Rastislav Škoda

Civilizačný krok späť?

Zákon na chranu zvierat v Nemecku zásadne zakazuje kóšerovanie, t.j. rituálne zabíjanie teplokrvných zvierat pri plnom vedomí; získa sa tak mäso, ktoré je podľa jedálnych náboženských predpisov niektorých cirkví kóšer, čisté.

Výnimka sa povoľuje menšinám len vtedy, keď niektoré náboženstvo prísne predpisuje tento spôsob zabíjania jatočných zvierat. Pre židov platí táto výnimka oddávna a kedysi ju mali aj moslimovia. V roku 1995 však nemecký Správny súd kóšerovanie moslimom zakázal, pretože prišiel k záveru, že toto bolo podľa ich náboženského zákona obyčajom, ale nie “prinucujúcim predpisom”.

Ústavný súd v Karlsruhe vyniesol 15. januára 2002 rozsudok znamenajúci uvoľnenie, resp. rozšírenie možností kóšerovania, a to v domnení, že tým podporí toleranciu voči kultúrnym zvyklostiam a náboženským obradom, ktoré sú v západo- a stredoeurópskej kultúrnej oblasti cudzie. V skutočnosti však možno legitimoval civilizačný krok späť. Ani pre moslimov už teda neplatí všeobecný zákaz kóšerovania. Rad výnimiek rastie.

Tým dal prvý senát Ústavného súdu jednohlasne za pravdu Rüstemovi Altinküpemu, tureckému mäsiarovi z Giessenu v Hessensku, veriacemu sunitovi, ktorému bolo v roku 1995 odňaté povolenie kóšerovať podľa moslimského rítu, lebo vtedy súd nepovažoval kóšerovanie za prejav jeho náboženského presvedčenia. Teraz súd ustanovil, že všeobecným zákazom bolo vtedy neprimerane obmedzené jeho základné ľudské právo žiť podľa svojich náboženských predpisov. Úrad nesmie odmietnuť povolenie na kóšerovanie z toho dôvodu, že v celom islame neexistuje všeobecne platný náboženský príkaz kóšerovania. Rozhodujúce sú predpisy príslušného konkrétneho náboženského spoločenstva v rámci islamu, pričom obrad kóšerovania musí patriť medzi základné prejavy viery. Odborne školení a vhodní moslimskí mäsiari majú dostať výnimočné povolenie na kóšerovanie, ak dokážu, že ich zákazníci smú podľa predpisov svojej viery požívať len mäso zo zvierat zabitých bez omráčenia. Na tento dôkaz stačí uviesť predpis náboženského spoločenstva; hodnotiť ho však štátu neprislúcha.

Je zaujímavé, že Ústavný súd opiera svoj rozsudok v prvom rade o zásadu slobody výkonu zamestnania. Ale keďže veriaci moslim vykonáva kóšerovanie aj so zreteľom na náboženské predpisy, treba brať do úvahy aj základné právo náboženskej slobody.

Po vyhlásení rozsudku v Karlsruhe sa Altinküpe v súdnej sieni tak radoval zo záchrany svojej pracovnej existencie, že na to nenachádzal iné slová ako “Uznávajú nás!”

Ministerka spotrebiteľov R. Künastová vyjadrila uspokojenie z rozsudku, ktorý “prispieva k pokojnému spolužitiu” v multikultúrnej spoločnosti. Neobáva sa obchádzania predpisov na ochranu zvierat, lebo kóšerovanie bude povolené len v úzkom rozsahu. Vyzvala zemské vlády, aby žiadosti o povolenie posudzovali v zmysle ústavného zákona a aby rozhodovali pozitívne.

V novom zákone vidí predseda Ústrednej rady moslimov posilnenie možností integrácie 3,2 milióna moslimov v Nemecku. Islam získava na vážnosti a stáva sa rovnocenným s inými náboženstvami. Podľa P. Heineho, profesora pre islamské vedy na Humboldtovej univerzite v Berlíne, je rozsudok dôležitým krokom k europeizácii islamu.

Bavorský minister ochrany spotrebiteľov (Eduard Sinner za stranu CSU) volá po rýchlych dôsledkoch nového zákona v oblasti ochrany zvierat: upozorňuje, že kóšerovať smú len školení odborníci.

No nový zákon vyvolal veľké pohoršenie u ochrancov zvierat, ktorí sa chystajú na zintenzívnenie snáh o včlenenie ochrany zvierat do nemeckej ústavy.

Odteraz teda môžu v Nemecku kóšerovať aj niektorí moslimovia, napr. suniti. Juristi to považujú za vyslovene rozumné riešenie. Ak doteraz mohli už dávnejšie kóšerovať príslušníci židovského náboženstva, prečo by to odteraz nemohli robiť aj moslimovia? Nebude od veci pripomenúť aj “hnedé” korene prvého zákazu kóšerovania: celoštátny zákaz kóšerovania bol v Nemecku vynesený v apríli 1933, teda za čias Veľkonemeckej Ríše ako antisemitské národno-socialistické opatrenie, keď nacisti označovali židov za mučiteľov zvierat a vôbec im nešlo o zvieratá. Nakoniec zaobchádzali so Židmi horšie ako so zvieratmi. Zákon o ochrane zvierat z roku 1986 síce kóšerovanie tiež zakázal, ale pripustil výnimky z náboženských dôvodov. Aj podľa práva Európskej únie je kóšerovanie dovolené.

To, že okázalá láska k zvieratám môže ísť u nacistov ruka v ruke s vražednou nenávisťou k určitým skupinám ľudí, nesmie byť argumentom proti ochrane zvierat. Táto skutočnosť by však mala byť pohnútkou aj k úvahe, že ochranu zvierat neslobodno stavať nad všetko – a už vôbec nie nad základné práva občanov.

Dejiny sa nezastavili a nezastavia. Náboženské dogmy a zvyky treba stále kriticky preverovať a prispôsobovať tým predstavám o spoločnosti, ktoré má súčasný rozumný demokratický občan. Zotrvávanie na prežitkoch minulosti sa zvykne zvrtnúť na vyžadovanie, resp. znášanie neúnosnej tolerancie. Súčasné uvažovanie o ochrane zvierat nemožno podozrievať z nacizmu – naopak, tie myšlienky majú na svojom štíte ľudskosť, ak sa pod tým výrazom myslí viac, ako že človek je (len) pre človeka človekom, pre zviera ale vlkom.

Škodlivé spiatočníctvo?

Kóšerovanie zvierat malo svoje oprávnenie a odôvodnenie v potrebách archaických spoločenstiev v subtropických oblastiach. Pred tisícročiami museli židovské aj arabské kmene a národy žijúce na Sinajskom polostrove, v Palestíne alebo na Arabskom polostrove zabezpečiť svoje prežívanie v ťažkých klimatických a hygienických podmienkach. Ich náboženské príkazy majú teda rovnaké východisko pre záväzné bezpečnostné opatrenia: rituály osobnej hygieny, zákaz holenia, príkaz prikrývky na hlavu a zahalenia tela, ako aj vyvarovanie sa určitých jedál mali chrániť príslušníkov spoločenstva pred chorobným smädom a slnečným úpalom, pred nebezpečne infikovateľnými poraneniami kože, pred chorobami, otravami a najmä nákazami. Súčasne pôsobili ako zákony, ktoré zjednocovali ľudí v politickom zmysle. Pretrvávajú tieto podmienky ešte aj dnes, a to najmä v Európe? Nezmenilo sa to, čo bolo u zakladateľov oných náboženstiev výraznou pokrokovosťou, už dávno u ich “litere zákona verných” prívržencov na škodlivé spiatočníctvo?

Zmysel náboženského príkazu kóšerovať spočíval v tom, aby zabité zviera úplne vykrvácalo, pretože nevykrvácané svalstvo podlieha najmä pri vyšších teplotách prostredia rýchlej skaze následkom chemických pochodov a množenia mikróbov. Dnes sa dá dokonalé vykrvácanie dosiahnuť aj inakšie ako kóšerovaním bez omráčenia.

Pohľad na situáciu napríklad v Severnom Írsku nás varuje, že nemáme právo na nejakú „kresťanskú” povýšeneckosť. Práve preto by bola bývala na mieste dlhšia, širšia a hlbšia diskusia o temporálnom význame náboženstiev a ideológií pre vývoj ľudstva, ktorá by možno bola viedla k múdrejšiemu, menej prenáhlenému rozsudku.

Sú ľudia, ktorí vo zvieratách už dávno nevidia jednoducho “pohyblivé veci”, ale vyhlasujú ich za naše “spolutvory“, “spolustvorenia” a práve u nich vyvolal rozsudok smútok a prejavy nesúhlasu. K slovu sa hlásia jednotlivci, ale aj spolky na ochranu zvierat. Ich najčastejší argument znie:

 Aj pri plnom rešpekte pre predpisy a prejavy jednotlivých náboženstiev moderný človek ťažko pochopí, prečo by sa malo každodenné umieranie tisícov zvierat pri plnom vedomí považovať za boží príkaz – keď je tu možnosť zabíjať tieto zvieratá v narkóze? Prečo privilegovať dvoch z troch abrahámskych bohov, ktorí vyžadujú zbytočné dodatočné a nezavinené utrpenie – čo aj ide o zvieratá, a nie o ľudí?

Osobitnú zmienku si v Nemecku zaslúži skutočnosť, že tam existuje rad spolkov na ochranu zvierat a osobností, ktoré bojujú za to, aby sa ochrana zvierat včlenila do ústavy a tak získala základ pre rozvíjanie ochranných opatrení a pre zábranu permanentného šudenia zákonov v záujme všelijakých zdanlivo vyšších právnych noriem, obsiahnutých v ústave. Keby bola ochrana zvierat ústavný článok, bol by musel Ústavný súd v súlade so súčasnou praxou jednotlivých krajín zakázať kóšerovanie, lebo sa protiví základnej myšlienke ochrany zvierat. Doterajšie pokusy o vyhlásenie ochrany zvierat za ústavný zákon zlyhali na “nepochopiteľnej, deštruktívnej a tvorstvu sveta nepriaznivej” politike tzv. k-strán (kresťanskej CDÚ a CSÚ), sťažuje si B. Fricke, predseda spolku ochrancov zvierat “Dávid proti Goliátovi”).

Je ovšem otázne, do akej miery ide pri kóšerovaní o trápenie a utrpenie zvieraťa, a ďalej či je to trápenie nutné. V šalamúnskom rozsudku Ústavného súdu sa hovorí, že vedecky nie je ešte s konečnou platnosťou rozhodnuté, ktorá metóda zabíjania pôsobí zvieraťu menej bolesti a utrpenia. Tieto slová sú adresované najmä pohoršujúcim sa “kresťanom”, ktorí považujú kóšerovanie za nepomerne ukrutnejšie ako bežné porážanie (zabíjanie). To je základ rozsudku. Keby bolo kóšerovanie dokázateľne bolestnejšie, boli by sudcovia rozhodli inakšie. Tento dôkaz však nielenže chýba, ale naše dnešné metódy zabíjania môžu byť podstatne ukrutnejšie ako čistý rez cez hrtan žijúceho zvieraťa. Na bitúnkoch, ktorých hlavnou snahou je zabíjať zvieratá lacno, sú hrôzostrašné príhody na dennom poriadku. A to platí najmä od nedávnej krízy s BSE, od zákazu používať tzv. “drtiče miechy”, ktoré zaručene zbavovali zvieratá bolesti.

Nemecký zákon na ochranu zvierat predpisuje pred zabíjaním hovädzieho dobytka omráčenie bolzenovou strelou do mozgu. Zviera sa potom zavesí za zadné nohy a mäsiar mu prereže hrtan. Tento tzv. rez vykrvácania vedie k smrti. “Bolcenová strela je bezpochyby výborný spôsob omráčenia,” hovorí Karl Wenzel z bavorského Ministerstva zdravotníctva, “ale len ak sa dobre nasadí.” Ak však strelec nemieri dobre, ide strela vedľa a zviera si zachová časť vedomia. Problémy môžu byť aj pri ťažkých býkoch, pri ktorých hrúbka lebečnej kosti zabrzdí bolcen a tento minie, resp. nezasiahne správnu časť mozgu. Rakúski filmári potom mohli nafilmovať, ako sa býkom v rýchlosti pri čiastočnom vedomí odrezávali uši a paznechty. Ochrancovia zvierat vyslovujú žalobu, že asi 5-20 % tých približne 4 miliónov zvierat, ktoré sa v Nemecku zabíjajú ročne, prežíva, resp. preciťuje zabíjajúci rez. Wenzel toto číslo nepotvrdzuje, no uznáva, že prax na bitúnkoch vyžaduje zlepšenie.

Predchádzajúcu mienku nemeckého zákonodarcu, že použitie omráčenia zmenšuje bolesť, označuje najnovší rozsudok Ústavného súdu za “prinajmenšom diskutovateľnú“. Súd upozorňuje “kresťanov”, že židiaa moslimovia nepraktizujú kóšerovanie z ukrutnosti, ale pretože sa aj oni snažia o čo možno šetrné a bezbolestné zabíjanie. Nechýba ani poznámka, že príkaz omračovania bol vynesený veľmi neskoro, hlavne v záujme mäsiarov a má dôležité výnimky.

Sú odborníci, ktorí vravia, že z biologického hľadiska by sa pri kóšerovaní nemalo hovoriť o väčšom trápení zvierat, lebo pri odborne urobenom reze mäsiara či rabína sa naraz prerežú obidve krčné tepny (ako aj priedušnica a pažerák), čo má za následok veľmi rýchle vykrvácanie – litre krvi prúdia z tela v priebehu sekúnd – a tým rýchle zníženie až stratu krvného tlaku v mozgu, čo vedie v najkratšom čase k bezvedomiu. Zástancovia kóšerovania ako prof. Andreas Stolle z mníchovskej univerzity síce hovoria o “okamžitej” strate krvného tlaku v mozgu a rýchlom bezvedomí, ale v každom prípade ide o desiatky sekúnd: podľa Martina von Wenzlawowicza z Veterinárskeho združenia pre ochranu zvierat, ktorý neverí na bezbolestnú smrť zvierat, nastáva smrť pri kóšerovaní u oviec po 30 sekundách, u hovädzieho dobytka niekedy až po dvoch minútach. Ak vnikne krv do pľúc, je to pre zviera bolestivé. Tieto časové intervaly sa dajú porovnať s intervalmi pri strele bolcenom do hlavy. O neúspešnom reze šachtera netreba uvažovať, pretože sa vyskytne aj zle cielená strela mäsiara.

 Divé zvieratá strieľame pri poľovačke samozrejme bez narkózy a tak sa robia aj núdzové porážky. Koľko guliek trafí cez oko do mozgu alebo priamo do srdcovej komory?

Osobne neviním kóšerovanie z väčšieho trápenia zvierat ako ktorýkoľvek iný spôsob zabíjania, resp. prípravy na zabitie. Všetky zvieratá prežívajú pritom viditeľný strach a to je to najmenej. Prerezanie krku, strela do hlavy, nôž do srdca či vstup do tunela s kysličníkom uhličitým (pri ošípaných) sú pre každé zviera vyslobodením z útrap (nášho kresťanského) bitúnka a neraz aj maštale, ktoré nemôžu byť väčšie – ak pripustíme, resp. ak sa zaujímame o to, že zvieratá môžu aj trpieť. No nemyslím, že by kvôli tomu veľa ľudí nemohlo spať alebo stratilo apetít. Žiaľ.

Nový zákon vítajú okrem moslimov a prívržencov postupnej integrácie iných kultúr do nášho každodenného života iste aj vegetariáni. Aktualizácia nechutných metód zabíjania pravdepodobne privedie niektorých “mäsožravcov” na porozmýšľanie o svojich jedáckych zvyklostiach. A stotisíce oviec a hovädzieho dobytka budú ušetrené strastiplných transportov do susedných štátov Európskej únie, resp. až do moslimských štátov, za účelom kóšerovania.
Okrem toho sa drasticky zníži počet často ošklivých domácich a súkromných zakáľačiek v ortodoxných moslimských rodinách; nahradí ich odborné kóšerovanie.

Rozhodnutie Ústavného súdu v Karlsruhe môže byť aj katalyzátorom pre hnutie za ochranu zvierat. Jednak sa pohľad verejnosti nanovo upriami na pomery na bitúnkoch, ktoré zďaleka nie sú ideálne. A oživí sa diskusia o tom, či sa má stať ochrana zvierat článkom ústavného zákona.   ?