Christoph Drösser

Prírodovedci skúmajú fenomény tretieho rádu.

Poslúchne kyvadlo myšlienku? Psychológ Roger Nelson to sleduje. Chce dokázať, že áno.

Na obrazovke sa pomaly vytvára zelená čiara. Ako teplotná krivka vystúpi raz hore, potom klesne dolu. Koncentrujem sa: No tak, dole sa! A naozaj, čiara zostúpi o pár riadkov. Áno, len tak ďalej! Chvíľu sa mi darí udržať krivku na mínusových hodnotách. Až ku koncu päťminútového sedenia naraz vyskočí hore a zastane asi v polovici obrazovky.

Som v laboratóriu pre Výskum strojárenských anomálií Princetonskej univerzity (Princeton Engineering Anomalies Research – PEAR) v US-štáte New Jersey. Nijaké drôty nevedú z mojej hlavy do počítača. Poskakujúca čiara na obrazovke zobrazuje výsledky, ktoré vypľúva generátor náhody – ozajstný fyzikálny generátor v malej skrinke na stole vedľa počítača. Vytvára nuly a jednotky v náhodnom pochabom poradí. Počítač ich zaznamenáva a spočítava, či je v každej dvojstovke čísiel viac alebo menej ako očakávaných sto jednotiek – a podľa toho ide krivka hore alebo dole. Mojou úlohou je priviesť ten generátor k tomu, aby trvalo produkoval menej jednotiek, čo tlačí krivku dole; ako to dosiahnem, je jedno. Smiem meditovať, mrmlať alebo jednoducho tam sedieť a jesť svoj chlebík so syrom. Ale dotknúť sa nesmiem ničoho. Len sila mojej vôle má viesť k želanému výsledku.

To, čo tu stváram, považuje najmenej 95 % prírodovedcov za číry humbug. Na druhej strane je však pre všetky ľudské civilizácie okrem našej modernej, tzv. západnej kultúry úplne samozrejmé, že človek svojím duchom, vedomím či svojou dušou (nazvite to, ako chcete) môže pôsobiť na svet okolo seba. Nie prostredníctvom vĺn, potenciálov alebo iných fyzikálne definovaných veličín, ale „priamo“, to je spôsobom, ktorý sa dosiaľ nedá vedecky opísať.

Vyše sto rokov sa pokúša parapsychológia viac alebo menej serióznymi spôsobmi dokázať tzv. psychokinézu, či už sú to makroskopické javy ako pohyby stolíka pri nočných seansách alebo mikroskopické deje ako náhodný rozpad elementárnych častíc.

Keď neznámy duch vyvolal poruchy lietadlovej elektroniky

O parapsychológii však Bob Jahn, šéf tohto laboratória, nehovorí rád. Používa radšej výraz „anomálie“, aby sa odčlenil od príliš nápadnej scény. Pred založením laboratória PEAR bol pätnásť rokov dekanom strojárskej fakulty Princetonskej univerzity. Je to skrz naskrz inžinier, vecný, skúpy na slovo, chudý, s baseballovou čapicou na nakrátko ostrihaných vlasoch. Neobyčajné sú len plyšové zvieratká, ktoré zapĺňajú pracovňu sedemdesiatročného inžiniera. Asi pred 20 rokmi mu rozprával letecký konštruktér James McDonnell o nevysvetliteľných príhodách, keď sa elektronika jeho prúdových stíhačiek akoby zbláznila. To boli tie neobyčajné anomálie. McDonnell sa ponúkol, že bude sponzorovať ich výskum. Od tých čias existujú v jednej pivnici v Princetone medzi triezvymi strojmi a meracími prístrojmi leteckých inžinierov jedny dvere, na ktorých visí žiarovka (angl. pear) a za ktorými sa hŕstka zanietených inžinierov pokúša prísť na koreň vzťahu medzi vedomím a hmotou pomocou vedeckých metód.

Výskumníci laboratória PEAR už pracovali so všelijakými zdrojmi náhody: s lineárnymi kyvadlami, s guľkami padajúcimi pomedzi klince na naklonenej doske, so stroboskopicky (blikajúcim svetlom) osvetlenou vodnou fontánou, so zelenou plyšovou žabou na kolieskach, blúdiacou po podlahe. Pri väčšine pokusných osôb potvrdzoval output (výkon) generátora náhody úmysel. Síce minimálne, s odchýlkou asi desatiny tisíciny od matematicky vypočítanej hodnoty, ale bolo to „štatisticky signifikantné (preukazné)“.

Ak pri 20 000 vrhoch mince padne hlava 10 001-krát: je to náhoda alebo účinok niečoho?

Signifikantné je niečo vtedy, ak pravdepodobnosť, že sa to stalo náhodou, je menšia ako päť percent. Čím menší je účinok, tým viac pokusov treba urobiť, aby sa dokázala signifikantnosť. Ak pri desiatich vrhoch rulety padne 6-krát červená a 4-krát čierna, nikto sa nečuduje. Ale ak pri sto vrhoch vyjde 60-krát červená a 40-krát čierna, nechá šéf preskúšať celé zariadenie. Nepatrný účinok nameraný v laboratóriu PEAR zodpovedá asi korune, ktorá pri 20 tisíc vrhoch padne 10 001-krát ako hlava a 9999-krát ako písmo, ale pravidelne, opakovane.

Zaujímavé boli nielen absolútne hodnoty výsledkov, ale aj mnohé detaily: kvóta úspechu sa síce líšila od probanda k probandovi, ale zásadne bol každý v stave ovplyvniť náhodu – nejaká osobitná „psí“– vloha sa nevyžadovala. Zdalo sa, že vzdialenosť medzi človekom a zdrojom náhody nehrá nijakú rolu – aj keď boli medzi nimi celé kontinenty. Efekt nezávisel ani na čase: tzv. operátori vedeli silou svojho ducha ovplyvniť aj budúce, ba dokonca aj minulé udalosti – najneskoršie tu sa musia prírodovedecky mysliacemu človeku postaviť vlasy dupkom.

Vysvetlenie nevie dať ani Jahn ani jeho kolegyňa psychologička Brenda Dunneová. S metaforami požičanými z kvantovej fyziky vypracovali síce akúsi novú teóriu povedomia, no tá nepriniesla nové poznatky ani preveriteľné hypotézy. Isté je, že nemôže ísť o nejaké nové vlny alebo sily; na to sú pozorované vlastnosti príliš rôznorodé. Duch by musel do diania na našom svete zasahovať na oveľa základnejšej rovine. „Meníme tabuľky pravdepodobnosti tohto sveta“, charakterizuje svoje myšlienky Jahn.

Keď som bol v Princetone v máji 1999, chlácholili ma: Nemáme síce nijaké vysvetlenie, ale efekt existuje, o tom sa nedá pochybovať. Ani slávny mág James Randi, špecialista na odhaľovanie šarlatánskych paravedcov, nevedel vraj nájsť nijaké nezrovnalosti. Bob Jahn vyhlasoval, že už sú za štádiom, keď ide o dôkaz. „Otrocké zaoberanie sa replikáciami tu už nič nepomôže,“ sucho konštatoval. Miesto toho sa vraj teraz skúšajú podrobnosti a uplatnenie. Jeho spolupracovník z PEARu Roger Nelson verí, že generátory náhody môžu zaznamenať aj napätia a konflikty v skupinách ľudí. Laboratórium najnovšie komerčne ponúka malý prenosný prístroj, pomocou ktorého môžu firmy preverovať harmóniu medzi svojimi zamestnancami, resp. pri zasadaniach správnej rady.

Človek si musí klásť otázku, ako mohli ostať názory Jahna a jeho kolegov tak dlho také stabilné – veď už vtedy, pred rokom, museli poznať výsledky štúdie, ktorá bola uverejnená až teraz. Tri ústavy opakovali pri použití identických prístrojov pokusy laboratória PEAR: okrem Princetonu freiburský Institut für Grenzgebiete der Psychologie und Psychohygiene (IGPP – Ústav pre hraničné oblasti psychológie a psychohygieny) a Institut für Psychobiologie und Verhaltensmedizin (Ústav pre psychobiológiu a medicínu správania sa) pri univerzite v Gießene – obidva to boli vcelku „spriatelené“ ústavy. Spolu sa urobilo 750 pokusov, pri ktorých išlo o 3000-krát 200 elementárnych udalostí. Operátor sa musel 1000-krát pokúsiť dosiahnuť čo možno najvyššiu, najnižšiu alebo nulovú odchýlku od priemeru. Výsledkom bola databáza so 450 miliónmi „vrhmi koruny“ – viac, ako urobilo laboratórium PEAR za prvých dvanásť rokov svojej existencie.

Vlastne to malo stačiť na potvrdenie pôvodných výsledkov. Keď som však v júni 1999 navštívil freiburský IGPP, naznačili mi tam, že výsledky nie sú také dobré, ako sa očakávalo. Článok mal byť uverejnený na jeseň 1999, ale stále sa oneskoroval. Zrejme sa za kulisami búrlivo debatovalo o tom, ako by sa mali zverejniť výsledky, ktoré znamenali predsa len rozčarovanie. Lebo zásadné posolstvo, ako vyplýva z práve podanej záverečnej správy, je jednoznačné: Senzačné výsledky laboratória PEAR z minulých rokov sa nepotvrdili. Je pravda, že všetky tri ústavy zaregistrovali odchýlky od priemeru, ale tie boli desaťkrát menšie ako pôvodné a nedosahovali signifikantnosť piatich percent. Okrem toho si medzi sebou protirečili: gießenskí operátori dosiahli napr. najvyššie hodnoty vtedy, keď cielili na najnižšie.

Samozrejme, teraz nevyhlasujú bádatelia tohto trojkonzorcia, že všetky minulé výsledky sú neplatné. Naopak, trvajú na tom, že anomálie existujú. „To je tak ako s pohárom, ktorý je naraz aj poloplný aj poloprázdny,“ komentuje to Robert Jahn. Replikácia absolútnych hodnôt sa síce nepodarila, no získané údaje obsahujú veľké množstvo štrukturálnych osobitností. Aby sa odchýlky od bežných štatistík vôbec zistili, musia sa bádatelia zahrabávať stále hlbšie do pozbieraných dát, aby našli akýsi „polyglotný vzor štrukturálnych obmien“, znie to kvetnato v záverečnej správe.

Pre neúspech sa uvádzajú viaceré dôvody: Pôvodné štúdie mohli mať chyby a sú teda neplatné. Alebo majú chyby novšie štúdie. Pre anomálie môžu existovať subjektívne a objektívne podmienky, ktoré sa pri novších pokusoch nebrali do úvahy. Možno sa vyšetrovali falošné parametre. Možno sa vyskytujú chyby v štatistických výpočtoch. Možno je to v povahe psí-fenoménov, že sa bránia silou-mocou proti prírodovedeckému objasneniu. Hm. To by mohlo znamenať koniec všetkých systematických štúdií.

Pre skeptického prírodovedca je najpravdepodobnejšie prvé vysvetlenie – že pôvodné výsledky laboratória PEAR sú obyčajný artefakt. To vôbec nevyžaduje úmyselné fušovanie; stačí, ak sa s dátami zaobchádza nepozorne. V tom prípade netreba nič vysvetľovať a fyzikálny svet je v poriadku. No takýto radikálny rez so svojou minulosťou nechcú výskumníci PEARu urobiť. Chcú ďalej experimentovať a novými matematickými postupmi hľadať vo svojom mori dát signifikantné obrazce.

Psí-fenomény nedajú prakticky využívať

Vo Freiburgu však žije jeden človek, ktorého nové výsledky vôbec neprekvapili, ba ktorý si nad nimi skôr ruky mädlí: Walter von Lucadou, veterán scény psí, voľne spriaznený s IGPP a majiteľ parapsychologickej poradne. Upozorňuje, že toto nie je prvý prípad, keď fenomén psí naraz vzdoruje všetkým pokusom o opakovanie. Paravedci dali tomuto javu aj názov: decline-effect (jav úpadku) a Lucadou vyvinul „modelom pragmatickej informácie“ experimentálny pracovný postup, ktorý predpovedá, že experiment, ktorý sa raz podaril, sa nebude dať opakovať – ani za identických podmienok. Zhruba ide o to, že informácia, ktorú majú experimentátori o predošlých pokusoch, ovplyvňuje vzťah medzi pozorovateľom a náhodnou udalosťou. Lucadouov prístup k tomuto problému má však trpké korelácie: analogicky k nelokálnym kvantovým fenoménom sa ani psí-fenomény nedajú prakticky využívať, lebo prostredníctvom nadzmyslového kanálu sa nedajú prenášať informácie.

Freiburský IGPP má v týchto dňoch 50 rokov. Jeho zakladateľ Hans Bender vyvolával pozornosť, keď v ordináciách zubných lekárov naháňal strašidlá. Jeho nástupcovia robili vedecky čistejšiu prácu s menej divadelnými experimentmi, no jej výsledky sa čoraz viac vzďaľujú od každodennej skúsenosti. Údajný vplyv ducha na náhodné udalosti sa pre svoju nepatrnosť nedá ani priamo vnímať – ukazuje sa len v dlhých stĺpcoch čísiel štatistík.

Existuje vzájomné pôsobenie medzi duchom a vesmírom? Dá sa zachytiť pokusmi, ako ich robí laboratórium PEAR?

Ak človek sedí pred blikajúcou krivkou na obrazovke počítača, pred kyvadlom alebo pred sem–tam náhodne poskakujúcim plyšovým zvieratkom, neubráni sa dojmu, že tieto svojvoľné pohyby ovplyvňuje – aj keď tomu sám neverí. Nové údaje však ukazujú, že to, čo je mimo našich zmyslov, ak vôbec je, nedá sa len tak ľahko chytiť do rúk. Riaditeľ PEARu Robert Jahn priznáva: „Dali sme vesmíru otázku – a vesmír povedal nie.“

Prameň: Christoph Drösser, Würfeln mit dem Hirn (Hádzať kocky s mozgom), Die Zeit, č. 26, 21. 06. 2000.

Preložil Rastislav Škoda