Eugen Biser

Odpoveď Rüdigerovi Böhlemu

Odpovedať môjmu kritikovi mi je ťažko, pretože ide o úvahy na odlišných argumentačných rovinách a pretože on okrem toho veci natoľko polarizuje, že moje tézy, ktoré sú konformné s jeho tézami, z diskusie vyčleňuje. To sa týka najmä hodnotenia Osvietenstva a modernej bio- a mediálnej techniky, ktoré ja ani zďaleka šmahom neodsudzujem, ale ich predstavujem v ich ambivalencii, dokonca v ich zásadnom súhlase s intenciami viery.

Dialóg sťažuje aj jeho vyratúvanie utrpení, ktoré kresťanstvo zapríčinilo nespočetným ľuďom, ako keby som to ja popieral, hoci to patrí k základnej motivácii mojej eseje. Môj plaidoyer za znovu- a novoobjavenie stredu kresťanstva má za cieľ vyviesť záujemcov z ešte neprekonanej zóny chybných rozhodnutí – medzi ne patrí bez pochyby aj vynášanie cirkevných trestov, ako bola autorom repliky oprávnene spomenutá exkomunikácia jeho príbuznej -, a to v záujme ľudskejšieho budúceho sveta.

Tu je jadro rozdielov. Ja argumentujem z presvedčenia, že kresťanstvo by – pri plnom hodnotení pomoci, ktorú by poskytli iné svetové náboženstvá – mohlo dať najväčší prínos k poľudšteniu pomerov na zemi za predpokladu, že by sa mu podarilo prekonať svoju doterajšiu jednostranne morálne orientovanú pozíciu a priviesť k uplatneniu svoj žiarivý stred. Pretože bez ohľadu na utláčanie a násilia, ktorých sa dopustil v minulosti, je tento stred ten Ježišom objavený, vybojovaný, ohlásený a vytrpený Boh bezvýhradnej a bezpodmienečnej lásky. Naproti tomu sa zdá, že môj kritik stavia len na výhodách, ktoré prináša veda a technika; tieto síce prispievajú k podpore stratégií prežitia, ale na rozdiel od kresťanského posolstva sa otázkou šťastného bytia človeka zaoberajú nanajvýš len okrajovo. S uznaním konštatujem, že pri takých protikladoch ma prekvapuje dôkladnosť a intenzita vyslovenej kritiky.
Pozrime sa na centrálne body jej argumentácie.

Po prvé: Z pokroku sa stal „samochod”, ktorý určuje smerovanie modernej vedy a techniky, a v posledných rokoch stratil všeobecný súhlas. Nie je to moja téza; prebral som ju od svojho ateistického priateľa Karla Löwitha, pre ktorého bol pokrok sekularistickou nádejou a ktorý neskôr prvý vyslovil myšlienku, že povýšením na samoúčel sa pokrok postupne stane „osudom” a tým stratí svoju bázu vo verejnom povedomí. Paradigmy, ktorým chýba všeobecný súhlas, dostávajú sa podľa Thomasa S. Kuhna do krízy. V tomto zmysle bola pokroku naozaj „zlomená chrbtica”.

Po druhé: Čo sa týka Osvietenstva, je pravda, že Kant ho definoval ako emancipáciu z cirkevného poručníctva, súčasne však v predhovore k druhému vydaniu svojej Kritiky čistého rozumu podotkol, že „musel zrušiť vedomosti, aby urobil miesto pre vieru”. Bol si vedomý, že Osvietenstvo, nech už neskoršie nabralo akékoľvek viere nepriateľské črty, svojimi koreňmi pochádza z viery, ktorú Pavol s veľkým dôrazom považuje za akt slobody a oslobodenia. Patrí k tragike kresťanstva, že samo nespoznalo svoje najpôvodnejšie princípy a museli mu byť pripomenuté „zvonku”.

Po tretie: Ateizmus je svojím pôvodom protipozíciou a žije z toho, čo popiera, predovšetkým z pojmových a jazykových zvyklostí, ktoré ho viažu na náboženstvo, takže Nietzsche vyslovil obavu, že „boha sa nezbavíme, lebo veríme na gramatiku”. Od Nietzscheho je aj komentár: „S takou nevierou si pobožnejší, ako si myslíš”, takže ateizmus je skôr extrémna forma náboženstva, ako jeho protiklad. Ten sa však potom dá nájsť len v strachu, ktorý nechá človeka upadnúť do bezodna, kým viera – chápaná s Martinom Buberom ako emuna – ho zakotvuje v božej skutočnosti.

Po štvrté: Že mystika človeka izoluje a odcudzuje živému svetu, to je častá, ale neudržateľná námietka. Ako zdôrazňuje práve autor Extatických konfesií, Buber, mystika je dokonca veľmi blízka politike, ku ktorej má taký vzťah ako vdych k výdychu. Z novších čias je pre to výrečný príklad Dag Hammarskjöld.

Nakoniec ešte slovo k hlavnému argumentu v podobe mnohonásobného zlyhania kresťanstva a hrôzostrašnej bilancie jeho dejín: Zmôžu hádam tie v mene olympských božstiev uskutočnené ukrutnosti ubrať niečo z lesku antického neba? Dokážu hádam mešity mongolských vládcov, postavené z ľudských lebiek, niečo proti výchovnej sile islamu? Popierajú krvavé výstrednosti Francúzskej revolúcie výdobytky Osvietenstva? Ak teda kresťanstvo už vo svojej násilnosťami zatienenej minulosti nespočetným ľuďom poskytlo oporu, potechu, orientáciu, inšpiráciu a uspokojenie, nemožno od neho očakávať, že pri návrate k svojim koreňom nájde  svoj stred a v úzkostiach súčasnosti zažiari novým svetlom? Preto stálo na začiatku môjho príspevku varovanie strážneho anjela z Danteho Božskej komédie: „Kto sa díva dozadu, musí ísť dozadu!” (Purgatorio IX, 132). Kto myslí len na zoznamy hrôz kresťanstva, zamuruje si prístup k možnostiam, ktoré čakajú, aby sa otvorili a použili na riešenie veľkých úloh budúcnosti. V podstate bol môj príspevok len návrhom na takúto zmenu perspektívy.

 Eugen Biser, nar. 1918, bol profesorom teológie a náboženskej filozofie v Tübingen. Vedie Seniorské centrum mníchovskej univerzity.

*  *  *

Prameň: Eugen Biser, Die politische Meinung, č.376/2001.