Frédéric F. Clairmont

Štyridsať rokov znepokojovala Západ moc Sovietskeho zväzu. Dnes mu robí starosti úpadok Ruska – aspoň pravdepodobne, lebo zodpovednosť organizácie G-7, Medzinárodného menového fondu (MMF) a všetkých príkazcov „reformy“ je ohromná. Ak súčasná kríza naberá katastrofálne rozmery, je to zapríčinené – na podklade zlyhania komunizmu ako aj perestrojky – rabovaním štátneho bohatstva novými finančnými oligarchiami a mafiami za aktívnej pomoci medzinárodných finančných kruhov a so súhlasom Jeľcinovej vlády. (Brazília je obeťou takého istého scenára.)

Bezhraničná finančná korupcia, rozpad štátu a ekonomická pohroma, v ktorých sa Rusko zmieta od príchodu Jeľcina k moci v r. 1991, nemajú obdoby v histórii kapitalizmu 20. storočia. Prezidentovi aparátnici, nová oligarchia a ich americkí poradcovia zruinovali štát. Dôkazy sú otrasné.

Podľa údajov moskovského Strediska pre štúdium životnej úrovne žije 53 % Rusov – to je 79 miliónov – pod úrovňou hranice chudoby a toto číslo neúprosne narastá. Nepatrné 2 % obyvateľstva sa zmocnili 57 % národného bohatstva. Zahraničný dlh dosiahol rekordnú výšku 180 miliárd dolárov a vnútorný dlh sa odhaduje na 180 miliárd dolárov. „Superboháči“ a transnacionálne spoločnosti vyviezli z Ruska okolo 200 až 250 miliárd dolárov, ku ktorým treba pripočítať gigantické vnútropodnikové finančné presuny. Vedecká a technologická infraštruktúra štátu sú v rozvalinách. Neplatená práca, ktorú intenzívne odporúča MMF ako opatrenie proti inflácii, je osudom miliónov: nevyplatené mzdy dosiahli 11 % hrubého národného produktu (HNP) v januári 1997 a 27 % v septembri 1998.

Úroda obilia bola v r. 1998 najhoršia od r. 1945, takže bolo treba doviezť 75 % spotreby. Rubeľ prestal byť symbolom štátnej suverenity a ostal len akýmsi pozostatkom minulosti: dnes je to mena kolonizovaného štátu. V ekonómii vládne dolár, používaný aj pri najzákladnejších transakciách každodenného života. Tam pramení všeobecný únik k výmennému obchodu, ktorý dosahuje rozmery ako za občianskej vojny v rokoch 1918-21. Priemerná dĺžka života mužov – 55 rokov – klesla pod úroveň sahelských štátov; na Kube je 74 a v Číne 72 rokov. Hoci tento súpis ani zďaleka nie je vyčerpávajúci, svedčí výrečne o skaze, vyvolanej Jeľcinovou politikou v mene „demokracie“, „otvorenej spoločnosti“ a právneho štátu.

Dá sa pridať: Podľa údajov OSN predstavuje ruská ekonómia 1,1 % svetového HNP. Na porovnanie: Blízky východ a severná Afrika spolu 1,9 %; európske štáty v štádiu prechodu a stredná Ázia 2,4 %; Latinská Amerika a Karibská oblasť 6,1 %; oblasť Tichého oceánu a priľahlej Ázie 10,6 %.

Od roku 1991 viedla liberalizácia hospodárstva, privatizácie a neobmedzená sloboda voľného trhu ku kriminalizácii celej ekonómie a prospela len nepatrnej menšine obyvateľstva, podvodníkom a predátorom. Impresáriovia tejto kontrarevolúcie označili Rusko za „vynárajúcu sa“ krajinu, ale nespresnili, z čoho sa má vynoriť. Propagandistom neoliberalizmu vyšlo v ústrety veľvyslanectvo USA v Moskve rozdávaním tisícov výtlačkov čerstvého prekladu diela Friedricha von Hayeka ešte z roku 1944, La route de la servitude (Ako sa zbaviť dlžôb). Regrutovali sa z radov nových boháčov (Kirienko, Čubajs) alebo starej sovietskej nomenklatúry (Černomyrdin). Pokrstení na „reformátorov“ dostali požehnanie Spojených štátov, Svetovej banky a MMF, skrátka „súhlas Washingtonu“.

Kým Boris Jeľcin je ešte tu, „reformy“ a „reformátori“ vyšli s veľkou hanbou úplne nazmar (1). Ešte sa nedá s istotou vedieť, či má ministerský predseda Jevgenij Primakov, menovaný v auguste m.r., dosť vnútornej i vonkajšej podpory, aby zabránil úplnému zrúteniu štátu. No nič nedáva nádej, že by sa hospodárska a sociálna situácia mohla zlepšiť rýchlo. Podľa predpovede časopisu Economist sa HNP Ruska v r. 1999 zníži o 6 % (2)

Diktát otvorených dverí

Privatizácia a dereglementácia umožnili prechod mnohých veľkých hospodárskych celkov bývalého SZ do rúk cudzích multinacionálnych koncernov. Osobitne sa to týka zdrojov ropy v stredoázijských republikách, najmä v Kazachstane a Azerbajdžane. Aj samotné Rusko je medzinárodným kapitálom ponížené do úlohy závislého výrobcu surovín a prinútené pripustiť zahraničným firmám neobmedzený prístup do svojho naftárskeho a plynárskeho priemyslu.

Americký diktát „otvorených dverí“ – tento výraz je už od 19. storočia predchodcom dnes hroziacej Mnohostrannej dohody o investíciách – bol aktualizovaný a prejednaný s novou vládnucou kastou, ktorá v ňom ihneď spoznala príležitosť obohatiť sa a upevniť svoju moc. Tak došlo k postupnej likvidácii všetkých aktív národného dedičstva a súčasne k prieniku západných bánk, poisťovacích spoločností, investičných, špekulatívnych a penzijných fondov do celého ruského finančného systému.

Rusko uviazlo v dlžobách, trpí chronickými deficitmi štátneho rozpočtu a keďže nemá možnosti kontroly a náležitej reglementácie, nemôže zabrániť ani masívnemu úniku kapitálu do zahraničia, ani daňovým únikom úžasných rozmerov (3). Igor Afanasjev, absolvent jednej veľkej americkej busness school, dobre vidí, kde je jadro problému: Treba pochopiť, že naše ťažkosti nepramenia z toho, že by nám chýbali zodpovední experti alebo vysoko kvalifikovaní finanční špecialisti. Máme ich dosť a sú na slušnej technickej úrovni. Zásadnej povahy nie je ani nedostatok integrity a morálnej spoľahlivosti jednotlivcov. Skúsenosti stále nanovo potvrdzujú, že je to samotný systém, ktorý trpí hnilobou zhora až dolu, keďže umožňuje všetky predstaviteľné krádeže a zlodejstvá a starostlivo ich utajuje. Neexistujú nijaké administratívne a politické procedúry, ktoré by umožnili kontrolu financií a rozpočtu, hodné toho mena; príčiny sú na dlani. Rusko prezidenta Jeľcina sa hodí do toho istého mecha ako Zaire maršala Mobutu.

Komisár mestského finančného odboru v Moskve Benjamin Sukalov nepovedal nič iné, keď v interview s britskou BBC odhalil, že zo 167 miliónov dolárov na financovanie exportu bojových lietadiel Mig-29 do Indie, evidovaných na Ministerstve financií, nevidel adresát, moskovský Kombinát aeronautickej produkcie, ani jeden cent. Z troch miliárd dolárov, určených na rekonštrukciu Čečenska, prišlo na miesto určenia necelých 150 miliónov. Nikto nevie, resp. každý tvrdí, že nevie, kam sa podeli vyparené sumy. V účtovných knihách sa neuvádzajú ani mená zodpovedných úradníkov, ktorí tieto fondy pridelili, ani kritériá na ich použitie. Pre mnohých Rusov, ktorým ide len o prežitie, to už ani nemá význam.

Zatknutie riaditeľa Goskomstatu (obdoba celoštátneho ústavu štatistiky a ekonomických štúdií) Jurija Jurkova pre spreneveru poslúžilo iba na pobavenie galérie. Podľa vyjadrenia inšpektorov ministerstva financií je to „bezvýznamná figúrka“. Takéto rozkrádanie verejného majetku, nech by malo akýkoľvek rozsah, je bezvýznamné pri porovnaní s únikom miliárd dolárov, ktoré beztrestne organizuje zahraničný kapitál.

Centrom tohto dohovoreného podnikania je malá skupina kapitalistických vydieračov, ktorí mali kolektívne drzosť označiť sa za „oligarchov“ a ktorých okolie nazýva „nezraniteľným“. Bolo by omylom porovnávať ich s legendárnymi americkými „zlodejskými barónmi“ na prelome storočia, takými Vanderbiltmi, Harrimanmi, Carnegieovcami, Morganmi a inými Rockefellermi. Iste to boli typickí vykorisťovatelia bez zábran a vyslovení nepriatelia odborov, ale podstatne prispeli svojím dielom pri budovaní produktívnej infraštruktúry zlatého veku amerického kapitalizmu v rokoch 1865-1914 (4).

Na adresu týchto ruských kapitalistov adresoval vodca ruských komunistov Genadij Žuganov takéto opovrhnutie miliónmi ich spoluobčanov: „Vaši predchodcovia na začiatku storočia neboli schopní oddeliť moc od vlastníctva, zatiaľ čo ich rovesníci na Západe pochopili túto nutnosť už pred dvesto rokmi. Preto stratili aj korunu aj hlavu. Ste presne v ich situácii.“ (5). Spomenutie delenia moci buržoáziou „pred dvesto rokmi“ bolo len rečníckou ozdobou, ktorá mala zazobanému publiku osladiť trpkú pilulku.

Medzi jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi figuruje Boris Berezovskij (prezývaný priateľmi i nepriateľmi Boris Oligarchovič), bankár, dôverník Jeľcina a jeho dcéry Taťjany Djačenkovej, ktorým rozmnožuje bohatstvo. Je výkonným tajomníkom Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) a dokázal rozšíriť svoju hospodársku moc do všetkých oblastí: masmédiá, realitné kancelárie, energia, banky a finančné služby, poisťovne, automobilový priemysel, agroalimentárny import, predaj vo veľkom a v malom, verejné práce atď. Jeho investície v Európe a v USA dosahujú miliardy dolárov. Treba však menovať aj iných ľudí: Vladimír Potanin zo skupiny Oneximbank; Michajil Chodorkovskij z Ropromjukosu; Vladimir Guzinskij, finančník a vlastník početných konglomerátov; Vagit Alekperov z Lukoilu; Rem Viachirev z Gaspromu; Vladimir Bogdanov zo Surgutneftgazu; Alexander Smolenskij z SBS Agro.

Banka tohto posledného sa stala zo dňa na deň najväčším finančným podnikom celého štátu: má vyše 2 200 filiálok v 81 oblastiach, 5,7 milióna súkromných vkladateľov a 1500 podnikových klientov (6). Keď 17. augusta 1998 vypukla v Rusku finančná kríza, nachádzal sa celý tento pekný svet, kontrolujúci podstatnú časť bankovníctva, poisťovní a iných finančných služieb, to znamená hlavné dráhy ilegálneho úniku kapitálu, v ideálnej pozícii pre uchvátenie všetkých ruských devízových rezerv.

Použijúc slávnu formulu Martina Luthera Kinga, pán Smolenskij sa nebál tvrdiť: „Mal som sen. Snívalo sa mi, že som sa stal najväčším superbankárom Ruska, rovným s Bank of America!“ Bol to on, čo so šiestimi ďalšími bankármi financoval Borisa Jeľcina a zabezpečil jeho víťazstvo v posledných voľbách. Boli to krásne časy … Dnes je to všetko v pekle a pán Smolenskij trpko konštatuje, že „ľudia už neveria ani pekným slovám, ani garanciám Centrálnej banky, ani vláde, ani štátu“.

7. októbra 1998 manifestovali v Moskve zástupy obetí nespravodlivého sociálneho poriadku. Bolo to presvedčivé svedectvo, že sa formujú nové sociálne sily, ktoré by mohli zmiesť oligarchov a iných „reformátorov“. Ich domény sú zraniteľné a to, čo bolo nedávno privatizované, ľahko by mohlo byť, prípadne bez náhrady, renacionalizované. V osobe Borisa Jeľcina už nemajú spoľahlivú politickú záštitu; nemajú ju ani v amerických masmédiách, ktoré im kedysi tak lichotili (7).

„Vráťte nám naše peniaze“

Ak miliardy dolárov patriace oligarchom majú právnu fasádu legálnu, neplatí to pre miliardy ruskej mafie. Ťažko však ťahať hraničnú líniu medzi tzv. legálnym sektorom a kriminálnou ekonomikou, a to či už v ruských alebo zahraničných pomeroch, lebo aktivity mafie a oligarchie sa vo všetkých oblastiach preplietajú. Ako povedal jeden anglický burzián: „Bez prílivu ruského kapitálu by daňové raje v mimoriadnych oblastiach sveta menej kvitli.“

„Len drobní ľudia platia dane“ sú slávne slová pani Leony Hemsleyovej, ktorá vládla rozsiahlemu impériu biednych bytov v New Yorku a v r. 1987 bola obžalovaná pre daňový podvod. Mohli by dobre platiť pre Rusko – ale tam už dnes nikto, alebo skoro nikto, vôbec neplatí dane. Všetky finančné aktíva, ktoré by mohli byť predmetom nejakej finančnej transakcie, boli vyplienené miestnou oligarchiou a medzinárodným finančníctvom usídleným v Moskve; faktúra ich sprenevier sa predkladá daňovníkovi. Je samozrejmé, že daňové úrady sú predilekčným miestom pre podvody všetkého druhu.

V oblasti poisťovníctva sa napríklad väčšina existujúcich asi 2 000 spoločností vrhla na lukratívny daňový únik a ilegálny vývoz kapitálu do cudziny, miesto toho, aby venovala čas málo výnosným bežným činnostiam ako sú spracovanie poistných prípadov a kontrola poistného. Krátkodobé poistky zamestnávateľov sú jedna z možností, ako uniknúť povinnosti platiť daň z príjmu alebo zo zárobku. Ďalšia možnosť: previesť fond na podvodníckeho pašeráckeho makléra, ktorý umiestni kapitál v cudzine. Tieto operácie sa uskutočňujú v takom rozsahu, že by neboli možné bez aktívnej účasti špekulatívnych a zahraničných investičných fondov.

Už pred pondelkovým krachom 17. augusta 1998, ktorý bol prejavom platobnej neschopnosti Ruska, bolo zrejmé, že zahraničný dlh a deficity sú neúnosné. Svojou úslužnosťou voči špekulantom a politikou astronomických úrokov, nariadených MMF, ktorá zbavovala štát obeživa, Jeľcin doslovne znivočil rubeľ. Vláda už mesiace pred čiernym utorkom sa pokúšala odvrátiť skazu a volala na pomoc MMF. Tento požičal dodatočne ešte 1,5 miliardy dolárov a bývalý guvernér centrálnej banky Sergej Dubinin ich použil v zúfalom pokuse udržať kurz rubľa. Denne opúšťala štát jedna miliarda dolárov. George Soros sa neskôr priznal, že vtedy stratil špekuláciami s ruskými akciami 2 miliardy dolárov. Tohto dobrodinca však nemusíme veľmi ľutovať, lebo od r. 1991 zarobil v Rusku 20 miliárd dolárov (8).

Neschopnosť splatiť 40 miliárd dolárov štátnych dlhopisov vyvolala paniku a paralýzu bankového systému. Rezervy zlata a devíz boli vyčerpané opakovanými intervenciami na obranu rubľa. Ak začiatkom r. 1997 boli 20 miliárd dolárov, klesli na 11,6 miliárd. Na druhý deň po krachu napísali Financial Times: „Dôvera Moskovčanov v kapitalizmus klesla na nulu“ Ale nielen Moskovčania stratili túto vieru – všetci vkladatelia, olúpení o svoje drobné úspory, jednohlasne kričali: „Okradli ste nás, vráťte nám naše peniaze!“

Pani Irina Grigorijevna, detská lekárka v Kostrome, sa prehrabáva v kope starých šiat v rozdeľovni Červeného kríža a takto komentuje skutočnosť, že už mesiace nedostala plat: „Neviete si predstaviť, ako ma to ponižuje. Nepijem, nedrogujem sa, nepotulujem sa. Dvadsať rokov som pracovala ako lekárka, ale už ma to neuživí.“ So slzami v očiach hľadí na balíček jedla, ktorý jej tu dajú a dodáva: „Neviem, čo budem jesť túto zimu a bojím sa, aby sme neumierali hladom.“ Taxikár Jurij Litvinov zas komentuje situáciu takto: „Máme už len dve veci: chorého prezidenta na zasmiatie a opičie peniaze na zaplakanie. Ozajstné platidlo je len dolár. Sme kolonizovaní a naši vládcovia sú kolaboranti cudzincov.“ Možno sa potom čudovať, že nový Jeľcinov poriadok prudko znížil stupeň natality a že počet obyvateľov sa každý rok znižuje o 600 000 ?

Nesplatiteľný dlh

V dôsledku devalvácie utekajú investori natrvalo z Ruska. P. Adam Elstein, riaditeľ moskovskej filiálky Bankers Trustu (ktorý nedávno pohltila Deutsche Bank) výstižne zhrňuje dôsledky straty dôvery: „Ak dôjde k reštrukturalizácii dlžoby, bude ju väčšina cudzincov považovať za platobnú neschopnosť. A v tom prípade radšej budú žrať atómový odpad ako kupovať ruské akcie.“ Napriek tomu, že premiér Primakov vyhlásil: „Zaplatíme všetky dlhy“, investori sa tak rýchlo nevrátia.

Americký bankár a priemyselník vidí aj dôvody: „Predpokladajme, že sa vrátia. Kam majú vložiť svoje peniaze? Pre koho budú produkovať? Medzinárodný trh je v depresii a cudzí konkurenti budú bojovať proti ruským výrobkom najrozličnejšími protekcionistickými opatreniami.“ V tomto ohľade sú oceľ a alumínium len prvé dva ruské exportné produkty, ohrozené protidumpingovými opatreniami. Bezpochyby sa vyrobia klamné kompromisy, ale je jasné, že podstatná časť dlhu sa nesplatí nikdy, lebo Rusko jednoducho nemá tie desiatky miliárd dolárov. Je smiešne myslieť si, že by sa dali získať exportom.

Majstri svetového finančníctva poznajú príčiny ruského krachu. Andrew Ipkendanz z banky Crédit Suisse First Boston (CSFB) dnes pohŕdavo obžalúva „elitu ruskej spoločnosti, ktorá pokradla všetok národný kapitál a podstatnú časť svojich ziskov vyviezla do zahraničia“. Vo všetkých komentároch sa neustále ozýva slovo krádež. Kto však uverí, že by bolo možné rozkrádať v takom obrovskom rozsahu bez aktívnej pomoci medzinárodného kapitálu? Bolo by predsa na smiech tvrdiť, že spomínaná CSFB, jedna z 21 transnacionálnych bánk prítomných v Rusku, nebola až po krk namočená do všetkých legálnych aj ilegálnych finančných operácií. Gigantické sumy peňazí sa dali vyviezť z Ruska, lebo tieto spoločnosti na tom mali rozprávkové zisky – svedčia o tom ich bilancie za roky 1993-1997. Ešte dnes ťažia zo zdvojnásobnenia hodnoty burzových aktív v rokoch 1996-97.

Rekriminácie medzinárodných špekulantov voči ich bývalým miestnym spolupáchateľom sú celkom pochopiteľné. Dnešné odsudzovanie ruskej platobnej neschopnosti má totiž historický precedens: sovietska vláda nesplatila pôžičky, uzavreté pred rokom 1914 cárskym režimom, ktorého predajnosť v ničom nezaostávala za korupčnosťou Jeľcinovej vlády. Treba dnešným bankárom pripomínať, že vtedy si ani jeden francúzsky malomešťan neodoprel potešenie investovať svoje úspory do obligácií ruského štátu – a bolo ich okolo 1,6 milióna, čo kúpili tie dlžobné úpisy.

Už v roku 1910 použil Lysis (pseudonym Eugena Letailleura) výraz „ruský podvod“ na označenie finančnej operácie, ktorej história nezostarne; ibaže to asi nebol len ruský, ale medzinárodný podvod. Lysis napísal: „Investovali sme obrovský kapitál, nesmierny majetok, plody práce a šetrenia celej jednej generácie Francúzov do toho nerozumného podujatia; dnes sme v situácii, že ak sa autokracia zrúti pod tlakom pomsty a hnevu, musíme zanechať všetky ilúzie a priznať si, že naše miliardy sú v ťahu.“ (11). V období belle époque (prvé roky tohto storočia) boli aj francúzske vládnuce kruhy hluché k takýmto prorockým varovaniam.

Pred rokom 1914 investovali Francúzi 11-16 miliárd frankov do ruských obligácií, prinášajúcich 4-5 % úroky. Pritom ruská vláda vydávala viac ako polovicu štátneho rozpočtu na zbrojenie a už od 90. rokov minulého storočia bola na pokraji finančného bankrotu. Hoci to bolo vysokým kruhom dobre známe, drobným vkladateľom to nikto nepovedal. Po októbrovej revolúcii boli tieto dlžoby zrušené, neuznané a z celej závratnej sumy nebol dosiaľ vrátený ani cent (12). Podľa prvotriednej monografie H.D. Whitea požičalo Francúzsko Rusku v čase prvej svetovej vojny 23 miliárd frankov, čo boli dve tretiny jeho vtedajších zahraničných investícií. Okrem toho existovala priama vojnová pôžička. To všetko bolo stratené a bolo to šesťkrát viac ako náhrada vojnových škôd Nemecku po vojne roku 1870.

Platobná neschopnosť, devalvácia, moratórium a spôsoby sociálneho prispôsobenia, ktoré sa dajú očakávať, budú predátori (dravci) medzinárodných financií pozorne sledovať a prísne kritizovať. Už sa dá rozoznať cesta, ktorou sa mieni Primakov uberať, resp. ktorú mu dovolia sledovať jeho vnútorní a zahraniční protivníci. Nie bez dôvodu prejavujú tí druhí znaky nepokoja. V medzinárodnej situácii charakterizovanej prebytkom investícií, nadprodukciou a bezhraničnou špekuláciou sú možnosti ministerského predsedu veľmi obmedzené. Dôvera investorov je minimálna, ako o tom svedčí zúfalé znižovanie úrokových mier centrálnymi bankami. Euforickí propagandisti liberálnych rajov aj sami stratili vieru vo svoje magické lieky, ako sme to videli nedávno v Davose.

O platnosti vychvaľovaného amerického „modelu“ sa všade pochybuje. Týždenník bigbiznisu Busness Week smutne poznamenáva, že „systém slobodného trhu zaujíma obranné postavenie … a čoraz väčšmi sa pociťuje ako nepriateľ hospodárskeho rastu krajiny. Opúšťa do stále viac a viac štátov.“(14). Vidieť to napríklad aj na smrti jeho najúplnejšej ideologickej inkarnácie, ktorou bola Multilaterálna dohoda o investíciách (AMI).

Kríza, ktorá zúri vo východnej Ázii a Latinskej Amerike, ako aj spomalenie hospodárskeho rastu v Európe zhoršujú ťažkosti ruskej vlády asi tak, ako nepriaznivo pôsobila svetová hospodárska kríza roku 1929 na situáciu v ZSSR. Narastajúce nezhody medzi Spojenými štátmi, Európskou úniou a Japonskom iste ovplyvnia, raz pozitívne, inokedy negatívne, činnosť premiéra Primakova.

Desaťročia skúseností vo vedení tajných služieb a spravodajstva z neho urobili rozumného stratéga, ktorý vie pozbierať roztratené kúsky puzzlu a poskladať ich do súvislého celku. No na to by potreboval čas, a práve ten mu chýba najviac. Dosiaľ už urobil viac, ako pripúšťajú jeho kritici, a jeho prvé kroky boli premyslené, lebo sa pokúsil konsolidovať svoju vnútornú politickú základňu. Jeho zásadný cieľ je obnoviť hospodársky rast bez vyvolania inflácie a dekolonizovať Rusko, t.j. obnoviť jeho štátnu suverenitu.

V prvom rade sa pustil do nezmieriteľného boja s najmocnejším oligarchom Ruska, Borisom Berezovským, čo treba chápať ako jasný signál jeho ochrancovi Borisovi Jeľcinovi. Berezovskij má na krku viacero súdnych vyšetrovaní a dá sa očakávať, že bude zbavený svojej funkcie výkonného tajomníka SNŠ. (Stalo sa to presne za mesiac po uverejnení tohto článku – pozn. prekl.) Nie je vylúčené, že rozhodnutie premiéra dať amnestiu 95 000 väzňom – „aby sa uvoľnilo miesto vo väzeniach pre tých čo budú odsúdení za ekonomické zločiny“ – bude sa v krátkom čase týkať aj jeho.

Hospodárske rozhodnutia, nevyhnutné na záchranu Ruska, predpokladajú posilnenie verejného sektora a obnovu určitého minimálneho plánovania. Takáto orientácia však má zmysel len vtedy, ak ju sprevádza renacionalizácia hlavných finančných a priemyselných sektorov, privatizovaných klikou Borisa Jeľcina pod vedením Ministerstva vnútra a jeho stopercentných filiálok – MMF a Svetovej banky. Pri prehlbovaní svetovej krízy je ostrý stret záujmov viac ako pravdepodobný

Mužstvo J. Primakova si je zrejme vedomé, že ústredné plánovanie, aj keby malo nové inštitucionálne formy, sa neobíde bez prísnej kontroly devízovej výmeny a zahraničného obchodu. Sú však predpokladom návratu k pozitívnemu hospodárskemu rastu. Ak majú byť plne účinné, musia byť korunované radikálnou zmenou peňažnej a úrokovej politiky a selektívnou kontrolou cien. Konečným cieľom musí byť skoncovať s koloniálnym štatútom rubľa a oddolárovať ruské hospodárstvo.

Primakov už vo verejnosti viackrát povedal, že má v pláne uskutočniť New Deal. Iste mal na mysli silné slová prezidenta Franklina D. Roosevelta pri jeho druhej inaugurácii v roku 1937, inšpirované krutosťou sociálnych nerovností pri Veľkej depresii (tak volajú svetovú hospodársku krízu v USA): „Dosiahnuté úspechy budeme merať nie podľa toho, čo pridáme bohatstvu tých, ktorí už majú veľa, ale podľa toho, čo dáme tým, ktorí majú málo, aby to stačilo na krytie ich potrieb.“

Napriek liberálnym mýtom o New Deali neslobodno zabudnúť, že kríza kapitalizmu tridsiatych rokov sa skončila až pretekmi v zbrojení a potom vojnou. Toto poučenie by mali mať na mysli premiér Primakov a jeho priatelia pri vypracúvaní modelov rozvoja Ruska na okraji priepasti.

Poznámky

(1) O osobnostiach ruskej ekonomiky a politiky pozri Nina Bachkatovová „Kto má moc v Rusku?“, Le Monde diplomatique, marec 1998.

(2) The Economist, 16. jan. 1999.

(3) Je isté, že Rusko nie je jediný takýto prípad a ide o celosvetový problém. Celosvetové kumulované zadlženie štátov, podnikov a domácností sa odhaduje na 33 000 miliárd dolárov a rastie štyri až päťkrát rýchlejšie ako svetová produkcia a obchod.

(4) Mathew Josephson, The Robber Barons, Harcourt Brace, New York, 1934.

(5) The Los Angeles Times, 3. sept. 1998.

(6) Washington Post Service, 5. a 6. sept. 1998.

(7) Time, 15. júla 1998.

(8) Napriek obrovským ziskom, ktoré tu v nedávnej minulosti nahrabali, medzinárodní špekulanti vinia teraz Rusko zo svojich strát a frustrácií. Pán Sanford Weil, patrón Citigroup Inc., jednej z najväčších svetových bánk, takto lamentuje pred Radou medzinárodných investorov: „Ja sám som tam mal vlani stratu 600 miliónov dolárov.“ Je to jeden z 10 najbohatších ľudí na svete.

(9) Zakrátko po platobnej neschopnosti Ruska vyhlásila aj Ukrajina neschopnosť platiť svoje vnútorné dlhy.

(10) Financial Times, 12. nov. 1998.

(11) Lysis (Eugene Latailleur), L‘Escroquerie russe: politique et finance d‘avant guerre (Ruské vydieranie), napísané v r. 1910, uverejnené v r. 1920 vo vyd. Payot, Paríž.

(12) 26. nov. 1996 uzavreli Boris Jeľcin a Jacques Chirac dohodu, že dnešní majitelia akcií dostanú náhradu vo výške 1 % nominálnej hodnoty. Mali sa hlásiť do 15. jan. 1999 a Rusko počíta vcelku so sumou 2,2 miliardy FF. Združenie akcionárov má vraj 15 000 členov (Le Monde, 8. a 11. jan. 1999).

(13) H. D. White, The French International Accounts, 1880-1913. Harvard Univ. Press, 1933. Spolu s Keynesom bol White architektom dohody v Bretton Woods.

(14) Busness Week, 14. sept. 1998.

(15) Le Monde, 4. feb. 1999.

* * *

Frédéric F. Clairmont je ekonóm, sledujúci vývoj medzinárodnej finančnej situácie. V tejto eseji nemal veľa šťastia. Plnia sa jeho predpovede o praskaní finčných bublín a dôsledkoch žitia na úver (november 2008).

Prameň: Frédéric F. Clairmont, „La Russie au bord de l’abîme“, Le Monde diplomatique, č. 540, marec 1999.

Preložil Rastislav Škoda