Rüdiger Böhle

Kontroverzná odpoveď

Vážený pán profesor (Eugen Biser),

Váš článok, ktorý som si so záujmom prečítal, volá po niekoľkých poznámkach. Na začiatku konštatujete, že pri pohľade na nejaký prah, ktorý treba prekročiť, popadne človeka „hlboko sediaci pocit strachu”. (…) Ako dôkaz uvádzate pár literárnych údajov. Zodpovedá Vaše konštatovanie skutočnosti?

Mediálny hurhaj okolo údajného prelomu milénia by Vás mohol podporiť, keby sme nepoznali každodenné správanie sa ľudí. Čo sa tu deje, možno označiť, ale len vo výnimočných prípadoch, za obavu či tieseň, ale nie za strach; zvyčajne sa pocity dajú lokalizovať kdesi medzi neistotou a kritickým odstupom voči tomu, čo sa ešte nestalo, ale má sa stať. V našej bežnej reči nemá tzv. obava pred budúcnosťou nič spoločné s pojmom tiesne v prísnom zmysle slova; a už vôbec nič so strachom. Spravidla tu ide o neurčitosť, spätú s každou budúcnosťou, z ktorej ľudská povaha rada robí istotu prítomnosti. V dobe orientovanej na tradíciu sa zdajú byť podmienky na zvládnutie budúcnosti istejšie ako v dobe, ktorej sa tradícia ako podklad pre budúcnosť rozpadla. Našej súčasnosti sa istota životaschopnej budúcnosti na základe tradície rozpadla dosť žalostne v minulom storočí. Kvôli tomu však považovať apokalyptické náreky za konkrétny stav dneška by znamenalo nevšímať si, že práve v tomto čase sa zakladajú horizonty, ktoré budú charakterizovať nový vek. Neistotu a aj váhavú kolísavosť možno pripustiť: ale také správanie sa bolo úplne životaschopné vo všetkých dobách, teda aj vtedy, keď tradícia zaisťovala dostatočnú oporu. (…)

Rovnako virtuálna je Vami konštatovaná slabosť sekularizmu, „ktorému kríza viery v pokrok doslova chrbticu zlomila”. Kde sa to malo stať? Počas krátkeho času sa pokúšala popularizovať tento výrok frankfurtská škola, no s pomerne slabým úspechom. Ak na jednom mieste veda a technika spoznávajú, že jedna intencia sa nesplnila, resp. skúšaným spôsobom sa nemohla splniť, nerezultuje z toho predsa hneď zlomenina chrbtice! Vo vede a technike sa predmet vyvíja nezadržiteľne: či genotechnika a geneticky zmenené potraviny, či náhradné orgány a medikamenty alebo klóny – čo za voľačo stojí, to sa osvedčí; čo za nič nestojí, to sa neosvedčí: každá metóda a každý nástroj sa musí najprv osvedčiť, aby sa aj zachoval do budúcnosti. (…)

Nijaká zlomená chrbtica

Ani najprísnejšia kritická dištancia vedy a techniky k výsledkom a tým aj k sebe samým a ku korektúre však nemá nič spoločné so zlomenou chrbticou, ale je skôr conditio sine qua non pokroku. Takúto kritickú dištanciu k vlastným výsledkom a pritom osobitne aj k sebe samému, aká je vlastná ex principio vede a technike, by mala viera, najmä tá, ktorú Vy vyznávate, ešte len dokázať! Povedzme v prípade, keď nazývate osvietenstvo okľukou, ktorou sa „podstatné motívy Ježišovho posolstva ako sloboda, solidarita a tolerancia, dostali do normálneho života”. Veď dejiny nám rozprávajú obrátenú cestu!

Vynikajúci zástupca osvietenstva, Immanuel Kant, napísal esej „Čo je osvietenstvo?” a v nej na príklade kresťanskej cirkvi a jej trvalej snahy držať človeka v stave nesvojprávnosti predviedol, ako ďaleko je kresťanstvo od slobody, solidarity a tolerancie. Kde zavážili tieto tri pojmy u Ježiša Krista, ako o ňom hovoria evanjeliá? Ak ideme po cestičke lásky k blížnemu, spoznáme, že ani tu niet ozajstnej solidarity, ale na prvom mieste je vždy (…) príkaz lásky k bohu! Sloboda a tolerancia sa u Ježiša vôbec nevyskytujú; ako by aj, keď očakávané kráľovstvo božie vyhlasuje slobodu a toleranciu za odvracanie sa od boha a jeho ponuky spásy? A keď sa bližšie prizrieme na dejiny kresťanstva, nepasujú nám do nich tieto tri pojmy, lebo solidarita sa nepresadzuje presvedčivo a o slobode a tolerancii by malo kresťanstvo vzhľadom na svoju minulosť radšej mlčať alebo hovoriť celkom potichu: keď vládli v Španielsku moslimské kalifáty, tolerovali židov aj kresťanov; následná rekonkista nepoznala toleranciu voči židom ani moslimom; potom prišli prenasledovania kacírov, križiacke výpravy a náboženské vojny – kde bola  tolerancia? Ťažkosti ľudí ako Boff, Küng, Drewermann a iní hovoria za seba ešte aj dnes.

Keď Vy hovoríte, je neznalosť dejín a kultúrnych základov ľudskej spoločnosti, napr. Biblie, prvým predpokladom; lebo len tak je možné hovoriť tak zábudlivo a tak znásilňovať minulosť, ako to robíte vy (…) Cirkev spomínaný trias (Sloboda, rovnosť a bratstvo) nikdy ani nehlásala, ani neučila, ani nehovoriac o tom, že by ho bola uskutočňovala; robila pravý opak, a to až do priam diabolizácie demokracie a s ňou úzko spojenej slobody, solidarity a tolerancie aj v tomto storočí! Preto sa kresťanstvo nehodí za garanta toho, čo dnes menujeme slobodou, solidaritou a toleranciou!

Pospiatky do budúcnosti

Danteho vetu „Kto sa pozerá dozadu, musí ísť dozadu” som pre krátkosť času nenašiel a nemohol som zistiť jej kontext; je to alebo lapália, a potom bez ceny, alebo to jednoducho nie je pravda: Do budúcnosti ide človek vždy len pospiatky, ako to už logicky veľmi citlivo dokázal Hegel! Len dívajúc sa do svojej minulosti vie sa človek orientovať a môže kráčať do budúcnosti; pretože táto ešte nie je, ale ešte len musí byť vytvorená, keby sa na ňu díval, nič by nevidel a nemohol by sa orientovať. (…)

Ak vidí kresťanstvo podľa Vašej mienky pred sebou ako budúcnosť len veľký potenciál strachu a hrozieb, potom naozaj ide do budúcnosti tvárou vpred, teda bez orientácie. Hrozivé postavy pochádzajú z kresťanskej predstavivosti a sú to skôr nevybavené protirečenia a problematiky kresťanskej minulosti ako ľudskej a skutočnej budúcnosti! Na konci svojho článku aj sám hovoríte podobne: „Ak sa kresťanstvu podarí predstaviť sa ľuďom túžiacim po identite ako odpoveď na otázky života, netreba pochybovať o jeho vhodnosti pre budúcnosť.” Iba: ak sa mu podarí byť vierohodným!

Úspechy kultivácie alebo hybris kresťanstva

Čo je na biotechnologickej a masmediálnej technike také hrozivé? Každý nový objav, každá nová myšlienka, každý nový nástroj alebo postup musí preukázať svoj horizont použiteľnosti; tak aj moderné biotechnologické a masmediálne techniky. Keď sa však na každodenný beh udalostí hľadí ako na výčiny apokalyptického rytiera, vtedy sa nesprávne zaostruje pohľad na dianie vo svete: Veď odkedy bol homo sapiens, podnikal človek to, čo Vy považujete za hrozbu a možno aj hybris! Ab ovo pretvára človek svet aj seba pre účely svojej budúcnosti; až dosiaľ sa také snahy nazývali jednoducho: kultivácia! Aj možnosti kultivácie nejakej rastliny, či zvieraťa atď. zvyšoval človek už ab ovo; keďže každý stupeň zvyšovania je potenciácia predošlého stupňa, prebieha celkové zvyšovanie exponenciálne. Kultivácia človeka na úrovni jeho tela a ducha sa diala aj za použitia určitých pomocných prostriedkov: medzi ne patria knihy a písacie potreby, ale aj šport a náradia; rovnako aj špecifické potraviny až po doping a určité spôsoby výberu pri rozmnožovaní. A ako ďaleko experimentoval človek v rozsahu svojich biologicky orientovaných rozmnožovacích rituálov od zákazu či príkazu incestu až po triedne, rasové, náboženské a inakšie odôvodňované vylučovacie opatrenia! Vždy bral ohľad na viditeľné choroby. V minulosti nebývali opatrenia veľmi účinné; ale vždy sa túžilo po dnešnej účinnosti! Na to v diskusii radi zabúdame. (..)

Človek vždy zaobchádzal so sebou a so svetom biotechnicky; súčasné biotechnické úkony uskutočňuje vedecky a nie ako voľakedy prevažne ideologicky; preto je dnes pri svojich zásahoch oveľa úspešnejší, čo vidno predovšetkým v medicíne. Keď ešte ideológia určovala, čo je medicína a ako pôsobí, nešlo to veľmi dopredu; preto sa nechali kresťanské VIPs, medzi ktoré patrili aj pápeži, v stredoveku radšej liečiť arabskými lekármi ako svojimi lekárskymi bratmi vo viere.

Poučený dejinami a vlastnou skúsenosťou neviem pochopiť Váš nárok, že kresťanstvo ako „náboženstvo Boha, ktorý sa stal človekom, bráni nezastúpiteľnú dôstojnosť a neodstúpiteľné práva človeka”. Čo kresťanstvo popáchalo na tému človek, ľudskosť a ľudské práva, to sa dá ťažko uviesť na podporu jeho uznania za nejakého garanta:

• obnova Rimanmi ako neľudskej beštiality odsúdeného mučenia pri súdnych výsluchoch, a aj otroctva;
• genocídy v Severnej, Strednej a Južnej Amerike;
• inkvizícia a upaľovanie;
• „múr proti hroziacej búrke neviery”, prichádzajúcej v podobe vedy, inakšie zmýšľajúcich a v iných bohov veriacich;
• križiacke výpravy a vojny proti kacírom;
• zástoj voči demokracii – ešte aj v dvadsiatom storočí charakterizovaný spoluprácou s diktátormi, napríklad Salazarom v Portugalsku a Francom v Španielsku, o diktátoroch Južnej Ameriky ani nehovoriac;
• zástoj k ženám, atď.

Na túto minulosť, na celých 2000 rokov, sa má zabudnúť? Tieto dejiny sú výrazom ducha, ktorý sa vždy považoval za stelesnenie kresťanstva a akýkoľvek odpor trestal neraz dokonca smrťou! Nie smrťou, pre tú už vtedy čas prešiel, ale exkomunikáciou potrestali moju príbuznú, ktorá sa vydala za protestanta! Takýto duch, takáto viera má byť garantom dôstojnosti človeka?

Virtuálny mediálny svet?

Problém mediálnej techniky sa podobá problému biotechník. Virtuálny svet nevznikol až v moderne: každé, aj najobyčajnejšie a nielen básnické rozprávanie predstavuje virtuálny svet. Čo iné ako virtuálny svet produkuje umenie? Aj médiá v podobe stredovekých pamfletov pri sporoch medzi cisármi a pápežmi vyjadrovali typický virtuálny svet. (…) Nakoľko treba nepoznať skutočnosť, aby sa v modernej mediálnej technike videla apokalyptická postava, „ktorá ide nahradiť konkrétnu skutočnosť «virtuálnou»”? A len tak mimochodom: Koľko virtuálnych svetov vytvorili náboženstvá? Kým bolo nejaké náboženstvo v stave viery, panoval tu opisovaný virtuálny svet nad konkrétnou skutočnosťou: ak bolo treba, aj s beštiálnou mocou – ako nám vie epicky rozprávať náš kresťanský Západ. Vy v tejto súvislosti uvádzate Pavla a jeho, samozrejme, „konštruktívne využívanie médií” …

Pochybné bojachtivé spolky

Ustupujete na Huntingtonovu tézu „stretu kultúr” a vyvodzujete z toho potrebu, aby trojica Abrahámových náboženstiev „spojila svoje sily na premôženie spoločného nepriateľa, na celom svete postupujúceho ateizmu”. Keďže však podľa Vašich slov bola ateizmu „doslovne chrbtica zlomená”, vyznieva Vaša terajšia požiadavka vytvoriť proti nemu bojovnú ligu dosť protirečivo. Okrem toho sa dá považovať potreba militantného spolku za dosť pochybný dôvod pre zabúdanie na náboženské diferencie, ktoré sa do nedávna riešili zvyčajne krvavo!

Ako sa hodí Vaša reč o podľa Vás z kresťanstva pochádzajúcich veľkých ideáloch – sloboda, solidarita a tolerancia – k Vašej výzve nebrať ohľad na náboženské rozdielnosti, lebo treba založiť bojachtivý spolok?

Ako sa znáša agresívna pozícia vyhlasovania protivníctva a nepriateľstva s ideálom tolerancie?

Ako sa takéto nápady znášajú s Vaším tvrdením, že Ježiš svojím bolestne vykúpeným božím obrazom „politickým fanatikom svojej doby a všetkej budúcnosti znemožnil predstierať náboženské dôvody pre ich vojny”?

Nepodozrievam Vás z politického fanatizmu, no Vaša výzva uzavrieť bojachtivý spolok a Váš jemne naznačený nárok Vašej cirkvi na vedúcu rolu v tejto lige proti ateizmu svedčia o tom, že tá sloboda, solidarita a tolerancia zas natoľko dôležité predsa len nie sú! (…)

Tak v rukavičkách zaobchádzate aj s problémom antisemitizmu; Osvienčim umiestnite jednoducho „do kúta nezmyselnosti” a hlavnú príčinu antisemitizmu, kresťanstvo, elegantne vymanévrujete z poľa pozornosti. Hovoríte, ako keby protižidovské postoje nepatrili k znakom kresťanského svetonázoru. Malo by Vám byť známe stupňovanie tejto pozície v priebehu evanjelií a z toho pre Pavla vyplývajúce odvrátenie sa od židovstva, lebo židovstvo sa nedalo obrátiť na Ježišovu vieru, a jeho zameranie sa na misionárstvo medzi pohanmi. Nie menej by ste mali vedieť o pogromoch, najmä o tých po veľkom more v roku 1348, keď kresťanská cirkev zlyhala a nevedela ľuďom v ich biede pomôcť; židov obžalovala z trávenia studní a vyzývala na pogromy, lebo mor definovala ako boží trest za hriechy ľudí. Naozaj nepoznáte kresťanskú argumentáciu, podľa ktorej sa vtedy židom zakazovali všeobecné povolania a pre oltáre kresťanských kostolov počas storočí maľovali obrazy, na ktorých židia predstavovali stelesnené zlo?

Nedocenenie každodennosti

Keď ste tak kresťanstvo vzdialili od Písma, askézy aj morálky a prajete si jeho liečbu, natíska sa v súvislosti s uvedenými chvíľami dejín tejto terapie otázka, či by si niekto mohol priať, aby sa táto terapia uskutočnila na ňom. Najmä preto, lebo tam ako ideál platí odvrátenie sa od sveta a Ježišove slová o tom najvyššom: „Nie čo ja chcem, ale čo chce môj Otec v nebi.” Ľudský život sa považuje za čosi abstraktne izolované, čomu sú sociálnosť a solidarita úplne cudzie. Potom môže Ježiš povolávať svojich učeníkov a rodiny, odvislé od týchto mužov ako živiteľov, zbavovať ich existenčnej základne, hoci práve od nich dostáva vo forme milodarov svoju existenčnú bázu.

Len pri viere v bezprostredný príchod Božieho kráľovstva je možné tak málo si ceniť každodenný život, že sa prestane pracovať – a pritom žiť z darov tých, čo si takúto abstrakciu nedovoľujú.

Z takéhoto stavu vedomia musia vyplynúť protirečenia, charakterizujúce dejiny kresťanstva vzhľadom na snaženie ľudského ducha uspokojivo usporiadať každodenný život človeka. Bola tu snaha potláčať myslenie a poznávanie. V každej túžbe sa videl „hriech proti Duchu Svätému”. Bol tu Hieronymus Bosch (maliar pekelných fantázií, p.p.) Bola tu prosba Urbana II. (dúfam, že si spomínam na správneho pápeža), aby Boh zabránil tomu, žeby sa ľud naučil čítať a písať a potom nebodaj aj Bibliu čítal. Boli tu Giordano Bruno a Galilei. Dokonca aj sám Tomáš Akvínsky sa dostal do nebezpečenstva a musel ho zachraňovať jeho učiteľ. Ako je to dnes s náustkami pre Boffa, Künga, Drewermanna, Heinemannovú a iných?

Duch a boj

Treba pripustiť, že viera musí raz vysloviť tento nárok na určitý boj, ak sa nechce nechať viesť ad absurdum; no uskutočniť sa dá tento nárok len mocou, ako o tom hovoria eposy histórie: išlo vždy o „premôženie protivníka”, nie o diskusiu s inakšie mysliacim. Aj to, čo nazývate ateizmom, je len ďalší protivník, ktorého treba premôcť – neexistuje tu nárok, aby niekto s niekým o niečom diskutoval. Zastávate názor, že treba pokračovať v boji proti výkonom ducha, proti spoznaniu, že je si sám cieľom aj jeho dosiahnutím, resp. proti spoznaniu, čo je pravda.

Tak, ako kresťanstvo dodnes napriek mocnému teroru prehralo všetky boje, prehrá aj tento Vami navrhovaný boj: duch a boj sa kontradiktoricky navzájom vylučujú, pretože proti duchu alebo výkonu poznania sa nedá bojovať. Boj sa totiž odohráva na logickom stupni, kde niet miesta pre ducha a ani nebude môcť byť. Pri pohľade na 2000-ročné dejiny platí aj tu ironická poznámka Hegela: Z dejín národov sa môžeme poučiť, že národy sa z dejín nič nenaučili. Pre vieru tu platí to isté. A z toho by sa mala nechať odvodiť úspešná liečba?

„ Liečebné” náboženstvo

Položme najprv otázku, čo je to vlastne, to takzvané „liečebné” náboženstvo? Liečba je potrebná, ak je niečo patologické. Niečo nábožensky podmienené ako patologické, teda aj liečebne ovplyvniteľné, resp . vyliečiteľné, je človek. Odkiaľ berie náboženstvo, alebo konkrétnejšie, kresťanská viera, istotu, že človek je niečo patologického a že potrebuje liečbu, aby sa vyliečil a bol zas zdravý? Čo by sa stalo, keby sme všetko obrátili naruby? Nie človek je patologický, ale nárok náboženstva vedieť, čo je zdravé a čo choré! Nemala by sa volať patologickou patologizácia človeka? Keby sme prijali túto hypotézu, získali by sme dobre fundované, no ľahké a zrejmé vysvetlenie mnohých pokleskov ľudského správania sa za posledných 2000 rokov na kresťanskom Západe – aj v súvislosti s vyhlásením „mea culpa” katolíckej cirkvi: za náboženské vojny a vojny proti kacírom (arianizmus, zbojnícky koncil v Efeze r. 451, vojna proti Gótom a Albigencom, križiacke ťaženia); za inkvizíciu a upaľovanie; za obnovu mučenia a otroctva; za genocídy, atď. Druhý a protivník, teda ten, čo inakšie myslel a inakšie veril, bol vždy patologický prípad, a musel sa podrobovať liečebnému zásahu. A hoci to hovoríte jemnejšie,

nemalo by sa vlastne aj židovstvo a islam podrobiť liečbe mystickým kresťanským náboženstvom, aby sa stali súcimi do ligy, ktorá má byť valom proti nastupujúcemu ateizmu?

Kritika proti mystike

Prečo by mal človek potrebovať náboženstvo ako liečbu – okrem toho, že to náboženstvo tvrdí? Náboženstvo ustanovuje ako absolútnu hodnotu svojho Boha – a na toto ustanovenie hneď zabudne; všetko iné odvodzuje od tejto ustanovenej absolútnej pozície. Conditio sine qua non takého konania je nepripustiť to, čo je pre ducha logicky podstatné: byť primárne kritický sám voči sebe! Pritom sa používa argument, že kresťanské náboženstvo je v prvom rade mystické náboženstvo, takže sa vymyká konkrétnemu prevereniu a zodpovednosti, ale súčasne si robí nárok na poznanie pravdy a bezprostrednosť boha. Ak niečo také platí a uznáva sa, má to významné dôsledky; najmä nedotknuteľnosť a eo ipso nemožnosť kritického preverenia. Čo však, ak niekto nároky mystiky neuznáva? Platí potom ešte mystika?

Ak v tejto súvislosti pridám Vašu vetu, že „voči evanjeliám platí sloboda interpretácie, ak nie dokonca prestavby a nového znenia, v každom prípade však tá sloboda, z ktorej vznikla kresťanská teológia”, natisne sa otázka: Pre koho platí táto sloboda? Pre niekoho špecifického a teda nie pre každého? Pre teológov? A potom, čo je tá interpretácia až nové znenie? Čo môže potom ešte platiť?

Vo svetle tejto slobody sa nám v 2000-ročných dejinách kresťanského správania sa vo svete ukazuje cynizmus, ktorý nemá páru: nová interpretácia až po prestavbu a nové znenie – aj pojmu boha – má zakaždým za následok aj iné správanie sa vo svete; kto pritom pre panujúce pomery bol beštiálne masakrovaný alebo inakšie zabudnutý ostal na ceste, nuž, žil jednoducho v zlom čase a, skrátka, mal pech! Čo môže potom ešte znamenať sloboda – solidarita – tolerancia? Aký význam môže mať v takejto situácii Druhý vatikánsky koncil? Lebo ďalšia prestavba a nové znenie prinesú so sebou zas niečo aktuálnejšie. Výpoveď, že Ježiš nás zbavil strachu z boha, pochádza z prestavby a nového znenia evanjelií, uskutočnených v našich časoch. Ježiš je revolucionár viery a prestavby evanjelií na konci druhého tisícročia – lebo predchádzajúce doby interpretovali boha, Ježiša a svet celkom inakšie; a podľa toho sa vtedy aj ľudia správali, ako o tom výrečne hovorí história.

Hovoríte, že Ježiš zmazal z tváre božej hrôzu a strach. Pri pomyslení na krížovú cestu sa však pýtam, ako to zmazal a akého bezpodmienečne milujúceho Boha nám to ukázal, keď, ako nás učí kresťanská vierouka, boh obetoval svojho syna a tým zrušil všetku vinu človeka? Komu obetoval boh? Začo? Načo? Prečo? Ako môže niekto, človek a najmä kresťan, zniesť či vydržať, že druhý bude zaňho tak beštiálne doriadený, keď vezme na seba jeho vinu? To sa myslí vážne? Ako môže niekto zniesť, že bez toho, žeby sa ho na to kto pýtal, jeden druhý bude miesto neho beštiálne zabitý, lebo zobral na seba jeho vinu a tým si prisvojil aj jeho zodpovednosť, čím ho znevážil ako nezodpovedného a zodpovednosti neschopného? Tento človek bol olúpený o svoju podstatu, totiž o svoj duchovný život a o svoju zodpovednosť. Čo sa tu ešte dá zmysluplne nazvať človek/ľudský/ľudskosť, keď sa uvedené hrôzy nielen akceptujú, ale sa im dáva svätožiara ideálu a vyžaduje sa za ne vďačnosť? Mystik to smie in privatione tak preciťovať; ale dávať tomu všeobecnú platnosť a jej uznanie vyžadovať pri každom ľudskom konaní prekračuje hranice toho, čo sa dá vyhlásiť za všeobecne platné. To by bolo možné len vtedy, keby násilie a teror nahradili argumenty tam, kde normálne sídli slobodný duch.

Je však sporné, či sa dá Ježiš evanjelií natoľko preinterpretovať a novo interpretovať, aby bol naozaj ľudsky orientovaný a aby sa dalo zrušiť jeho prísne zameranie na židovský svet, resp. ostré ohraničenie proti pohanskému svetu. Ježiš sa vyslovene obracal na boha Izraela a na židovský národ; jeho výrazný odstup od pohanov nie je poznámka mimochodom.

Omyl očakávania skorého návratu

Taká je aj otázka, ako sa dá proroctvo takého skorého, že bezmála bezprostredného príchodu Božieho kráľovstva tak interpretovať, že z predpovede sa stane nezáväzná všeobecnosť, pri ktorej 2000 rokov je a ostane maličkosť. Ak však táto centrálna Ježišova výpoveď nesedí, takže sa mýlil: ako je to s jeho inými výpoveďami? A čo z toho bude, ak priberieme historický poznatok,

že pojmy mesiáš, Kristus a boží syn vznikali „zo slobody k interpretujúcemu zaobchádzaniu … ak nie dokonca … k prerobeniu a novej definícii” pojmov Ježiš, boh, božie kráľovstvo a spása?

Ostane len ústup, ako kedysi Augustínovi, ktorý pri pomyslení na evanjeliá povedal, že pre ich rozpory a zrejmé nezmysly by z nich ničomu neveril, keby za tým nestála autorita cirkvi?

Z problematiky „neistoty kresťanskej identity” a z „Osvienčimom zlovestne narušeného vzťahu k židovstvu” dedukujete všeobecnú krízu kresťanstva, „ktoré (tým) stráca legitímny nárok na spolutvorbu (sveta).” Predpokladáte teda, že je potrebné oprávnenie.

Odkiaľ to beriete? Prečo by mal byť nárok na spoluutváranie sveta legitimovaný? Len vtedy, ak viere vôbec a svojej vlastnej in concreto pripisujete nárok na svetovú platnosť. Vaše slová vzbudzujú tušenie, že na niečo také myslíte, ale nemôžete to legitimovať, lebo nepredstavujete všeobecne záväznú právnu inštitúciu; zotrvávate na transcendencii vzhľadom ku každej svetskej inštitúcii, lebo čo je božské, to nepotrebuje legitimačný pomer k svetu a človeku; ba vytvára sa tu opačný pomer.

Život však, a to od prvoka až po mysliacu bytosť, je svet sám pre seba; aj keď viera má s tým svoje ťažkosti a tvrdí niečo iné, život je cieľ sám pre seba a nepodlieha nijakému predošlému zákonu, resp. nič ho nenúti pred nejakým zákonom sa legitimovať. Viera vôbec a kresťanská osobitne hlása v tejto veci niečo iné, ale žiadna viera nemôže vyjaviť to, čo sa v dejepise otvorene rozpráva: Ľudia vždy menili bohov a viery, ale nikdy nemenili bohovia, resp. viery, ľudí! Zdá sa, že boh Starého zákona to veľmi dobre vedel, lebo v prvom zo svojich desať prikázaní káže, že kto v neho verí, nemal by uctievať iných bohov a predstavuje sa ako horlivý a žiarlivý boh.

Čomu všetkému už ľudstvo vo svojich dejinách verilo a neosvedčilo sa to! Dokonca aj to, čo sa verilo a verí po kresťansky, nemohlo a nemôže sa osvedčiť, ako to aj Váš článok otvorene priznáva. Nijaká myšlienka a nijaký poznatok v dejinách ľudstva nestratili svoju pochybnosť – aj, a práve to, čo predložili na pretras náboženstvá.

Náboženstvo bez vlády viery

Navrhujem uvážiť: Len vtedy, keď už náboženstvo nepodlieha pod vládou viery nutnosti nekritického súhlasu s absolútnym nárokom na nepochybnosť, môže prejaviť svoju podstatu a svoju pravdu. Starému egyptskému náboženstvu, gréckemu alebo indiánskemu a mnohým iným sa síce už neverí, ale mysli ponúkajú veľké bohatstvo večne ľudských možností.

Preto zlyhajú v otázke nárokov na všeobecnú platnosť a pravdu na rozdiel od vedy a techniky všetky viery a celá mystika; o umení a filozofii pomlčme. Veda a technika preukazne a kontrolovateľne zodpovedajú nárokom v oblasti kritického hodnotenia seba samých; vždy sa pri tom prekonajú, či je to v prípade úspechu alebo neúspechu; nevyhnutné a radikálne je to pri zlyhaní, menej dôležité pri úspechu. Takýto postup privádzal náboženstvá, resp. viery, v každej dobe do krízy; ešte nikdy sa nestal taký opak, žeby sa do krízy nedostala veda, lebo to ani nie je možné, keďže veda a technika sú plody kritického pochybovania o sebe samom/samej, takže kríza im je imanentná. Preto idú veda a technika od hypotézy k hypotéze v kritickej dištancii k sebe samým. Viera tvrdí svoju pravdu a vyhlasuje jej všeobecnú záväznosť, ale bez toho, žeby ju in concreto dokazovala. Kým je nejaká viera pri vláde, platí to, čo vyhlasuje za pravdu; keď jej vláda prejde, prešli aj jej tvrdenia. Vaše výroky o slobode interpretácie a pretváraní to potvrdzujú. A pritom sa všeobecne vie, že pri každej interpretácii viery úplne chýba kritická pochybnosť o nárokoch na absolútnosť.

Ak kresťanstvo, ako s radosťou konštatujete, „dnes napodiv a našťastie je už na ceste k svojmu stredu”, značí to, že tam ešte neprišlo a nikdy tam ešte nebolo. Čo si však máme myslieť o tom, čo kresťanstvo v minulosti na ceste „k svojmu stredu” vyhlasovalo za svoju absolútnu pravdu a od ľudí vyžadovalo príslušnú poslušnosť za účelom úslužnosti bohu, a to aj za cenu beštiality až mučenia? Nikto z tých, čo sa podľa Vás nachádzali na ceste do stredu, nehovoril a nekonal inakšie ako zo stredu absolútnej pozície a pravdy, lebo sebakritický moment nepatrí k tomuto druhu sebavedomia. Prečo však dnes zodpovedá pojmu „zjavenia” Druhý vatikánsky koncil a nie predošlý? Prečo sa dnes vyžaduje miesto „nevedomého, poníženého sluhu zasvätený partner a priateľ”? Jánov Ježiš to požadoval už pred okolo 2000 rokmi. Prečo je dnes toto pravda – a minule to bol pravý opak? Ako sa určuje kritérium pre pravdu nejakého božského pojmu?

Ak platí sloboda interpretácie až po prestavbu a nové znenie, treba sa spýtať, čo z dejín dvoch tisíc rokov kresťanstva môže byť zodpovedná viera? Čo sa tu dá volať zodpovednosťou v pravom význame tohto slova? Bude táto ako dosiaľ vždy opäť transcendovať do absolútna, ako to naznačuje Vaša reč o vôli k jednote viery? Kreativita viery, prejavujúca sa aktuálnou interpretáciou obsahu až po prestavbu a nové znenie, sa nedá bez problémov spojiť s „vôľou k jednote viery” do tej miery, že by medzi nimi vznikla „funkčná závislosť”; lebo sloboda a funkčná závislosť si odporujú nielen potenciálne, ale kontradiktoricky!

Kreatívna interpretácia

Ak platí kreatívnosť viery, potom sa nový objav Ježiša a pohľad do jeho srdca ukazuje byť výsledkom kreatívnej interpretácie: a teda nie je všeobecne záväzný. Vami požadovaná spätná väzba na jednotu viery je celkom správna, lebo bez nej sa „funkčná závislosť” nedá dodržať. Táto spätná väzba sa však veľmi nedarí na úrovni kreativity, lebo pri nej pôsobí rozhodujúco moment slobody. Výpovede kreativity nie sú inakšie ako kritické, a síce kritické voči sebe samej; ako také ich treba povýšiť do stavu nároku na všeobecnú platnosť a ako také by ich mali iné výpovede potvrdiť. Na viere založená dôstojnosť siaha len potiaľto: toto si držím pre seba za pravdu a vierohodné, lebo si tohto boha, tohto Ježiša a túto vieru v súvislosti s evanjeliovým rozprávaním a s tradíciou viem predstaviť len takto a nijako inakšie. Nijaký iný nárok, čo by toto presahoval, sa nedá zahlásiť bez protirečenia a bez násilia, pretože tu platí tak ako vždy, že veriaci verí a smie veriť len to, čo si ako preňho vierohodné sám vie vytvoriť. Veriaci verí na SVOJHO boha; a boh, na ktorého verí, je ten ním dôverčivo vytvorený boh.

Tento dôsledok sa nedá zmazať tým, že sa každá zmena a interpretácia zvalí na Svätého Ducha, takže by došlo ku samokorektúre Ducha Svätého; lebo tak príde opäť k platnosti autorita a poslušnosť. Dalo by sa to nazvať aj obnovou panstva a sluhovstva a teda: všetko je tak, ako bolo. Rečami o „samokorektúre” Ducha Svätého sa človek a práca jeho ducha zbavia relevancie: „dejinný obrat viery možno nakoniec chápať nie ako pôsobenie ľudskej iniciatívy, ale ako jeho (Ježišovo) pôsobenie na veriaceho.” S takouto irelevanciou duchovnej práce živej bytosti, človeka, sa však zarovno kladie aj principiálna nezodpovednosť či neschopnosť zodpovednosti človeka. Tým spôsobom sa však človeku berie to, čo ho podstatne určuje: rozhodnúť sa pre zodpovednosť a potom sa v zodpovednosti zdokonaľovať …

Dôstojnosť človeka

Nakoniec si dovoľujem upozorniť Vás na jednu nepresnosť. Píšete, že kategorický imperatív hovorí, že „s človekom neslobodno zaobchádzať ako s prostriedkom, lež treba si ho vážiť ako účel pre seba samého”. Táto výpoveď je od základu falošná, lebo už Kant dokázal, že dôstojnosť človeka sa nijako nenaruší, resp. vôbec nezruinuje, ak sa inštrumentalizuje na nejaký účel. Kant dobre vidí, čo je pravdivé a skutočné v ľudskom živote: ľudia sa navzájom potrebujú ako prostriedky k vlastným účelom, lebo až toto používanie im otvára možnosti života. Keby som neinštrumentalizoval pre svoje ciele svojho pekára, daňového poradcu, učiteľa, automechanika, atď., neprišiel by som k svojmu životu.

Kategorický imperatív vo svojej tretej formulácii, na ktorý narážate, znie takto: Konaj tak, aby si potreboval ľudstvo jednak vo svojej osobe, jednak v osobe kohokoľvek druhého vždy súčasne ako účel a nikdy nie len ako prostriedok.”

*  *  *

Rüdiger Böhle, nar. 1942, je docentom pre kultúru na Odbornej vysokej škole vo Frankfurte, odbor ekonómia.

*  *  *

Prameň: Rüdiger Böhle, Die politische Meinung, č. 376, s.83-93, marec 2001 .