiť na podklade kritérií homogénnosti, ako si mysleli tí, čo hlásali sterilizujúce egalitárstvo vo všetkých smeroch. Predstava spoločnosti, skladajúcej sa zo samých robotníkov v tých istých oblekoch je desivá. To je predsa obrátený obraz spoločnosti, pozostávajúcej zo samých rodín typu American way of life. Bez prestania opakujeme: to je absurdné, to je nemožné; rozdiely existujú; sú to naše rozdiely. No tieto rozdiely sa nikde neorganizujú a nevyžadujú obrad uznávania. A nikdy pri tom nejde o roztrieštenie národa na márne kúsky; ale na toľko národov a toľko konfliktov, koľko je v meste štvrtí alebo vo štvrti rodín.

V tak nerovnorodých spoločnostiach ako sú latinskoamerické sa dá očakávať skorý príchod momentu, keď už nebude možné pripustiť ďalší rast nerovnosti. Sú však aj spoločnosti, kde nerovnosť nebije do očí, lebo aj chudobní môžu pri výpredaji kupovať u Marksa & Spencera alebo v Galériách Lafayette (pomerne drahé supermarkety), prípadne všetci majú ilúziu, že by si mohli kupovať šaty – ako ich šéfovia – aj u Ermenegilda Zegnu. V Západnej Európe a v Spojených štátoch pretrváva akési sociálne nadšenie: ľudia sú presvedčení, že osobný úspech je možný; ešte veria na európsky alebo americký sen. V latinskej Amerike to neexistuje. Protest más je možný, vidí sa mi však, že možnosti represie zo strany vládnuceho systému sú throzivé.

M. V. Montalbán: „Ak vládnuci sektor dostane strach, bude zúriť. Rozmliaždi protestujúcich.“

Podveliteaľ Marcos: Aj my si to myslíme. Ale konštatujeme, že ich moc sa začína drobiť. A zisťujú, že najslabšie sektory – a čo je slabšie ako domorodec, ktorý neovláda ani reč, ani nevie diskutovať a nemá nijaký hmotný prameň, nijaký zdroj príjmov ? – najnovšie sa odvažujú vyzvať ich, čelia im. Načo im je potom celá ich impozantná represívna mašinéria? Nemajú koho rozmliaždiť. Možno by mohli poraziť dobre vystrojenú a dobre vyzbrojenú gerilu. Ale nič nezmôžu proti zle vyzbrojeným domorodcom. Veru tak. Naša gerila je zle vyzbrojená, zle vycvičená, zle živená, a predsa zaznamenáva úspechy, aj keď to znie paradoxne.

M. V. Montalbán: „Je jasné, že vznik vašej gerily bol pre držiteľov moci veľkým prekvapením. Príchod vášho hnutia je v pravom zmysle slova odzbrojujúci. Nemôžu vás napadnúť frontálne, lebo už vaša samotná existencia im pripomína tvrdú skutočnosť, zrejmú a ťažko obviňujúcu. Vedia, že hľadáte riešenie problémov, a nie moc a vládu. V takom prostredí, ako je latinsko-americké, je rola guruho, majstra reči a držiteľa kódu správania sa, veľmi dôležitá. V Európe to už tak nie je. Po smrti Jean-Paul Sartra nikto nezdedil túto úlohu hlavného guru. A keby neokapitalizmus v Európe definitívne zvíťazil, možno by sa stal ultraliberálnym dedičom Sartra šéf Európskej centrálnej banky, pretože je to on, čo v Európe diktuje správanie a normy. A vo vašich príhovoroch, Marcos, keď hovoríte o „národných literárnych kultúrach“, cítim pretrvávanie cenenia úlohy intelektuálneho učiteľa. Ako vlastne analyzujete postoj a vývoj intelektuálov vzhľadom na vaše hnutie?“

Podveliteaľ Marcos: Staviate problém vzťahov medzi intelektuálmi a mocou. Pokiaľ ide o mexických intelektuálov, veľký počet z nich, a to sú mandaríni považujúci sa za medzinárodnú elitu blízku Octaviovi Pazovi, pod pláštikom neutrality a objektivity skončili tak, že sú bližšie k vláde ako ktokoľvek iný. Títo intelektuáli, ktorí konštatovali zrútenie sa socialistického tábora a koniec toho, čo sme nazvali treťou svetovou vojnou (1), prišli k záveru, že o pravdivosti tradičných ľavicových teórií treba vážne zapochybovať. Týmto adresujeme našu výzvu. Povedali sme im: „Je tu nová skutočnosť; pokúsme sa spolu pochopiť, čo sa to deje; lebo naším prvoradým poslaním, naším aj vaším, je pokúsiť sa pochopiť spoločnosť. Možno pochopíte tie nové prúdy a možno sa k nám pripojíte v našich analýzach a záveroch.“ Intelektuálni mandaríni sa cítili ohrození, lebo sme ohrozovali ich systém, no neboli schopní vyprodukovať rozumnú kritiku zapatizmu. Uisťujem vás, že sme to od nich očakávali, lebo to potrebujeme. Povedal by som, že si priam zaslúžime kritiku.

M. V. Montalbán: „Niektorí intelektuáli diskvalifikujú v mexických časopisoch napríklad biskupa v Chiapas, Msgr. Samuela Ruiza, ktorý podporuje váš boj a obžalúvajú ho z „domorodeckého fundamentalizmu““.

Podveliteaľ Marcos: Robia to bez akýchkoľvek dôkazov. A namiesto argumentácie neváhajú odvolávať sa na policajné hlásenia, hoci tieto nemajú iný cieľ, ako posilniť stanoviská RPI (vládnucej strany). Intelektuáli, ktorých ste spomenuli, nemajú mozgy na myslenie. Nie sú schopní nijakej rozumnej kritiky. A predsa boh vie, že máme svoje slabiny! Tak ľahko sa vystavujeme možnosti kritiky! Nie je nijako ťažké poukázať na naše ozajstné chyby a nedostatky. Prísne ale čestne by mohli byť voči nám veľmi tvrdí – no nie sú toho schopní; zmôžu sa len na opakovanie klamných argumentov vlády. Vo svojich knihách, televíznych programoch a verejných prejavoch opakujú stále to isté klamstvo. Môžem konštatovať, že títo posluhujúci intelektuáli stále ťažšie dokazujú svoje nadšenie pri obrane štátu, systému a vlád, ktoré všetky už neveria na nič. Ani na svoje vlastné prežitie.

Podveliteaľ Marcos: Členovia štátneho aparátu, aby som uviedol aj týchto, iba s veľkými ťažkosťami a dokonca s hanbou sa niekedy pokúšajú brániť mexický štát. Preto sa obracajú na spomenutých žoldnierskych intelektuálov, ktorí im majú dodať teoretickú argumentáciu na vyvolanie zdania obrany neobrániteľného systému. Niet však serióznych argumentov na obranu sociálneho rozkladu v Mexiku a zrútenia sa štátnej moci. Neviem, čo sa deje inde, no u nás mala zapatistická vojna ten dôsledok, že centrálna chodba, na ktorej sa motala väčšina zazobaných intelektuálov, sa čoraz viac zužovala, až je úzka ako čepeľ britvy. Keďže títo salónni intelektuáli sú posadnutí túžbou byť stále v strede, ktorý im je bezpečným úkrytom, padne im teraz ťažko udržať rovnováhu na ostrí britvy a končia pádom, spravidla na stranu štátu a RPI. V opačnom prípade by sa museli pridať k zapatistom, k povstalcom, k Marcosovi; to by pre nich bolo neúnosné angažovanie sa. Preto je dnes v móde dištancovať sa od zapatizmu a pokúsiť sa obnoviť priestor v centre. To si však ne-praje vláda, vyžadujúca radikálny rozchod s nami a priblíženie sa k RPI.

M. V. Montalbán: „Roztrieštenie mexickej spoločnosti sa nedá napraviť falošnými opatreniami. Existuje „pred“ a „po“ zapatistickej revolúcii. Urýchlili ste predsa hlbokú krízu systému, v rámci ktorého sa teraz držitelia moci navzájom vraždia. Objavujú sa mŕtvoly v skriniach RPI a odhaľujú sa korupcie, o akých sa nikomu ani nesnívalo. Ako keby ste boli zapálili zápalnú šnúru samozničenia mexického politického systému. Boli ste rozbuškou, na ktorú občania čakali. Kameňom, ktorý rozbíja deformujúce zrkadlo mexickej spoločnosti.“

Podveliteaľ Marcos: Áno, boli sme to všetko a ešte o mnoho viac. Keď sa 1. januára 1994 ľudia dozvedeli o našej existencii, mnohí sa k nám pridali, kým iní nás napadli, no milióny Mexičanov si naraz uvedomili, že túžia po niečom inom ako to, čo je. Pri tejto príležitosti štát zistil, že v krajine existuje ohromné opozičné hnutie a že ľudia sú ochotní urobiť všetko, aby sa pomery zmenili. My sme si museli uvedomiť, že svet nie je taký jednoduchý, že sa nedelí len na priateľov a nepriateľov, ale že sú tu aj iné skupiny s inými ašpiráciami, s iným pohľadom na svet, a že im treba načúvať. Bolo asi veľmi dobre, že sme sa zastavili a počúvali ich. Mohli sme to neurobiť, ale potom by teraz bolo všetko iné.

M. V. Montalbán: „Spočiatku sa vláda chvastala, že by mohla potlačiť zapatistickú revoltu. Ustúpila však pred reakciou civilnej spoločnosti a medzinárodnou podporou a pristúpila na rozhovory; súčasne však začala organizovať vyhladzovacie operácie.“

Podveliteaľ Marcos: Používajú protigerilové metódy, ktoré sa naučili na Harvarde alebo aj menej prestížnych univerzitách. Ako si však predstavujú poraziť vyčerpaním a únavou hnutie, ktoré je tu už päťsto rokov? V našom prvom vyhlásení sme predsa povedali: „Sme produktom piatich storočí vykorisťovania.“

M. V. Montalbán: „Vo svojej knihe Marcos a jeho geniálna lož (Marcos, la géniale imposture, Plon, Paris 1998) zastávajú autori Bertrand Delagrange a Rico Maite názor, že toto prvé vyhlásenie bolo zostavené vo veľmi konvenčne revolučnom jazyku. Myslím, že je to omyl. Podobá sa skôr protestnému výkriku v štýle 19. storočia. Nemá nič spoločné s historickým materializmom alebo podobnými vecami. A už v druhom vyhlásení sa objavuje jeden z najväčších prínosov zapatizmu: oslovenie civilnej spoločnosti ako historického činiteľa, ktorý má vyžadovať zmenu. Tým internacionalizujete svoj boj. Odmietate spôsob, ako určité socialistické revolúcie používali tému patriotizmu. Keď sa odvolávate na národ alebo vlasť, sú to pojmy patriace ľuďom a nie nejaké metafyzické abstrakcie. Žiadate, aby sa národ identifikoval s civilnou spoločnosťou a považujete, napríklad, domorodcov súčasne za úplných domorodcov aj za úplných Mexičanov. Druhý dôležitý aspekt je, že nemystifikujete smrť: nevoláte, ako na Kube „Vlasť alebo smrť“, resp. „Socializmus alebo smrť“.“

Podveliteaľ Marcos: Medzi sebou často žartujeme o tejto alternatíve „Vlasť alebo smrť“. Dávame prednosť žitiu pre vlasť. Naša politická analýza tejto témy je osobitná. A to, čo tu reprezentuje zapatistické hnutie, sa nedá len tak ľahko preniesť niekam inam. Nie je to nijaká politická alebo gerilová skladačka, ktorú by si niekto mohol zostaviť alebo vymyslieť. Sme výzvou. Výzvou svetu, ktorý sa zneľudšťuje, globalizuje, ultraliberalizuje. Ako výzvu áno, ako výzvu možno preniesť zapatizmus v rozličných formách na iné miesta zemegule. No odmietli sme vytvárať nejakú Zapatistickú internacionálu (ktorá by bola 7. alebo 10. internacionálou, bolo ich toľko!). Úvaha a politická akcia budú úspešnejšie, ak tí, čo konajú, budú samostatne rozmýšľať o zmysle sociálneho hnutia, o význame svojho boja a o jeho historickom zaradení. To je oveľa lepšie ako vytvárať novú teoretickú architektúru proti neoliberalizmu. To by bolo ešte predčasné. Spoliehame sa na siete odporu a výmenu skúseností medzi nami. Musíme sa ešte veľa naučiť, počúvať a pozorovať. Zo zapatizmu neslobodno robiť nový planetárny dogmatizmus. Chceme jednoducho ostať predvojom.

(1) Podveliteľ Marcos: Štvrtá svetová vojna sa už začala, Zošity humanistov  č.3, jeseň 1998.

Prameň: Sous-commandant Marcos a Manuel Vázquez Montalbán: „L’heure de la société civile a sonné“ (Udrela hodina civilnej spoločnosti), Le Monde diplomatique, č. 545, s. 24-25, august 1999.

Preložil Rastislav Škoda