Rastislav Škoda

Maličkosť, pri ktorej ide o všetko

Pri diskusii o práve ženy slobodne sa rozhodnúť o interrupcii u nás, na Slovensku, bude dobre pripomenúť si, aká je v tomto ohľade situácia vo svete, resp. špeciálne v katolíckom svete – a veľa vecí sa naraz objasní.

Hans Küng, významný švajčiarsky teológ, raz povedal, že z hľadiska rímskokatolíckej cirkvi sa problém antikoncepcie nedá vyriešiť do tých čias, kým sa nevyrieši problém pápežskej neomylnosti. Na prvý’ pohľad to každého zarazí: Kde je tu súvislosť?

Netreba veľa vysvetľovania, že antikoncepcia úzko súvisí s interrupciou; hoci to nie sú v podstate teologické problémy, katolícka viera oboje prísne zakazuje; sú to čiastkové problémy reprodukčného zdravia. Politické strany, ktoré majú vo svojom názve „kresťanská”, a myslí sa tým „katolícka”, musia zastávať oficiálne stanovisko katolíckej cirkvi, t.j. Vatikánu. Požiadavky KDH sa navlas kryjú so stanoviskom Vatikánu. Ak chceme toto stanovisko pochopiť, musíme ísť do minulosti.

Viac ako tisíc rokov mal Vatikán okrem morálnej aj svetskú moc – nakoniec aspoň na určitom území v strednom Taliansku. Renesancia, ale najmä osvietenstvo jeho morálnou mocou veľmi otriasli, no a americká a francúzska revolúcia jej dali ešte citeľnejšie rany; Napoleon odvolal dvoch pápežov, ktorí sa mu znepáčili. A keď roku 1870 „Pápežské štáty” celkom zanikli, stanúc sa súčasťou Talianskeho kráľovstva, keď sa pápež stal „vatikánskym väzňom”, zdalo sa istým, že mocné pápežstvo zanikne. Vytvorila sa situácia, keď bolo treba uvažovať, kde by sa dal objaviť nový prameň moci pápeža.

Dogma o pápežovej neomylnosti

Pius IX. zvolal r. 1869 Prvý vatikánsky koncil a na ňom v spolupráci s vplyvnými konzervatívnymi kardinálmi dohovoril a r. 1870 vyhlásil brilantnú dogmu o pápežovej neomylnosti pri vyhlasovaní dogiem … Vtedy vraj pápež hovorí z božieho poverenia a nemôže sa mýliť. (Pochop to, kto môžeš!)

Rímskokatolíci môžu mať na tomto podklade istotu, že božia vôľa a učenie ich pápeža sú identické; ak sa budú podľa toho chovať, majú nebo isté. Tento koncept sa stal vskutku veľmi atraktívnym a – odhliadnuc od disidentov, napr. 55 nemeckých a švajčiarskych biskupov, ktorí na znak protestu odišli z koncilu aj z Ríma a založili „starokatolícke cirkvi” absolútna väčšina veriacich sa s ním zmierila.

Dogma o neomylnosti dáva do rúk Vatikánu obrovskú moc priamej kontroly nad každým jednotlivcom, ktorý chce byť členom katolíckej cirkvi, a to bez ohľadu na štátne hranice; nepriamo sa pod túto kontrolu dostávajú všetci občania v štátoch, kde majú moc v rukách katolíci. Vatikán stratil priamu svetskú moc vladára nad určitým územím, resp. nad vládou v určitej oblasti, ale doktrínou o neomylnosti získal moc psychologického prinútenia jednotlivcov konať tak, ako si on praje. Táto koncepcia fungovala sto rokov.

Už v roku 1870 však časť katolíckej inteligencie spoznala, že raz v budúcnosti tento princíp povedie k autodeštrukcii (samozničeniu) inštitúcie celej cirkvi. Rozmýšľajúci ľudia – teda aj vysoko vzdelaní hodnostári katolíckej cirkvi, si už vtedy vedeli uvedomiť, že časy sa raz zmenia, ako sa v minulosti vždy menili, aj keď v tejto súvislosti neradi používali nenávidené slovo „vývoj”. Čo a ako sa zmení, to sa nedalo ľahko, resp. vôbec predvídať, ale bolo isté, že raz nastane situácia, keď nebude možná zmena učenia (= pápežovho výroku) bez uznania, že tu zlyhala doterajšia neomylnosť (a či bude budúci názor správny, to ukáže až ďalšia budúcnosť). Zmena učenia bude raz taká nevyhnutná a významná, ako vtedy, keď išlo o prevratné zistenie, že Zem sa krúti okolo Slnka, a nie naopak; že komplexný život sa vyvinul postupne z molekuly cez jednoduchú bunku, a nie že boh stvoril Adama a z jeho rebra urobil Evu; atď. Strata vierohodnosti povedie do slepej uličky, k automutilácii (sebapoškodeniu) a ťažká strata vierohodnosti k pádu do priepasti, k nevyhnutnej autodeštrukcii rímskokatolíckej cirkvi. Slepou uličkou sa už niekoľko rokov ukazuje byť napr. v otázke reprodukčného zdravia – antikoncepcia a interrupcia.

V roku 1968 vydal pápež Pavol VI. encykliku Humanae vitae, obsahujúcu dogmy, ktorými naveky vylúčil možnosť zmeny stanoviska cirkvi ku kontrole reprodukčného zdravia, resp. všetkých zákazov v tejto súvislosti, ktoré poznáme a o ktorých sa toľko hovorí.

Tí, čo navrhli a odhlasovali dogmu o pápežovej neomylnosti pred viac ako sto tridsať rokmi, nemohli predvídať populačnú explóziu druhej polovice dvadsiateho storočia. Ich už vtedajší kritici, predvídajúci slepú uličku (čo aj nevedeli akú), však mali pravdu: dnes žije na svete vyše 6 miliárd ľudí, ďalší rapídne pribúdajú a za krátkych päťdesiat rokov to bude deväť miliárd – mnohí dnes žijúci sa toho dožijú! Životné prostredie sa nevídane degraduje, energetické zdroje sa míňajú, atď. – takto to nemôže ísť ďalej, populáciu treba kontrolovať. Keďže však cirkev nemení svoje stanovisko, škodí si, lebo stráca dôveryhodnosť a tak sa dal do pohybu proces jej sebazničenia.

U nás to zatiaľ mnohí nevidia, lebo ich oslepuje stavba (zbytočných) kostolov (napr. toho v Spišskej Novej alebo Karlovej Vsi) a porušuje sa ústavný zákon o neutralite štátu (napr. prebytkom katolíckych sviatkov, ako je ten Sedembolestnej patrónky Slovenska). Na západe však existujú čísla, ktoré hovoria inou a jasnou rečou, ako pre stratu vierohodnosti cirkev krváca – hlavne pre jej stanovisko v otázke kontroly reprodukčného zdravia:

1. V roku 1965 bolo v amerických seminároch 42.000 mladých adeptov kňazstva; od tých čias sa počet (matričných) katolíkov v USA skoro zdvojnásobil, ale seminaristov je menej ako 6.000.

2. Priemerný vek mníšky v USA je 65 rokov, 3 % sú mladšie ako 40 rokov, 35 % je starších ako 70 rokov.

3. Polovina amerických kňazov vyzlečie reverendu prv, než idú do penzie. (Chce ma niekto presviedčať, že americké pomery raz nezavládnu aj u nás? V tejto súvislosti s ním nebudem súhlasiť; ale teraz ide o niečo iné.)

Ide o to, že cirkev síce vidí dôvody zmeniť svoje stanovisko vo veci antikoncepcie a interrupcie, ale súčasne vie, že to pre dogmu o neomylnosti nemôže urobiť. Zmena stanoviska vo veci kontroly reprodukčného zdravia by okamžite viedla k otázke o iných možných omyloch pápežského učenia, napr. v otázke rozvodu, homosexuality, celibátu, kňažiek, cirkevných škôl, antropotechník atď.

Ak ide o dogmu o neomylnosti, ide o prežitie samotného pápežstva ako morálnej a svetskej politickej moci. Cirkev trvá na tom, že pápež, sám, aj keby sa proti nemu postavili všetci jeho kardináli!, rozhoduje o tom, čo je morálne. Civilné zákony však vo všetkých (resp. skoro všetkých, tak málo je výnimiek) vyspelých štátoch legalizovali napr. antikoncepciu a interrupciu, čím usvedčili pápeža, že asi nemá pravdu, resp. nevídane nechali zapochybovať o jeho autorite. Tak vznikla dilema, ktorá vyvoláva zúfalé činy Vatikánu: vidiac blížiacu sa katastrofu, chová sa ako poranené zviera.

Na celom svete sa mieša do demokratického procesu tvorby zákonov lobovaním pre ustanovenie zákonov proti interrupcii, antikoncepcii a kontrole reprodukčného zdravia, ako o tom svedčí množstvo informácií v dennej tlači. Jedno je pri tom zaujímavé: len legálne interrupcie tlačia cirkev a jej verných. V Latinskej Amerike, kde je ilegálnych interrupcií trikrát viac ako v štátoch, kde je zákrok legálny, biskupi o nich vôbec nehovoria.

V roku 1995 vydal pápež Ján Pavol II. encykliku Evangelium vitae, v ktorej otvorene napadol princípy liberálnej demokracie a otázku legitimity demokratických vlád. Poúča katolíkov, svojich veriacich, aby neposlúchali civilné zákony, ktoré on považuje za nelegitímne a prikazuje im vernosť pápežskému učeniu, aj keď ju treba zaplatiť životom. Je to dlhé čítanie, až 105 sekcií, a niektorými z nich ilustrujeme aj nasledujúci článok Nezastať na polceste. Podrobne ich uvádza S.D. Mumford vo Free Inquiry, (č. 1, 2000). Pozrime sa na pár príkladov:

• Zákony, ktoré povoľujú interrupciu a eutanázii sa protivia dobru jedinca i spoločnosti; ako také nemajú juristickú platnosť (č. 72).
• Interrupcia a eutanázia sú zločiny, ktoré nemôže legitimovať nijaký ľudský zákon. Svedomie nikoho nenúti, aby poslúchal také zákony. Miesto toho je tu zásadná povinnosť postaviť sa proti nim z dôvodu odporu svedomia (č. 73).
• Z poslušnosti voči Bohu sa rodí odvaha a sila odporovať nespravodlivým ľudským zákonom. Sila a odvaha tých verných synov a dcér cirkvi, čo sa radšej nechajú zatvoriť a riskujú smrť, vyznačujú vieru svätých (č.73).
• Kresťania nemajú ani formálne dovolené spolupracovať na praktikách, ktoré sa protivia božím zákonom, a to ani vtedy, ak sú tieto praktiky dovolené civilnými zákonmi. Z morálneho hľadiska nikdy nie je dovolené formálne spolupracovať so zlom. Túto spoluprácu nemožno ospravedlniť odvolaním sa na slobodu alebo na fakt, že to civilný zákon povoľuje (č.74).
• Demokraciu neslobodno schvaľovať do tej miery, že sa stane náhradou za morálku alebo liekom pre nemorálnosť. Zásadne je demokracia „systém”, teda prostriedok, a nie cieľ. Jej „morálna” hodnota nie je daná automaticky, ale je závislá od jej konformity s morálnym zákonom (č. 70).

Komentáre k tejto encyklike mali veľavravné titulky: „Brániť život, aj keď to vedie k smrti”, „Aj za cenu mučeníctva”, „Mučeníctvo je svedectvo pravdy”, „Pápež nás vyzýva bojkotovať nespravodlivé zákony” atď.

Nie veľa ľudí má takýto názor na mučeníctvo. Keď ho podstupujú fanatickí mohamedáni, väčšina z nás ich odsudzuje ako náboženských extrémistov, fundamentalistov – prečo by sme mali niečo také obdivovať u katolíkov?

Vo všetkých vyspelých západných štátoch si katolícka cirkev vypracovala dlhodobý plán obrany a záchrany dogmy o pápežovej neomylnosti a všade je jeho podstatnou časťou tzv. boj za život, t.j. boj proti kontrole reprodukcie, proti interrupcii a antikoncepcii. V USA je to tzv. biskupský pastorálny plán, v rámci ktorého sa tam katolícka cirkev zmocnila Republikánskej strany. V posledných rokoch nám veľmi názorne predvádzala svoje výčiny, vrcholiace pokusom o impeachment prezidenta Clintona, najväčšieho zástancu slobodnej voľby žien medzi americkými prezidentmi, keď všetkých 13 žalobcov v senáte boli republikáni, známi svojím zamietavým stanoviskom k interrupcii. Viedli ich zúrivý rímskokatolík Henry Hyde a ďalší katolík, advokát Dávid Schippers, otec 10 detí, obidvaja držitelia vysokých vatikánskych vyznamenaní za účinnú pomoc cirkvi.

Aj náš slovenský zákon o interrupcii považuje katolícka cirkev za zákon, škodlivý jej záujmom. Myslí si, že zníženie počtu interrupcií by jej osožilo. Obmedzenie prístupu k interrupcii okrem cirkvi nikomu neosoží – ale mnohým veľmi škodí. Vezmime si napríklad povinnosť informovať v prípade nedospelosti dievčaťa rodičov – mnohým mladým ženám to spôsobí nenapraviteľnú ujmu na duševnom vývoji i na telesnom zdraví. Niektoré aj umrú: radšej volia samovraždu, ako by sa mali zveriť bigotným rodičom. Iné sa dajú na cestu ilegálneho potratu a odnesú si z toho poškodenie zdravia na celý život. Môže sa pripustil’ takáto obeť mladých žien, z ktorých mnohé nebudú ani katolíčky, len preto, aby pár starých mužov v Ríme pocítilo uspokojenie, že v ďalekej Bratislave sa „demokracia obohacuje ozajstnými morálnymi hodnotami”?

Nepochybujem, že Konferencia slovenských biskupov už dávno vypracovala americkému podobný náš biskupský plán boja za záchranu dogmy o pápežovej neomylnosti. Má sa to diať aj cestou boja proti legalizovanej interrupcii. Z moci svojho postavenia v spoločnosti sa naši biskupi rozhodli, že je ich úlohou štylizovať zákony, ktoré budú chrániť katolíckych veriacich pred hriešnymi činmi, v tomto prípade potratmi. Čo tam po občanoch iných vierovyznaní a bez vyznania! Výkonným orgánom v tomto boji je na pôde NR SR na prvom mieste KDH a hrotom útočného oštepu poslanec Augustín Marián Húska.

Som rád, že doterajšia diskusia v Pravde o práve ženy na interrupciu svedčí o zdravom rozume mojich krajanov, radových občanov nášho štátu. Kiež by tak opakovane dopadli aj hlasovania v NR SR. Nech si rímskokatolícka cirkev rieši problém pápežovej neomylnosti vo svojich kostoloch, na farách a na konciloch – ale nech s ním nechodí do nášho Snemu. ?