Prírodné vedy a kresťanstvo – 1. Evolúcia

Adam Roman

“Úsilie pochopiť Vesmír je jednou z veľmi mála vecí,
ktoré dvíhajú ľudský život trochu nad úroveň frašky
a dávajú mu niečo z krásy tragédie.” 

                               Steven Weinberg, Prvé tri minúty

Keď som písal esej o vzťahu niektorých vedcov k viere, nevedel som o dvoch slovenských knihách, ktoré sa zaoberajú vzťahom vedy a viery – možno vtedy ešte neboli ani na svete.

Určite by som ich pri koncipovaní eseje použil, pretože ich napísali akurát tí “ťažkotonážni” vedci, ktorých som spomínal a názory ktorých som mal vtedy možnosť sledovať len na TV obrazovke, či v rozhlase. Nechcel by som svoje vyjadrenie na tému “veda a kresťanská viera” zúžiť len na tieto zborníky, ale tými dvomi dielami začnem. Ide o knihy s veľavravne sľubnými názvami „Kresťanstvo a fyzika” a „Kresťanstvo a biológia” (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktoré napísali “poprední slovenskí prírodovedci”, ako sa uvádza na obálke prvej z nich. V ďalšom ich budem skrátene označovať KaF a KaB.

Obe knihy ma zaskočili nepomerom pozornosti, ktorú venujú vede a viere. Povedal by som, že až 95% ich textu sa venuje opisu vývoja prírodných vied a vysvetľovaniu fyzikálnych a biologických teórií a iba zvyšok hovorí čosi o viere. Ako príklad nech poslúži príspevok L. Ebringera “K otázkam o vzniku života” (KaB, str. 25-29), v ktorom sa slovo viera ani boh nevyskytujú ani jediný raz. Nepríjemné je aj to, že sa redaktori nesnažili nejakým spôsobom vylúčiť opakovanie tých istých poznatkov. Výsledkom je, že si čitateľ prečíta asi desať verzií vysvetlenia Darwinovej teórie a ešte väčší počet vysvetlení teórie Veľkého tresku. Antropický princíp sa spomína hádam na každej piatej strane. Neviem, či tento nepomer má vyjadrovať aj uvedenie kresťanstva na prvom mieste v názvoch oboch kníh. Keďže sa domnievam, že je tomu tak, zmenou poradia v názve tohoto príspevku chcem dať najavo, že ja budem hovoriť predovšetkým o kresťanskej viere.

Nosnou myšlienkou oboch diel je dosť pozoruhodné konštatovanie:

Žiadny vedecký poznatok neodporuje pravdám viery. Viera a veda sú akoby dve koľajnice idúce paralelne vedľa seba, ale vedúce k tomu istému cieľu – k pravde. Tieto dve pravdy si nemôžu odporovať. Tú pravdu, ktorú poznávame rozumom, stále overujeme a korigujeme a tú druhú – zjavenú, máme prijať a pochopiť najmä srdcom, pretože biblia bola napísaná pre našu spásu. (P. Holec, “Evolúcia kontra viera?”, KaB, str.37).

Autor nám tu bez obalu ponúka predstavu o “dvojakej pravde”, ktorú “objavil” už William of Ockham (1290-1349) ako účinnú obranu pred nominalizmom. Poučuje nás aj o tom, že orgánom posudzovania tej druhej pravdy nie je rozum, ale srdce. Obávam sa, že tá druhá pravda nie je takého istého typu ako pravda prvá. Veľmi ma mrzí, že neviem nič o metódach zisťovania pravdy srdcom, ani netuším v akom zmysle tu biológ srdce chápe …

Autori ani jediného príspevku si nedali ani najmenšiu námahu, aby ukázali, čo v tomto paralelnom snažení vedy a viery ponúka viera. Nijak sa nenamáhali ukázať, k akejže to pravde viera vedie a odkiaľže vieme, že ide naozaj o plnokrvnú pravdu. Ale čo je hlavné, akosi mlčky predpokladajú, že všetky výsledky vedy, ktoré napodiv podrobne opisujú, sú v zhode s tou ich správnou vierou – kresťanskou. Ak niekto vie o knihe “Hinduizmus a fyzika”, alebo “Šintoizmus a biológia”, nech mi to, prosím, čím skôr oznámi – jazyk nerozhoduje: môže byť aj swahili, alebo tagalogu. Nemôžem sa dočkať toho, kedy sa dozviem, že v rovnakej zhode s vedou sú aj všetky iné náboženstvá! Očakávam u takých diel rovnakú štruktúru ako v knihách našich kresťanských vedcov.

Treba tu hneď na začiatku zdôrazniť jednu dôležitú okolnosť. Vo vzťahu vedy a viery je prítomná asymetria, ktorú si veriaci vedci – zdá sa – neuvedomujú: veda sa o vieru vôbec nezaujíma, ale viera sa o vedu zaujíma dosť čulo. Takže horeuvedené tvrdenie o tom, že veda viere neprotirečí, je naozaj pravdivé, ak ho chápeme prísne logicky v takom zmysle, že predmet viery nie je predmetom záujmu vedy. Lenže predmet záujmu vedy – hmotný svet – je aj predmetom viery, pretože viera sa vyjadruje k pôvodu a podstate hmotného Vesmíru, k pôvodu života a človeka. Povedal by som to teda obrazne tak, že vede nezáleží na tom, či ju viera potvrdzuje, ale viere na potvrdení zo strany vedy veľmi záleží. Ako uvidíme, obe knihy nehovoria o ničom inom než o tom, ako veda potvrdzuje vieru – napodiv často len tým, že jej neodporuje. Autori však zabúdajú pripomenúť, že ak veda neodporuje viere, tak len preto, lebo sa o ňu nezaujíma. Z hľadiska cieľov a potrieb vedy je prienik vedy a viery prázdny, z hľadiska viery však nie.

Na potvrdenie toho, čo som napísal, stačí tento krátky citát:

“Veda i náboženstvo sú nositeľmi duchovných hodnôt a prispievajú k povzneseniu ľudskej kultúry. Pritom sa vzájomne dopĺňajú. Veda bez náboženstva stráca svoj najhlbší zmysel, je uzavretá tajomstvu [akému?]. Náboženstvo bez vedy neraz vedie k povere.” [aký jemný rozdiel je medzi náboženstvom a poverou?]. (J. Krempaský, “Vedecké poznanie a náboženstvo v dejinách”, KaF, str. 21).

Evolučná teória

Keďže som fyzik, budem sa venovať názorom fyzikov na kresťanstvo podrobnejšie, ale odsuniem túto analýzu na neskôr. Začnem biológmi a ich názormi.
Priznám sa otvorene, že ma až zaskočil vrelý vzťah autorov k Darwinovej teórii, ktorá bola ešte celkom nedávno

pre “otca” Antona Hlinku len predmetom posmeškov typu: “Človek vraj pochádza z opice!” Po prečítaní celej knihy mám temer dojem, že Darwinovi čoskoro hrozí kanonizácia. Veď posúďte sami:

“Vývojová teória má stále svoje “biele miesta”, na ktoré sa snažia jej odporcovia poukazovať. Vo svojich základoch ju však možno považovať za jedinú serióznu a vedeckými dôkazmi najlepšie podloženú predstavu o spôsobe existencie živých bytostí na Zemi. Súčasne je najveľkolepejším dôkazom Božej dokonalosti (zvýraznil autor). Vyžaduje si však očistenie mysle od nánosov primitívnych predstáv o Stvoriteľovi.” (O. Erdelská, “Darwin a náboženstvo”, KaB, str. 82).

Chýba mi už iba vysvetlenie, odkiaľže sa to v našej mysli nabrali toľké nánosy primitívnych predstáv, od ktorých ju musí namáhavo očisťovať až Darwinova teória. Budem neskromný a vyslovím svoju odvážnu hypotézu: tie primitívne predstavy sa do nej dostali akurát z presvätej biblie s jej starozákonnými bájkami. Veru, je už najvyšší čas očistiť naše mysle od tých starovekých mýtov! Treba si tiež všimnúť, ako tu autorka vrtko postrehla, že veda potvrdzuje vieru, a toto potvrdenie označuje dokonca za dôkaz, čím ilustruje moje tvrdenie o záujme viery o vedu.

Nechajme však autorku dopovedať svoj záver:

“Viete si dnes, na prahu 21. storočia, v čase keď človek v celej svojej obmedzenosti obdivuhodne rozvinul, ovládol a využíva informačné technológie, predstaviť, že by Stvoriteľ vo svojej nekonečnej dokonalosti musel [!] separátne stvoriť každý z mnohých tisícov ba miliónov vyhynulých aj recentných druhov mikroorganizmov, rastlín a živočíchov? Či mu nestačilo vložiť do základu vesmíru informáciu, ktorá by celý vývojový proces smerujúci k človeku a jeho očakávanému pozdvihnutiu na piedestál Božieho obrazu umožnila takým krásnym a obdivuhodným spôsobom, aký predstavuje evolúcia?

Na počiatku bolo slovo … skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo … (Jn 1, 1-3).”

Znie to naozaj veľmi sugestívne, ibaže sa od nás žiada, aby sme bohu svojvoľne pripísali naše schopnosti a poznatky, a to hneď po tom, čo sme ich odhalili – my, nehodní ľudia, zaťažení dedičným hriechom, spôsobeným okúsením ovocia zo stromu poznania. Cítim sa akosi trápne, keď niekto apeluje na moju vedeckú predstavivosť a domáha sa toho, aby som uznal božiu múdrosť vychádzajúc z pokroku ľudskej vedy. Ja som si naozaj nikdy nemyslel, že by stvoriteľ musel tvoriť “separátne”. V takom názore nás utvrdzovalo iba božie slovo:

“Boh učinil rozličné druhy poľnej zveri, rozličné druhy dobytka a všetky zemeplazy rozličných druhov” (Gn 1, 25).

Prečo nás boh tak dlho klamal, udržiaval svojím slovom v nevedomosti a pravdu nám odhalil až skrze Darwina? Celkom rád budem súhlasiť s tým, že by bohu celkom stačilo kdesi vložiť akúsi informáciu – pravda, ak by vedel ako, čo a do čoho má vložiť, ak by vedel aké to bude mať následky – jednoducho, ak by taký stvoriteľ jestvoval! Až po dôkaze, že ktosi taký jestvuje, majú totiž zmysel všetky citované otázky. Pred ním sú evidentne bezpredmetné – pýtajú sa totiž na vlastnosti bytosti, ktorej existencia je pochybná.

Ja si to jednoducho predstavujem trochu inak, než podaktorí vedci. Darwin neodhalil božiu múdrosť; to iba zbožní prírodovedci prišli na trik, ako “správnou interpretáciou” zachrániť česť predpotopného mýtu: veď hľa, ani človek nie je taký hlúpy, aby si myslel, že je lepšie tvoriť “separátne”, ako je to opísané v biblii. A keďže my vieme, že boh je až nekonečne múdry, čo nám bráni interpretovať text biblie tak, aby boh vyzeral ako sa na boha patrí? A môžeme sa pred tou božou múdrosťou, ktorou sme ho práve obdarili, ešte aj v bázni koriť. Pia fraus!

Z údajnej neprotirečivosti vedy a viery sa zvyknú robiť ďalekosiahle závery. V podstate sa tu zneužíva serióznosť vedy na to, aby sa poslucháčovi nebadane podsunula predstava, že to, čo nie je s vedou v rozpore, je rovnako vážne ako veda – veď to vede neodporuje! Od toho je už len krôčik k implicitnému záveru, že veda vieru rovno podporuje. Neveríte? Prečítajte si oba zborníky a všimnite si v nich holdujúce pasáže na slávu božiu, ktoré nasledujú po každom opise vedeckých objavov! Lenže vede neodporuje ani šport, hudba, poézia; viera v UFO, snežného človeka, morské panny, či reinkarnáciu; ale neodporuje jej ani vojnové besnenie a holokaust. V rozpore s vedou nie je ani altruizmus, charita, alkoholizmus, burzové špekulácie, únosy ľudí, úžerníctvo. Neprítomnosť rozporu s vedeckou pravdou nie je argumentom v prospech ničoho! Neexistencia rozporu znamená iba to, že tie dve oblasti nemajú nič spoločné, že ich prienik je prázdny. V rozpore s vedou nie je doslova nič, čo sa vedy netýka! Ale keď je to tak, prečo sa potom tvrdenie o neexistencii rozporu zneužíva na implicitné zdôrazňovanie, že veda podporuje kresťanskú vieru? Prečo sa za teoreticky analyzovanou hypotézou o singularite vo vývoji Vesmíru vidí prst boží, prečo sa v Darwinovej evolúcii vidí realizácia akéhosi primordiálneho plánu, či programu? Prečo sa v súvislosti s vedou vôbec hovorí o viere? Keď je prienik vedy a viery až taký prázdny ako naznačuje príklad paralelných koľajníc z úvodného citátu, mal by sa formálne prejavovať aj tým, že ak niekto hovorí o viere, nemal by ani slovkom spomínať vedu a ten, kto hovorí o vede, mal by mlčať o bohu. Nedodržiavanie tejto zásady však naznačuje, že téza o neprotirečivosti je vycucaná z prsta. Fígeľ je v tom, že tvrdenie “veda neodporuje viere” nie je ekvivalentné tvrdeniu “viera neodporuje vede”, a preto je celkom oprávnená nasledujúca otázka:

Naozaj nie je viera v boha v rozpore s vedou? Je to skutočne tak? Veda predsa hovorí o tom, aký je svet naozaj, aké zákony v ňom platia. Veda sa snaží pochopiť, aká je stavba sveta, akými mechanizmami sa realizujú procesy prírody, aké skutočné príčiny majú prírodné javy, ako sa vyvíja Vesmír i život.

Náboženstvá síce tiež hovoria o svete, ibaže o ňom hovoria niečo iné než veda. Tvrdia, že jestvujú akési zmyslami nepostihnuteľné bytosti, ktoré zasahujú do ľudských osudov, že človek môže apelom na tieto bytosti dosiahnuť zmenu nielen svojho života, ale aj chodu dejín. Kresťanstvo tvrdí, že sa pred dvetisíc rokmi v Palestíne odohrali určité veľmi špecifické udalosti, a že tie majú celkom konkrétny a veľmi rozhodujúci vplyv aj na dnešných ľudí, na celú ľudskú kultúru a správanie. Veda však o ničom takom nevie, a preto to nepotvrdzuje, nezaoberá sa tým, takže to v podstate popiera. Vedu to jednoducho nezaujíma, lebo to nie je overiteľné jej prísnymi a náročnými metódami. Ak však viera tvrdí o svete to, o čom veda ani len nevie, nemôže nebyť v rozpore s vedou a už vonkoncom nemôže byť ich prienik prázdny. Ak by som si myslel, že epidémie sú trestom za hriechy, snažil by som sa odstraňovať hriechy; ak si však myslím, že sú spôsobované mikróbmi a šíria sa nedostatočnou hygienou, nebudem sa starať o hriechy, ale o očkovanie a prísne dodržiavanie hygieny. Tvrdenie, že epidémie sú trestom za hriechy, odporuje poznatkom medicíny. Súdny človek musí uznať, že aspoň v tom sú viera a veda v rozpore.

 Takže proklamácia, že viera neodporuje vede, nie je pravdivá. Veda samozrejme viere aktívne neodporuje, lebo veda sa o predmete viery nevyjadruje, ju “články” viery nezaujímajú: lekár nebude vedecky dokazovať, že epidémie nie sú trestom za hriechy.

Aké poučenie možno z toho, čo som povedal, získať? Veda sa o vieru nestará, nevyjadruje sa k jej tvrdeniam, jednoducho sa do viery nemieša, lebo na to nemá dôvod. Veda si bez viery celkom dobre vystačí. Preto má celkom dobrý zmysel tvrdenie, že “veda nie je v rozpore s vierou”. Na druhej strane však viera zasahuje do vedy, domáha sa vedeckého potvrdenia svojich tvrdení, hľadá v zisteniach vedy potvrdenie niektorých názorov, ktoré vyplývajú z jej dogiem. Viera vedu potrebuje, viera si bez vedy nestačí. Lenže vedecké metódy nepotvrdzujú žiadne zázraky, t.j. zásahy boha do prírody. Preto tvrdenia viery, ktoré sa odvolávajú na vedu, sú s ňou v rozpore, čo možno stručne vyjadriť formuláciou “viera je v rozpore s vedou”. Túto asymetriu si treba dobre uvedomiť, neslobodno na ňu nikdy zabúdať.

Ale vráťme sa ešte k tomu, o čom som už neraz hovoril. Pri verejnej diskusii o vzťahu vedy a viery vydávajú veriaci vedci pred televíznou kamerou za vieru veľmi oklieštený systém tvrdení. Keď v tejto súvislosti hovoria o viere, vyčerpáva sa pre nich viera len postulovaním akéhosi kozmického princípu, prvotnej informácie, či rozumu. Po skončení diskusie však vstanú a odídu do kostola, kde sa skrúšene modlia za svoje uzdravenie, alebo uzdravenie svojho blízkeho príbuzného, prosia, aby ich deti dobre dopadli pri maturite, alebo sa odvrátili od alkoholu a drog, modlia sa za mier v krajine. A ku komu sa to modlia? K abstraktnému bohu, o ktorom pred chvíľou zápalisto rečnili pred kamerou? Nie, modlia sa k celkom konkrétnemu bohu, ktorého im plasticky a farbisto reprezentuje kríž nad oltárom a maľby na stenách. Tu sa už náplň ich viery rozšíri o prvky, o ktorých pred kamerami cudne mlčali: o nebo preplnené anjelmi a peklo ovládané Satanom, o panenku Máriu a všemožných svätých, o Kristove zázraky, a hlavne jeho vzkriesenie na tretí deň po smrti.

Ja by som im preto rád položil pár relevantných otázok.

  • Odporuje fyzike premena vody na víno v Káne Galilejskej, alebo nie?
  • Odporuje lekárskej vede predstava o tom, že epilepsiu a duševné choroby spôsobujú čerti, diabli a zlí duchovia, ktorých treba z tela vyháňať, alebo nie?
  • Odporuje partenogenéza (počatie bez spermií) biológii človeka, alebo nie?
  • Odporuje vzkriesenie niekoľko dní mŕtveho tela biológii, alebo nie?
  • Prečo veriaci vedci hovoria na verejnosti čosi iné, než čo konajú v súkromí?
  • Nie je to spôsobené tým, že v skutočnosti vedia o existencii protirečení medzi vierou a vedou, len sa za detaily svojej viery hanbia?

Nemôžem za nich na tieto otázky odpovedať. S istotou môžem tvrdiť iba to, že takým konaním klamú svojich divákov, poslucháčov aj čitateľov. Ale to predsa nie je pekné, ak už nemám rovno povedať, že je to nečestné, či dokonca amorálne. Také konanie mi trochu pripomína to, čo predvádzajú bývalí komunistickí funkcionári, keď pred televíznymi kamerami neomalene vyplazujú svoje mäsité jazyky, aby im na ne biskupi (vyštudovali teológiu za čias bezbrehej ateizácie) pripľasli “božie telo”.   ?

Be the first to comment on "Prírodné vedy a kresťanstvo – 1. Evolúcia"

Leave a comment

Your email address will not be published.


*