Barbara Smokerová

Väčšina sekulárnych humanistov sa prihovára za legalizáciu dobrovoľnej eutanázie alebo pomoci pri „odchode zo sveta” u ľudí, ktorých nevyliečiteľná choroba je spojená s neznesiteľnými bolesťami.

Spornejšia je otázka eutanázie novorodencov s vážnym zdravotným defektom – pretože nemôže byť dobrovoľná. No hoci dieťa prirodzene vzbudzuje v človeku teplé a ochranné pocity, som pevne presvedčená, že je kruté a preto nemorálne zachovať život dieťaťa aj vtedy, keď jeho postihnutie je také vážne, že jeho vyhliadky na šťastie sú zrejme mizivé. Život môže byť oveľa horší ako smrť, to je isté.

V určitom ohľade je eutanázia novorodenca veľmi neskorý potrat – a ak sa, žiaľ, vážne defekty nerozpoznali pred narodením, prečo má byť dieťa nútené znášať neznesiteľný život, kým nebude dosť staré, aby sa rozhodlo pre samovraždu, alebo kým prirodzená smrť neukončí jeho trápenie?

Situácia bezprostredne po narodení nie je taká istá ako pri staršom dieťati, ktoré sa stalo ťažko postihnutým následkom nemoci alebo nehody: kým novorodenec má veľmi obmedzené vedomie seba, iste nijakú predstavu o svojej budúcnosti a ani skutočný záujem o život, zatiaľ staršie dieťa sa už stalo ozajstnou malou osobou, s osobnými vzťahmi k okoliu, s pocitom svojej identity a predstavou účelu – to sú práve tie veci, ktoré dávajú ľudským bytostiam ich ľudský štatút a ľudské práva.

Rodičia a lekári, prípadne iní zodpovední činitelia, majú robiť každé rozhodnutie týkajúce sa novorodeného dieťaťa. Niektorí ľudia však často hovoria, že také ukrutné rozhodnutie ako eutanázia sa má odložiť na čas, keď dieťa bude dosť staré, aby o sebe rozhodlo samo. Nesúhlasím: rozhodnutie odložiť eutanáziu na neskorší čas je tiež zásadné rozhodnutie týkajúce sa dieťaťa. V skutočnosti je to rozhodnutie, odsudzujúce ho, povedzme, na osemnásť rokov extrémneho utrpenia.

V praxi je bežné (pravdepodobne nielen v USA a Anglicku, ale aj v iných civilizovaných krajinách), že lekár poučí ošetrovateľku, aby vážne postihnutého novorodenca nechala umrieť hladom – dávajúc mu vodu miesto mlieka. To je síce lepšie, ako nechať ho nažive, ale nie je to tak súcitné ako rýchla letálna injekcia, len keby ju zákon dovolil. Vyhladovanie môže trvať až desať dní a hoci dieťatko, ak sa mu dajú utišujúce prostriedky, veľa netrpí, jeho rodičia a ošetrovateľky to majú iste veľmi ťažké.

A čo s povinnosťou voči spoločnosti? Rodičia zomretého novorodenca môžu mať spravidla za rok druhé úplne zdravé dieťa. Keďže vieme, že máme sociálnu povinnosť obmedziť počet detí v rodine, bude rozumné obmedziť ho na deti, ktoré majú pred sebou vyhliadky na normálny ľudský život.

Moje kampane za rozličné sociálne ciele mi vyniesli v priebehu rokov veľa kritiky, ale bola to predovšetkým moja obrana legalizácie detskej eutanázie v tlači aj televízii, ktorá mi privolala najzúrivejšiu a najvytrvalejšiu kritiku až nenávisť. Nielen školských detí: nedávno sa pripravovala pre používanie na britských školách kniha Na ktorej strane si? –  sú to podpísané diskusné príspevky z obidvoch strán barikády na kontroverzné témy. Bola som jedinou autorkou, ktorú vydavateľ našiel, čo bola ochotná napísať článok na obranu detskej eutanázie.

Mnohí lekárski praktici so mnou v tomto ohľade súhlasia, ale nie sú v stave povedať to vo verejnosti, najmä nie pred mladými poslucháčmi. Chápem to, lebo viem, že ich odborná reputácia by ťažko prežila názvy ako „baby-killer” – „zabijak detí”, resp. „child-murder” – „vrah detí”. Často boli namierené na mňa – zatiaľ mám máločo stratiť, teda pokým ostávajú útoky len slovné.

*  *  *

Barbara Smokerová bola prezidentkou britskej Národnej sekulárnej spoločnosti. Stojí na čele kampane, aby pri rannom vysielaní programu BBC „Myšlienky pre tento deň” dostali slovo aj nenáboženskí kazatelia.

Prameň: Barbara Smoker, On Advocating Infant Euthanasia, Free Inquiry , 24/1, s.17, 2003/04.