Eduard Chmelár

Mrzí ma, že Rastislav Škoda sa vo svojej reakcii (Život je veru iba tanec molekúl, Slovo č. 48/2006) snaží udržať svoju pozíciu iba ignorovaním faktov, tvrdohlavým opakovaním floskúl a osobnými invektívami.

Tešil som sa na plodnú intelektuálnu polemiku, ale dočkal som sa, žiaľ, len zámerného mätenia pojmov a zbytočne patetických výkrikov, aké demagógia používa vždy, keď chce prehlušiť otázky a nejasnosti, ktoré tu evidentne sú. Reakcia pána Škodu má však pre ďalšiu diskusiu predsa len jeden pozitívny účinok: odhaľuje určitý spôsob uvažovania, ktorý v prvom článku ešte nebol taký zreteľný.

Priznám sa, že už po prvých riadkoch som mal chuť mávnuť nad takýmto spôsobom vedenia polemiky rukou. Tvrdenie, že už z druhej vety môjho článku je jasné, že som kreacionista, je výrok hodný jedinca obľubujúceho tie najfantastickejšie konšpirácie. Odporúčam čitateľovi prečítať si nielen moju druhú vetu, ale hoci aj celý odsek a som pevne presvedčený, že na to, aby z nej niekto vyvodzoval čosi podobné ako pán Škoda, musí mať neuveriteľne bujnú fantáziu, ktorou ja evidentne nedisponujem. Navyše je toto označenie zlomyseľne pejoratívne, lebo s autorom tohto pamfletu som o týchto otázkach pred dvoma mesiacmi osobne diskutoval a veľmi dobre vie, že takéto zaradenie ma nevystihuje. Ak na takýto článok reagujem, tak nie preto, že spája nespojiteľné a mýli si osobnú vieru s vedeckým postojom, ale najmä preto, že umožňuje poukázať na základné protirečenia súčasného antiteizmu.

Umenie zavádzať

Pre charakter argumentácie pána Škodu je typické, že dezinterpretuje a hyperbolizuje moje tvrdenia a dokonca mi vkladá do úst veci, ktoré som nepovedal. Výpočet týchto nezmyslov by bol dlhý, všimnime si len, ako demagogicky podsúva domnelé citáty úvodzovkami (aby vyzneli autenticky) a vzápätí dodá akoby mimochodom, že iba parafrázuje. Vrcholom jeho umenia zavádzať je, keď sa mi pokúša vyvrátiť otázkami niečo, čo pôvodne tvrdil on sám, a vzápätí ma „poučí“, že sa to nedá. Na takéto prekrútenie zmyslu sporu už naozaj slová nestačia.

Autor článku sa ma neustále pokúša tlačiť do pozície odporcu evolucionizmu, hoci z mojich vyjadrení by malo byť jasné, že to tak nie je, a v príspevku výslovne zdôrazňujem jeho hlavný zámer: „Táto esej sa stavia predovšetkým proti demagógii, s akou sa niektorí vedci pokúšajú zneužiť získané poznatky na vyvodzovanie záverov, ktoré z nich nevyplývajú.“ To však pán Škoda nechce vidieť, pretože bez obvinenia z kreacionizmu jeho argumenty strácajú na sile.
Viera v Boha nie je absurdnejšia ako viera v človeka

Mimoriadne signifikantným prvkom tohto polemického štýlu je stavanie na osobnom presvedčení. Z textu sa nedozvieme nijaké závažné protiargumenty, zaznamenávame iba vášnivé oponovanie: „Nevidím v súčasnej vede krízu identity… Neuznávam ohraničenosť ľudského myslenia… Nesúhlasím s tvrdením, že nemennosť pravdy vo vede je predsudok…“ Pán Škoda vari ani sám netuší, ako nebadane skĺzol svojou argumentáciou do teologickej roviny. Lebo on v nekonečné schopnosti ľudského myslenia skutočne verí, neopiera sa o žiadne vedecké poznatky, jednoducho si dosadil na miesto Boha človeka. Táto viera nie je o nič racionálnejšia ako viera v Jehovu, Hospodina alebo Alaha. V nejednom prípade dokonca dosahuje deštruktívny charakter – napríklad radikálny neohumanizmus operuje heslom „Nič než človek!“, pričom podobnosť s nacistickým „Nič než národ!“ nepovažujem za úplne náhodnú. Zvlášť, ak sa pán Škoda tak nekriticky klania človeku, ktorý „v pote tváre a vlastnou krvou odmytologizoval živú prírodu“. Dodajme: a zároveň ju aj zničil. Absolutizácia človeka je v skutočnosti prekročením humanizmu do antihumánnej polohy. Práve tu sú limity humanizmu, ktoré môj ctený oponent nechápe. Žiadať pokoru intelektu pred tvárou vesmíru totiž neznamená klaňať sa Bohu, ale opustiť pyšnú antropocentrickú predstavu a do dôsledkov si uvedomiť miesto človeka a jeho limity. Myšlienka Boha v skutočnosti nie je o nič viac absurdná ako absurdita náhodnosti. Filozofia a náboženstvo majú dokonca rovnakú kolísku – je ňou údiv. No kým náboženstvo reaguje na údiv vzývaním, filozofia naň reaguje otázkami.

Rozumieť významu mytológie

Pán Škoda evidentne nerozumie ani významu mytológie v ľudských dejinách. Nemusím byť veriacim človekom, aby som uznal jej historický význam pri rozširovaní ľudských obzorov, aby som uznal jej psychologický význam pri intenzívnejšom prežívaní tohto sveta. Neviem, kde sa vzal u môjho oponenta ten militantný odpor k náboženstvám, to zaznávanie jeho dávnej úlohy v dejinách poznania, ale tento postoj vulgarizuje inteligentný diskurz o podobných témach na nerozoznanie podobným spôsobom ako klasická marxisticko-leninská príručka. Sila mýtu nie je v tom, že by poskytoval praktické informácie, ale v tom, že pôsobí. Mýtus nerozlišuje fakty a význam. Pýtať sa mýtu, či to, čo rozpráva, sa skutočne historicky stalo, je voči tomuto literárnemu druhu neprimerané položenie otázky. Z mýtu sa rodí kult a kult je napríklad aj kolískou umenia. Ani umelec sa nedrží exaktného opisu faktov. Mýtami o človeku sa riadi aj pán Škoda, akurát o tom nevie. Kto nechápe dávnu potrebu transcendencie v ľudských dejinách, nemôže chápať ani príčiny, prečo sa náboženské potreby ľudí neustále vracajú a prečo sa predpovede Maxa Webera nenaplnili.

Vždy som tvrdil, že antiteista a náboženský fanatik sú dve strany tej istej mince, pretože ani jeden nie je schopný pochopiť religiózny text inak ako doslovne. Ak by sme takto kŕčovito reagovali na všetky predstavy ľudského ducha, museli by sme s vervou mladých komsomolcov zavrhnúť aj povesti a podobné skvosty svetového písomníctva, keďže neopisujú reálne fakty. Priznám sa, že táto zúrivá nezmieriteľnosť s náboženstvami bola hlavnou príčinou, prečo som si nenašiel cestu k takému spolku ako je Prometheus. Toto združenie totiž nerozvíja plnohodnotný humanizmus (ktorý v sebe zahŕňa aj toleranciu k jeho alternatívnym formám prejavujúcim sa aj v jednotlivých vieroukách), ale nadväzujúc na prednovembrovú činnosť niektorých svojich členov vybíja sa v často nezmyselných útokoch ani nie tak voči moci cirkvi (čo zazlievať rozhodne nemožno), ako voči samotnej viere. Toto neustále zdôrazňovanie boja proti náboženstvu a zanedbávanie pozitívneho a najmä autonómneho etického projektu je pre ozajstného humanistu až odpudzujúce.

Od darvinizmu k eugenike

Vôbec jedným z najslabších miest tejto polemiky je nedostatok racionality. Tešil som sa na možnosť vzájomne obohacujúcej diskusie plnej faktov, ale namiesto toho počujem iba kvílenie a ponosy. Neprekrúcajte Einsteina, neohovárajte Darwina… čo si mám o tom myslieť? Hovoril som o konkrétnych postojoch spomínaných vedcov, uviedol som skeptické poznámky Feynmana, o čom však hovorí môj oponent? Ako mám reagovať, keď jeho argumentom je iba osobné presvedčenie? Nech sa páči, budem ešte konkrétnejší. Einstein vždy odmietal osobné poňatie Boha ako antropomorfické, ale zároveň vyznával „kozmickú religiozitu“ prejavujúcu sa „obdivom nad harmóniou zákonitostí prírody a hlbokou vierou v rozum staviteľa svetov“. Materiálnu realitu považoval len za „odlesk zjavenia“ a bol presvedčený, že viera v náhodu je falošnou náhradou za nedostatok poznania. Ak teda niekto zjednodušuje náboženské presvedčenie veľkých vedcov len na „iracionálnu vieru z ich detských rokov“, strašne ich podceňuje.

Čo sa týka Darwina, jeho podceňovanie kultúr domorodých kmeňov je známe a neodvolateľne zaznamenané v Ceste prírodovedca okolo sveta (ktorá nedávno vyšla aj v slovenčine). Ale pripusťme, že to ešte nie sú prejavy rasizmu, iba bežné ľudské predsudky, akých je medzi nami veľa. Je tu však závažnejší fakt, ktorý sa už nedá „obkecať“: Darwinova náuka o prírodnom výbere preukázateľne inšpirovala fašistickú ideológiu. Keby aj Darwin skutočne veril, že ľudia sú si z biologického hľadiska rovní (o čom ma pán Škoda opäť nepresviedča, iba emotívne a bez akýchkoľvek argumentov protestuje voči mojim záverom), o jeho prvých stúpencoch to povedať rozhodne nemožno. Už filozof Herbert Spencer presadzoval, odvolávajúc sa na darvinizmus, termín „prežívanie najschopnejších“. Spočiatku to vyzeralo celkom nevinne a pripomínalo to viktoriánsku snahu o sebazdokonaľovanie. Lenže už čoskoro sa z týchto názorov vyvinula eugenika – učenie, ktoré bolo na začiatku 20. storočia v Spojených štátoch zneužité na vedecké ospravedlnenie násilnej sterilizácie ľudí považovaných za duševne menejcenných. Eugenika stála aj za zavedením rasistických imigračných testov a kvót. A v štyridsiatych rokoch poslúžila na zdôvodnenie systematického vyhladzovania židov, cigánov, homosexuálov a podobne. Darwina som neobvinil z fašizmu, to je hlúposť, ktorú ste do svojho textu pridali z dôvodu samoúčelnej dramatizácie vy, vážený pán kolega. Ale nemôžme si nevšimnúť, aké následky mal a má darvinistický spôsob uvažovania.

Hranice ľudských intelektuálnych možností

Nevedieme teda spor o samotný proces evolúcie ako o to, čo z nej možno vyvodzovať. Vaše príklady o rozhodnutiach amerických súdov, že kreacionizmus nie je veda, ale náboženstvo, preto nie sú kvalifikovanými argumentmi na túto diskusiu. Priznám sa však, že najviac ma zaráža takmer scholastický prístup pána Škodu k „nemennej“ či „objektívnej“ pravde, uvažovanie o týchto veciach s takou filozofickou ignoranciou, akoby tu nebol nijaký Kant, nijaký Jaspers, Wittgenstein, Derrida či Rorty, ktorí zbavovali myslenie ilúzií o absolútnych termínoch. Pod tento nezmysel by sa vám nepodpísal žiaden poctivý vedec. Každá vedecká teória nie je zrkadlom akejsi „objektívnej pravdy všade okolo nás“, ako píše môj oponent, ale akceptovaným konsenzom, ktorý najlepšie vysvetľuje fakty. Už Kant nám ukázal, že nikdy nemáme istotu, že naša interpretácia je zhodná so skutočnosťou. Einsteinovo vysvetlenie gravitácie je také odlišné od Newtonovho, že majú spoločný vari len názov. Pokora v týchto otázkach je vždy na mieste. Redukcionistický pohľad na život, ktorý je podľa pána Škodu iba preskupovaním molekúl, je nielen cynický, ale aj primitívny. Nielen preto, že George Bernard Shaw (ktorého isto nikto nebude podozrievať z kreacionizmu) ho nazval „príšernou a hlúpou redukciou krásy a inteligencie, sily a cieľa, úcty a snaženia“, ale najmä preto, že z takéhoto poňatia života sa vytráca jeho etický rozmer. Možno by môjmu ctenému kolegovi neprekážalo, keby sa na neho pozerali ako na chumáč tancujúcich molekúl, ale ja sa na neho s dovolením predsa len budem dívať ako na integrálnu ľudskú bytosť.

Samozrejme, musím trvať na tom, že evolučná teória nijakým spôsobom nepotvrdzuje ani nevyvracia ateistický svetonázor. Aj taký racionálny mysliteľ ako Stephen Hawking vám povie, že aj keby fyzika a matematika dospela k tzv. teórii všetkého, vždy tu zostane niečo, čo veda nedokáže vysvetliť. Pán Škoda sa tvrdošijne drží „materialistickej prírodovedy“ (čo opätovne potvrdzuje, že vaše východiská sú marxistické – nechápte to ako odsudzovanie, ale konštatovanie), no tým úplne ignorujete sumu prevažujúcich názorov posledných dvoch desaťročí, že fundamentálnou vlastnosťou univerza nie je hmota, ale informácia. Snažil som sa vám práve na takomto príklade ukázať, že teóriu prírodného výberu ako náhodného procesu nabúrava informačná teória takmer fatálne. Ak nie, museli by zástancovia slepého prírodného výberu vysvetliť, odkiaľ prichádza genetická informácia v DNA. Nevedia to. Je to, akoby ste tvrdili, že náhodné zmeny v existujúcej informácii môžu vytvoriť novú informáciu. Skúste si to predstaviť v počítači. Darwin predstavil evolučnú teóriu ešte predtým, ako ktokoľvek uvažoval o informačnej teórii. Tento vedný odbor nám prináša také revolučné zmeny v chápaní reality, že jednoducho nie je možné držať sa klasických predstáv. Ak viete, že informácia nemá materiálny pôvod a bez nej neprebehne nič ani v evolučnom procese, potom sa nemôžete tváriť, že tu nijaký problém neexistuje.

V čom je teda problém? Podľa môjho názoru evidentne nie v uznaní samotného konceptu evolúcie. Problém je, že ju pán Škoda používa iba ako nástroj v boji s náboženstvom. A to sa mi nezdá ani čestné, ani vedecké. Veda totiž vyrástla na skepticizme. Môj oponent sa, naopak, dopracoval k „nemennosti pravdy“, bez ktorej by vraj život nemal zmysel (pozoruhodný teleologický oblúk). Dejiny vedy sú však posiate hrobmi omylov tých, ktorí hovorili to isté, čo pán Škoda, pán kolega. Asi preto to transcendencii nikdy neublížilo.

Autor je vysokoškolský učiteľ.

Prameň: Eduard Chmelár, „Reedukcionistická teória života je antihumánna“, Slovo č. 50/2006,
http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=14755&cislo=50/2006.