Maurice Lemoine

Na svetovom sociálnom fóre v Porto Alegre 31. januára 2005 triumfoval venezuelský prezident Hugo Chávez, ktorý sa stal pre latinskoamerickú ľavicu symbolom odporu voči neoliberalizmu a hegemónii Spojených štátov, keď vyhlásil, že je na programe dňa „uskutočniť sociálnu ekonómiu, ktorá prekoná kapitalizmus”.

Už v minulosti ho stíhala nenávisť amerických politikov, činných v tejto svetovej oblasti (Roger Noriega, dlhoročný zástupca ministra zahraničia; John Bolton, jeho zástupca; Elliot Abrams, poradca Bezpečnostného výboru; a John Negroponte, veterán všetkých „špinavých” vojen v Južnej Amerike, t.č. na čele všemocnej Štátnej informačnej agentúry) a dnes sa k nim pridáva Condoleezza Rice; všetkých ženie obava pred inštaláciou „druhej Kuby” na subkontinente Južnej Ameriky.

Chávez vyšiel ako víťaz z pokusu o štátny prevrat v apríli 2002, zo stávok v decembri 2002 až januári 2003, ktoré vo Venezuele zastavili všetku hospodársku činnosť, z referenda za jeho odvolanie z 15. augusta 2004 a z volieb 31. októbra, ktoré jeho strane vyniesli 20 guvernérov z 22 a 270 radníc z 337. Na tomto legálnom podklade sa púšťa do odvážnych politických a ekonomických zmien v prospech svojich najchudobnejších: Štátna naftová spoločnosť PDVSA poukázala v roku 2004 tri a pol miliárd dolárov na štátne sociálne programy.

Na latinskoamerickej scéne nie je Chávez izolovaný, čo aj má rozdielnych spojencov. V priebehu posledných dvoch rokov  vyvolali perverzné dôsledky liberálneho dogmatizmu, praktizované Washingtonom, Medzinárodným menovým fondom, Svetovou bankou a Medziamerickou rozvojovou bankou neodškriepiteľný odklon doľava v Argentíne, Brazílii, Paname a Uruguaji. Aj v Mexiku sa rysuje možnosť blízkeho politického víťazstva súčasného starostu mesta Mexico, Manuela Lópeza Obradora z Demokratickej revolučnej strany.  Proti projektu ALCA (po španielsky Zóna voľnej výmeny medzi Amerikami – od Aljašky po Ohňovú zem) navrhuje venezuelský prezident projekt ALBA (Bolivarský projekt pre Ameriku), majúci za cieľ spoluprácu a nie konkurenciu, a to v záujme najchudobnejších vrstiev obyvateľstva.

 V tomto ohľade znamená prvý krok „Deklarácia Cuzco” z 24. decembra 2004, ktorú podpísalo 12 štátov, hoci sú medzi nimi bezpodmieneční spojenci USA (Kolumbia, Ekvádor, Peru a štáty Strednej Ameriky). Venezuela podpísala strategickú alianciu  s Havanou (dohoda o výmene nafty za lekárov a učiteľov) a s Brazíliou (dohoda zo 14. februára 2005 o spolupráci v energetickom a vojenskom sektore). 1. marca 2005 k tomu pribudlo spoločné vyhlásenie prezidentov Venezuely, Argentíny (Kirchner), Brazílie („Lula” da Silva) a Uruguaja (Tabaré Vásquez), reprezentujúcich umiernenú ľavicu, o posilnení regionálnej spolupráce, napr. výmenou venezuelskej nafty za uruguajské potraviny. Chávez navrhuje okrem toho vytvorenie regionálnej televízie Telesur, ktorá by znížila vplyv CNN, juhoamerického naftového bloku Petrosur a banky pre rozvoj Južnej Ameriky.

V snahe znížiť tradičnú závislosť Venezuely od USA hľadá Chávez aliancie s novými veľkými vynárajúcimi sa štátmi ako India, Južná Afrika a Čína; v decembri 2004 navštívil v Pekingu čínskeho prezidenta Hu Žintaa a diskutovali o dodávkach nafty – v priebehu najbližších desať rokov Čína zdvojnásobí svoju spotrebu nafty.

Generál Peter Pace, v tom čase veliteľ amerického Južného komanda, vyhlásil 27. marca 2001 pred americkým kongresom, že z globálneho hľadiska má pre USA kontrola produkcie nafty v Latinskej Amerike a karibskej oblasti väčší význam ako na Blízkom východe. Popri vystupovaní Cháveza ako lokomotívy juhoamerickej rezistencie proti USA veľmi vadí Washingtonu to, že sa Rusko, Čína a Brazília sa vrhajú na oblasť Orinoka, považovanú najnovšie za najdôležitejšie ložiská nafty na Zemi.

USA otvorene podporovali opozíciu a neúspešný pokus o štátny prevrat vo Venezuele 11. apríla 2002 a v tejto politike pokračujú. „Dôležití” funkcionári Bieleho domu a „dobre informovaní” novinári malými dávkami pripravujú medzinárodnú verejnosť na destabilizáciu Venezuely. Od nástupu do svojho úradu Condoleezza Rice vyzýva štáty tejto oblasti, aby boli ostražité voči nebezpečenstvu, „ktoré reprezentuje Chávezova vláda”, v čele ktorej stojí „exrebelant” – narážka na jeho pokus o prevrat  už 4. februára 1992. Nato však Chávez promptne zareagoval: „Mýlia sa! Nie som exrebelant – som rebelant!”

V januári 2005 nová šéfka americkej diplomacie hodnotí jeho vládu ako „negatívnu silu” tejto oblasti a vo februári celý orchester (Biely dom, ministerstvo zahraničia aj CIA) obžalúva mierumilovnú bolivarskú revolúciu zo spolupráce s kolumbijskou revolučnou organizáciou FARC; vytýka Chávezovi, že je regionálnou hrozbou, nestabilnou vládou, nespoľahlivým dodávateľom nafty a že zbrojí.

Do Chávezovho arzenálu pribudlo v poslednom čase 40 bojových vrtuľníkov MI35 a niekoľko Migov, kúpených od Ruska (Washington odmieta predaj náhradných dielcov pre F-16, nakúpené ešte v 80-tych rokoch); od Brazílie bolo kúpených 24 stíhačiek typu Super-Toucan; radary na ochranu vzdušného priestoru sú z Číny a Brazílie; Španielsko dodalo štyri korvety, a Izar, španielska filiálka európskeho konzorcia EADS, šesť dopravných lietadiel C-295; nakoniec prišlo 100 000 samopalov AK-47 z Moskvy.

Nikomu neprekáža, že v rámci plánu Kolumbia USA masívnou vojenskou pomocou podstatne zvýšili konvenčnú silu kolumbijskej armády, a to nielen po stránke zbraní proti povstalcom; teoreticky by to ani nemalo zmysel, pretože konvenčná sila armády je v boji proti gerile nanič. Palebná sila kolumbijskej armády však aj tak prevyšuje venezuelskú štyrikrát. Pre Chávezovu bolivarskú revolúciu hrozí nebezpečenstvo z Bogoty rovnako ako z Washingtonu, keďže Biely dom hodnotí Kolumbiu v andskej oblasti rovnako vysoko ako Izrael v oblasti Blízkeho východu.  Je pravda, že v čase nízkych cien nafty Chávez znížil výdavky na zbrojenie o 47 % a počet vojakov o štvrtinu, dávajúc prednosť sociálnym programom, čo mu inakšie priateľsky naklonení velitelia venezuelských leteckých, pozemných aj námorných síl veľmi vytýkali. Teraz teda len doháňa zameškané.

Napriek tomu Roger Noriega, zástupca ministra zahraničia pre Latinskú Ameriku, vyhlasuje, že tých 100 000 samopalov a 40 vrtuľníkov z Ruska je „veľký problém pre našich spojencov a venezuelský národ”. Robert Novak píše vo Washington Post 27. februára 2005 o „infekcii” v Latinskej Amerike, že „Chávez šíri svoj vplyv väčšmi, ako sa to kedy podarilo jeho priateľovi Fidelovi Castrovi” a obžalúva ho, že sa snaží destabilizovať Nikaraguu, Bolíviu, Peru a Ekvádor. Manuel Santos, bývalý kolumbijský minister financií a spolumajiteľ denníka El Tiempo uverejňuje explozívny článok „Venezuela horí … a môže podpáliť Kolumbiu.” Tlak na Venezuelu zvyšuje plán Washingtonu modifikovať na júlovej schôdzke Organizácie amerických štátov na Floride jej Demokratickú chartu v tom zmysle, že sa bude dotovať

„inštrumentáriom, ktoré umožní izoláciu a zákroky proti štátom, ktoré opustia demokratickú cestu”.

Porter Gross, aktuálny direktor CIA, dokresľuje obraz situácie veštbou, že „rok 2005 bude znamenať destabilizáciu Venezuely” – napriek tomu, že po svojich volebných úspechoch nemá Chávez prakticky opozíciu vo svojom štáte.

Demokratické riešenia nie sú však najčastejšie používané metódy na oklieštenie suverenity a nezávislosti malých štátov. Bush posilňuje Južné komando. Okolo hraníc Venezuely sa uvádzajú do života plány Kolumbia a Patriot. Bolo to z Kolumbie, odkiaľ prišlo 2. mája 2004 deväťdesiat jeden milicionárov, zatknutých na predmestí Caracasu, preoblečených do venezuelských uniforiem a pripravených zaútočiť na regulérnu armádu, spôsobovať masakry a možno aj pokúsiť sa o atentát na prezidenta. Chávez obviňuje aj oficiálnu armádu, podporujúcu vznik chaosu, čo by ospravedlnilo zahraničnú intervenciu. Hrozba sa upresňuje. Bývalý prezident Venezuely, zbavený úradu pre korupciu, šteká z exilu:

 „Chávez by mal zahynúť ako pes, lebo si to zaslúži! Ale po jeho páde nebudeme mať demokraciu len tak ľahko – potrvá dva-tri roky, kým ju vybudujeme; na ten čas bude treba zavrieť Národné zhromaždenie a Najvyšší súd.”

To tu už bolo – 12. apríla 2002, na dva týždne.

Zo svojho sídla na Floride podnecuje novinár Orlando Urdaneta svojich spoluobčanov televíznym vysielaním, aby zavraždili svojho prezidenta: „Venezuelský problém sa vyrieši puškou s ďalekohľadom.” Robí to bez protestu americkej vlády, ktorá už desaťročia pripúšťa výcvikové tábory pre protivníkov Castra na Floride a inde. Disidentský generál Felipe Rodríguez, žijúci v podzemí, otvorene priznáva, že zbiera dobrovoľníkov na zvrhnutie prezidenta Cháveza. Nedávne zavraždenie štátneho zástupcu Danilo Andersona, ktorý dal do pohybu zriadenie súdu, pred ktorý majú byť postavení účastníci pokusu o štátny prevrat 12. apríla 2002, je viac ako výstraha. Hrozby netreba brať naľahko a úsmev nám mrzne na perách, keď počúvame Cháveza v jeho televíznej relácii „Haló, pán prezident!”  20. februára 2005 vyhlásiť:

 „Ak ma zavraždia, činím zodpovedným prezidenta Spojených štátov,  Georgea Busha.”

Prameň: Maurice Lemoine, “Sous le regard du Washington – Menaces sur le président vénézuélien”, Le Monde diplomatique, č. 611, 9. marca 2005. – http://www.monde-diplomatique.fr/dossiers/chavez/.