Rastislav Škoda

Keď to vraví profesor M. S. Ďurica, asi to bude pravda. No pozor, ide o to, čo.

Dostala sa mi na obrazovku stránka http://www.chelemendik.sk/Ohrozenia_krestanstva_v_sucasnej_politickej_situacii_1058816139.html s esejou Milana S. Ďuricu „Ohrozenia kresťanstva v súčasnej politickej situácii“ a komentárom p. Chelemendika. Neprekvapilo ma, že je aj na podozrivej webovej stránke pospolitost.wordpress.com a prestal som hľadať inde.

Už dávno som presvedčený, že kresťanstvo, ktoré som prežil za svojho dlhého života, nemá zaručenú budúcnosť a nahradí ho pravdepodobne humanizmus („Rád vysvetlím, kto sú humanisti“, Zošity humanistov č. 47, január 2005). Ako vidieť, významný predstaviteľ slovenského katolicizmu si túto hrozbu uvedomuje. Robí správnu diagnózu?

M. S. Ďurica píše (kde nie sú úvodzovky, obsahovo):

Stačí „trocha sa započúvať do rozhovorov na trhovisku, v škole aj v rodine“, vziať do rúk ktorýkoľvek denník, či otvoriť ktorýkoľvek televízny program, a zistíte „komplot nepriateľských síl proti kresťanstvu a najmä proti Katolíckej cirkvi“. Ježiš Kristus ho predpovedal, Židia iniciovali a slobodomurári s ateistickými marxistami ho uskutočňujú. Krv mučeníkov je však semenom kresťanstva! Autor jednostranne vyratúva tisíce zabitých kňazov a mníšok, ale vynecháva, napríklad, milióny pri šírení kresťanstva v strednej a južnej Amerike povraždených domorodcov a neskôr afrických otrokov. Toho všetkého sa cirkev aktívne zúčastňovala. Nepovažujem za dôveryhodný údaj, že 75–85 % všetkých prenasledovaných ľudí na svete tvoria kresťania, ani keď ho šíri tlačová agentúra Fides, orgán vatikánskej Kongregácie pre evanjelizáciu.

Medzinárodné tajné (!) spoločenstvo svetového marx-leninizmu = slobodomurárstva vraj používa ako metódy boja proti cirkvi najrafinovanejšie komunikačné techniky, ktoré sú pre dravého vlka barančím rúchom. Ruku na srdce, pán Ďurica: Zastane niektorá cirkev pred niektorou ponukou modernej masovej komunikácie, najmä blog, youtube, ale aj twitter alebo facebook? Opát Dr. Notker Wolf (69 r.), generálny predstavený pre 800 benediktínskych kláštorov na celom svete, už roky hrá na gitare vo svojej skupine Feedback rockové témy AC/DC, HIM a Placebo na javisku aj v nemeckej televízii. Kto by mu to vytýkal? Kto by v tejto činnosti, ktorú najnovšie aj pápež vrele odporúča (pozri Dodatok), videl barančie rúcho pre sprisahanie rímskokatolíckej cirkvi proti iným náboženstvám a svetonázorom? Na to sú predsa celkom iné dôkazy!

Dravým vlkom sú na prvom mieste slobodomurári. No „Na Slovensku slobodomurárstvo dosiaľ nemalo veľké šťastie“, konštatuje sa s uspokojením – tak potom načo toľko podrobností o ňom? Na vyše troch stranách sa uvádzajú desiatky mien osôb, miest a lóží, z ktorých by som si prial zapamätať len Virgilia Gaita, ktorý roku 1996 ponúkal pápežovi Jánovi Pavlovi II. najvyšší slobodomurársky rád pre neslobodomurárov – rád Galilea Galileiho. Bola to dobre cielená rana, kdežeby pocta!

Na druhom mieste je „dosť hlboko v značnej časti asi dvoch posledných generácií (všetkých národov) zakorenená zhubná a zločinná ideológia marxisticko-leninského komunizmu s jeho bojovným ateizmom. Na to boli v Moskve vysoko odborne školení najvyberanejší mladí komunisti zo všetkých sovietmi ovládaných štátov a boli im zaistené obrovské finančné prostriedky, uložené v rozličných svetových bankách…“ – iste viete, ako idú ďalej aj iné sprisahanecké legendy = výmysly, tak načo sa s tým zaoberať?

Hans Küng, Michail Gorbačov, Kofi Annan, Desmond Tutu a tisíc iných náboženských vodcov z celého sveta zakladá nové „náboženstvo svetovej jednoty“ (to je pravda), ktorého cieľom je odstránenie rímskokatolíckej cirkvi a pápežstva (to nie je pravda). Uskutočňujú dielo slobodomurárstva, ktoré začalo „zrušením rádu jezuitov v roku 1773 a založením Spojených štátov amerických (1777), ktorých prezidenti všetci boli a sú slobodomurármi; z nich vyšla Francúzska revolúcia a jej Vyhlásenie všeobecných ľudských a občianskych práv (1789), ako aj talianske Risorgimento (Obrodenie) a rozličné národné hnutia v strednej Európe 19. storočia (asi aj naše Slovenské povstanie roku osemnásť sto meruôsmeho). Oni založili po prvej svetovej vojne Spoločnosť národov a po druhej svetovej vojne Organizáciu spojených národov (OSN). Privlastňujú si ideu Spojených štátov európskych, ktorú navrhol už v roku 1848 francúzsky slobodomurár Victor Hugo (1802 – 1885).“

Šíky ateistických a Kristovej cirkvi nepriateľských zoskupení vo vedení Európskej únie mobilizovali všetky svoje sily, aby nepripustili do Zmluvy o ústavnom zákone „ani len zmienku o Bohu a o kresťanstve“. Z diela hlboko veriacich štátnikov Adenauera, Schumana a Alcide De Gasperiho – o ktorých sa nedávno začal proces beatifikácie – dokázali vytvoriť najmohutnejší nástroj odkresťančovania Európy.

Od útlej mladosti ma učili považovať všetky uvedené dejinné udalosti za vrcholné deje blahodarného pokroku ľudstva a bezpochyby sa stali – v tom mali od začiatku prednosť pred ľahko spochybniteľným narodením Krista. Profesor Ďurica ich spochybňuje, ale tým sa znemožňuje na medzinárodnej scéne – ostatne nie po prvý raz. Tentoraz si to nezaslúži zákrok Bruselu.

Nedávne škandály amerického kléru a podobné prípady v Rakúsku, Taliansku a inde pripisuje profesor Ďurica na vrub „hedonistického materializmu, bezuzdného sexualizmu, univerzálneho skepticizmu, etického a náboženského relativizmu, indiferentizmu a spoločenského anarchizmu“. Nuž, to je veľmi neurčité a široké pole. Nie je na vine o. i. skôr príkaz celibátu? Po jeho zrušení hlasne volá absolútna väčšina veriacich a opovažuje sa ozvať veľa duchovných, napríklad Hans Küng. Len Benedikt XVI. ostáva hluchý; pritom keďže celibát nie je dogma, nemá zviazané ruky.

Humanizmus všetky uvedené izmy odmieta, ako sa možno presvedčiť napríklad zalistovaním v knihe Paula Kurtza: Zakázané ovocie – Etika humanizmu (Preložil a vydal R. Škoda, 1998). Vrátane pohanského humanizmu.

Prvý záver: V mnohých oblastiach sveta je situácia kresťanstva neradostná. Profesor Ďurica razí pre ňu terminus technicus odkresťančovanie. Odolá mu životné dielo Cyrila a Metóda?

*

Ak sme sa dosiaľ zaoberali Ďuricovým odzemkom na svetovej scéne náboženstiev a svetonázorov, pozrime sa teraz, ako sa pohybuje na našej diskotéke.

Prekvapujúci je odsek o výsledku prieskumu duchovnej orientácie slovenských katolíckych študentov v roku 1950. Zo 400–450 odpovedí na otázku „Miluješ svoj národ a modlíš sa zaň?“ vraj iba jedna jediná študentka (bývalá evanjelička) odpovedala kladne. Ja som sa vtedy už nemodlil a ani do kostola som nechodil, ale viem, že mnohí sa modlili. Predovšetkým po veľkej vojne, v ktorej nám išlo na prvom mieste o existenciu slovanských národov, teda nás samých, a ktorá si vyžiadala toľké milióny obetí slovanských životov od Ašu po Vladivostok a od Murmanska po Skopje, po Veľkej vlasteneckej vojne, ktorá tak veľmi pila krv pápežovi Piovi XII., modliacemu sa každý večer za porážku sovietskeho komunizmu, desiatky respondentov, najmä veriacich komunistov, mali povedať Áno. Okrem toho medzi katolíckymi študentmi predsa musela v roku 1950 zavážiť politická situácia, charakterizovaná už dávno o. i. poštátňovaním, socializáciou pôdohospodárstva a ateizáciou. Aspoň postihnutú časť národa museli katolícki študenti milovať a modliť sa za ňu. Táto historka teda nemôže byť pravdivá. Pán profesor, podajte prosím vysvetlenie. Začnite presným spočítaním odpovedí.

Je tu priznanie, že údajne viac ako 450 od roku 1990 na Slovensku postavených kostolov je pravdepodobne priveľa, keďže do kostolov prichádza – súhlasne so svetovým trendom – stále menej veriacich. A „neveriacich, ateistov, takých, čo nepoznajú Boha a sú vzdialení od jeho Cirkvi, takých je aj v našich krajinách stále viac“. Kresťania prestali byť najpočetnejšími veriacimi na svete. Priznávam: nás toto nemrzí.

Autor konštatuje „stále zriedkavejšie navštevovanie nedeľnej sv. omše, ako aj jej nie vždy svedomite pripravenej kázne“. Ide mu o zachovanie nedeľného odpočinku: v tomto ohľade výnimočne vyslovene súhlasím, ibaže mi nejde o „hlboké prežívanie spoločenstva s Kristom a s jeho Cirkvou“, ale s vlastnou rodinou; podľa požiadaviek odborového zväzu.

„Dnešní kresťania sú pre svoju vieru zosmiešňovaní a mnohé mladé páry pociťujú pohŕdanie v spoločnosti, keď chcú mať viac detí.“ Tých, ktorí sú proti homosexuálnym partnerstvám, považujú okamžite za „netolerantných ľudí“. – O pohŕdaní nemôže byť reč. Iba ak začudovanie nad odvahou a neopatrnosťou: Aká budúcnosť čaká naše deti, ak ich bude toľko, koľko z nich môže byť? Miliardy dnešných mladých ľudí celkom iste budú mať deti prv, ako im miliardy dnešných ľudí uvoľnia miesto. Roľník musel mať viacero detí, aby vytvorili silný rod, keď bolo dosť lesov a pastvín na premenu na oráčiny. Už dávno je však ľudí veľa a sobov málo. [Viem, že vyvolám búrku odporu na všetkých stranách, ale: som za postupne maximálne jedno dieťa pre párik a prísne sankcie (Neblázni! – pripísal sem priateľ-recenzent) až do tých čias, kým neklesne počet obyvateľov sveta na jednu desatinu dnešného stavu. To je moje stanovisko. Nemôžem inakšie.]

Skôr invektívou ako precitlivenosťou nazývam reakciu na uverejnenie výsledku ankety pred návštevou pápeža na Slovensku v jednom rozšírenom denníku. Na otázku „Zúčastníte sa na sv. omši celebrovanej pápežom?“ 75 % jeho čitateľov odpovedalo NIE a 6 % EŠTE NEVIEM. V takejto štylizácii vidí profesor Ďurica radikálnu zmenu taktiky bojovného ateizmu smerom k akýmsi „nežným psychologickým metódam“. Vidí sa mu veľa tých 81 % nezáujmu o pápeža alebo omšu? Dúfam, že nepodozrieva redakciu z klamstva.

Zo všeličoho sa zvyknú obviňovať masmédiá, ale žeby mali na svedomí pokles záujmu o kňazské a rehoľné povolania, to čítam po prvý raz. O rastúcom nedostatku kňazov vo svete sa dokonca veľa hovorí a píše; spravidla to vedie k nájdeniu viny v už spomenutom celibáte; škoda, že sa nekomentuje situácia na Slovensku. Pred rokmi ma zamrzelo, keď som čítal o slovenských misionároch na Kamčatke.

Profesor Ďurica veľkoryso odhaduje počet obetí všetkých vojen 20. storočia na 200 miliónov (bežnejšie je udávať 100–180 miliónov) a pokúša sa ohúriť čitateľa údajom päťnásobku obetí, jednej miliardy, v dôsledku „každodennej globálnej genocídy potratmi“. Keďže pri nich ide v absolútnej väčšine prípadov o maximálne trojmesačné plody, znejú „vraždy bezbranných nenarodených detí“ farársky bezcitne. Ak, povedzme, vyriešenie útrap študentky, nechcene tehotnej pred záverečnými skúškami, nazývate ‚za cenu vraždy bezbranného dieťaťa‘, ako nazvete skutočnú vraždu ročného chlapčeka? Čo vie pán farár o materskej či otcovskej láske!

Počas komunistického prenasledovania boli vraj kresťania pyšní na „hrdinské duše, ktoré obetovali aj život za vieru“ – a schvaľuje sa to. Nesúhlasím s propagovaním obetovania života za ideál, nech je akokoľvek ušľachtilý; má to nebezpečne blízko k samovražednému terorizmu. Lepšie sa mi páči Šalamúnova veta, že hodnejší je živý pes ako mŕtvy hrdina.

Temer závidím profesorovi Ďuricovi, ako presvedčivo vie dokazovať potrebu „expresívnej gramatiky digitálnej techniky na účinné ohlasovanie dobrej zvesti evanjelia“. Ako sa zhodneme! Neprestávam zdôrazňovať priateľom humanistom tú istú potrebu na našej strane. Nejdem, pravda, tak ďaleko, že by som volal po potrebe ateistického denníka, ako profesor Ďurica urguje „mienkotvorný katolícky denník“.

Nakoniec autor priznáva, že údaje pre svoje závery čerpá „z dosť spoľahlivých prameňov“. Analogicky k bájke o poloplnom pohári je to to isté ako „z dosť nespoľahlivých prameňov“. A keďže polopravdy sú priehľadné ako ten sklenený pohár, mnohé nepresviedčajú, ba varujú.

Druhý záver: Vysmiali by sa mi a nazvali by ma klamárom, keby som špeciálne o slovenskom kresťanstve povedal to, čo vraví profesor Ďurica:

• že Slovensko má veľa zbytočných kostolov,
• že slovenská mládež sa nemodlí za svoj národ,
• že do kostola chodí málo ľudí a nedeľné kázne nie sú veľa hodné,
• že sa znižuje záujem o kňazské a rehoľné povolanie,
• že slovenský katolicizmus už nepresviedča toľkých, ako kedysi,
• že v značnej časti posledných dvoch generácií Slovákov je zakorenený marxizmus,
• že moderní ľudia odmietajú zjavené náboženstvo, najmä katolíckej cirkvi atď.

Takže rád som ho nechal hovoriť o úpadku kresťanstva, len som k tomu pridal pár poznámok humanistu.

*

Na konci je postskriptum p. S. Chelemendika, ktoré znesie niekoľko otázok:

1. Kto okrem neho považuje výraz „ideológia“ za nepresný a marxistický? Kto súhlasí s jeho náhradou výrazom náboženstvo a praktizuje to? Čo s ideológiou, ktorá o Boha ani nezavadí, napríklad s ateizmom? Kapitalizmus je náboženstvo? Choďte! Kto takto hovorí, upozorní na seba, ale keďže nemá pravdu, odpudzuje.
2. Na jednej strane je tu teda silné náboženstvo pekného slovenského Boha (vraj prívetivý, radostný a krotký – počul to svet? takého predsa niet!) dávajúceho zriedkavo silne účinnú moc slovenskej katolíckej cirkvi (Chelemendik). Na druhej strane priveľa kostolov, do ktorých chodí v nedeľu čoraz menej veriacich (M. S. Ďurica). Pravdivá diagnóza bude kdesi v prostriedku. Obidvaja volajú po väčšej reklame pre náboženstvo a po nových kresťanských politikoch. To nemôže mať nikto nikomu za zle. Humanisti budú humanistických politikov na rukách nosiť, ak sa objavia.
3. Žasnem, ako je možné, že ešte dnes urobí niekto takú hrubú chybu, že si pomýli jeden zo sto možných uzáverov, napríklad ten na puške, s jedným zo sto záverov esejí, ktoré ako plodný autor už urobil. Ako môže takáto chyba prejsť čo len polo-redakčnou úpravou? Nikto to nečítal, keď to malo ísť do tlače?
4. Komplikovanejšie je to s frázou „zvádzal svoju diagnózu“. Nazretie do slovníka alebo internetu ukáže, že Slovák zvádza v prvom rade ženu. (Ponáhľam sa konštatovať, že k tejto činnosti – a nie so ženou – sa priznáva autor postskripta, hoci s diagnózou mal do činenia aj autor eseje.) Potom je tam navádzať, zvádzať boj, vnadiť, pokúšať a pod., ale zvádzanie diagnózy sa nikde nekoná.

*

Dodatok

Pápež chce mať kňazov aj na webe

VATIKÁN. „V záujme Boha, blogujte,“ vyzval katolíckych kňazov pápež Benedikt XVI. Služobníci Boha by pri šírení evanjelia mali využívať všetky nové formy komunikácie, vrátane blogu.

Osemdesiatdvaročný pápež, o ktorom je známe, že nemá v láske počítač ani internet a ešte stále si väčšinu svojich kázní píše rukou, to povedal vo svojom posolstve pri príležitosti Svetového dňa komunikácie rímskokatolíckej cirkvi.

Kňazi by mali využiť na maximum „bohaté menu možností“ ponúkaných novými technológiami a „hlásať slovo božie s využitím najnovšej generácie audiovizuálnych zdrojov – fotografií, videí, animácií, blogov, webových stránok – ktoré, spolu s tradičnými prostriedkami, môžu otvoriť široké nové cesty dialógu, evanjelizácii a katechéze,“ povedal.

Cirkev musí reagovať na výzvy súčasnosti, ak chce hovoriť k mládeži.

Vatikán vlani spustil novú webovú stránku www.pope2you.net, ktorá ponúka stretnutie s pápežom na facebooku, a ďalšiu, ktorá umožňuje veriacim vidieť pápežove posolstvá a vyjadrenia na ich iPhonoch či iPodoch.

sobota 23. 1. 2010 18:29 | Copyright © TASR 2010

To isté platí pre humanistov, ale tí na to majú len málo zanietencov a ešte menej finančných prostriedkov.