Rastislav Škoda

S tým treba prestať. Už keď som zbežne prezeral predchádzajúci článok a hneď si povedal, že by bol vhodný pre našich čitateľov, bežali mi mysľou moje skúsenosti s novým pojmom evanjelizácie a jeho staršej podoby – misií.

Ako deti sme sa vo vianočnom čase pohrali s vyrovnávaním staniolu z čokoládových ozdôb na stromčeku a nakoniec sme ich zhúžvané do gule (častejšie to bola len guľka) odovzdali pánu farárovi – vraj sa to dá predať a výťažok sa použije na podporu misií. Kdesi v Afrike dostane kňaz prostriedky, aby mohol medzi domorodcami hlásať slovo božie a robiť z malých černoškov katolíkov, ako sme my mali šťastie byť. Pred kostolom stál vysoký drevený kríž s nápisom „Misie 1933″ pripomínajúci udalosť, ktorú som nezaregistroval. Nasledovali desaťročia občasnej pripomienky existencie ďalekých misií; spolužiak, čo ušiel v roku 1949, sa vraj stal misionárom v Tichomorí; to sa už objavila konkurencia staniolovej guľke: koruna z platu každý mesiac na Severnú Kóreu, na Vietnam, na Kubu …

Potom prišlo obdobie rýchlej dekolonizácie a nikdy som nepatril medzi tých, čo odchod Angličanov či Francúzov odniekiaľ ľutovali. Osud misionárov a ich diela v Ázii ma zaujímal tak málo ako osud cirkví na Slovensku. Od štúdií som nechodil do kostola, ako biológ som neveril na dušu a ako skeptik na existenciu neba a pekla; odstrašujúcim príkladom mi bol nehodný kňaz – strýko. No nevedel som, že som ateista; ani som sa ním nerobil; takí boli v mojom okolí skoro všetci. Vlado K. chodil síce do kostola, ale rovnako často do cudzích spální a to nesvedčí charakteru.

Oveľa neskôr na mňa veľmi zapôsobila kniha Bartoloméa de las Casas Spustošenie Západoindických zemí a Enzensbergova Spomienka na budúcnosť. K tomu pribudli osobné kontakty so svedkami Jehovu, dokonca aj s mormónmi a obraz šírenia viery sa mi vyjasnil: tak takto sa to teda robí – a vždy ide viac o peniaze ako o podstatu!

Dnes mám pred sebou dva články. Ten jeden z Ameriky od Welcha, čo potvrdzuje moju mienku o misionárčení, ste čítali; dúfam, že niektorým z vás otvorí oči.

Evanjelizácia = misionárčenie

Ten druhý je v dvojtýždenníku závislom od etiky (Kultúra 5/2004, s.8-9), a je to rozhovor s „jedným z najvýznamnejších Slovákov všetkých čias, jubilujúcim kardinálom a prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov, Jozefom Tomkom“ pri jeho osemdesiatke. Ak to dobre chápem, dnes sa tomu hovorí úradne evanjelizácia, ale robia ju misionári. Mám práve toľko rokov ako vdp. Tomko a žijem tiež na západe, hoci len asi polovicu toho, čo on, všeličo som prežil, nuž cítim sa oprávnený položiť (na koniec) aj jemu pálčivú otázku, ktorú už dávno kladiem sebe.

V rozhovore nie je reč o evanjelizácii ako myšlienke, samozrejme, ani o jej spochybňovaní, a o jej budúcnosti iba ak veta „v nádeji, že sa takto vzbudí nejaké misionárske povolanie“. Sú tu však štatistické údaje o misijnej činnosti katolíckej cirkvi, ktoré mi vyrážajú dych: 1100 zväčša domorodých biskupov, 55 000 kňazov, 170 000 mníšok, stovky tisícok katechétov; a desiatka iných, rovnako zaujímavých údajov. Sedemsto ústavov pre malomocných ! V podstate tieto čísla dobre dopĺňajú najzaujímavejšie číslo v článku o hriechoch misionárov: že jedno úspešné pokrstenie v rámci misijnej činnosti vychádza na 359 000 USD. Pri takej administratíve sa to stáva pochopiteľným. Kam sa hrabe nemecká alebo slovenská byrokracia!

Táto evanjelizácia sa deje na základe Kristovho príkazu „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich …“ (Mt 28,19). Viaceré Kristove príkazy sa však v rozličných dobách vysvetľovali rozlične – ako je to s týmto? Ako sa, napríklad, znáša tento príkaz vo všeobecnosti s pojmom tolerancie a osobitne s ekuménou? Bojím sa, aby to nebolo tak, že bohatým a mocným sa bez slova ponechá ich viera, ale slabých a chudobných upozorníme na ich povinnosť žiť, ako to prikazuje cirkev a už Kristus si vedel vynucovať záujem o svoje učenie a poslušnosť. Ešte horšie by bolo, keby cirkev aj v tomto prípade, ako sa hovorí, vodu kázala a víno pila: keby mala pre jednoduchých veriacich na ich uspokojenie a pobavenie ekuménu (kvôli masmédiám) a pre hierarchiu teológov smernice plánu na pohltenie sesterských cirkví, ostatných cirkví a nakoniec aj siekt.

Gándhí: Misionárčenie je smrteľný jed

Pán kardinál Tomko iste oveľa skôr ako ja čítal Gándhího vyjadrenie k svojej činnosti a jeho sa iste aj intímnejšie dotýka ako mňa. Podľa Gándhího je misionárčenie najsmrteľnejší jed (pozri predchádzajúci článok), ale Gándhí nerobil proti nemu nič konkrétne, lebo nemohol, a ani hlučne neagitoval v tom smere, lebo mal vážnejšie veci pred sebou a v prstoch politický cit … Kardinál Tomko verí, že Kristus to nariadil, poslúcha ho (a pápeža) a vysiela armády celibátnických mužov a žien s miliónmi dolárov na stavbu kostolov; samozrejme s krstiteľnicami, kde sa bude krstiť, prekrsťovať (a vyberať do zvončeka).

Aké plány sa môžu dohovárať pri zasadaní ekumenickej rady o počte prekrstení? Tohto roku si prekrstím ja desať tvojich ovečiek, na rok ty desať mojich? To by bol nezmysel.

Ako by sme prijali v Bratislave existenciu základnej školy, v ktorej žlto odetí holohlaví mnísi vkladajú do hlavičiek našich detí namiesto desatora učenie akéhosi Budhu či o akomsi Višnu? Najmä keby v tom čase bola už naša škola polorozpadnutá (vraj niektorým to hrozí, ostatne aj v Nemecku), a tá ich novučičká a bielo natretá? Čo, keby to bolo v rámci misií tisícmiliónovej (teda takej veľkej, aj všeobecnej, po grécky katolíckej, ako naša, ale …) hinduistickej či budhistickej viery ? Niektorými mestami na západe – ale aj východnejšie, napr. Brnom -, sa valia vlny odporu už proti stavbe mešít a minaretov, nie chrámov s blahobytným Budhom či mnohorukým Šivom, a tie by mali slúžiť nie prestúpivším domorodcom (tými sme potom my), ale našim novým spoluobčanom, aby si mohli zachovať svoju tisícročnú tradíciu! Okrem toho ich Abrahámov boh sa veľmi podobá tomu nášmu, tiež Abrahámovmu. Toto nie je nezmysel, niekde sú z toho rastúce nepokoje.

V rámci čestne chápanej ekumény, ak ju ovšem neobmedzíme na tzv. kresťanské náboženstvá, teda v rámci svetového etosu, povedzme, podľa Künga, by to mohlo byť v poriadku. Evanjelizácia je niečo diametrálne iné. Globalizácia je myšlienka americkej imperiálnej ekonomickej a kultúrnej vlády nad svetom, z Bieleho domu do poslednej chatrče na púšti Gobi; evanjelizácia je myšlienka katolicizmu od Svätého mesta po Šapku na Kamčatke – čo tam stratili tuším traja slovenskí misionári? Dobre vieme, že tieto dva svetonázory, napodiv, idú v Organizácii spojených národov ruku v ruke a neraz hlasovali sami dvaja proti všetkým ostatným. Ani s jedným z nich sa neviem spriateliť.

Verte mi, hoci som neverec, aj pre mňa platí základná slušnosť Zlatého pravidla „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im“. Ak nechceš, aby iní prichádzali k tebe ako misionári, nevysielaj k nim svojich misionárov. Akú odpoveď má na túto otázku pán kardinál Tomko? Vieme, koľko jeho misionárov pôsobí v koľkých štátoch. Koľko afrických, ázijských alebo hocakých iných misionárov pôsobí v štáte Mesto Vatikán? Uznávam, že by sa ich tam veľa nezmestilo, lebo je čo do rozlohy najmenší na svete (0,44 km2) a má len 1000 občanov (vraj samé dôstojnosti; ale asi aj švajčiarski gardisti budú občanmi; je ním kardinál Tomko?). Ak však zvládne mať na svetovú politiku taký vplyv, aký bezpochyby má, mala by to preňho byť hračka pohovoriť si o obojstranných misiách s pár šamanmi z Jamajky. Keby sa obidve strany stretli vo sviatočných tradičných výstrojoch, bol by to pohľad pre Eurovíziu.

Ponáhľavý pápež – misionár

Ponáhľavý pápež Ján Pavol II. stihol ponavštevovať desiatky štátov na vyše sto cestách do zahraničia a kde bolo možné, hlásal evanjelizáciu (Azerbajdžan, kde vôbec niet katolíkov), kde bolo potrebné, tam reevanjelizáciu (západná a východná Európa). Teraz si uvedomujem, že sám síce prijímal milióny pútnikov v Ríme, ale to boli spoluvreriaci, to neboli prozelytizéri ako on a jeho ľudia (misionári, nahovárajúci na prestúpenie na inú vieru).

Program misijnej evanjelizácie trvá, zabehaná mašinéria sa udržuje v chode transfúziami darov, fondov a nadácií, aj prílivom novej krvi. Cirkev na západe nemá dosť kňazov pre vlastnú potrebu, preto Nemcov ženia a pochovávajú lámavou nemčinou akademickí gastarbeiteri, ktorí sa narodili pod tropickým slnkom. Najnovšie majú o misijné zážitky záujem mladí ľudia z rozšírenej Európskej únie; uvidíme, ako skončia; môj bývalý spolužiak, neskôr misionár v Tichomorí, sa nakoniec oženil s Tahiťankou a dal sa na obchod s kožami. Opustil poslanie misionára; katolícky teológ by povedal „Stratil vieru.“

Ako on, ani ja sa neviem zmieriť s myšlienkou evanjelizácie či misionárčenia. Nevidím v tejto činnosti šírenie pravdy, poznatku, lepšieho života. To nie je ako samozrejmé šírenie myšlienky, že mať otroka je hanba, že zem nie je plochá, ale guľatá, a nemá šesťtisíc, lež trinásť a pol miliardy rokov, že sme bratranci ľudoopov atď. O týchto veciach Kristus nehovoril (čo aj mohol o nich ako vševediaci vedieť), ale cirkev ho storočia zneužívala vydávajúc ho za hlavného odporcu nových názorov, vynútených pokrokom vedy a techniky. Sama najlepšie vie, kde všade musela ustúpiť.

Otrokárska loď s menom „Ježiš“

Pozrime sa aj na jeden africký názor na vec: „Arabskí a európski misionári nás urobili a zanechali slepými voči našej potenciálnej veľkosti. Musíme naširoko otvoriť oči a vnímať rozum, kritickú inteligenciu a racionalitu – skoncovať s očami zavretými pri tragédiách otroctva a predĺženého sluhovstva tým, čo boli naraz otrokári aj misionári. Nezabudnúť, že za alžbetínskeho Anglicka pobožný otrokár sir John Hawkins nazýval svoje tri otrokárske lode menami Ježiš, Anjel a Božia milosť.“ (E. K. Mensah -http://www.secularhumanism.
org/library/aah/mensah_9_2.htm).

Vytýkam misionárom, že zanášajú do spravidla ekonomicky aj intelektuálne zaostalých oblastí sveta náboženské presvedčenie, ktoré ani vo svojej domovine nie je jednoznačne všeobecné, čo zaváži najmä pri pálčivých každodenných otázkach typu populačná explózia, plánovanie rodičovstva, umelé prerušenie tehotenstva, boj proti aidsu, biotechnológia, kapitalizmus, socializmus, militarizmus, imperializmus, odluka cirkvi od štátu atď. Keďže sa postoj misionárov v Afrike a Ázii k prevencii aidsu a k populačnej explózii nelíši od postoja oficiálnej cirkvi, napáchajú tam najmä katolícki misionári nepredstaviteľné škody. Nečasové dogmatické stanovisko k sexualite a umlčanie hlasu teológie oslobodenia k sociálnym problémom súčasnosti v Latinskej Amerike sú dva veľké mínusy pápežstva Jána Pavla II. a mnohí dúfajú, že ho neprežijú.

Misie nič nenapravili

Aký osud čaká „Kongregáciu pre evanjelizáciu národov, … jednu z najnáročnejších kongregácií rímskej kúrie“? Kardinál Tomko ju do roku 2001 viedol šestnásť rokov. Verím, že s dobrým presvedčením čestne plnil svoje povinnosti kňaza vo vysokom postavení, ale prosím ho, aby mi uznal, že v dobrom presvedčení odmietam myšlienku misionárstva. Videl som cintoríny desiatok atómových ponoriek, stoviek vojnových lodí a tisícok bombardovacích lietadiel (v televízii) – našťastie nepoužitých na svoj účel. Pod vedením špičkových vedcov a inžinierov ich desiatky rokov stavali milióny robotníkov. Prežil som vzostupy a pády štátov a ich nosných myšlienok. Laboratóriá a ústavy išli roky za bludičkou všetko liečiaceho preparátu, kým jedného dňa svoje brány zavreli. Dívam sa na pariace veže atómových elektrární – niektoré už odstavujú a verím, že časom budú odstavené do jednej. Všetci tí ľudia hľadali svojím spôsobom dobro, kým zistili, že sa v jednej maličkosti (milosť tomu slovu!) zmýlili. Nie v zásade, že cieľom ľudského života je zanechať svet lepším, ako bol pri ich narodení, ale v spôsobe, ako to dosiahnuť.
Leprozóriá (na liečbu malomocných), nemocnice, sirotince, aj tie rudimentárne školy sú prekrásne veci, no storočia ukázali, že nestačili na riešenie bied tretieho sveta – v podstate ich ani len nezmenšili; len prispievali k udržaniu statu quo. Potrebná je zmena spoločenského poriadku. Po páde moskovského komunizmu a pred pádom washingtonskej globalizácie očakávam tretiu cestu (to bude maličkosť, že bude bez misionárov).