Rastislav Škoda

Na tému „vzťah vedy a viery“ sa možno dočítať všeličo, napr. aj konštatovanie už v nadpise článku, že je „bolestivý“ – pozri Sme, príloha Veda z 13. 2. 2003. Darmo však hľadám v článku vysvetlenie tohto bôľu, iba sa opakuje, že „vzťah teológie a vedy je v súčasnosti neraz bolestivý, napriek tomu túto oblasť čaká veľká budúcnosť“.

A tak si sám kladiem otázku, koho môže čo bolieť. Pán farár Peter Pavlovič hovorí, že vedecký triumfalizmus je jeden zo základných predpokladov vzniku konfliktu medzi vedou a teológiou. Ak pod triumfalizmom rozumie niečie mylné presvedčenie, že veda dokáže rozriešiť všetky problémy sveta, môžem ho ubezpečiť, že takým rojkom nepatrí titul vedcov; vedci sú neskonale skromnejší; pre nich je každá pravda dočasná; samozrejme si myslia, že meter je meter v celom vesmíre a nikde nemeria 99 alebo 101 centimetrov.

Nemali však astronómovia všetky dôvody triumfovať, keď cirkev uznala, že Zem sa krúti okolo Slnka a podľa toho upravila nie síce znenie, ale vysvetľovanie Svätého písma ? Nemali lekári dôvody triumfovať, keď cirkev pripustila pitvu mŕtvoly, aby anatómovia položili základy medicíny? Nemali biológovia dôvody triumfovať, keď Darwin vysvetlil evolúciu druhov na základe náhody a selekcie, čo položilo na lopatky pekné historky o existencii raja a o stvorení Adama a Evy v Písme? Je mi ľúto, že len anglikánski kresťania nemusia veriť na základe rozhodnutia britskej Tajnej rady vo večný pekelný oheň; arcibiskupi z Canterbury a Yorku hlasovali proti; kedy od tohto nechutného nezmyslu (pekla) upustia aj ostatné kresťanské cirkvi?

Neviem, čo iné by mohlo teológii spôsobovať bolesť – a nechápem, prečo by to mala byť bolesť. Uznávam, že je to odmytologizovanie neba a sveta, ale deje sa to v rámci pokroku od prapôvodnej spoločnosti pastierov a roľníkov k dnešnej dobe techniky a budúcej kybernetiky. Ako sme sa učili používať nástroje, okuliare, lieky, vakcíny, žiť s transplantovaným srdcom, tvoriť už aj ľudské embryá v Petriho miske, prestávali sme veriť na zázračnú moc relikvií a svätenej vody. Tomu všetkému treba prispôsobiť Písmo (a tzv. dogmy, t.j. predpisy, čomu treba veriť a čo treba robiť) a uznať, že mýty sú raz mýty a skutočnosť je niečo iné. Nepovažujem za dobrých vychovávateľov tých rodičov, ktorí si myslia, že spôsobujú deťom bolesť, keď im vysvetľujú, že nielen ježibaby a rozprávkoví princovia, ale ani strážni anjeli a večné peklo – neexistujú.

Dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK Dr. Igor Kišš sa tamže dovoláva názoru niektorých vedcov, že

v dôsledku moderných vedeckých objavov musí za týmto naším svetom stáť nejaká vyššia inteligentná bytosť, ktorú síce nepoznáme, ale jej šľapaje sú vo svete badateľné.

Ak mám v tejto súvislosti pripustiť prívlastok „špičkoví (vedci)“, musím dodať, že ešte „špičkovejší (vedci)“ sú opačného názoru: Steven Weinberg, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, aktívny americký ateista, v početných článkoch dokazuje, že v prírodných zákonoch nenachádza ani stopu po rukopise dizajnéra (pozri napr. Zošity humanistov, č. 29, január 2002).

Vážne, pán doktor Kišš, súhlasíte s objavom nášho profesora Krempaského, že vesmír nesie vo svojej anorganickej, chemickej, biologickej i humánnej úrovni zreteľné stopy kresťansky chápaného pôvodcu, t.j. boha, ktorý má aj svoje tri „subštruktúry“? Iste ste čítali jeho článok „Model Trinity (trojice) a jeho odraz v reálnom svete“ v zborníku Kresťanstvo a fyzika – poprední slovenskí prírodovedci o vesmíre, Bohu a večnosti (SSV, Trnava 2001, s.201). Teda nielen že Boh je, ale že existuje v podobe katolíckej trojice dvoch osôb (otca a syna) a jedného ducha (spodobňovaného ako holubica alebo ohnivý jazyk)? Dôkazy? Prosím, pozrime si ich:

Dôkazy

1. Hoci „na začiatku svojej existencie mohol byť náš svet viacrozmerný (pravdepodobne desaťrozmerný), vývojom sa počet priestorových dimenzií stabilizoval na tri“ na seba kolmé osi. Ostáva otázka, ktoré dimenzie sú priestorové a ak napr. považujeme za dimenziu aj čas, o čom som už čosi počul, mohlo by to dôkazom pre existenciu Trojice zakývať.

2. „Sú tri dvojice kvarkov a tri dvojice leptónov a dajú sa z nich skonštruovať tri druhy látky (nášho reálneho sveta) –  z nich však len jedna sa bežne vyskytuje v reálnom svete“ (prosím, je bežný výskyt niečo iné ako výskyt?). To si musím zopakovať: tri druhy látky nášho skutočného sveta, z ktorých len jedna sa vyskytuje v skutočnom svete (prosím, je rozdiel medzi skutočným svetom a naším skutočným svetom?) … To si protirečí, mali by sme to zmazať. Ale nech. Bežný Bertelsmannov lexikón píše, že „je 6 kvarkov a 6 antikvarkov. Protóny a neutróny sa skladajú každý z 3 kvarkov, mezóny napr. pióny) z 1 kvarku a 1 antikvarku.“ Ako leptóny uvádza ľahké elementárne častice neutrína, elektróny, pozitróny a myóny, ako aj ich anitičastice. Všetko spolu je to o dosť viac ako tri. Ak však všeličo vynecháme, ostane nám tri. Bolo treba vynechať veľa bohov, ich manželiek (Hera či Juno bola manželka a sestra Dia či Jupitera), božích synov (Mars bol syn Dia a Hery), dcér (Demeter či Ceres, bola dcéra Kronosa a Rey) a polobohov (Romulus a Remus boli synovia Marsa), aby sa cirkevní otcovia ustálili na existencii len Trojice, čo bolo súčasne zavrhnutím aj čínskych „len dvoch“ podstát  jing a jang, aj marxistickej bipolárnej filozofie … „aj spochybňovania božskej podstaty Krista ako Božskej Osoby“. Akú cenu majú 3 kvarky a 3 leptóny, ak ostanú po vynechaní toľkých?

3. Zo skutočnosti, že t.č. existujú tri základné silové interakcie, a to silná, elekroslabá a gravitačná, resp. zo zjednotenia slabej a elektromagnetickej do elektroslabej, robí prof. Krempaský ďalekosiahly záver, že na úsvite našej vesmírnej éry bola len jedna  „prainterakcia“, z ktorej sa postupne prejavili (prosím, dalo by sa povedať vyvinuli?) tri, čo vraj hovorí v prospech modelu Trojice, podľa ktorého z „Božskej entity“ až neskôr prišli na scénu jednotlivé Božské Osoby. To je však dogma. No keď si autor nerobí starosť s tým, že to protirečí katechizmu (tri božské osoby božskú jednotu nedelia, ich odlišnosť spočíva len v ich vzťahoch!), nebudem si ju robiť ani ja.

4. “ … ale jedno vieme presne: musia existovať presne tri druhy gluónov“ ( s. 205). Nejdem hľadať v cudzej literatúre: na s. 56 tejže knihy uvádza M. Blažek  „osem druhov zafarbených gluónov“. Tejto nezrovnalosti si mohol všimnúť už redaktor zborníka.

5. A nakoniec na zasmiatie: „vstúpme do ríše živých systémov, upúta nás ďalší fundamentálny triplet“ – nosičmi genetických informácií sú kodóny, pozostávajúce vždy z troch zložiek, kombinácií štyroch základných báz; každá trojica kóduje jednu aminokyselinu, stavebný kameň bielkovín. Keby som bol kacír, tvrdil by som, že existencia štyroch základných báz dokazuje, potvrdzuje, alebo čo len naznačuje, že v bohu sú štyri božské osoby; že do spolku treba kooptovať pannu Máriu ako matku boha-syna, samozrejme od večnosti. Ale na to sa nedám.

Máte pravdu, páni teológovia a miništranti, dialóg vedy a viery je bolestivý, ak sa vedie takto – bolestivý pre vás. Sú takí, čo berú vážne tzv. numerológiu, vraj vedu o číslach. Nepochybujem o tom, že ju aj oficiálna náuka vašej viery označuje za poveru  (zvrátené preháňanie náboženstva, úchylka úcty vzdávanej pravému Bohu, § 2110, 2111 a 2138 Katechismu katolické církve, Zvon, Praha 1995). Cirkev by nemala pripustiť ani túto slabomyseľnú hru s číslom tri!

Sklamania sú bolestivé. Idete na trh s tovarom, ktorý je nepredajný a vraciate sa s ním do svojich kostolov a rezidencií, kde sa navzájom utešujete a čakáte, že raz príde ten slávny bohatier-vedec, čo zožne Templetonovu cenu milión US dolárov za vedecký dôkaz existencie plánovača-dizajnéra vesmíru aj našej existencie. Po prelistovaní knižky „Kresťanstvo a fyzika – poprední slovenskí prírodovedci o Bohu“ to na to nevyzerá.