Slovenské národné povstanie patrí k hodnotovým základom moderného Slovenska. Svedčí o tom aj fakt, že dátum jeho vyhlásenia je jedným z našich len piatich štátnych sviatkov. Národné povstanie v roku 1944 bolo prejavom širokej antifašistickej koalície, prihlásením Slovenska k demokratickej a modernej Európe. V opozícii k predstaviteľom a režimu klerikálnej ľudáckej vojnovej Slovenskej republiky, osobitne jej prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, zachovávajúcich vernosť nacizmu a fašizmu či Adolfovi Hitlerovi do posledných dní. Pre nás, humanistov, je podstatné pripomínať aj zásadu uvedenú v druhej časti Vianočnej dohody z roku 1943 pod bodom 6, na ktorej sa dohodli všetky relevantné antifašistické sily odboja: „Zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má byť však vplyv cirkvi na smer a vedenie štátu.“

Privatizácia osláv

Na oslavách Slovenského národného povstania sa zúčastňujú mnohí členovia Spoločnosti Prometheus, viackrát sme osobitne kládli kyticu aj za naše združenie. Osláv povstania sa aktívne zúčastňuje a pripomína si ho aj súčasná vládna koalícia. Ich prejavy sú plné uznania, úcty k povstaniu, jeho hodnotám i účastníkom. O to viac nás prekvapila tohoročná osobitná prax pri oslavách. Na celoslovenskom Stretnutí generácií na Kališti protokol predsedu vlády zakázal vystúpiť predstaviteľom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Odôvodnili to argumentáciou, že by to bolo zbytočne dlhé, traja rečníci stačia. Napriek tomu, že práve zväz spolu s Múzeom SNP sú iniciátormi a hlavnými organizátormi tohto už 15-ročného podujatia. Predovšetkým oni, a nie vláda, urobili z tohto podujatia a tragického autentického priestoru rešpektovaný symbol 105-tich vypálených obcí Slovenska. To, že protokol súčasne zakázal predstaviteľom Komunistickej strany Slovenska (jednej z vedúcich zložiek povstania) položiť veniec v rámci oficiálneho pietneho aktu vyznieva ako smutný a veľmi zlý žart!

Na tohoročných celoslovenských a pre verejnosť uzavretých oslavách SNP v Banskej Bystrici na čelo pietneho aktu postavili organizátori demonštračne štyroch, vyše 90-ročných, priamych účastníkov povstania. Nie však ako členov zväzu, ale ako vojnových veteránov, „v dojímavej starostlivosti“ pracovníkov ministerstva obrany. Delegáciu Zväzu protifašistických bojovníkov bola schovaná niekde na konci delegácií kladúcich vence. Do priameho prenosu RTVS sa obraz na túto delegáciu nejako nevošiel. Akoby zväz ani neexistoval…

V rámci oficiálnych príhovorov prehovoril namiesto predstaviteľov zväzu 94-ročný partizán Vladimír Strmeň. Vo svojom príhovore pripomenul múdre slová generála Teodora Šlajcharta: „Slovenský zväz protifašistických bojovníkov je srdcom odbojárov a Múzeum SNP je ich rozumom.“ Požiadal troch najvyšších ústavných činiteľov, aby úprimne prijali odkaz SNP a pochopili, že k predávaniu odkazu SNP „potrebujeme srdce i rozum. Iba človek so silným rozumom a úprimným srdcom dokáže zapaľovať iných.“. Minister obrany Jaroslav Naď príhovor 94-ročného partizána určite pochopil. Komentoval ho slovami: „…predstavitelia zväzu len čítajú texty napísané pánom Mičevom ako sa ide rozpadnúť Múzeum SNP.“

Obmedzovanie nositeľov tradícií

Múzeum SNP je prvým nositeľom nášho čestného titulu Humanista roka. Získalo ho v roku 2008. Aj preto pozorne sledujeme vášnivú diskusiu o jeho presune pod ministerstvo obrany. Spôsob ako sa vedie či presnejšie nevedie diskusia v nás vyvoláva oprávnené obavy i otázky. Máme z toho skôr pocit cieleného politického rozhodnutia ako vecného riešenia. Názory odbornej verejnosti, profesijných organizácii ministri obrany i kultúry ignorovali a odmietli. Rozhodli sami a pripravili materiál do parlamentu, kde dnes prešiel prvým čítaním. Už aj vymenili riaditeľa múzea a neohrozene pripravujú jeho rozparcelovanie. Rozbíjajú funkčný celok, vyberajú z neho hrozienka, prideľujú ich svojim verným.

V súvislosti s Múzeom SNP si je potrebné uvedomiť, že s príchodom predchádzajúceho vedenia múzea vedeného Stanislavom Mičevom v roku 2006 je spojený obrat k návratu Slovenskému národnému povstaniu do povedomia občanov Slovenska, k organizácii každoročných celoštátnych osláv (nie iba raz za päť rokov) a formovaniu nových foriem prezentácie hodnôt a problematiky povstania (Projekt vagón, Stretnutie generácií, Pancierový vlak Štefánik a pod). Ale bol to aj začiatok formovania progresívneho, otvoreného, moderného múzea ako kultúrneho, vzdelávacieho a spoločenského centra. Prečo je potrebné zastaviť toto smerovanie?

Verejnosti pri tejto diskusii uniklo, že novela zákona o múzeách, pripravená ako obyčajne ignorovaním odbornej verejnosti a bez diskusie, zavádza aj časovú lehotu piatich rokov pôsobenia riaditeľov múzeí vo funkcii. Riaditeľov múzeí pod ministerstvami obrany i vnútra sa však táto lehota netýka. V prípade, že majú služobný pomer ako profesionálni vojaci, môžu byť odvolaní okamžite. Prečo asi?

Pre upevňovanie tradícií a hodnôt Slovenského národného povstania a antifašizmu v spoločnosti je potrebná a vhodná aj existencia i pôsobenie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. To potvrdzuje aj osobitný zákon o zväze. Štát finančne podporuje činnosť zväzu prostredníctvom kapitoly ministerstva vnútra. Napriek veľkolepým rečiam oficiálnych rečníkov na oslavách tento rok zväzu bez zdôvodnenia znížili príspevok a pridelili mu len 60 % príspevku z predchádzajúceho roku. Vrátili tým zväz existenčne a finančne späť o desať rokov, do roku 2011. A to ešte za podmienky, že tento príspevok nesmie byť použitý na vydávanie dvojtýždenníka Bojovník a Ročenky odbojára. Veď je to cenzúra v priamom prenose! Ako má potom zväz napĺňať svoje poslanie dané zákonom?!

Pripojil sa aj minister obrany Naď, ktorý opäť raz potvrdil svoj toľkokrát deklarovaný kladný vzťah k vojenským tradíciám Slovenska. Neposkytol Slovenskému zväzu protifašistických bojovníkov na jeho projekty ani euro z grantového systému svojho ministerstva. Napriek tomu sa osláv 77. výročia Karpatsko-duklianskej operácie zúčastnili stovky členov zväzu.

Tradície a hodnoty boja za demokraciu a slobodu nie je možné si sprivatizovať. Patria všetkým.