Adam Roman

Vydavateľstvo SAV, Bratislava 2006 !!!

Keď prof. Krempaský zverejnil svojich 10 esejí o vzťahu vedy a kresťanstva v zborníku „Kresťanstvo a fyzika“, ktorý vydal v r. 2001 Spolok sv. Vojtecha v Trnave, nemal som žiadne formálne námietky.

SSV je náboženské vydavateľstvo a môže propagovať kresťanský svetonázor koľko sa mu ráči. Keď však tie isté eseje vydáva v trochu pozmenenej forme vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, mám zásadné formálne výhrady.

SAV je vedecká inštitúcia a základnou požiadavkou vedy je kritická overiteľnosť ňou proklamovaných tvrdení. Vedecká organizácia nemá právo hlásať názory, ktoré sú „mystickým tajomstvom“, nemôže propagovať dogmy, ani keby išlo o „svetlá na ceste našej viery“, ktoré „osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou.“ (KKC § 89) Vydaním takej knihy sa SAV spreneverila svojmu postaveniu nezávislej vedeckej inštitúcie a dala sa do ideologických služieb katolíckej cirkvi na Slovensku.

Taká je moja formálna námietka. Svoje obsahové námietky som z pozície fyzika vyjadril dosť podrobne v eseji nachádzajúcej sa na adrese
http://www.geocities.com/bezboha/Fyzika.html (*)
a tu si z nej dovolím citovať len jeden odstavec, týkajúci sa Krempaského obľúbenej témy, antropického princípu:

„Isteže, dnes ešte nevieme, ako na Zemi vznikol život a nie je vôbec isté, že sa to niekedy dozvieme. Lenže keď to nevieme, tak to treba chápať len tak, že to nevieme – nič viac z našej neznalosti nevyplýva (šimpanzy iste nechápu ani len aritmetiku, ale nikto netvrdí, že z toho niečo vyplýva o aritmetike). No zástancovia antropického princípu robia z našej (súčasnej) nevedomosti kuriózny záver, že Vesmír, život, vedomie i človeka, vytvorila akási inteligencia. Lenže takéto tvrdenie už nie je priznaním sa k nevedomosti, to je už tvrdenie, že vieme – aspoň v hrubých rysoch – odkiaľ pochádzame. Antropický princíp pri takom pohľade obnažuje svoju absurdnosť: z neznalosti sa robí záver o znalosti. Z faktu, že veda nepozná odpoveď na nejakú otázku, sa robí pohotový záver, že odpoveď pozná teológia. Akoby nejestvovali hoc aj stovky iných alternatív. Samozrejme, také salto viery sa pred našimi zrakmi neodohráva po prvý raz. Dejiny vzťahu viery k vede sú takými saltami posiate: sú to dejiny zužovania medzier v poznaní, do ktorých by bolo možné boha pri veľkej dávke iracionálnej snahy schovať .“

V zborníku vydanom Spolkom sv. Vojtecha tvrdil Krempaský, že

„slávny fyzik V. Weisskopf, nositeľ Nobelovej ceny, usudzuje, že existuje Bohrova komplementarita medzi vedou a vierou“ (str. 42).

Na oficiálnej webovej stránke Nobelovej nadácie som však medzi doterajšími laureátmi nenašiel žiadneho Weisskopfa – ktovie, možno nabudúce. Prekvapuje ma, že „popredný slovenský fyzik“ si nedal tú námahu, aby si overil tak ľahko zistiteľné tvrdenie a že nepozná ani laureátov Nobelovej ceny. Pre čitateľov jeho najnovšej knihy mám preto kontrolnú otázku: opravil prof. Krempaský v novom vydaní svojich starých myšlienok aspoň túto trápnu chybu?

—-
(*) a uverejnenej v ZH č.37, máj 2003, s. 3-13. – Dlhšiu recenziu tejto Krempaského pobožnej knihy od Rastislava Škodu uverejnil týždenník SLOVO 29. apríla 2006: http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=14078&cislo=17/2006.