Bertrand Russell

Esej v štokholmských novinách Dagens Nyheter 9. a 11. novembra 1954

I.

Ľudstvo sa nachádza v smrteľnom nebezpečenstve a tak ako v minulosti strach privádza ľudí k tomu, že hľadajú útechu u boha. Na celom Západe prežívame všeobecné znovuoživenie náboženstva. Nacisti a komunisti odmietli kresťanstvo a dopustili sa činov, s ktorými nesúhlasíme. Skoro by sa dalo povedať, že aspoň čiastočne sú zodpovední za naše starosti Hitler a sovietska vláda a že internacionálne problémy by boli vyriešené, keby sa ľudstvo vrátilo ku kresťanstvu. Ja považujem všetky takéto reči za holý klam, vzídený zo strachu, a to ešte za nebezpečný klam, lebo aj ľudí, ktorých myslenie by bolo inakšie plodné, uvádza do omylu a tým sa stavia do cesty rozumným riešeniam.

Otázka, o ktorú tu ide, sa týka nielen súčasného stavu sveta. Je oveľa všeobecnejšia a preberá sa už od storočí. Je to otázka, či môže nejaká spoločnosť dosiahnuť dostatočne vysokú mravnú úroveň bez pomoci dogmatického náboženstva. Ja som toho názoru, že morálka nie je závislá od náboženstva ani spolovice toho, čo si religiózni ľudia namýšľajú. Myslím si dokonca, že niektoré veľmi dôležité cnosti nájdeme skôr u tých, čo odmietajú náboženské dogmy, ako u tých, čo ich uznávajú. Platí to predovšetkým pre cnosť pravdivosti a cnosť duchovnej integrity. Pod duchovnou integritou rozumiem zvyk pri sporných otázkach sa na základe dôkazov rozhodnúť, alebo ostať nerozhodným, ak dôkazy nie sú presvedčivé. Skoro všetci príslušníci všelijakých dogmatických systémov túto cnosť podceňujú, ale podľa môjho názoru má vrcholný sociálny význam a svetu osoží skôr ako kresťanstvo alebo iné systémy organizovanej viery.

Porozmýšľajme chvíľku, ako sa prijímali mravné pravidlá. Zhruba existujú dva druhy mravných pravidiel: Také, ktoré neodôvodňuje nič iného ako náboženská viera a také, ktoré majú svoj pôvod v zrejmom sociálnom osohu. V gréckej ortodoxnej cirkvi nesmú uzavrieť manželstvo dvaja krstní rodičia jedného dieťaťa. Toto pravidlo je zrejme len teologicky podložené, ale ak ho považujete za dôležité, môžete oprávnene tvrdiť, že s úpadkom náboženstva nemožno súhlasiť, lebo vedie k porušovaniu tohto pravidla. O takýchto mravných pravidlách nebudeme hovoriť – zaujímajú nás len tie, ktoré sú nezávisle od teológie sociálne odôvodnené.

Zastavme sa napríklad pri krádeži. Spoločnosť, v ktorej každý kradne, je pre každého nepohodlná a je jasné, že väčšina ľudí by viedla spokojnejší život v spoločnosti, kde sú krádeže zriedkavé. Ak však niet nijakých zákonov, nijakej morálky a nijakého náboženstva, vynára sa jedna ťažkosť: pre každého jednotlivca by bola ideálna taká spoločnosť, kde by boli všetci čestní a len on by kradol. Z toho vyplýva, že treba nejakú sociálnu inštitúciu na zosúladenie záujmov jednotlivca a spoločnosti. Dosiahne sa to viac alebo menej účinne pomocou trestného zákona a polície. Ale nie vždy sa zločinci chytia a voči mocným je polícia možno nemiestne zhovievavá. Ak sa ľudia dajú presvedčiť, že existuje boh, ktorý potrestá krádež aj vtedy, keď to neurobí polícia, bude takáto viera poctivosť pravdepodobne podporovať. Obyvateľstvo, ktoré už na boha verí, bude ochotné veriť aj tomu, že boh krádež zakázal. Užitočnosť náboženstva v tomto ohľade je pekne opísaná v historke o Nabotovom vinohrade, kde je zlodejom kráľ, stojaci nad svetskou súdnou právomocou.

Nechcem popierať, že takéto úvahy prispievali v polocivilizovaných spoločnostiach minulosti k podpore správania sa, ktoré bolo po sociálnej stránke želateľné. V súčasnosti je však dobro, ktoré môže vzniknúť budovaním mravouky na teologických základoch, nerozlučne spojené s takými závažnými zlami, že v porovnaní s nimi sa dobro stáva bezvýznamným. Postupom civilizácie sa svetské tresty stávali stále istejšie a božské stále neistejšie. Ľudia nachádzajú stále viac dôvodov pre predpoklad, že ich chytia, ak budú kradnúť, a stále menej dôvodov pre predpoklad, že ich boh potrestá, aj ak nebudú prichytení. Ani hlboko nábožní ľudia už dnes neočakávajú, že by pre krádež prišli do pekla. Uvažujú, že budú môcť včas oľutovať, že peklo nie je také isté – alebo že nie je také horúce ako voľakedy. V civilizovaných spoločnostiach väčšina ľudí nekradne a podľa mojej mienky je ich motív spravidla veľká pravdepodobnosť, že budú potrestaní tu na zemi. Pre to svedčí aj skutočnosť, že v tábore zlatokopov v čase zlatej horúčky alebo v každej inej neusporiadanej spoločnosti kradne skoro každý.

Môžete teraz namietnuť, že teologický zákaz kradnúť nemôže nijako škodiť, aj keď už možno nie je potrebný, lebo všetci si prajeme, aby ľudia nekradli. Žiaľ je to však tak, že len čo niekto nepatrne naznačí, že o bežnej teológii pochybuje, už ju iní podporujú podozrivými a škodlivými opatreniami. Ak sa teológia považuje za potrebnú pre udržanie cností a keď sa nezaujatým vyšetrením nedá nájsť nijaký dôvod na dokázanie jej pravdivosti, vtedy sa bude vrchnosť všemožne usilovať zabrániť nezaujatému vyšetrovaniu. V minulých storočiach sa to riešilo tak, že tí, čo začali pátrať, boli upálení na hranici. V Rusku majú ešte stále metódy, ktoré sú len o málo lepšie; v západných štátoch zdokonalila vrchnosť svoje metódy k pomerne miernejším formám presvedčovania. Medzi nimi sú azda najdôležitejšie školy: mládež sa musí chrániť pred argumentmi, ktoré vrchnosť neschvaľuje a kto by napriek tomu kládol otázky, privolá na seba sociálne odmietnutie a podľa možností ho privedú až tak ďaleko, že sa aj sám bude považovať za mravne skazeného. Každý mravoučný systém na teologickej báze sa tak stáva nástrojom, ktorým si mocní zachovávajú svoju autoritu a obmedzujú duchovnú činorodosť mládeže.

U mnohých ľudí dnes pozorujem takú ľahostajnosť voči pravde, že ju musím označiť za neobyčajne nebezpečnú. Ak napríklad niekto prednáša argumenty v prospech kresťanstva, neodôvodňuje ho ako Tomáš Akvinský predpokladom, že existuje Boh, ktorý dal svoju vôľu najavo v Svätom písme. Miesto toho hlása, že ľudia budú konať lepšie, ak tomu veria, než keby tomu neverili. Tvrdí, že z tohto dôvodu si nesmieme dovoliť nijaké špekulácie o otázke, či Boh existuje. Ak sa v nestreženom okamihu ozve pochybnosť, treba ju energicky potlačiť. Ak vedie nezaujaté premýšľanie k pochybnostiam, treba sa mu vyhýbať. Ak vám oficiálni reprezentanti pravovernosti povedia, že je zvrhlosť oženiť sa so sestrou vašej zomretej manželky, musíte im veriť, lebo by sa prepadla morálka. Ak vám povedia, že kontrola pôrodnosti je hriech, musíte ich výrok prijať, nech ste akokoľvek presvedčený, že bez kontroly pôrodnosti dôjde ku katastrofe. Ale ak sa príjme názor, že je dôležité, aby sa niečomu, nech je to hocičo, verilo z nejakého iného dôvodu, než že je to pravda, je na postriežke veľa ďalších zlých vecí. Prvou je zábrana hľadania pravdy, o ktorej som už hovoril, ale v zapäť nasledujú ďalšie. Vysoké postavenie budú môcť dosiahnuť len pravoverní. Historické záznamy treba falšovať, ak vrhajú na tradované názory čo len tieň podozrenia. Skôr alebo neskôr bude zločinom, nebyť pravoverným a tento zločin treba potierať hranicou na upálenie, očisťovacou akciou alebo koncentračným táborom. Viem mať pocit úcty k ľuďom, ktorí uvádzajú argument, že náboženstvo je pravdivé a preto mu treba veriť; tých však, čo hovoria, že náboženstvo treba prijímať preto, lebo je to osožné – a pátrať po jeho pravdivosti je vraj len plytvanie časom – tých môžem len mravne celkom odsúdiť.

Obrancovia kresťanstva si obyčajne myslia, že komunizmus je veľmi odlišný od kresťanstva a jeho zlé činy radi porovnávajú s údajnými požehnaniami, ktorým sa tešia kresťanské národy. Považujem to za veľký omyl. Zlá komunizmu sú tie isté, aké sa vyskytovali v kresťanstve v čase rozkvetu viery. GPU sa od inkvizície líši len kvantitatívne. Jeho ukrutnosti a škody, ktoré napáchalo v duchovnom a mravnom živote Rusov, sú rovnakého druhu ako inkvizítorské, nech ide o akúkoľvek oblasť. Komunisti falšujú dejiny, a to isté robila cirkev až do renesancie. Ak dnešná cirkev nie je taká zlá ako sovietska vláda, je za to čo ďakovať tým, čo s ňou bojovali: za všetky zlepšenia, ktoré cirkev zaviedla od čias Tridentského koncilu až do dnešných dní, treba ďakovať jej nepriateľom. Je veľa ľudí, čo sú proti sovietskej vláde, lebo sa im nepáči komunistická ekonomika – ale veď takúto hlásali aj prví kresťania, františkáni a väčšina stredovekých kresťanských kacírov! A v tom čase neostala komunistická doktrína obmedzená len na kacírov: Sir Thomas More, pravoverný kresťanský mučeník, označil kresťanstvo za komunistické a povedal, že toto je jediná stránka kresťanského náboženstva, ktorá ho robí prijateľným pre utopistov. Nejde o sovietsku doktrínu ako takú, ktorú možno právom považovať za nebezpečnú, ale o spôsob, akým sa táto doktrína realizuje. Vyhlasuje sa za posvätnú a nemennú pravdu, o ktorej pochybovať je hriech a tento si zaslúži najťažší trest. Komunista verí ako kresťan, že pre spásu je podstatné jeho učenie a táto viera mu umožňuje nájsť spásu. Pre podobnosti svojej podstaty sú kresťanstvo a komunizmus navzájom nezlučiteľné. Ak dvaja vedci nie sú rovnakého názoru, nevolajú na pomoc svetskú moc; čakajú na ďalšie dôkazy, aby sa o otázke rozhodlo, lebo ako vedci vedia, že ani jeden z nich nie je neomylný. Ak však dvaja teológovia nie sú rovnakého názoru, nepoznajú nič iné ako vzájomnú nenávisť a otvorené alebo skryté volanie po násilí, lebo niet nijakých kritérií, na ktoré by sa mohli odvolať. Pripúšťam, že kresťanstvo narobí dnes menej škôd ako kedysi; ale to preto, lebo dnes sa verí menej vrúcne. Možno časom postihnú podobné zmeny aj komunizmus, ktorý potom stratí veľa z toho, čo ho dnes robí podozrivým. Ak však na Západe prevláda domnienka, že pre cnosť a sociálnu stabilitu je potrebné kresťanstvo, potom sa kresťanstvo časom vráti k nerestiam, ktoré malo v stredoveku a bude stále ťažšie dať ho do súladu s komunizmom, lebo mu bude stále podobnejšie. Takýmto spôsobom sa katastrofa nedá odvrátiť.

II.

V prvom článku som sa zaoberal zlými dôsledkami dogiem, ktoré sa uznávajú nie pre ich pravdivosť, ale pre ich sociálnu užitočnosť. Čo som povedal, platí rovnako pre kresťanstvo, komunizmus, islam, budhizmus, hinduizmus a všetky ostatné teologické systémy okrem tých, ktoré sú postavené na základoch, zasluhujúcich si to isté uznanie ako odôvodnenia, prednášané vedcami. Existujú však aj iné argumenty, uvádzané v prospech kresťanstva pre jeho vraj osobitné zásluhy. Mnohovravne a učene ich predniesol Herbert Butterfield, profesor moderných dejín na Cambridgeskej univerzite, v knihe Christianity and History (Kresťanstvo a dejiny, Londýn 1950) a budem ho preto považovať za hovorcu veľkej skupiny prívržencov týchto názorov.

Profesor Butterfield sa snaží získať si určité polemické výhody koncesiami, ktoré ho robia slobodomyselnejším, než je v skutočnosti. Pripúšťa, že sa kresťanská cirkev opierala o prenasledovania, ktoré prestali, ak vôbec prestali, len na tlak zvonka. Pripúšťa, že dnešné napätie medzi Ruskom a Západom je výsledkom mocenskej politiky – bolo treba čakať ho aj v tom prípade, že by ruská vláda bola ostala spojencom pravoslávnej cirkvi. Pripúšťa, že mnohí voľnomyšlienkari majú cnosti, ktoré považuje za jednoznačne kresťanské a ktoré chýbajú mnohým kresťanom. Napriek týmto koncesiám však ďalej tvrdí, že zlo, na ktoré svet trpí, sa dá odstrániť pridŕžaním sa kresťanských noriem, medzi nevyhnutné minimum ktorých patrí nielen viera v Boha a v nesmrteľnosť, ale aj vo vtelenie Krista. Zdôrazňuje spojitosť medzi kresťanstvom a niektorými historickými udalosťami; vyhlasuje ich za platné na základe dôkazov, ktoré by ho iste nepresvedčili, keby neboli vo vzťahu k jeho náboženstvu. Dôkazy o narodení z panny nepovažujem za také zrejmé, že by presvedčili nestranného bádateľa, keby sa mu predložili bez súvislosti s radom iných teologických článkov viery, na ktoré si zvykol. V pohanskej mytológii je nespočet podobných historiek, ale nikomu ani vo sne nenapadne, aby ich bral vážne. Hoci historik, profesor Butterfield sa nezaujíma o otázky historickej pravdivosti, ak ide o začiatky kresťanstva. Ak sa jeho argumenty zbavia zdvorilosti a náteru tolerancie, znamenajú zhruba ale presne toľkoto: „Neoplatí sa pátrať, či sa Ježiš narodil naozaj z panny a či ona počala z ducha svätého, lebo viera, že sa tak stalo, dáva najlepšiu nádej na vyviaznutie z dnešných ťažkostí bez ohľadu na to, či je to pravda alebo nie.“ V celom diele profesora Butterfielda nenájdeme nikde ani najmenší pokus o dôkaz pravdivosti niektorej kresťanskej dogmy. Je tu len pragmatický argument, že viera v kresťanské dogmy je užitočná. Vo svojich tvrdeniach nevyjadruje profesor Butterfield mnohé veci tak jasne a presne, ako by sa žiadalo a bojím sa, že to robí preto, lebo jasnosť a presnosť by ich urobila nedôveryhodnými. Jedno tvrdenie, zbavené nepodstatného balastu, znie takto: „Bolo by dobre, keby ľudia milovali svojich susedov, ale nevidno, že by boli k tomu náchylní; Kristus povedal, že by to mali robiť a preto tí, čo veria, že Kristus bol Boh, budú jeho učeniu v tejto otázke venovať viac pozornosti ako ti, čo to neveria. Preto ľudia, čo chcú, aby sme milovali svojich susedov, budú sa pokúšať presvedčiť nás, že Kristus bol Boh.“

Proti takému odôvodňovaniu je toľko námietok, že človek nevie, odkiaľ začať. Predovšetkým je profesor Butterfield a všetci, čo zmýšľajú ako on, presvedčený, že je dobré milovať svojho suseda, a že dôvody pre správnosť tohto názoru netreba hľadať v Kristovom učení. Naopak, považuje Kristovo učenie za dôkaz jeho božstva preto, lebo o tomto božstve je už presvedčený. To znamená, že jeho etika sa nezakladá na teológii, ale teológia na etike. Má však zrejme podozrenie, že by neteologické dôvody pre lásku k susedovi pravdepodobne nenašli dosť porozumenia a tak hľadá aj iné, účinnejšie argumenty. To je však veľmi nebezpečné podujatie. Mnohí protestanti považovali nesvätenie soboty za rovnaké zlo ako vraždu. Keby sme ich chceli presvedčiť, že nesvätiť sobotu nie je hodné zavrhnutia, mohli by z toho odvodiť, že ani dopustiť sa vraždy nie je zlé. Každá teologická etika sa dá brániť čiastočne racionálnymi dôvodmi a čiastočne je prejavom povier a tabu. Čo sa dá racionálne brániť, malo by sa aj tak brániť, lebo inakšie tí, čo odhalia iracionalitu druhej časti, mohli by prenáhlene odmietnuť všetko.

Ale či naozaj hlásalo kresťanstvo lepšiu mravouku ako jeho súperi a protivníci? Nechápem, ako môže niečo podobné tvrdiť seriózny historik. Veď kresťanstvo sa líši od iných náboženstiev napríklad väčšou pohotovosťou k prenasledovaniam. Budhizmus nikdy neprenasledoval svojich súperov. Ríša kalifov bola voči židom a kresťanom oveľa znášanlivejšia ako neskôr kresťanské štáty voči židom a moslimom. Nechala kresťanov a židov na pokoji, ak riadne platili dane. Kresťanstvo podporovalo antisemitizmus od tej chvíle, ako sa rímske cisárstvo stalo kresťanským. Náboženské zanietenie križiackych výprav viedlo v západnej Európe k prvým pogromom. Boli to kresťania, čo krivo obžalovali Dreyfusa a voľnomyšlienkári, čo nakoniec dosiahli jeho rehabilitáciu. V najnovších časoch bránili kresťania ohavnosti aj v iných súvislostiach a nielen vtedy, keď boli obeťou židia. Ohavnosti vlády kráľa Leopolda v Kongu cirkev kryla a zľahčovala a prestali až potom, keď proti nim vystúpili najmä voľnomyšlienkári. Tvrdiť, že kresťanstvo malo povznášajúci vplyv na morálku, možno len vtedy, ak sa ignorujú alebo falšujú všetky historické dôkazy.

Zvyčajná odpoveď znie, že kresťania, ktorí sa dopustili takýchto poľutovaniahodných činov, neboli vlastne ozajstnými kresťanmi, lebo nekonali podľa Kristovho učenia. Takisto by sa dalo samozrejme argumentovať, že sovietska vláda nie sú ozajstní marxisti, lebo Marx hlásal, že Slovania sú menejcennejší ako Nemci a toto sa v Kremli neuznáva. Učeníci sa vraj vždy trochu odlišujú od svojho majstra. Na to by mal pomyslieť každý, čo zamýšľa založiť novú cirkev. Každá cirkev vyvinie inštinkt sebazáchovy a všetky časti učenia svojho zakladateľa, ktoré neslúžia tomuto cieľu, vyhlási za bezvýznamné. Na každý pád je to, čo nazývajú moderní obrancovia ozajstným kresťanstvom, niečo veľmi selektívneho. Obchádza bez povšimnutia všeličo, čo je napísané v evanjeliách, napr. parabolu o ovciach a baranoch a učenie, že hriešnici budú potrestaní večným zatratením do pekelného ohňa. Vyberá niektoré miesta z Kázne na hore a predsa ich samo v praxi často odmieta. Prenecháva nasledovanie učenia o neodporovaní zlu len nekresťanom ako je Gándhí. Príkazy, ktorým cirkev venuje zvláštnu pozornosť, stelesňujú podľa jej názoru takú vysokú morálku, že musí byť božského pôvodu. Ale profesor Butterfield musí predsa vedieť, že všetky tieto príkazy vyslovili židia dávno pred Kristom. Nachádzajú sa napríklad v Hillelovom učení a v Testamentoch dvanástich patriarchov, o ktorých rev. Dr. H. Charles, vedúca autorita v tejto oblasti, hovorí: „V niektorých častiach Kázne na hore sa zrkadlí zmysel týchto textov a používajú tie isté slovné zvraty. Rovnaké stopy sa nachádzajú aj v evanjeliách a zdá sa, že Pavol používal túto knihu ako vademékum.“ Dr. Charles je presvedčený, že Kristus musel toto dielo poznať. Ak vznešenosť nejakého mravného učenia dokazuje božskosť jeho tvorcu, ako sa nám hovorí, potom neznámy skladateľ týchto závetov musel byť božskej povahy.

Niet pochýb, že sa svet nachádza vo veľmi zlej situácii, ale niet najmenšieho dôvodu pre nádej, že by kresťanstvo znamenalo záchranu. S neúprosnosťou gréckej tragédie vyplynuli naše starosti z prvej svetovej vojny, ktorá priniesla komunistov a nacistov – a bola celkom kresťanského pôvodu. Všetci traja cisári boli pobožní a takí boli aj prívrženci vojny v britskom kabinete. Opozícia proti vojne vychádzala v Nemecku a Rusku zo socialistov, naladených protikresťansky, vo Francúzsku z Jaur?sa, ktorého vrahovi veriaci kresťania tlieskali, a v Anglicku z Johna Morleyho, známeho ateistu. Najnebezpečnejšie znaky komunizmu pripomínajú cirkev v stredoveku. Spočívajú vo fanatickom prijatí učenia, obsiahnutého v jednej svätej knihe, v odmietaní kritického pohľadu na toto učenie a v brutálnom prenasledovaní všetkých, čo toto učenie odmietajú. Na podklade obnovy fanatizmu a bigotnosti na Západe nemôžeme očakávať zlepšenie pomerov. Keby došlo k takému znovuoživeniu, znamenalo by to len, že sa všeobecne rozšírili tie znaky komunizmu, ktoré si zasluhujú odsúdenie. Svet potrebuje rozum, toleranciu a poznanie, že všetci členovia ľudskej spoločnosti sú navzájom od seba závislí. Túto závislosť moderné objavy ešte ohromne zväčšili a čisto svetské argumenty pre priateľský postoj voči susedovi sú silnejšie, ako boli voľakedy. Takto musíme uvažovať a nie privolávať návrat pochybných mýtov. Možno povedať, že inteligencia vyvolala naše starosti; ale hlúposťou ich neodstránime. Len viac a vyššej inteligencie môže vytvoriť šťastný svet.

Prameň: Bertrand Russell, Why I am not a Christian, Routledge, London 1996, str. 154-161.    –   Preložil Rastislav Škoda