R. Š.

V živopise veľkého spisovateľa Ernesta Hemingwaya sa dočítame, že v čase jeho vrcholnej romanopiseckej a žurnalistickej činnosti platilo v širokej obci jeho newyorských aj parížskych kolegov nepísané pravidlo, že kto uverejnil príspevok v časopise Reader’s Digest, vylúčil sa tým zo spoločnosti „čestných” kolegov rovnako ako ten, čo prejavil sympatie pre fašizmus či nacizmus –  a prerušili sa s ním všetky styky. Postihlo to napr. inak obľúbeného a úspešného Don Passosa. Hemingway išiel ako novinár a bojovník do španielskej občianskej vojny na stranu republikánov a svojím druhom postavil pomník románom Komu zvonia do hrobu.

Reader’s Digest je na pohľad sympatický časopis. Šíri na pohľad pekné myšlienky, napr. dobročinnosť, milosrdenstvo, pomoc cestou almužny. Treba však vedieť čítať medzi riadkami, aby ste sa dozvedeli, že je to cesta, ako sa po smrti dostať do neba: ako byť dobrým. Ľudstvo treba udržovať v takom stave, aby sa dali (kresťanským spôsobom) pestovať cnosti, ktoré zaručia večnú odmenu. Málo a neseriózne sa píše v Reader’s Digeste o zásadnej potrebe zmeniť svet tak, aby spomínané cnosti boli potrebné len výnimočne, aby každý človek všade na svete mal zabezpečené základné životné potreby a v prvom rade dobre platenú prácu.

Preto nemám rád Reader’s Digest, nečítam ho a neodporúčam ho čítať. Kto to však dnes povie tak, ako to pred sedemdesiatimi rokmi povedal Hemingway?
A kto to povie o tých slovenských novinách a časopisoch, ktoré si to bezpochyby zaslúžia ešte väčšmi?