Ľudstvo sa rodí slobodné

Príroda netvorí ani tituly, ani náboženstvá, ani cirkvi, ani cenzúru, ani vlastníctvo.

Ľudstvo sa vymanilo zo svojich pradejín dlhým bojom so strašnými existenčnými skúškami na planéte, ktorú spočiatku ani nepoznalo, ani jej nerozumelo.

Zbavujúc sa postupne obmedzení a prekážok, vrátane tých, ktoré si samo ukladalo, ľudstvo sa pomaly učilo uplatňovať svoje práva.

Ľudské práva nie sú ani vyžadované, ani vybojované proti nejakým iným “ právam “ neznámeho pôvodu. Existujú, pretože ľudstvo existuje.

Ľudské práva sú pravdy „zrejmé samy od seba”.

Prvé z týchto práv je právo myslieť slobodne.

Toto prvé a základné právo sa nazýva slobodou svedomia.

Vskutku, pred cirkvami bolo ľudstvo.

Vskutku, viac ako cirkvi je ľudstvo.

Bohovia, cirkvi, povery a dogmy, to sú len výtvory ľudí, nič viac.

Stále viac svedomia

„Viac svetla !”

Až po storočiach si osvojujeme túto Goetheho poslednú vetu.

Sloboda svedomia znamená, že človek smie skúmať, že sa smie skúmať.

Ľudstvo je omylné, ale polepšiteľné, pretože je opatrené rozumom a tak schopné kritiky.

Čo ľudstvo učinilo, môže odčiniť.

Postupné generácie sa nemôžu sputnať navzájom a na večnosť.

Na rozdiel od cirkví, ľudstvo odmietalo, odmieta a bude odmietať neomylnosť.

Čo je dobré pre pápežov, nie je dobré pre ľudí.

Ľudstvo sa dá zlepšovať. Nepovažuje raj za hriešnu a pominutú minulosť, ani za nedosiahnuteľnú a mýtickú budúcnosť, ale za každodennú záležitosť, danú slobodou svedomia.

S Protagorasom si môžeme povedať: „Človek je mierou všetkých vecí.”

Ľudský génius nepozná hraníc. Vie rozložiť aj najmenšiu časticu vesmíru, vie meniť vlastnú štruktúru, púšťa sa do dobývania planét, pátra po pôvode sveta a uvažuje o vlastnej budúcnosti.

Žiaľ, má schopnosť plánovať vlastné zničenie.

Osud ľudstva je jeho projekt a Prometeus, vzbúrenec, mal pravdu, keď vzal oheň tým, čo ho podľa mytológie mali, a dal ho ľuďom, ktorí ho potrebovali . Je metaforou ľudstva na jeho ceste za emancipáciou.

Domáhajúc sa slobody svedomia, čo nie je nič iné ako sloboda ľudstva, ľudstvo stále naráža a náboženské dogmy.

Zakaždým, keď ľudstvo pokročilo dopredu, nech to bolo kdekoľvek, a keď sa dožadovalo svojho práva, cirkev to odsúdila.

Dejiny

Zoznam mučeníkov a hrdinov slobody svedomia ďaleko presahuje možnosti tohto referátu.

Sokrates bol odsúdený na smrť vypitím odvaru bolehlavu, pretože hlásal, že mládež má sama rozmýšľať.

Filozof Sorbonny, Abélard, bol zmrzačený (vykastrovaný), pretože hlásal, že jeho názor je hodný práve toľko, ako názor „otcov cirkvi”.

Vedec Galileo bol mučený, pretože učil pravdy, ktoré sám objavil, a nie tie, čo sa uvádzali v biblii.

Podobne to bolo s Etiennom Doletom, Giordanom Brunom, Michelom Servetom, Vaninom Vaninim a mnohými inými.

Keď sa na západe redigoval prvý text, týkajúci sa ľudských práv — bolo to v Anglicku v roku 1215 pri spisovaní „Magna charty”, —canterburský arcibiskup Langton podporoval tento text a zato ho pápež odvolal z jeho úradu.

Pápež odsúdil francúzsku Deklaráciu občianskych práv z roku 1789.

Keď v roku 1880 demokraticky zvolili do westminsterského parlamentu Charlesa Bradlaugha, musel tento dlho bojovať za svoje právo sedieť v parlamente bez toho, že by na anglikánsku vieru prisahal svoju oddanosť vlasti.

Na žiadosť katolíckej hierarchie bol vo Španielsku v roku 1909 zastrelený pedagóg a voľnomyšlienkar Francisco Ferrer i Guardia.

Na rozkaz cirkvi bol popravený voľnomyšlienkar rytier de la Barre. Nacisti popravili v Hamburgu v roku 1943 vedúceho predstaviteľa nemeckej voľnej myšlienky, Maxa Sieversa.

Listina je veľmi dlhá.

Svedčí o neutíchajúcom boji medzi dogmou a slobodou svedomia.

Dnešok

Každý vidí, že cirkvi pokračujú v potláčaní a prenasledovaní svedomia. V tomto ohľade sa nezmenili.

V Pakistane odsúdili v roku 2001 na smrť Dr. Younusa Shaika za rúhanie sa Alahovi; dlho sa skrýval pred atentátnikmi po Európe, chránený medzinárodnou solidaritou; tri roky strávil v cele smrti.

V Nigérii polícia viac razy zatkla a týrala aktivistu Lea Ingweho, pretože bránil pred súdmi osoby, obžalované z „čarodejníctva”. V januári 2011 bol prepustený po dvoch rokoch väzenia a veľkej medzinárodnej kampani v jeho prospech.

Taliansky sudca Luigi Tosti sa neprestáva dožadovať obnovy svojich práv a funkcií: bol zbavený svojich sudcovských právomocí, pretože odmietol súdiť v miestnosti, vyzdobenej krucifixom.

„Veľká komora”, čo je apelačný súd Európskeho súdneho dvora ľudských práv, dal 18. marca 2011 za pravdu Berlusconiho vláde a talianskemu štátu, ktorí majú v úmysle pokračovať v nanucovaní krucifixov vo verejných školách na apeninskom polostrove; aféra má meno „Lautsi”.

Mohli by sme uviesť mnoho ďalších príkladov, medzi nimi nedávne zničenie umeleckých diel v Avignone vo Francúzsku katolíckym komandom, ktoré vyhlásilo tieto diela za „bohorúhačské”.

Vytrhnúť, brániť alebo obnoviť slobodu svedomia

Ako každé právo, aj právo slobody svedomia musí byť vpísané do príslušných textov, nech sú to deklarácie, konštitúcie (ústavy), zákony alebo len juristické stanoviská.

V určitých štátoch takéto texty existujú. Napríklad prvý dodatok k ústave Spojených štátov hovorí:„Kongres neschváli žiadny zákon ohľadom zavádzania náboženstva alebo zakazujúci jeho slobodný výkon; taktiež neschváli žiadny zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače; neschváli ani žiadny zákon obmedzujúci právo ľudí pokojne sa zhromažďovať a právo odovzdávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd.„ (1791 — pozri Metapedia).

Francúzsky zákon o odluke cirkví od štátu z roku 1905 znie: „Republika neuznáva, nefinancuje ani finančne nepodporuje nijaký kult (náboženstvo). V dôsledku toho sa rušia od 1. januára po vyhlásení tohto zákona všetky rozpočtové položky štátu, departementov a obcí, týkajúce sa výdavkov na fungovanie cirkví.”

Ďalšie texty tohto druhu sú článok 3 Ústavy Mexika: „Štát nefinancuje získavanie, držbu ani správu nehnuteľností cirkvi, ani neplatí žiadne juristické osoby cirkvi” (1917); Ústavy Portugalska, revolučného Ruska (1917), ústavné referendum v Bolívii (2009), „predbežná” ústasva Nepalu (2007) a i.

Nie je však zbytočné pripomínať, že tieto texty sa často znásilňujú a je potrebné ich oživenie. Tak je to aj vo Francúzsku, kde od čias vlády vo Vichy (Pétain v r. 1940 až 1944) všetky vlády znásilňovali zákon o odluke.

Práve preto vítame a pozdravujeme všetky boje za slobodu svedomia, medzi nimi na prvom mieste nedávne zrušenie zákona o rúhaní v Spojenom kráľovstve. A v Poľsku bol v roku 2010 odsúdený biskupský časopis Nedeľný hosť a katovické biskupstvo, že prirovnali feministku Alicju Tisiącovú k nacistickým zločincom. Sú aj iné príklady víťazstiev.

Pozdravujeme antiklerikálne manifestácie v Poľsku a v Taliansku; pozdravujeme desaťtisíce ľudí, defilujúcich v uliciach Beirutu v Libanone s heslom „Laicizmus (po našom humanizmus) je riešenie!” — to sa deje v štáte, kde sa vládny systém zakladá na komplikovanej zmesi moci komunitárnych kvót; pozdravujem tisíce manifestujúcich v Tunise, hlásajúcich heslo „Laicizmus = sloboda + tolerancia”, „Za laicistické Tunisko”; pozdravujeme tisíce manifestujúcich v Londýne, volajúcich pri poslednej návšteve šéfa katolíckej cirkvi „Nechajte pápeža platiť si to!”; laické manifestácie v Španielsku atď.

Vo všetkých zemepisných šírkach a na všetkých svetadieloch má náš boj rozličné formy, ale podstata je rovnaká: žiadame slobodu svedomia!

Bojujeme za zrušenie všetkých konkordátov, proti každej náboženskej vojne a proti akémukoľvek „šoku kultúr či civilizácií ”.

Úvahy

Naše tradície a naše boje, vrátane cieľov a rezolúcií Svetového kongresu voľnomyšlienkarov v Ríme v roku 1904, sú zárukou a prísľubom našich záväzkov.

V tradícii Svetového kongresu v Ríme v roku 1904 sa prítomní a zastúpení účastníci Svetového kongresu v Oslo dňa 10. augusta 2011 rozhodli založiť AILP (Association Internationale de la Libre Pensée, Medzinárodná asociácia voľnej myšlienky) a rozbehnúť dve kampane: hľadať pravdu o financovaní cirkví a domáhať sa spravodlivosti pre obete cirkví.

Keďže voláme po slobode svedomia, čo vyžaduje odluku cirkví od štátu, žiadame, aby sa povedala pravda o financovaní cirkví, o tejto „purpurovej ekonómii”, ktorá zaťažuje štátne rozpočty na úkor výdavkov na zdravotnú starostlivosť a na školstvo, no v prospech adresátov, ktorí sa sami kvalifikujú za „duchovných”.

Chceme, aby sa obete zneužívania v rámci cirkví dovolali spravodlivosti.

Spravodlivosť nie je pokánie.

Pokánie je náboženská veličina, ktorá zaväzuje jedine cirkev, ktorá sa takto stavia nad ľudské zákony.

Dožadujeme sa spravodlivosti, čo znamená — v prípade dokázanej a uznanej viny — sankcie, a to právne, finančné a morálne.

Voláme po spravodlivosti pre obete sexuálneho zneužívania v rámci cirkví; ukazuje sa, že sexuálne zneužívania sú neodmysliteľnou súčasťou tejto veľkej Inštitúcie. Voláme po spravodlivosti pre obete diskriminácie podľa 4. lateránskeho koncilu v roku 1215, ktorý prikázal židom nosiť na obleku zreteľný krúžok; pre obete inkvizície, postihujúcej židov, moslimov a najmä „kacírov”.

Voláme po spravodlivosti pre kolonizované národy, pre „evanjelizované” národy, pre národy zbavené svojich práv a svojich zemí v Afrike, Ázii, latinskej Amerike, severnej Amerike. Výstižne to povedal J. Kenyatta: „Keď prišli belosi do Afriky, my sme mali naše zeme a oni mali svoju bibliu. Naučili nás modliť sa so zatvorenými očami: keď sme ich otvorili, mali belosi zeme a my bibliu.”

Voláme po plnej slobode pre vedecký výskum.

Voláme po plnej odluke výučby a náboženstva, to však neplatí pre verejnú školu. Rodiny majú slobodu učiť svoje deti to, čo pre ne považujú za dobré. Nevytýkame ľuďom ich názory.

Vytýkame inštitúciám, že chcú ľuďom nanútiť svoje názory.

Perspektívy

My, prítomní a zastúpení účastníci svetového kongresu v Oslo, konfrontovaní jednak naším výskumom, jednak aktuálnou situáciou našej spoločnosti s rozhodujúcim problémom slobody svedomia, bez toho, žeby sme chceli zasahovať do činnosti akýchkoľvek združení a organizácií, či už národných alebo medzinárodných, týmto vyhlasujeme: — sloboda svedomia je konštitutívna súčasť demokracie, sloboda svedomia je konštitutívna súčasť oslobodenia ľudstva.

Zaväzujeme sa: — vždy a všade túto slobodu brániť, — bratsky a slávnostne manifestovať našu solidaritu so všetkými, ktorí sú alebo by mohli byť prenasledovaní pre svoje názory — žiadať všetkých, čo sa v tomto manifeste spoznajú, aby sa zapojili do nášho boja.

Text manifestu preložil Rastislav Škoda