Manuel Vázquez Montalbán

Narodil sa v Barcelone r. 1939, umrel 18. októbra 2003 v Bangkogu pri návrate domov z prednášky v Austrálii. Bol priateľom a spolupracovníkom mesačníka Le Monde diplomatique, veľkým spisovateľom a neúnavným aktivistom v permanentnom boji proti nespravodlivosti a sociálnym nerovnostiam. Na počesť jeho talentu a angažovanosti uverejnil LMD v januárovom čísle tento dosiaľ neuverejnený text, upravený podľa prednášky na jednej konferencii v Alicante v r. 2001.

Ako dedičstvo je kultúra táto široká a dlhá rieka tečúca k určitej generácii ľudských bytostí, ktorá im prináša morálne a estetické hodnoty, ideológie, históriu, kódy a symboly … Teda to bohaté dedičstvo, na ktorom pracovali predkovia, a ktoré dostávajú nové generácie potomkov vo chvíli, keď sa vytvára styčný  bod možného stretnutia darcu a príjemcu tohto úžasného daru.

Revolucionári sa k minulosti stavali vždy podozrievavo a k dedičstvu radi zachovávali patričnú vzdialenosť, považujúc ho za produkt bývalých panujúcich tried, premožených síce v boji o moc, ale držiacich kontrolu priebehu histórie.

Taký bol postoj Francúzskej i Októbrovej revolúcie: dať do karantény zdedenú kultúru obžalovanú z feudálnosti a príslušnosti k zvrhnutej triede. V priebehu sovietskej revolúcie, bezpochyby najradikálnejšej, aká sa kedy vyskytla, sa konala chýrna polemika medzi „proletárskou“ a „buržoáznou“ kultúrou. Niektorí revoluční teoretici navrhovali politiku čistého stola (tabula rasa), aby sa vykántrilo dedičstvo predkov a nahradilo kultúrou proletárskej triedy. Proti tomuto postoju sa osobne postavil Leo Trockij s nezlomnou vôľou zachovať kultúrne dedičstvo. Vyhlásil, že v dôsledku politického prevratu prestala byť kultúra „buržoáznou“ a stala sa „humánnou“. V dôsledku toho sa má revolúcia snažiť, aby všetok ľud prebral kultúrne hodnoty a tým otvoril nový vek ľudstva.

Toto je začiatok riešenia problému. Kultúrne dedičstvo má spiatočnícky charakter nie pre svoju podstatu, ale pre svoju inštrumentalizáciu spiatočníckymi silami a pre neschopnosť väčšiny členov spoločnosti pochopiť kultúrne hodnoty. Tomu sa dá odpomôcť jednoduchým spôsobom, napr. rozšírením schopnosti čítať zakladaním početných knižníc; sprístupnením umení tak, že sa napomáha ich praktizovaniu a návštevnosti; inakšie povedané takou politikou, ktorá porúca priehrady komerčných koncepcií kultúry a znemožní jednej sociálnej triede mať na ňu výlučné právo.

Potom nastupuje kultúra ako vedomie, a to je jej najrozšírenejšia podoba. Všetky ľudské bytosti majú kultúru od tej chvíle, keď si uvedomia svoju situáciu a svoj vzťah k svojim súkmeňovcom a k prírode. Z toho poznania vyplýva celý rad kultúrnych koncepcií: vedomie bytia, existencia, vzťah k svetu a k blížnym. Preto ten, čo si dovoľuje robiť rozdiel medzi tými, čo majú a čo nemajú kultúru, koná svojvoľne a preukazuje otrasnú negramotnosť.

Každá osoba schopná mať vedomie toho, čo je, čo robí, a najmä aký je jej vzťah k iným, má kultúru. Z tohto kráľovstva neslobodno nikoho vylučovať.

Na obraz týchto dvoch koncepcií – kultúra ako dedičstvo a kultúra ako povedomie – sa tradične presadzovali dve politiky, dva pokusy o politickú manipuláciu.

Na jednej strane to bola reakčná kultúrna politika, ktorá sa zmocňovala kultúrneho dedičstva aj kultúrneho vedomia a vtelila ich do celku uznávaných právd; z prístupu ku kultúre urobila spôsob integrácie do mechanizmu splynutia s uznávaným spoločenským poriadkom. Táto politika smerovala v najlepšom prípade ku kultúre ako prostriedku integrácie, ale vždy hrozilo jej okyptenie, jej diktátorská kontrola až zničenie, jej falšovanie alebo mystifikácia, čo všetko boli charakteristiky fašistických období.

Pokrokové sily vychádzajú spravidla z bodu uvedomenia sa, teda z kritického postoja, ktorý je nespokojný s existujúcim poriadkom a rozhoduje sa zmeniť ho. To sa týka kultúry ako povedomia. No čo sa týka „kultúry ako dedičstva“, to sa ľavica vyhýba možnosti zmocniť sa ho a pokúsiť sa zosúladiť ho s vlastnými motiváciami.

Každá kultúrna politika ľavice by mala v prvom rade asimilovať všetku zdedenú kultúru. V druhom rade podrobiť ju premenám na základe kritického pochopenia. A na koniec má analyzovať spôsob, ktorým má progresívna kultúrna politika uvažovať o povýšení triedneho uvedomenia na vyšší stupeň kultúry.

Vedomie, že kultúrna politika musí brať do ohľadu vývojový stupeň historickej dynamiky v rámci globálnej koncepcie pokroku núti ľavicu prejaviť titanské úsilie: preveriť aj samotný zmysel pokroku.

Cornelius Castoriadis  vyslovil myšlienku, že veľká voľba našej súčasnosti spočíva vo výbere „socializmus alebo barbarstvo“. Táto možnosť berie do úvahy dve rozdielne kultúry, dve protikladné koncepcie historických súvislostí organizačných systémov života, výroby a ľudských vzťahov. Prvá sa zakladá na zisku, na materiálnom úspechu riadiacich menšín a vládnucich skupín. Druhá sa zakladá na socializme, vyplývajúcom z racionalizácie tohto barbarstva a vytvárajúcom nové medziľudské vzťahy, novú kultúru, možnosť novej autonómie človeka v jeho realite. Socializmus sa ukazuje ozajstnou križovatkou, na ktorej sa stretajú všetky cesty a dávajú zmysel kolobehu kultúr.

T.S. Eliot, vynikajúci pravicový básnik, opísal, čo znamená taká kultúrna situácia. Pre súčasného človeka je podstatou kultúry pochopiť, že kultúrne javy sa opakujú, pretrvávajú a vznikajú z dialektickej spojitosti medzi tradíciou a revolúciou. Každej epoche zodpovedá kultúrna tradícia v jej strete s aktuálnym kritickým povedomím; z tejto zrážky medzi kultúrnym dedičstvom, ktoré je nám dané, a naším kritickým rozmýšľaním vyplýva možnosť kontinuity. Tento mechanizmus chápania kultúry identifikoval Eliot a ďakujeme mu zaň.

Pustiac sa cestou pokrokovej kultúry (ktorá nijako nie je výsadou ľavice) zachovávajú pokrokové sily spravidla tradíciu a tým vernosť kultúrnemu dedičstvu; mieriac na revolúciu pridávajú k tomu kritické povedomie. No ak majú niekam dôjsť, musia dať svetu predstavu svojej zásadnej myšlienky, súvisiacej s voľbou „socializmus alebo barbarstvo“: ako prežiť napriek deštrukčným pokušeniam.

Ak sa vyhrá boj o prežitie – čo je prvý cieľ, nastupuje druhý cieľ, to je kultúra egalizácie; nijako sa tým nemyslí uniformizácia, ale zabezpečenie potrieb všetkých ľudí, medzi iným aj kultúrnych.

Potom príde tretí cieľ: kultúra oslobodenia na základe boja proti odcudzeniu. Nie v marxistickom zmysle slova (podľa ktorého človek bez výrobných prostriedkov nevládne tým, čo vyrába a odcudzuje sa tovaru, ktorý vyrobil), ale v širšom význame tohto pojmu: oslobodenie od tendencií s negatívnymi vierami a tmárskymi predstavami, ktoré znemožňujú schopnosť kritiky. Odcudzenie v zmysle straty slobody správania sa kolektívu aj jednotlivca v oblasti politickej, morálnej či sexuálnej.

Štvrtým cieľom je požiadavka mieru ako najvyššej kultúrnej hodnoty. Vojnu treba bezpodmienečne vyhlásiť za ideologickú hodnotu kontrarevolúcie. Hrozba vojny cieli na udomácnenie kultúry strachu, ktorý ochromuje mysle a robí ich konzervatívnymi. Naopak, požiadavka mieru je revolučná, lebo cieli na zmenu. Mier stavia na kreatívnych schopnostiach človeka, na jeho slobode prejaviť sa, realizovať ciele, transformovať skutočnosti. Sily pokroku v spoločnosti prevládajú a keď si to raz uvedomia, ostanú prívrženci archaických poriadkov izolovaní.

Ľavica sa musí biť na dvoch frontoch: presadzovať vlastné presvedčenie a odmietať strach, ktorý do nás vštepujú ako najvyššiu kultúrnu hodnotu. Aby sa konečne všetky kultúrne dedičstvá ocitli na dosah celej našej ohromnej väčšiny …

Prameň: Manuel Vázquez Montalbán, „La gauche et la culture“, Le Monde diplomatique, č. 598, s. 32, január 2004.

Preložil Rastislav Škoda