Nat Hentoff

Po tretí raz dávame slovo kontroverznému ateistickému komentátorovi nielen v bežnej americkej tlači, ale aj v „našom” Free Inquiry. Tento raz však cítime potrebu zaprotestovať proti jeho názoru a najmä dôvodneniu. V jednom interview vo Free Inquiry bol Peter Singer, profesor bioetiky na Princetonskej univerzite, správne opísaný ako vedec, ktorý pripúšťa „eutanáziu vážne postihnutých detí do veku jedného mesiaca”.

Takáto prax by bola – zatiaľ – v USA (aj inde, p. p.) samozrejme nezákonná. Ako starostlivo poznamenal vo svojom rozsudku pri procese Roe versus Vade sudca Harry Blackmum, výraz osoba v zmysle Štrnásteho dodatku k americkej ústave sa nevzťahuje na „nenarodené”. Pokračoval však, že ak sa to raz narodí, je to osoba v zmysle ústavy a jej „právo na život … je potom garantované špecificky týmto dodatkom”.

Singer však neobmedzuje svoj predpis smrti na deti s takou kvalitou života, o ktorej si myslí, že nestojí zato, aby sa ďalej žilo. Je zástancom určitých príčin pre zabitie ľudských bytostí v hocakom veku. V takýchto prípadoch nevidí rozdiel medzi asistovanou samovraždou (pomoc samovrahovi uskutočniť svoje rozhodnutie), ktorá je už legálna v štáte Oregon, (a napr. v Holandsku, p. p.) a povolením, aby lekár uskutočnil akt ukončenia života pri takých pacientoch, ktorí sú v takom biednom stave, tak bez nádeje a majú také bolesti, že chcú umrieť. To je eutanázia a to v USA ešte nie je dovolené.

Singer zdôrazňuje, že s eutanáziou musí pacient súhlasiť. Neuznáva však, že mnohí lekári – ktorí súhlasia s pacientovou vôľou umrieť – nie sú schopní rozoznať klinickú depresiu, ktorá, ak sa úspešne lieči, zbaví pacienta vôle umrieť. A pri pacientoch, ktorí sa zdajú mať neutíšiteľné bolesti, mnohí lekári nemajú dostatočné vedomosti o rastúcich možnostiach odstraňovania bolestí.

V spomínanom interview hovorí Singer o dr. Jackovi Kervokianovi – ktorý má s nadšením ten istý názor na pomoc ľuďom, ktorí chcú umrieť – , že je to „dobrý človek, keď sa rozhodol pomáhať ľuďom aj napriek zákonom … pomáha ľuďom v konečnom štádiu ťažkej choroby, ktorí nechcú trpieť do samého konca”.

Je však jasné, že niektorí Kervokianovi pacienti neboli v terminálnom štádiu choroby a niektorí ani netrpeli natoľko, žeby ich to presvedčilo, že sú nevyliečiteľne chorí. Kervokian je skúsený patológ. Nemá veľké skúsenosti s liečbou bolestí a depresií.

Keď Singer hovorí, že pacient si musí priať eutanáziu, zabúda na veľmi reálnu možnosť – rovnako ako Kervokian – , že pacient v takejto situácii možno nedostáva liečbu takej kvality, ktorá by vyvolala chuť do života.

Znepokojuje ma aj to, že Singer pripúšťa, že pacient si nemusí výslovne priať eutanáziu, ak – ako novorodenec – nemá „schopnosť rozumieť rozdielu medzi voľbou pokračovať alebo nepokračovať v existencii”. Takáto osoba nie je „si vedomá seba” a možno ju zabiť.

Ak napríklad upadnete do „trvalého (perzistentného) vegetatívneho stavu” (PVS), t.j. nebudete vedieť, či ste mŕtvy alebo nažive, bude možné, hovorí Singer, zabiť vás, ak ste predtým nevyslovili nejaké priania. V priebehu rokov som interviewoval lekárov, ktorí mali pacientov, ktorí sa prebrali z nesprávne diagnostikovaného stavu PVS. Wesley Smith, ktorý písal veľa a rozumne o „kultúre smrti” v zmysle Singera a iných, spomína v knihe Nanútená smrť: klzký spád od asistovanej samovraždy k legalizovanej vražde prípad Dr. V. Fortanasceho:

Renomovaný neurológ a psychiater Fortanasce uvádza prípad 60-ročného muža, ktorý „sa zrútil a jeho internista uňho diagnostikovali PVS; radil rodine, aby súhlasila s prerušením udržovania pri živote, vrátane umelej výživy. Keď však bola postavená správna diagnóza mozgovej mŕtvice a pacient dostal potrebnú liečbu, vyzdravel a vrátili sa mu všetky schopnosti.”

Vo svojej knihe Praktická etika Singer nespomína Dr. Leo Alexandra, znalca pri Norimberskom tribunále, ktorý neskoršie napísal, že pred plynovými komorami začínali nacisti tzv. „malými vecami” – napr. prijatím mienky, „že existuje niečo také ako život, ktorý nie je hodný života”. Prv, než vraždili Židov a iné „menejcenné” rasy, zabíjali nacisti duševne chorých a inakšie postihnutých nežidov Germánov.

Singer zaručene nie je nacista. Traja z jeho starých rodičov umreli v koncentračných táboroch. Ale vo verejnej debate na Princetonskej univerzite Singer povedal: „Nemyslím si, že je vždy zlé zabiť nevinného človeka” – ide vždy o to, aký je jeho život a ako si je toho vedomý.

Nesúhlasím s tými kritikmi Singera, ktorí protestujú proti tomu, že ho Princeton zamestnáva. Samozrejme má právo povedať svoje názory, hoci mi pripadá iróniou, že má katedru – ako prvý profesor bioetiky na plný úväzok na tejto univerzite – práve v rámci Princetonského Centra pre ľudské hodnoty.

Varovanie Dr. Lea Alexandra pred „malými začiatkami” kultúry smrti je osobitne aktuálne v čase, keď legalizácia asistovanej samovraždy, eutanázie a eugeniky v našom štáte dostáva podporu – nie od nacistov, ale od slušných ľudí, ktorí si osobujú v praktickej etike právo posudzovať, a tým aj ukončovať, kvalitu života druhých.

Prameň: Nat Hentoff, Challenging Singer, Free Inquiry, 221/1, zima 2001/02.