Thomas Assheuer

Filozof Peter Sloterdijk volá po genotechnickej revízii ľudstva.

… Kým post-metafyzicky naladená filozofia si už netrúfa vysvetľovať univerzum ako celok, prírodovedci veselo montujú biokozmický obraz človeka. Publikum ponížene obdivuje evolučnú biológiu ako náhradu za starú predstavu sveta. Verejnosť kľaká na kolená pri astrofyzikálnych liturgiách a jasá pri novinkách výskumu života opíc.

To by sa mohlo aj zmeniť. V Karlsruhe prednášajúci filozof Peter Sloterdijk vyvolal svojou prednáškou v Elmau rozruch. Chcel by zmieriť vedu a ducha, filozofiu s prírodnými vedami. Myslí na elitný spolok ozajstných filozofov a vynikajúcich genotechnikov, ktorí by neriešili otázky morálky, ale pustili sa do praktickej roboty: selekciou a chovom uskutočniť genetickú revíziu ľudského rodu. To by splnilo najkrajší Nietzscheho sen, Zarathustrovu fantáziu o nadčloveku.

Dôvody uvádza chmúrnou diagnózou: eskalujúca moderna zvyšuje barbarský potenciál civilizácie; narastá každodenná beštializácia ľudí v zábavných médiách uvoľňujúcich morálku; éra novodobého humanizmu pominula a nemožno sa oddávať ilúzii, že by sa politické a ekonomické štruktúry dali organizovať na súhlasnom modeli literárnej spoločnosti; „oddivočenie“ človeka zlyhalo a pre budúcnosť humanity nestačia staré humanizačné médiá. Čo skrotí človeka, keď doterajšie snahy o sebakrotenie viedli predovšetkým k zmocňovaniu sa vlády nad všetkým, čo existuje?

Lekcie humanizmu krotili a krotia ľudí a nakoniec domestikovali človeka na neškodnú plaziacu sa bytosť, úbohú a hodnú opovrhnutia, s jednou malou rozkošou pre deň a jednou pre noc. Šikovné spojenie etiky a genetiky dokázalo vypestovať malých ľudí, neškodných ale zdivočených. V hľadaní záchrany sa Sloterdijk na chvíľu upína na svojho domáceho bôžika Heideggera, ale ten ho sklame, lebo sa po r. 1954 utiahol do ústrania a introvertoval do stráženia bytia. Čo bolo vtedy anachronické ale pochopiteľné, dnes je nebezpečné. Pastierske hry nie sú zaujímavé, sú potrebné rozhodnutia. Násilie rastie, čas tlačí. Ľudstvo vstupuje do dlhého obdobia rodovo politických rozhodovaní.

Východisko vidí v genotechnike s jej nástrojmi selekcie a chovu. Lekcie osvietenstva treba nahradiť selekciami genotechniky. Aby sa vyhlo náhode a omylom pochybných technikov, treba vypracovať „kódex antropotechník“. Plánovanie znakov má na starosti len elita, tzv. hlavné kultúrne frakcie spoločnosti. Ostáva však tajomstvom, ako by mal nový nadčlovek vyzerať. Ako prvé opatrenie prichádza do úvahy prechod z fatalizmu pôrodov na opcionálne (chcené) pôrody a prednatálnu selekciu.

Na jemné genetické nastavenie sú osobitne vhodní filozofi starého razenia. Pri „etike antropotechnického využitia moci“ a pri plánovaní nadľudských vlastností je rozhodujúce ich slovo. Títo „mudrci“, zrejme imúnni proti vírusu humanistickej neškodnosti, ovládajú „praobrazu podobné“ selekčné kritériá a poznajú osobitný vchod k pravdám o ľudskej podstate; zachovali si „najživšiu spomienku na nebeské ukážky“. To ostatné vypestujú myslitelia.

Morálne škrupule? Naopak. Elity sa nesmú vyhýbať „úlohe selektora“ a umývať si ruky v nevinnosti. „Pretože zdráhania sa a demisie zlyhávajú na svojej sterilite, bude v budúcnosti dôležité aktívne sa zúčastniť hry“. Akoby mimochodom spomenie Sloterdijk Platónov dialóg Politikos, ale bez komentára mu dá úlohu v budúcnosti. Vskutku, Platón mu poskytuje model na prevedenie genotechniky do biopolitiky: Nemá „platónovská zoo“ šťastne za sebou mrzutý omyl egalitárnej demokracie? Nehovoril už Platón o „chovateľskom riadení reprodukcie“?

Pod neónovým slnkom genotechniky presvitá naraz Platónova vláda elity v zvodnom lesku. Dáva pokyny z budúcnosti. Štátnik musí, tak Sloterdijk, „nevhodné povahy vyčesať, kým sa pustí do spriadania štátu“. Potom musia prísť „do kultúrnej prevádzky … rozumní“, pričom sa „strážcovia ľudí od svojich zverencov tak bezpečne oddelia“, že „nikdy nebude možné vedenie na základe voľby“. „Len vláda na základe uznania.“

Vo svojej replike vo Frankfurter Rundschau sa Sloterdijk ohradzuje proti „strašidelnej“ romantike svojich kritikov a fejtonistov, ktorí nemajú o veci „ani poňatia“; Heideggera vraj len parafrázoval. V nepodstatnom je to pravda, vcelku nepravda. Už roku 1991 ho pochytili fantázie chovu, už vtedy si pohrával s myšlienkou vyradiť „starých“ selekciou. V ním vydávaných Berichte zur Lage der Zukunft (Správach k stavu budúcnosti) odporúčal, aby sa „skoncovalo so staroeurópskym svetonázorovým dedičstvom“. Zbavený tohto balastu sa vtedy Sloterdijk oduševňoval za „biologizmus“, ktorý „cieli na inteligentné ľudstvo vcelku, nie na nejaký neurobiologický apartheid alebo triednu nadvládu mutantov inteligencie nad starými ľuďmi dnešného typu.“ Po pár vetách sa stratia škrupule nad obscénnosťou takýchto viet a veľkochovateľ dostáva slovo: „Veľké zlo je možné, ale nijako nebude horšie ako to, čo sa stane, keď sa nerobí selekcia inteligentných a šľachetných ľudí.“

Vskutku, horšie už nemohlo prísť. Sloterdijkova škandalózna prednáška však nie je len omylom svetonázorového filozofa, idúceho v stopách Nietzscheho a Heideggera a namýšľajúceho si, že v mestskom parku v Karlsruhe môže pochovať modernu. V Sloterdijkových fantáziách o selekcii tkvie strašidelný realizmus pohľadu na diabolský potenciál genetického výskumu. Vie, že Pandorina skrinka je už otvorená a že genotechnický chov ľudí už nie je len science-fiction.

Hneď po odhalení štruktúry DNK si vedci pustili fantázie na prechádzky a dláždili biopolitickú budúcnosť sladkými sľubmi. Julian Huxley si r. 1962 si robil starosti o ľudskú nedokonalosť a navrhol, aby sa eugenickou selekciou „zlepšovala intelektuálna kvalita obyvateľstva zemegule“. Joshua Lederberg, nositeľ Nobelovej ceny a molekulový biológ, jasal na jednom kongrese Ciby (švajčiarska farmaceutická firma), že „teraz budeme môcť človeka definovať“ a „veľkosť ľudského mozgu zásahmi pred narodením upravovať“. Francis Crick sníval o homunkulovi, odolnom proti žiareniu a nenáročnom, vhodnom pre vesmírne lety – „regresívny mutant s nohami uspôsobenými na chytanie a aj panvou ako opice“.

Genotechnická sonda vedomia zmazala posledné ostatky metafyziky a beznádejne odčarovala vieru na večné a nemenné jadro podstaty človeka. A predsa vyvoláva absolútna sloboda úžasný strach. Genotechnická transparencia vedie do temnôt: dáva do pohybu dialektiku poznania, siahajúcu do hlbokej internalizovanej zóny morálnych vzťahov medzi ľuďmi a zásadnej symetrie medzi slobodou a rovnosťou. Americký filozof práva Ronald Dworkin vysvetľuje túto archaickú úzkosť z genotechniky zakoreneným strachom, že by sme mohli stratiť chápanie dobra a zla, resp. porušiť pradávny zákaz definovať život.

Sloterdijk využíva príhodný čas a predkladá prírodným vedám mierový návrh. Genotechnickému výskumu sľubuje filozofického ducha a z filozofie robí kráľovskú vedu. To by bol koniec kritiky a podozrievania faustovskej vedy, večný mier medzi poznaním a duchom, filozofiou a technikou: pretože z hľadiska „dejín bytia“ je genetický výskum šťastná náhoda. Po údajnom zlyhaní humanizmu umožňuje postaviť človeka do jeho pôvodného „bytia“: na čistine vedy mutuje excentrický súčasník elitárskym pestovaním do svojej modernou spreneverenej starej „bytosti“.

Sloterdijkovo monumentálne dielo Sféry, plánované na tri zväzky (dosiaľ vyšli prvé dva), nám predvádza, na akých základoch spočíva tento pestovateľský „humanizmus“: v našich postnatálnych pomeroch sa musí obnoviť prenatálna symbióza – pôvodná bezpečnosť, chránené prebývanie v „bubline“, „klauzúra v matke“. Odtiaľ pramení Sloterdijkov afekt proti monoteizmu, ktorý vraj infikoval človeka fatálnymi spásonosnými nádejami. Nie nadlho. Keď sa z pamäti vymaže predstava rovnosti a podoby na obraz boží, nebude neprávosť škandálom – rovnako ako ani biopoliticky upokojená triedna spoločnosť, v ktorej ako sami sebe poddaní ponesieme na trh svoj osobný ľudský kapitál.

Tlak sociálnych problémov rastie a na miesto utópií o rovnosti nastupujú biopolitické selekčné fantázie. Hlásajú prispôsobenie sa logike výskumu, novovytvoreným prostrediam a bezalternatívnym modernizáciám – v Sloterdijkovom prípade aj ich genotechnickému zrýchleniu. Ak stará „bytosť“ nesleduje vývoj dosť rýchlo, ak reaguje s odchýlkami, treba ju postaviť na jej miesto; a ak sa už skutočnosť nedá zmeniť, treba zmeniť aspoň obrazy sveta. Nie sloboda a zodpovednosť, ale eticky odkôstkovaný konformizmus – tak znie parola. Čudné je, že táto biopolitika otvorene operuje v tôni Heidegera, genotechnicky zmanipulovaného s Nietzschem. Práve Heideggera. Ten by sa s hrôzou odvrátil od eugenickej pochabosti projektu Zarathustra – od generálneho útoku na nevýslovne krásny život „starých ľudí“.

Prameň: Thomas Assheuer, „Das Projekt Zarathustra“, Die Zeit, č. 36, 2. 9. 1999.

Preložil Rastislav Škoda