Florence Montreynaudová

Kontroverzie o dejinách žien pretrvávajú. Vo francúzskom senáte sa ešte stále stavia väčšina senátorov proti zaradeniu myšlienky „rovnaký prístup pre ženy a mužov“ do state o politickej zodpovednosti do francúzskej ústavy, hoci Národné zhromaždenie ju už odhlasovalo. Táto slepá ulička oživuje verejnú rozpravu o paritnom zastúpení, keďže rozhodcovia o republikánskej rovnosti odmietajú „pozitívnu akciu“, ktorá sa vo verejnej mienke stretáva s veľkým porozumením. Je to teda veľmi aktuálna téma pre medzinárodný deň žien 8. marca; pre obrad, ktorého dejiny sa od určitého času prepisujú…

Čo sa pripomína a slávi 8. marca? Stávka krajčírok v New Yorku 8. marca 1857, ako to rok čo rok opakujú početní novinári? Práca francúzskych výskumníčok Françoise Picqovej a Liliane Kandelovej dokazuje, že americký pôvod 8. marca je bájkou, ktorá bola po prvý raz uverejnená v denníku L‘Humanité v r. 1955 (1). V skutočnosti je Medzinárodný deň žien dielom II. Socialistickej internacionály a má za cieľ mobilizovať ženy v robotníckych hnutiach podobne, ako to robia „buržoázne“ feministky. Iniciovala to Nemka Klára Zetkinová na konferencii socialistických žien v Kodani r. 1910. Dátum 8. marca zvolil v roku 1921 Lenin na pamäť slávneho 23. februára 1917 (podľa ruského kalendára za cárizmu), keď robotníčky Sv. Petrohradu manifestovali v uliciach za chlieb a volali po návrate mužov z fronty, čím vyvolali februárovú revolúciu.

Mýtus newyorských krajčírok sa napriek tomu zakorenil skoro všade na svete a pretrváva najmä v USA. Hoci pravda je už dávno známa, obieha aj iná legenda: že tento deň uzákonilo rozhodnutie Spojených národov z roku 1977. V skutočnosti je to iba úradný sviatok OSN. Úspech tejto novej verzie treba podľa F. Picqovej pripísať ďalšej tendencii maskovať zložitý vývoj vyhovujúcim vysvetlením. Nie je to tak, ako sa zdá, že je táto kontroverzia o pôvode 8. marca bezvýznamná. Poukazuje na ťažkosti žien oboznámiť verejnosť s ich históriou, s ich prínosmi v priebehu storočí, s ich výdobytkami (ktoré sú stále krehké) a preto aj s ich právami.

Hovorí sa aj, že americké ženy popálili vtedy svoje podprsenky. Nie je to pravda. Táto legenda sa týka udalostí pri zakladaní organizácie Women‘ Lib (Ženská túžba): pri voľbe Miss Ameriky v Atlantic City (New Jersey), 7. septembra 1968, ženy odhadzovali vo verejnosti do „odpadových košov slobody“ len líčidlá na pestovanie pleti, natáčky a spodnú bielizeň, ktoré sú symbolmi umelej ženskosti a ktoré odmietali.

Právnička Odile Dhavernasová upozorňuje na ďalší omyl, ktorý sa šíri, a to v súvislosti so znásilnením. Má sa za to, že od r. 1980 francúzsky zákon vďaka feministkám znásilnenie trestá prísnejšie; v skutočnosti sa horná hranica trestu znížila z dvadsať na desať rokov väzenia. Novinkou je len rozšírenie pojmu znásilnenia, ktorý od tých čias zahrnuje všetky spôsoby penetrácie (vniknutia). Niektorí hovoria, že tento zákon urobil zo znásilnenia zločin; ale to už bol dávno! Skúmala to Marie-France Casalisová (2), špecializujúca sa na pohlavné násilnosti. Z rozhovoru s historikom Georgeom Vigarellom, ktorý o tejto téme napísal dôležitú prácu (3), vyplynulo, že znásilnenie sa považovalo za zločin už na konci Ancien Régime…

Ďalšie nedorozumenie: úplne sa zabudne na skutočnosti – na znásilnenia, na excízie, na pohlavné obťažovanie, na prostitúciu atď., proti ktorým feministky protestujú, ale povie sa, že ľudia „preháňajú“. Aké preháňanie, ak ide o protest proti sexizmu? V Anglicku a Škandinávii to pochopili, keď vlády neváhali a prikázali vyčistiť knihy pre deti od sexistických prvkov, ktoré ešte stále nachádzame vo francúzskych knihách pre deti (4). Ako to zdôrazňuje humoristka Isabelle Alonsová (5), poľnohospodári dosiahnu často úspech svojej akcie tým, že vykydajú hnoj pred radnice alebo blokovaním ciest; naproti tomu feministky, ktoré vždy manifestovali mierumilovne, a často veľmi vtipne, sa neraz zosmiešňujú a dokonca sa útočí na ich vzhľad alebo sexualitu. Niekedy sa vzbúria a urážkou sa vystatujú: napríklad, keď sa v r. 1971 opovážilo 343 Francúzok verejne priznať, že si nechali urobiť potrat, a boli potom v jednom satirickom týždenníku pokrstené na „343 cundier“; alebo v osemdesiatych rokoch, keď boli matky argentínskych „stratených“ hrdé na svoj názov „šialenky Námestia mája“ (v Buenos Aires).

Feministky nebojujú proti mužom; bránia sa proti systému diskriminácie, proti sexizmu. Z času na čas si myslia, že prešli jednu etapu a vidia, že sa na obzore rysujú vyrovnanejšie vzťahy medzi mužmi a ženami, vzťahy „bratstva“, ako znie posledné slovo Druhého pohlavia od Simone de Beauvoirovej, základného textu súčasného feminizmu (6). Nech je už čokoľvek za nami a nech sú dosiahnuté úspechy akokoľvek významné, ešte treba veľa urobiť, a to v prvom rade v oblasti jazyka.

Kto napríklad vyzdvihol význam slov jedného novinára, ktorý ohodnotil Mary Robinsonovú, prezidentku Írska, ako „feministku v tom najlepšom význame slova“ ? Alebo slov kritika vidiaceho v Genevi?ve Brisacovej „rozumnú feministku“ ? Alebo slová ženy s veľkou zodpovednosťou, ktorá povedala bez ohľadu na svoje vlastné protirečenia, že „bez feminizmu ostáva úloha ženy v spoločnosti polovičná“ (9). Prečo treba o žene, ktorá má určitý charakter, hneď povedať, že je „železná“, ak je elegantne buržoázna, resp. že je „passionaria“ v opačnom prípade? Ako môžu určité médiá titulkovať „Nepremožiteľná feminizácia lekárskeho stavu“, ako keby išlo o nákazlivú chorobu? Prečo dávať spisovateľke Erike Jongovej nálepku „Henry Miller v sukni“ (10) ? Nie je to taký nezmysel ako povedať o Julienovi Greenovi, že je to „Anais Ninová v nohaviciach“ ?

Vylúčené zo všetkých pripomienkových osláv

Podľa určitých výrokov v masmédiách ženy vyhrali a sú všade. Za hrmotného citovania vojenských metafor sa pripomínajú ich nedávne výdobytky; pripisuje sa im dobytie posledných bášt aj v najšpecializovanejších odvetviach (vo Francúzsku prijímajú ženy odnedávna aj do zvláštnych streleckých oddielov letectva).

Ak je teda víťazstvo úplné, načo ešte 8. marec? Aby sa nezabudlo na škvrny, ktoré špatia tento údajne taký žiarivý obraz: aj v bohatých krajinách strávia ženy päťkrát viac času starostlivosťou o deti a domácnosť ako muži; za rovnakú prácu dostávajú o 25 % menšiu plácu; práca na čiastočný úväzok, a to nie volená, ale nanútená, ich postihuje na 80 %. Dve tretiny analfabetov vo svetovom meradle sú ženy; ženy činia 70 % z najchudobnejších – vcelku z jednej miliardy – a spolu so svojimi deťmi 80 % utečencov. V treťom svete ich umiera každoročne 600.000 na následky pôrodu a potratu. Sú hlavnými obeťami násilenstiev, tak verejných – znásilnenie bolo na konferencii v Pekingu r. 1995 uznané za osobitný druh vojnových zločinov – ako súkromných: v Afrike a Ázii je 100 miliónov pohlavne zmrzačených žien, no nikde na svete nie sú pred týmto násilenstvom chránené.

Kedy budú plnoprávnymi občiankami? Miesta poslankýň v parlamentoch obsadzujú v priemere na 15 %, vo Francúzsku len na 8 %. Aj preto by mal byť 8. marec príležitosťou na urýchlenie tohto významného historického pochodu, ktorý pokračuje rýchlosťou voza ťahaného slimákom (11). Len jeden príklad: Kde sú ženy v pamäti národa a národov? Málo sa o nich hovorí v školských učebniciach, a nielen v dejepisných, ale aj o vedách a umeniach. Jediná žena, ktorá odpočíva vo francúzskom Panteóne za svoje vedecké zásluhy, je Marie Curieová. A koľko žien je v tom papierovom panteóne, ktorý predstavuje edícia Plejády vo vydavateľstve Gallimard? Madame de Sévigné sa tam dostala až r. 1953 a po nej prišli len George Sandová, Marguerite Yourcenarová, Colette a Nathalie Sarrauteová. Niet tam ani jednej cudzinky (teda ani sestry Brontëové, ani Virginia Woolfová, ani Gabriela Mistralová), kým prvý cudzinec, Edgar Poe, tam bol prijatý už roku 1932.

Čo odporúča vo Francúzsku komisia pre národné oslavy? Pre rok 1999 sú to zo 44 pripomienok narodenia alebo smrti len dvakrát ženy: grófka de Ségur, narodená v roku 1799 a autorka kníh pre deti (vyznačujú sa krutosťou) a maliarka Rosa Bonheurová, ktorá umrela r. 1899.

Je tu aj program vydávania pamätných známok v roku 1999. Len raz bude na známke žena, a to spomenutá grófka de Ségur. Na francúzskych známkach sa dosiaľ neobjavila Suzanne Lenglenová (medzi rokmi 1920-1926 vyhrala šesťkrát po sebe turnaj v Rolland Garros, čo sa od tých čias nepodarilo inej žene ani mužovi; len od r. 1996 nesie jeden dvorec jej meno), ani Marguerite Durandová (bola šéfredaktorkou časopisu La Fronde [Prak ako symbol útočnej nespokojnosti], robeného ženami pre ženy od 1897 do 1903), ani M.A. L. Lagroua Halléová, jedna zo zakladateliek hnutia pre plánované rodičovstvo. Je dosť skutočných žien, ktoré by na francúzskych známkach mohli nahradiť symbolickú Mariannu, známu v toľkých podobách! Novinárka Séverinová, feministka Hubertine Auclertová, maliarka Sonia Delaunayová, skladateľka Lili Boulangerová, ako aj Simone Beauvoirová, Gabrielle Chanelová, Camille Claudelová atď. Ak treba menovať príležitosť na výročie, je tu pre rok 2000 storočnica románu Claudine od Coletty, storočnica prvých zmiešaných olympijských hier alebo storočnica prvej francúzskej právničky-obhájkyne.

Francúzsko je jeden z mála štátov, kde sa nepripomenulo päťdesiat rokov ozajstného všeobecného hlasovacieho práva vydaním príležitostnej známky; v roku 1848 sa zaviedlo „všeobecné“ hlasovacie právo platiace len pre mužov. A nebolo to ani v roku 1945, čo Francúzsky dostali hlasovacie právo: vtedy sa po prvý raz zúčastnili volieb. Právo hlasovať im dal výnos provizórnej vlády v Alžíri z 21. apríla 1944.

Pod vedením Združenia novinárok (12) bol založený začiatkom tohto roku Krúžok Séverine, majúci za cieľ pestovať pamiatku žien a združujúci predovšetkým novinárky a historičky. Berie si za cieľ šíriť najmä myšlienku 8. marca a pripomínať neznáme dátum 21. apríla 1944, obidva dátumy, ktoré by mohli byť príležitosťou na zamyslenie sa nad touto typicky ženskou ťažkosťou, aktuálnou väčšmi ako kedy pri rozhovoroch o rovnosti: aby ženy nielen mali právo byť volené, ale aby ho plne využívali.

Bibliografia

(1) „Pozor, jedna pamätná oslava môže zatieniť druhú“ v Histoires d‘Elles, Paris, marec 1977; L. Kandel a F. Picq, „Le mythe des origines“, La Revue d‘en Face, Paris, č.12, 1982; F. Picq, „Le 8 mars, une date fictive?“ v Terre des femmes, La Découverte, Paris, 1983.

(2) Technická poradkyňa pre práva žien pri regionálnej delegácii Ile-de-France.

(3) Georges Vigarello, Histoire du viol au XVIe-XXe si?cle, coll. L‘univers historique, Seul, Paris, 1998.

(4) S. Cromer a A.Turin, Que voient les enfants dans les livres d‘images? Des réponses sur les stéréotypes. Association européenne Du côté des filles (8, rue Baillou 75014 Paris), 1998.

(5) Autorka knihy Et encore je m‘retiens, Robert Laffont, Paris 1996.

(6) S. Chaperon, „Le Deuxi?me Sexe en héritage“, Le Monde diplomatique, jan. 1999.

(7) The Independent, Londýn, 8. mar. 1997.

(8) Le Monde, 8. jan. 1999.

(9) M.C. Pietragalla, riaditeľka Štátneho baletu v Marseille, v Le Monde, 16. dec. 1998.

(10) Le Nouvel Observateur, 9. apr. 1998.

(11) V roku 1928 manifestovali v Berne švajčiarske ženy a pred budovu federálneho parlamentu privliekli obrovskú kartónovú alegóriu slimáka, reprezentujúceho „švajčiarsku cestu hlasovacieho práva žien“. Švajčiarske ženy získali právo hlasovať až v roku 1971 … a pri miestnych voľbách v niektorých kantónoch ešte oveľa neskôr.

(12) AFJ, 35, rue des Francs-Bourgeois 75004 Paris; email: afj@webbar.fr

Prameň: Florence Montreynaudová: „Le 8 mars, mais pour quoi faire?“ Le Monde diplomatique, marec 1999, str. 26.

Preložil Rastislav Škoda