Ján Naďorďa-Naď sa narodil sa 4. augusta 1918 na Dolnej zemi v Ruskom Kerestúre/Krsture, čo je časť obce Kula, okres Západná Báčka vo Vojvodine v Srbsku. S výrazom Krotur som sa stretol len v brnianskom dokumente, wikipedia ho nepozná. Pravdepodobne ide o prepis.

Veterinárnu medicínu začal študovať v Záhrebe, no potom pobudol 5 rokov na VŠV v Budapešti a štúdium ukončil po skončení 2. svetovej vojny na obnovenej VŠV v Brne: Diplom dosiahol 16. 4. 1947 a doktorát 28. 6. 1947.

Pracoval celý život v Senci. V roku 1956 dostal poverenie vystavať v Senci nemocnicu pre hospodárske zvieratá. Zomrel 29. 8. 2000 v Senci.

Pozri tab. 4.

*

Stopy po človeku… Alebo – z roviny v Báčke na rovinu k Sencu

Ján Sand

„Pán doktor, veď tá kravička dojí osemnásť litrov! Musí ísť na bitúnok?! Nie je to škoda?“

V hlase starého roľníka cítiť horký žiaľ a trocha nádeje. Jeho najlepšia dojnica má ťažký dych, v moči i stolici je plno krvi… Na paši sa jej spolu s trávou dostali do papule aj črepy. Ktovie aké, odkiaľ – to je už jedno. Mladý veterinár, doktor Janko Naďorďa, má zlosť aj sám na seba – je bezmocný. Píše sa rok 1955 a v Senci nie je veterinárna nemocnica…

V ten deň sa rozhodol – takýchto prípadov bolo po vojne veľa – že za pomoci úradov nemocnicu založia. Veď on je predsa veterinár – chirurg!

Keď sa na Dolnej zemi v Ruskom Kerestúre narodil Naďorďovcom syn Ján, písal sa rok 1918. Prvá svetová vojna sa chýlila ku koncu. Slovenskí kolonisti, usídlení v dnešnej juhoslovanskej Báčke, boli roľníci, remeselníci a malú časť tvoril stredný stav. Tvrdo pracovali, zveľaďovali pôdu – niekdajšie močariny – a strážili si vieru i jazyk. Obec bola (i je) gréckokatolícka, s vlastným chrámom, farou (ako Rusíni povedia – „parochijou“) a jej občania gramotní. Ak sa dnes započúvate do ich rozhovorov, zazvučia vám v ušiach mäkké tóny východoslovenského nárečia, zrodeného kdesi na Zemplíne.

Jankov dedo, mamin otec Michal Mudry bol duchovný. Staral sa o svoje „ovečky“ s láskavou prísnosťou skúseného človeka. Bol za vzdelanie a pokrok. Z vnuka chcel mať – akože ináč – kňaza. Lenže život bežal svojím smerom…

Štúdium veterinárstva

Po maturite sa mladý Naďorďa dal na štúdium veterinárneho lekárstva. Najprv v Záhrebe. Štúdium nebolo lacné. Ak sa to prepočítalo z dinárov (rodičia platili osemsto mesačne) na obilie – tak internát, strava a školské poplatky vyšli na desať metrákov žita za tridsať dní… Zem, obrábaná na odvodnených močarinách, dávala obživu aj budúcemu doktorovi – veď jej to isto vráti, keď spromuje!

Vojna, tá druhá v tomto storočí, roztrhla Juhoslovanské kráľovstvo na kusy. Ján odchádza z paveličovského Záhrebu do Budapešti. Pokračuje v štúdiách v meste, ktoré sa na takmer päť rokov stalo hlavným mestom aj pre dolnozemských Slovákov – Horthy zabral Báčku po útoku na Belehrad ako svoju kolóniu.

Vojna sa skončila tesne pred koncom štúdia. Dokončil ho v Brne. Moravská metropola mu konečne dopriala mierové časy a pocit, že je medzi svojimi. Tam sa dopracoval aj k titulu Medicinae veterinariae doctor – MVDr. Prvý sen sa mu splnil…

Povojnové časy ho zaviali do Senca. Práce bolo veľa. Roľníci a gazdovia chodili nielen po radu, ale veľmi často tak, ako starý Pišta báči, s nádejou v očiach dúfali v zázrak – vylieči doktor strakušu? Klince, drôty, črepy – to všetko sa neraz dostalo do útrob hoviadok, keď bol pastier nepozorný. Vtedy by pomohol iba rýchly chirurgický zákrok. V Senci mali odborníka (a Ján Naďorďa ním bol), ale nebolo nemocnice!

Ľady sa prelomili v päťdesiatom šiestom – naliehanie zverolekára, dobrá vôľa spolupracovníkov a pochopenie okresných autorít priniesli ovocie. Doktor Naďorďa dostáva za úlohu vybudovať nemocnicu pre hospodárske zvieratá. Vydelili pre ňu staršiu budovu s hospodárskym dvorom a starými maštaľami neďaleko železnice… Jeho menujú okresným veterinárnym lekárom. Práce je vyše hlavy.

Stavba nemocnice

„Začali sme od klinca! Pracovné čaty neboli veľké. Murári však dokázali, že sú majstri bieleho remesla! Zriadili sme laboratórium, operačku, vyšetrovňu i stojiská pre »pacientky a pacientov«. Senec bol okresom, vzniknuté družstvo i majetok potrebovali neustálu pomoc. Odbornú spoluprácu sme rozvíjali s každým, kto sa o nás dozvedel. Senec získal dobré meno nielen v krajskom rámci – o nás vedeli kapacity ako prof. Mačička z Dolného Kubína, prof. Klobouk z Brna… Mená ako Jablonský, Klokner, Moško boli zárukou, že sa veterinárna prax v našom okrese držala najnovších poznatkov.“

Roky náročnej, ale peknej práce ubiehali veľmi rýchlo. Na vrchole bola tesne pred rokom 1989 – seneckí poľnohospodári vlastnili vtedy dvetisícšesťsto kusov hovädzieho dobytka! Nespomíname okolité obce a mestečká, kde boli hydinárske farmy, ošipárne…

Rozšafnej, dotovanej sebestačnosti bol však zrazu koniec!

Nostalgia za mladými rokmi

„A nemusel byť, keby nebolo tých nerozumných, mantinelistických ťahov po revolúcii!“ – hlas osemdesiatročného zverolekára dostáva trpkú príchuť… „V Senci je teraz iba »drobné« pacientstvo – psy, mačky a kanáriky. Nieto koňa, kravy… Poodchádzali veterinárni lekári, mladí sa zmenili na dílerov s krmivami a liekmi a my – postarší – sme v penzii!“

Zo slov Jána Naďorďu cítiť viac ako nostalgiu za mladými rokmi. Trápi ho pocit, že to, čo budoval spolu so svojimi kolegami celé roky, nebude mať opatrovateľov. Teší ho len jedno – keď mal v tohtoročnom horúcom auguste osemdesiatku, prišli mu gratulovať nielen kolegovia a najbližšia rodina, ale uznanie mu vyslovil aj M. Chrťan – prednosta Okresného úradu a odborníci z ministerstva, Štátneho veterinárneho ústavu a mnohé ďalšie celebrity…

Z fotografií, rozložených na stole, sa pozerá na nás život. V bielom plášti na nemocničnom nádvorí mladý lekár, tridsiatnik… Za stolom, kde tróni fľaša kvalitného seneckého vína (z vlastnej pivnice a oceneného na výstave) spomína bielobradý kmeť na prežité časy. Na časy tvrdé, ale plné práce, ktorá zanechala v tomto kraji stopy nadšenca, stopy po citlivých rukách zverolekára a humanistu Jána Naďorďu, rodáka z Ruského Kerestúra v Juhoslávii. Z obce, ktorú založilo 12 slovenských rodín v roku 1752…

Zima je aj v ľudských príbytkoch časom bilancií. A Vianoce osobitne. U Naďorďov v Senci sú zásluhy porátané. Diplomy, blahoželania, ocenenia… Do ďalších rokov mu želá dobré zdravie aj redakcia nášho týždenníka!

Prameň: Ján Sand, 1998. „Stopy po človeku…“, Roľnícke noviny, č. 50/51, str. 15.