Stanovisko Predsedníctva Ústrednej rady Spoločnosti Prometheus.
Istanbulský dohovor má krásny cieľ: vytvoriť Európu bez násilia na ženách a domáceho násilia. Cestou by malo byť vytvorenie rovnakej úrovne ochrany v celej Európe založenej na štyroch základoch: prevencia, ochrana, stíhanie a integrovaná politika (tzv. 4 P: Prevention, Protection, Prosecution, integrated Policies). Formou konkrétnych opatrení v každej z uvedených štyroch oblastí prináša zásadný prelom v ochrane žien vystavených násiliu. Zdá sa, že proti tomuto cieľu nemôže mať nikto výhrady a musí to každý podporiť. Celkovo tento dokument podpísalo 45 krajín a ku dnešnému dňu (28. februáru 2018) ho ratifikovalo už 28 z nich. Samotná Európska únia (ako 46-ta) nielenže pristúpila podpisom k Istanbulskému protokolu, ale Európsky parlament ho ratifikoval veľkou väčšinou hlasov (489 za, 114 proti a 69 sa zdržalo) 13. júna 2017.
Napriek tomu, že Slovenská republika tento významný ľudskoprávny protokol podpísala už v prvý možný deň – 11. mája 2011, naša ratifikácia a aplikácia protokolu v praxi sa akosi nedeje. To, čo malo byť možno len formalitou, či samozrejmosťou sa stalo naopak predmetom búrlivých diskusií, silných vyhlásení a odsúva sa na nekonečno. Premiér sa vyjadril jednoznačne: „Pokiaľ budem predsedom vlády a nebudú odstránené pochybnosti pri výklade kontroverzných ustanovení Istanbulského dohovoru, pokiaľ nebude zabezpečený úplný súlad ustanovení Istanbulského dohovoru, predovšetkým s definíciou manželstva ako zväzku muža a ženy, nikdy nedám súhlas na to, aby vláda predložila tento dohovor na ratifikáciu. Opakujem nikdy.“
S verejnosťou sa nediskutuje.
Zo strany dvoch veľkých vládnych strán zaznieva jednoznačné zamietavé stanovisko. Stanovisko bez argumentov, stanovisko dané formou vyhlásenia, nie zdôvodnenia. O samotnom protokole sa s verejnosťou nediskutuje, jeho konkrétny obsah je v podstate neznámy. Celá diskusia sa realizuje interne, bez zapojenia verejnosti. Často v spojitosti s polopravdami i vyslovenými lžami. Podobne ako to bolo v prípade prípravy a uzatvorenia Základnej zmluvy so Svätou stolicou. V jej prípade sa nielenže nediskutovalo s verejnosťou, ale aj bleskovo sa ratifikovalo. Zmluva bola slávnostne podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000 a už 30. novembra ju ratifikovala Národná rada SR, 4. decembra prezident SR a do platnosti vstúpila už 18. 12. 2000. Výsledkom tohto chvatu je, že Základná zmluva v prijatej podobe významne obmedzuje samostatnosť a svojprávnosť Slovenskej republiky. Aký protiklad v porovnaní s Istanbulským protokolom…
Cirkev sa rešpektuje.
Svätá stolica (Vatikán) do dnešného dňa k Istanbulskému protokolu nepristúpila (nepodpísala ho) a preto ho ani nemohla ratifikovať. Na druhej strane Istanbulský protokol ratifikovali už také katolícke krajiny ako Poľsko, Nemecko, Rakúsko, Španielsko, Taliansko i Malta. Zato na Slovensku do diskusie o protokole v zákulisí razantne vstúpili vrcholoví predstavitelia cirkvi. Ako vždy, keď majú pocit, že sú ohrozené hodnoty a učenie ich viery, či pozícia v spoločnosti. Nie je podstatné ako problém vnímajú samotní veriaci, alebo aj neveriaci. Podstatné je, aby im bolo povedané, ale aj vláde, ako to majú vnímať. Aké sú pravé kresťanské hodnoty a čím sa majú riadiť. Všetci. Bez ohľadu na svetonázor a bez ohľadu na Ústavu Slovenskej republiky. Podobne ako to bolo v prípade Koncepcie sexuálnej výchovy, ktorú vláda stiahla z rokovania na nátlak Konferencie biskupov Slovenska. Podobne ako verejnoprávna RTVS, ktorá na základe podobného nátlaku stiahla z vysielania dokumentárny film o živote Ježiša Krista, pretože nezodpovedal učeniu cirkvi. Podobne ako Ministerstvo školstva SR, ktoré na nátlak kresťanských skupín vymazalo rozvedeného suseda Žubajdíka zo šlabikára. Majú nám takto cirkvi zasahovať do života ?
Mali by nás poznať nielen pri voľbách…
O ratifikácii Istanbulského protokolu by sa malo rozhodnúť až na základe širokej verejnej diskusie. Jeho publikovaním a diskusiou o jeho obsahu. Nie kabinetne, ale verejne v zmysle hodnôt spoločnosti. Hodnotové charakteristiky a stereotypy každého národa formujú jeho intelektuálne elity. Pri formovaní slovenského národa generácia štúrovcov vytvorila romantický obraz slovenského plebejského ľudu žijúceho v súlade s krásnou prírodou a Božími zákonmi. Tento obraz pretrval celé 19. storočie a stal sa dôležitým prostriedkom národnej agitácie a mobilizácie. Dnes v 21. storočí, po dvadsiatych piatich rokoch existencie samostatnej Slovenskej republiky by mali elity národa budovať nový obraz sebavedomého, vzdelaného, pracovitého a hrdého i slobodného národa. Národa, ktorý je schopný a zodpovedný sám rozpoznávať hodnoty života a rozhodovať o vlastnom osude. Ale aj tvoriť a budovať obraz otvoreného, tolerantného národa rešpektujúceho iných a chrániaceho slabších. A kto si ochranu a pomoc zaslúži viac ako týraná žena…