Paul Kurtz

Tento dokument spracoval vydavateľ a šéfredaktor Free Inquiry Paul Kurtz, ktorý vydal aj Humanistický manifest II (1973), Deklaráciu sekulárnych humanistov (1980) a Deklaráciu vzájomnej závislosti: Nová globálna etika (1988).

I. Preambula

Humanizmus je etický, vedecký a filozofický svetonázor, ktorý zmenil svet. Jeho korene nachádzame u filozofov a básnikov starého Grécka a Ríma, v konfuciánskej Číne a v hnutí Carvaka v klasickej Indii. Humanistickí umelci, spisovatelia, vedci a myslitelia modelujú modernú éru vývoja sveta už dlhšie ako pol tisícročia. Humanizmus a modernizmus zneli často ako synonymá: to preto, lebo humanistické myšlienky a hodnoty vyjadrujú stále obnovovanú dôveru v silu ľudí vyriešiť svoje problémy a dosahovať nové horizonty.

Moderný humanizmus vznikol v období renesancie, keď viedol k položeniu základov modernej vedy. V priebehu Osvietenstva splodil nové myšlienky sociálnej spravodlivosti a inšpiroval demokratické revolúcie novších čias. Humanizmus pomáhal vytvárať nové etické názory zdôrazňovaním hodnoty slobody a šťastia, ako aj ceny všeobecných ľudských práv.

Podpisovatelia tohto manifestu veria, že humanizmus ponúka ľudstvu pri riešení problémov dvadsiateho prvého storočia a nového tisícročia neoceniteľné služby. Mnohé zdedené staré ideály a tradície už nie sú vhodné na riešenie dnešných situácií a tým menej budúcich možností. Pre úspešné stretnutie s rozvíjajúcou sa globálnou spoločnosťou je nevyhnutné nové myslenie – a práve toto je charakteristický znak humanizmu. Preto predkladáme verejnosti Humanistický manifest 2000: Volanie po novom planetárnom humanizme.

Nasledujúce odporúčania vyslovujeme skromne, ale s presvedčením, že môžu na celom svete prispieť k dialógu medzi rozličnými kultúrnymi, politickými, ekonomickými a náboženskými názormi. Hoci všetci, čo sme parafovali tento dokument, vyznávame spoločné zásady a hlásime sa k rovnakým hodnotám, všetci sme hotoví upraviť svoje názory vo svetle nových poznatkov, zmenených okolností alebo nepredvídaných problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť. Nie je možné zostaviť večne platný Manifest; je však užitočné a múdre vypracovať pracovný dokument, ktorý sa dá podľa potreby upraviť.

Úvod k súčasnosti

V priebehu dvadsiateho storočia už boli vydané štyri dôležité humanistické manifesty a deklarácie: Humanistický manifest I, Humanistický manifest II, Deklarácia sekulárnych humanistov a Deklarácia vzájomnej závislosti.

Humanistický manifest I vznikol v roku 1933 na vrchole svetovej hospodárskej krízy. Zostavilo ho 34 amerických humanistov (vrátane filozofa Johna Deweya) a bol odrazom pálčivých problémov svojej doby; v prvom rade odporúčal určitú formu neteistického náboženského humanizmu ako alternatívu k panujúcim náboženstvám, a po druhé hlásal potrebu štátneho ekonomického a sociálneho plánu.

Humanistický manifest II bol sformulovaný roku 1973 ako odpoveď na nové problémy, ktoré sa medzitým vynorili na svetovej scéne: vzostup a pád fašizmu v Druhej svetovej vojne, nárast vplyvu a moci marxizmu-leninizmu a maoizmu, studená vojna, povojnový hospodársky rozmach Ameriky a Európy, dekolonizácia rozsiahlych oblastí sveta, zrod Organizácie spojených národov, sexuálna revolúcia, úspechy ženských hnutí, požiadavky menšín ohľadom rovnakých práv a vynorenie sa študentskej moci na univerzitách.

Tento Manifest vyvolal živé diskusie. Podpísali ho početní vedúci myslitelia a aktéri vtedajšieho sveta: Andrej Sacharov, známy sovietsky disident; Julian Huxley, bývalý prezident Unesca; Sidney Hook; Betty Friedanová; Gunnar Myrdal; Jacques Monod; Francis Crick; Margaret Knightová; Allan Guttmacher; Ritchie Calder; A.P. Randolph a mnohí iní. Bránil ľudské práva v celosvetovom rozsahu, napr. právo vycestovať za štátne hranice v čase, keď ľudia za železnou oponou nemali toto právo; mnohí marxistickí humanisti vo východnej Európe na jeho základe protestovali proti totalite a vítali obranu demokracie a ľudských práv.

Humanistický manifest II už neschvaľoval výlučne plánované hospodárstvo, ale otázku ponechal otvorenú pre alternatívne ekonomické systémy. Tak sa prihováral aj k liberálom a ekonomickým libertariánom, volajúcim po voľnom trhu, aj k sociálnym demokratom a demokratickým socialistom, ktorí sú presvedčení, že v sociálnom štáte má štát hrať dôležitú rolu. Snažil sa demokratizovať ekonomické systémy a navrhoval testovať ich podľa toho, ktorý a ako zlepší ekonomickú situáciu všetkých jednotlivcov a celých skupín obyvateľstva.

Humanistický manifest II sa písal pod vplyvom novej morálnej revolúcie: bránil právo na plánované rodičovstvo, na prerušenie tehotenstva, na sexuálnu slobodu pre súhlasiacich dospelých a na eutanáziu. Žiadal ochranu práv menšín, žien, starých ľudí, zneužívaných detí, slabých a postihnutých. Volal po tolerancii medzi rozličnými životnými štýlmi a zmierlivých dohovoroch o rozdielnostiach, odsudzujúc rasové, náboženské a triedne antagonizmy. Napomínal, aby sa všade skončila nenávisť a teror. Hodno spomenúť, že to bolo v čase Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa pokúsil liberalizovať rímsky katolicizmus. Ponechával dostatočný priestor aj pre humanistický naturalizmus, aj pre liberálny religiózny humanizmus. V otázke výhľadov pre ľudstvo bol optimistický. Zdôrazňoval dobrodenia vedy a technológie pre dobro ľudí. Predpovedal, že dvadsiate prvé storočie môže byť humanistickým storočím.

V roku 1980 bola vydaná Deklarácia sekulárnych humanistov, a to predovšetkým preto, lebo humanizmus a najmä Humanistický manifest II boli prudko napádané v prvom rade fundamentalistickými náboženskými a pravičiarskymi politickými stranami v USA. Početní kritici dokazovali, že sekulárny humanizmus je náboženstvo. Tvrdili, že učiť sekulárny humanizmus na školách je porušením zásady odluky cirkvi od štátu a vytvára nové náboženstvo. Deklarácia odpovedala, že sekulárny humanizmus predstavuje zostavu morálnych hodnôt a neteistických filozofických a vedeckých názorov, ktoré sa nedajú porovnávať s náboženskou vierou. Preto vysvetľovať sekulárno-humanistický svetonázor nijako nie je porušením zásady rozluky. Deklarácia zastávala demokratickú myšlienku, že sekulárny štát má byť neutrálny a nesmie byť ani za ani proti náboženstvu.

V roku 1988 ponúkla Medzinárodná akadémia humanizmu štvrtý dokument, Deklaráciu vzájomnej závislosti, ktorý volal po novej globálnej etike a vybudovaní nového svetového spoločenstva. V čase rýchleho rozvoja globálnych inštitúcií to bolo eminentne potrebné.

Prečo planetárny humanizmus ?

Hoci väčšina zásad predošlých manifestov a deklarácií naplno platí, je pri vstupe do nového milénia potrebný nový manifest. Od predošlých manifestov zaznamenal svet veľký pokrok a nové okolnosti znamenajú pre nás nové výzvy: Totalitárny komunizmus kolaboval v Sovietskom zväze aj vo východnej Európe a studená vojna dvoch mocenských blokov patrí v podstate minulosti. Nové oblasti sveta sa snažia budovať dokonalejšiu demokraciu; no stále ešte v mnohých krajinách chýbajú účinné demokratické inštitúcie.

Najdôležitejšie je, že svetová ekonomika sa globalizuje. Medzinárodné konglomeráty sa zlučujú a stávajú transnacionálnymi; získavajú moc, ktorá je väčšia ako moc mnohých štátov. Rusko, Čína a iné štáty prenikajú na svetový trh. Žiadna krajina nie je v stave pripravovať svoju hospodársku budúcnosť bez závislosti od svetovej ekonómie a obchodu. K zásadným zmenám došlo predovšetkým v dôsledku výdobytkov vedy a technológie; na prvom mieste treba menovať informačnú revolúciu, ktorá vytvorila svetovú sieť ekonomických a kultúrnych komunikácií. Dá sa povedať, že od Humanistického manifestu II postihli svet také alebo väčšie zmeny ako pri Priemyslovej revolúcii pred dvoma storočiami, resp. pri vynájdení pohyblivých písmen a tlačiarenského stroja Gutenbergom. Ich pôsobenie na našu globálnu existenciu bude aj v budúcnosti ohromné.

No napriek tomu, že svet sa stáva globálnou rodinou, etnické a náboženské súperenia naďalej delia početné svetové oblasti na bojujúce tábory. Ožívajú fundamentalistické náboženstvá popierajúce zásady humanizmu a sekularizmu a volajúce po návrate k zbožnosti predmodernej éry. Objavujú sa aj tzv. novovekárske paranormálne viery, ktoré s pomocou masmédií kšeftária so všelijakými špiritistickými a paranormálnymi predstavami skutočnosti. Masmédiá sú globalizované: televíziu, film a rozhlas, ako aj tlač kníh, časopisov a novín ovládajú mediálne konglomeráty, ktorých prvoradým záujmom je zarábať na reklamách a predávať na celosvetovom trhu. K tomu všetkému sa na niektorých univerzitách objavil postmodernizmus. Tento myšlienkový smer vyslovuje pochybnosti o zásadných predpokladoch humanizmu a modernosti, napáda vedu a techniku a vyhlasuje za neplatné niektoré humanistické ideály a hodnoty. Početné bežné vízie budúcnosti sú pesimistické, ba dokonca aj apokalyptické.

My zdôrazňujeme, že veríme v možnosť zlepšiť svet. Skutočnosti globálnej spoločnosti sú však také, že len nový planetárny humanizmus môže zabezpečiť zmysluplný smer pre budúcnosť.

II. Vyhliadky do lepšej budúcnosti

Po prvý raz v histórii ľudstva máme – vďaka vede a technológii – prostriedky na zlepšenie životných podmienok všetkých ľudí na zemeguli, na zväčšenie ich šťastia a na ich slobodu. A predsa vyjadruje veľa ľudí pri spomienke nového tisícročia strach z toho, čo príde. Mnohí predpovedajú katastrofy konca sveta – či už zo stanoviska veriacich alebo neveriacich. Pesimisti poukazujú na brutálne vojny dvadsiateho storočia a varujú pred novými formami terorizmu a sociálnych nepokojov, ktoré môžu zachvátiť celé ľudstvo v budúcom storočí.

My si myslíme, že pre dvadsiate prvé storočie je namieste vysloviť pozitívnejší a realistickejší odhad našej budúcnosti. Poukazujeme na skutočnosť, že napriek politickým, vojenským a sociálnym nepokojom až búrkam bolo dvadsiate storočie svedkom veľkého počtu nevídaných výdobytkov vedy a techniky. Nech to akokoľvek mrzí zaťatých negativistov – všeobecná prosperita, mier, lepšie zdravie a vyššie životné štandardy sú v mnohých oblastiach sveta skutočnosťou; je pravdepodobné, že to tak pôjde ďalej. Tieto veľké vedecké, technologické a sociálne výdobytky sa neraz prehliadajú. Uznávame, že dosiaľ sa týkali predovšetkým vyspelých štátov, no stávajú sa dosiahnuteľnými skoro všade. Pozrime sa na niektoré z nich:

– Vedecká medicína veľmi zlepšila zdravotný stav obyvateľstva. Znížila bolesť a utrpenie, predĺžila život. K tomu prispel objav antibiotík, príprava vakcín, moderná chirurgia, anestézia, farmakológia a biotechnológia.

– Prezieravé zdravotné opatrenia a zlepšenie zásobovania pitnou vodou a odstraňovania odpadkov podstatne znížili výskyt infekčných ochorení. Rozšírenie liečebných zákrokov dramaticky znížilo detskú úmrtnosť.

– Zelená revolúcia transformovala poľnohospodárstvo a zvýšila výnosy obilnín, čím znížila výskyt hladomorov a zvýšila úroveň výživy širokých vrstiev obyvateľstva na celom svete.

– Moderné metódy hromadnej priemyslovej výroby zvýšili produktivitu tovární, oslobodili robotníkov od mnohých foriem driny a umožnili im prístup k blahobytu a často aj luxusu spotrebných tovarov a služieb.

– Nové spôsoby dopravy skrátili vzdialenosti a transformovali spoločnosti. Automobil a lietadlo umožnili ľuďom prekračovať kontinenty a zrušili zemepisnú izolovanosť. Astronautický výskum otvoril ľudskému pokoleniu možnosti vzrušujúceho výskumu medzihviezdnych priestorov.

– Technologické objavy ohromne urýchlili nové spôsoby komunikácie v celosvetovom rozsahu. K výhodám telefónu, faxu, rozhlasu, televízie a satelitového prenosu pridala počítačová technológia možnosti, ktoré radikálne zmenili všetky odvetvia socioekonomického života. Vo vyspelých krajinách niet domácnosti, továrne ani úradu, ktorých by sa nebola dotkla informačná revolúcia. Internet a World Wide Web umožňujú momentálnu komunikáciu skoro kdekoľvek na svete.

– Vedecký výskum podstatne rozšíril naše poznatky o vesmíre a o postavení človeka v ňom. Dnes je ľudské bádanie schopné robiť pokroky a jeho nálezy potvrdzujú veda a rozum. Metafyzické a teologické špekulácie minulosti zaznamenali nijaký alebo len malý pokrok. Objavy astronómie, fyziky, teórie relativity a kvantovej mechaniky prehĺbili naše chápanie vesmíru – v rozsahu od mikročastíc po mliečne dráhy. Biológia a genetika prispeli k našim poznatkom o biosfére. Už v devätnástom storočí nám Darwinova teória prírodnej selekcie umožnila pochopiť, ako vznikol život. Objav DNK a molekulárna biológia pokračujú v odkrývaní mechanizmov vývoja a objasňovaní života vôbec. Behaviorálna psychológia a spoločenské vedy prehlbujú naše vedomosti o sociálnych a politických inštitúciách, o ekonómii a o kultúre.

V dvadsiatom storočí došlo aj k mnohým sociálnym a politickým zvratom, ktoré sú tiež dobrými znakmi pre budúcnosť:

– Skoro všetky koloniálne ríše devätnásteho storočia prestali existovať.
– Hrozba totalitarizmu sa zmiernila.
– Väčšina štátov sveta dnes uznáva Všeobecnú deklaráciu ľudských práv (aspoň slovami, ak nie aj činmi).
– Ideály demokracie, slobody a otvorenej spoločnosti zasiahli východnú Európu, Latinskú Ameriku, Áziu a Afriku.
– V mnohých štátoch majú ženy osobnú autonómiu a zákonné a sociálne práva; zaujali svoje miesta v mnohých odvetviach spoločenského života.
– V priebehu globalizácie štátnych ekonómií sa ekonomická prosperita preniesla z Európy a Severnej Ameriky aj do iných častí sveta. Slobodný trh a podnikateľské metódy umožnili prienik kapitálových investícií do nerozvinutých krajín a iniciovali tam rozvoj.
– V bohatých štátoch Európy a Severnej Ameriky je problém populačného rastu vyriešený. V mnohých oblastiach sveta sa zaznamenáva rast populácie nie na základe vysokej pôrodnosti, ale pre zníženie úmrtnosti obyvateľstva a vzrast dlhovekosti – aj takým smerom môže ísť vývoj.
– Stále viac a viac detí sveta má dnes prístup k lepšej výchove, vzdelaniu a kultúre – hoci ešte stále treba urobiť viac, ako sa už urobilo.

* * *

Napriek týmto významným úspechom vedy stojíme pred veľmi závažnými ekonomickými, sociálnymi a politickými problémami, s ktorými musí náš svet tvrdo zápasiť. Proroci konca sveta sú ako obyčajne pesimistickí; Jeremiáš predpovedá nešťastia a pohromy. Odpovedáme mu, že ak sa naše problémy majú vôbec vyriešiť, dá sa to len v spolupráci rozumu, vedy a ľudskej snahy.

– Rozsiahle sektory svetovej populácie sa ešte netešia z plodov nadbytku; pokračujú v živorení v biede a chorobách, a to najmä v nerozvinutých štátoch, v Ázii, Afrike a Strednej a Južnej Amerike. Milióny detí a dospelých žijú na úrovni existenčného minima s nedostatočnou stravou, v zlých hygienických podmienkach a sužujú ich choroby. No tento osud postihuje aj v tzv. blahobytných spoločnostiach početných jednotlivcov.

– V mnohých častiach sveta rastie populácia s prírastkom 3 % ročne. V roku 1900 bolo na svete asi 1,7 miliardy obyvateľov. V roku 2000 to bude viac ako 6 miliárd. A ak bude dnešný demografický trend pokračovať, pribudnú za pol storočia ďalšie 3 miliardy.

– Ak bude počet ľudí takto rásť, povedie to k drastickému úbytku ornej pôdy pre obilniny; okolo roku 2050 to môže byť v niektorých štátoch len štvrtina akra na osobu (v Indii, Pakistane, Etiópii, Nigérii a Iráne). Zdroje vody na zavlažovanie sú už dnes na mnohých miestach preťažené a výnosy obilnín sa tam znižujú. Svetové rieky vysychajú – vrátane Nílu, rieky Colorado v USA a Žltej rieky v Číne).

– Paralelne s rastom ľudskej populácie a zrýchľovaním industrializácie sa devastovali dažďové pralesy a lesnaté oblasti. Má sa za to, že ročne stráca Zem 2 % lesných porastov. Tak to bude pokračovať, kým sa nepodniknú ochranné opatrenia.

– Je pravdepodobné, že globálne otepľovanie je na postupe. Čiastočne ho zapríčiňuje deforestácia (odlesňovanie) v chudobných oblastiach, čiastočne atmosférické emisie kysličníka uhličitého v bohatých štátoch, ktoré pokračujú v plytvaní prírodnými zdrojmi. Priemerná osoba v Spojených štátoch a v Európe spotrebuje a znečistí 40-60 krát viac ako priemerná osoba v rozvojových krajinách. A masovú spotrebu tovarov, spojenú s obrovským množstvom odpadu, často podnecujú obchodné spoločnosti, zamerané len na rast (zisku) a s nepatrným záujmom o ekologický dopad.

– Populácie iných druhov sústavne upadajú a veľa foriem rastlinného a živočíšneho života už vymrelo – v súčasnosti dochádza pravdepodobne k najmasívnejšej extinkcii (vymieraniu) druhov od obdobia dinosaurov pred 65 miliónmi rokov.

– Vlády mnohých štátov stoja pred úžasnými ekonomickými problémami v súvislosti s rastom počtu obyvateľstva veľkomiest následkom sťahovania ľudí z dedín; väčšina z nich nenachádza zamestnanie a prežíva len v najvyššej biede.

– Nezamestnanosť sa stáva vážnym problémom aj v bohatých európskych krajinách, ktoré nie sú v stave absorbovať dorastajúcu mládež, prebudovať tradičné technológie, zachovať ľuďom zamestnanie alebo nájsť im prácu.

– V celej sérii medzinárodných konferencií sa dosiahli ďalekosiahle dohody o vážnych medzinárodných sociálnych a environmentálnych problémoch ľudstva, ale vlády zlyhávajú pri dodržiavaní sľúbených opatrení; len veľmi málo bohatých štátov skutočne pomáha chudobným štátom a v mnohých štátoch sa zabúda aj na vlastných chudobných a okrajové vrstvy spoločnosti.

– V mnohých štátoch ostáva demokracia slabá alebo neexistujúca. Príliš často má slobodná tlač náhubok a voľby sa falšujú.

– Vo väčšine štátov sveta sa ešte nepodarilo zaistiť pre ženy rovnaké práva ako pre mužov.

– Mnohé z bývalých koloniálnych oblastí prežívajú obdobie hospodárskeho úpadku.

– Niektoré choroby, ktoré sa považovali za vyhubené, napr. tuberkulóza a malária, sú na postupe a nová nákaza HIV/AIDS sa v rozvojových krajinách nekontrolovane šíri.

– Hoci svet už nie je rozdelený na záujmové oblasti dvoch veľmocí, ľudstvo má naďalej možnosť privolať svoj zánik. Fanatickí teroristi, zločinecké štáty a dokonca aj niektoré mocné štáty môžu nepredvídane spustiť apokalyptické udalosti použitím zbraní hromadného ničenia.

– Dôvera určitých kruhov, že voľný trh vylieči všetky sociálne problémy, ostáva len vierou. Vo väčšine štátov sveta ostáva nevyriešený problém ako zosúladiť predpoklady voľného trhu s požiadavkami spravodlivého sociálneho programu vrátane pomoci slabým a znevýhodneným.

* * *

Sme presvedčení, že sú to všetko veľmi závažné problémy a že je nevyhnutné hľadať cesty ako ich vyriešiť. Sme toho názoru, že je to možné len pri použití kritického myslenia a v spolupráci všetkých zúčastnených. Ľudstvo bolo aj v minulosti vystavené vážnym výzvam a zvládlo ich, dokonca s triumfom. Problémy na obzore pred nami asi nie sú väčšie ako tie, ktorým čelili naši predkovia.

Vo svete existujú aj nespoznané nebezpečné tendencie. Osobitne upozorňujeme na antivedecké a proti moderne zamerané myšlienkové prúdy, medzi ktoré patrí vynorenie sa hlasných fundamentalistických názorov, pretrvávanie náboženskej bigotnosti a neznášanlivosť, či už sú náboženského, politického alebo etnického pôvodu. Tieto sily sa v mnohých častiach sveta stavajú proti spravodlivému vyriešeniu sociálnych problémov a zlepšeniu ľudského údelu:

– Pretrvávanie tradičných myšlienkových postojov posmeľuje často nerealistické, únikové a tomuto svetu vzdialené prístupy k riešeniu sociálnych problémov, šíri neúctu k vede a nad mieru bráni archaické sociálne inštitúcie.

– Početné náboženské a politické skupiny zavrhujú antikoncepciu a podporovanie programov na zníženie plodnosti a stabilizáciu počtu obyvateľstva. Výsledkom toho je všade brzdenie hospodárskeho rozvoja a tým aj odstraňovania chudoby.

– Mnohé z týchto síl sa stavajú aj proti oslobodzovaniu žien a udržujú ich v podriadenosti mužom.

– Svet je svedkom trpkých etnických konfliktov a intenzívnych národnostných rivalít. O náboženských rozmeroch týchto súperení sa skoro nehovorí: v Juhoslávii medzi srbskými ortodoxnými kresťanmi, chorvátskymi rímskokatolíkmi a moslimami (v Bosne a Kosove); v Izraeli a Palestíne medzi ortodoxnými židmi a moslimami; v Severnom Írsku medzi protestantmi a katolíkmi; v Sri Lanke medzi hinduistickými Tamilmi a budhistickými Singalmi; v Pundžabe a Kašmíre medzi hindmi, moslimami a sikhmi; vo Východnom Timore medzi kresťanmi a moslimami.

– Svet zaplavuje rastúci terorizmus a vyskytujú sa genocídy, pričasto vyvolané etnickým nacionalizmom alebo náboženským šovinizmom.

– Multikulturalizmus hlása toleranciu medzi rozličnými etnickými a kultúrnymi tradíciami, uznávajúc ich právo na existenciu. Vidíme však rozpad spoločností a vznášanie požiadaviek na separáciu a izoláciu dosť ironicky práve v čase, keď nacistická rasistická doktrína a rovnako odpudivý apartheid v Afrike boli úspešne prekonané. Neznášanlivosť viedla k etnickým čistkám a iným hrozivým prejavom rasovej nenávisti.

– V niektorých západných štátoch sa rozvinula tzv. postmodernistická ideológia, ktorá neuznáva objektívnosť vedy, odmieta využívanie moderných technológií a útočí na ľudské práva a demokraciu. Niektoré formy postmodernizmu sa blížia k defetizmu: v najlepšom prípade nemajú nijaký program na riešenie svetových problémov; v najhoršom prípade tvrdia, že riešenia nie sú možné alebo dosiahnuteľné. Výsledky takejto literárnej filozofie sú kontraproduktívne až nihilistické. Považujeme to všetko za veľký omyl, pretože veda poskytuje dostatok objektívnych štandardov na posúdenie pravdivosti svojich tvrdení. Veda hovorí medzinárodným jazykom ku všetkým ženám a mužom bez ohľadu na ich kultúrne pozadie.

Sme presvedčení, že je potrebné predložiť novú víziu zajtrajška. Vlády jednotlivých štátov a vodcovia strán a hnutí musia zanechať krátkodobé opatrenia a podporovať ďalekosiahle plánovanie. Vedúce osobnosti zvyknú nedbať na dobré rady vedcov a humanistov a svoje činy zameriavajú na výhru v najbližších voľbách alebo na ekonomické výsledky najbližšieho štvrťroka. Ústredné vlády nesmú dbať len na bezprostredné ekonomické alebo politické ciele; musia mať na zreteli v prvom rade potreby celej planéty a budúcnosť celého ľudstva.

Planetárny humanizmus predkladá dlhodobé ciele. To je hlavný rozdiel medzi ním a predmodernou, najmä nábožensky sfarbenou morálkou. Humanizmus načrtáva odvážne nové obrazy budúcnosti a plodí dôveru v schopnosť ľudskej rasy vyriešiť problémy racionálnymi prostriedkami a optimistickým postojom.

Osvietenstvo osemnásteho storočia, ktoré inšpirovalo aj tento Manifest, má iste nedostatky dané dobou jeho vzniku. Jeho názor, že Rozum je absolútny, a nielen orientačný a omylný nástroj ľudského snaženia, bol prekonaný. No jeho presvedčenie, že veda, rozum, demokracia, výchova a humanistické hodnoty podporujú pokrok, nás stále oduševňuje. Predkladaný planetárny humanizmus tohto Manifestu je vo svojich vyhliadkach postpostmoderný. Stavia na najlepších hodnotách moderny, ale prekračuje negativizmus postmodernizmu a brieždiaci sa informačný vek víta aj so všetkým, čo tento prináša pre budúcnosť ľudstva.

III. Vedecký naturalizmus

Hlavným znakom humanizmu na súčasnej svetovej scéne je jeho hlásenie sa k vedeckému naturalizmu. Dnes je väčšina bežných uznávaných svetonázorov duchovnej, mystickej alebo teologickej povahy. Korene majú v starodávnych predmestských kočovných a poľnohospodárskych spoločnostiach, nie v kultúre modernej priemyslovej, resp. postindustriálnej globálnej informačnej éry, na ktorú sa brieždi. Vedecký naturalizmus dáva ľudstvu schopnosť vytvoriť si súvislý obraz sveta, zbavený metafyzického alebo teologického náteru, založený len na vede.

– Po prvé, vedecký naturalizmus podlieha radu metodologických predpisov. Metodologický naturalizmus predpisuje, aby sa všetky hypotézy a teórie experimentálne preverovali vzťahom k prirodzeným príčinám a faktom. Nie je prípustné zavádzať do hry tajomné príčiny alebo nadprirodzené vysvetlenia. Metódy vedy nie sú naprosto spoľahlivé a nezabezpečujú nám nemenné absolútne pravdy; no sú to najspoľahlivejšie metódy na rozšírenie našich znalostí a vyriešenie problémov ľudstva. Už v minulosti mali na premeny svetovej civilizácie mocný účinok. Užitočnosť vied uznávajú dnes široké vrstvy spoločnosti; vedia, že vedy majú pozitívne dôsledky pre každodenný život.

Na nešťastie sa vedecké metódy využívajú len v úzkom okruhu veľmi špeciálnych činností a o širších dopadoch vedy na naše názory sa vždy nevie. Humanisti zastávajú názor, že vedecké metódy musia nájsť svoj domov vo všetkých odvetviach ľudského snaženia a že vedecký výskum neslobodno obmedzovať – ak samo-zrejme nezasahuje do osobných práv jednotlivca. Pokusy o obmedzenie slobodného bádania z morálnych, ideologických, politických alebo náboženských dôvodov neboli v minulosti zriedkavé, ale vždy skončili s neúspechom. Osožné výsledky vedeckých objavov nemožno podceňovať.

– Po druhé, pravdepodobnosť, že veda prispeje k rozšíreniu nášho poznania prírody a ľudského správania, je veľmi veľká. Vedecký naturalizmus predstavuje kozmický výhľad založený na preverených hypotézach a teóriách. Pri chápaní skutočnosti nestavia primárne na náboženstve, poézii, literatúre alebo umeniach – hoci aj toto sú dôležité prejavy ľudských záujmov. Vedecký naturalista sa pridŕža určitej formy nereduktívneho materializmu; prírodné javy a udalosti vysvetľuje ich vzťahom k materiálnym príčinám a táto forma naturalizmu zachováva miesto pre pluralistický vesmír. Hoci príroda je v podstate fyzikálno-chemická, javy a predmety sa manifestujú na mnohých úrovniach pozorovania: ako subatomárne častice, atómy a molekuly; ako gény a bunky; ako organizmy, kvety, rastliny a živočíchy; ako psychologické vnímanie a poznanie; ako sociálne a kultúrne ustanovizne; ako planéty, hviezdy a galaxie. Toto vyžaduje kontextuálne (súvislostné) vysvetlenia, vychádzajúce z prírodných, biologických a myšlienkových oblastí hľadania. Nijako sa tým nezapiera potreba brať ohľad na rozličné morálne, estetické a iné kultúrne prejavy ľudskej skúsenosti.

– Po tretie, naturalisti zastávajú názor, že vedecké dôkazy pre duchovnú interpretáciu skutočnosti a vyžadovanie tajomných príčin sú absolútne nedostatočné. Klasické transcendentalistické (dovolávajúce sa nadprirodzena) doktríny vyjadrujú vášnivú existenčnú túžbu ľudských bytostí prekonať smrť. Vedecká teória o evolúcii však podáva jednoduchší výklad vzniku života, založený na dôkazoch z celého radu vedeckých disciplín. Vyhlasujeme nesúhlas s tými pár vedcami, ktorí vysvetľujú prírodné javy nadprirodzenými príčinami, často za potlesku masmédií. Ani súčasný stav modernej kozmológie, ani teória prírodného výberu neprinášajú ani najmenší dôkaz o existencii inteligentného plánovača, čo je len figový list viery, zakrývajúci empirický dôkaz. Myslíme si, že je na čase, aby ľudstvo pochopilo svoju dospelosť – aby zanechalo magické myslenie a vytváranie mýtov, čo je len náhrada za preverené poznanie prírody.

IV. Dobrodenia technológie

Humanisti vždy sústavne bránili dobrodenia vedeckej technológie pre ľudstvo. Filozofi od Francisa Bacona po Johna Deweya zdôrazňovali rastúcu moc človeka nad prírodou, danú vedeckým poznaním a spoznali, ako nesmierne to môže prispieť k ľudskému pokroku a šťastiu.

Pri zavádzaní nových technológií sa neraz vynorili nepredvídané negatívne vedľajšie produkty. Od luditov devätnásteho storočia po postmodernistov dvadsiateho storočia odmietali niektorí kritici využívanie nových technológií. Aj humanisti už dávno priznali, že niektoré technologické novinky môžu spôsobiť problémy. Nie je dobré, že technologické využitie niektorých objavov je najčastejšie určované ekonomickými úvahami – či bude produkt výnosný – resp. možnosťou jeho vojenského alebo politického využitia. Isté je, že s nekontrolovaným využívaním nových technológií môžu byť spojené veľké nebezpečenstvá. Zbrane hromadného ničenia (termonukleárne, biologické a chemické) nemá svetová komunita ešte stále pod kontrolou. Podobne aj v genetike, biológii a medicínskom výskume (napr. biotechnológia, klonovanie, orgánové transplantácie atď.) nesú so sebou niektoré objavy možnosť nebezpečného vývoja, ale súčasne nesmierne vyhliadky pre ľudské zdravie a ľudské dobro.

– Po prvé, humanisti sa rozhodne stavajú proti pokusom a priori obmedziť technologický výskum alebo cenzurovať, resp. obmedziť bádanie. Ťažko sa dá síce predpovedať, kam povedie vedecký výskum alebo aké budú jeho možné dobrodenia, no musíme sa mať na pozore pred cenzurovaním výskumu.

– Po druhé, zastávame názor, že najlepší prístup k problémom technologickej aplikácie je rozhovor informovaných odborníkov, a nijako nie dovolávanie sa absolutistických dogiem alebo opakovanie emotívnych sloganov. Každú technologickú novinku treba prešetriť na potenciálne riziká a potenciálnu osožnosť pre spoločnosť a životné prostredie. Predpokladom na to je určitá odborná vzdelanosť.

– Po tretie, nemôžeme si dovoliť nevyužiť technologické riešenia. Závislosť ekonomickej a sociálnej štruktúry súčasného sveta od technologických inovácií sa zo dňa na deň zvyšuje. Ak máme rozriešiť naše budúce problémy, nestane sa to návratom do idylického stavu neporušenej prírody, ale vyvinutím nových technológií, ktoré zodpovedajú ľudským potrebám a cieľom, no treba to robiť s rozumom a citom.

– Po štvrté, technologické inovácie, ktoré zmenšujú poškodzovanie životného prostredia, treba podporovať.

– Po piate, šírenie zlepšených technológií, ktoré sú prístupné aj pre chudobných, treba podporovať, aby aj títo mali osoh z technologickej revolúcie.

V. Etika a rozum

Rozhodujúcim cieľom pokroku ľudstva je uskutočnenie najvyšších etických hodnôt. Veríme, že rast vedeckých vedomostí umožní ľuďom rozumnejšie sa rozhodovať. V tomto zmysle neexistuje nepreniknuteľná stena medzi skutkom a hodnotou, medzi je (to tak) a má (to tak byť). Lepšie si uvedomíme cenu našich hodnôt v svetle dôkazov a na základe dôsledkov, ak sa riadime rozumom a poznaním.

Humanisti boli nespravodlivo obžalovávaní, že nie sú vstave predložiť životaschopné podklady pre etickú zodpovednosť. Ba čo viac, humanistov často obžalúvajú pre údajný morálny úpadok spoločnosti. Tieto argumenty sú priepastne chybné. Vo všetkých storočiach predkladali filozofi solídne sekulárne základy pre humanistické morálne konanie. Okrem toho nespočetné milióny humanistov viedli príkladné životy, boli čestnými občanmi, s láskou vychovávali svoje deti a rozhodným spôsobom prispeli k morálnemu pozdvihnutiu spoločnosti.

– Teologické morálne doktríny reflektujú spravidla zdedené predvedecké predstavy o prírode a ľudskej podstate. Z tohto dedičstva vyplývajú neraz protirečivé morálne príkazy a rozličné náboženstvá majú aj dnes veľmi odlišné názory na niektoré morálne otázky. Teisti a transcendentalisti boli v minulosti aj za aj proti otroctvu, kastovníctvu, vojne, trestu smrti, ženským právam a monogamii. Príslušníci náboženských siekt (ale aj veľkých náboženstiev – pozn. prekl.) sa medzi sebou často beztrestne vraždili. Mnohé z najhroznejších vojen minulosti inšpirovali neústupné náboženské dogmy. Nezapierame, že nábožensky cítiaci ľudia urobili veľa dobrého; popierame však, že by náboženská pieta bola jedinou garanciou morálnej cnosti.

– Humanisti vždy a všade zastávali myšlienku oddelenia štátu od cirkví. Hlásame, že štát má byť sekulárny, t.j. ani za ani proti náboženstvu. Preto odmietame teokraciu, ktorá sa snaží nanútiť každému občanovi nejaký morálny alebo náboženský kód. Myslíme si, že štát má pripustiť koexistenciu širokej plurality morálnych hodnôt.

– Zásadné princípy morálneho konania sú v skutočnosti spoločné všetkým kultúram a civilizáciám – či boli náboženské alebo nie. Morálne tendencie sú v ľudskej povahe hlboko zakorenené a v priebehu histórie sa vyvíjali. Humanistická etika nevyžaduje súlad s teologickými a náboženskými predpokladmi – to sa nedá dosiahnuť nikdy – ale vzťahuje etické voľby na spoločné ľudské záujmy, túžby, potreby a hodnoty. Posudzujeme ich na základe ich dôsledkov pre ľudské šťastie a sociálnu spravodlivosť. Ľudia s rozličným sociokultúrnym pozadím sa v skutočnosti zhodnú na podobných všeobecných morálnych zásadách, čo aj sa ich špecifické morálne predstavy veľmi líšia, lebo sa vytvárali v rôznych podmienkach. Spoločnostiam tre-ba adresovať výzvu stavať na podobnostiach, a nie na rozdielnostiach.

Ktoré sú kľúčové zásady etiky humanistov?

– Po prvé, dôstojnosť a autonómia jednotlivca sú centrálne hodnoty. Humanistická etika má zabezpečovať najvyššiu možnú slobodu voľby: slobodu myslenia a svedomia, slobodné hľadanie; právo jednotlivca žiť svojím životom a sledovať vlastné ciele, kým tým neškodí druhému. Osobitne je to relevantné v demokratických spoločnostiach, kde môže existovať množstvo alternatívnych hodnotových systémov. Humanisti rešpektujú rôznorodosť.

– Po druhé, humanistova obrana práva jednotlivca na sebaurčenie neznamená, že by schvaľoval každý druh ľudského konania. A humanistova tolerancia voči rôznym životným štýlom nevedie nutne k záveru, že ich schvaľuje. Humanista trvá na tom, že súbežne so záväzkom k slobode jednotlivca v spoločnosti pretrváva trvalá potreba zlepšovať jeho záujem a schopnosť hodnotiť. Humanisti veria, že slobodu treba prežívať zodpovedne. Uznávajú, že všetci jednotlivci žijú v spoločnostiach a že niektoré ich činy sú zlé a ničivé.

– Po tretie, humanistickí etickí filozofi bránili etiku dokonalosti (od Aristotela a Kanta po J.S. Milla, Johna Deweya a M.N. Roya). Tá zahrnuje miernosť, zdržanlivosť, sebavedomie a sebaovládanie. Medzi štandardy dokonalosti patrí schopnosť autonómnej voľby, kreativita, estetické hodnotenie, zrelá motivácia, racionalita a povinnosť uskutočniť svoje nadanie. Humanisti odporúčajú, aby ľudia prejavili všetko dobré, čo v nich je, aby tak všetci ľudia mohli žiť dobrý život.

– Po štvrté, humanisti uznávajú zodpovednosť a povinnosti voči iným. To znamená, že s inými ľudskými bytosťami nesmieme zaobchádzať tak, ako keby boli len predmetmi pre naše potešenie; musíme ich považovať za osoby so všetkými právami na rovnosť a úctu. Humanisti hlásajú, že „s každým treba zaobchádzať ľudsky“. Uznávajú Zlaté pravidlo, že „nemáme iným robiť to, čo nechceme, aby iní robili nám“. Prijímajú biblické napomenutie, aby sme „cudzinca prijali do nášho stredu“, rešpektujúc jeho rozdielnosti voči nám. Ak berieme do úvahy množstvo vier, sme všetci cudzincami – ale môžeme byť priateľmi – v rozsiahlej komunite.

– Po piate, humanisti veria, že pre etické správanie sú podstatné cnosti súcitu a starostlivosti. To predpokladá vývin altruistických záujmov a pocitov pre potreby a city iných. Základom morálneho správania sú „všeobecné morálne príkazy, pravidlá alebo jednoducho slušnosti“. Inými slovami sú to bežné, všeobecné morálne cnosti, ktoré uznávajú a majú ľudia s najrozličnejšou kultúrnou a náboženskou príslušnosťou: Máme vždy hovoriť pravdu, dodržiavať sľuby, byť čestní, seriózni, dobrosrdeční, spoľahliví, dôveryhodní a verní, máme preukazovať uznanie a vďačnosť; máme byť slušní, spravodliví a tolerantní; máme rozumne diskutovať o sporoch a snažiť sa o spoluprácu; nemáme kradnúť ani nikoho urážať, telesne poraniť alebo poškodiť. Hoci humanisti volali po zrušení puritánskych trestných predpisov, vždy zastávali potrebu morálnej zodpovednosti.

– Po šieste, vysoko na rebríčku humanistickej agendy je povinnosť dobre vychovávať deti a mládež, aby sa u nich vytvoril charakter a pochopenie pre všeobecné morálne slušnosti; treba u nich podnecovať morálny rast a schopnosť morálne uvažovať.

– Po siedme, humanisti odporúčajú, aby sme pri tvorbe morálnych úsudkov používali rozum. Zdôrazňujú, že pri formulácii etickej voľby je podstatné poznanie. Platí to najmä pri riešení morálnej dilemy, keď je nevyhnutné rozumné uvažovanie. Ľudské hodnoty a zásady sa dajú dobre odôvodniť len premýšľaním pri hľadaní. Ak niekedy existujú spory a nejasnosti, treba sa ihneď pustiť do racionálneho rozhovoru.

– Po ôsme, humanisti zastávajú názor, že stále máme byť pripravení zmeniť etické zásady a hodnoty, ak to vyžaduje bežná skutočnosť alebo budúci vývoj. Máme síce stavať na osvedčených múdrostiach minulosti, ale máme vedieť nájsť nové riešenia pre morálne dilemy, či už sú tieto staré alebo nové.

Ako príklad možno uviesť diskusiu o dobrovoľnej eutanázii, ktorá naberá na intenzite najmä v bohatých krajinách, kde medicínska technológia umožňuje udržiavať pri živote aj terminálnych pacientov, ktorí by v minulosti boli už umreli. Humanisti zastávajú právo na dôstojnú smrť, právo spôsobilých dospelých odmietnuť liečbu, právo zmierniť zbytočné utrpenie a dokonca aj právo urýchliť smrť. Uznávajú význam hnutí, ktoré zariaďujú miesta, kde sa uľahčuje proces umierania.

Rovnako máme byť pripravení na racionálnu voľbu v oblasti ľudskej reprodukcie, kde vedecký výskum zapríčinil úplne novú situáciu – pomyslime len na oplodnenie in vitro (v skúmavke), náhradné matky, genetické inžinierstvo, orgánové transplantácie a nakoniec klonovanie. V morálnych heslách minulosti nenájdeme smernice pre riešenia problémov budúcnosti. A autonómiu voľby musíme rešpektovať.

– Po deviate, humanisti hlásajú, že musíme rešpektovať etiku zásad. To značí, že cieľ nesvätí prostriedky; práve naopak, naše ciele sú stvárňované našimi prostriedkami a možnosťami; existujú hranice toho, čo je dovolené robiť. Osobitne dôležité je to vzhľadom na tyranské diktatúry dvadsiateho storočia, keď politické ideológie so skoro náboženským zápalom zneužívali morálku na dosiahnutie vizionárskych cieľov. Máme v živej pamäti tragické utrpenie miliónov nevinných z toho dôvodu, že ktosi prehliadol veľké zlo, keď sledoval klamné väčšie dobro.

VI. Všeobecná zaviazanosť voči humanite ako celku

Hlavnou potrebou dnešného sveta je vyvinúť nový Planetárny humanizmus – ktorý zachová ľudské práva a zdôrazní význam ľudskej slobody a dôstojnosti, ale súčasne vyzdvihne našu zaviazanosť voči humanite ako celku.

– Po prvé, základným etickým princípom Planetárneho humanizmu je rešpekt dôstojnosti a hodnoty všetkých členov ľudskej spoločnosti. Je samozrejmé, že dnes už každý uznáva tie mnohé zodpovednosti vo svojom sociálnom okruhu: zodpovednosť voči rodine, priateľom, komunite, štátu alebo národu, ktorého je členom. K týmto zodpovednostiam však musíme pridať ďalšiu, ktorej aktuálnosť rastie v poslednom čase – to je zodpovednosť voči ľuďom mimo nášho národného prostredia. V poslednom čase začíname byť viac ako v minulosti v morálnom a osobnom styku so všetkými obyvateľmi Zeme a keď zvoní zvon jednému z nich, zvoní všetkým.

– Po druhé, našou povinnosťou je konať tak, aby sa zmenšovalo ľudské utrpenie a aby sa zvyšoval súhrn ľudského šťastia, keď je to možné; tento záväzok platí pre celý svet; uznávajú ho ostatne rovnako veriaci i neveriaci, lebo je základnou priečkou rebríčka každej ľudskej morálky. Žiadna komunita neprežije, ak pripustí porušovanie všeobecných morálnych slušností medzi svojimi členmi. Kľúčovou otázkou sa dnes stáva zaradenie tohto princípu v škále pravidiel a sme presvedčení, že ho teba generalizovať: sme zodpovední nielen za dobro členov našej komunity alebo štátu, ale za dobro celej ľudskej spoločnosti.

– Po tretie, musíme sa vyhýbať preceňovaniu multikulturálneho lokálpatriotizmu, ktorý je často rozvratný a ničivý. Musíme byť tolerantní voči kultúrnej rozličnosti – okrem prípadov, keď sú tie iné kultúry netolerantné a represívne. Je najvyšší čas, aby sme prekročili úzke hranice farských postojov a našli širšie spoločné základy. Mnohé etnické celky sú pozostatky dávnych zemepisných a sociálnych izolácií a v otvorenej globálnej spoločnosti nie sú už relevantné; vzájomné styky až zmiešané manželstvá medzi rozdielnymi národnosťami sú dnes nielen bežné, ale treba ich podporovať. Kým na jednej strane vernosť jednotlivca voči jeho kraju, kmeňu alebo národu ho pozdvihuje nad osobný egoizmus, zatiaľ nadmerný šovinizmus medzi etnickými skupinami a národmi sa ľahko stáva zhubným. Morálna starostlivosť a oddanosť sa teda nemá obmedzovať na etnické enklávy a končiť na štátnych hraniciach. Racionálna morálka nás nabáda budovať a podporovať inštitúcie spolupráce medzi jednotlivcami rôznych národností. Má spájať, nie rozdeľovať jedných od druhých

– Po štvrté, rešpekt a záujem o druhých sa majú týkať všetkých ľudí bez rozdielu. To znamená, že so všetkými ľudskými bytosťami treba zaobchádzať po ľudsky a že ľudské práva treba brániť všade na svete. Podľa toho má každý z nás povinnosť protestovať proti ľudskému utrpeniu, nech sa deje kdekoľvek; každý by mal prispievať k spoločnému dobru. Táto zásada vyjadruje najušľachtilejšie city účasti a dobrosrdečnosti. Znamená, že obyvatelia bohatých štátov majú povinnosť prispievať k odstráneniu alebo čo len zmenšeniu biedy a tým k zlepšeniu životných podmienok ľudí, žijúcich v chudobných oblastiach sveta, ak majú túto možnosť. Na druhej strane to znamená, že tí, čo žijú v menej rozvinutých oblastiach, prestanú závidieť bohatým. Najlepšie, čo môže bohatý urobiť pre chudobného, je naučiť ho pomôcť si sám sebe. No ak sa má vážne pomôcť chudobným príslušníkom ľudského rodu, musia bohatí obmedziť svoju márnotratnú a nadmernú spotrebu a nadmerné pôžitkárstvo.

– Po piate, tieto zásady sa musia týkať nielen dnešnej svetovej komunity, ale aj budúcich generácií. Máme veľkú zodpovednosť voči našim potomkom – či prídu priam po nás alebo až po dlhom čase. Racionálna morálna osoba bez problémov uznáva túto rozšírenú zodpovednosť voči detným deťom našich detí, ako aj voči potomkom všetkých ľudí na celom svete dnes i v budúcnosti.

– Po šieste, každá generácia má (najnovšie) povinnosť, pokiaľ je to možné, zanechať planetárne životné prostredie v lepšom stave, ako ho zdedila. Musíme zabrzdiť nadmerné znečisťovanie prostredia a urobiť všetko, aby sa prestalo plytvať neobnoviteľnými prírodnými zdrojmi. V časoch rýchleho rastu počtu obyvateľstva a zrýchľujúceho sa vyčerpávania prírodných zdrojov sa to môže vidieť byť nemožný ideál. No musíme sa o to pokúsiť, lebo naše dnešné akcie určujú osud budúcich generácií. Môžeme sa obzrieť dozadu a spätne vyhodnotiť činy našich predkov; môžeme ich chváliť alebo karhať za to, čo urobili, či neurobili. Môžeme napr. kritizovať tých, čo vyčerpali do poslednej kvapky ložiská ropy alebo prírodného plynu, resp. zdroje pitnej vody. Môžeme chváliť architektov a inžinierov minulosti, ktorí vybudovali prírodné rezervácie, užitočné továrne na spracovanie vody, podzemné skladiská odpadu, diaľnice a mosty, ktoré nám tak dobre slúžia.

Môžeme sympatizovať s budúcim svetom a predstaviť si v mysli, akí budú tí, čo budú potom žiť na našom mieste a môžeme si uložiť záväzky pre dnešok, ktoré budú na osoh tým zajtrajším. Naše povinnosti voči budúcnosti vyplývajú sčasti z našej vďačnosti, možno niekedy aj z odsúdenia, generácií, ktoré predchádzali našej; možno niektorý náš predok trpel, aby sme sa my mali dobre. Okrem toho potrebujú budúce generácie dnešných hovorcov, obrancov ich budúcich práv. Nijako sa tým nikomu nemajú ukladať nesplniteľné povinnosti, veď veľká časť dnešnej populácie sa už cíti morálne zodpovedná svojmu potomstvu, a to vrátane záujmu o životné prostredie. Niektorých ľudí už inšpiroval heroický idealizmus pre milovanú záležitosť, aj keď sa ich priamo netýka.

– Po siedme, musíme dávať pozor, aby sme neurobili nič, čo by ohrozilo prežitie budúcej generácií. Musíme sa snažiť, aby naša planetárna spoločnosť nepoškodila atmosféru, vodu a pôdu do takej miery, že by to mohlo v budúcnosti podmínovať život. Musíme sa snažiť, aby naša planetárna spoločnosť nepoužila zbrane hromadného ničenia; po prvý raz vo svojej histórii má dnes ľudstvo túto možnosť. Dnešné stíchnutie studenej vojny nie je zárukou, že posledný Damoklov meč nepadne zásluhou fanatických pomstiteľov alebo ho pri hre s ohňom neoživia tí, čo chceli čosi zachrániť.

Takýto by mal byť tento nový živý planetárny humanizmus, zameraný na bezpečný, istý a lepší budúci svet; mali by sme urobiť všetko, aby sme oň vzbudili záujem vo všetkých ľuďoch, či veriacich alebo naturalistoch, teistoch alebo humanistoch, či bohatých alebo chudobných, každej rasy, etnicity alebo národnosti.

Musíme presviedčať všetkých v našom okolí o nutnosti spolupráce pri vytváraní planetárneho konsensu (súhlasu), že zlepšenie ľudského údelu na celom svete je naša najvyššia povinnosť.

VII. Planetárna listina práv a povinností

Pre splnenie záväzkov voči Planetárnemu humanizmu navrhujeme Planetárnu listinu práv a povinností. Zahrnuje Univerzálnu deklaráciu ľudských práv, ale ide ďalej ako táto, lebo obsahuje niekoľko nových práv. Mnohé nezávislé štáty už uvažovali o zaradení týchto práv do zákonov, platných na ich území. Existuje však stále rastúca potreba explicitnej Planetárnej listiny práv a povinností, ktorá by sa týkala a bola záväzná pre všetkých členov ľudského druhu. Jej uvedenie do života nebude ľahké. Samozrejme bude veľa závisieť od toho, či budú k dispozícii finančné zdroje. Hoci voľný trh je dynamickým strojom ekonomického rastu a rozvoja, nie je dostatočne spoľahlivý a neomylný, takže sa môže ukázať potreba doplniť ho politickými opatreniami orgánov, zodpovedných za sociálnu starostlivosť. Prostriedky na dosiahnutie cieľov Listiny sa pravdepodobne budú týkať v prvom rade súkromného sektora, ale svoju úlohu bude hrať aj verejný sektor národného hospodárstva. Je isté, že sa proti návrhu zdvihne mocná politická opozícia, ale musíme tieto ďalekosiahle ciele vymenovať, aj keď sa v súčasnosti nedá počítať s ich dosiahnutím v určitých častiach sveta.

– Po prvé, naším cieľom musí byť skončiť s chudobou a podvýživou a musíme zabezpečiť primeranú zdravotnú starostlivosť a primerané byty pre všetkých ľudí všade na svete. Nikto nesmie trpieť nedostatkom potravy alebo pitnej vody, musia byť vyhubené nákazlivé choroby a zaistené hygienické opatrenia a kanalizácia; každému treba garantovať aspoň minimálny štandard ubytovania. Je to ťažká úloha, ale z morálnych dôvodov je nutné pustiť sa do jej riešenia.

– Po druhé, musíme sa snažiť poskytnúť každému ekonomickú istotu a primeraný príjem. Každý má mať možnosť nájsť si zamestnanie, má byť poistený proti nezamestnanosti, a má mať zabezpečený penzijný (starobný) dôchodok. Majú existovať špeciálne programy pre výchovu telesne postihnutých v odboroch, ktoré zvládnu a má sa im pomôcť nájsť prácu.

Ústredná myšlienka je tu svojpomoc: každý jednotlivec musí vyvinúť všetko úsilie, aby si na seba dosť zarobil. Spoločnosť môže urobiť len jedno – dať mu možnosť, a to zo súkromných alebo verejných prostriedkov.

– Po tretie, každý musí byť chránený pred neodôvodneným a zbytočným ukrivdením, ohrozením alebo smrťou. Každý člen ľudskej spoločnosti musí byť istý, že mu fyzicky nesmie nikto ublížiť a že mu nikto neukradne osobné vlastníctvo. Nesmie mať obavy, zapríčinené zastrašovaním, a to či už súkromníkmi alebo sociálnymi či politickými inštitúciami. Musí byť účinne chránený pred sexuálnym zneužitím, obťažovaním alebo znásilnením. Sexuálne správanie sa musí zakladať na princípe vzájomného súhlasu. Pohlavný styk alebo manželstvo s deťmi nesmú byť dovolené za žiadnych okolností.

Trest smrti je neprípustná forma trestu. Treba ho nahradiť inými odstrašujúcimi opatreniami, napr. doživotným väzením. Ostatne vo väčšine civilizovaných štátov bol už trest smrti zrušený.

– Po štvrté, jednotlivci majú mať právo žiť v rámci rodiny alebo domácnosti svojej voľby a podľa svojich príjmov, a prislúcha im právo mať alebo nemať deti. Každý jednotlivec má mať právo slobodne voliť svojho životného partnera, ak vôbec chce, a určiť si počet detí, ako aj ich načasovanie; má mať právo vychovávať svoje biologické alebo adoptované deti, prípadne vôbec nemať rodinu.

Na tých, čo sa rozhodnú pre deti, sa budú klásť požiadavky: Rodičia musia svojim deťom zaistiť bezpečné a láskyplné prostredie. Nesmú ich zneužívať. Malé deti a mládež neslobodno nútiť do práce pre dospelých alebo do driny. Rodičia nesmú svoje deti zanedbávať ani nedať im primeranú stravu, zdravotnú opateru, hygienické bývanie, pocit istoty.

Rodičia nesmú svojim deťom brániť vo vzdelávaní, kultúrnom obohatení a intelektuálnej stimulácii. Hoci rodičovské morálne vedenie je pre budúcnosť detí vitálne dôležité, rodičia nesmú svojim deťom jednoducho nanucovať svoje náboženské názory a hodnoty, resp. indoktrínovať ich. Deti, mládež aj mladí dospelí ľudia majú mať styk s rozličnými svetonázormi a treba ich povzbudzovať, aby mysleli sami za seba. Aj názory malých detí treba rešpektovať.

– Po piate, možnosť vzdelávať sa a kultúrne sa obohacovať má byť všeobecná. Každej osobe treba dať možnosť rozširovať obzor svojich vedomostí. Ako minimum má byť k dispozícii školenie od prvých detských rokov až do dosiahnutia dospelosti. Možnosť vzdelávať sa má byť prístupná pre všetky vekové skupiny, vrátane doškoľovania dospelých. Existujú minimálne štandardy, ktoré má dosiahnuť každý: základná schopnosť písať, čítať a počítať. Vyššie stupne vzdelania závisia od talentu a schopností. Prijatie na školy vyššieho vzdelania má byť založené na zásluhách; ak je to možné, má sa školné hradiť štipendiom, aby sa ani jeden nekvalifikovaný študent nemusel zrieknuť možnosti postupu pre finančné dôvody.

Každé dieťa má získať základné speňažiteľné vedomosti a zručnosti, aby si mohlo nájsť zárobkové zamestnanie. Malo by v tom byť spriatelenie s počítačom, určitá kultúrnosť a schopnosť uplatniť sa v obchodnom svete.

Študijný plán mladého človeka má podporovať chápanie vedeckých metód hľadania a kritické myslenie. Slobodnému hľadaniu neslobodno klásť nijaké hranice. Do všeobecného vzdelania patrí aj hodnotenie prírodných, biologických a sociálnych vied, vrátane teórie o evolúcii a štandardov ekológie.

Študenti sa majú naučiť základy dobrého zdravia, primeranej výživy a telocviku. Užitočné je určité pochopenie vedeckej medicíny a fungovania ľudského tela. Deti majú dostať možnosť vhodnej sexuálnej výchovy už v mladom veku. Dôraz sa má klásť na zodpovedné sexuálne správanie, plánované rodičovstvo a antikoncepčné metódy.

Študenti sa majú naučiť vážiť si rozličné kultúrne tradície. To vyžaduje porovnávacie štúdium náboženstiev, jazykov, kultúr a umeleckých prejavov. Poznávanie histórie má začať dejinami vlastného štátu, kraja a kultúry, ale potom má priberať iné zemepisné a historické oblasti až po dejiny svetovej civilizácie; cieľom má byť „planetárna gramotnosť“, t.j. znalosť nášho celého životného prostredia. Okrem štúdia určitého úzkeho špeciálneho odboru je veľmi dôležité interdisciplinárne chápanie vzťahov medzi blízkymi i vzdialenými odbormi a malo by byť podporované.

– Po šieste, nie je prípustná diskriminácia na základe rasy, etnického pôvodu, národnosti, kultúry, kasty, triedy, pohlavia alebo sexuálnej orientácie. Musíme vyvinúť novú ľudskú identitu – člena novej planetárnej komunity. Táto identita musí mať prednosť pred všetkými ostatnými a bude slúžiť za základ pre vykántrenie všetkých diskriminácií.

Rasová a národnostná nenávisť sú nemorálne. Všetci jednotlivci sme členmi toho istého druhu a ako takí máme rovnaké práva a možnosti využívať všetky príležitosti, ktoré sa nám naskytujú.

Zdrojom diskriminácie môže byť aj triedny antagonizmus. Tradičné bariéry v spoločnosti, napr. kastový systém, znemožnili miliónom ľudí mať podiel na pokroku. Boli takí, čo sa pokúsili zmenšiť priepasť medzi bohatými a chudobnými tak, že zobrali tým prvým, miesto toho, aby zlepšili životné podmienky tých druhých. Iní jednoducho nebrali na vedomie núdzu chudobných a aj úmyselne ich trvalo držali v stave úplnej závislosti.

Právo veriť a praktizovať svoje náboženstvo alebo vieru bez akejkoľvek diskriminácie sa musí rešpektovať. Rovno-cenné právo nepraktizovať nijaké náboženstvo treba priznať náboženským disidentom, agnostikom a ateistom, ktorých názory si zaslúžia nie menší rešpekt.

Diskriminácia na základe pohlavia je neprípustná. Ženy majú právo, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako s mužmi. Diskriminácia v zamestnaní, výchove alebo kultúrnych aktivitách je neúnosná. Spoločnosť nesmie obmedzovať ani práva homosexuálov, bisexuálov či transsexuálov.

– Po siedme, zásada rovnosti sa musí rešpektovať vo všetkých civilizovaných komunitách a má štyri hlavné zmysly:

• Rovnosť pred zákonom. Každý človek má právo na spravodlivý súd a rovnakú ochranu zákonmi. Pre vládnych úradníkov a obyčajných občanov musia platiť tie isté zákony. Nik nesmie byť pozdvihnutý nad zákon. Zákony musia byť slepé voči rase, farbe, národnosti, viere, sexu a bohatstvu.
• Rovnosť dôstojnosti. Všetci ľudia majú rovnakú dôstojnosť a hodnotu a nikomu neslobodno upierať výhody a práva, ktoré majú iní. To však neberie spoločnosti právo obmedziť, potrestať alebo uväzniť tých, ktorí porušili zákon, dopustili sa násilia alebo spáchali nejaké zločiny.
• Uspokojenie základných potrieb. Môže sa stať, že niekto nemá bez vlastnej viny možnosť zaobstarať si ani minimum potravy, odevu, príbytku, istoty, zdravotnej starostlivosti, výchovy a kultúrneho obohatenia. Ak v takýchto prípadoch má spoločnosť prostriedky, má aj povinnosť uspokojiť tieto potreby – podľa svojich možností. No tento systém sociálneho zabezpečenia sa viaže na ochotu pracovať: spoločnosť nemá podporovať návyky závislosti.
• Rovnosť možností. V slobodných spoločnostiach má byť rovné ihrisko. Dospelí aj deti majú mať bez ohľadu na ich spoločenské postavenie rovnaké možnosti uspokojovať svoje záujmy, dosahovať svoje ciele a prejavovať svoje jedinečné talenty.

– Po ôsme, každý človek má právo žiť svoj dobrý život podľa svojich zásad, sledovať svoje šťastie, dosahovať kreatívne uspokojenie a uvoľnenie podľa svojich predstáv – ak pri tom neubližuje iným. Zásadná požiadavka znie, že každý má dostať možnosť dosiahnuť splnenie svojich osobných cieľov, samozrejme v súlade so sociálnou situáciou, ale táto realizácia závisí v prvom rade od jednotlivca a nie od spoločnosti. No šťastie je podmienené osobným majetkom, príjmami a hlavne konaním; jednotlivec nemôže očakávať, že mu spoločnosť poskytne prostriedky na uspokojenie celého radu jeho jemu vlastných chutí a predstáv.

– Po deviate, jednotlivci majú mať možnosť zúčastňovať sa umeleckého života – vrátane literatúry, poézie, drámy, sochárstva, tanca, hudby a spevu atď. Estetická predstavivosť a kreatívne činnosti môžu nesmierne napomáhať obohateniu života, sebarealizácii a zvyšovať ľudské šťastie. Spoločnosť má podporovať a podnecovať všetky druhy umenia a šíriť ich do všetkých oblastí spoločnosti.

– Po desiate, nikomu sa nesmie bez dôvodu obmedzovať alebo zakazovať tá činnosť, pre ktorú sa rozhodol z vlastnej vôle. To je v prvom rade sloboda myslenia a svedomia – právo veriť alebo neveriť; potom sloboda prejavu a sloboda žiť podľa vlastných predstáv – a to až do tých čias, kým by sa tým neobmedzili práva iných.

Medzi uvedené práva patrí aj právo na súkromie:

• Súkromné tajomstvo treba rešpektovať.
• Na nikoho neslobodno robiť politický alebo sociálny nátlak.
• Žena má právo na kontrolu svojho tela. Sem patrí reprodukčná sloboda, dobrovoľná antikoncepcia a prerušenie tehotenstva.
• Páry majú mať prístup k informáciám o plánovaní rodiny a o možnostiach biogenetickej porady, resp. umelej inseminácie atď.
• Dospelí majú mať možnosť uzavrieť manželstvo podľa svojej voľby, aj keď majú rozdielnu rasovú, etnickú, náboženskú, triednu, kastovú alebo štátnu príslušnosť. Zmiešané manželstvá (najmä ak jeden člen je biely) neslobodno zakazovať. Páry rovnakého pohlavia majú mať tie isté práva ako heterosexuálne páry.
• Hlavná zásada zdravotnej starostlivosti má byť informovaný súhlas. Dospelí jednotlivci majú mať právo vybrať si alebo odmietnuť liečbu.
• Každý jednotlivec má mať právo stať sa členom dobrovoľnej organizácie, s ktorej cieľmi súhlasí a v ktorej chce vyvíjať činnosť. Treba rešpektovať právo slobodne sa združovať v mierumilovných a nenásilných organizáciách.

VIII. Nová globálna agenda

Početné zo vznešených ideálov obdobia po druhej svetovej vojne našli svoj výraz v takých dokumentoch ako Všeobecná deklarácia ľudských práv. Ich pôvodná sila však na celom svete vybledla. Ak máme mať vplyv na budúcnosť ľudstva, bude treba intenzívnejšie spolupracovať s novými centrami moci a vplyvu. Ciele sme už menovali: Zvýšiť spravodlivosť a stabilitu, odstrániť chudobu, znížiť riziko konfliktov a zachovať životné prostredie. V dôsledku zmenených vonkajších okolností je zrejmých niekoľko priorít:

– Po prvé, bezpečnosť. Problém regionálnych konfliktov a vojen nebol vyriešený; ani problém číhajúcich zbraní hromadného ničenia. V priebehu posledných 50 rokov narobili viac škôd násilia medzi komunitami a občianske vojny ako vojny medzi štátmi. Bolo ich viac čo do počtu a zapríčinili viac mŕtvych. K takýmto konfliktom dochádza, keď sa nejaká etnická komunita v nejakom štáte cíti utláčaná vládou alebo nejakou inou komunitou a cíti sa neschopná vyjadriť svoje sťažnosti zákonným spôsobom. Charta spojených národov osobitne zakazuje zasahovať do vnútorných záležitostí členského štátu; medzinárodná spoločnosť tak nemá nijakú legálnu základňu pre akciu na rozriešenie kmeňového, etnického alebo medzikomunitného sporu v rámci štátnych hraníc proti vôli vládnucej skupiny v príslušnom štáte. Okrem toho každý pokus medzinárodného spoločenstva riešiť taký konflikt použitím vojenskej moci bude znemožnený v Bezpečnostnej rade vetom jedného zo stálych členov, spriateleného s dotyčným štátom. Od konca studenej vojny sa Spojené štáty s podporou NATO a západných štátov viackrát pokúsili presadiť mier vojenskou mocou s obídením Organizácie spojených národov, čím vážne podryli ich autoritu.

Po druhé, rozvoj: Voláme po smelých a novátorských návrhoch na zvýšenie ľudského pokroku a rozvoja v celosvetovom rozsahu. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými oblasťami našej planéty sú dnes rovnako naliehavým problémom, ako boli v minulosti. Vysoko rozvinuté štáty môžu pomôcť prekonať ich poskytnutím kapitálu, technickej pomoci a školením pracovníkov.

Potrebujeme nový prístup aj k sociálnemu a nielen ekonomickému rozvoju; treba uznať, že ak ekonomický rozvoj nevedie vždy k zlepšeniu sociálnej situácie, priama investícia do sociálneho rozvoja nielenže znižuje chudobu, ale zapája viac ľudí do peňažnej ekonómie. Treba podporovať také opatrenia, ktoré priamo zlepšujú finančné a spoločenské postavenie chudobných, najmä žien a dievčat. Sem patrí na prednom mieste snaha stabilizovať a potom znižovať populačný rast.

V rozvojovej pomoci videli dávajúce štáty často prostriedok na získanie politickej podpory na medzinárodných fórach pri určovaní obchodnej politiky. Od konca studenej vojny sa táto potreba spojenectva znížila až stratila a to viedlo k drastickému zníženiu rozvojovej pomoci. Tento trend sa musí zvrátiť.

Žiadame, aby rozvinuté priemyselné štáty prijali ako prvý krok smernicu OSN pre rozvojovú pomoc, t.j. dávať každoročne 0,7 % svojho HND na rozvojovú pomoc; 20 % tejto sumy má ísť na sociálny rozvoj a z nej 20 % na kontrolu populačného rastu. Táto pomoc sa má v budúcnosti postupne zvyšovať.

Väčšie úsilie treba venovať premosteniu vzdelanostnej priepasti medzi najchudobnejšími štátmi a rozvinutým svetom. Treba školiť a preškoľovať najmä nezamestnaných; treba vytvárať dobré a lepšie pracovné príležitosti najmä pre ženy a okrajové skupiny spoločnosti; treba investovať viac zdrojov do zdravotníctva, výchovy a kultúry.

Vyzývame všetky štáty, aby oficiálne podporovali káhirský program z roku 1994: zabezpečiť všeobecné reprodukčné zdravie a uznať reprodukčné práva, zlepšiť životnú úroveň chudobných a stabilizovať svetovú populáciu. Treba šíriť znalosť Indexu ľudského rozvoja, ktorý každoročne vydáva úrad Rozvojového programu OSN ako ukazovateľ situácie v každej chudobnej krajine.

Rastúca úloha pripadá nevládnym organizáciám (NGO, NVO) v rozvojových krajinách. Ich úlohou je pôsobiť ako priami príjemcovia rozvojovej pomoci, aby sa znemožnila korupcia a odstránili byrokratické prieťahy endemické v mnohých z týchto štátov. Západné NVO majú významnú úlohu ako partneri a kanály pre túto pomoc.

– Po tretie, sociálna spravodlivosť: centrálnu úlohu tu hrá Planetárna listina práv a zodpovedností. Pokusy o vymedzovanie významu sociálnej spravodlivosti alebo o obmedzovanie jej zemepisného či kultúrneho rozsahu treba zamietnuť. Treba prepracovať tie časti Deklarácie ľudských práv, ktoré sa týkajú súkromia, rodiny a komunity. Osobitne urgujeme skorú ratifikáciu všetkých medzinárodných konvencií o právach žien, detí, menšín a domorodého obyvateľstva všetkými štátmi.

– Po štvrté: rast svetových konglomerátov. Za posledných 20 rokov sme boli svedkami rastúcej koncentrácie moci a bohatstva v rukách globálnych korporácií. Nepochybujeme, že to prispelo k rozvoju ekonómie a svetového obchodu. No medzinárodné zákonodarstvo len pomaly reagovalo na rýchly rast mocenských štruktúr v rámci svetovej ekonómie. Multinacionálne korporácie majú dnes moc nebrať ohľad na priania jednotlivých vlád pri formulovaní svojich programov, pri presunoch finančných zdrojov cez štátne hranice a pri vývoze tovární do oblastí lacných pracovných síl. Táto sloboda sa vydáva za kladnú pre slobodný obchod a medzinárodné finančné kruhy ju podporujú. Ale tieto korporácie majú tak aj možnosť vyhýbať sa zdaneniu, keď vyvážajú zisky. Finančné inštitúcie majú možnosť vyhnúť sa daňovej kontrole tak, že presunú svoje základné štruktúry do tzv. finančných rajov, kde neplatia (skoro žiadne) dane. Pritom dosahujú medzinárodné finančné presuny astronomickú sumu jedného trilióna dolárov denne – a dejú sa bez zdanenia. Na tom základe majú boháči možnosť vyhnúť sa čestnému plateniu daní zo svojich ziskov.

Každý pokus poukázať na tieto problémy alebo obmedziť operácie slobodného trhu narazí na nezmierniteľný odpor a iste zlyhá. Preto sú potrebné reformy, ktoré by zaistili, aby medzinárodné bohatstvá, či už korporatívne alebo súkromné, poctivo platili svoje dane, no bez poškodenia mechanizmov svetovej ekonómie.

– Po piate, medzinárodné zákony: Globálna komunita potrebuje systém medzinárodného zákonodarstva, ktorý by nahradil zákony jednotlivých štátov. Svet nedbajúci zákony sa musí zmeniť na svet so zákonmi, ktoré každý ľahko pochopí a podrobí sa im.

– Po šieste, životné prostredie: Musíme uznať, že súčasný spôsob života v priemyslových oblastiach severu je neudržateľný a bude sa to zhoršovať, keď ekonomický rozvoj a rastúci konzum v chudobných štátoch juhu ešte zvýšia tlak na životné prostredie. Už dnes poškodzuje nezmyselný spotrebiteľský ošiaľ životné prostredie tak, ako nikdy dosiaľ a tých, čo spotrebujú najmenej, vystavuje dvojitému ohrozeniu. Na jednej strane treba zvýšiť úroveň spotreby jednej miliardy tých najbiednejších, ktorí sa ani raz za deň nenajedia dosýta; na druhej strane treba znížiť celosvetovú spotrebu, aby sa znížilo aj poškodzovanie životného prostredia.

Globálne environmentálne problémy treba riešiť na planetárnej úrovni: znížiť znečisťovanie životného prostredia, vrátane produkcie kysličníka uhličitého a iných skleníkových plynov; vyvinúť alternatívne pohonné hmoty; zalesniť obnažené kraje; pôsobiť proti erózii horných vrstiev pôdy v obhospodarovaných oblastiach; podporovať obchod, ktorý rešpektuje životné prostredie; obmedziť lov rýb na šírom mori, ak zapríčiňuje zánik celých rybích populácií; chrániť ohrozené druhy rastlín a živočíchov; obmedzovať do očí bijúci návyk márnotratného konzumu; a zakázať všetky zbrane hromadného ničenia. Opatrenia na ochranu životného prostredia si zaslúžia prioritu svetovej komunity.

IX. Potreba nových planetárnych inštitúcií

Naliehavou otázkou v dvadsiatom prvom storočí bude, či ľudstvo vyvinie globálne inštitúcie na riešenie svojich problémov. Veľmi dobré bývajú opatrenia vyvinuté na miestnej, štátnej alebo regionálnej úrovni, a to či už na podklade dobrovoľníckych, súkromných alebo verejných aktivít. Jedna stratégia býva hľadať riešenie iniciatívou na voľnom trhu; druhá býva volať o pomoc medzinárodné dobrovoľnícke organizácie pre výchovu a sociálny vývoj. Myslíme však, že popri tom všetkom ostáva potreba vyvinúť celkom nové globálne inštitúcie, ktoré sa budú danému problému venovať priamo a z hľadiska potrieb ľudstva ako celku.

V dôsledku druhej svetovej vojny vzniklo niekoľko medzinárodných organizácií, napr. Organizácia spojených národov a Svetová zdravotnícka organizácia, aby riešili určité otázky. Treba ľutovať, že medzi spôsobom, ako tieto inštitúcie pracujú a medzi potrebami novej planetárnej komunity vznikla hlboká priepasť. Existujúce inštitúcie sa teda musia podstatne zmeniť, alebo treba vytvoriť nové.

De facto sú dnešné hranice medzi štátmi náhodné či ľubovoľné. Musíme ich prekročiť. Musíme naďalej brániť rast demokracie v jednotlivých štátoch svetovej komunity, ale súčasne musíme podporovať transnacionálne práva členov planetárnej komunity. Potrebujeme viac ako kedy svetové teleso, ktoré bude reprezentovať skôr ľud sveta ako svet národných štátov.

OSN hrala lepšie svoju dôležitú úlohu ako jej predchodca SN (Spoločnosť národov); treba však ešte veľa urobiť. Ak sa majú vyriešiť problémy na transnacionálnej úrovni, a len to prispeje planetárnemu rozvoju, treba postupne ale dramaticky prebudovať OSN. Niektoré zmeny sa budú týkať dokonca Charty OSN, iné podstatne zmenia štruktúru OSN; bude to vyžadovať súhlas členských štátov. Nech budú zmeny akékoľvek, musíme zachovať tie prvky OSN, ktoré už zásadne zlepšili osud miliónov ľudí na Zemi.

Najdôležitejšou úlohou bude zvýšiť účinnosť OSN, premeniac ju zo zhromaždenia suverénnych štátov na zhromaždenie ľudu. Takáto transformácia má už obdoby v minulosti, napr. konverziu pôvodnej konfederácie suverénnych štátov severnej Ameriky na súčasný federálny systém. Ak sa majú vyriešiť naše globálne problémy, musia jednotlivé štáty preniesť časť svojej suverenity na systém transnacionálnej autority. Ak sa to nestane, pretrvá riziko zablokovania sveta do konfliktu suverénnych štátov, ktorých prvoradý záujem bude ich zvrchovanosť. Sotva si môžeme dovoliť také plytvanie zdrojmi; ľudia sveta si zaslúžia niečo lepšie. Nový transnacionálny systém iste vyvolá silnú opozíciu politických vodcov v mnohých štátoch – najmä medzi nacionalistami a šovinistami. Ak je však naším cieľom planetárny etický konsenz, musíme ho úspešne rozvíjať.

Nový transnacionálny systém musí byť demokratický a mal by mať obmedzené právomoci. Mal by jednotlivým nezávislým štátom a oblastiam sveta priznať ďalekosiahlu autonómiu, decentralizáciu a slobodu. Mali by v ňom byť zabudované bezpečnostné zábrany proti zneužitiu moci. Mal by sa zaoberať primárne otázkami, ktoré sa dajú riešiť len na globálnej úrovni, ako napr. medzinárodná bezpečnosť, ľudské práva, ekonomický a sociálny rozvoj a ochrana planetárneho životného prostredia. Ak sa majú tieto ciele dosiahnuť, navrhujeme nasledujúce opatrenia, vychádzajúc z rámca OSN.

– Po prvé, raz v budúcnosti bude svet potrebovať výkonný Svetový parlament zvolený na podklade populácií a reprezentujúci ľud, nie jeho vlády. Myšlienka Svetového parlamentu je podobná vývoju Európskeho parlamentu, ktorý je ešte stále v detskom veku. Súčasné Valné zhromaždenie OSN je zhromaždením národov – štátov. Budúci Svetový parlament by mal vykonávať zákonodarnú moc demokratickým spôsobom; najpravdepodobnejším sa zdá byť dvojkomorový systém s Parlamentom ľudu a Valným zhromaždením národov. Podrobnosti formálnej štruktúry možno vypracovať na podklade konvencie o sprísnení, doplnení alebo nahradení OSN nejakým parlamentárnym systémom.

– Po druhé, svet potrebuje účinný bezpečnostný systém na prekonanie vojnových konfliktov ohrozujúcich mier. Na dosiahnutie tohto cieľa treba zmeniť a doplniť Chartu OSN, napr. zrušiť právo veta veľkej pätky v Bezpečnostnej rade. Existuje na základe historických okolností na konci druhej svetovej vojny, ale tie už nie sú relevantné. Základným princípom svetovej bezpečnosti je ustanovenie, že žiaden štát alebo aliancia štátov nemá právo napadnúť politickú a teritoriálnu integritu iných štátov agresiou; žiaden štát ani aliancia štátov nesmie ovládnuť svet alebo jednostranne bombardovať iné štáty bez súhlasu Bezpečnostnej rady. Svet však potrebuje účinnú policajnú/vojenskú silu na ochranu ohrozených oblastí pred konfliktmi a na vyjednanie mierovej dohody. Odporúčame, aby sa v Bezpečnostnej rade OSN, volenej Valným zhromaždením OSN a Svetovým parlamentom, vyžadovala trojštvrtinová väčšina na povolenie bezpečnostných opatrení; pri 15-člennej BR by nesúhlas štyroch alebo viac členov zmaril zamýšľanú akciu.

– Po tretie, musí byť ustanovený účinný Svetový súd a zostavený medzinárodný zbor sudcov, vybavený dostatočnou mocou, aby presadil svoje rozhodnutia. Týmto smerom sa už vyvíja Svetový súd v Haagu. Svetový súd bude mať moc súdiť porušovanie ľudských práv, genocídu a transnacionálne zločiny, ako aj rozhodovať v medzinárodných sporoch. Je na čase, aby štáty, ktoré dosiaľ neuznali jeho autoritu, urobili tak čím skôr.

– Po štvrté, svet potrebuje planetárnu environmentálnu kontrolnú agentúru na transnacionálnej úrovni. Odporúčame posilniť existujúce agentúry OSN a programy týkajúce sa životného prostredia. Musia dostať moc presadiť opatrenia proti vážnym ekologickým znečisteniam. Populačný fond OSN musí dostať toľko finančných prostriedkov, aby to stačilo na krytie svetovej potreby antikoncepcie a tým pomohlo stabilizácii svetovej populácie. Ak existujúce agentúry nezvládnu tieto zložité problémy, bude treba vytvoriť silnejšie planetárne agentúry.

– Po piate, odporúčame medzinárodný daňový systém, aby sa získali prostriedky na plnenie sociálnych úloh tam, kde nestačia sily slobodného trhu a na pomoc nerozvinutým oblastiam sveta. Mali by sme začať daňou vyberanou na základe hrubého národného dôchodku (HND) všetkých štátov; výťažok by sa mal používať na ekonomickú a sociálnu pomoc a na rozvoj. To by už nebol dobrovoľný príspevok, ale povinná daň. Platili by sa z nej aj existujúce vitálne dôležité agentúry OSN ako UNESCO, UNICEF, Svetová zdravotnícka organizácia, Svetová banka, Medzinárodný menový fond a i.

Bude potrebná široká medzinárodná dohoda o daňovej reforme, aby medzinárodné korporácie čestne platili svoj podiel na globálnom daňovom zaťažení. Za dary pre sociálny rozvoj by sa mali povoľovať daňové úľavy. Malo by sa vážne uvažovať o zdanení medzinárodných finančných transferov, ktoré v súčasnosti nepodliehajú dani. Mnohé členské štáty OSN odmietajú platiť svoje príspevky; malo by sa proti nim zakročiť, napr. sankciami. Chudobným štátom neschopným platby by sa mali neúnosné dlžoby odpustiť.

– Po šieste, rozvoj globálnych inštitúcií by mal zahrnovať nejakú procedúru na reguláciu multinacionálnych korporácií a štátnych monopolov. Toto presahuje existujúci mandát OSN. Máme síce súhlasiť s nevyhnutnosťou ekonómie voľného trhu, ale nemôžeme nevidieť aj iné planetárne potreby ľudstva ako celku. Ak sa to ponechá bez kontroly, vzniknú pravdepodobne megakorporácie a monopoly, ktoré oslabia ľudské práva a vážne poškodia životné prostredie a prosperitu v celých oblastiach sveta. Nesmierne rozdiely v životnej úrovni obyvateľstva medzi bohatými a chudobnými štátmi sa síce teoreticky dajú vyrovnávať nabádaním k svojpomoci, ale účinnejšie sa vidí byť prinútiť bohatých tohto sveta, aby poskytli potrebný kapitál, technickú pomoc a vzdelávacie programy na ekonomický a sociálny rozvoj.

– Po siedme, musíme udržovať pri živote slobodný trh myšlienok, rešpekt pred rozdielnosťou názorov a ceniť si právo na disent. To vedie k presvedčivému odporu proti kontrole komunikačných médií či už štátnymi orgánmi, mocnými ekonomickými záujmami alebo globálnymi inštitúciami. Diktatúry každodenne používali médiá na propagandistické účely a zo zásady zakazovali alternatívne názory. No aj v kapitalistických spoločnostiach bývajú masmédiá často pod kontrolou oligopolov. Tieto médiá zvyknú vyhovovať nízkemu vkusu na najnižšej úrovni, len aby získali čo najvyšší počet divákov. Pri nekritickom preberaní novovekárskeho šarlatánstva sa prehliadajú fakty a reportážam o zázrakoch sa venuje viac vysielacieho času ako najnovším vedeckým objavom. Mnohé médiá – televízia, rozhlas film, publikácie – zrejme necítia nijakú povinnosť poskytovať faktický alebo vzdelávací obsah.

Odmietame akúkoľvek formu cenzúry či už zo strany vlády, inzerentov alebo majiteľov masmédií. Zastávame názor, že sa má podporovať súťaž medzi médiami, a to zakladaním aj verejných a nezárobkových mediálnych organizácií; treba odporovať každému pokusu o monopol alebo oligarchickú kontrolu masmédií; treba podnecovať ľudové dobrovoľnícke hnutia, aby monitorovali masmédiá a zverejňovali ich očividné výstrelky.

Prístup k masmédiám musí byť otvorený. To znamená, že ich nesmú ovládať ani mocné globálne oligopoly, ani vlády. Na celom svete musíme budovať demokratické hnutie za kultúrnu diverzitu, ktorá obohacuje, a za slobodnú výmenu ideí.

X. Optimistický pohľad na ľudské vyhliadky

Nakoniec je možno najdôležitejšie, aby sme ako členovia ľudského spoločenstva na tejto planéte pestovali optimistický pohľad na naše vyhliadky do budúcnosti. Hoci sa mnohé problémy zdajú neriešiteľné, máme dobré dôvody veriť, že ak na ne zameriame všetko svoje nadanie, dokážeme to; pri dobrej vôli a obetavosti všetkých zúčastnených sa dá dosiahnuť lepší život pre stále viac a viac príslušníkov ľudskej komunity. Planetárny humanizmus je pre ľudstvo veľkým prísľubom. Chceme pestovať zmysel pre úžas a vzrušenie pri potenciálnych možnostiach uskutočniť lepší život pre nás samých a pre generácie, ktoré sa ešte len narodia. Ideály sú predkovia budúcnosti. Nebudeme mať úspech, ak sa nerozhodneme mať ho. A neurobíme to rozhodnutie, ak si nebudeme dôverovať. Náš optimizmus sa musí zakladať na realistickom hodnotení možností dosiahnuť cieľ, ale musí nás motivovať presvedčenie, že protivenstvá prekonáme.

Planetárny humanizmus odmieta nihilistickú filozofiu konca sveta a zúfalstva; odmieta tých, čo radia útek od rozumu a slobody, čo hlivejú v strachu a neblahých tušeniach, čo sú posadnutí apokalyptickými scenármi Armageddonu. Ľudstvo už vzdorovalo výzvam v minulosti, veď to je pokračujúca sága nášho planetárneho dobrodružstva. Ako humanisti vyzývame dnes tak ako včera, aby sme nehľadali spásu u kohosi za našimi chrbtami. Len sami sme zodpovední za náš osud a urobíme dobre, ak pozbierame všetku svoju odvahu a inteligenciu na dosiahnutie najvyšších cieľov. Veríme, že v budúcnosti bude môcť žiť každý príslušník planetárnej spoločnosti dobrý život. Život má zmysel pre tých, čo sú ochotní zobrať na seba zodpovednosť a veria, že sa môžu zúčastniť tvorby nového sveta zajtrajška. Budúcnosť môže byť krásna a bohatá; môže nám otvoriť nové, odvážne a vzrušujúce výhľady. Planetárny humanizmus môže významne prispieť k rozvoju pozitívnych postojov, ktoré sú tak veľmi potrebné na realizáciu nevídaných možností čakajúcich na ľudstvo v treťom miléniu a neskôr.

Všetci, čo podpisujeme tento dokument, úprimne si prajeme partnerstvo s rozličnými kultúrami, vrátane veľkých svetových náboženských tradícií. Cítime potrebu upriamiť sa na spoločný cieľ a uvedomujeme si naše spoločné hodnoty. Potrebujeme vstúpiť do trvalej fázy „dať a brať“ – výmeny nielen s tými, čo s nami súhlasia, ale aj s tými, čo majú iné názory. Uprostred všetkých našich rozdielností a plurality našich tradícií uznávame, že sme všetci časťou širokej ľudskej rodiny a spája nás náš planetárny domov. No veľký súčasný úspech nášho rodu ohrozuje budúcnosť ľudskej existencie. Len my sme zodpovední za náš kolektívny osud. Riešenie našich problémov vyžaduje spoluprácu a múdrosť všetkých príslušníkov svetovej komunity. Je v moci každého ľudského tvora, aby mu na tom záležalo. Planetárna komunita je predsa naša a každý z nás môže pomôcť, aby rozkvitla. Budúcnosť je otvorená. Sami sa musíme rozhodnúť. V spolupráci máme možnosť uskutočniť najušľachtilejšie ciele a ideály ľudstva.

* * *

„Tí, čo podpísali Humanistický manifest 2000, nemusia súhlasiť s každou jeho podrobnosťou. Prijímame však jeho hlavné zásady a ponúkame ich ako príspevok ku konštruktívnemu dialógu. Pozývame ďalšie ženy a mužov z rozličných tradícií, aby sa s nami spojili v práci za lepší svet v planetárnej spoločnosti, ktorá sa teraz tvorí na celom svete“.

Humanistický manifest 2000

podpísali nasledujúce významné osobnosti:

P. Kurtz, R. Dawkins, E.O. Wilson, A.C. Clarke, S. Allen, R. Leakey,

P.D. Boyer, H.W. Kroto, Taslima Nasrin, F. Murad, B. Benaceraff, J.-M. Lehn,

J. Samarango, A. Cranston, D. Cosič, E. Beaulieu, J.C. Skou,

J. Tarter, M. Molina, H.A. Hauptman, V. Kuvakin, B. Crick

a ďalších viac ako sto osobností z celého sveta;

medzi nimi je 9 nositeľov Nobelovej ceny.

Prameň: Paul Kurtz, “Humanist Manifesto 2000 – A Call for a New Planetary Humanism”, Free Inquiry, 19/4, s. 4-20, september 1999.

Preložil Rastislav Škoda

* * *

Dodatok:

Po uplynutí 2000 rokov pôsobivosť kresťanstva, ktoré určitým spôsobom stvárňovalo západnú civilizáciu, chradne na svoj úspech. Jeho posolstvo dávalo v prvých storočiach slovo tým, čo ho predtým nemali – vyradeným zo spoločnosti, chudobným, ženám, deťom – a vzbudzovalo nádej na príchod bratskej spoločnosti rovnocenných ľudí; sklamalo ich, lebo Zem je more biednych s ostrovom šťastných. Boli v ňom postupne aj prvky modernosti: svedomie, sloboda jednotlivca, rovnosť, solidarita a preto sú aj takí, čo v nich, a nie v Osvietenstve, vidia pramene novej doktríny ľudských práv; humanisti pamätajú, aké boje museli viesť za každé jedno ľudské právo a ako dlho; napr. za zrušenie otroctva vyše 1800 rokov. Základná dogma kresťanstva, inkarnácia (vtelenie Ježiša Krista do ľudskej prirodzenosti), zosilnila obraz dokonalého človeka, no tento sa posvetštil (modernizoval) pretrhaním pút s náboženstvom až do bytosti bez osobného nadprirodzena. Zachoval si hlad po pochopení zmyslu vecí, no znechutilo sa mu každodenné prežívanie sakrálna. Mystérium kresťanskej inkarnácie tak paradoxne favorizovalo vznik ateistického humanizmu s jeho vzorom úplne slobodného človeka, ktorý impregnuje súčasnú spoločnosť; ozajstní humanisti majú staršie predobrazy, napr. smelého Prometea.

Manifest 2000 je jedným zo súčasných súhrnov humanistickej náuky, a to tak odôvodnenia ako morálky. V rôznych štátoch mnohí naši myslitelia pracujú na tejto téme, predkladajú nám svoje návrhy a vidíme, že sa v podstate nelíšia. Všetkým ide o zväčšenie šťastia človeka a záchranu nášho životného prostredia. Ak je jeho obdobou napr. katechizmus katolíckej cirkvi, musí udrieť do očí, že v tomto sa človeku, resp. jeho „životu v Kristu“, venuje len štvrtina rozsahu, kým tri štvrtiny sú vysvetľovania nadprirodzena, odôvodňovania väčšine dnešných ľudí nepochopiteľných dogiem a mlátenie slamy („…je nekonečne väčší než všetky jeho diela“). Predpokladám, že podobné je to v katechizmoch iných kresťanských cirkví a aj v zásadných knihách iných náboženstiev. Moderný človek má iný myšlienkový svet a bude Manifest 2000 čítať so záujmom, lebo v ňom nachádza prijateľné smernice pre svoje správanie. – R. Š.