Centrum hľadania Rady pre sekulárny humanizmus
Dúfať, starať sa o druhých, milovať, žiť. Všetci poznáme tieto mocné, základné pocity. Definujú, čo je človek. Prežívajú ich nábožensky založení aj nábožensky nezaložení ľudia.
Existujú však ničím nepodložené mýty o ľuďoch bez náboženstva – ateistoch, agnostikoch a sekulárnych humanistoch. Jeden z nich vraví, že neverci sú nemorálni alebo aspoň nie takí dobrí ako nábožensky veriaci. Ak poznáte čo len jedného ateistu (a skoro každý takého pozná, ako ešte uvidíme), viete, že to nie je pravda. Ľudská slušnosť nezávisí od náboženského presvedčenia. Sú dobrí veriaci aj dobrí neveriaci; sú zlí veriaci aj zlí neveriaci. Z postoja nejakej osoby k nadprirodzeným veciam, z jej metafyzických názorov, nemôžete odvodzovať jej morálny charakter.
Druhý rozšírený mýtus je, že život neveriaceho je prázdny, bez zmyslu a vládne mu zúfalstvo. Ani to nie je pravda. Neveriaci prežívajú tú istú záplavu pocitov, emócií a vzrušení ako veriaci. Môžu byť radostní alebo zlostní; sympatickí alebo nechutní. Vedia cítiť bolesť aj potešenie. Majú túžby; starajú sa o druhých. Milujú a sú milovaní.
Jednou z príčin, prečo tieto mýty prežívajú, je to, že nábožensky veriaci ľudia považujú za základ emócií akou je nádej, starostlivosť a láska – svojho boha, resp. svoju vieru. Nepopierame, že veriaci môžu nachádzať vo svojej viere inšpiráciu – ale naši veriaci priatelia by nemali tvrdiť, že prijatie ich viery je pre dobrý život bezpodmienečne potrebné.
My, čo sme bez náboženskej viery, žijeme svoj dobrý život bez spoliehania sa na nadprirodzené sily a pojmy. Veríme, že každý človek môže nájsť zmysel života v zameraní na človeka, a to teraz a na tomto svete – nie v spoliehaní sa na posmrtný život.
Niektorí ľudia sa intelektuálne rozišli s tradičnými myšlienkami na boha, no váhajú vzdať sa svojej viery, pretože sa boja predstavy života bez návykov, ktoré im v minulosti pomáhali. O neveriacich počuli mýty, o ktorých si myslia, že pretrvávajú a že sa majú podľa nich riadiť.
Dnes však už každý šiesty človek žije bez príslušnosti k nejakej náboženskej viere či cirkvi. Iste máte priateľov, známych a kolegov – pravdepodobne aj príbuzných, ktorí žijú bez náboženstva. Ak si kladiete vážnu otázku o svojej viere a neviete, ako sa rozhodnúť, povážte, koľkí ľudia už zistili, že aj život bez náboženstva môže mať základy, ktoré ho urobia bohatým, odmeňujúcim, plným – šťastným a dobrým.
Nádej
Ateisti majú nádeje. Niektoré sa týkajú ušľachtilých cieľov, ako je mier na Strednom východe, ale väčšinou ide o každodenné ťažkosti, ktoré máme všetci. Aj ateisti aj veriaci dúfajú, že sa ich finančná situácia zlepší, že budú v zamestnaní povýšení, že ich dieťa nedostane chrípku … a že lietadlo poletí načas.
No medzi nádejami mnohých veriacich a všetkých ateistov je jeden veľký rozdiel: nábožensky neveriaci nečakajú, že Boh splní ich nádej. V ich myslení neexistuje nadprirodzená bytosť, ktorá by zabezpečila, že všetko sa vyvinie podľa ich želania. Nič nie je garantované.
Môžeme zlyhať. Môžeme sa sklamať. Môže nás postihnúť strata a zakúsime veľký smútok.
Skutočnosť, že nádeje môžu byť zmarené, nie je pre ateistov dôvod pre zúfalstvo. Možnosť zlyhania nás upozorňuje, že musíme urobiť všetko, čo môžeme, aby sme dosiahli úspech a prekonali smolu. Pasívne strpenie všetkého, čo prichádza, nie je cnosť. Nezvládame, čo sa stane, ale naším pričinením sa môže zvýšiť pravdepodobnosť želaného výsledku – a naša ochota pracovať za dosiahnutie cieľa je podkladom našich nádejí. Naše nádeje sa zakladajú na niečom solídnejšom ako je hádzať mincu do studne prianí.
Je samozrejmé, že naše nádeje živia nielen naše vlastné snahy, ale aj snahy iných, a to najmä tých, čo používajú vedu, aby zlepšili naše životy. Niektorým – najmä tým, čo čakajú na novú liečbu svojej ťažkej choroby – môže sa vidieť pokrok vedy pomalým a náhodným. No porovnajme len vedecký a technologický pokrok posledného storočia s tým, čo sa dosiahlo, keď dominovalo náboženské myslenie. Čo také sa dosiahlo v Európe v stredoveku? Bol vynájdený chomút? Iste, novoty vo vede potrebujú čas a veda nikdy nevyrieši všetky naše problémy; no len veda je zárukou našej lepšej existencie.
To, že nemôžeme mať ten najlepší predstaviteľný svet, neznamená, že nemôžeme mať lepší svet.
Realizmus týkajúci sa našich možností, uznanie našej zodpovednosti – to je náš podklad pre nádej.
Starostlivosť o iných
Časťou zmyslu života je starostlivosť o iných a z toho vyplývajúca pomoc iným. Veríme, že je to názor, ktorý má väčšina ľudí vrátane neveriacich. Život, zameraný len na podporu vlastných záujmov, by bol úzko zameraný a nenaplnený.
Každý, či veriaci alebo neveriaci, pozná hodnotu rodiny. V každej situácii dávame prednosť potrebám tých, čo sú nám najbližší, a to pre dôležitosť, ktorú majú v našich životoch a pre emocionálne putá, ktoré nás k nim viažu.
No mnohí z nás ateistov, ale práve tak ako mnohí veriaci, staráme sa aj o tých, čo sa nachádzajú mimo nášho bezprostredného okruhu. Uznávame svoj záväzok aj voči tým, s ktorými nás viaže len puto ľudskosti. Musíme im pomôcť, ak to potrebujú, jednoducho len preto, lebo sú to ľudia v núdzi.
A náš záujem o iných siaha ďalej, ako po materiálnu pomoc. Rešpektujeme ich ako osoby. Všetci ľudia majú nárok na rovnakú dôstojnosť a rovnaké práva – bez ohľadu na rasu, národnosť, pohlavie, sexuálnu orientáciu – alebo náboženstvo, či svetonázor.
V tomto ohľade je historický záznam náboženstva zmiešaný. Mnohí náboženskí lídri výrečne bránili ľudské práva a odsudzovali útlak. Veľmi často sa však náboženské dogmy zneužívali na odopieranie ľudských práv a na označenie, že jedna skupina ľudí je lepšia ako iné skupiny: religiózna dogma ospravedlňovala otroctvo, podriadenie ženy mužovi, ba aj vraždenie inovercov. V rozvinutých demokraciách sa ešte aj dnes používajú náboženské dôvody na odoprenie plných práv gajom a lesbičkám.
Neverci rozhodne odmietajú pojem vyvoleného národa. Nesmieme mať dogmy, ktoré triedia ľudí do skupín. Náš okruh záujmov musí objať všetkých členov svetovej komunity.
Láska
Aj ľudia bez náboženstva vedia čo je láska, zakúšajú ju. To je pravdepodobne také samozrejmé, že to nepopierajú ani najzaťatejší nositelia predsudkov.
Napriek tomu často počuť názor, že ak neuznáme božiu existenciu, nebudú mať naše životy zmysel, nebudú mať iný osud ako hrob. Bez Boha, ktorý nám dáva večný život, bude mať každá láska ohraničenú hodnotu, pretože nepotrvá večne.
My, ľudia bez náboženstva, uznávame, že naše životy sú konečné. Raz umrieme. Neuznávame názor, že niečo musí trvať večne, aby to malo nejakú hodnotu. Ceníme si objatia tých, ktorých ľúbime a láskanie s našimi deťmi, aj keď to nebudeme robiť večne. Hodnota lásky sa nemeria kalendárom.
Smrť milovanej osoby môže byť srdcervúca záležitosť. Úvahy o vlastnej smrti môžu vyvolať úzkosť. Je teda dokonale pochopiteľné, že mnohí ľudia si prajú, aby ich blízki akosi prežili svoju smrť. No priania nie sú najlepší sprievodcovia na ceste životom.
Okrem toho my, ktorí sa zaobídeme bez náboženstva, neuznávame, že naše životy nemajú zmysel bez Boha, ktorý by na ne dozeral a riadil ich až do večnosti. Úprimne povedané, páči sa nám myšlienka, že nám nijaká ohromne mocná bytosť neuložila nijaký plán; sami si vytvárame svoju mienku. A skutočnosť, že náš život sa raz skončí, dáva všetkému zvýšený význam. Sme zodpovední za to, čo robíme alebo nerobíme. Sme zodpovední za poskytnutie alebo zadržanie lásky. Záleží na tom, čo robíme, pretože už nedostaneme druhú príležitosť.
Prameň: You don’t need God— to hope, to care, to love, to live. – 4. apríla 2012.
Mýtov samozrejme je viac než dosť a podobne ako povesti majú svoj racionálny základ. Krst z nikoho nerobí lepšieho človeka a ani morálnejšieho. No ako sa dá hodnotiť morálnosť konania ateistu, keď nemá morálne kodexy? Morálnosť ateistu sa môže hodnotiť napr. na základe kresťansko-židovskej tradície, napr. podľa Desatora. Ateista, ktorý nikoho nezabil je morálnejší ako kresťan, ktorý niekoho úmyselne usmrtil. Kresťan však na rozdiel od ateistu NESMIE zabiť. Ateistovi to môže byť jedno. Ateista nesie zodpovednosť len pred zákonom, a keďže zákon je abstraktný výmysel ľudí, je nemorálnosť konania v zmysle ľudských zákonov nemorálnou len vtedy, ak je týmto zákonom postihnuteľná. U veriaceho je to inak. Bez ohľadu na to, či jeho nemorálny čin niekto videl a bol svedkom, jeho čin je závažnou prekážkou pred Bohom.
Život ateistu končí smrťou. To je jeho bodka.
Smrť pre kresťana nie je bodka, ale čiarka v súvetí.
Šťastní život dokáže viesť aj kresťan aj ateista. Pre prežívanie šťastia nie je potrebná viera a ani veda. Podobne ako ateista môže byť štastní bez bohov, šťastným bez bohov môže byť aj pes alebo šimpanz. To, že ateista aj pes prežívajú šťastie, neznamená, že Boh neexistuje. A že veriaci prežíva šťastie neznamená, že neexistuje odpoveď na pôvod života a vesmíru. Šťastie totiž nestojí na poznaní a má iné dôvody. Podobne ako pes aj ateista si môžu vystačiť s prežívaným šťastím a ignorovať existenciu pravdy, či presnejšie Pravdy. K šťastiu ju nepotrebuje ani narkoman ani pes a ani ateista. Napriek tomu tu je a je na nás všetkých, či tú pravdu o živote budeme hľadať. A nielen o živote. Aj o Bohu, existencii a zmysluplnosti bytia. Alebo si myslieť, že všetko je márnosť nad márnosť.
Ak Boh existuje , jeho existenciu neovplyvní ignorácia ateistov. Oni sami za rozhodli zatvárať oči pred jeho bytím. Nevidieť neznamená dokázať neexistenciu.
Na svete sú tisícky náboženstiev. No pokiaľ je mi známe, len jedno pripúšťa skúmať Boha a spoznávať ho podľa jeho diela, ktoré je racionálne, usporiadané a zmysluplné. Jedine kresťanstvo. Napriek tomu ateistom nevadia fanatici z tých tisícok iných vierovyznaní, ale najviac im vadia umiernení a morálni kresťania. Keby Boh neexistoval, prečo by ste vynaložili toľko síl na zničenie kresťanstva, toho kresťanstva, ktoré dalo svetu vedu a filozofické nástroje na udržanie mieru a práv všetkých ľudí? Vytešujete sa z nenávistného a hanebného textu Manifestu za slobodu svedomia plného lží, no zákon o výhrade vo svedomí ateisti všeobecne odmietajú. Nerozumiem morálke ateistov. Bude to tým, že pre kresťanov je morálka viac než slobodou voľby.Na rozdiel od ateistu, pre ktorého voľba medzi morálnosťou a nemorálnosťou je IBA slobodným rozhodnutím, slobodou voľby. Lebo pre psa i ateistu činy zla i skutky dobra sú rovnako prípustné na prežívanie osobného egoistického šťastia.
…šťastný…no hanba mi za tie ypsilonky.
Sem patril môj komentár zo 16.4. uverejnený k článku Kedy je klamstvo dovolené, aj dnešná odpoveď pána Cibrinku tamže.
Ďakujem za odporúčanie hodnotného článku Nepotrebujete Boha, aby ste dúfali … o našej ateistickej etike.
Sľubujem, že k „názorom“ (viere) pána Cibrinku sa už nebudem vyjadrovať a prosím ho, aby, preboha, zmĺkol.
Toto nie je problém Vám splniť. Verte mi, že pri písaní mlčím.
Pán Cibrinka, blábolíte.
Pán Cibrinka, to vaše posudzovanie života ateistov je také hlúpe, že viacej to už ani nejde.
To, že všetko je márnosť nad márnosť je z Biblie, to nie je výrok ateistu. Rovnako je tam aj výrok, že človek je rovný zvieraťu, že nie je nič viacej. Neviem presne číslo veršu v Prísloviach, ale je to tam.
Ak by Boh Biblie skutočne existoval, musela by som ho nenávidieť za vštko svinstvo, ktoré (nielen v Starom zákone) narobil. Skutočne tohto Boha mnohí ľudia nepotrebujú uctievať aby sa snažili dopátrať zmyslu života. Ja osobne nepotrebujem historické polopravdy z Biblie aby som našla Boha, a to som roky stratila tým, že som bola veriacim kresťanom.
Takže pre vás je ateista ako ten psík, ktorý šťastne vrtí chvostíkom. Ale nie je mi vás ľúto.
Píšete, že nerozumiete morálke ateistov. Ja nerozumiem morálke toho, kto verí v biblického Boha, psychopata, jednoznačne, lebo tie zákony ktoré on dal svojmu ľuďu mohol vytvoriť len ten, kto to v hlave nemal v poriadku. Zabiť 70 tisíc ľudí kvôli tomu, že kráľ robil sčítanie ľudu, to dokáže fakt len idiot. Nebeský Breivik.
Tak ja vám teda napíšem, prečo by som nezabila, a nie je to preto, že na rozdiel od kresťana nesmiem. Nedokážem život vytvoriť a preto ho ani nevezmem. ja osobne nedokážem zabiť ani komára, skutočne, som taký – azda pre vás magor – že ho chytím a vypustím von. A aj preto, že mám svedomie. Ak dakomu ublížim, je to utrpenie pre mňa aj pre toho druhého. Preto neublížim, lebo si tie následky môžem popredu premyslieť, nie preto, že mi to ten hore zakázal.
Je zaujímavé že sa oháňate dajakým Desatorom, ale prečo hlavne katolícka cirkev porušuje prikázanie „neučiníš si podobu ničoho čo je na zemi alebo na nebi?“ Veriaci si teda môže vybrať čo dodržať a čo nie. A držíte sa aj Ježišových slov, že nikoho nepomenujete Otcom, lebo je len jeden, ten na nebi?
Ak poukazujete na tzv. pokrytectvo či nemorálnosť ateistov, treba sa pozrieť do vlastných radov.
1.Ateisti nemajú morálku.
2.Pustíte von aj komára schopného infikovať iných prvokom spôsobujúcim maláriu?
Ale majú morálku, tých ktorých poznám ja osobne, tí ju majú, čím netvrdím a ani som nikdy netvrdila, že ateizmus = nejaká morálka.
Ja úplný ateista síce nie som, skôr agnostik so silnou tendenciou k ateizmu, teda na dobrej ceste. To, že neveriaci nemajú morálku je vynález teistov, z čoho usúdili, že je najlepšie ich likvidovať, lebo ich život nemá zmysel, tak načo by tu zavadzali – čo je zasa vynález teistov. A Vy ste toho dôkazom.
Ja sama si tvorím zmysel svojho života, v mojom mozgu, ktorý mi môže každú chvíľku vypovedať ak sa mu poserie chémia, a ja zostanem senilná, a ten váš starajúci sa Pán Boh toto spravil (ak teda zasahuje do života jednotlivcov) aj mojej silne veriacej babičke katolíčke, ktorá už ani vlastnú vnučku nepoznala. Ale teraz je v nebi či kde a určite ju to teší, akej odmeny sa jej dostalo za ťažký život, keď vychovala 4 deti a tie ju napokon kŕmili ako malé decko. Tu vidieť ten silný zámer Pána Boha.
Miesto toho, aby ste sa vyjadril k tomu, čo je na pretrase, dávate ďalšiu otázku. Odpovedám. No keby som bola v krajine, kde je malária, iste by som ho zabila, ale slovenského komára nezabijem, túto česť prenechám tým, ktorí prikázanie Nezabiješ aplikujú len na ľudí. Stačí Vám taká odpoveď? A dočkám sa ja tých vašich? Podľa vašich reakcií sa dá usúdiť že ste ako Peter Hitchens, brat Christophera (tej beštie bez morálky), ktorý po webe šíri, že kto sa rozhodol byť ateisom, tak len preto, aby viedol promiskuitný život, vraždil a vôbec, takto si užíval života. Ani ja sama keď som bola veriacou som nemala v takej nenávisti ateistov či ľudí iného vyznania.
PS: ani Boh Biblie veru veľa morálky nemal. A či ju má teraz? Čo ja viem či sa zmenil? Podľa toho, čo sa deje v Jeho kruhoch, asi nie. Treba Bibliu dopísať a dajako to vyriešiť.
Ešte ma napadlo – k čomu taký Boh tú maláriu stvoril? Azda len preto, aby ste mi dal filozofickú otázku ohľadom komára?
Cibrinka – Pre Vás
Dovolím si zareagovať, pretože sa rád zapájam do debát, ktoré ma zaujímajú, no tieto vaše slová, poniektoré, ma priviedli do nemilého úžasu.
Cibrinka, celý Váš diskusný príspevok vyznieva podľa môjho názoru nepodložene a demagogicky, kde si mýlite pojmy s Vašimi dojmami a presvedčeniami. Ujasnite si niektoré pojmy, trébars pojem ateista, ateizmus. Ateista neverí v boha, žiadneho, neverí v nič zázračné a nepovažuje za reálne pravdivosť takýchto presvedčení, alebo príbehov.
Ak sa rozprávame o morálke človeka, nie hnutia, kedže Ateizmus nie je náboženstvo.
Ako by sme mali správne chápať Morálnosť, resp. morálne zásady človeka, ktoré mu pomáhajú v správnom prežití života?
Ako sekulárny humanista, resp. Ateista ( neverím v nič zázračné ) dovolím si Vám vysvetliť, ako dokáže „ateista“ vnímať morálne zásady.
– Pokiaľ sa jedná o morálku, nemám rád pojem ateista. Kedže Ateista sa zhoduje s iným ateistom v nevieru v žiadneho boha či náboženstvo. Dajme tomu iný názov, väčšina ateistov, možno 70-90% ( Zrejme je to takmer tých 90% ) sa označuje za SEKULARNYCH HUMANISTOV – zdôraznite si v mysli slovo Humanista. Čo si vybavíte pod ,,slovkom“ humanista? Ja si pod ním vybavím človeka, ktorý sa riadi zdravými a správnymi ľudskými zásadami. Človek, ktorý si ctí lásku k druhému blížnemu, ktorý si ctí sám seba a ostatných. Predstavujem si človeka, ktorý má rád prírodu, váži si ju a chráni a oboznamuje sa s ňou. Vybavím si pod tým slovom človeka, ktorý chce byť šťastný, ktorý neváha použiť obetavosť, úprimnosť, ochotu a toleranciu vždy ako a kedy to situácia vyžaduje. Človek, čo žije HUMANISTICKY, žije ľudsky, snaží sa konať tak, aby bol on sám šťastný a nehrozil tým šťastie druhých, prinajmenšom sa snaží urobiť všetko preto, aby bolo všetko v poriadku. A samozrejme, Humanista spontánne využíva svoje racionalistické pudy, vnady a schopnosti, snaží sa všetko „uchopiť“ rozumom, riešiť rozumom a kontrolovať rozumom. Vlastne, všetko sa mu odohráva v reálnej mysli a za pomoci racionalizmu žije, rozmýšla MORALNE a koná MORALNE. Toť môj názor, na Váš zbytočný odvážny výrok, že ateista (sekulárny humanista) nemá nejaký rebríček, nejaké desatoro, podľa ktorého sa riadi. Denno – denne stretávam ľudi, veľa som aj spoznal, čo sa pýšili svojou vierou v Boha a pritom uznávali, alebo dodržiavali len časť z toho spomínaného DESATORA.
Ateistovi môže byť jedno, že nesie zodpovednosť len pred zákonom?
Znovu odpoviem ,, humanistickou teóriou “ Humanista chce byť šťastný, ja ako humanista osobne a veľmi citlivo vnímam svoje kroky, rozhodnutia a najmä city, ktoré zo mňa vychádzajú. Ak by som to možno metaforicky mohol povedať. Nesiem si svoj vlastný kríž v mysli.
Humanista sa nebojí zákona, ale toho, či bude bude šťastný a či urobil dobre. Je ťažké odpovedať spoločensky, pretože hádam uznáte, že ani kresťania nemajú spoločný názor na to, čo je najsprávnejšie rozhodnutie a čo nie je. A Vy si myslíte, že kresťania vždy pred svojím rozhodnutím myslia na desatora a to, či si boh o tom myslí, že je to správne (poprosím Vaše zamyslenie nad týmto)
Humanista žije, aby bol spokojný, žije svoj jediný život šťastne, oddane, s rozumom, úctou a obdivom k samotnému životu a bezprostrednému okoliu. Čo môže byť viac, ako osobné šťastie človeka a strach z prípadného nešťastia, čo môže byť horšie, ako pocit človeka, že zlyhal sám pred sebou? Ja myslím, že nič. Človek, žije, resp. mal by žiť preto, aby bol šťastný.
To, že ateista aj pes prežívajú šťastie, neznamená, že Boh neexistuje. ///
/// čo Ste tým chceli povedať? Zdôraznil som šťastie v predchádzajúcich vetách, takže tam máte odpoveď. Môj názor. A vôbec. Je dôležitá existencia Boha pre šťastie človeka?
Ateistom, sekulárnym humanistom, nevadia ostatné náboženstvá, nevadí im ani kresťanstvo. Mne osobne vadí však klamstvo, faloš a hlavne, ilúzia, nesprávna idea či choré názory, nad ktorými sa snažím dumať, pozastávať.
Humanisti riešia svet, život, svoju myseľ spontánnym premýšlaním, no najmä svojou racionalitou, ktorú skúmajú a vyhodnocujú. Mne vadia choré názory veštkýň, pseudo-umelcov, „liečiteľov“, čarodejníc, rôznych sékt či hnutí, ktoré podlomujú význam človeka, jeho veľkej prednosti – Mysle.
– Humanistické videnie je maximálne tolerantné na báže neustáleho racionalistického prístupu k životu. Aj preto sa niekoľko ľudí stalo, resp. stáva a stane Ateistom, pretože Ateizmus má blízko k humanizmu a ľudskej prirodzenej tolerancii.
Na záver: reagoval som na Váš absolútne prvý horný príspevok, nechce sa mi už reagovať na ďalšie podrobnosti, kde odsudzujete myslenie a spôsob života Ateistov. Na konci ešte píšete, že nerozumiete morálke ateistov. Zmätene vysvetlujete, že pre kresťana je morálka viac než slobodou voľby. Čo je viac pre človeka ako slobodná voľba. To znie netolerantne. Každý vieme, že v živote človeka ovplyvnilo, alebo ovplyvní mnoho faktorov. Aj kresťanstvo učí, že človek musí nájsť svoju cestu sám. Pritom však poznáme fakt, že kde sa narodíme, to nás ovplyvní. Takže všetko je to o otázke SLOBODNEJ VOĽBY. Tá nám určuje smer a tú by sme mali, vždy uchytíme tak, aby nás doviedla tam, kde chceme. Čo je viac, ako to, že môžeme žiť tak, ako chceme? Teda pre humanistov, humanisticky, správne, poctivo a šťastne.
Čelestiak
Karla. Ateista samozrejme môže byť morálnym a mnohí zaiste sú. Ich morálnosť však nevyplýva z ateizmu. Lebo ateizmus nemá morálne kodexy. Ateizmus sa nezaoberá tým, čo je morálne a čo nie je. Tým sa nezaoberá ani vareška ani prezervatív. Ani teizmus.
Morálnosť prichádza až so životnou filozofiou, náboženstvom či ideológiou.
Morálnosť ateistu i teistu možno posudzovať až na základe ideológií. Svetonázorov a kodexov.
Ak nebudete vnímať farby, nemá tiež zmysel rozprávať o farbách.
Aké otázky som Vám nezodpovedal?
Pán Čelestiak!
Pekný príspevok,ak si osvojíte, že ateista nerovná sa hmanista, tak by ste si ušetrili toľko námahy pripísaní.
Mimochodom, čím všetkým môže byť ateista? Píšete, že môže byť sekulárny humanista. Popremýšľajme ešte aj na inými alternatívami, z akých si môže vybrať ateista.
Veriaci má na výber z tisícok náboženstiev.Neriešme teistov.
Ateista môže byť aj komunista. Tiež nacizmus bol vo svojich cieľoch ateistický. Takže už máme ateistov morálkou sekulárnych humanistov, komunistov, nacistov… Pomôžete mi urobiť inventúru v ateistických filozofiách a ideológiách?
P.S. Zotrvávanie v klamstve samozrejme odsudzujem aj ja a vedu mám tiež rád. Ale griľovanie čarodejníc príliš nevyhľadávam.
Máte sklerózu alebo sa robíte hlúpy zámerne? No na tie, ktoré som položila. Nebudem sa opakovať len preto, že Vám sa nechce čítať. A kedy som tvrdila že ateizmus ako taký ma morálku? Viete Vy vôbec na čo a komu odpovedáte?
A ešte dačo. Hitler vo svojom krásnom diele často opakuje, že robí dielo Stvoriteľove keď likviduje Židov. To znie skutočne ateisticky, že? Aj heslo Boh s nami je iste krédo ateistov.
Prvé kresťanské zbory boli komunistické, všetci mali všetko spoločné a nikto nemal nič len zvlášť pre seba. A ak si dajaký manželský pár dačo nechal pre seba – Vy iste viete o kom je reč – zabili ich, alebo ich skutočne zabil ten dobrotivý Duch Svätý?! Takže si uvedomujte čo píšete. Ani každý komunista nebol ateista.
Ale že ste to Vy, ktorý viete ktoré náboženstvo je to pravé, zopakujem otázku prečo si katolíci vybrali z Desatora len to, čo im pasuje. Ak ste predtým neporozumel že je to otázka, tak potom vôbec neviem k čomu vlastne táto celá komunikácia je.
Pán Čelestiak, samozrejme že každý rozumne zmýšľajúci človek pochopil že ste myslel toto: Humanista môže byť aj ateistom a veľa ateistov je humanistami. To ako si to vysvetlil Cibrinka (že ateizmus sa rovná humanizmus) je jeho vec.
Považuje sa síce za kresťana, ale ako väčšine, ani jemu pokora nič nehovorí.
Napríklad katolík – komunista.
Samozrejme Lemmy, aj tak môže byť.
Priatelia,
uvedomte si už raz, že humanista rovná sa ateista. Od určitého času (takých 20 rokov) sa v Nemecku, Holandsku, Belgicku a v USA presadzuje pre ateistov pomenovanie humanisti. V Holandsku sa ateistická univerzita v Utrechte od r. 1983 nazýva univerzitou pre humanistiku a najväčšia svetová zastrešovacia organizácia ateistov sa volá IHEU = International Humanist and Ethical Union (vyše 100 členov vo vyše 40 štátoch). Zošity humanistov sú Zošity ateistov. V ZH 47 je článok zo 6. januára 2005 „Rád vysvetlím, kto sú humanisti“, uverejnený aj v Učiteľských novinách. Nože si naň kliknite! Aj európske úrady v Bruseli a Štrasburgu si pomaly zvykajú rozlišovať medzi humanizmom a humanitou, humanistickým a humanitným či humánnym. Samozrejme sa ďalej držia výrazy sekulárny humanizmus (= ateizmus) a religiózny (náboženský) humanizmus (= teizmus). Ten posledný sa tiež ťažko ujíma.
Ja suhlasim s nazorom, ze ateizmus je moralne neutralny. Rovnako ako teizmus. Presvedcenie, ze Boh existuje alebo neexistuje, samo o sebe o moralke nic nevypoveda. S moralne neutralnou ideologiou si ale clovek v zivote nevystaci a preto sa uchyli este ku roznym uceniam o moralke. Nemusia byt nejako exaktne pomenovane, ba skor naopak, cloveka formuju rodicia, skola, kamarati, okolie, kultura,
…
Mne sa nepaci rovnica ateisti=sekularni humanisti. Aj ked niektore prvky tejto rovnice pokladam za prijatelne, tak ine nie: napriklad heslo proti kapitalizmu. To je vsak skor politicky rozmery ako eticky.
….
Postoj narodneho socializmu ku teizmu je slusne popisany tu:http://tinyurl.com/7o4l7ep.
Nacizmus nebolo ateisticke ucenie, bolo to neurcite teisticke ucenie, ale zaroven bol nacizmus proticirkevny, protikatolicky. Mal vsak obrovsku podporu veriacich a aj cirkvi, lebo bol otvorene protikomunisticky (vychadzal v podstate z rovnice Zid=skodca=komunista) a komunizmus cirkve pokladali za vacsie zlo. No, kazdy sa moze pomylit, bola to zla doba a nadej, ze sa z nej Nemecko dostane, ludi zbavili zdraveho rozumu. Akurat je absurdne, ked na Slovensku, kde pocas WWII vladla cirkev modliaca sa ku Hitlerovi ako ku novodobemu papezovi a doteraz neschopna dostatocne kriticky pomenovat svoju vinu na slovenskom holokauste, nejaky slovensky veriaci ateistom vytyka nacizmus. To presne vyjadruje skutocnost, ako sa niektori veriaci stavaju ku pravde. Pritom pravda by mala byt pre kazdeho z nas to najdolezitejsie kriterium.
Pán Eduard,
s prvým odstavcom naprosto súhlasím. Ateizmus je skutočne iba názor, že Boh či bohovia neexistujú, resp. že nie je dôvod v neho, nich či ju či čo to je, veriť, a tak treba morálku odvodiť od dačoho iného. Či si potom človek ešte následne zvolí komunizmus, nacizmus, filantropizmus alebo či vyznáva hovadizmus podľa vzoru Voskovca a Wericha, to je jeho osobná vec. Ani ja si nemyslím, ba dobre to viem, že ateisti nerovná sa automaticky sekulárni humanisti, ale že sekulárni humanisti = ateisti. Lebo potom sú tu aj humanisti z minulosti, ktorí boli názorovo nie celkom ateistickí, napr. nikto nemôže poprieť, že Albert Schweitzer bol humanista, hoci bol evanjelický kňaz. Ale keď si preštudujete jeho teológiu zistíte, že v kresťanského Boha ako mu ho servírovala cirkev neveril a že vo svojich dielach na obhajobu života v akejkoľvek forme vôbec nevychádza z presvedčenia, že Boh (vôbec) existuje, práve naopak, nespomína ho a uznáva, že aj ateista môže byť vysoko humánnym, a teda humanistom. Napokon – farárčinu zavesil na klinec a vyštudoval medicínu.
K poslednému odstavčeku asi takto: Ante Pavelic, Chorvát, fašista, bol kresťan-katolík, ktorý fašizmus využil k tomu, aby likvidoval kresťanov Srbov, lebo boli pravoslávni (a zároveň že boli Srbmi). On nelikvidoval ateistov, ale kresťanov, ľudí, ktorí verili v toho istého Boha, len mali svoju cirkev.
Hej, ak si nejaký veriaci robí srandičky z ateistov a hádže ich do jedného vreca s nacistami, mal by sa pozrieť, či tam nie je aj jeho spoluovečka.
Som rád, že ste mi dali za pravdu v celom rozsahu. Je docela úsmevné pozorovať, ako ste sa tu navzájom doškriabali. Mno… a teraz ďaľšie otázky, prosím.
Ja nemám pocit že sme sa doškriabali a že sme Vám dali za pravdu pán Cibrinka. Vyzeráte byť choromyseľný ako biblický Boh, a to je riadny šialenec, ale Vy ho uctievate, takže v dačom sa zhodujete. Má ešte okrem Vás dakto pocit že sme sa doškriabali? A to je celá vaša reakcia? A akože v čom sme Vám dali za pravdu?
Však len chorá myseľ vyznáva chorého Boha. Vaše odpovede sú celkom zaujímavé a myslím že keď moja priateľka bude robiť doktorantskú prácu z psychológie, dám jej prečítať Vaše reakcie.
Joj, pán Cibrinka, Vy chcete ďalšie otázky. Však po vyše dvoch týždňov ste mi neodpovedal ani na jednu jedinú, ktorú som vám ohľadom RKC položila. Ale dobre: ste skutočne v poriadku? Ale aj keď neodpíšete, odpoveď poznám. S takým dilinom som ešte nikdy predtým nekomunikovala. A tom som si myslela že v hlúposti amerických baptistov nikto netromfne…
Tiež som si nevšimol.
Karla. Cítim sa v poriadku. A nech sa Vaša kamrátka budúca doktorantka kľudne ozve. 🙂
Lemmy.Nevšímavosť je prirodzená ľudská vlastnosť.
Karle som odpovedal na jej zvedavú otázku,tak tu položím aj jednu.
Pán Rasťo píše, že podľa neho humanizmus je ateizmus.
Ak niekto, kto neverí v Boha a odmieta Cirkev, znásilní ženu či dieťa , dopustí sa vraždy,podvodov… je to ateista alebo humanista?
Lebo potom aj Hitler bol humanista.
Pán Rasťo! Píšete, že snaha o krádež slova humanizmus pre ateistov je tu 20 rokov. Prečo doteraz ateisti boli spokojní s výrazom ateista a naraz sa chcú poľudštiť a nazývajú sa humanistami? Čo je dôvodom takého obratu?
Ach jaj, Cibrinka. Občas je potrebné pred vložením nejakej halúzky nazrieť aj do slovníka.
Je rozdiel medzi slovami všímať si a nevšímavosť. Moje slovo nebolo odvodené od slova nevšímavosť.
Pán Cibrinka,
Encyklopédia „Oxfordský sprievodca myslenia“ nazýva humanizmom „morálne zameraný štýl intelektuálneho ateizmu, ku ktorému sa otvorene priznáva len neveľká menšina jednotlivcov (napríklad členovia Britskej humanistickej asociácie), ale mlčanlivo ho akceptuje široké spektrum vzdelaných ľudí vo všetkých častiach západného sveta.“ Opakujem radu, ktorú som takým ako Vy dal pred pár dňami, aby ste si prečítali napríklad článok „Čo znamená výraz humanizmus“ v ZH č. 83 z apríla 2010. Nemýľte si humanizmus s humanitou či humánnosťou, pán teista.
Pán Rasťo. Aké iné štýly ateizmu ešte poznáte? Okrem toho inteltuálneho – humanizmu – určeného pre hŕstku géniov.
Humanistickí ateisti v Česku majú uvedené takéto rôzne pohľady na ateizmus: Co jsou ateismy.
Čo tak ich porovnať s rôznymi teistickými skupinami, napr. opísanými v témach Kostolný ľud alebo Lexikón veriacich.
Pán Cibrinka, keď sa takto pýtate, pravdepodobne uznávate existenciu humanistického ateizmu ako jedného z viacerých možných štýlov. Asi máte na mysli humánny ateizmus, zato nič, to sa na seba veľmi podobá. Voláte ho intelektuálnym a určeným pre pár géniov. Už ste boli na dobrej ceste, ale obidva výrazy Vás prezrádzajú, že to nemienite vážne. Nedôverujete intelektuálom a posmievate sa hŕstke bláznov. Ale to je Vaša vec, máte na to právo.
Čo poviete na štýl „historický ateizmus/humanizmus“, jeho dejiny, ako sú opísané v poslednom článku v ZH? Máte len pol pravdy: robili to géniovia, mnohí kňazi a iní s jezuitskou výchovou, ale to, čo predkladajú na myslenie/verenie, je pre jednoduchých ľudí pochopiteľnejšie ako učenie o trojici a prevtelení.
Lemmy…V tom výpočte ateizmov je uvedený aj humanistický ateizmus. Toto slovné spojenie ale dokazuje, že humanizmus nie je ateizmus. Ateizmom môže byť humanistický ateizmus, ale nie humanizmus.Humanistický ateizmus len preberá od humanizmu prízvukovanie potrieb človeka a východiska filozofie poznanie na základe ľudských zmyslov, avšak odmieta prijateľnosť teizmu, veď nakoniec sa preto odlišuje od humanizmu práve tým slovíčkom ateizmus. Z toho mi stále vychádza, že humanizmus je svetonázorom ako veriaceho i neveriaceho. Netuším, prečo vynakladáte toľko síl o prekrútenie významu slova humanizmus.
Môže byť teda ateizmus ateistický? Lebo to vyplýva z toho spojenia humanistický ateizmus, ak čo i len vzdialene pripustíme pravdivosť tvrdenia, že humanizmus = ateizmus.
Pán Rasťo, citujem Vás:
„Nedôverujete intelektuálom a posmievate sa hŕstke bláznov. Ale to je Vaša vec, máte na to právo.“ň
Nič také som nenapísal a ako humanistický ateista by ste sa mali tešiť polemike a spochybňovaniu nespochybniteľného. Je to súčasťou cesty poznania.
Humanistický či humánny ateizmus beriem na vedomie a nemám problém rešpektovať jeho existenciu. Ateisti robia tiež veľa pre poľudštenie neľudských životných podmienok kade-tade. Za čo im iste patrí úcta, uznanie i podpora.
Spýtam sa inak.
Stúpenec humanizmu je humanista. Ako sa nazýva stúpenec humanity? A ako nazvete stúpenca humánnosti? Mne to vychádza vo všetkých troch prípadoch na humanistu.
Pán Cibrinka, Od vekov vekúcich sú ľudia, ktorí v Boha či boha neveria a žili/žijú morálne, nikoho nezabili a ani by nikoho nezabili. Daktorým veriacim je ťažké ich existenciu uznať, ale oni skutočne existujú.
Ak je dakto kresťan, mal by sa nazývať kresťanom. Ak navyše neposlúcha svojho Boha, často je humánnym kresťanom.
Má na svoje pomenovanie slovo kresťan, toto slovo ho určuje morálne. Ježiš ani Pavel, ani Peter so slovom humanista neprišiel a preto najmä kresťania by si ho nemali privlastňovať.
Slovo humanista by nemali používať a prenechať ho tým ktorí v Boha/bohov neveria, ale konajú morálne. Pán Cibrinka, s tým znásilením opatrne, mohol ste si vybrať aj lepší príklad ako príklad tých, čo udeľujú Ducha Svätého. Najmä u maloletých je to ich špecialita.
Ale teraz odpoveď. Nie, taký človek nie je humnista, hoci je ateista. Ale také veci robia aj kresťania, nie? Už raz konečne pochopte že nikto netvrdí, že všetci ateisti sú humanisti.
Dobrý,
Nebudem sa vyjadrovať k predchádzajúcim komentárom, ale skôr by som žiadal o doplnenie pôvodného článku.
Ako je to s bolesťou, utrpením a chorobami?
Ako vníma ateista bolesť? Vidí v nej zmysel? Vidí zmysel v utrpení?
Čo povie ateista blízkej osobe, ktorú miluje a ktorá pol roka leží v nemocnici a stoná od bolesti 20 hodín denne? Neboj miláčik, máš nádej, že nájdu liek? Alebo nebol schválený, o chvíľu zomries?
Alebo začnú obviňovať Boha, v ktorého neveria?
Alebo sa rozhodne pre smrť? ( je eutanázia humánna, humanitná alebo humanistická? Alebo čo ste to tu písali… uspať dám domáceho miláčika, psa, mačku…ale milovaná osoba nie je domáci miláčik, alebo áno? Tak potom odlišuje sa človek od zvieraťa?)
Keď si dáte vyhľadať do vyhľadávača slovo bolesť alebo utrpenie, koľko nájdete ateistických článkov?
Neprajem nikomu zažiť krutú bolesť ani na vlastnej koži, ani na koži milovanej osoby. . .
Len chcem vedieť, ako to vnima ateista.
Pán Krtko, z Vašej otázky, či ateista vidí zmysel v bolesti a utrpení, usudzujem, že o tom pochybujete a sám ho vidíte v odovzdaní sa do vôle božej. Ak to Vašu bolesť zmierni alebo úplne anuluje, prajem Vám to – ale nechápem mechanizmus Vašich citov. Aj kňazi vravia, že boh dopúšťa na ľudí trápenia a pripúšťajú, že nevedia, prečo; nezrovnáva sa to predsa s údajnou božou láskou k ľuďom. Tento argument pre ateistov samozrejme neplatí a v bolesti nevidia zmysel, daný vraj nadprirodzenou bytosťou, v existenciu ktorej neveria.
Čo, keby ste si prečítali v knihe Paula Kurtza „Zakázané ovocie – Etika humanizmu“ (http://www.zosity-humanistov.sk/wp-content/uploads/etika-humanizmu.pdf) state o smrti a smrteľnosti, kde na strane 126 nájdete:
„Pre teistu sa takto konečný zmysel života nachádza v úlohe, ktorú mu určil boží plán. Každý človek hrá v tejto dráme svoju rolu a len od jej výsledku je závislá jeho večná spása. Toto
mytologické rozprávanie o vypadnutí človeka z božej milosti a o vykúpení Ježišom Kristom sa vydáva za skutočnosť. Je to nadprirodzené pokušenie nahovárajúce duši, túžiacej po úteche zo žiaľu nad smrťou, že ju nájde v novej forme večného života po tomto živote. No nedá sa
dokázať, že by duša bola nesmrteľná. Vedecká a filozofická kritika vidí v tejto historke to, čo je: veľkú ilúziu o splnenej túžbe. A celý náboženský systém kresťanskej viery sa zakladá na tejto rozprávke o vymyslenej spáse. Iba humanista ostáva voči takémuto chápaniu skeptický: „Prečo žiť život založený na fantázii?“
Koniec koncov je to teista, čo nevie nájsť konečný zmysel v tomto živote a očierňuje ho.
Preňho život ako taký nemá zmysel per se; život tu a teraz je beznádejný, neplodný a zúfalý; je plný tragédií a zúfalstva. Teista vie nájsť zmysel len v opustení tohto života a prechode do
akéhosi nadprirodzeného sveta za hrobom. Podľa jeho názoru ľudský svet nemá „konečný cieľ“ a je teda nezmyselný. Takto je teizmus pokusom o únik z ľudskej podstaty; je to patetický podvod. Pre teistu smrť nie je realita; nie je to nič finálneho a tragédia predsa nie je
nenapraviteľná: stále ostáva nádej akejsi spásonosnej milosti. Teista sa jednoducho nevie
vyrovnať s problémami, dilemami a konfliktmi života na tomto svete a tak sa ponad toto všetko prenesie do iného sveta, podobnejšieho jeho fantázii – hoci neprichádza ani s jasnou predstavou toho, čo bude robiť duša vo večnom raji.“
Je tam aj stať Vo vesmíre bez Boha.