V múzeu pod prísnym dozorom

John Berger

Na Veľký piatok r. 2008 som bol v Londýne. Už skoro ráno som sa rozhodol zájsť do National Gallery pozrieť sa na Ukrižovanie Antonella da Messina.

To je najosamelejší obraz tejto scény, čo poznám. Najmenej alegorický. V diele Antonella – málo menej ako štyridsať obrazov sa mu pripisuje s istotou – je veľmi osobitný sicílsky zmysel pre neotrasiteľnosť, prekonávajúci všetky miery, odmietajúci zmiernenie či ochranu. To isté počuť v slovách, ktoré vyriekol jeden rybár na pobreží pri Palerme a ktoré pred niekoľkými desiatkami rokov zaznamenal Danilo Dolci (Sicilian Lives – Sicílske životy, Random House, New York, 1981):

„Stane sa, že v noci vidím hviezdy, najmä keď vychádzame na úhory a vtedy mi ide hlavou: ‘Tento svet, je on vskutku reálny?’ Teda ja tomu nemôžem uveriť. Keď som pokojný, darí sa mi veriť v Krista. Ak povieš niečo zlé o Ježišovi, zabijem ťa. Sú však dni, keď nemôžem veriť, ani v Boha. ‘Ak Boh naozaj existuje, prečo ma nenechá na pokoji a nedá mi nejakú prácu?'”

Na jednej Piete od Antonella, ktorá je teraz v Prade, zúfalý anjel má v náručí mŕtveho Krista, jeho hlava proti Kristovej. Najbiednejší anjel, aký bol kedy namaľovaný.

Sicília, ostrov, ktorý pripúšťa vášeň, ale odmieta ilúzie.

Autobusom som išiel na Trafalgar Square. Neviem koľkostokrát som stúpal po schodoch vedúcich do National Gallery, zhora ktorých sa pred vstupom možno obzrieť po fontánach tam dolu. Napriek svojmu menu a mnohým iným slávnym mestským podobnostiam, ako Bastille v Paríži, toto miesto je čudne indiferentné k histórii. Ani spomienky, ani nádeje tu nezanechajú stopy.

V roku 1942 som stúpal po schodoch na klavírny recitál Myry Hessovej v National Gallery. Väčšina obrazov bola v dôsledku leteckých útokov evakuovaná. Hrala Bacha. Koncerty sa konali napoludnie. Pozorne sme počúvali, tichí ako tých pár obrazov, čo ostali na stenách. Tóny a akordy klavíra boli pre nás ako kytica kvetov, zviazaná ostnatým drôtom smrti. Brali sme nádhernú kyticu a nedbali sme na ostnatý drôt.

Bolo to v tom istom roku 1942, myslím v lete, čo Londýnčania počuli v rozhlase po prvý raz Symfóniu č. 7 od Dmitrija Šostakoviča, venovanú obliehanému Leningradu. Začal ju komponovať v meste v roku 1941, už v obkľúčení. Pre niektorých z nás bola táto symfónia veštbou. Počúvajúc ju sme si vraveli, že vzdor Leningradu a po ňom Stalingradu povedie nakoniec k porážke wehrmachtu Červenou armádou. To sa aj stalo.

Hoci je to čudné, v čase vojny patrí hudba medzi tie zriedkavé veci, ktoré sa zdajú byť nezničiteľné.

Ľahko som našiel Antonellovo Ukrižovanie, zavesené vo výške pohľadu naľavo od vchodu do sály. Ak sú hlavy a telá, ktoré maľoval, také výrazné, je to nielen v dôsledku ich pevnosti, ale aj spôsobu, ako na nich tlačí všetko okolité prostredie a spôsobu, ako tomu tlaku odolávajú. Ich vzdor robí ich prítomnosť očividnou a fyzickou. Keď som sa hodnú chvíľu na obraz pozeral, rozhodol som sa pokúsiť sa nakresliť len osobu Krista.

Kúsok napravo od plátna, celkom pri vchode, je stolička. Každá sála má jednu: sú určené pre strážcov múzea, ktorí dávajú pozor na návštevníkov, varujú ich, ak sa príliš priblížia k nejakému obrazu a odpovedajú na ich otázky.

Ako študent bez peňazí som si často kládol otázku, odkiaľ sa berú strážcovia múzeí. Mohol by som sa tam uchádzať? Nie. Mali určitý vek. Bolo medzi nimi pár žien, ale väčšinou boli muži. Bola to práca, ponúkaná istým mestským zamestnancom krátko pred odchodom na dôchodok? Hlásili sa dobrovoľne? Nech je ako chce, po čase poznajú niektoré obrazy ako záhradu, čo majú za domom. Počul som takéto rozhovory:

„Môžete nám povedať, prosím vás, kde sú Velázquezove obrazy?”
„Pravdaže. To je španielska škola. Sála číslo XXXII. Rovno, na konci vpravo a potom druhá vľavo.”
„Hľadáme portrét, ktorý urobil z jeleňa.”
„Jeleňa! Chcete povedať samca od lane?”
„Áno, len hlavu.”
„Máme dva portréty Filipa IV., na jednom sú jeho prenádherné fúzy, vykrútené dohora ako parohy. Veľmi sa obávam, že tam jeleňa niet.”
„Aká zvláštnosť!”
„Váš jeleň je možno v Madride. Tu by ste nemali obísť Krista v dome Marty. Marta pripravuje omáčku k rybe a mliaždi cesnak piestom v mažiariku.”
„Boli sme v Prade, ale ani tam nebol ten jeleň. Aká škoda!”
„A nevynechajte našu Rokebskú Venušu. Zadná strana jej ľavého kolena – to teda je voľačo.”

Strážcovia zvyknú strážiť dve alebo tri sály naraz, tak postávajú raz tam, raz tu. Stolička pri Ukrižovaní je zatiaľ voľná. Vytiahol som skicár, tužku a vreckovku a svoju malú tašku starostlivo kladiem na stoličku.

Púšťam sa do kreslenia. Opravujem chybu za chybou. Niektoré sú nepatrné. Iné nie. Rozhodnou otázkou je rozmer kríža na strane hárku. Ak tu nie je pomer správny, nebude okolitý priestor vyvíjať nijaký tlak, a nebude ani nijaký odpor. Kreslím atramentom a sliním si ukazovák. Zlý začiatok. Beriem nový list a začínam znovu.

Neurobím už tú istú chybu. Ale naisto urobím iné. Kreslím, opravujem, kreslím.

Antonello namaľoval spolu štyri Ukrižovania. Ale scéna, ku ktorej sa najčastejšie vracal, je ecce homo, kde Kristus, prepustený Pontským Pilátom, je vystavený ľudu a tento ho vysmeje; tu počuje židovských veľkňazov volať po svojom ukrižovaní.
Umelec namaľoval šesť verzií tejto scény. Všetky sú portréty Kristovej hlavy zblízka, tváre pevnej vo svojom utrpení. Absolútna rozhodnosť presakuje aj tvár, aj jej stvárnenie. Zakaždým je to tá istá sicílska tradícia jasnozrivosti, ktorá veci odmeria bez sentimentality aj bez lichotenia.
„Tá taška na stoličke patrí vám?”
Pozriem bokom. Ozbrojený strážca poriadku so zamračenou tvárou ukazuje prstom na stoličku.
„Áno, patrí mne.”
„Stolička nie je vaša!”
„Viem. Položil som tam svoju tašku, lebo nikto na naj nesedel. Hneď ju dám preč.”
Beriem tašku, premiestnim sa o krok naľavo od obrazu, položím si tašku na zem medzi nohy a znovu sa dívam na svoju kresbu.
„Vaša taška nemôže ostať na zemi.”
„Môžete ju prehľadať – tu je moja peňaženka, tam sú moje veci na kreslenie a nemám nič iné”.
Ukazujem mu otvorenú tašku. Obracia sa ku mne chrbtom.
Odkladám tašku a začínam opäť kresliť. Napriek všetkej pevnosti je telo na kríži také chudé! Chudšie, ako sa dá predstaviť pred kreslením.
– Varujem vás. Tú tašku nemôžete nechať na zemi!
– Prišiel som nakresliť ten obraz, pretože je dnes Veľký piatok.
– To je zakázané.
Pokračujem v kreslení.
– Ak neprestanete, hovorí strážca poriadku, zavolám šéfa.
Dvíham kresbu, aby ju videl.
Má tak zo štyridsať. Silák. S malými očkami. Alebo s očami, ktoré zmenšuje, keď sa hlavou približuje.
– Desať minút, vravím, a skončil som.
– Teraz, lebo volám šéfa.
– Počúvajte, ak treba niekoho zavolať, zavolajme niekoho z úradníkov National Gallery, a ak budeme mať trochu šťastia, tento nám vysvetlí, že tu nie sú problémy.
– Úradníci Galérie nemajú s nami nič, šomre. Sme samostatní a naša robota je bezpečnosť.
Bezpečnosť, ba h … ! Ale tie slová si nechávam pre seba.
Dáva sa do chôdze pomaly sem a tam ako hliadka na stráži. Ja kreslím. Teraz kreslím nohy.
– Počítam do šesť, vraví, potom volám.
Mobil si drží pri uchu.
– Jedna!
Lížem si prst, aby som dostal šedú farbu.
– Dve!
Roztieram atrament na papieri prstom, aby som naznačil hlbokú dieru v jednej ruke.
– Tri!
V druhej ruke.
– Štyri!
Dlhými krokmi ide ku mne.
– Päť! Berte si tašku na rameno.
Vysvetľujem mu, že vzhľadom na veľkosť môjho bloku na kreslenie nebudem môcť kresliť, ak to urobím.
– Tašku na rameno!
Zdrapí ho a máva mi ním pred tvárou.
Zatváram pero, beriem tašku a vypustím silným hlasom fuck.
– Fuck!
Vyvalí oči a s úsmevom potriasa hlavou.
– Obscénne urážky na verejnom mieste, hlási, to je ťažké previnenie. Prichádza šéf. Uvoľnený, najprv obíde celú sálu.

Kladiem tašku na zem, vyťahujem tužku, znovu hľadím na kresbu. Treba, aby pribudla zem a oddelila nebo. Pár ťahmi naznačujem zem.
V jednom Antonellovom Zvestovaní stojí Panna pred poličkou, na ktorej leží otvorená biblia. Niet anjela. Portrét hlavy a Máriine plecia. Prsty jej dvoch rúk, položené na srdci, sú roztiahnuté ako stránky prorockej knihy. Veštba prichodí pomedzi jej prsty.

Keď šéf prišiel k nám, postavil sa za mňa, päste si oprel do bokov a oznámil mi:
– Opustíte múzeum pod eskortou. Urazili ste jedného z mojich ľudí, ktorý robil svoju prácu, a na verejnom mieste ste použili obscénne výrazy. Zamierte k hlavnému vchodu kráčajúc pred nami.
Išli so mnou až po spodnú časť schodov na Trafalgarskom námestí. Nechali ma tam a rezkým krokom vybehli hore po schodoch; úloha bola splnená.
Tu je moja kresba.

Prameň: John Berger, „A la National Gallery – Dans un musée sous haute surveillance”, Le Monde diplomatique č. 664, s.27, júl 2009.

Od Johna Bergera (spisovateľ, maliar a umelecký kritik; posledné dielo De A ? X, Paris 2009) sme uverejnili:
Žiť s kameňmi, ZH č.3, s.14-18,
Kde to sme? ZH č. 36, s. 27-30,
Desať správ o zmysle miesta, ZH č. 51, s.9-12

Preložil Rastislav Škoda