R. Š.

Nat Hentoff patrí medzi ľudí hnutia „Právo na život!”, pre ktorých je ľudský život sakrosanktný, t. j. niečo ako posvätne nedotknuteľný. Odmietajú nielen potrat už od okamihu počatia, ale všetko, čo súvisí s ukončením „ľudského” života inakšie ako prirodzenou smrťou, samozrejme aj eutanáziu. (Zlomyseľní ľudia v tejto chvíli pridávajú, že sú za trest smrti a atómové vyzbrojenie.) Netaja sa tým, že ich názory sú podložené náboženským svetonázorom a v tomto ohľade sa zhodujú všetky tri monoteistické viery. Zriedkavým prípadom libertínskeho židovského ateistu v tábore hnutia „Za život!” je práve populárny novinár Nat Hentoff.

V rámci náboženstva sa dajú presadzovať najrozličnejšie názory, ale pretože žijeme v multikultúrnej spoločnosti, nemôžu zástancovia určitého náboženstva nanucovať svoje postoje ľuďom iného zmýšľania. Diskutovať sa má o všetkom, ale neslobodno robiť zákony, ktoré vyhovujú len jednej svetonázorovej skupine. Asi preto dáva časopis Free Inquiry Hentoffovi pravidelne možnosť komentovať nejakú aktuálnu otázku a potom uverejňuje reakcie (listy) čitateľov a niekedy aj kontroverzný článok. Tak je to aj v tomto prípade.

V jednom interview vo Free Inquiry (zima 2000) bol Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, opísaný ako vedec, ktorý pripúšťa „eutanáziu vážne postihnutých detí do veku jedného mesiaca”. Nat Hentoff si to vzal za príležitosť na zhrnutie svojich argumentov proti všetkým druhom eutanázie – pozri predchádzajúci článok. Proti jeho dôvodom však treba všeličo namietať.

Hentoff zastáva názor,

a/ že lekári nemajú dostatočné vedomosti o pokrokoch v zmierňovaní bolesti. Pripúšťam, že ich nemajú v bežnej praxi niektorých špecializácií, ale nie v súvislosti s takými pacientmi, o akých je reč v tomto článku. Dal som si na veci záležať a spýtal som sa jedného chirurga na stanici intenzívnej liečby, čo vie o nových analgetikách – zasmial sa a mávol rukou. Že počul za posledné roky len o pokusoch s používaním marihuany na lekárske účely, ale že vlani sa už o tom skoro nehovorilo. V tejto súvislosti sa opovažujem vysloviť nádej, že pri rečiach o pokrokoch v zmierňo-vaní bolesti nemá nikto na mysli – čakanie na budúce pokroky. (Možno stojí za zmienku, že marihuana sa postupne legalizuje pre „lekárske účely” v čoraz väčšom počte štátov.)

b/ že mnohí lekári nespoznajú, či nevedia diagnostikovať klinickú depresiu, ktorá vyvoláva prianie smrti. Možno, ale čo to zaváži v  prípade, keď pacient má malignú rakovinu s pokročilými orgánovými zmenami, podstupuje nepríjemnosti umelej výživy a k tomu má neznesiteľné bolesti? Ide tu predsa o duševný stav postihnutého v terminálnom štádiu dlhotrvajúcej choroby a lekár má pomýšľať na liečbu hystérie, aby potlačil prianie smrti? Okrem toho napr. pri PVS klinická depresia ani neprichádza do úvahy.

c/ že diagnóza terminálneho stavu choroby nemusí byť vždy správna a že vyzdravenie či vyliečenie – niekedy, čo aj zriedka – je možné. Správne. Nevyliečiteľnosť choroby je veľmi vážna indikácia pre eutanáziu, ale jej posúdenie je v rukách lekárov. Každý chorý, či sa uňho choroba vyvíjala postupne, alebo ho prekvapila znenazdania, na jej začiatku veril, že vyzdravie; potom si jedného dňa uvedomil vážnosť situácie a čo ho pravdepodobne skôr alebo neskôr čaká; ak sa od tých čias jeho klinický stav stále len zhoršoval, zmieril sa s tým, že je v konečnom štádiu choroby. Podobný proces prebehol aj u lekára len s tým rozdielom, že ten takýchto pacientov spravidla videl viacero a bol svedkom ich smrti.

V odbornej literatúre sú desiatky prípadov nepredpokladaného vyzdravenia pacientov, ktorých lekári poslali z nemocnice „umrieť” domov, a oni sa im za rok prišli ukázať zdraví. Pochybuje niekto z tohto dôvodu o schopnosti lekárov Onkologickej či inej nemocnice určiť správnu diagnózu, najmä ak na to mali mesiace až roky času a všetky potrebné technické postupy? Pri PVS po ťažkom úraze či mozgovej mŕtvici môže byť časová závislosť iná (podstatne skrátená), ale nevidím zlovestnosť v konkrétnej situácii, ako ju preberá Hentoff z knihy Wesleya Smitha, ktorý cituje Dr. Fortanasceho (je to teda údaj z tretej ruky, mňa nerátajúc): pri PVS po kolapse staršieho muža radil „jeho internista” (pravdepodobne domáci lekár?) prerušiť opatrenia na záchovu života, ale „keď sa podala náležitá liečba (pre mozgovú príhodu), … pacient vyzdravel”. V tomto prípade stanovil nesprávnu diagnózu jeden lekár, čo je možné pri chorobách každého typu, ale irelevantné pre ďalší vývoj situácie v našich prípadoch, lebo keď hovoríme o eutanázii, vyžaduje sa určenie diagnózy komisiou lekárov, medzi členmi ktorej sa predpokladajú a diskutujú rozličné názory; ostatne, tým, čo v diskusii podľahnú, sa neberú diplomy. Preto skúsenosť Dr. Fortanasceho (asi on napravil omyl domáceho lekára) nesvedčí proti eutanázii z dôvodu nesprávnej diagnózy, lebo eutanázia sa neuskutočnila. Ak je na tejto občas sa vyskytujúcej historke niečo poučné, je to len poukaz na dôležitosť správnej diagnózy, spravidla prvý predpoklad eutanázie, a tá bola aj v tomto prípade včas stanovená.

d/ že existuje „celkom skutočná možnosť” takej kvalitnej liečby, ktorá u pacienta vyvolá vôľu ďalej žiť. Pri niektorých chorobných stavoch iste. Pri kandidátoch na eutanáziu však nejde o stratu chuti do života po rozchode s milovanou osobou alebo pri strate všetkého imania v súvislosti s krachom banky. Oni by chuť do života pravdepodobne aj mali, ale ju dusia neznesiteľné bolesti, pocity okypteného tela, osamelosť pri nemožnosti komunikácie s okolím a s istotou hraničiaca pravdepodobnosť, že nemôže dôjsť k zlepšeniu. Akú liečbu má Hentoff na mysli? Žeby o nej Kevorkian ani Singer nevedeli? Bude to asi psychiatria pre depresívne stavy u pacientov, ktorí majú možnosť rozhodovať sa; ale to nie sú seriózni kandidáti na eutanáziu.

Hentoff neuznáva, že sa má vyhovieť pacientovi, ktorý pociťuje také neznesiteľné bolesti, že si praje radšej smrť; že sa mu má pomôcť. Nestačí, že bolesti trvajú nie celý deň, nie celý týždeň, ale už celé mesiace? Alebo má roky trvať utrpenie tohto starca, ktorý v živote aj tak veľa trpel, či tohto dieťaťa, ktoré vlastne nepoznalo jediný šťastný deň vo svojom živote? A paralelne to má roky vydržať lekár, ktorý sa môže len pasívne prizerať? A aj potom sa má ešte pravidelne informovať, či neexistuje nejaký celkom nový prostriedok proti tejto bolesti? Dá sa v takejto situácii odísť z izby pacienta, v okamihu naňho zabudnúť a venovať sa každodennej rutine? Počul som, že králi mávali v osobitných vežiach svojich hradov špeciálnych väzňov odsúdených na doživotie a prikovaných na reťaz, kým nezošaleli. Tí väzni, nie králi. Hentoffovi lekári mi pripomínajú tých kráľov.

Ja si viem predstaviť neznesiteľnú telesnú bolesť, akútnu a najmä chronickú, ktorú chce postihnutý okamžite ukončiť a myslím si, že má na to právo. Ak na to nemá silu alebo možnosť, je morálnou povinnosťou pomôcť mu.

Hentoff protestuje proti tomu, že niektorí (slušní) ľudia si berú právo praktickej etiky posudzovať kvalitu života iných osôb – čo niekedy znamená ukončiť ho.

Spriatelil sa s Wesleyovým výrazom „kultúra smrti” pre niektoré celkom nové javy a problémy modernej spoločnosti a paušálne ich odmieta predovšetkým z toho dôvodu, že „z malej iskry veľký oheň býva”: pre holokaust v nacistickom Nemecku bolo iskrou eutanázie niekoľko duševne chorých na niekoľkých psychiatrických klinikách. V súčasnosti je vraj tou istou iskrou prijatie tej istej myšlienky, že „existuje taký život, ktorý nemožno označiť za hodný žitia”; lenže – iskrou pre aký požiar? Kde hrozí hromadné vraždenie?

Nevidím príbuznosť medzi javmi, ktoré Hentoff porovnáva: v nacistickom Nemecku prevzala vrchnosť neľudskú ideológiu politického šialenca a vydala zákony, o ktorých sa nesmelo diskutovať. Vraždenie – či na začiatku v malom, či potom nepredstaviteľných rozmerov – sa aj pred vlastným obyvateľstvom až do konca tajilo a stopy sa zmazávali. Hanebné dôvody pre vraždenie nezniesli svetlo dňa. Vraždilo sa z nenávisti, resp. prinajmenšom z ľahostajnosti a napokon na rozkaz.

Dnes sa verejne a neraz búrlivo diskutuje o Singerových tézach, vychádzajúcich z odmietnutia názoru, že život treba rešpektovať za každých okolností len preto, že je to ľudský život, a pripúšťajúcich rozličné typy eutanázie. Mnohí máme sympatie pre ťaženie Dr. Kevorkiana za aktívnu pomoc pri premyslenom dobrovoľnom odchode zo života a žialime nad jeho neúspechom. S uspokojením zaznamenávame každý nový štát, ktorý povoľuje alebo aspoň trpí eutanázie. Súčasná bioetika sa bez nich nezaobíde.

Hentoff už v minulosti na stránkach FI provokatívne odmietol umelé prerušenie tehotnosti, zakladajúc svoj názor na líčeniach techniky potratu z druhej a tretej ruky a na fotografiách-sonogramoch (dokonca z prvých troch mesiacov života plodu!). V odpovedi mu prof.  Ch. L. Rulon pripomenul, že takýmto svojím stanoviskom ako známy novinár sedemnásť rokov prispieval ku kriminalizácii a ponižovaniu žien na celom svete, obsadzovaniu postelí v nemocniciach a plneniu márnic, rozpadu rodín a skaze mnohých detských životov a k ohrozeniu sociálnej stability spoločnosti, takže ako židovský libertínsky ateista nemá byť na čo hrdý.