Rastislav  Škoda

19. októbra 2000 predstúpili pred svetovú verejnosť v Chicagu prešťastní rodičia Jack a Lisa Nashoví z Denveru v štáte Colorado a oznámili vyliečenie svojej šesťročnej dcérky Molly. Prebehlo to správami, ale ostalo vám to v pamäti ako významný míľnik na ceste antropotechník?

Reakcionárska tlač na západe to komentuje tučnými nadpismi ako „ďalšiu kliatbu poznania“ (nemecký ultrakonzervatívny Die Welt) – vtáka po perí, človeka po reči poznáš: sú to tí, čo nemôžu prísť na meno odsúdenia Osvietenstvu a Francúzskej revolúcii, z gymnázií vyhadzujú Darwina a učia, že svet bol „stvorený“; teraz v súvislosti s antropotechnikami zatracujú všetko, čo súvisí so zrodom človeka – pre nich aj so zrodom ľudskej duše. My si tentoraz vypožičiavame terminus technicus z ich slovníka a úspech lekárskej vedy označujeme za požehnanie pre rodičov a deti.

Molly trpela od narodenia na veľmi ťažkú dedičnú chorobu kostnej drene, a to pomerne zriedkavú Fanconiho anémiu, ktorá bez prívodu krvotvorných buniek vedie k leukémii a iným ochoreniam a k skorej smrti spravidla pred dosiahnutím siedmeho roku veku. Lekári jej 4. októbra vstrekli kmeňové bunky jej brata Adama a za dva týždne ju vyhlásili za vyliečenú. Jedinečné na celej veci je to, že Adam je prvé cielene selektované dieťa zo skúmavky.

Jeho existencia sa začala na chicagskom Ústave pre reprodukčnú genetiku metódou, ktorá je už dávnejšie známa ako fertilizácia in vitro: semeno otca a vajíčka matky boli dané dohromady na Petriho miske a tak sa vytvorilo 15 oplodnených vajíčok, ktoré sa nechali vyvinúť každé až do okolo 16 buniek. Všetky boli vyšetrené na neprítomnosť defektného génu, ktorý vyvolal Mollyino ochorenie, na vylúčenie všetkých iných dedičných chorôb a na zhodnosť s Mollyiným organizmom. Len jedno embryo, z ktorého je dnes Adam, obstálo pri tomto teste a smelo sa presťahovať koncom roku 1999 do mamičkinej maternice. Za záchrancu života pre svoju sestru vybraný Adam uzrel koncom augusta svetlo sveta ako zdravý chlapček a vo svojej pupočnej krvi priniesol drahocenné kmeňové bunky. Asi za mesiac boli v univerzitnej nemocnici Fairview v Minneapolis vstreknuté Molly ako celkom bežná infúzia. Transplantácia krvných kmeňových buniek nepríbuznej osoby by bola zvýšila Mollyinu nádej na prežitie len o 30 percent.

Opisaný postup nie je možný napr. v Nemecku už z toho dôvodu, že tu smie byť v skúmavke pripravených len toľko embryí, koľko sa potom prenesie do matky.

Profesor Hughes si vyžiadal súhlas viacerých amerických univerzitných etických komisií a vyjednal s nimi kompromis, že prianiu rodičov sa vyhovie, ak si naozaj prajú druhé dieťa. Len pod touto podmienkou mohol prebytočné embryá vyšetrovať na vlastnosti, ktoré musia mať, aby sa dali použiť ako darcovia. Skeptici namietajú, že nakoniec sa nedá vylúčiť, či prianie mať druhé dieťa, nie je výrazom zúfalstva rodičov nad stratou prvého; to a všeličo iné sa nebude dať vylúčiť ani v budúcnosti, no nemalo by sa nikdy stať, žeby dieťa prišlo na svet len preto, aby poskytlo nejaké bunky.
Ako humanisti podpisujeme záver úvah prof. Holzgreweho, že „človek má v sebe svoju dôstojnosť a tá nedovoľuje, aby bol len účelom k niečomu. Musíme sa vyvarovať prekročiť túto hranicu.“ (Prednesené v DeutschlandRadio 04.10.2000).

Operácia sa podarila, cielený efekt v krvnom obraze sa dosiahol, Molly bude žiť. Pred kamerami sa mazná s Adamkom, ktorého rodina zrejme nepovažuje za „darcu buniek“, ale všetci ho nežne ľúbia.

Bez „selektovaného“ brata by bola Molly čoskoro umrela – a predsa tzv. ochrancovia života sa pri pohľade na Adama cítia nesvoji, aj keď si uvedomujú jeho zásluhy. Naraz sa im vidí, že výrazom „selekcia“ ich doháňa ich vlastná jedinečná história (koncentračných táborov) a nechceli by byť vinní po druhý raz. Nemyslím, že by takéto obavy boli oprávnené.

Špekulujúc sa pýtajú: Bolo porušené nejaké elementárne právo Adama? Existencia Adama ako bytosti, ktorou je – je zdravé dieťa a už v mladosti záchrancom života – sa zakladá na rozhodnutí jeho rodičov pre selekciu. Keby bola bývala Molly zdravá, nebolo by Adama. Kde niet človeka, tam nie sú nijaké práva. Adamovo právo na život a existenciu nebolo selekciou ohrozené, práve ňou vzniklo. Nevznikla mu ani nijaká telesná ujma, lebo mu nebol odobratý nijaký orgán ani časť orgánu, ale bola transplantovaná len nadbytočná pupočná krv. A pretože nebol inštrumentalizovaný ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, ale jeho rodičia si aj tak priali mať ďalšie dieťa a teda rodina ho s láskou prijala, nedá sa hovoriť o porušení jeho ľudskej dôstojnosti.

Keďže tu nepochodili, idú ďalej: celkom inakšie to vraj vyzerá, ak sa zaoberáme tými bezmennými embryami, ktoré nedostali šancu žiť. Kto postuluje, že aj najranejšie vývojové štádiá človečieho bytia (nie je zaujímavé, že sa naraz nehovorí o „človeku“ ale o „človečom bytí“?) sú potenciálne osoby, musí odvodiť od ich práva na život zákaz postupu, pri ktorom vznikol Adam. Tento postup nesie meno „predimplantačná diagnostika“ (PID).

Mollyini rodičia hľadali pomoc u amerického špecialistu v reprodukčnej medicíne Marka Hughesa. Už zverejnenie tejto žiadosti vyvolalo vo svete rozruch: ich druhé dieťa malo byť geneticky tak usporiadané, aby bolo vhodné za darcu kmeňových krvných buniek pre Molly!

Pochopiteľné prianie rodičov a aj zúčastnených lekárov a iných odborníkov dalo do pohybu už dávnejšiu diskusiu o možnom zneužití gentechniky za účelom získania „náhradných dielov“ pre ľudský organizmus. Rozhodujúco sa uplatnila skutočnosť, že v USA je PID povolená.

Dá sa v tomto prípade hovoriť o „diagnóze“, konkrétne o „spoznaní a pomenovaní“ nejakej choroby? Zrejme nie. Pri Nashských embryách bola kritériom zhoda dôležitých znakov. Odporcovia jasajú, že zistili nepoctivosť aktérov, ktorí vraj klamú verejnosť, keď používajú dobre znejúce slovo „diagnóza“ miesto zlovestnej „selekcie“.

V niektorých západných štátoch existuje zákon na ochranu embryí, ktorý zakazuje používať embryá na iné ciele ako tie, čo sú spojené s návratom embrya do maternice. Preto je Adam Nash míľnik na ceste vývoja ľudstva. My humanisti sa už tešíme na ďalšie míľniky. Existuje celý rad detských rakovín, pri ktorých môže byť transplantácia vhodných kmeňových krvných buniek záchranou života. Ale napr. katolícka cirkev by sa rada definitívne zastavila pri tomto míľniku, zasadla tu chrbtom k novým cieľom na obzore a rada by dozerala, aby ani nikto iný nešiel ďalej ako po tento míľnik, čo sa jej neveľmi darí, lebo onen nezmyselný zákon sa už všade drobí.

Ako môže byť nejaký zákon taký neľudský, že odmieta jedinú šancu na záchranu života detí? Pri tejto otázke sa tzv. ochrancovia života nemôžu dobre cítiť. V Anglicku sa už prihlásilo 19 rodičovských párov so žiadosťou o záchranu svojich detí chicagskou metódou, ktorá zatiaľ nie je v Británii povolená. Iste sú takí rodičia aj v iných štátoch, lebo spomínaná anémia sa vyskytuje na celom svete. Podľa odhadu Spoločnosti pre pomoc pri Fanconiho anémii má v Nemecku dedičné vlohy pre túto chorobu štvrť až pol milióna ľudí. Ak ešte niekto varuje pred zalomcovaním zákonom na ochranu embryí, treba sa ho spýtať: „A čo by si ty robil, keby si mal dcérku, ako bola chorá Molly?“ Kto by v takej situácii mohol povedať „Ja by som nedovolil selekciu!“ s čistým svedomím?

Bádatelia a koncerny, ktoré si od výskumu embryí a technológie kmeňových buniek sľubujú pokrok vo svojej vede a finančné zisky, sa z tejto udalosti tešia. Ak vyzdravené deti dajú do pohybu vlak, s ktorým sa vykoľají zákon na ochranu embryí, legalizuje to ich doteraz potierané záujmy.

Zverolekárka Karin Blumerová končí svoj spomenutý odmietavý komentár v Die Welt rezignovane: „V historke o stvorení stvoril Boh ako prvého človeka Adama, ktorý bol korunou tvorstva. Aká symbolika je v tom, že Mollyin brat, prvorodený syn generácie cielene vybraných detí, sa tiež volá Adam!“