Rastislav Škoda

K vyhláseniu účastníkov seminára „Európa bez Boha?“

Oficiálny návrh európskej ústavy volajú účastníci seminára, ktorý sa konal 8. októbra 2003 v Bratislave, ateistickým,

„pretože v ňom nie je ani zmienka o Bohu alebo kresťanských základoch Európy“.

Ak niekto pripisuje tým desiatkam tvorcov návrhu novej (prvej) európskej ústavy úmysel, že zámerne vypracovali ateistickú ústavu, som spokojný – nevedel som, že nás je toľko; že aj oni sú to, čo ja.

Ak uvážite, že tí katolíci, protestanti, židia a iné denominácie, možno aj pár agnostikov a jeden ateista, prišli k záveru, že spravodlivá bude takáto ústava, nepýtate sa, čo ich k tomu viedlo? Neuznávate, že to boli ľudia vzdelaní, na svoju úlohu pripravení a že odovzdali dielo, s ktorým boli spokojní? Nevideli ste, že aj tí, čo ich poverili, boli s ich dielom  – okrem dvoch-troch –  spokojní?

Ateizmus vyslovene popiera existenciu nadprirodzena, teda boha a všetkého, čo s tým súvisí – o niečom podobnom nie je v návrhu ústavy ani zmienka; neprotestujeme. No vynechanie výrazov „Boh“ a „kresťanské základy“ nestačí na prívlastok „ateistický“ – podľa môjho názoru; podľa vášho stačí, a to je námet do diskusie.

Ateizmus je rovnocenný každému inému svetonázoru

V prvom rade treba odpovedať na otázku, či považujeme  ateizmus v rámci ľudských práv za rovnocenný každému inému svetonázoru, resp. náboženstvu.

Keďže ateista popiera existenciu boha, zaoberá sa svojím spôsobom otázkou náboženstva. Preto mnohí volajú ateizmus náboženstvom bez boha a mnohí ateisti s tým súhlasia, sú „náboženskí ateisti“. Niektorí historici náboženstiev sledovali úpadok počtu bohov v jednotlivých náboženstvách od polyteizmu k monoteizmu / od mnohobožstva  k jednobožstvu a dodávajú, že ateistické náboženstvo vynechalo o jedného boha viac …  Sú však ateisti, ktorí si nálepku náboženstva vylučujú. Ústavy niektorých pokrokových štátov (Belgicka, Holandska) a aj niektoré medzinárodné dokumenty im v tomto ohľade vychádzajú v ústrety tým, že zavádzajú v súvislosti s náboženstvom pojem neviery alebo svetonázoru a napríklad hovorí sa potom o slobode „veriť, neveriť, meniť vieru alebo mať iný svetonázor“. Myslím, že to je jediné správne riešenie názvoslovia v súvislosti so slobodou viery v zmysle ľudských práv; netreba to stále vymenúvať, ale raz to treba záväzne konštatovať.

Uznávam, že ateisti (neveriaci v bohov či Boha, bezbožníci, agnostici, voľnomyšlienkari, naturalisti a desiatka iných názvov) sú protivníci teistov (veriacich v bohov či Boha, kresťanov, židov, moslimov, mormónov a stovky iných tzv. denominácií), resp. naopak.

Od úsvitu dejín viedli proti sebe všetky náboženstvá krvavé boje; farbisto ich opisujú tzv. sväté knihy všetkých náboženstiev vrátane biblií monoteistických náboženstiev. Kým v minulosti boli medzi rozličnými skupinami teistov bežné nielen slovné a písomné diskusie, ale aj krvavé boje (nech stačí za všetky tridsaťročná vojna v 17. storočí), v čase Francúzskej revolúcie vraždili ateisti, resp. deisti šľachtu, ale aj kňazov a veriacich; a v 20. storočí sa kladie do blízkosti krvavého konfliktu spor medzi kapitalizmom a komunizmom; ateistický komunizmus vskutku krvavo prenasledoval veriacich. To všetko však teraz nie je relevantné.

Ide o to, že v „našich končinách“, t.j. v Európe, Severnej, Strednej a Južnej Amerike, Austrálii a na Novom Zélande, teda v štátoch s absolútnou prevahou kresťanstva ako náboženstva, sa stalo zvykom označovať ateistov za zlých ľudí. Dawkins to charakterizoval dojmom, ktorý má, keď sa predstaví ako ateista: je to horšie, ako keby o sebe povedal, že sa volá Adolf Belzebub … O pomeroch na Slovensku nech stačí pripomenúť list preláta Msgr. Viktora Trstenského prezidentovi Slovenskej republiky, uverejnený v dvojtýždenníku slovenskej katolíckej inteligencie KULTÚRA (19.01.01), kde na „termitov, ktorí svojím bezbožníctvom vyvolávajú nepokoj medzi občanmi“ volá štátnu bezpečnosť a radí „vsadiť ich za mreže do žalára“. (Protestujúcu dpoveď sme uverejnili v ZH č. 27, 2001, s.2.)

Myslím si, že mi mnohí dajú za pravdu, že čo je veľa, je veľa. Ako ateisti máme veľa konkrétnych výčitiek učeniu kresťanstva (samozrejme aj islamu, budhizmu, vúdú, ale o tom teraz nie je reč), ale málokedy sa zameriavame na jednotlivcov; veď kňazi zneužívajúci chlapcov a šialenci, čo strieľajú doktorov robiacich potraty, sú aktuálni v Spojených štátoch  a inde, ale nie u nás. No na našu ateistickú hlavu padá na Slovensku a v spomínaných štátoch nielen drogová závislosť, zvýšená kriminalita vôbec a mladistvých osobitne, manželský rozvrat, spory medzi ľuďmi, ba dokonca aj vlastizrada (Trstenský) a homosexualita.

Som si vedomý toho, že od autorov (slovenských) biskupských listov, od autorov Vyhlásenia účastníkov seminára Európa bez Boha?, ani od nedeľných kazateľov v slovenských médiách sa nedočkám čestného uznania, že aj ateisti môžu byť a často sú slušní ľudia. Nejdem im vyhadzovať na oči ani jedného, aby som neurazil tie stovky, na ktorých mená niet miesta. Ja som poznal niekoľkých slušných katolíkov, evanjelikov aj židov – väčšinou boli vlažní vo viere.

Snažím sa pochopiť ťažkosť toho, kto sa doslovne drží biblie a pamätá si jej výroky, napríklad „Riekol blázon v srdci svojom: Niet Boha.“ Aj Starý aj Nový zákon poznajú len veľmi žiarlivého Boha, ktorý si nechce pripustiť konkurenciu a svoju jedinečnosť uložil židom cestou Mojžiša ako prvé prikázanie: „Ja som Pán, tvoj Boh …“ (Ex 20,2). Kristus nie je neskôr o nič skromnejší, než bol Jahve. Na adresu tých, ktorým sa nepáčia jeho slová, hovorí bez milosrdenstva: „Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?“ (Mt 23,33). Ale namietam: Koľké výroky biblie sa už dávno prestali brať doslovne a ostali metaforami,  často veľmi básnickými a obľúbenými? Kto by dnes bral doslovne Jahveho príkazy vraždiť, zabíjať, znásilňovať panny a kradnúť? Kto by dnes bral doslovne Ježišove slová o jeho skorom návrate na zem a vládnutí ako Kristus kráľ na pravici svojho otca? Keď tieto nielen jednotlivé slová a výrazy, ale aj myšlienky a ucelené názory, už od storočí až tisícročí absolútne prestali platiť(aj pre kresťanov) , kedy konečne stratí platnosť výrok biblie, že ateista je (prinajmenšom) blázon – ale že ho čaká večné zatratenie? Že jeho hriech, akési odmietanie milosti Ducha svätého, sa neodpustí ani pri Poslednom súde? Nie je tomu tak dávno, čo pápež odvolal dvojtisícročné učenie cirkvi na podklade svojej svätej knihy, že Židia zabili ukrižovaním Krista. Stratilo platnosť učenie sv. Jána Chrysostoma (Zlatoústeho – 349-407), že „židia sú horší ako diabol menom Satan“ … Je to veľa, ak žiadame, aby sme teraz my prišli na rad? Keď cirkev uznala za slušných ľudí protestantov (luteránov, evanjelikov a iných – pri westfálskom mieri r. 1648 po tridsaťročnej náboženskej vojne), židov a v poslednom čase aj moslimov (včera prijal pápež na audiencii premiéra palestínskej vlády a múr, ktorý stavajú Židia kradnúc Arabom ich územie, označil za neľudský), keď existuje ekuména, síce kresťanská, ale dáva sa pri nej slovo aj ázijskému budhizmu, hinduizmu a šintoizmu – robia si nárok na existenciu v slovenskej komunite aj ateisti.